Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 11. december 2012

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Co/150/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8410207426
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Straka
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2012:8410207426.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v právnej veci žalobkyne B. W., nar. XX. X. XXXX, bytom O., F. XXXX/XX, proti
žalovaným 1. Spravbytherm, s.r.o., Poľná 2/1494, Kežmarok a 2. Mesto Kežmarok, obaja právne zast.
JUDr. Zdenkou Kuzárovou, advokátkou Advokátskej kancelárie v Starej Ľubovni, Za vodou 9, v konaní
o určenie neplatnosti výpovede z nájmu bytu, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu
Kežmarok z 5.5.2011, č.k. 3C 244/10-46 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a vec sa v r a c i a prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Kežmarok (ďalej len ,,prvostupňový súd“) žalobu o neplatnosť výpovede z nájmu bytu
zamietol s odôvodnením, že žalobkyňa podala žalobu oneskorene po uplynutí zákonnej trojmesačnej
lehoty na podanie žaloby, čím jej právo zaniklo.

Žalobkyňa bez zastúpenia advokátom v odvolaní uviedla, že nechce byť bezdomovkyňou. Vzorne sa
stará o vnuka, ktorý jej bol zverený do osobnej starostlivosti, má ťažký život, už platí pravidelne a dlh
spláca.

Žalovaní navrhli konanie zastaviť s odôvodnením, že vo veci 3C 80/08 už bola žalobkyňa právoplatne
zaviazaná vypratať byt. Pre prípad, že súd konanie nezastaví, navrhol rozsudok potvrdiť.

Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) preskúmal vec a dospel k záveru, že odvolanie je
dôvodné.

Rozsudkom Okresného súdu Kežmarok z 6.1.2008 č.k. 3C 80/08 bola žalovaná zaviazaná predmetný
byt vypratať. Podľa súdu by sa mala žalovaná vypratať z bytu, v ktorom býva spolu s maloletým dieťaťom

- vnukom Borisom Svobodom. Súdu pritom stačí ako náhradné bývanie len prístrešie.

K predmetnému rozsudku dospel prvostupňový súd po zistení, že žalobkyni márne uplynula lehota na
podanie žaloby o neplatnosť výpovede.

Žalovaná uviedla, že robí všetko, čo je v jej silách a platí nájomné, koľko len vládze. Ako upratovačka má

len minimálnu mzdu a celú ju dáva na nájomné. Musí riešiť dlhy. Rodičia jej zomreli, starala sa o matku
pripútanú na lôžko, dcéra je slobodnou mamičkou a vnuk jej bol zverený do osobnej starostlivosti. Mzdu
dáva na nájomné a zostáva málo čo na chleba. Vnuk sa stravuje v družine. O plynutí prepadnej lehoty
na podanie žaloby o neplatnosť výpovede netušila a keby to bola vedela, žalobu by bola podala. Nemá
kam ísť. V predmetnom byte býva od roku 1987.

Odvolací súd sa nemôže zbaviť pocitu, že predmetná vec spolu s rozsudkom vo veci 3C 80/08
je ,,priamym prenosom výroby bezdomovcov“, a to na základe rozhodnutia súdu. O to je to tragickejšie,že z bytu by sa mala vypratať aj s maloletým dieťaťom len do nejakého prístrešia. Žalovaný, a zdá sa,
že aj súd, považujú prístrešie za adekvátnu bytovú náhradu. V prístreší si odvolací súd ani len nedokáže
predstaviť ľudsky dôstojné bývanie a súkromie. Odvolací súd nechápe, ako mohol prvostupňový súd

považovať takýto priestor za primeranú náhradu. Veď pre maloleté dieťa musí byť úplne zdrvujúce, ak by
malo čeliť tlakom okolia najmä spolužiakov vo vzťahu k otázke, kde býva. Aké následky by to zanechalo
na psychike dieťaťa, si len ťažko možno predstaviť.

Žalovaný v 2. rade je mesto, ktoré má postavenie verejnoprávnej korporácie, má vlastný majetok, má

vlastné príjmy a hospodári za podmienok stanovených zákonom podľa vlastného rozpočtu (porov. nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 389/08 z 1. 4. 2009). Jeho základnou úlohou
pri výkone samosprávy je garantovať starostlivosť o všestranný rozvoj územia mesta a o potreby jej
obyvateľov (§ 1 ods. 2 veta prvá zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení).

Žalované mesto, ale aj súd zjavne favorizovali vlastnícke právo pred právom žalobkyne na obydlie.

Ústava Slovenskej republiky pojem „obydlie“ bližšie nedefinuje. Nakoľko základné práva a slobody podľa
ústavy je potrebné vykladať a uplatňovať v zmysle a duchu medzinárodných zmlúv o ľudských právach
a základných slobodách (PL. ÚS 5/93, PL. ÚS 15/98), pri vymedzení obsahu uvedených pojmov je
potrebné prihliadať aj na príslušnú judikatúru týkajúcu sa predovšetkým čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“).

Ochrane obydlia sa vo svojej judikatúre venuje aj Európsky súd pre ľudské práva a hierarchia hodnôt v
zmysle život, zdravie, obydlie a tak majetok je zrejmá. Keďže odvolací súd založil svoje rozhodnutie na
význame obydlia, dáva pre porovnanie do pozornosti vybranú judikatúru.

Obydlie možno definovať ako miesto, kde osoba býva alebo vykonáva svoju obvyklú profesiu (porov.
RozsudokGillowv.Spojenákráľovstvoz24.11.1986(Sťažnosť9063/80),rozsudokNiemietzv.Nemecko
z 16.12.1992 (Sťažnosť 13710/88).

„Každopádne, garancie, ktoré poskytuje Dohovor požadujú, aby zásah do sťažovateľovho práva na
rešpektovanie jeho obydlia nebol iba legálny, ale taktiež primeraný podľa odseku 2 článku 8 k cieľu
sledovanému, a to s ohľadom na okolnosti prípadu. Následne, žiadne ustanovenie vnútroštátneho práva
by nemalo byť vykladané a aplikované spôsobom nezlučiteľným so záväzkami Chorvátska vyplývajúcimi
z Dohovoru (pozri Stanková v. Slovensko, citovaný vyššie, § 24, 9. október 2007).“ (Rozsudok Paulić v.

Chorvátsko z 1. marca 2010 (Sťažnosť 3572/06).

„V tejto súvislosti Súd opakuje, že strata obydlia je najextrémnejšou formou zásahu do práva na
rešpektovanie obydlia.“ (Rozsudok Ćosić v. Chorvátsko z 5. júna 2009 (Sťažnosť č. 28261/06).

„V tejto súvislosti Súd znovu opakuje, že „akákoľvek osoba, ktorej hrozí zásah do práva na obydlie,
by mala v princípe mať možnosť dať si preskúmať proporcionalitu a odôvodnenosť zásahu nezávislým
súdom vo svetle relevantných princípov podľa článku 8 Dohovoru a to napriek tomu, že podľa
vnútroštátneho práva nemá právo bývať v byte (pozri McCann v. Spojené kráľovstvo, č. 19009/04,
para. 50, 13. mája 2008)... Ako už bolo predtým povedané, Súd neakceptuje tvrdenie, že udelenie

práva nájomníkovi odvolávať sa na článok 8 by malo vážne dôsledky pre fungovanie vnútroštátneho
systému alebo práva upravujúceho vzťahy medzi nájomcom a prenajímateľom (pozri, McCann v.
Spojené kráľovstvo, citovaný vyššie, ods. 28 a 54).“ (Rozsudok Paulić v. Chorvátsko z 1. marca 2010
(Sťažnosť 3572/06).

„Je pravdou, že čiastočne vďaka úradu prokurátora, súdy obnovili sťažovateľovo právo na užívanie
sporného bytu, hoci po neprimeranom oneskorení. Akokoľvek, so zreteľom na všetky okolnosti prípadu,
totonepostačujenanápravuporušenia(obnovenie)sťažovateľovhoprávanarešpektovaniejehoobydlia
a jeho súkromného a rodinného života.“ (Rozsudok Novoseletskiy v. Ukrajina (Sťažnosť 47148/99).

„Predpokladom vzniku pozitívnej povinnosti je zistenie, že štátne orgány v danom čase vedeli alebo
mali vedieť o existencii skutočného a bezprostredného rizika hroziaceho životu konkrétnej fyzickej osoby
z dôvodu trestnej činnosti tretej osoby a neprijali v rámci svojich právomocí opatrenia, ktoré by saodôvodnene zdali byť primeranými na odvrátenie tohto nebezpečenstva...“. (argumentácia súdu per
analogiam aj pri konštatovaní porušenia čl. 8 Dohovoru).

„Pri posudzovaní rozsahu takéhoto pozitívneho záväzku podľa článku 2 Dohovoru je potrebné brať do
úvahy povinnosť zmluvných štátov podľa čl. 1 Dohovoru zabezpečiť skutočnú a účinnú ochranu práv a
slobôd, ktoré sú v ňom stanovené...“ (argumentácia súdu per analogiam aj pri konštatovaní porušenia
čl. 8 Dohovoru). (Rozsudok Kontrová v. Slovenská republika z 31. mája 2007 (Sťažnosť 7510/04).

„Vypratanie bytu nebolo v demokratickej spoločnosti nevyhnutné“ (Rozsudok Stanková proti Slovenskej
republike).

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 40/1964 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) výkon práv a povinností
vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a
oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

Predmetná vec je na jednej strane o ochrane vlastníka nehnuteľnosti (bytu) a na druhej strane o obydlí
a súkromí osoby. Ide o záujem na zabezpečení bývania ako jednej zo základných sociálnych istôt.

Vzhľadom na vyššie spomínaný význam práva na obydlie bolo potrebné vec posúdiť nielen z hľadiska

opodstatnenosti ochrany práva navrhovateľa, ale komplexne zo všetkých do úvahy prichádzajúcich
hľadísk vrátane hľadiska, či ochranu vlastníckeho práva možno odoprieť s poukazom na ust. § 3 ods.
1 OZ.

V tomto zákonnom ustanovení je upravená zásada, podľa ktorej výkon práv a povinností vyplývajúcich z

občianskoprávnych vzťahov nesmie zasahovať do oprávnených záujmov iného a nesmie byť v rozpore
s dobrými mravmi. Ide o všeobecné ustanovenie hmotnoprávnej povahy, ktoré umožňuje posúdiť, či
výkon daného subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, že tomu tak nie je,
odoprieť poskytnúť právnu ochranu uplatňovanému právu. Toto posúdenie je teda založené na úvahe
súdu, ktorá musí byť podložená vždy konkrétnymi zisteniami. Či sa výkon určitého práva prieči dobrým

mravom, musí byť súdom vo vzájomnom konaní subjektov občianskoprávnych vzťahov vždy zistené
podľaobjektívnehokritériasprihliadnutímnavšetkyokolnostikonkrétnehoprípadu,včítanedoby,miesta
konania, ako aj postavenia subjektov (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6Cdo 200/2010 z 31.1.2012).

Súd vo veci 3C 80/08 uložil žalobkyni povinnosť vypratať byt. Jej osud mal sledovať aj jej maloletý vnuk,
ktorý v byte má miestnosť, rád číta a navštevuje základnú školu.

Žalobkyňa by sa mala vypratať z minimálneho bytového štandardu v prospech mesta, ktoré paradoxne
má plniť sociálnu funkciu (§ 1 ods. 2 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení).

Odvolací súd hodnotí rozsudok ako formalistický. Dalo by sa pochopiť rozhodnutie súdu, ak by mesto
nemalo povinnosti v sociálnej oblasti starať sa o svojich obyvateľov. Odvolací súd sa nemôže zbaviť
pocitu, že ide o „výrobu bezdomovca“ z obyvateľa mesta v súdnom konaní za účasti mesta. Nie je
spornou skutočnosť, že žalobkyňa k predmetnému bytu nemá legitímny vzťah. To však neznamená, že

predmetný byt nepredstavuje jej obydlie (Cosić v. Chorvátsko, Paulič v. Chorvátsko).

Z dokazovania vyplynulo, že ide o sociálny prípad a žalobkyňa sa v minulosti starala o chorú
matku pripútanú na lôžko. Evidentne potrebuje „pomocnú ruku“ svojho mesta. Vzniká otázka, či oproti
predmetnému jednoizbovému bytu existuje náhradné ubytovanie, ktoré by garantovalo ľudsky dôstojné

bývanie, alebo či je predmetný byt tou minimálnou garanciou ľudsky dôstojného bývania.

Isteže má mesto náklady na obhospodarovanie predmetného bytu, ale nemožno prehliadať, že mesto na
rozdiel od neverejnoprávnych subjektov musí garantovať sociálne práva vrátane práva žalobkyne a jej
maloletého vnuka. Odvolací súd pripomína, že právo na obydlie je právo základným. Prvostupňový súd

absolútne nepoužil ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd si nedokáže ani len predstaviť,
abysažalobkyňavypratalaamalasastaťfaktickybezdomovcom.Objektívneokolnosti(chorobamatky),
nepriaznivé príjmové pomery ovplyvnili neplatenie nájomného a táto skutočnosť mala byť zohľadnená.Odvolací súd by nemal dôvod na uvedenú argumentáciu, ak by nešlo o vypratanie z obydlia, ktoré zjavne
predstavuje pre tri osoby najnižší možný štandard ľudsky dôstojného bývania a pritom prenajímateľom
je obec so sociálnymi úlohami a dôsledkom má byť fakticky bezdomovectvo žalobkyne. Inými slovami

povedané, ak by žalobkyňa obývala viacizbový byt a existovala by možnosť náhradného riešenia
(menej nákladného) nižšieho štandardu iného bývania, ale predsa len postačujúceho pre ľudsky
dôstojné bývanie, odvolací súd by nevidel dôvod na konštatovanie kolízie medzi vyprataním a právami
žalovaného.

Prvostupňový súd sa preto presvedčí, či prístrešia, ktoré ponúka mesto v obdobných prípadoch,
predstavujú ľudsky dôstojné bývanie. Odvolací súd vo vzťahu k povahe prenajímateľa vyžaduje, aby vo
vzťahu k človeku ponúkol viac ako prístrešok, ktorý je typický pre útulky zvierat. Právo na náhradu škody
na strane mesta týmto rozhodnutím nie je dotknuté.

Rozsudok o vyprataní je síce právoplatný, no z podstatného dôvodu súd nemusí trvať na dôsledkoch

vyplývajúcich z materiálnej právoplatnosti rozsudku (porov. bod 64 rozsudku ESĽP ZEHENTNER v
Rakúsko; obdobne ide o ochranu obydlia).

Z viacerých obdobných právnych vecí sa zdá, že prekluzívna doba, ktorá začína plynúť spotrebiteľom
bytovej služby po doručení výpovede, môže byť v kontroverzii s ústavnými princípmi. Nájomcovia

zhodne potvrdzujú, že po výpovedí sa sústreďujú na komunikáciu s prenajímateľom v záujme
odstránenia dlhu. Neraz sú dobromyseľní, že sa úhradou dlhu problém vyrieši a pritom lehota s
nedozernými následkami plynie. Viacerí až v konaní o vypratanie sa domáhajú neplatnosti výpovede
(porov. uznesenia Krajského súdu v Prešove vo veciach 6Co 160/2011, 6Co 187/2011). O takýto prípad
ide aj v predmetnej veci.

Žalobkyňa vo veci o vypratanie nebola adekvátne poučená o práve na advokáta. V predmetnej veci jej
síce bolo zaslané formulárové poučenie, ale z obsahu spisu sa zdá, že išlo len o formálne splnenie si
povinnosti a súd sa nepresvedčil, či žalobkyňa dostatočne chápe súvislosti. Odvolací súd zdôrazňuje,
že ide o obydlie človeka.

Kým rešpektovanie princípu „ignorantia iuris non excusat" (neznalosť zákona neospravedlňuje) v
spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa) treba vyžadovať
v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len
výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí,
že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp

ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického
života, a teda aj zdravému rozumu, odporuje požiadavka na podrobnej (až detailnej) znalosti právnych
predpisov (akým je v danej veci zákon o bankách) zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť
spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti, mu nemôže byť na ujmu (uznesenie
Najvyššieho súdu SR zo 16. januára 2013, sp. zn. 6 M Cdo 9/2012).

Vzniká otázka, či je ústavne konformné ustanovenie zákona o preklúzii práva na podanie žaloby o
neplatnosť výpovede z nájmu bytu, ak pri iných nájmoch tak nepriaznivé dôsledky nie sú regulované a
pritom na rozdiel od nebytových nájmov ide o dôležitý chránený záujem týkajúci sa obydlia. Nemali
by byť pochybnosti, že spotrebiteľ bytovej služby je tým slabším v zmluvnom vzťahu a práve naňho
uvalil zákonodarca vyvolanie súdneho sporu. Nie je tajomstvom, ak sa skonštatuje, že spotrebitelia sa

nedokážu náležite brániť v súdnych konaniach a vyvolať súdny spor je pre nich mimoriadne náročné.

Ak sa v takýchto veciach pristúpi k výkonu spravodlivosti formalisticky, ako to urobil prvostupňový súd,
tak je len otázka času, kedy dôjde k rozpadu rodiny, odňatiu dieťaťa a celkovej sociálnej tragédii. Pritom
ide o rodinu, ktorá ako sa zdá, sa snaží podľa svojich možnosti uhrádzať mesačné platby.

Ako už odvolací súd skonštatoval, ide o spotrebiteľskú právnu vec (bytová služba).

Prvostupňový súd vo veci 3C 80/08 založil svoje rozhodnutie na reivindikácii a na nelegitímnom vzťahu
žalovanej v predmetnom byte. O práve na advokáta žalobkyňu dostatočne nepoučil. Zjavne pritom ide

o sociálny prípad a žalovaná nechápala všetky dôsledky doručenia výpovede.Odvolací súd pripomína rozsudok ESĽP vo veci Cosič v. Chorvátsko, v ktorom európsky súd judikoval,
že cit. „V tejto súvislosti Súd opakuje, že strata obydlia je najextrémnejšou formou zásahu do práva na
rešpektovanie obydlia.“

Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je
v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnouzmluvou,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná;vtomprípadepostúpinávrhústavnému

súdu na zaujatie stanoviska.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Súd sa nijako nevyrovnal s otázkou, prečo neexistovali dôvody na podanie návrhu na začatie konania o

súlade ust. § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka s ústavou (čl. 125 ods. 1 Ústavy). Zdá sa, že konanie
o súlade Občianskeho zákonníka v časti o prepadnej lehote je ultima ratio. Judikatúra súdneho dvora
podporuje retroaktívne účinky jeho rozsudkov (rozsudok C-209/03 Bidar, rozsudky z 27. marca 1980,
Salumi a i., 66/79, 127/79 a 128/79).

Preto ak by vnútroštátne pravidlo o prepadnutí práva na ochranu pred neplatnou výpoveďou bolo
kvalifikované ako nesúladne s unijným právom, rozsudok o vyprataní by nepredstavoval prekážku na
ochranu obydlia a súkromia žalovanej a na rozhodnutie o neplatnosti výpovede. Z tohto dôvodu súd
zváži príslušné konanie o súlade problémového ustanovenia s ústavou, príp. s unijným právom.

Prvostupňovýsúdprenesprávneprávneposúdenievecinedostatočnezistilskutkovýstavazuvedených
dôvodov odvolací súd rozsudok zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie (§ 221 ods. 1 písm. h/, ods. 2 O.s.p.).

Úlohou prvostupňového súdu bude vo veci opätovne rozhodnúť vo vyššie naznačených intenciách.
Rozhodne tiež o trovách odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Prvostupňový súd rozhodne aj o trovách odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.