Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, September 19, 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11Co/97/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8314204958
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 09. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8314204958.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a členov senátu

JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Jozefa Škraba v právnej veci žalobcu: CD Consulting s.r.o., so sídlom
Příkop 843/4, Zábrdovice, 602 00 Brno, Česká republika, IČ: 264 29 705, proti žalovanému: R. W.,
C.. XX.X.XXXX, S. N. XXX XX, M. XXXX/XX, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného:
Združenie spotrebiteľov Slovenska, o.z., Janka Kráľa 7, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 309 166,
zastúpeného Mgr. Henrichom Schindlerom, advokátom, Janka Kráľa 7, 974 01 Banská Bystrica, o
zaplatenie 813,15 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Humenné č. k.
5C/97/2014-48 zo dňa 9.6.2016, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti, t.j. okrem výrokov o čiastočnom
zastavení konania a nepriznaní náhrady trov konania žalovanému.

Žalovaný a vedľajší účastník na strane žalovaného m a j ú voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov
odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutýmrozsudkomsúdprvejinštanciežalobuzamietol,konanievčastiozaplateniezmenkového
úroku vo výške 0,19 % denne zastavil, pripustil vstup Združenia spotrebiteľov Slovenska, o.z. ako
vedľajšieho účastníka na strane žalovaného, žalovanému náhradu trov konania nepriznal a žalobcu

zaviazal uhradiť vedľajšiemu účastníkovi trovy konania vo výške 359,40 eur na adresu jeho právneho
zástupcu v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

2. V dôvodoch rozsudku súd uviedol, že dňa 17.4.2014 podal žalobca na súd návrh na uplatnenie
pohľadávky podľa článku 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým
sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu. Súdu bolo doručené oznámenie
Združenia spotrebiteľov Slovenska, o.z., že vstupuje do konania ako vedľajší účastník na strane

žalovaného. Žalobca vzniesol námietku neprípustnosti vstupu vedľajšieho účastníka do konania. Súd
vykonal dokazovanie tak, že sa oboznámil s listinnými dôkazmi, najmä so zmenkou, ktorá bola prílohou
návrhu, s úplným výpisom z Obchodného registra žalobcu, s vyjadrením žalobcu k veci, s vyjadrením
vedľajšieho účastníka k veci a s obsahom pripojeného spisu tunajšieho súdu sp. zn. 5Er/822/2012. Z
tohto spisu súd oboznámil najmä zmenku, zmluvu o úvere, všeobecné obchodné podmienky spoločnosti
POHOTOVOSŤ, s.r.o., ako aj rozhodnutia, ktoré v tomto konaní boli vydané. Vykonaným dokazovaním
mal za preukázané, že žalobca spolu s návrhom predložil fotokópiu zmenky, ktorú vystavil žalovaný

v Humennom dňa 22.11.2010. Na zmenke je uvedené číslo zmluvy XXXXXXXXX. Je tam uvedená
zmenková suma 813,15 eur a zmenkový úrok 0,25 % denne od 12.06.2011. Tiež je tam text splatné:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava „bez protestu“, „na platenie predložiť v lehote 4 rokov od
vystavenia“. Na opačnej strane zmenky je text „Namiesto nás na rad CD Consulting s.r.o., K červenémudvoru 3269/25a, 130 00 Praha, Česká republika, IČO: 264 29 705“. Totožnú zmenku pripojil oprávnený,
spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. Bratislava, k návrhu na vykonanie exekúcie v konaní vedenom na L.
O. N. pod sp. zn. 5Er/822/2012. V danom konaní bol povinným súčasný žalovaný a predmetom exekúcie

bola rovnaká zmenková suma a zmenkový úrok. Súd zistil, že súčasťou exekučného spisu je aj zmluva
o úvere, ktorá má rovnaké číslo, ako je číslo uvedené na zmenke a bola uzatvorená v ten istý deň, ako
je uvedený deň vystavenia zmenky. V zmluve je uvedená výška úveru, výška poplatku za poskytnutie
úveru, celková suma, ktorú má dlžník zaplatiť a údaj o splátkach. Zmluva neobsahuje údaj o výške
úroku, ani údaj o RPMN. K predmetnej zmluve boli pripojené všeobecné podmienky poskytnutia úveru,

ktoré v článku 13 (ďalej len v príslušnom článku) obsahujú dohodu o vyplnení zmenky s nasledovným
textom: „na zabezpečenie peňažného záväzku dlžníka ako vystaviteľa zmenky /ďalej aj ako vystaviteľ/
vyplývajúceho z tejto úverovej zmluvy voči veriteľovi ako remitentovi /ďalej aj ako remitent/ vystavil
vystaviteľ zmenku, v ktorej nie súd vyplnené zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej
sumy. Ručiteľ je s takto vystavenej zmenky zaviazaný ako zmenkový ručiteľ. Zmluvné strany a ručiteľ
sa dohodli, že zmenkovú sumu vyplní na zmenke remitent najskôr v deň, kedy sa v zmysle bodu 4

týchto podmienok stane celý dlh splatný okamžite, t. j. keď dlžník neuhradí včas štyri po sebe idúce
splátky, prípadne uhradí len časti splátok, alebo neuhradí včas poslednú splátku, alebo časť poslednej
splátky. Zmenková suma bude pozostávať zo sumy všetkých peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi,
ktoré veriteľovi vzniknúť ku dňu vyplatenia zmenky. Dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy vyplní
na zmenke remitent tak, že ním bude deň, kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stal splatný celý

dlh“. Predmetom konania je spor zo zmenky, ktorú žalobca predložil ako dôkaz osvedčenia uplatneného
nároku. Táto zmenka zabezpečuje splnenie záväzku žalovaného zo zmluvy o úvere, ktorú uzatvoril
so spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s.r.o. Bratislava ako veriteľom. Príslušnú zmluvu o úvere vyhodnotil
súd ako spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 ods. 1 OZ. Keďže vystaviteľom zmenky je spotrebiteľ
a zmenkou bola zabezpečená pohľadávka vzniknutá zo spotrebiteľskej zmluvy, bolo povinnosťou

súdu ex offo skúmať predmetnú zmenku až po úroveň dohody o vyplňovacom práve. Súd dospel
k záveru, že neplatným spôsobom bolo dojednané vyplnenie zmenky. Sporná zmenka, ktorá vznikla
ako zabezpečovací právny úkon k primárnemu právnemu úkonu spotrebiteľskej zmluve nemôže byť
považovaná za platný právny úkon, keď bola vystavená a vyplnená na základe neplatného dojednania
neplatnej dohody o vyplnení zmenky vo všeobecných podmienkach úverovej spotrebiteľskej zmluvy.

V danom prípade je dojednanie v príslušnom článku všeobecných podmienok úverovej spotrebiteľskej
zmluvy o vypĺňacom práve zmenky neprijateľnou zmluvnou podmienkou a podľa § 53 ods. 5 OZ zároveň
neplatne dojednanou zmluvnou podmienkou. V nadväznosti na § 17 zák. č. 191/1950 Sb. Zákona
zmenkovéhoašekovéhoanarozhodnutieNajvyššiehosúduSRsp.zn.4Obo161/2007zodňa6.5.2008,
dospel súd k záveru, že v tomto prípade sú splnené zákonné podmienky na skúmanie skutkových a

právnych okolností, na základe ktorých zmenka bola vystavená (kauzálny nexus), a to ex offo v záujme
ochrany práv spotrebiteľa. Súd mal preukázané, že subjekt pri nadobúdaní zmenky konal vedome na
škodu dlžníka - spotrebiteľa (porušil vedome kogentné zákonné ustanovenia na ochranu spotrebiteľa). V
príčinnej súvislosti s tým neprimerane navýšil svoju pohľadávku veriteľa na úkor (na škodu) spotrebiteľa
avystavenímaindosovanímzmenkysťažil,resp.znemožnilochranuspotrebiteľavpríčinnejsúvislostiso

vzniknutou škodou. Takému nekalému konaniu súd nemohol poskytnúť právnu ochranu. Súd mal za to,
žecieľomindosovaniazmenkynanavrhovateľaboloinkasovaťzmenkovúsumubeztoho,abyzmenkový
dlžník nemohol vzniesť námietky a bez toho, aby súd z úradnej moci namiesto spotrebiteľa aplikoval
kogentné zákonné ustanovenia na ochranu spotrebiteľa. Preto sa súd domnieval, že aj keď žalovaný
v tomto konaní neprodukoval námietky, súd musel z úradnej moci chrániť práva spotrebiteľa, dané

kogentnými ustanoveniami zákona. Z uvedených dôvodov súd návrh žalobcu na zaplatenie nárokov
zo zmenky zamietol v celom rozsahu. Žalobca po začatí konania zobral návrh čiastočne späť, a to v
rozsahu zaplatenia zmenkového úroku vo výške 0,19% denne, preto súd v súlade s ust. § 96 O.s.p.
v tejto časti konanie zastavil. Žalobca vzniesol námietku neprípustnosti vedľajšieho účastníctva na
strane žalovaného v tomto konaní. Vedľajší účastník vstúpil do konania na strane žalovaného z vlastnej

iniciatívy svojim písomným podaním. Zároveň sa vo veci vyjadril a poukázal na neprijateľné zmluvné
podmienky, spotrebiteľské vzťahy a neplatnosť dohody o zmenke. Vychádzajúc zo zistených skutočností
a majúc pritom na pamäti dikciu ustanovenia § 93 ods. 2 O.s.p., súd považoval námietku neprípustnosti
vedľajšieho účastníctva vznesenú zo strany žalobcu za nedôvodnú, pretože združenie je subjektom,
ktorý je oprávnený vystupovať v konaní ako vedľajší účastník na základe zákonného splnomocnenia

zo zákona o ochrane spotrebiteľa, a to bez konkretizácie svojho hmotnoprávneho záujmu na výsledku
konania. Podmienky na vstup vedľajšieho účastníka v čase jeho vstupu, boli splnené a preto súd pripustil
vstup vedľajšieho účastníka do konania na strane žalovaného. O trovách konania rozhodol súd podľa
§ 142 ods. 1 O.s.p. Neúspešnému žalobcovi náhrada trov konania nepatrí a úspešný žalovaný sitrovy konania neuplatnil. Vedľajšiemu účastníkovi súd priznal právo na náhradu trov konania, pretože
vystupoval na strane účastníka, ktorý bol v konaní úspešný. Trovy vedľajšieho účastníka predstavujú
trovy právneho zastúpenia za úkony prevzatie a príprava právneho zastúpenia a písomné podanie na

súd pri hodnote sporu 1874,83 eur, čo predstavuje 2 x 39,84 eur, trovy právneho zastúpenia za písomné
podanie na súd pri hodnote sporu 813,15 eur, čo predstavuje 51,45 eur, režijný paušál 2 x 8,39 eur, 1
x 8,58 eur, keďže právny zástupca vedľajšieho účastníka je platcom DPH patrí mu aj náhrada vo výške
20% DPH. Spolu tak náhrada trov právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka je vo výške 215,33 eur
+ 144,07 eur = 359,40 eur.

3. Proti rozsudku voči výroku o zamietnutí žaloby, výroku o pripustení vstupu vedľajšieho účastníka do
konania a výroku o priznaní trov konania vedľajšiemu účastníkovi, podal v zákonnej lehote odvolanie
žalobca. Navrhuje rozsudok zmeniť a návrhu v celom rozsahu vyhovieť a priznať mu náhradu trov
odvolacieho konania. Ako dôvod uviedol, že dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednacou
zásadou, čo znamená, že súd vychádza len zo skutočností tvrdených účastníkmi a vykonáva len tie

dôkazy,ktoréúčastnícinavrhli.Súdneuvádza,nazákladektorejzostránvykonaldokazovanie„listinnými
dokladmi“, alebo či tieto dôkazy vykonal na základe vlastného uváženia. Súd musí k otázke vykonávania
iných, ako účastníkmi navrhnutých dôkazov, pristupovať vyvážene, aby nedošlo k narušeniu rovnosti
strán v spore. Navrhovateľ predložil ako dôkaz svojich nárokov platnú zmenku, ktorou, keďže táto
spĺňa všetky formálne a materiálne náležitosti predpokladané zákonom č. 191/1950 Zb., dokázal

jasne, úplne a zrozumiteľne svoje právo na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva. Voči forme
a obsahu zmenky zo strany odporcu nebolo žiadnych námietok a preto neexistovala okolnosť, ktorá
by odôvodňovala vykonávanie ďalších dôkazov nevyhnutných pre rozhodnutie vo veci. V danej veci
súd mohol a mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z predloženej
zmenky. Odporca mohol na základe čl. 5 ods. 3, 6 Nariadenia vzniesť námietky voči zmenke. Ak

tak neurobil, musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej
zásady konštruovanej Nariadením. Súd samotný nie je legitimizovaný na to, aby postupom podľa §
120 ods. 1 veta prvá in fine O.s.p. vznášal námietky voči zmenke za odporcu. Ak tak súd učinil, ide
o porušenie princípu kontradiktórnosti súdneho konania a rovnosti účastníkov konania. Súd z vlastnej
iniciatívy, bez návrhov odporcu a bez legitímneho podnetu na ťarchu navrhovateľa vykonal dokazovanie,

ktoré údajne preukázalo charakter odporcu ako spotrebiteľa. Odporca sa tejto obrany nedovolával,
uplatnenú pohľadávku nerozporoval a svojím konaním ju prakticky uznal. Súd iniciatívne rozširoval
okruh dokazovaných skutočností v tom smere, aby získal pre neho dostatočný podklad pre zamietnutie
návrhu na uplatnenie pohľadávky. Uvedené správanie súdu je neprijateľné v právnom štáte, predstavuje
výrazný zásah do práva na spravodlivý súdny proces, ktoré je garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR,

ako aj čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských a základných slobôd. Súdom uvádzané údajne nesporné
skutočnosti neboli tvrdením ani jedného z účastníkov. Súd tieto údajne nesporné fakty vyabstrahoval
z dokazovania, ktoré si sám navrhol. Odporca, ani navrhovateľ sa k týmto skutočnostiam nevyjadrili.
Súd dospel k rozhodnutiu na základe aplikácie nesprávnych právnych predpisov, ako aj nesprávnej
interpretácii príslušných právnych predpisov a práva Európskej únie. Predmetom konania je výlučne

zmenka a nie iný záväzkový právny vzťah. Súd predovšetkým ignoroval § 17 ZŠZ, z ktorého vyplýva,
že odporca vo všeobecnosti nie je oprávnený vznášať tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky,
ktoré vyplývajú z jej vzťahov s pôvodným majiteľom zmenky. Keďže tak v sporovom konaní nemôže
činiť odporca, tým menej tak môže činiť sám súd. V tejto súvislosti odkázal na rozsudok Najvyššieho
súdu SR spisovej značky 5 Obo/3/2008 zo dňa 22.10.2008. Je síce prípustné za určitých okolností

uplatňovať tzv. kauzálne námietky voči navrhovateľovi, avšak námietka musí byť vznesená zo strany
odporcu a predovšetkým odporca v tejto situácii nesie dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení.
Nie je prípustné, aby túto úlohu prevzal súd a suploval aktivitu odporcu. Súd porušuje poučovaciu
povinnosť súdu prekročením § 5 ods.1 O.s.p.. Súd porušil ustanovenia o vykonávaní jednotlivých
dôkazných prostriedkov, súd prihliadol na skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo možné prihliadnuť,

pretože nemali byť v sporovom konaní vedenom podľa Nariadenia vykonané bez návrhu. Poukázal
v tejto súvislosti na rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 22.8.2002 sp. zn. 25Cdo/1839/2000, kde
pri rozhodovaní vychádzal z rovnakej právnej úpravy, aká je aplikovateľná aj v tomto konaní. Pokiaľ
súd odkázal na Nález Ústavného súdu Českej republiky IV.ÚS 457/10 je dôležité uviesť, že vo veci,
ktorou sa zaoberal Ústavný súd ČR, došlo zo strany odporcu k obrane - odporca vzniesol námietky voči

zmenkovému platobnému rozkazu. Podobne aj v konaní Pl.ÚS 16/12 ide o postup podľa skráteného
konania, kde sa Ústavný súd ČR zaoberal návrhom na zrušenie § 175 O.s.p.. Vo veci navrhovateľ
podal námietky voči zmenkovému platobnému rozkazu v rámci stanovenej zákonnej trojdňovej lehoty.
Samotný Zákon o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z. z. pripúšťal, aby na zabezpečenie svojichnárokov zo spotrebiteľského úveru bola vystavená zmenka. Limitovaná bola len výška zabezpečenia vo
vzťahu k aktuálnej výške dlhu v čase jej vyplnenia. Z uvedeného vyplýva, že prípustné sú akékoľvek
zmenky, akékoľvek doložky a zároveň aj blankozmenky s úpravou vyplnenia zmenky v dohode o

vyplňovacom práve. Vyplýva to z formulácie § 4 ods. 6 zákona a spojenia „v čase vyplnenia“ zo
slov „vyplnenú veriteľom“, z ktorej je zrejmé, že zákonodarca pripúšťal, že zmenky budú vyplňované
dodatočne po vystavení, pretože inak by použil spojenie „v čase vystavenia“, resp. by vylúčil vyplňovanie
zo strany veriteľa. Z uvedeného vyplýva, že dohoda o vyplňovacom práve nemohla byť neplatná a
nemôže byť ani neprijateľnou zmluvnou podmienkou ani v prostredí spotrebiteľských úverov, pretože

právna úprava explicitne pripúšťala používanie blankozmeniek. Súd zovšeobecňuje svoje tvrdenia keď
uvádza, že odporca v čase uzatvárania dotknutej zmluvy o úvere nebol schopný posúdiť zákonné
dôsledky uzavretej dohody o vyplnení zmenky. V tejto súvislosti navrhovateľ odkázal na uznesenie
Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 28.11.2013 sp. zn. 43CoZm/18/2013. V ďalšom odkázal
na odôvodnenie uznesenia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 10Co/79/2013 zo dňa 5.9.2013, ktoré
bolo vydané v skutkovo a právne zhodnej veci navrhovateľa, ako aj na uznesenie Krajského súdu v

Banskej Bystrici sp. zn. 43CoZm/10/2013 zo dňa 21.11.2013. K pripusteniu vstupu vedľajšieho účastníka
do konania uvádza, že konanie je európskym konaním vo veciach s nízkou hodnotou sporu a je
právne regulované nariadením Európskeho parlamentu a Rady č. 861/2007. Procesný postup súdu a
strán v konaní je upravený označený nariadením, a to odlišne od vnútroštátnej úpravy obsiahnutej v
zákone č. 99/1963 Zb.. Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu nepripúšťa vedľajšie

účastníctvo. Právna regulácia označeného nariadenia obsiahnutá v čl. 4 a 5 vedľajšie účastníctvo
nepozná a pripúšťa aplikáciu procesných pravidiel zakotvených v O.s.p. len výnimočne, a to vtedy, ak
sa explicitne ustanovuje, že sa postupuje v súlade s príslušným procesným právom uplatniteľným v
členskom štáte. Žalobcovi tak nie je známe, prečo súd aplikuje prednostne vnútroštátne právo. Žalobca
žiada súd, aby mu poskytol informácie o dôvodoch nedodržania lehôt stanovených v čl. 4 ods. 4, čl. 5

ods. 3 a 6 a čl. 7 ods. 1 nariadenia. Poukazuje tiež na nesúlad ust. § 93 ods. 2 O.s.p. s Ústavou SR,
konkrétne s čl. 19 ods. 2 a 3. V praxi dochádza k situácii, kedy právnické osoby hromadne vstupujú
do konaní v spotrebiteľských veciach, pričom v prípade, ak žalobca nepodá návrh na rozhodnutie o
prípustnosti vedľajšieho účastníctva, získava vedľajší účastník prístup k osobným údajom spotrebiteľa,
pričom spotrebiteľ k takémuto prístupu nedal súhlas. V mnohých veciach koná vedľajší účastník bez

toho, aby bol aspoň v minimálnom kontakte s účastníkom konania, príp. z konania vystúpi potom, ako
mu je doručený opis návrhu na začatie konania s prílohami. Týmto dochádza k zjavnému porušovaniu čl.
19 ods. 2, 3 Ústavy SR, nakoľko je neoprávnene zasahované do súkromného života účastníkov konania
tak, že vedľajší účastník môže zhromažďovať o ňom osobné údaje bez jeho súhlasu. Preto je namieste
vyžadovať súhlas spotrebiteľa s takýmto vstupom, čím by sa zabránilo porušovaniu jeho ústavných práv.

Žiada súd, aby v prípade, ak navrhovateľovi nezaslal dôkaz súhlasu odporcu so vstupom vedľajšieho
účastníka do konania, tak dodatočne vykonal. V prípade, ak vedľajší účastník súhlas odporcu k návrhu
na pristúpenie vôbec nepredložil, žiada súd, aby na oznámenie o vstupe vôbec neprihliadal a v konaní
pokračoval bez vedľajšieho účastníka.

4. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok bez toho, aby nariadil odvolacie pojednávanie a
na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie. Právnym
dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom
prvej inštancie. Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil
v zákonom stanovenej lehote termín verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na

internetovej stránke súdov SR. Odvolací súd mal na zreteli i to, že v súlade s článkom 17 ods. 1
Nariadenia EP a Rady (ES) č.861/2007 (ďalej len Nariadenie), Slovenská republika informovala Komisiu
o tom, že na základe procesného práva Slovenskej republiky, bude možné v súlade s článkom 17
Nariadenia, podať opravný prostriedok „odvolanie“ na „krajské súdy“. V odvolacom konaní začatom
podaným odvolaním podľa článku 17 Nariadenia rozhoduje odvolací súd Slovenskej republiky podľa

procesného práva Slovenskej republiky (článok 19 Nariadenia). Po takomto prieskume napadnutého
rozhodnutia dospel odvolací súd k záveru, že uplatnené odvolacie dôvody nie sú spôsobilé privodiť
zmenu či zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie.

5. Predmetom odvolacím súdom preskúmavaného rozsudku v zamietajúcej časti je nárok zo zmenky

uplatnený navrhovateľom na základe uvedeného Nariadenia EP a Rady (ES) č. 861/2007 o európskom
konaní vo veciach s nízkou hodnotou sporu. Cieľom prijatia Nariadenia bolo zjednodušenie a zrýchlenie
cezhraničného konania v spotrebiteľských a obchodných veciach s nízkou hodnotou sporu (bod 4
Preambuly Nariadenia). Cieľom takéhoto konania by malo byť zjednodušenie prístupu k spravodlivosti.Narušenie hospodárskej súťaže na vnútornom trhu pre nerovnováhu vo fungovaní procesnoprávnych
prostriedkov poskytovaných veriteľom v rôznych členských štátoch, vedie k potrebe prijatia právnych
predpisov Spoločenstva zaručujúcich rovnaké podmienky pre veriteľov a dlžníkov celej Európskej únii

(bod 7 Preambuly Nariadenia). V záujme uľahčenia uznávania a vykonávania rozsudku by sa mal
rozsudok vydaný v jednom členskom štáte v európskom konaní vo veciach s nízkou hodnotou sporu
uznať a byť vykonateľný v inom členskom štáte bez potreby doložky vykonateľnosti a bez akejkoľvek
možnostinamietaťprotijehouznaniu(bod30PreambulyNariadenia).Jemožnéčiastočnesodvolateľom
súhlasiť, že konanie podľa uvedeného Nariadenia má v zásade písomnú povahu (viď čl.5 ods.1, čl.

8, čl. 9 ods.1 Nariadenia). Pokiaľ sa však potreba ústneho pojednávania ukáže ako potrebná (nutná),
alebo ak o to požiada niektorá zo strán, súd by mal nariadiť vo veci pojednávanie. Nutným je nariadiť
ústne pojednávanie najmä vo veciach skutkovo a právne zložitých, v ktorých súd považuje za potrebné
vec s účastníkmi prejednať za ich prítomnosti. Odvolací súd je toho názoru, že ak v predmetnej veci
prvoinštančný súd sám i bez procesnej iniciatívy účastníkov realizoval ex offo prieskum uplatnených
zmenkových nárokov aj z pohľadu samotnej kauzy, ktorá predchádzala vystaveniu zmenky, a poskytol

priestor účastníkom konania, aby sa k týmto dôkazom vyjadrili na pojednávaní, nekonal v rozpore s
Nariadením ani v rozpore s vnútroštátnym procesným právom.

6. To, že sa pri takomto postupe súd nedopustil procesného či hmotnoprávneho pochybenia, podporujú
aj závery zo zjednocujúceho stanoviska občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho

súdu SR prijatého na zasadnutí dňa 20.10.2015, podľa ktorého

„ I. Ak navrhovateľ ako dôkaz osvedčenia uplatneného nároku doloží zmenku, platí bez ohľadu na
povahu procesného nástroja, ktorý navrhovateľ použil, že:

a) pokiaľ z akýchkoľvek okolností prejednávanej veci vyplynie konajúcemu súdu súvislosť s nekalou
povahou či neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento ex offo povinný zabezpečiť prieskum nároku
v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má nárok základ;
b) pokiaľ súd nevzhliadne žiadnu nekalosť či neprípustnosť predloženého návrhu, súd pristúpi k
prieskumu uplatneného nároku v rozmedzí prípadne vznesených námietok zohľadňujúc ich rozsah a

povahu, pri rešpektovaní povinnosti posúdiť prípadnú absolútnu neplatnosť úkonu, ak to z vykonaného
dokazovania vyplynie.

II. Ak je vystaviteľom zmenky spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň dohody o vyplňovacom
práve, aplikujúc právnu úpravu platnú a účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená.

III. Aj v prípade, že nie sú podané kauzálne námietky vystaviteľom zmenky (bez ohľadu na to, či je
spotrebiteľom), ktorý je na strane žalovaného, je možné preskúmať a podľa okolností prípadu posúdiť
nároknauplatnenýúrok akonárok uplatnenývrozporesdobrýmimravmi,akvýškauplatnenéhonároku
podľa úvahy súdu takýto exces dosahuje.“

7. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť aj to, že súd i pri rešpekte k špecifickej a prísne
formálnej povahe inštitútu zmenky, je vždy povinný prihliadnuť k okolnostiam konkrétnej veci. V prípade
spotrebiteľov súd nesmie prehliadnuť ich špecifické záujmy a postavenie. Pri svojej rozhodovacej
činnosti musí súd hľadať také interpretačné a aplikačné východiská, ktoré zabránia zneužívaniu

práv v dôsledku aplikácie zmenkového inštitútu neprimerane v neprospech niektorého z účastníkov
zmenkového vzťahu.

8. V tomto smere odvolací súd odkazuje aj na judikované závery, vyplývajúce z rozhodnutí Súdneho
dvora EÚ, podľa ktorých súdy sú povinné, aj bez návrhu posúdiť nekalý charakter neprijateľnej zmluvnej

podmienky, aby sa skutočne dosiahol sledovaný zmysel a cieľ čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS.
Tu možno spomenúť napr. rozhodnutie vo veci Mostaza Claro C-168/05, Godart C-429/05 alebo Oceano
Gruppo Editorial C-240/98 až C-244/08. Čl. 6 ods. 1 Smernice 93/13/EHS o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách stanovuje: „Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v
zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa vnútroštátneho

práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná
pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.“ Vzhľadom na povahu a
význam všeobecného záujmu, na ktorom sa zakladá ochrana spotrebiteľov, ktorú Smernica 93/13/EHS
zabezpečuje, jej článok 6 musí byť považovaný za ustanovenie, ktoré je rovnocenné s vnútroštátnymipravidlami, ktoré v rámci vnútroštátneho právneho poriadku majú právnu silu noriem verejného poriadku
(viď napr. v rozsudku C 76/10 čl. 50). V súvislosti s rozsudkom na základe uznania treba spomenúť aj
rozhodnutie COFIDIS C-473/00, v ktorom súd rozhodol, že s ohľadom na potrebu ochrany spotrebiteľa

a naplnenie čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS, ktorý predstavuje kogentné pravidlo európskeho
práva, súd nemá aplikovať a prihliadnuť na také procesné pravidlo vnútroštátneho práva, ktoré vo svojich
účinkoch bráni naplneniu myšlienky a zmyslu ochrany pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami
zavedenej Smernicou Rady 93/13/EHS.

9. Z hľadiska právneho posúdenia veci je žiaduce dať do pozornosti i skutočnosti vyplývajúce z dôvodov
vyššie uvedeného zjednocujúceho stanoviska Najvyššieho súdu SR, podľa ktorých okrem iného

„určujúcim pri hľadaní práva má byť, že v každej veci je potrebné vychádzať z individuálnych
okolností každého jednotlivého prípadu, ktoré vychádzajú zo skutkových zistení všeobecných súdov.
Je povinnosťou všeobecného súdu zohľadniť všetky relevantné individuálne okolnosti súdenej veci a

prihliadnuť na ne aj cez prizmu dobrých mravov, keďže nesúlad právneho úkonu s nimi vedie k jeho
neplatnosti. Povinnosť všeobecného súdu posúdiť uplatnený nárok aj z hľadiska súladu s dobrými
mravmi je zvýraznená v tých prípadoch, keď ju účastník konania výslovne namieta, musí však na
ňu prihliadať aj v prípadoch, kedy takýto rozpor zistí súd sám pri prieskume ex officio, keďže na
absolútnu neplatnosť úkonu súd musí prihliadať ex lege. Dobré mravy pôsobia ako korektív najmä v

takých situáciách, kedy sú práva a povinnosti strán právneho vzťahu v zjavnej nerovnováhe. Sociálno-
právne chápanie zmluvnej slobody sa môže uplatniť len za predpokladu približne vyváženého pomeru
síl účastníkov zmluvy a len za tohto predpokladu sa môže stať prostriedkom primeraného vyrovnania
záujmov, ako už bolo vyslovené niekoľkokrát aj v rozhodnutiach Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Všeobecne je potrebné rešpektovať základnú zmenkovo-právnu doktrínu, že zo zmenky samotnej
ako abstraktného cenného papiera nie je možné bez ďalšieho určiť, či ide o spotrebiteľa. Vzhľadom
na abstraktnosť cenného papiera žalovaný, pokiaľ je spotrebiteľom mal by túto skutočnosť namietať.
Pokiaľ však súd spoľahlivo zistí na základe skutočností vyplývajúcich zo žalobného návrhu (bez ohľadu
podľa akého procesného predpisu sa nárok uplatňuje), že na strane žalovaného ide o spotrebiteľa,

poskytne mu ochranu prostredníctvom právnej úpravy o ochrane spotrebiteľa (obdobne to ustálila aj
rakúska právna prax). Ako judikoval aj Ústavný súd Českej republiky v náleze sp.zn. Pl ÚS 16/12
zo dňa 16.10.2012 súčasné napätie spojené so zmenkami je spôsobené ich nevhodných používaním
(zneužívaním)najmävočisubjektom,ponichnemožnoznalosť špecifickej aznačne rigidnej zmenkovej
úpravy spravodlivo požadovať. Tu najvyšší súd poukazuje na nález Ústavného súdu Českej republiky

sp.zn. IV. ÚS 457/10 zo dňa 18.7.2013, ktorý sa nestotožnil so záverom všeobecného súdu, že nie je
možné po indosácii zmenky vznášať kauzálne námietky, ak nie sú splnené podmienky § 17 ZZŠ (ak
nadobúdateľ nekonal vedome na škodu dlžníka). Konštatoval, že v prípade spotrebiteľov nie je možné
odhliadnuť od ich špecifických záujmov a postavenia. Označil za výkladovú svojvôľu, ak súd zobral za
základ pre svoje rozhodnutie záver, že v prípade nesplnenia dispozície § 17 ZZŠ , nie je možné ku

kauzálnymnámietkamprihliadať.Nemeckájudikatúradokoncavkonkrétnomprípadeoznačilaodvolanie
sa žalobcu na § 17 ZZŠ za zneužitie práva.

Aktuálne Ústavný súd ČR vo svojom rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 290/15 zo dňa 16. 9. 2015, vychádzajúc
z obsahovo totožnej zmenkovo-právnej úpravy ako v SR, konštatoval, že všeobecné súdy sú aj

pri rešpektovaní špecifickej, prísne formálnej povahe inštitútu zmenky a jeho historickým koreňom
povinné vždy prihliadnuť aj k okolnostiam konkrétnej veci. V prípade spotrebiteľov, o ktorých sa
jednalo v prípade dotknutia práv v prejednávanej veci konaním remitenta (prvého majiteľa ako veriteľa)
zmenky, potom všeobecné súdy nesmú odhliadnuť od ich špecifických záujmov a postavenia. Pri
svojej rozhodovacej činnosti musia hľadať také interpretačné a aplikačné východiská, ktoré zabránia

zneužívaniu práv v dôsledku aplikácie zmenkových inštitútov neprimerane v neprospech niektorého z
účastníkov zmenkového vzťahu.

Najvyšší súd SR zdôrazňuje, že nemá dôvod odkloniť sa od takýchto všeobecne akceptovaných
výkladových pravidiel členských štátov EÚ. Tu je potrebné tiež akcentovať už v citovanom českom

ústavnom náleze sp. zn. IV. ÚS 457/10 vyslovené pravidlo, že zákaz zneužitia práva je silnejší než
dovolenie dané právom a pokiaľ právna norma určité správanie aprobuje a iná za predpokladu, že je
zneužívané, ho zakazuje, takéto konanie v skutočnosti nie je výkonom práva, ale protiprávnym úkonom.Výkonu práva, ktoré je jeho zneužitím, súdy nesmú poskytnúť ochranu, keďže takýto postup by bol v
rozpore s ústavou chránenými právami.“

10. Ak prvoinštančný súd privodil záver o tom, že na strane žalovaného je spotrebiteľ, a vyvodil dôsledky
z obsahu spotrebiteľskej zmluvy i dohody o vyplňovacom práve, majúce za následok zamietnutie
podanej žaloby, je jeho záver správny.

11. I odvolací súd je toho názoru, že obsah článku 13. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru

- Dohody o vyplňovacom práve k zmenke je pojatý do formulárovej zmluvy. Dohoda o vyplňovacom
práve k zmenke nebola individuálne vyjednaná. Povinnosti úverového dlžníka nahrádza navrhovateľom
zdôrazňovaný abstraktný zmenkový záväzok. Je preto možné v tejto veci konštatovať, že vo svojej
podstate článok 13. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru je svojim obsahom a účelom
obchádzaním zákona na ujmu práv spotrebiteľa. Súdna prax v niekoľkých svojich rozhodnutiach (napr.
NS SR 4Obo161/2007) judikovala, že obchádzanie zákona obsahom alebo účelom urobeného právneho

úkonu spravidla znamená, že právny úkon neodporuje síce výslovnému zneniu zákonného ustanovenia,
avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby zákon dodržaný nebol. O nedovolenosť a teda aj
o absolútnu neplatnosť právneho úkonu, ide tiež v prípade, keď sa tento prieči dobrým mravom.
Obchádzanie zákona spočíva i v zámernom použití prostriedkov, ktoré sami o sebe nie sú zákonom
zakázané a v dôsledku čoho vzniknutý stav z hľadiska pozitívneho práva sa javí ako nenapadnuteľný.

Konanie „in fraudem legis“ predstavuje postup, keď sa niekto správa podľa práva, ale tak, aby zámerne
dosiahol výsledok právnou normou nepredvídaný a nežiadúci.

12. Z neplatnej dohody o vyplňovacom práve k zmenke nemohol preto platne vzniknúť ani zmenkový
záväzok.

13. Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, združenie môže podať návrh
na vydanie predbežného opatrenia podľa § 21 ods. 1 orgánu dozoru, alebo návrh na začatie konania
na súde vo veci ochrany práv spotrebiteľov, a to vrátane konania vo veci ochrany kolektívnych záujmov
spotrebiteľov, alebo môže byť účastníkom konania a) ak sú takéto ciele hlavnou náplňou jeho činnosti

alebo b) je uvedené v zozname oprávnených osôb vedenom Európskou komisiou (ďalej len "zoznam
oprávnených osôb"), bez toho, aby bolo dotknuté právo súdu preskúmať, či je tento subjekt oprávnený
v danom prípade podať návrh na začatie konania.

14. Podľa § 25 ods. 2 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, združenie podľa odseku 1 môže

na základe plnomocenstva zastupovať spotrebiteľa v konaniach pred štátnymi orgánmi o uplatňovaní
jeho práv vrátane náhrady ujmy spôsobenej porušením práv spotrebiteľa.

15. Podľa § 52 ods. 3 OZ, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná
v rámci predmetu svojej obchodnej, alebo inej podnikateľskej činnosti.

16. Podľa § 52 ods. 4 OZ, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej
zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti, alebo inej podnikateľskej činnosti.

17.Podľa§93ods.1až4O.s.p.,účinnéhovčaseoznámeniavedľajšiehoúčastníkaovstupedokonania,

ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania ten, kto má
právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie,
či tu manželstvo je alebo nie je. Ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi
zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného
predpisu. Do konania vstúpi buď z vlastného podnetu, alebo na výzvu niektorého z účastníkov urobenú

prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh. V konaní má
vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Koná však iba sám za seba. Ak jeho úkony
odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi ich súd po uvážení všetkých okolností.

18. Predovšetkým je potrebné konštatovať, že z ustanovenia § 93 ods. 3 O.s.p. plynie, že vedľajší

účastník (vrátane právnickej osoby, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného
predpisu),môžedokonaniavstúpiťzvlastnéhopodnetualebonavýzvuniektoréhozúčastníkovurobenú
prostredníctvom súdu. Vedľajší účastník je teda procesne samostatný, čo vyplýva aj z § 93 ods. 4 O.s.p..
Ak účastník, na strane ktorého vedľajší účastník vystupuje, vyjadrí nesúhlas so vstupom vedľajšiehoúčastníka do konania alebo s ďalším trvaním pôsobenia vedľajšieho účastníka v súdnom konaní, ide o
návrh na vyriešenie prípustnosti vedľajšieho účastníctva a súd sa ním bude zaoberať po podaní takéhoto
návrhu zo strany účastníka.

19. Je potrebné poukázať aj na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (PL. ÚS 1/2014),
v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky poukázal na to, že je potrebné pripomenúť aj záväzky
SlovenskejrepublikyplynúcezprávaEurópskejúnie,konkrétneSmerniceRadyč.93/13/EHS,vúvodnej
časti ktorej Rada Európskych spoločenstiev deklaruje, že osoby a organizácie, ktoré majú oprávnený

záujem na tejto záležitosti, musia mať prostriedky na podanie podnetu na začatie postupov týkajúcich
sa zmluvných podmienok navrhovaných pre všeobecné uplatňovanie v zmluvách uzatvorených so
spotrebiteľmi a najmä nekalých podmienok buď pred súdom alebo správnym orgánom príslušným na
rozhodnutie sťažnosti, alebo na podanie návrhu na začatie príslušných súdnych konaní.

20. S prihliadnutím na uvedené považoval Ústavný súd SR za odôvodnenú existenciu verejného záujmu

na rozšírení okruhu subjektov, ktoré sa môžu stať vedľajšími účastníkmi súdneho konania, aj o právnické
osoby, ktorých predmetom je ochrana práva podľa osobitného predpisu, ktoré sami o sebe nemajú
právny záujem na výsledku konania, svoju činnosť však vykonávajú v záujme ochrany práv niektorého z
účastníkov konania alebo tretích osôb (napr. spotrebiteľov), ktorí sa pri ochrane svojich práv nachádzajú
oproti druhej strane sporu spravidla v nevýhodnejšom postavení.

21. Podľa bodu 50 uznesenia Súdneho dvora zo dňa 16.11.2010 vo veci C-76/10 (Pohotovosť s.r.o. proti
IveteKorčkovskej)„Vzhľadomnapovahuavýznamvšeobecnéhozáujmu,naktoromsazakladáochrana
spotrebiteľov, ktorú smernica 93/13 zabezpečuje, jej článok 6 musí byť považovaný za ustanovenie,
ktoré je rovnocenné s vnútroštátnymi pravidlami, ktoré v rámci vnútroštátneho právneho poriadku

majú právnu silu noriem verejného poriadku (rozsudok Asturcom Telecomunicaciones, bod 52). Podľa
názoru odvolacieho súdu nie je vo všeobecnom záujme, ak by sa mala spotrebiteľovi odoprieť možnosť
poskytnutie ochrany podľa článku 6 smernice Rady 93/13/EHS na to špecializovanými subjektmi.

22. Jednou zo súčastí koncepcie spravodlivého súdneho konania je tiež princíp rovnosti zbraní, ktorý

okreminéhovyžaduje,abykaždýúčastníkmalprimeranúmožnosťpredložiťsvojenávrhyzapodmienok,
ktoré nie sú podstatne nevýhodnejšie než podmienky, za ktorých touto možnosťou disponuje druhý
účastník (napr. rozsudky ESĽP Ankerl v. Švajčiarsko, 1996 - V, s. 1567, Helle v. Fínsko, 1997 - VIII.,
s. 2928 a pod.).

23. Vstup vedľajšieho účastníka do konania sa neprieči ani cieľom konania podľa Nariadenia (ES)
č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu, teda
zjednodušenie a zrýchlenie konania a zníženie nákladov na takéto spory. Európske konanie vo veciach
s nízkou hodnotou sporu sa využíva na cezhraničné spory obhajované ako aj neobhajované, čo vyplýva
z čl. 5 ods. 1 nariadenia, v zmysle ktorého môže súd nariadiť aj ústne pojednávanie, ak to považuje za

potrebné, alebo ak o to požiada niektorá z procesných strán. Európske konanie vo veciach s nízkou
hodnotou sporu nie je typickým skráteným konaním, v ktorom je účasť vedľajšieho účastníka vylúčená.

24. Odvolací súd preto v zhode s právnym názorom súdu prvej inštancie uzatvára, že v predmetnej veci
boli splnené procesné podmienky na vstup vedľajšieho účastníka do konania na strane žalovaného tak,

ako to predpokladalo ust. § 93 ods. 2 O.s.p.

25. Správne bola priznaná náhrada trov konania vedľajšiemu účastníkovi, vystupujúcemu na strane
úspešného žalovaného. Vo vzťahu k výpočtu náhrady trov prvoinštančným súdom neboli zo strany
odvolateľa podané námietky, preto odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania nemal dôvod

výšku trov určených súdom prvej inštancie preskúmavať.

26. Z uvedených dôvodov postupom podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
v jeho napadnutej časti t.j. vo výroku o zamietnutí žaloby, výroku o prípustnosti vstupu vedľajšieho
účastníka do konania a vo výroku o náhrade trov konania vedľajšieho účastníka ako vecne správny

potvrdil.

27. Úspech v odvolacom konaní mal žalovaný a vedľajší účastník vystupujúci na jeho strane. Preto im v
súlade s § 262 ods.1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSPvoči žalobcovi vznikol nárok na plnú náhradu trovodvolacieho konania, o ktorej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku v zmysle
§ 262 ods. 2 CSP.

28. Rozhodnutie senátu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).