Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 10. august 2017

Súd: Okresný súd Poprad
Spisová značka: 21C/278/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8713211240
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 08. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Šabľová

ECLI: ECLI:SK:OSPP:2017:8713211240.10

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

OkresnýsúdPopradsudcomJUDr.MonikouŠabľovouvprávnejvecižalobcuEOSKSISlovensko,s.r.o.,

so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zast. TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom
Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovaným 1/ O. L., B.. XX.XX.XXXX, X. T. XXX/XX, U.,
2/ Q. L., B.. XX.XX.XXXX, X. R. V. XXX, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaných: Združenie
na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom Námestie legionárov 5, Prešov, právne zast. JUDr.
Ambrózom Motykom, advokátom, Advokátska kancelária, Nám. SNP 7, Stropkov, o zaplatenie sumy
1.493,28 eur s prísl., takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaní v 1. a 2. rades ú p o v i n n ízaplatiť spoločne a nerozdielne žalobcovi sumu 1.493,28

eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 50,40 eur a úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo
sumy 1.493,28 eur od 13.2.2012 do zaplatenia, to všetko v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti tohto
rozsudku.

II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovaným v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 % účelne vynaložených trov konania.

III. Vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaných nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1.Žalobcasažalobouzodňa01.08.2013,doručenoutunajšiemusúdudňa13.08.2013domáhaluloženia
povinnostižalovanémuzaplatiťsumu1.493,28 eurs9%ročnýmúrokomzomeškaniazosumy1.493,28
eur od 13.02.2012 do zaplatenia a náhrady trov konania.
Svoj nárok odôvodnil tým, že na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok medzi ním ako postupníkom a
Slovenskou sporiteľňou, a.s. ako postupcom, postúpil postupca na žalobcu pohľadávku voči žalovaným
v 1/ a 2/ rade. Postupca a žalovaní v 1/ a 2/ rade uzatvorili dňa 09.02.2005 Zmluvu o splátkovom úvere
č. 0492526198, ktorej súčasťou boli Všeobecné obchodné podmienky, a na základe ktorej im poskytol

postupca peňažné prostriedky. Žalobca zastal názor, že Zmluva obsahuje všetky znaky a spĺňa všetky
podstatné náležitosti zmluvy o úvere.

2. Dňa 26.08.2013 bol vydaný platobný rozkaz č. k. 13Ro/945/2013-32, ktorý sa žalovanej v 2/ rade
nepodarilo doručiť.

3. Podaním zo dňa 18.09.2013 vstúpil do konania vedľajší účastník na strane žalovaných a podal voči

platobnému rozkazu odpor. Uznesením zo dňa 30.6.2015 súd rozhodol o pripustení vstupu vedľajšieho
účastníka na strane žalovaných do konania, pričom týmto uznesením reagoval na námietku žalobcu
proti vstupu vedľajšieho účastníka do konania. Voči tomuto uzneseniu odvolanie podané nebolo a tak
uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 19.8.2015.4. Súd vo veci rozhodol dňa 23.3.2016 rozsudkom č. k. 21C/278/2013-11, ktorým žalobu zamietol,
žalovaným v 1. a 2. rade náhradu trov konania nepriznal a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť

vedľajšiemu účastníkovi trovy konania. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca a to z dôvodu
nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočného zistenia skutkového stavu. Poukázal na to,
že ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka
pohľadávky. Účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o
podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza

k porušeniu bankového tajomstva. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené v predmetnom
ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. Podľa žalobcu ust. § 92 ods.
8 Zákona o bankách je potrebné vykladať tak, že pokiaľ je dlžník v omeškaní so splnením čo len časti
svojho peňažného záväzku, môže banka postúpiť pohľadávku zodpovedajúcu celej výške peňažného
záväzku, nie len časť, s ktorou je dlžník v omeškaní. Pokiaľ by predmetné ustanovenie malo na mysli
len časť peňažného záväzku, s ktorou je dlžník v omeškaní, bolo by to v predmetnom ustanovení

výslovne uvedené. Uvedený názor je zrejmý aj zo samotného logického znenia daného ustanovenia,
inak by nebolo formulované v tom zmysle, že ak je klient v omeškaní so splnením čo i len časti svojho
peňažného záväzku, ale by bolo formulované v tom zmysle, že časť peňažného záväzku, s ktorou je
dlžník v omeškaní, môže byť predmetom postúpenia. Z gramatického výkladu nielen prvej, ale aj druhej
vetytohtoustanoveniajezrejmé,žezákonodarcarozlišujedvapojmy.Pojempeňažnýzáväzokakocelok

a pojem časť peňažného záväzku. Ak sa v prvej vete súvetia použil pojem peňažný záväzok ako celok s
tým, že zákonodarca jednoznačne identifikoval aj pojem časť peňažného záväzku, je potom zrejmé, že
ak v druhej vete súvetia použije pojem z prvej vety súvetia, bude ho chápať v tom istom význame. Právny
záver o tom, že banka môže postúpiť aj nezosplatnenú pohľadávku, možno tiež posúdiť posúdením
druhej vety citovaného ustanovenia, ktoré nadväzuje na predchádzajúcu, teda prvú vetu a jeho zmyslom

je vyjadrenie podmienky, že pokiaľ dlžník uhradil banke tú časť záväzku, s plnením ktorej bol v omeškaní,
a to v čase pred postúpením pohľadávky, právo banky postúpiť celú pohľadávku, najmä jej nezaplatený
zostatok, zaniká. Poukázal taktiež na to, že oznámenie postupcu o postúpení pohľadávky spolu s
podacím hárkom preukazujú odoslanie tejto písomnosti, ktoré bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu
postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť z tohto oznámenia vychádzať bez

toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Namietal taktiež
účelnosťtrov,zaplateniektorýchsúdprvejinštancieuložiljemuvprospechZdruženianaochranuobčana
spotrebiteľa HOOS. Žiadal preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že jeho návrhu
vyhovie alebo aby ho zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uplatnil si trovy odvolacieho
konania.

Žalovaní sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrili.
Vedľajší účastník vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že odvolacia argumentácia žalobcu je
nenáležitá. Pre posúdenie predmetnej veci je významné, že právnym titulom uplatňovaného nároku
žalobcu je pohľadávka z pôvodne bankového úveru. Banky poskytujú úvery najmä z peňažných zdrojov,
ktoré získali verejnou výzvou na ukladanie peňazí verejnosti do týchto inštitúcií za úroky. Je zásadný

rozdiel medzi úverom a pôžičkou poskytnutou bankou z návratných prostriedkov od občanov, prípadne
firiem a úverom, alebo pôžičkou poskytovanou nebankovým subjektom z vlastných zdrojov. Štát chráni
vklady občanov a právnických osôb uložené v banke aj tým, že autorizuje inštitúcie (banky), ktorým
udeľuje bankové povolenie a stanovuje presný režim činnosti týchto inštitúcií. Z § 92 ods. 8 Zákona
o bankách vyplýva, že obligatórnou podmienkou pre platnú cessiu bankovej pohľadávky je písomná

výzva banky, ktorá má byť klientovi banky doručená. Až po preukázaní doručenia výzvy prichádza
do úvahy postúpenie bankovej pohľadávky zodpovedajúcej omeškanému záväzku inej osobe, a to aj
osobe, ktorá nie je bankou. Výzva je základným a prvým predpokladom pre cessiu bankovej pohľadávky
alebo jej časti na inú osobu. Žalobca dôkaz o výzve nepredložil, nepreukázal hneď prvú obligatórnu
podmienku uvedenú v § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Banka môže postúpiť pohľadávku aj z celého

úverového vzťahu, avšak musela by pristúpiť k ukončeniu úverového vzťahu, t.j. vyhláseniu mimoriadnej
splatnosti úveru. Zmluva o postúpení pohľadávok je neplatná, žalobca nebol v konaní aktívne vecne
legitimovaný. Rozhodnutie súdu prvej inštancie preto vo veci samej bolo správne. Rovnako bolo správne
aj čo sa týka rozhodnutia o trovách konania. Trovy Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS,
ktorý do konania vstúpil ako vedľajší účastník, boli účelné. K zamietnutiu žaloby došlo práve vďaka

jeho právnej argumentácii. Inštitút náhrady trov konania je prostriedkom ochrany úspešného účastníka
a prostriedkom upevňovania procesnej disciplíny. Z povahy vecí musí mať sankčný charakter. Uplatnil
taktiež trovy odvolacieho konania.5. Krajský súd v Prešove uznesením z 2.5.2017 zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vrátil vec na
ďalšie konanie a rozhodnutie, pričom úlohou súdu prvej inštancie bolo opätovne rozhodnúť o nároku
žalobcu, pričom pri rozhodovaní sa má súd vysporiadať so všetkými námietkami žalobcu uvedenými v

odvolaní a prezentovanými aj v priebehu celého konania, s akcentom na právny názor odvolacieho súdu
vyplývajúci z dôvodov, pre ktoré bol rozsudok zrušený, a to v súvislosti s posúdením platnosti Zmluvy o
postúpení pohľadávky medzi právnym predchodcom žalobcu a žalobcom.

6. Súd po vrátení veci z odvolacieho súdu nariadil vo veci pojednávanie na deň 10.8.2017, na ktorom

právna zástupkyňa žalobcu uviedla, že v celom rozsahu trvajú na svojich písomných vyjadreniach
ako aj na vyjadreniach uvádzaných na pojednávaní a žiadala žalobe vyhovieť, pričom ďalšie návrhy
na doplnenie dokazovania nemala. Žalovaní napriek riadne vykázanému doručeniu predvolania sa na
pojednávanie nedostavili a svoju neúčasť neospravedlnil. Podľa § 180 CSP sa pojednávanie konalo v
neprítomnosti žalovaných.

7. Právny predchodca žalobcu - Slovenská sporiteľňa, a.s., uzavrel dňa 9.2.2005 so žalovanými Zmluvu
o splátkovom úvere č. 0492526198. V zmysle tejto zmluvy bol žalovaným poskytnutý úver vo výške
2.655,50 eur (80.000,- Sk), s tým, že žalovaní mali splácať úver v mesačných splátkach po 43,92 eur
(1.323,- Sk) s konečnou splatnosťou úveru dňa 20.6.2013 a splatnosťou prvej splátky k 20.3.2005.
Jednalo sa o spotrebný úver bez účelu, výška úrokovej sadzby bola 11,80 % p.a., poplatok za

poskytnutie úveru bol 2 % z výšky úveru, ročná percentuálna miera nákladov bola stanovená na 6,64 %.
Dňa 15.12.2011 uzatvorila Slovenská sporiteľňa, a.s. ako postupca a EOS KSI Slovensko, s.r.o. ako
postupník Zmluvu o postúpení pohľadávok č. 1599/2011/CE. Súčasťou Zmluvy o postúpení pohľadávok
bola Príloha č. 1, kde bolo uvedené, že poskytnutá suma úveru predstavovala 2.655,52 eur a zostatok
pohľadávky predstavoval sumu 3.431,73 eur. Táto suma pozostávala z istiny vo výške 3.147,22 eur,

úrokov vo výške 278,53 eur, pričom riadny úrok predstavoval sumu 39,32 eur a úroky z omeškania sumu
224,45 eur. Ostatné príslušenstvo tvorili poplatky vo výške 14,76 eur a náklady vo výške 5,98 eur. V
prílohe bolo uvedené, že žalovaní sú v omeškaní 1108 dní a dátum poslednej úhrady 18.11.2008 - išlo o
úhradu vo výške 40,50 eur. Z listinných dôkazov ďalej vyplýva, že Slovenská sporiteľňa, a.s. doručovala
žalovaným oznámenie zo dňa 27.12.2011 o postúpení pohľadávky vo výške 3.431,73 eur na spoločnosť

EOS KSI Slovensko, s.r.o., na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok, avšak súd nemal preukázané,
či aj došlo k doručeniu tohto oznámenia. Z listinných dôkazov priložených žalobcom ďalej vyplýva, že
dňa 24.1.2012 vyzval žalobca žalovaných k úhrade a oznámil im vyhlásenie mimoriadnej splatnosti
úveru ku dňu 24.1.2012. Vo výzve uviedol, že sumu 3.612,77 eur majú uhradiť najneskôr do 3.2.2012.
Dňa 16.7.2013 doručoval žalobca žalovaným pokus o zmier, v ktorom boli vyzvaní k úhrade dlžnej

sumy. Na výzvu súdu Slovenská sporiteľňa, a.s. písomným podaním zo dňa 10.10.2014 uviedla, že
vyhlásila mimoriadnu splatnosť úveru k predmetnej zmluve ku dňu 6.12.2011, ale nedisponuje žiadnou
súvisiacu dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka, lebo
túto odovzdala na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok postupníkovi. Žalobca v konaní trval na tom,
že vyhlásil po postúpení pohľadávky mimoriadnu splatnosť úveru, a to ku dňu 12.2.2012, teda tak ako

to uvádzal v samotnej žalobe a k tomuto dňu sa stali splatné všetky neuhradené splátky úveru.

Podľa § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

Podľa § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník
povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom
alebonazákladezákona.Akúrokyniesútaktourčené,jedlžníkpovinnýplatiťobvykléúrokypožadované
za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Ak strany dojednajú

úroky vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v
najvyššie prípustnej výške.

Podľa § 506 Obchodného zákonníka, ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo
jednej splátky po dobu dlhšiu ako tri mesiace, je veriteľ oprávnený od zmluvy odstúpiť a požadovať, aby

dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi.Podľa § 52 ods. 2 veta tretia OZ, na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa
vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy
obchodného práva.

Podľa § 52 ods. 3 OZ, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v
rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 52 ods. 4 OZ, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy

nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 54 ods. 1 OZ, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od
tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré
mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa priznávajú, alebo si inak zhoršiť svoje
zmluvné postavenie.

Podľa § 54 ods. 2 OZ, v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre
spotrebiteľa priaznivejší.

Podľa§524ods.1OZ,veriteľmôžesvojupohľadávkuajbezsúhlasudlžníkapostúpiťpísomnouzmluvou

inému.

Podľa § 524 ods. 2 OZ, s postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou
spojené.

Podľa § 528 ods. 2 OZ, postupca je povinný odovzdať postupníkovi všetky doklady a poskytnúť všetky
potrebné informácie, ktoré sa týkajú postúpenej pohľadávky.

8. Posudzovaný právny vzťah medzi sporovými stranami je založený zmluvou o spotrebiteľskom úvere
a je nevyhnutné ho posudzovať podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka ako aj právnych

predpisov, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru keďže zmluva o spotrebiteľskom
úvere je tzv. absolútnych obchod a zároveň právny predchodca žalobcu pri uzatváraní zmluvy o
spotrebiteľskom úvere vystupoval ako podnikateľ s poukazom na predmet podnikania a žalovaní
vystupovali ako spotrebitelia, pretože pri uzatváraní zmluvy o úvere nekonali v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo podnikateľskej činnosti.

9.Vprejednávanejvecisažalobcadomáhazaplateniasumy,ktorápredstavovalazostatoknesplateného
úveru poskytnutého žalovaným právnym predchodcom žalobcu. Vedľajší účastník, ktorý v spore
vystupoval do 30.6.2016 na strane žalovaných, namietal nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu
dôvodiac, že právny predchodca žalobcu postúpil žalobcovi tzv. živý úver a nepredložil v konaní doklad,

že úverový vzťah so žalovanými bol ukončený pred postúpením pohľadávky na žalobcu. Žalobca
odvodzoval svoju aktívnu vecnú legitimáciu v spore od Zmluvy o postúpení pohľadávok, ktorú považoval
za platnú a k dôvodom namietanej neplatnosti sa v konaní písomne ako aj na pojednávaní vyjadril.

Podľa ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (ďalej len „zákon o bankách“) ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej
banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti
svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka
zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou
zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta.

Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením
pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom
rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len
časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok.
Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj

dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo
pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových
vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu
ustanovených týmto zákonom.10. Žalobca zastáva názor, že ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou
legitimáciou navrhovateľa ako postupníka pohľadávky. Účelom predmetného ustanovenia je úprava

výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale
iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Aj podľa
dôvodovej správy bol hlavným účelom predmetného ustanovenia prelomenie bankového tajomstva a
nie obmedzenie možnosti postúpiť pohľadávku. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené v
predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky.

Súd poukazuje v tejto súvislosti na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 24.04.2014, sp.
zn. 19C/34/2012, podľa ktorého: „Postúpenie pohľadávky (cesia) spočíva v tom, že do existujúceho
záväzku, v danom prípade Slovenskej sporiteľne, a.s., namiesto doterajšieho veriteľa vstúpi nový
veriteľ (navrhovateľ). Čiže dochádza k zmene v osobe veriteľa. Táto zmena sa nedotýka práv, ani
povinnosti dlžníka vyplývajúcich pre neho zo záväzku, a preto sa na platnosť zmluvy o postúpení
pohľadávky nevyžaduje súhlas dlžníka. Zámerom právnej úpravy postúpenia pohľadávky je zabrániť

tomu, aby postúpením pohľadávky nedošlo k zhoršeniu právneho postavenia dlžníka. Za týmto účelom
sa zachovávajú všetky námietky voči postúpenej pohľadávke, rovnako aj možnosť namietať voči tejto
pohľadávke svoje vzájomné pohľadávky. Následky postúpenia sa tak predovšetkým prejavia v právnom
postavení postupcu, ktorý stráca postúpenú pohľadávku so všetkým príslušenstvom i právami s ňou
spojenými. Postupník sa na základe postúpenia pohľadávky stane veriteľom namiesto postupcu a

pohľadávku nadobudne so všetkými právami, ktoré sú s ňou spojené. Keďže ide o významnú zmenu v
osobe veriteľa, ustanovuje Občiansky zákonník pre postúpenie pohľadávky písomnú formu a zároveň
ustanovuje, ktoré pohľadávky nie sú spôsobilým predmetom postúpenia. Odvolací súd na rozdiel od
súdu prvého stupňa dospel k záveru, že postúpením pohľadávky Slovenskej sporiteľne, a. s. voči
odporkyni 1/ navrhovateľovi nedošlo k zhoršeniu postavenia odporkyne 1/, došlo len k zmene v osobe

veriteľa. Pokiaľ svoju pohľadávku vyčíslila Slovenská sporiteľňa, a.s. v čase postúpenia na sumu 991,17
Eur s príslušenstvom, čo osvedčila Výpisom z účtovných kníh peňažného ústavu SLSP, a.s., Bratislava
ku dňu postúpenia pohľadávky, t. j. 11.12.2006, nie je možné tejto zmluve o postúpení pohľadávok
nič vytknúť a nie je možné konštatovať, že sa jedná o absolútne neplatný právny úkon podľa § 39
Občianskeho zákonníka a nasl.. Mylne sa súd prvého stupňa domnieval, že predpokladom postúpenia

pohľadávky Slovenskej sporiteľne, a. s. je zosplatnenie celého úveru. Zosplatnenie dlhu veriteľom
znamená, že dlh už nie je možné zo strany dlžníka zaplatiť v splátkach (v danej veci do 20.06.2007),
ale v dôsledku nesplanenia povinností dlžníkom sa stáva splatný celý dlh vyhlásením jeho zosplatnenia.
Tieto skutočnosti však nemajú žiaden vplyv na výšku dlhu dlžníka, týkajú sa výlučne spôsobu zaplatenia
jeho dlhu a závisia výlučne na vôli veriteľa, a preto nie je možné z dôvodu nevyhlásenia predčasnej

splatnosti úveru Slovenskou sporiteľňou, a.s. (zosplatnenia) ku dňu postúpenia pohľadávky považovať
zmluvu o postúpení pohľadávok za neplatnú“
Rovnako v rozhodnutí Okresného súdu Prievidza zo dňa 12.10.2015, sp. zn. 8C/67/2013 je
konštatované, že: „Voči uplatnenému nároku neboli dôvodné námietky vedľajšieho účastníka na strane
odporcu vychádzajúce zo skutkového zistenia o tom, že pôvodný veriteľ - banka pred postúpením

pohľadávky nevyhlásila mimoriadnu splatnosť úveru. Vedľajší účastník na strane odporcu toto skutkové
zistenie interpretoval tak, že nedostatok vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru bankou a z toho
plynúca skutočnosť, že banka postúpila pohľadávku, ktorá nebola v celom rozsahu splatná, spôsobuje
neplatnosť medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s. a navrhovateľom dňa 15.12.2011 uzavretej zmluvy o
postúpení pohľadávky, a to podľa § 39 Občianskeho zákonníka v spojení s § 92 ods. 8 zákona č.

483/2001 Z. z. o bankách v znení neskorších predpisov. S takýmto právnym posúdením sa stotožniť
nemožno. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo
účelomodporujezákonualebohoobchádza,alebosapriečidobrýmmravom.Jezrejmé,žeust.§92ods.
8 zákona Č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení neskorších predpisov obmedzuje právo banky postupovať
nesplatné pohľadávky. Zo systematického zaradenia tohto obmedzenia je však zrejmé, že účelom

tejto povinnosti je ochrana bankového tajomstva, konkrétne to, aby pri postupovaní pohľadávok, neboli
tretie subjekty oboznamované s údajmi bankového tajomstva. Preto porušenie povinností vyplývajúce
z § 92 ods. 8 zákona č. 438/2001 Z. z. o bankách v znení neskorších predpisov nemožno spojiť s
občianskoprávnym následkom neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, keďže norma obsiahnutá v §
92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení neskorších predpisov, nezakladá občianskoprávnu

povinnosť vo vzťahu ku klientovi banky, v tomto prípade odporcovi, ale administratívnu zodpovednosť
postihnuteľnú Národnou bankou Slovenska podľa § 50 ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v
znení neskorších predpisov. Inak povedané, porušenie administratívnoprávnej povinnosti v súvislosti
s uzavieraním zmluvy o postúpení pohľadávky alebo plnením zo zmluvy - postúpením pohľadávkynezakladá neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky alebo to, že by nedošlo k platnému plneniu zo
zmluvy spočívajúcemu v postúpení pohľadávky. Takéto protiprávne konanie zo strany banky zakladá
výlučne banky zodpovednosť podľa § 50 ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení neskorších

predpisov“.
A taktiež v rozhodnutí Krajského súdu v Žiline zo dňa 04.11.2015 sp. zn. 7Co/540/2015 sa konštatuje,
že: „Krajský súd však nepovažuje za správny záver okresného súdu, že v zmysle § 92 ods. 8 zákona č.
483/2001(Zákonaobankách)anazákladeZmluvyopostúpenípohľadávkyuzavretejmedziSlovenskou
sporiteľňou, a.s. ako postupcom a navrhovateľom ako postupníkom z 27.06.2013 došlo len postúpeniu

časti pohľadávky a z tohto dôvodu, že by bolo dôvodné priznať len postúpené pohľadávky do dňa
postúpenia. Zo znenia ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách takýto výklad nevyplýva“.

11. Súd uvádza, že predmetné ustanovenie § 92 ods. 8 je potrebné vykladať tak, že pokiaľ je dlžník
v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku, môže banka postúpiť pohľadávku
zodpovedajúcu celej výške peňažného záväzku, nie len časť, s ktorou je dlžník v omeškaní. Pokiaľ

by predmetné ustanovenie malo na mysli postúpenie len časti peňažného záväzku, s ktorou je dlžník
v omeškaní, bolo by to v predmetnom ustanovení výslovne uvedené. Uvedený názor je zrejmý aj zo
samotného logického znenia daného ustanovenia, inak by nebolo formulované v tom zmysle, že ak je
klient v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku, ale bolo by formulované v tom
zmysle, že časť peňažného záväzku, s ktorou je dlžník v omeškaní, môže byť predmetom postúpenia.

Z gramatického výkladu nielen prvej, ale aj druhej vety tohto ustanovenia je zrejmé, že zákonodarca
rozlišuje dva pojmy, pojem peňažný záväzok ako celok a pojem časť peňažného záväzku. Ak sa v prvej
vete súvetia použil pojem peňažný záväzok ako celok s tým, že zákonodarca jednoznačne identifikoval
súčasne aj pojem časť peňažného záväzku, je potom zrejmé, že ak v druhej vete súvetia použije pojem
z prvej vety súvetia, bude ho chápať v tom istom význame.

Správnosť záveru o tom, že banka môže postúpiť aj nezosplatnenú pohľadávku, možno tiež potvrdiť
posúdením druhej vety citovaného ustanovenia. V ňom sa uvádza nasledovné: „Toto právo banka
alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky (POZ:
zákonodarca opäť cielene použil pojem pohľadávka, nie jej časť) uhradil banke alebo pobočke
zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí,

ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke
alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok“. Toto ustanovenie nadväzuje na predchádzajúcu,
teda prvú vetu ustanovenia. Jeho zmyslom je vyjadrenie podmienky, že pokiaľ dlžník uhradil banke tú
časť záväzku, s plnením ktorej bol v omeškaní, a to v čase pred postúpením pohľadávky, právo banky
postúpiť celú pohľadávku, najmä jej nezaplatený zostatok zaniká.

Podľa dôvodovej správy k ustanoveniu § 92 ods. 7 (teraz ods. 8) ZoB v odseku 7 sa upravuje možnosť
použiť inštitút postúpenia svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu, a to aj osobe, ktorá nie
je bankou. Je zrejmé, že pod slovným spojením „nesplácaný dlh" je treba rozumieť dlh dlžníka v podobe
vrátenia celého poskytnutého úveru veriteľovi, nakoľko tento dlh vzniká už poskytnutím úveru dlžníkovi,
ktorý ho má len možnosť vrátiť v splátkach postupným splácaním za zmluvne dohodnutých podmienok.

12. Z ustanovení Zákona o bankách č. 483/2001 Z. z. nevyplýva, žeby bankový subjekt bol povinný
pred postúpením pohľadávky vyhlásiť mimoriadnu splatnosť omeškaného peňažného záväzku klienta,
tento vypovedať alebo od zmlúv odstúpiť. Uvedené zákonné ustanovenie vyvracia tvrdenie vedľajšieho
účastníka, že subjekt, ktorému bola pohľadávka z omeškaného záväzku postúpená, nemôže vyhlásiť

mimoriadnu splatnosť omeškaného peňažného záväzku. Postupník postúpením pohľadávky v zmysle
ust. § 524 a nasl. OZ sa na základ postúpenia stane veriteľom namiesto postupcu a pohľadávku
nadobúda s príslušenstvom a všetkými právami, ktoré sú s pohľadávkou spojené vrátane námietok,
ktoré možno proti nej uplatniť. Zmluvou o postúpení pohľadávok tak na žalobcu prešli aj práva súvisiace
s vyhlásením mimoriadnej splatnosti úveru s poukazom na článok 7.6.1 Všeobecných obchodných

podmienokprávnehopredchodcužalobcu,kedypodpísm.a)jeuvedené,žebankajeoprávnenávyhlásiť
mimoriadnu splatnosť úveru, t. j. požadovať splatenie pohľadávky zo zmluvy o úvere v lehote, ktorú
banka určí v oznámení o mimoriadnej splatnosti pokiaľ je klient v omeškaní so splatením jednej splátky
istiny alebo úrokov, ktoré trvá viac ako 10 dní.

13. Žalovaní uzavreli so Slovenskou sporiteľňou, a.s. zmluvu, na základe ktorej im bol poskytnutý úver,
ktorý mali dohodnutým spôsobom v dohodnutom čase splácať, čo však porušili. V čase postúpenia boli s
plnením svojich povinností zo zmluvy v omeškaní 1108 dní. Žalovaní pritom, ako z listín zo spisu vyplýva,
výslovne súhlasili s tým, že banka je oprávnená svoju pohľadávku zo zmluvy postúpiť inému subjektu(bod 19.16 Všeobecných obchodných podmienok, s ktorými sa žalovaní oboznámili). Takáto dohoda je
podľa § 89 ods. 1 Zákona o bankách prípustná. Dohoda nevykazuje znaky nevyváženosti, ak veriteľ
môže postúpiť svoju pohľadávku na tretiu osobu a dlžník môže previesť svoje záväzky voči banke na

tretiu osobu s predchádzajúcim písomným súhlasom banky. Má to základ vo funkcii súhlasu, ktorým je
ochrana veriteľa. Dlh by totiž mohol prevziať taký dlžník, majetkové pomery ktorého by mohli zhoršiť
uspokojenie pohľadávky veriteľa.
Tak,akoObčianskyzákonník,ajZákonobankáchnevyžadovalsúhlasdlžníkaspostúpenímpohľadávky.
Relevantné nemôže byť to, že postupník je subjektom nespĺňajúcim definíciu § 3 ods. 2 Zákona

o bankách, na čo poukázal vedľajší účastník na strane žalovanej. V zmysle tohto ustanovenia bez
bankového povolenia nemôže nikto poskytovať úvery a pôžičky v rámci predmetu svojho podnikania
alebo predmetu inej svojej činnosti z návratných peňažných prostriedkov získaných od iných osôb
na základe verejnej výzvy, ak osobitný predpis nestanovuje inak. V konkrétnom prípade však
úver už poskytnutý bol bankou, postupník žiadne peňažné prostriedky neposkytuje, rieši sa len
návratnosť poskytnutého úveru. Nie je zrejmé, prečo by návratnosť úveru, t. j. vymáhanie pohľadávky

nemohol realizovať subjekt nemajúci oprávnenie na podnikanie v bankovom sektore. V súlade s touto
konštatáciou súd poukazuje aj na rozhodnutie Krajského súdu Prešov v tejto veci zo dňa 2.5.2017.

14. Zákonom č. 483/2001 Z. z. bol zrušený Zákon o bankách č. 21/1992 Zb., ust. § 38 ods. 9, ktoré bolo v
podstate totožné so znením súčasného ust. § 92 ods. 8 Zákona č. 483/2001 Z. z.. Dôsledkami porušenia

ust. § 38 ods. 9 zákona č. 21/1992 Zb. sa zaoberal Najvyšší súd Českej republiky v rozsudku sp. zn.
29Odo/1613/2005 z 29.04.2008, kde uviedol, že: „Účelom inštitútu bankového tajomstva je ochrana
klienta pred zverejnením, či podávaním informácií o jeho majetkových pomeroch. Úprava zmluvného
postúpenia pohľadávky v Občianskom zákonníku, ani príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka vo
všeobecnosti nezakazujú (pod sankciou prípadnej neplatnosti takéhoto úkonu) postúpenie pohľadávky

len preto, že dôsledkom postúpenia je prelomenie bankového tajomstva. Ochranu poskytovanú klientovi
banky prostredníctvom inštitútu bankového tajomstva je nutné vždy zvažovať (z hľadiska možných
úvah, ktoré takúto ochranu absolutizujú) aj s prihliadnutím k tomu, či a akým spôsobom osoba, ktorá
má byť týmto inštitútom chránená, sama porušuje svoje povinnosti plynúce z príslušného bankového
obchodu (zmluvy o úvere). Zákon o bankách totiž banke tiež ukladá obozretne hospodáriť a chrániť

majetkové záujmy všetkých svojich klientov. Pri plnení tejto povinnosti nemôže byť banka pripravená
o možnosť zbaviť sa v záujme ostatných svojich klientov rizikovej pohľadávky v situácii, keď dlžník
porušuje povinnosť pohľadávku splácať len preto, aby prostredníctvom inštitútu bankového tajomstva
chránila individuálny záujem takéhoto dlžníka. Z hľadiska možných úvah o následkoch neoprávneného
porušenia bankového tajomstva zmluvným postúpením pohľadávky je zjavné, že k náprave uvedeného

stavu nevedie sankcia spočívajúca v neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky. Plne opodstatnené
je preto tam, kde takáto situácia nastane, zvažovať otázky zodpovednosti za škodu, nie prelamovať
platnosť zmlúv o postúpení, osobitne za situácie, keď bolo vecou zmluvných strán, či si v medziach
bankového obchodu dojednajú výhradu zákazu postúpenia podľa § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka.“

15. Krajský súd v Prešove vo svojom rozhodnutí citoval aj z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. I. ÚS 242/2007 z 03.07.2008, v ktorom je zdôraznené, že základným princípom výkladu zmlúv
je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy
zakladá, ak sú možné obidva výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných
strán, povaha súkromného práva a s ním spojená spoločenská, hospodárska funkcia zmluvy. neplatnosť

zmluvy má byť teda výnimkou, nie zásadou. Nie je ústavne konformné a v rozpore s princípmi právneho
štátu vyplývajúcimi z čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ak je taká prax, že všeobecné súdy preferujú
celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom neplatnosť
zmluvy nezakladajúcim. Rovnaký názor prezentoval aj Ústavný súd Českej republiky v náleze sp. zn.
I.ÚS 625/03 zo 14.04.2005.

K reštriktívnemu výkladu dôvodu neplatnosti právneho úkonu dospel Ústavný súd Českej republiky aj
v náleze sp. zn. II.ÚS 87/04 zo 06.04.2005. Uviedol, že záver, že určitý právny úkon je neplatný pre
rozpor so zákonom alebo preto, že zákon obchádza musí sa opierať o rozumný výklad dotknutého
zákonného ustanovenia. Nie je možné vystačiť iba s gramatickým výkladom. Významnú úlohu tu
hrá predovšetkým výklad teleologický. Je preto nutné vždy sa pýtať na účel zákonného príkazu, či

zákazu. V súkromnoprávnej sfére nie každý rozpor so zákonom má za následok absolútnu neplatnosť
právneho úkonu. Zmyslom ochrany legality v súkromnoprávnej sfére nie je len ochrana záujmov štátu,
ale predovšetkým ochrana súkromnoprávnych vzťahov, teda predovšetkým ochrana zmluvných vzťahov
podľa zásady „pacta sunt servanda“ (zmluvy sa musia dodržiavať). V súkromnoprávnej sfére platízásada, že čo nie je zakázané, je dovolené, preto každý zákonný zásah do tejto sféry je potrebné vnímať
ako obmedzenie ľudskej slobody, a preto je nutné vykladať ustanovenia o neplatnosti právnych úkonov
pre rozpor so zákonom reštriktívne a nie extenzívne. Opačný výklad by bol v rozpore s čl. 4 ods. 4 Listiny,

podľa ktorého pri používaní ustanovení o medziach základných práv a slobôd (v tomto prípade zmluvnej
voľnosti strán) musí byť zohľadnená ich podstata a zmysel a takéto obmedzenia nesmú byť zneužívané
k iným účelom, než pre ktoré boli stanovené.

16. So zreteľom na uvedené dôvody súd vyhodnotil námietku nedostatku aktívnej vecnej legitimácie

žalobcu za nedôvodnú a má za to, že žalobca je na podanie žaloby aktívne legitimovaným subjektom
poukazujúc okrem iného aj na to, že postupca oznámením o postúpení pohľadávky dňa 27.12.2011, t. j.
bezprostredne po uzavretí Zmluvy o postúpení pohľadávok, oznámil žalovaným, že došlo k postúpeniu
pohľadávky na žalobcu, pričom z tohto oznámenia je potrebné vychádzať a nie je potrebné prejudiciálne
skúmať existenciu a platnosť Zmluvy o postúpení pohľadávok.

17. Po vykonanom dokazovaní súd dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná, kedy sa samotná
zmluvaosplátkovomúverespĺňavšetkynáležitosti§4Zákonaospotrebiteľskýchúverochč.258/2001Z.
z., ktorý bol účinný v čase uzatvorenie predmetnej zmluvy o splátkovom úvere. Súd teda žalobe vyhovel,
pokiaľ ide o zaplatenie sumy 1.493,28 eur, ktorá suma je tvorená jednotlivými splátkami poskytnutého
úveru za obdobie od 20.9.2010 do 20.6.2013 v počte 34 ako aj v časti o zaplatenie kapitalizovaných

úrokov z omeškania vo výške 50,40 eur, ktoré boli vypočítané do vyhlásenia mimoriadnej splatnosti,
teda do 12.2.2012 a úrokov z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 1.493,28 eur od 13.2.2012 do
zaplatenia.

Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ

právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.

Podľa§3ods.1nariadenievlády87/1995Z.z.,ktorýmsavykonávajúniektoréustanoveniaObčianskeho

zákonníka výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba
Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

Podľa § 10c nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. februárom 2013,
výška úrokov z omeškania s riadi podľa predpisov účinných k 31. januáru 2013 aj za dobu omeškania

po 31. januári 2013.

18. Keďže žalovaní boli s plnením peňažného dlhu v omeškaní, žalobca ako veriteľ má voči žalovaným
nárok na zákonné úroky z omeškania vyčíslené v súlade s nariadením vlády SR č. 87/1995 Z. z. o 8
percentuálnych bodov vyššie ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému

dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, t. j. vo výške 9 % p. a. zo sumy 1.493,28 eur od 13.2.2012
do zaplatenia, na zaplatenie ktorých súd zaviazal žalovaných.

Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

19. O trovách konania žalobcu súd rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná
strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. V konaní bol úspešný žalobca v plnom
rozsahu, keďže súd žalobe v celosti vyhovel, preto mu súd priznal voči žalovaným nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 % účelne vynaložených trov konania. O výške náhrady trov konania súd
rozhodne v súlade s nižšie cit. zákonným ustanovením.

Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
20. O trovách konania, ktoré vznikli vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaných v súvislosti s jeho
účasťou v spore do 30.6.2016 (následne vedľajší účastník nevstúpil do konania ako osobitný subjekt v
zmysle príslušných ustanovení CSP) súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná

strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Súd má za to, že vedľajší účastník na
strane žalovaných, ktorý vstúpil do konania, neposkytol žalovaným účinnú ochranu, ktorej výsledkom
by bola skutočnosť, že žalovaní sú v spore plne alebo sčasti úspešní a súd mu preto nárok na náhradu
trov konania nepriznal.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní od doručenia rozsudku na tunajšom súde.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a)neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu vyššie uvedenú, ak táto vada mala
vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na
vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie, ktorým bola upravená starostlivosť
o maloletého, styk s maloletým alebo iná ako peňažná povinnosť vo vzťahu k maloletému, oprávnený

môže podať návrh na súdny výkon rozhodnutia.