Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušené Judgement was issued on Thursday, July 26, 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/158/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214218209
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 07. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2214218209.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a sudcov:

JUDr.ĽubicaSpálováaJUDr.AntonJaček,vprávnejvecižalobcu:HomeCreditSlovakia,a.s.,sosídlom
Teplická 7434/147, Piešťany, IČO: 36 234 176, proti žalovanému: V. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom G.
XXX/XX, G. R., o zaplatenie pohľadávky v sume 396,71 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda, č.k. 9C/526/2014-35 zo dňa 5.2.2015, v spojení s
opravným uznesením č.k. 9C/526/2014-58 zo dňa 11.3.2016 - v zamietajúcej časti a v časti, ktorou súd
určil zmluvnú podmienku za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti p o t v r d z u j ea v

časti, ktorou súd určil označenú zmluvnú podmienku za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti r u š í .

II. Žalovanému nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (v spojení s opravným uznesením) zaviazal žalovaného
k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 270,10 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,15 % ročne
zo sumy 270,10 Eur od 7.9.2014 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo
zvyšku súd žalobu zamietol. Žalovanému súd náhradu trov konania nepriznal. Súd zároveň určil, že
zmluvná podmienka uvedená vo všeobecných podmienkach spoločnosti Home Credit Slovakia, a.s. pod

hlavou 18 Sankcie účtované v dôsledku omeškania klienta § 2 v znení "v prípade omeškania klienta,
je spoločnosť oprávnená klientovi vyúčtovať a klient je povinný na základe tohto vyúčtovania uhradiť
spoločnosti zmluvnú pokutu vo výške 17,- Eur, táto pokuta bude spoločnosťou vyúčtovaná maximálne
jeden krát za dobu trvania zmluvy" je neplatná z dôvodu neprijateľnosti tejto podmienky.

2. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou § 9 ods. 2 písm. k), § 11 ods. 1 písm. a) zák. č. 129/2010
Z.z. o spotrebiteľských úveroch účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, ako i § 153 ods. 3, 4 a § 142 ods.

1 Občianskeho súdneho poriadku.

3. Súd vychádzal zo skutkových zistení, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania, že dňa 6.6.2013
bol žalobcom žalovanému poskytnutý spotrebiteľský úver v sume 270,10 Eur, ktorý úver sa žalovaný
zaviazal splácať v počte 12 splátok po 29,86 Eur. Súčasťou zmluvy sa mali stať aj úverové zmluvné
podmienky žalobcu.

4. Súd prvej inštancie následne uzavrel, že žalobca poskytol žalovanému spotrebiteľský úver. Ide o
dočasné poskytnutie finančných prostriedkov vo forme úveru. Podľa Zákona o spotrebiteľských úveroch
v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy tak ide o spotrebiteľský úver. Z tohto spolu s okolnosťou, že
ide o vzťah veriteľa - dodávateľa a spotrebiteľa je potom nutné vyvodiť záver, že ide o vzťah podliehajúcirežimu nielen zákonnej úprave podľa ust. Občianskeho zákonníka, ale najmä Zákona o spotrebiteľských
úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Na základe uvedeného vyplýva, že takáto zmluva
musí spĺňať zákonom dané podmienky uvedené v ust. § 9 ods. 1, 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch.

Absencia niektorých má za následok to, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, teda bez
akéhokoľvek navýšenia, len v hodnote poskytnutej služby, teda výšky spotrebiteľského úveru. Súd preto
uznal žalobcovi iba reálne poskytnuté peňažné prostriedky v sume 270,10 Eur s príslušenstvom, z ktorej
sumy žalovaný žalobcovi neplnil žiadnu sumu.

5. Podľa súdu prvej inštancie ďalej pokiaľ sa týka dojednaní o zmluvnej pokuty v úverových zmluvných
podmienkach (hlava 18 § 2) ide o dojednanie absolútne neplatné. Tieto sú písané veľmi drobným,
voľným okom skoro nečitateľným písmom ako aj celé úverové zmluvné podmienky. Naviac dojednanie
o zmluvnej pokute, ako to vyplýva z obsahu úverových zmluvných podmienok, je zapracované medzi
menej podstatné a menej významné úverové zmluvné podmienky, čo môže vyvolať u spotrebiteľa
dojem, že aj táto je tak nedôležitá a nehovoriac o tom, že taký dojem vyvoláva aj veľkosť (alebo skôr

malosť, drobnosť) písma, ktorým sú tieto podmienky písané. Úverové zmluvné podmienky sú prakticky
nečitateľné, teda nejasné, neurčité a teda aj neplatné. Naviac je nutné uviesť, že dohodu účastníkov
o zmluvnej pokute ťažko možno akceptovať ako súčasť všeobecných úverových podmienok. Podľa
Občianskeho zákonníka zmluvná pokuta musí mať pre svoju platnosť písomnú formu. Už len z toho
vyplýva, že zákonodarca zmluvnú pokutu považuje za sankciu, ktorá má byť osobitne dojednaná a

v zákonom predpísanej písomnej forme. Nie ako napr. úroky z omeškania, kde tieto vôbec nemusia
byť súčasťou zmluvy a napriek tomu pri omeškaní dlžníka veriteľ má podľa zákonného ust. § 517
Občianskeho zákonníka požadovať úroky z omeškania v zákonom stanovenej a určenej výške. Preto
jej obsiahnutie v úverových zmluvných podmienkach (všeobecných) nemožno akceptovať z hľadiska jej
vážnosti a dôležitosti. Okrem toho obchodné podmienky sú tzv. typovými, kde ich obsah a rozsah a to, čo

v nich bude alebo nebude a v akej forme a podobe určuje výlučne len navrhovateľ ako dodávateľ, ktorý
tieto podmienky robí a formuluje. V podstate žalovaný ako spotrebiteľ ich obsah zásadným spôsobom
ani meniť nemôže. Ak chce spotrebiteľský úver získať, má možnosť len všetko podpísať a akceptovať.
Nemá možnosť výberu a voľby podmienok. Preto dospel súd k záveru, že dojednanie o zmluvnej je
neplatné absolútne. Na dôvod absolútnej neplatnosti pritom musí súd prihliadnuť z úradnej povinnosti

aj keď sa toho nikto nedovolá.

6. Súd prvej inštancie uzavrel, že na základe súhrnu všetkých skutočností vyhovel žalobe žalobcu na
zaplatenie 270,10 Eur spolu s úrokom z omeškania 8,15 % ročne od 7.9.2014 do zaplatenia a žalobu
čo do sumy 126,61 Eur spolu s úrokom z omeškania 8,15 % ročne od 7.9.2014 do zaplatenia spolu

vyčísleným ročným úrokom z omeškania vo výške 18,25 Eur zamietol.

7. Súd prvej inštancie o náhrade konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
a žalovanému náhradu trov konania nepriznal, lebo mu žiadne nevznikli.

8. Proti tomuto rozsudku, výlučne v časti, ktorou súd žalobu vo zvyšku zamietol a ktorou určil
označenú zmluvnú podmienku za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti, podal odvolanie žalobca, ktorým
sa domáhal, aby odvolací súd rozsudok v napadnutých častiach zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie. Ako odvolacie dôvody uviedol dôvody vyplývajúce z § 205 ods. 2 písm. d), f), ako
i z § 221 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Ako prvé odvolateľ namietal, že rozsudok nie je

náležite odôvodnený, keď súd nepostupoval v zmysle § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku
a citovanej judikatúry Ústavného súdu, ako i Najvyššieho súdu SR tak v časti ustálenia bezúročnosti
a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru, ako i v časti vyhlásenia neprijateľnej zmluvnej podmienky.
Následne odvolateľ uviedol, že nikdy nepopieral skutočnosť, že ide o spotrebiteľský vzťah. Dojednania
uvedené v úverových zmluvných podmienkach sú ale platnými a rovnocennými dojednaniami s

ostatnýmizmluvnýmidojednaniamiaakotakémajúrovnakúprávnumocaváhuakodojednaniauvedené
na lícnej strane zmluvy. Žalobca je presvedčený, že predmetná zmluva o úvere neobsahuje žiadne
neprijateľné podmienky, ktoré by spôsobovali značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, ako
uvádza súd.

9. Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.

10. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej
CSP), ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalejOSP). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe
prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon
aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP. Keďže ale odvolanie bolo

podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho podania bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu
existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení OSP. Dôvodom pre takýto
postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov CSP o spravodlivosti ochrany porušených
práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia
legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo, za účinnosti skoršej

úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1 a 2 CSP), ako aj potreba ústavne konformného i eurokonformného
výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 CSP).

11. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 204 ods. 1 v čase podania účinného OSP, aktuálne § 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom -
stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 OSP, akt.§ 359 CSP), proti rozhodnutiu

súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 201 a 202 OSP, akt.§ 355 ods. 1 CSP),
po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP, akt. § 127 a § 365
CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. d) a f) OSP, ktoré
má ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných
rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na príp. vady

týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým
stavom ako ho zistil súd prvej inštancie, bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP),
postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas
verejnéhovyhláseniarozsudkubolooznámenénaverejnejtabulianawebovejstránkesúduminimálne5
dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu v napadnutej zamietajúcej

časti nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvej inštancie je v tejto napadnutej časti vo
výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods.
1 a 2 CSP, v napadnutej časti určenia zmluvnej podmienky za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti je však
nevyhnutné napadnutý rozsudok zrušiť v zmysle § 389 ods. 1 písm. d) CSP.

12. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, s poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu
žalobcu, bolo posúdiť, či prvostupňový súd správne súladne so zákonom žalobu žalobcu vo zvyšku
zamietol a zároveň určil označenú zmluvnú podmienku za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti. Vzhľadom
k tomu, že odvolací súd je viazaný rozsahom odvolania, včítane jeho obsahového vymedzenia, nie je
predmetom odvolacieho prieskumu skutkový stav zistený súdom prvej inštancie, o ktorý svoje právne

závery oprel i súd odvolací. Ďalej nie je odvolaním dotknutý záver, že právny vzťah vzniknutý na základe
zmluvy o úvere, v ktorej žalobca vystupoval v postavení dodávateľa a žalovaný v postavení spotrebiteľa,
je vzťahom spotrebiteľským, ktorý sa riadi príslušnými normami na ochranu spotrebiteľa.

13. Pokiaľ ide o odvolaním žalobcu napadnutú časť rozsudku, ktorou došlo vo zvyšku k zamietnutiu

návrhu, odvolací súd sa stotožňuje s tými záverom súdu prvej inštancie, že predmetná zmluva o
spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa súdom v odôvodnení rozsudku citovanom § 9 ods.
2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy, teda k 6.6.2013
a to výšku, počet a termíny ako splátok istiny úrokov, tak aj iných poplatkov, ani poradie v akom sa
budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami (citáciou

uvedeného zákonného ustanovenia súdom je zrejmé a bezpochybné, že absentovanou náležitosťou
zmluvy, pre ktorú absenciu bol súdom považovaný úver za bezúročný a bez poplatku bola práve
náležitosť požadovaná citovaným zákonným ustanovením). Lícna strana predmetnej úverovej zmluvy
totiž obsahuje v tomto smere iba výšku mesačnej splátky, počet splátok a ich splatnosť.

14. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy, v ktorej jedným
zo zmluvných strán je spotrebiteľ, jedná sa o vzťah občianskoprávny. V tejto súvislosti odvolací súd
poukazuje na ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských
zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ,
sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Citované ustanovenie

preto ukladá orgánu aplikujúcemu právo použiť v prospech spotrebiteľa všetky ustanovenia, ktoré sú
pre spotrebiteľa ako slabšiu zmluvnú stranu priaznivejšie. Preto súd pri skúmaní každej otázky má
aplikovať právnu úpravu, ktorá je priaznivejšia pre žalovaného ako spotrebiteľa. Nič na tom nemení
ani skutočnosť, že samotný zmluvný vzťah založený medzi pôvodným veriteľom a žalovaným je tzv.absolútnymobchodno-záväzkovýmvzťahom,ktorýsariadirežimomObchodnéhozákonníkabezohľadu
na povahu zmluvných strán. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvným typom, ale ide o
osobitný druh zmluvy, ktorý sa vyskytuje tak v občianskoprávnych ako aj v obchodnoprávnych vzťahoch.

15. V zmysle § 9 ods. 1 písm. k) zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom
v čase uzavretia predmetnej zmluvy zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí
podľa Občianskeho zákonníka musí podľa písm. k) obsahovať náležitosti: výška, počet a termíny splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým

nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.

16. Nadväzne v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) citovaného zákona, ktoré zákonné ustanovenie
prvoinštančný súd rovnako v odôvodnení napadnutého rozsudku odcitoval, poskytnutý spotrebiteľský
úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú
formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1.

17. Interpretácia, resp, výklad právnej normy je nevyhnutnou súčasťou tak právnej teórie, ako aj právnej
praxe. Právny výklad je integrálnou súčasťou procesu aplikácie práva, čo sa najzreteľnejšie prejavuje v
súdnej aplikácii práva. Úlohou výkladu je konkretizácia zákona v danom prípade, teda úloha aplikácie
práva. Predstavuje predovšetkým proces objasňovania zmyslu, obsahu a významu textov prameňov

práva ako nosičov právnych pravidiel. Cieľom interpretácie právnych noriem je zisťovať a objasňovať
ich obsah, často aj nad rámec gramatického výkladu. Nemožno lipnúť na formalistickom výklade bez
prihliadnutia na právne princípy, ktoré sú výrazom hodnôt. Samotný výklad v niektorých prípadoch
značnepresahujerozsahtextuprameňovprávaajevýsledkomprávnokreatívnejčinnostisudcov.Právny
výklad je racionálna činnosť, ktorá dáva zmysel právnemu textu, pričom požiadavka racionality je

kľúčová. Teleologický výklad právnej normy postihuje zmysel resp. cieľ právnej normy v súvislosti s
najvšeobecnejšími podmienkami, v ktorých sa má norma realizovať. Ide o hľadanie účelu zákonného
ustanovenia a to v kontexte spoločenských podmienok v okamžiku interpretácie. Pre výklad právneho
predpisu je rozhodujúca v ňom vyjadrená vôľa zákonodarcu, ktorú možno objektivizovať tak, ako to
vyplýva zo znenia zákonného ustanovenia a významových súvislostí, do ktorých je zaradené. Sudca

sa pritom nemusí zastaviť u doslovného znenia normy. Viazanosť zákonom neznamená viazanosť
písmenami spolu s nutnosťou doslovného výkladu, ale väzbu na zmysel a účel zákona.

18. Je nesporné, že citované ustanovenie § 11 v spojení s § 9 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch má za účel - cieľ ochranu spotrebiteľa tak, aby dodávateľ bol povinný spotrebiteľovi ešte

pred uzavretím zmluvy, resp. priamo v nej poskytnúť prehľadne všetky relevantné údaje na základe
ktorých sa spotrebiteľ môže rozhodnúť, či zmluvu o úvere uzavrie alebo nie. Spotrebiteľ musí byť
pred uzavretím zmluvy o úvere dôkladne informovaný. Na to, aby sa spotrebiteľ mohol rozhodnúť
na základe úplnej znalosti veci, musia sa mu pred uzavretím zmluvy o úvere poskytnúť primerané
informácie o podmienkach a nákladoch spojených s úverom a o jeho povinnostiach, ktoré spotrebiteľ

môže zvážiť. Aby bolo zabezpečené, že spotrebiteľ bude mať vždy dostatok relevantných informácií
pre svoje rozhodnutie, zákonodarca v § 9 citovaného zákona vymenúva zákonné náležitosti zmluvy
o spotrebiteľskom úvere. V rámci nich vymenúva tie, ktorých neuvedenie v písomnej zmluve má za
následok, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, čo predstavuje určitý postih - sankciu
pre dodávateľa, ktorý zákonom predpísané náležitosti v zmluve neuvedie. Cieľom zákonodarcu pod

hrozbou uvedeného následku teda bolo donútiť dodávateľov - veriteľov, aby stanovené náležitosti - údaje
v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzali a zároveň dodržiavali písomnú formu zmluvy. Vychádzajúc
z uvedeného teologického výkladu by bolo nelogické, ak by zákonodarca hodlal postihnúť následkom
bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru iba tie úvery resp. zmluvy, ktoré by nemali písomnú formu a
zároveň neobsahovali kumulatívne všetky náležitosti podľa § 11 ods. 1 písm. a) citovaného zákona. V

takom prípade by totiž veriteľovi ako dodávateľovi stačilo iba dodržať písomnú formu a v zmluve neuviesť
ani jedinú z vymenovaných náležitostí a následku bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru by sa tým
vyhol a to napriek tomu, že písomná zmluva by zákonom predpísané náležitosti neobsahovala. Účel
zákonodarcu dosiahnuť, aby dodávateľ bol povinný oboznámiť spotrebiteľa so všetkými relevantnými
údajmi potrebnými pre zváženie úveru by sa tým nedosiahol a zmysel tejto úpravy právnej normy nebol

naplnený. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd je toho názoru, že s poukazom na znenie § 11 ods.
1 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch je potrebné vykladať tak, že absencia či písomnej
formy alebo už len jednej z náležitostí vymenovaných v § 11 ods. 1 a citovaného ustanovenia spôsobuje,
že predmetný úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov.19. Zo základného gramatického výkladu citovaného ustanovenia je zrejmé, že požiadavka na to, aby v
zmluve o spotrebiteľskom úvere bola ako náležitosť uvedená výška, počet a termíny splátok sa vzťahuje

ako k istine, tak k úrokom, tak aj k iným poplatkom. Vzhľadom na slovné znenie citovaného ustanovenia
by ani iný výklad nebol logický. Zmluva o spotrebiteľskom úvere teda v zmysle citovaného ustanovenia
musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok ako istiny, tak aj úrokov, tak aj iných poplatkov, čo v
danom prípade neobsahuje.

20. Keďže potom v predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere nesporne nie je uvedená náležitosť
podľa § 9 ods. 1 písm. k) a to výška, počet a termíny splátok, istiny, úrokov a iných poplatkov, bolo
potom nevyhnutné predmetný úver s použitím § 11 ods. 1 písm. a) citovaného zákona považovať za
bezúročný a bez poplatkov.

21. Keďže potom podľa záveru prvoinštančného súdu žalovaný z poskytnutého úveru v celkovej

výške 270,10 Eur neuhradil ani jednu splátku (žalovaný to v konaní nepoprel) a nepriznanie ostatných
uplatnených nárokov (vyčíslený úrok z omeškania, poplatok za poistenie a upomienky) žalobca v
odvolaní nenapadol, bolo potrebným žalovanému uložiť zaplatenie sumy 270,10 Eur i s príslušenstvom
a vo zvyšku žalobu zamietnuť.

22. Odvolací súd sa zhodol i s ďalším záverom súdu prvej inštancie v preskúmavanom rozsudku, že
dojednanie o zmluvnej pokute obsiahnuté v úverových zmluvných podmienkach, hoci boli v texte na
lícnej strane zmluvy prehlásené za jej neoddeliteľnú súčasť a žalovaný mal podpisom potvrdiť, že je s
nimi oboznámený, že ich ustanovenia sú mu zrozumiteľné a určité a prejavil súhlas byť nimi viazaný, je
absolútne neplatné. Argumentáciu súdu prvej inštancie v tomto smere, rovnako ako to bolo v prípade

zdôvodnenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úverovej zmluvy strán sporu, odvolací súd považuje za
potrebné doplniť o nasledovné:

23. Predmetná zmluvná pokuta, ktorú si okrem iného žalobca uplatňoval danou žalobou, nebola
dojednaná priamo v písomnom podpísanom vyhotovení danej zmluvy, ale je obsiahnutá iba v

obchodných podmienkach, ktoré boli vyhlásené za jej súčasť. Odvolací súd sa so záverom
prvoinštančného súdu, že takéto dojednanie zmluvnej pokuty je neplatné, plne stotožňuje. Poukazuje
pritomnato,žeochranuspotrebiteľamožnopodriadiťpodústavnýprincíprovnosti,ktorúmožnoponímať
ako rovnosť formálnu, ktorú má zabezpečiť zákonodarca pri tvorbe právneho poriadku alebo rovnosť
faktickú, ktorá môže byť zabezpečená priamo zákonodarcom pri použití tzv. pozitívnej diskriminácie

pri existencii faktickej nerovnosti alebo handicapu. Ale i tam, kde sa zákonodarca nevydal cestou
vedomého zvýhodnenia slabšieho, aby dal prednosť rovnosti faktickej pred formálnou, ponecháva
súdom, ktoré pozitívne právo aplikujú, priestor pre riešenie napätia medzi neúplnosťou písaného
práva a povahou konkrétneho prípadu cestou aplikácie ústavných princípov v materiálnom poňatí
právneho štátu. Východiskom ochrany spotrebiteľa je potom postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ

ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom a to s ohľadom na okolnosti, za
ktorýchdochádzakzáväzkovémuvzťahu,sohľadomnaväčšiuprofesionálnuskúsenosťpredávajúceho,
lepšiu znalosť práva a ľahšiu dostupnosť právnych služieb a konečne so zreteľom na možnosť
stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Ústavný princíp rovnosti
sa premieta i do súkromného práva a prejavuje sa v súkromnoprávnych vzťahoch. Doktrína rovnosti

v súkromnoprávnych vzťahoch vyžaduje, že súkromné právo garantuje každému čo najširšiu mieru
možnostislobodnéhokonania,avšakprávepreto,žejugarantujekaždému,musíjuzároveňuniektorých
obmedziť, aby bola zaručená všetkým. Zo stretu autonómie vôle a z idey rovnosti potom vyplýva
ochrana slabšej zmluvnej strany a to s cieľom dosiahnutia vyváženej pozície, teda spravodlivosti,
ekvity, či rovnováhy zúčastnených záujmov. Vo vzťahoch, v ktorých vystupujú strany, ktorých pozície sú

značne nerovnovážne sa nemožno uspokojiť s tým, že obom stranám budú poskytnuté rovnaké právne
prostriedky, teda formálna rovnosť, lebo v skutočnosti nerovnosť východzích prostriedkov spôsobuje i
nerovnosť vo výsledku samotnom. Riešenie tejto situácie je v tom, že slabšej zmluvnej strane (typicky
spotrebiteľovi) je priznaných viac práv a silnejšej zmluvnej strane (dodávateľovi) je uložených viac
povinností. Účelom danej právnej úpravy je teda snaha o dosiahnutie skutočnej rovnováhy tým, že

budú právne vyrovnané východiskové ekonomické informačné a iné rozdiely, ktoré medzi stranami
panujú.Abyboladosiahnutárovnosť,jenutnénerovnosťvýchodzíchpozíciíkorigovaťrovnakonerovnou
úpravou práv a povinností. V pozitívnom práve sa potom ochrana spotrebiteľa premieta do podoby
vyššej informačnej povinnosti dodávateľa, do práv spotrebiteľa odstúpiť od zmluvy, do podoby zákazuniektorých dojednaní v spotrebiteľských zmluvách, či do podoby príkazu v pochybnostiach o význame
spotrebiteľských zmlúv vykladať ich pre spotrebiteľa najpriaznivejšie. Princíp autonómie vôle a princíp
rovnosti je doplňovaný a korigovaný princípom ekvity či spravodlivosti. Keďže v spotrebiteľskom práve je

dodávateľ vo fakticky výhodnejšom postavení, lebo má odbornú prevahu nad spotrebiteľom, tak okrem
obmedzenia vyplývajúceho z vyššie uvedeného princípu rovnosti prostriedkov, možno od dodávateľa
očakávať i vyžadovať, že sa vo vzťahu k spotrebiteľovi bude chovať vo všeobecnej polohe poctivo. Ak
nepostupuje týmto spôsobom, spreneverí sa dôvere druhého účastníka zmluvného vzťahu v poctivosť
svojho konania a takémuto nepoctivému konaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu. V praxi sa

zásada poctivosti prejavuje okrem iného i tým, že text spotrebiteľskej zmluvy má byť pre priemerného
spotrebiteľa dostatočne čitateľný, prehľadný, logicky usporiadaný. Zásada poctivosti dopadá ale i na
aplikáciu všeobecných obchodných podmienok. Platí pritom, že i v spotrebiteľských zmluvách je možné
všeobecné obchodné podmienky uplatniť, avšak takáto aplikácia má nielen formálne, ale i obsahové
obmedzenia. Všeobecné obchodné podmienky, ktoré majú slúžiť predovšetkým k tomu, aby nebolo
nevyhnutné do každej zmluvy prepisovať dojednania technického a vysvetľujúceho charakteru, nesmú

slúžiť k tomu, aby do nich v často neprehľadnej zložite formulovanej a malým písmom písanej forme
dodávateľ skryl dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné a o ktorých predpokladá, že pozornosti
spotrebiteľa najskôr uniknú, ako sú napríklad rozhodcovská doložka alebo dojednanie o zmluvnej
pokute. Pokiaľ tak napriek tomu dodávateľ urobí, nepočína si v právnom vzťahu poctivo a takémuto
konaniu nemožno priznať právnu ochranu. Z vyššie uvedených východísk potom vyplýva záver, že

dojednanie o zmluvnej pokute v rámci spotrebiteľskej zmluvy zásadne nemôže byť súčasťou tzv.
všeobecných obchodných podmienok, ale iba priamo spotrebiteľskej zmluvy samotnej, teda listiny, na
ktorej spotrebiteľ pripája svoj podpis (porovnaj Nález Ústavného súdu ČR I.ÚS 3512/11).

24. Vychádzajúc z vyššie uvedenej argumentácie potom odvolací súd zhodne s prvoinštančným

uzatvára, že pokiaľ v rámci spotrebiteľskej zmluvy dojednanie o zmluvnej pokute nie je obsiahnuté
priamo v podpísanej zmluve, ale iba v obchodných podmienkach, hoci vyhlásených za jej súčasť,
zmluvnú pokutu nemožno považovať za platne písomne dojednanú (§ 544 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, ktorý sa s poukazom na § 1 ods. 2 v spojení s § 300 až § 302 Obchodného zákonníka,
vzťahuje i na obchodnoprávne vzťahy). Nedostatok zákonom predpísanej písomnej formy právneho

úkonu potom v zmysle § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka robí dohodu účastníkov absolútne neplatnou.
Z neplatného zmluvného dojednania potom nemôže vzniknúť oprávnenie, ani povinnosť. Prvoinštančný
súd preto správne žalobu v časti týkajúcej sa zmluvnej pokuty zamietol.

25. Správnym ale už nebol postup súdu prvej inštancie, keď v tretej výrokovej vete určil, že zmluvná

podmienka, ktorou mala byť dojednaná predmetná zmluvná pokuta, je neplatná. Podmienkou pre
vyslovenie zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve za neplatnú resp. neprijateľnú v zmysle § 153
ods. 3 a 4 OSP totiž bolo, aby išlo i o neprijateľnú zmluvnú podmienku, teda podmienku spôsobujúcu
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (§53 ods. 1
Občianskeho zákonníka). Keďže ale v danej veci s poukazom na už uvedené išlo o dojednanie absolútne

neplatné pre nedostatok zákonom predpísanej písomnej formy a nie nerovnovážne v neprospech
spotrebiteľa, nezakladá to neprijateľnosť zmluvnej podmienky

26. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu potom odvolací súd s použitím § § 387 ods. 1 a 2
CSP v spojení s § 389 ods. 1 písm. d) rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti

ako vo výroku vecne správny potvrdil a v napadnutej časti určenia zmluvnej podmienky za neplatnú z
dôvodu neprijateľnosti zrušil, keďže nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané
neexistovali.

27. Keďže odvolacím súdom došlo fakticky k čiastočnej zmene napadnutého rozsudku s analogickým

použitím § 396 ods. 2 CSP, bolo povinnosťou odvolacieho súdu rozhodnúť o nároku na náhradu trov
celého konania. Konečným výsledkom konania pritom možno ustáliť, že úspešnejším bol v konaní
žalovaný (žalobca 32% a žalovaný 68% a to vzhľadom na rozsah priznaného nároku žalobcovi v
pomere k jeho žalobnému návrhu), čím potom prichádza do úvahy rozhodnutie o náhrade trov konania
s odkazom na § 255 ods. 1 v spojení s cit. § 396 ods. 2 CSP tak, a tým nárokovateľnosť žalovaného

na náhradu trov konania.28. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade bol žalovaný v odvolacom konaní pasívny, nevykonal
žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnil, ani nevyčíslil a podľa obsahu spisu mu ani
žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

29.Civilnýsporovýporiadokvýslovneneriešisituáciuakstrana,ktoránazákladeprocesnýchustanovení
má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu spisu
jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli.

30. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia CSP alebo iného zákona
(analogialegisalebojuris).OdvolacísúdpretospoužitímZákladnýchprincípovčl.4ods.2CSPaplikoval
na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov
žalobcu rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom
z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v
konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcich procesnú ekonómiu

rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodnutie
postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu
trovkonaniaanáslednesúdomprvejinštancieovýškenáhradytrovkonania,zasituácie,keďoprávnenej
(žalovanej) žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou
hospodárnosti civilného súdneho sporu.

31. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).