Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 17, 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/26/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5115210554
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 05. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Mária Kašíková

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5115210554.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Márie Kašíkovej

a členov senátu Mgr. Františka Dulačku a Mgr. Kataríny Beniačovej, v právnej veci žalobkyne: Y. O.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. J. XXX/XX, XXX XX G., právne zastúpená Mgr. Michalom Krákorníkom,
advokátom, so sídlom L. X, XXX XX G., proti žalovanej: Y. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. D. XXX/X,
XXX XX O. B. P., právne zastúpená JUDr. Michaelou Macalákovou, advokátkou, so sídlom J. T. XX,
XXX XX Z., o určenie neúčinnosti právneho úkonu, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného
súdu Žilina č. k. 7C/195/2015-115 zo dňa 20. júna 2016, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobkyni p r i z n á v a proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že kúpna zmluva so zriadením vecného bremena zo
dňa 30.01.2013, uzatvorená medzi účastníkmi T. K. ako predávajúci a oprávneným z vecného bremena
a Y. T. ako kupujúca a povinná z vecného bremena v časti prevodu spoluvlastníckych podielov o veľkosti
1-ice k nehnuteľnostiam pozemku CKN parc. č. 446 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 170 m2,
pozemku CKN parc. č. 449 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 62 m2, k rodinnému domu súp. č.
XXX, ktorý je postavený na pozemku CKN parc. č. 446 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 170

m2, zapísaných na LV č. XXXX pre Obec a katastrálne územie O. B. P. je voči žalobkyni neúčinná.
Zároveň žalovanú zaviazal nahradiť žalobkyni trovy konania. Vychádzal zo zistenia, že žalobkyňa v
čase uzatvorenia kúpnej zmluvy medzi žalovanou a T. K. dňa 31.01.2013 mala voči T. K. existujúcu
pohľadávku, ktorá vznikla zo záväzkového vzťahu žalobkyne a T. K. - Zmluvy o pôžičke z 04.04.2012. Na
základe rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu pri IUDEX, so sídlom v Martine sp. zn. i3063.8856 zo
dňa 25.04.2015, ktorý nadobudol právoplatnosť 12.05.2014 bol dlžník T. K. zaviazaný zaplatiť žalovanej
istinu 5.149,68 Eur s príslušenstvom a trovami konania, a to z titulu vyššie uvedenej Zmluvy o pôžičke.

Žalobkyňa je preto aktívne vecne legitimovaná k odporovacej žalobe. Do rozhodnutia v tejto veci
si dlžník T. K. svoj peňažný záväzok voči žalobkyni nesplnil, a to ani v rámci exekučného konania
vedeného súdnym exekútorom JUDr. Martinom Hucíkom, a teda ani takmer 2 roky po vykonateľnosti
rozhodcovského rozsudku pohľadávka žalobkyne nebola uspokojená ani v tomto exekučnom konaní.

2. Z vykonaného dokazovania dospel k záveru, že právnym úkonom - kúpnou zmluvou dlžníka došlo k
zmenšeniu jeho majetku do tej miery, že žalobkyňa ako jeho veriteľka bola ukrátená. Dotknutá kúpna

cena za prevádzaný spoluvlastnícky podiel dlžníka 1-ice v nehnuteľnostiach vo výške 1.000 Eur bez
akýchkoľvek pochybností nezodpovedá obvyklej cene, za ktorú by v čase uskutočnenia dotknutého
právneho úkonu bolo možné predmetný podiel predať. Takto dohodnutá kúpna cena rodinného domu
a zastavaných pozemkov v intraviláne obce O. B. P. sa nepribližuje ani len k hodnotám predmetnýchnehnuteľností, ktoré vyčíslili znalci ešte v roku 2001 a 2004 a je tak nízkou, že aj bez ďalšieho
nemôže vyjadrovať obvyklú cenu. V roku 2001 bola hodnota týchto nehnuteľností znaleckým posudkom
ustálená na sumu 3.060,65 Eur, avšak už v roku 2004 pri nadobudnutí podielu 1-ice maloletými deťmi

žalovanej zámennou zmluvou bola hodnota tohto podielu znaleckým posudkom stanovená na sumu
19.683,66 Eur. Žalovaná tvrdila, že od roku 2001 tieto nehnuteľnosti sama zhodnotila a vyrovnala za
dlžníka množstvo dlhov, teda dlžník dostal primeranú náhradu v podobe bezdôvodného obohatenia.
Žalovaná však vôbec netvrdila a ani nenavrhla žiadne dokazovanie za účelom stanovenia obvyklej
ceny nehnuteľností ku dňu uzatvorenia kúpnej zmluvy, od ktorej sa odvíja posudzovanie ekvivalentnosti

prevodu, teda poskytnutie primeranej náhrady v čase prevodu. Pokiaľ tvrdila, že od roku 2001 do domu
investovala všetky svoje peniaze a zhodnotila ho, poukazuje na to, že podielovými spoluvlastníkmi
predmetných nehnuteľností od roku 2004 bol nielen dlžník, ale aj jej synovia, každý v podiele 1-iny.
Všetci, vrátene žalovanej tieto nehnuteľnosti spoločne užívali a viedli spoločnú domácnosť. Za takéhoto
skutkového stavu potom tvrdenie žalovanej o vzniku bezdôvodného obohatenia považoval za účelové
a nepovažoval za potrebné ani hospodárne skúmať, koľko finančných prostriedkov od roku 2001 do

predmetných nehnuteľností žalovaná vložila a zaoberať sa tým, či na strane T. K. skutočne došlo k
vzniku bezdôvodného obohatenia, nakoľko takéto skúmanie by presahovalo rozsah tohto konania. Preto
aj návrhy na vykonanie dokazovania v tomto smere zamietol. Pokiaľ žalovaná tvrdila, že za T. K. uhradila
dlhy poukazuje na to, že sama žalovaná uviedla, že dlhy uhrádzala z jeho výplaty, ktorá chodila na jej
účet a ani kúpnu cenu uvedenú v kúpnej zmluve mu reálne nevyplatila, keď pred vyšetrovateľom uviedla,

že mu vyplatila formou vyrovnania jeho dlhov. Vzhľadom na to nešlo o tzv. ekvivalentný právny úkon
dlžníka, nakoľko dlžník za prevedené nehnuteľnosti skutočne (reálne) nedostal ich obvyklú cenu, resp.
rovnocennú náhradu v čase uskutočnenia tohto úkonu.

3. V ust. § 116 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) sú taxatívne vypočítaní príbuzní, ktorí sú blízkymi

osobami priamo zo zákona, ide len o príbuzných v priamom rade a iné osoby sú blízkymi osobami
za splnenia dvoch podmienok, a to, že sú navzájom v pomere rodinnom alebo obdobnom a ak ujmu,
ktorú utrpela jedna z nich druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu. Pomer druha a družky je trvalým
spojením muža a ženy, ktorí síce nie sú zviazaní manželským zväzkom, ale inak sa navonok javia ako
manželia, ide teda o pomer zjavný pre okolie, v ktorom obaja žijú. Pri tomto posudzovaní k danej veci

nevychádzal len z duševných stavov a tvrdenia žalovanej, že od roku 2010 už s T. K. nežili ako druh
a družka, ale predovšetkým z hľadiska objektívneho a spoločenského. Prihliadal na všetky dôležité
okolnostiprípadu,atonajmä,žetakmer14rokovžiliakodruhadružkavspoločnejdomácnosti,spoločne
sa podieľali na nákladoch s tým spojených a aj v čase uzatvorenia dotknutej kúpnej zmluvy zdieľali
spoločnú domácnosť, spoločne hospodárili, čo vyplýva aj zo samotného tvrdenia žalovanej, že v čase,

keď T. K. pracoval vo Švédsku (po uzatvorení predmetnej kúpnej zmluvy) mu chodila výplata na účet
žalovanej, s ktorou táto nakladala. Ako aj z jej samotného správania, keď v tomto období aj navštívila
žalobkyňu za účelom, aby sa zo „ženskej ješitnosti“ presvedčila, kto je žalobkyňa, či je priateľkou T. K.,
a prečo mu poskytla pôžičku v takej vysokej čiastke. Za takéhoto skutkového stavu dospel k záveru,
že dlžník a žalovaná v čase uzatvorenia predmetnej kúpnej zmluvy boli osoby sebe navzájom blízke,

nakoľko prípadnú ujmu, ktorá vznikla jednému z nich druhý mohol dôvodne pociťovať ako vlastnú.
Vychádzal z vyvrátiteľnej právnej domnienky, ktorá prezumuje vyššie uvedený úmysel dlžníka, kedy
veriteľ ani nemusí dokazovať, že tento úmysel bol osobe, ktorá mala z odporovateľného právneho úkonu
dlžníka prospech, známy a kedy naopak zákon prenáša dôkazné bremeno opaku na túto osobu, že
úmysel dlžníka nemohla poznať ani pri vynaložení náležitej starostlivosti.

4. Žalovaná v priebehu konania tvrdila, že o úmysle dlžníka ukrátiť žalobkyňu nevedela a ani nemohla
vedieť, pretože v momente napádaného prevodu nemala vedomosť o existencii pôžičky. § 42a ods. 2 OZ
neviaže odporovateľnosť právneho úkonu dlžníka na skrátenie uspokojenia konkrétnej vymáhateľnej
pohľadávky a je preto nerozhodné, či úmysel dlžníka smeroval ku skráteniu všetkých jeho veriteľov

alebo len niektorého z nich, po prípade, či dlžník robil právny úkon bez toho, aby jeho úmysel skrátiť
svojich veriteľov vôbec smeroval voči konkrétnym osobám, ktoré proti nemu majú pohľadávku. Stačí
ak dlžník konal s úmyslom ukrátiť svojich veriteľov, t.j. ktoréhokoľvek veriteľa, nielen toho, ktorý sa
odporovateľnosti právneho úkonu domáha. Pre rozhodnutie v danej veci však neboli významné tvrdenia
žalovanej, ale predovšetkým to, či a ako vyvinula v dobe kúpnej zmluvy zo dňa 31.01.2013 aktivitu, aby

úmysel T. K. skrátiť touto zmluvou veriteľov poznala (mohla poznať) a či táto aktivita predstavovala s
ohľadom na okolnosti prípadu náležitú starostlivosť. Nič také však žalovaná ani netvrdila a teda takúto
aktivitu nevyvinula, naopak uviedla, že sama bola iniciátorkou napadnutej zmluvy a chcela si usporiadať
vlastné vzťahy a vzájomné pohľadávky a záväzky s T. K. vo vzťahu k nehnuteľnosti, do prerábky ktorejvložila značnú časť svojich peňazí. Sama potvrdila, že T. K. mal od roku 2010 rôzne dlhy kvôli alkoholu,
ktoré aj za neho splácala, bolo toho veľa.

5. Pasívna legitimácia vyplýva z ust. § 42b ods. 2 a 3 OZ. V danej veci žalovaná bola zmluvnou stranou
ako kupujúca a podľa kúpnej zmluvy jej bol prevedený podiel 1-ica v nehnuteľnostiach, ktorý dovtedy
patril dlžníkovi. Tým, že jej na základe kúpnej zmluvy pripadol do vlastníctva podiel dlžníka, teda majetok
dlžníka, tento právny úkon bol urobený v jej prospech.

6. Vzhľadom na uvedené považoval všetky hmotnoprávne podmienky ust. § 42a OZ za naplnené a
žalobe žalobkyne vyhovel v plnom rozsahu.

7. O trovách konania rozhodol v zmysle ust. § 142 ods. 1 O.s.p. účinného v čase rozhodovania súdu
prvej inštancie, keď v konaní mala plný úspech žalobkyňa.

8. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku podala odvolanie žalovaná, keď vykonané dokazovanie
viedlo k nesprávnym skutkovým zisteniam, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností a rovnako má za to, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a zároveň rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. K ukráteniu veriteľa nemôže dôjsť, ak dlžník napriek odporovateľnému právnemu úkonu

má taký majetok, ktorý sám o sebe postačuje k tomu, aby sa z neho veriteľ uspokojil. Na podnet
žalobkyne sa vedie exekúcia na jej pohľadávku voči dlžníkovi T. K., keď bol vydaný exekučný príkaz
sp. zn. EX 394/2014 na vykonanie exekúcie z iných príjmov, resp. 1/3-iny z dôchodku, na ktorú má
povinný nárok voči Sociálnej poisťovni. Teda z tohto iného príjmu by sa mohla postupne uspokojiť
pohľadávkažalobkyne.Naďalejtrvánatom,žemedziňouadlžníkomišlooekvivalentnýodplatnýprávny

úkon, nakoľko dohodnutá výška ceny za predmetné nehnuteľnosti predstavuje sumu, ktorá zodpovedá
a zohľadňuje finančné prostriedky, ktoré použila na rekonštrukciu domu a bez ktorých použitia by
dom ostal len starou chalupou ako bol pôvodne. Namiesto podania žaloby o vydanie bezdôvodného
obohatenia v snahe predísť súdnemu sporu bola jej možnosťou aj dohoda s T. K. a usporiadanie
si ich majetkových vzťahov prostredníctvom prevodu vlastníckeho práva k danej nehnuteľnosti. Išlo

o majetkové vzťahy po tom, ako sa ukončil ich partnerský vzťah ako druh a družka. Z vykonaného
dokazovania je nespochybniteľné, že nie je s dlžníkom príbuzná ani v priamom rade a ich vzťah bol
kedysi charakterizovaný ako vzťah druha a družky. Aby sa takáto osoba považovala za blízku osobu
je potrebné k tomu preukázať, že ujma, ktorú by utrpela jedna z nich, by druhá dôvodne pociťovala
ako vlastnú ujmu. Nebolo sporné, že s dlžníkom sa spoznala v roku 2001 a v roku 2002 sa k nemu

presťahovala do rodinného domu, v ktorom býval on sám s jeho matkou. Žila s ním vo vzťahu druha
a družky. Od roku 2010 mali vážne partnerské problémy, rozhádali sa a ich vzťahy sa úplne rozvrátili,
nakoľko p. K. začal holdovať alkoholu. Už dlhodobejšie pred prevodom nehnuteľností intímne žil s
viacerými ženami a v inkriminovanej dobe mal dokonca vážny vzťah s p. X. L., rod. D., výsledkom
ktorého bolo uzavretie manželstva medzi nimi na Matrike v Žiline dňa 19.10.2013. Partnerský vzťah

jej s dlžníkom už dávno úplne skončili. Nespájalo ich nič viac len to, že bývali v jednom dome spolu
s jej synmi a nemala už kam ísť, keďže byt, ktorý vlastnila v Trnave predala, nemala žiadne úspory a
neostali jej už ani žiadne peniaze, ktoré nadobudla za predaj bytu v Trnave, keďže ich všetky investovala
do rekonštrukcie domu. Odišla pracovať do Rakúska aby si zlepšila príjem a späť sa vracala len
sporadicky. Uvedené potvrdili aj čestné vyhlásenia jej synov. Teda v čase uzavretia zmluvy nemali

spoločnú domácnosť, spolu trvalo nežili a ani to nemali v úmysle. Skutočnosť, že bola za žalobkyňou
hoci len zo „ženskej ješitnosti“ je irelevantná. Táto návšteva nič nedokazuje a dokonca sa uskutočnila
až pár mesiacov po uzavretí kúpnej zmluvy. Žalobkyňa nepreukázala žiadnymi dôkazmi, ktoré by
potvrdzovali skutočnosť, že jej vzťah s dlžníkom sa javil ako manželský a pre okolie zjavný pomer. Len
za predpokladu, že jej pomer s dlžníkom by bol po citovej stránke natoľko intenzívny, že by ujmu, ktorú

utrpela jedna z nich druhá dôvodne prežívala ako vlastnú, by bolo opodstatnené tvrdiť, že ide medzi
nimi o osoby navzájom blízke. Má za to, že práve otázkou kvality vzájomných a citových vzťahov v čase
uzavretia kúpnej zmluvy, sa súd prvej inštancie dostatočne nevysporiadal a preto jeho záver nemôže byť
správny. Keďže medzi ňou a dlžníkom nejde v žiadnom prípade o blízke osoby, nebolo ani nutné skúmať
a preukazovať z jej strany, že ani pri náležitej starostlivosti nemohla poznať prípadný úmysel dlžníka

ukrátiť veriteľa. Druh odporovateľného právneho úkonu v úmysle ukrátiť svojho veriteľa a tento úmysel
musel byť druhej strane známy, je od predchádzajúceho podstatne odlišný, a to skutkovou podstatou
a dôkazným bremenom. Podotkla, že počas celého súdneho konania sa sústredila a poukazovala na
skutočnosti vzťahujúce sa na prípad skutkovej podstaty odporovateľného právneho úkonu s blízkou,resp. v prospech blízkej osoby. Ak by sa mal jej prípad s dlžníkom subsumovať pod prvú skutkovú
podstatu, tak úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa ako aj vedomosť druhej strany právneho úkonu ukrátiť
veriteľa musí byť veriteľom tvrdený a dokázaný. Subjekt, ktorý v tomto prípade nesie dôkazné bremeno

je žalovaná. Preukázanie subjektívnej stránky by po splnení ostatných zákonných podmienok mohlo
viesť súd k záveru, že by vyslovil neúčinnosť zmluvy. Má však za to, že subjektívna stránka nebola
v žiadnom prípade naplnená a ani žalobkyňou preukázaná. A hoci nie je jej povinnosťou uvedené
preukazovať, upriamila na stav T. K., resp. na to, že začal holdovať alkoholu do takej miery, že nebol
schopný uvedomovať si jednotlivé súvislosti a dôsledky, čo dokazuje aj zápisnica z výsluchu obvineného

zo dňa 14.04.2014 v trestnom konaní. V tejto zápisnici uviedol, že si požičal od žalobkyne len sumu
300 Eur, že si nepamätá žiadnu dohodu o uznaní dlhu a ani to, čo podpisoval, nečítal to, nakoľko bol
vtedy pod vplyvom alkoholu. I v súčasnej dobe je dlhodobo hospitalizovaný na psychiatrickej liečebni.
Súd prvej inštancie sa však s námietkami o spôsobilosti p. T. K. náležite nevysporiadal. V prípade, že
by bolo rozhodované o neúčinnosti právneho úkonu podľa prvej skutkovej podstaty, z dokazovania by
musel vyplývať priamy úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa a tiež dokázaná aj vedomosť druhej strany o tomto

úmysle dlžníka.

9. Rovnako navrhovala doplnenie dokazovania týkajúceho sa ekvivalentnosti žalobou napadnutého
právneho úkonu, pričom svoje rozhodnutie súd nijako nezdôvodnil. Rovnako navrhovala doplnenie
dokazovania pripojením exekučného spisu, z ktorého by bolo možné spoľahlivo zistiť či a aké úkony

boli v exekučnom konaní za účelom zistenia dlžníkovho majetku vykonané, aký majetok bol zistený a
či nie je možné pohľadávku uspokojiť z iného dlžníkovho majetku. Konštatuje absenciu obligatórnych
náležitostí rozhodnutia a tým porušenie jej práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Rozhodnutie
má jasne a zrozumiteľne dávať odpovede na všetky právne a skutkovo-relevantné otázky. Vykonanie
dôkazov o ekvivalentnosti právneho úkonu spočítajúce v preukázaní investícií do nehnuteľností, ktorá

predtým chátrala, ako aj z akých zdrojov hradila dlhy T. K. by mohlo mať podstatný a rozhodujúci
vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Bezdôvodné obohatenie na strane dlžníka predstavujúce konkrétne
protiplnenie, ktoré za prevod svojho spoluvlastníckeho podielu obdŕžal. Súd nesprávne uzavrel, že
neprodukovala žiadne tvrdenia a dôkazy na preukázanie hodnoty predmetných nehnuteľností v čase
uzavretia zmluvy. Od začiatku tvrdila ekvivalentnosť a svoju procesnú obranu zo začiatku smerovala

predovšetkým k preukázaniu neexistencie vzťahu osôb blízkych. Potom, ako súd prvého stupňa na
pojednávaní deklaroval svoj právny názor o existencii vzťahu osôb blízkych, následne navrhovala
doplnenie dokazovania na preukázanie ekvivalencie v podobe bezdôvodného obohatenia na strane
dlžníka na jej úkor. Tieto dôkazy však súd nevykonal. Uvedený procesný úkon v rozhodnutí odôvodnil
len tým, že by to presiahlo rámec tohto konania. S týmto sa nemožno stotožniť, uvedený záver súdu

je nesprávny. Taktiež sa nevysporiadal s jej námietkou o spôsobilosti dlžníka na právne úkony v čase
uzavretia Zmluvy o pôžičke a uznania dlhu. Vzhľadom na uvedené navrhuje napadnutý rozsudok zrušiť
a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie.

10. K odvolaniu sa vyjadrila žalovaná a má za to, že v plnom rozsahu uniesla dôkazné bremeno

ohľadne ňou tvrdených skutočností. Skutočnosť, že bola v rozhodnom čase s T. K. žalovaná osobou
blízkou vyplýva jednak z jeho svedeckých výpovedí v trestnom konaní, v ktorých opakovane uvádza, že
žalovaná je jeho priateľkou a že spoločne žijú a hospodária v spoločnej domácnosti po dlhšiu dobu. O
tejto skutočností svedčí aj správanie sa žalovanej samej po podpise predmetnej zmluvy, ktorá priznala,
že za žalobkyňou vycestovala z toho dôvodu, aby sa presvedčila o tom, ako vyzerá, pretože bola

presvedčená, že jej druh má s ňou milenecký pomer. Rovnako ani v trestnom konaní po poučení podľa §
211Trestnéhoporiadkunenamietala,ževrozhodnomčasenebolasT.K.vovzťahudruhadružka.Sama
na pojednávaní uviedla, že aj odstupom času po uzavretí predmetnej kúpnej zmluvy bola na jej účet
vyplácaná výplata T. K. zo Švédska. Na dokreslenie morálneho profilu žalovanej dáva odvolaciemu súdu
do pozornosti porovnanie výpovedí žalovanej v predmetnom súdnom konaní a v konaní trestnom. Kým

v trestnom konaní uviedla, že ju ako žalobkyňu nepozná a nikdy sa s ňou nestretla a nemá vedomosť o
tom, že by jej druh T. K. evidoval voči nej nejaký záväzok, tak v tomto konaní vypovedala úplne naopak.
V trestnom konaní ako svedkyňa vypovedala rok po tom, ako sama iniciatívne ju zo „ženskej ješitnosti“
navštívila doma. V konaní bolo preukázané, že žalovaná mala vedomosť o tom, že jej druh T. K. ukracuje
jedného zo svojich veriteľov, pretože nemôže obstáť jej obrana spočívajúca vo vyvrátení zákonnej

domnienky o jej nevedomosti o ukracujúcom úmysle dlžníka. Žalovaná potvrdila, že v čase prevodu
spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnostiach vedela o dlžobách svojho druha, k dotknutému prevodu
došlo na základe jej iniciatívy a v žiadnom prípade sa nemohlo jednať o ekvivalentný právny úkon, keď
odplata bola poskytnutá iba 1.000 Eur. Motívom žalovanej k predmetnému prevodu bola snaha uchrániťmajetok prevodcu T. K. pred jeho veriteľmi. Na naplnenie znaku ekvivalentnosti právneho úkonu je
nevyhnutné, aby došlo na oboch stranách právneho úkonu aspoň k približnému zväčšeniu majetkových
práv. Nepochopiteľne vyznieva obrana žalovanej o spôsobilosti jej druha na právne úkony, nakoľko v

takom prípade by nebol spôsobilý ani na uzatvorenie kúpnej zmluvy so zriadením vecného bremena
zo dňa 30.01.2013. Sama v jednotlivých štádiách konania predkladá súdu protichodné vyjadrenia,
pretože na jednej strane tvrdí, že citovaná zmluva je v poriadku a zároveň spochybňuje spôsobilosť
predávajúceho na právne úkony. Z uvedených dôvodov navrhuje napadnutý rozsudok potvrdiť a priznať
trovy odvolacieho konania.

11. Žalovaná ako odvolateľka sa vyjadrila k vyjadreniu žalobkyne, s ktorým nesúhlasí a plne sa pridržiava
všetkých jej doterajších tvrdení. Žalobkyňa nepreukázala relevantné skutočnosti, na základe ktorých
by bolo možné konštatovať splnenie zákonných podmienok pre odporovateľnosť právneho úkonu.
Opätovne poukázala na exekučné konanie pod sp. zn. EX 394/2014. Naďalej zotrvala na tvrdení,
že v čase uzavretia kúpnej zmluvy nebola s dlžníkom vo vzťahu blízkej osoby. O jej blízkom vzťahu

nemôže svedčiť len jedna návšteva u žalobkyne. Konštatovanie blízkeho vzťahu musí vychádzať z
posúdenia relevantných skutočností, medzi ktoré takáto bezvýznamná návšteva predsa nemôže patriť.
Jediným dôvodom uzatvorenia dotknutej kúpnej zmluvy bolo vyriešenie majetkových vzťahov medzi ňou
a dlžníkom, nakoľko si týmto spôsobom chcela len vziať to, čo jej patrí, keďže do pôvodne starej chalupy
investovala veľké množstvo finančných prostriedkov. Síce vedela o dlhoch dlžníka, avšak v dôvodoch

kúpnej zmluvy bolo len vysporiadanie ich majetkových vzťahov a preto išlo o ekvivalentný právny úkon.
V pripojenom uznesení Ústavného súdu SRsp.zn. II. ÚS 7/2012-9 z 6.3.2012 išlo o skutkovú situáciu,
kedy dlžník previedol nehnuteľnosť na blízku osobu, ktorá však už v čase rozhodovania prvostupňového
súdu o odporovateľnosti tohto právneho úkonu nebola vlastníkom dotknutej nehnuteľnosti, pretože
následne táto blízka osoba previedla danú nehnuteľnosť na tretie osoby. Z tohto dôvodu bola žaloba

zamietnutá, nakoľko žalovaná už v tom čase nebola pasívne legitimovaným subjektom. S týmto názorom
sastotožniliÚstavnýsúdSR.Vpredmetnejvecižalovanávčaserozhodovaniasúduprvejinštancieaani
v čase podania žaloby už nebola vlastníčkou dotknutej nehnuteľnosti, keďže kúpnou zmluvou previedla
nehnuteľnosť na svojich synov za rovnakú kúpnu cenu a preto u nej niet žiadneho prospechu, ktorý by
mohol byť postihnutý výkonom rozhodnutia. Žalovaná preto nebola pasívne legitimovaným subjektom v

konaní o odporovateľnosti právneho úkonu. K nadobudnutiu vlastníctva na jej synov došlo zmluvou V
3269/2014. Vzhľadom na to, ak by aj odvolací súd nestotožnil s jej odvolacími argumentmi vychádzajúc z
právnych viet ústavného súdu v predmetnom uznesení má za to, že v čase rozhodovania nebola pasívne
legitimovaným subjektom. S poukazom na uvedené zotrváva na podanom odvolaní a navrhuje, aby súd
rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalobu zamietne a žalobkyňu zaviaže k náhrade trov konania.

12. Krajský súd v Žiline ako odvolací súd podľa § 34 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) po
zistení, že odvolanie podala včas sporová strana proti rozsudku, proti ktorému je prípustné odvolanie (§
355 ods. 1, § 359, § 362 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 378 ods. 1 CSP, §
177 ods. 2 písm. c/ CSP) preskúmal rozhodnutie v rozsahu ustanovenia § 379 a § 380 ods. 1 CSP a

napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

13. Žalovaná vo svojom odvolaní predovšetkým namietala, že v prípade kúpnej zmluvy sa jednalo o
ekvivalentný právny úkon, v čase uzavretia spornej kúpnej zmluvy s dlžníkom T. K. boli osoby sebe
navzájom blízke, nakoľko prípadnú ujmu, ktorá vznikla jednému z nich by druhý z nich mohol dôvodne

pociťovať ako vlastnú a napokon namietala, že dlžník T. K. nemal spôsobilosť uzavrieť so žalobkyňou
zmluvu o pôžičke, ako aj uznanie svojho dlhu.

14. Odvolací súd k odvolacím námietkam žalovanej ohľadne jej príbuzenského vzťahu k dlžníkovi T. K.
a ekvivalentnosti právneho úkonu v plnom rozsahu poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej

inštancie, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP).

15. K odvolacej námietke, že T. K. nemal spôsobilosť uzatvoriť zmluvu o pôžičke so žalobkyňou ako
aj vykonať jednostranný právny úkon o uznaní dlhu z tejto pôžičky odvolací súd poukazuje na to, že
k uzavretiu zmluvy o pôžičke dlžníka T. K. so žalobkyňou došlo dňa 04.04.2012 a Dohoda o uznaní a

splácaní dlhu z tejto pôžičky bola uzavretá dňa 05.02.2013. Teda k uzavretiu zmluvy o pôžičke došlo
cca 1 rok pred tým, ako uzatvorila žalovaná s dlžníkom T. K. spornú kúpnu zmluvu a v tejto súvislosti
žalovaná nepoukazuje, že dlžník T. K. nemal spôsobilosť na uzatvorenie predmetnej kúpnej zmluvy. K
dohode o uznaní a splácaní dlhu medzi dlžníkom a žalobkyňou došlo dňa 05.02.2013, teda na šiestydeň po tom, ako žalovaná uzatvorila s dlžníkom kúpnu zmluvu o prevode spoluvlastníckeho podielu
k nehnuteľnostiam. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje ak by dlžník T. K. nemal spôsobilosť na
uzatvorenie právnych úkonov so žalobkyňou, rovnako by nemal spôsobilosť na uzatvorenie kúpnej

zmluvy so žalovanou, ktorá by bola z tohto dôvodu absolútne neplatná s poukazom na ust. § 38 OZ.
Odvolací súd predovšetkým však poukazuje na to, že žalovaná žiadnym spôsobom nepreukázala, že
v čase uzatvorenia právnych úkonov dlžníka so žalobkyňou alebo so žalovanou, tento dlžník nebol
spôsobilý na právne úkony. Poukazovala iba na tú skutočnosť, že v čase konania v predmetnej veci je
dlžník umiestnený v psychiatrickej liečebni. Z takéhoto tvrdenia však nemožno uzatvoriť, že dlžník i v

čase uzatvárania predmetných právnych úkonov nemal spôsobilosť na uzatváranie právnych úkonov.

16. Pokiaľ ide o blízky príbuzenský vzťah žalovanej s dlžníkom T. K., ako už vyššie odvolací súd v
zmysle § 387 ods. 2 CSP poukázal na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd len
zdôrazňuje, že uvedené bolo preukázané tým, že žalovaná ešte pol roka po tom, ako bola uzavretá
predmetná kúpna zmluva preberala mzdu dlžníka, ktorý v tom čase pracoval vo Švédsku a disponovala

s týmito jeho finančnými prostriedkami. Rovnako v tom období po uzavretí kúpnej zmluvy, bola ako sama
uviedla zo „ženskej ješitnosti“, navštíviť žalobkyňu, aby sa presvedčila, či je priateľkou dlžníka T. K..
Na uvedené by nemala dôvod ak už spolu nežili ako druh a družka a predmetnou kúpnou zmluvou sa
mali podľa tvrdenia žalobkyne majetkovo vysporiadať. Ak aj tvrdila, že dlžník v októbri 2013 uzatvoril
manželstvo s inou ženou, nebolo jednoznačne preukázané, že tento s ňou udržiaval vzťah aj v čase

uzatvárania kúpnej zmluvy. Uvedenému nasvedčuje i skutočnosť, že v kúpnej zmluve bolo v prospech
dlžníka T. K. tak žalovanou ako aj jej synmi, ktorí boli rovnako podielovými spoluvlastníkmi sporných
nehnuteľností, zriadené vecné bremeno spočívajúcom v práve dlžníka T. K. doživotného bývania v
daných nehnuteľnostiach.

17. Taktiež sa súd prvej inštancie dostatočne vysporiadal s námietkou žalovanej o ekvivalentnosti
právneho úkonu a v tejto súvislosti odvolací súd poukazuje predovšetkým na bod 36 odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia, v ktorom bolo preukázané znaleckými posudkami predloženými samotnou
žalovanou, akú hodnotu mali mať nehnuteľnosti v roku 2001 a v roku 2004. Pokiaľ žalovaná tvrdila,
že mala vložiť investície vlastné do predmetných nehnuteľností, z tohto dôvodu bola v kúpnej zmluve

dohodnutá kúpna cena 1.000 Eur, odvolací súd poukazuje na to, že takáto skutočnosť z kúpnej zmluvy
nevyplýva, teda že by dlžník T. K. so žalovanou vykonali určité započítania a vyrovnali si takýmto
spôsobom svoje majetkové vzťahy.

18. Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať

len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolací súd poukazuje na to, že žalovaná po uplynutí
lehoty na odvolanie vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne okrem iného namietala i svoju
pasívnu vecnú legitimáciu z dôvodu, že v čase rozhodovania súdu prvej inštancie nebola vlastníčkou
predmetných nehnuteľností, nakoľko zmluvou zavkladovanou pod č. V 3269/14 z 23.06.2014 previedla
svoj spoluvlastnícky podiel na svojich synov, a to T. T. a Z. T.. Na uvedené odvolací súd neprihliadol s

poukazom na vyššie citované zákonné ust. § 365 ods. 3 CSP.
19. Na základe vyššie konštatovaného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdil podľa § 387 ods. 1 O.s.p..

20. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že žalobkyni proti žalovanej priznal nárok

na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, nakoľko mala v odvolacom konaní plný úspech.
Pri ich rozhodovaní vychádzal z ust. § 396 ods. 1 CSP (ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej
inštancie sa použijú primerane aj na odvolacie konanie), § 255 ods. 1 CSP (súd prizná strane náhradu
trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci) a § 262 ods. 1 CSP (o nároku na náhradu trov konania
rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí).

21. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)