Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 12, 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/409/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3813226085
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Anderlová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3813226085.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Anderlovej a sudkýň

JUDr. Oľgy Lichnerovej a JUDr. Alice Beňovej v spore žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o. so sídlom
Bratislava, Pajštúnska č. 5, IČO: 35 724 803, zastúpeného Advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR,
s.r.o. so sídlom Bratislava, Pajštúnska č. 5, proti žalovanému S. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. H.,
H. XX/XX, zastúpenému JUDr. Bohdanom Jakubisom, advokátom so sídlom Bratislava, Dobrovičova
č. 13, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného do 30.06.2016: Všeobecná ochrana práv
spotrebiteľov, IČO: 42 362 296, so sídlom Bratislava, Šafárikovo námestie č. 7, zastúpenému JUDr.
Bohdanom Jakubisom, advokátom so sídlom Bratislava, Dobrovičova č. 13, o zaplatenie 1.988,25 eur

s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 22. apríla 2016,
č.k. 6C/10/2014-158, takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovaný m á proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu o zaplatenie 1988,25 eur s
príslušenstvom. Ďalej rozhodol, že o trovách konania rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia
vo veci samej. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil podľa § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách

v znení platnom k 01.01.2009, § 525 ods. 2 Obč. zákonníka. Vychádzajúc zo skutkových zistení v
predmetnej veci a citovaných ustanovení zákona, súd žalobu žalobcu zamietol z dôvodu nepreukázania
aktívnej legitimácie žalobcu v konaní. V prejednávanej veci žalobca odvodzuje svoje právo od zmluvy,
ktorú žalovaný uzatvoril so Slovenskou sporiteľňou a.s., ktorá je bankou v zmysle § 2 ods. 1 zákona
č. 483/2001 Z.z o bankách a túto pohľadávku voči žalovanému mal získať na základe zmluvy
o postúpení pohľadávok zo dňa 27.06.2013. Pri postupovaní bankovej pohľadávky musí Slovenská
sporiteľňa a.s. ako banka postupovať okrem všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka aj podľa

§ 92 ods. 8 zákona o bankách. Pokiaľ zákonné predpoklady uvedené v tomto ustanovení nie sú splnené,
banka nemôže pohľadávku postúpiť, pretože ide o postúpenie v rozpore so zákonom /§ 525 ods. 2
Občianskeho zákonníka/ a tým neplatné podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Aktívnou legitimáciou sa
rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva žalobcovi ním uplatnené právo. Ak teda
žalobca odvodzoval svoju aktívnu legitimáciu od zmluvy o postúpení pohľadávky, bolo jeho povinnosťou
preukázať splnenie podmienok platného postúpenia. Zmluva o postúpení pohľadávok č. 0655/2013/CE
mala byť uzavretá 27.06.2013, postupovaná pohľadávka bola identifikovaná číslom účtu, zostatkom

pohľadávky 2.302,19 eur, istinou do splatnosti 0 eur, istinou po splatnosti 1.984,35 eur počtom dní
omeškania 906 dní. Keďže išlo o postúpenie bankovej pohľadávky bolo povinnosťou žalobcu preukázať,
že banka mohla pristúpiť k postúpeniu pohľadávky, ak aj napriek písomnej výzve banky alebo
pobočky zahraničnej banky je jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní sosplnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky. Uvedenú
skutočnosť však žalobca v konaní nepreukázal. Existencia písomnej výzvy a jej doručenie dlžníkovi je
zákonným predpokladom platného postúpenia, pričom zmyslom výzvy banky a jej doručenia je pred

aktom postúpenia ešte dať dlžníkovi možnosť uhradiť svoj omeškaný záväzok s následkom vyhnutia
sa prípadnému postúpeniu aj inej osobe ako banke. V predmetnej veci žalovaný doručenie výzvy
pred postúpením namietal a táto skutočnosť zostala nepreukázaná, žalobca uviedol, že nevie výzvu
súdu predložiť a táto skutočnosť zostala sporná. Keďže žalobca nepreukázal existenciu písomnej
výzvy banky pre účely ustanovenia § 92 ods. 8 citovaného zákona, je spochybnená platnosť zmluvy

o postúpení pohľadávky a ak tieto pochybnosti žalobca neodstránil relevantným dôkazom, súd prvej
inštancie uzavrel, že žalobca nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu v konaní. Pokiaľ ide o námietku v
tom smere, že ak je dlžník v omeškaní po dobu viac ako jedného roka v náväznosti na druhú vetu §
92 ods. 8 citovaného zákona, táto veta sa nevzťahuje na prvú vetu tohto ustanovenia, avšak upravuje,
že banka alebo pobočka banky toto nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky
uhradil svoj omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu s tým, že táto skutočnosť neplatí, ak súčet

všetkých omeškaní presiahol 1 rok. S prihliadnutím na uvedené sa súd prvej inštancie povahou nároku
žalobcunezaoberal,rovnakoneskúmal dôvodnosťnámietkypremlčania,ktorá bolavznesenávedľajším
účastníkom. Ďalej uviedol, že o náhrade trov konania rozhodne v súlade s ust. § 151 ods. 3 O.s.p..

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, domáhal sa jeho zmeny tak,

že jeho žalobe bude v celom rozsahu vyhovené. Namietal, že súd prvej inštancie nesprávne právne
posúdil vec a nedostatočne zistil skutkový stav. V súvislosti s nedostatkom aktívnej legitimácie
poukázal na skutočnosť, že v konaní predložil relevantné oznámenie postupcu žalovaným o postúpení
pohľadávky, spolu s podacím, preukazujúcimi odoslanie týchto písomností žalovanému, ktoré bez
ďalšieho zakladajú aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie pohľadávky, a súd má povinnosť

z týchto oznámení vychádzať. Poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 4Obo 210/01 z 11.06.2003,
uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8Co/564/2015, uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn.
9Co/133/2013. Vzhľadom k uvedenému mal za to, že súd pochybil a vec nesprávne právne posúdil,
ak napriek predloženým oznámeniam o postúpení pohľadávky skúmal platnosť zmluvy o postúpení.
Mal za to, že ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou

žalobcu ako postupníka pohľadávky. Účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového
tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za
splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky
uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky.
Zastával názor, že aj prípadné porušenie povinností vyplývajúcich z § 92 ods. 8 cit. zákona nemožno

spojiť s následkom neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, keďže norma obsiahnutá v § 92 ods. 8
nezakladá občianskoprávnu povinnosť vo vzťahu ku klientovi banky, ale administratívnu zodpovednosť
postihnuteľnú Národnou bankou Slovenska podľa § 50 ods. 1 zákona o bankách. Poukázal na
názor doc. JUDr. Kristiána Csacha, Phd., LL.M. publikovaný v časopise Súkromné právo č. 1/2015.
Z uvedeného vyplýva, že doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi v zmysle § 92 ods. 8 nie je

podmienené pre platné postúpenie pohľadávky. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Okresného
súdu Prievidza zo dňa 12.10.2015, sp. zn. 8C/67/2013. Ďalej upozornil na to, že v danom prípade
bol žalovaný ku dňu postúpenia pohľadávky v omeškaní po dobu 906 dní, teda súčet všetkých
omeškaní so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke presiahol jeden rok.
V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 16.03.2016, sp. zn.

12Co/223/2015, rozhodnutie Okresného súdu Žilina zo dňa 30.06.2016, sp. zn. 5Co/228/2016-133.
Vzhľadomkvyššieuvedenémuzastávalnázor,žemuvznikolnároknaúhradu uplatnenýchsplátokspolu
s príslušným úrokom z omeškania z každej splátky odo dňa nasledujúceho po splatnosti každej splátky
až do zaplatenia. Pokiaľ ide o otázku aktívnej legitimácie žalobcu a platného postúpenia pohľadávky -
predmetnú skutočnosť žalobca preukázal predloženým oznámením o postúpení pohľadávky zo strany

postupcu, ako aj zmluvou o postúpení pohľadávok spolu s príslušnou časťou prílohy k zmluve o
postúpení pohľadávok. Navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v
zmysle § 388 CSP tak, že vyhovie žalobe žalobcu, resp. v zmysle § 389 ods. 1 CSP ho zruší a vec mu
vráti na ďalšie konanie. Uplatnil voči žalovanému trovy konania a právneho zastúpenia v prvoinštančnom
i odvolacom konaní.

3. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že sa v celom rozsahu
stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie. Trval na absencii aktívnej legitimácie žalobcu. S týmto
právnym názorom sa stotožnili tieto krajské súdu: rozsudky Krajského súdu Žilina sp. zn. 5Co/36/2016,Krajského súdu v Trenčín sp. zn. 5Co/460/2015 z 13.01.2016, rozsudky Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 6Co/119/2013 z 29.05.2014, sp. zn. 4Co/145/2014 z 11.03.2015, sp. zn. 19Co/177/2014 z
24.02.2015, rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Co/203/2015. Zo záverov uvedených

rozsudkov vyplýva, že v prípade, že žalobca doloží v tomto konaní samotnú výzvu, je súčasne s ňou
povinný doložiť aj doklad preukazujúci zaslanie tejto výzvy žalovanému. V opačnom prípade žalobca
neuniesol dôkazné bremeno preukázania predmetnej skutočnosti, rovnako je potrebné, aby právny
predchodca, ak chce postúpiť úver na tretiu osobu, zosplatnil tento úver pred postúpením, pričom je
povinný dodržať postup podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok

súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny. Uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania.

4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 (keď nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť
dokazovanie, ani to nevyžadoval verejný záujem) v spojení § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že
odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

5. Po vydaní rozhodnutia súdu prvej inštancie došlo k zmene právnej úpravy sporového konania, keď
dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP"),
ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (O.s.p.). V
prechodných ustanoveniach (§ 470 ods. 1, ods. 2) CSP stanovil, že ak neustanovuje inak, platí tento

zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, avšak s tým, že právne účinky
úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
V zmysle tohto ustanovenia odvolací súd posudzoval včasnosť a dôvodnosť odvolania podľa ustanovení
O.s.p. účinných v čase vydania rozhodnutia súdu prvej inštancie.

6. Súd prvej inštancie založil svoje zamietajúce rozhodnutie na právnom názore, že pri postupovaní
bankovej pohľadávky musí Slovenská sporiteľňa a.s. ako banka postupovať podľa všeobecných
ustanovení Občianskeho zákonníka, ale aj podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách v znení platnom do
01.01.2009. Pokiaľ zákonné predpoklady uvedené v tomto ustanovení nie sú splnené, banka nemôže
pohľadávku postúpiť, pretože ide o postúpenie v rozpore so zákonom a tým neplatné podľa § 39

Občianskeho zákonníka. Ak teda žalobca odvodzoval svoju aktívnu legitimáciu od zmluvy o postúpení
pohľadávky, bolo jeho povinnosťou preukázať splnenie podmienok platného postúpenia. Keďže išlo
o postúpenie bankovej pohľadávky bolo povinnosťou žalobcu preukázať, že banka mohla pristúpiť k
postúpeniu pohľadávky, ak aj napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky je jej
klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného

záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky. Uvedenú skutočnosť však žalobca v konaní
nepreukázal. Existencia písomnej výzvy a jej doručenie dlžníkovi je zákonným predpokladom platného
postúpenia, pričom zmyslom výzvy banky a jej doručenia je pred aktom postúpenia ešte dať dlžníkovi
možnosť uhradiť svoj omeškaný záväzok s následkom vyhnutia sa prípadnému postúpeniu aj inej osobe
ako banke. V predmetnej veci žalovaný doručenie výzvy pred postúpením namietal a táto skutočnosť

zostala nepreukázaná, žalobca uviedol, že nevie výzvu súdu predložiť a táto skutočnosť zostala sporná.
Keďže žalobca nepreukázal existenciu písomnej výzvy banky pre účely ustanovenia § 92 ods. 8 zákona
o bankách, je spochybnená platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky a ak tieto pochybnosti žalobca
neodstránil relevantným dôkazom, súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca nepreukázal svoju
aktívnu legitimáciu v konaní.

7. Odvolací súd považuje tento právny názor súdu prvej inštancie za správny a stotožňuje sa aj
odôvodnením napadnutého rozsudku v celom rozsahu podľa § 387 ods. 2 CSP. Na zdôraznenie jeho
správnosti a k odvolacím námietkam žalobcu uvádza nasledovné:

8. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva žalobcovi
ním uplatnené právo, resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať.
Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej, t. j. existencie tvrdeného práva na strane žalobcu,
alebo pasívnej, t. j. existencie tvrdenej povinnosti na strane žalovaného, je imanentnou súčasťou
súdneho konania (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Cdo 205/2009). Preto

nepostačuje, aby žalobca v súdnom konaní svoju aktívnu vecnú legitimáciu preukázal len oznámením
postupcu o postúpení pohľadávky dlžníkovi; je potrebné preukázanie platného postúpenia pohľadávky.
Podľa § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak dlžníkovi postúpenie oznámil postupca, dlžník nemá
právo požadovať preukázanie postúpenia zmluvou o postúpení pohľadávky. To však platí len vo vzťahuk dlžníkovi, teda presnejšie vo vzťahu medzi účastníkmi zmluvy o postúpení pohľadávky na jednej
strane a dlžníkom na strane druhej, nie vo vzťahu k súdu. V tomto smere nastal odklon súdnej praxe
od rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Obo 210/01, podľa ktorého relevantné

oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu vecnú
legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd z takého oznámenia vychádza bez
toho, aby ako predbežnú otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Tento odklon od
uvedeného rozhodnutia vyplýva napríklad z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
2 Obo 49/2008 zo dňa 14.05.2008, ako aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.

1 Cdo 76/2007 zo dňa 28.01.2009, podľa ktorého v spore o neplatnosť zmluvy o postúpení, resp. v
spore o splnenie neuhradenej postúpenej pohľadávky je súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti
ku skutočnostiam, ktoré majú za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu - zmluvy o postúpení
pohľadávky, ak v konaní vyjdú najavo a z Občianskeho zákonníka nemožno vyvodiť, že dlžník by
nemohol namietať a súd skúmať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, ak by toto postúpenie
dlžníkovi oznámil postupca. K správnosti týchto záverov sa priklonil aj Ústavný súd Slovenskej republiky

v uznesení, sp. zn. IV. ÚS 337/2012-19 zo dňa 03.07.2012.

9. Pre potreby ďalšej argumentácie považuje odvolací súd za potrebné opätovne citovať § 92 ods.
8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov(ďalejlen"zákonobankách"):"Akjenapriekpísomnejvýzvebankyalebopobočkyzahraničnej

banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti
svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka
zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou
zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta.
Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením

pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom
rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len
časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok.
Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj
dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo

pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových
vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu
ustanovených týmto zákonom."

10. Citované ustanovenie § 92 ods. ods. 8 zákona o bankách neupravuje len administratívne

povinnosti banky pri ochrane bankového tajomstva, ako to naznačuje žalobca v odvolaní, ale stanovuje
podmienky platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky bankou, ide teda o lex specialis vo vzťahu k
všeobecným ustanoveniam Občianskeho zákonníka o postúpení pohľadávky (§ 524 a nasl.). Tomu
nasvedčuje jednak znenie citovaného ustanovenia ("...môže banka alebo pobočka zahraničnej banky
svoju pohľadávku... postúpiť"), ako aj jeho zaradenie do časti zákona o bankách, ktorej nadpis znie

"Ochrana klientov a bankové tajomstvo". Účelom tohto ustanovenia teda nie je len ochrana bankového
tajomstva, ale aj ochrana klientov banky. Citované ustanovenie stanovuje podmienky, za ktorých môže
banka aj bez súhlasu klienta postúpiť svoju pohľadávku na inú osobu, čo výkladom a contrario znamená,
že ak podmienky uvedené v tomto ustanovení splnené nie sú, banka postúpiť pohľadávku bez súhlasu
klienta nemôže. Postúpenie pohľadávky bankou bez splnenia podmienok uvedených v ustanovení §

92 ods. 8 zákona o bankách je potrebné považovať za konanie v rozpore so zákonom a takýto úkon
je absolútne neplatný podľa § 39 Občianskeho zákonníka, pričom na absolútnu neplatnosť právneho
úkonu má súd povinnosť prihliadať ex offo. V danom prípade, keďže právnym predchodcom žalobcu
bola banka, bolo správne, že súd prvej inštancie zisťoval, či boli pri postúpení pohľadávky na žalobcu
dodržané podmienky ustanovené zákonom o bankách, teda, či postúpenie pohľadávky bolo platné.

11. Správne preto súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno o
odoslaní písomnej výzvy podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách zo strany jeho právneho predchodcu,
a preto postúpenie pohľadávky na žalobcu nebolo v súlade s citovaným zákonným ustanovením,
čoho právnym následkom je neplatnosť postúpenia pre jeho rozpor so zákonom (§ 39 Občianskeho

zákonníka). Žalobca teda nepreukázal, že vstúpil do práv pôvodného veriteľa - banky, nemá preto
aktívnu vecnú legitimáciu uplatňovať v súdnom konaní právo na plnenie zo záväzkovo-právneho
vzťahu založeného zmluvou o bežnom účte zo dňa 09.01.2009, ktorú uzavrel žalovaný so Slovenskou
sporiteľňou, a.s. - právnym predchodcom žalobcu.12. K tvrdeniu žalobcu, že omeškanie žalovaného trvalo viac ako rok a v takom prípade by jeho
právny predchodca konal v súlade s § 92 ods. 8 zákona o bankách, aj keby písomnú výzvu žalovanej

nezasielal, odvolací súd uvádza, že z citovaného ustanovenia takýto záver nemožno vyvodiť. Dodatok
v znení "to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného
záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok" je pripojený k druhej vete
citovaného ustanovenia (za bodkočiarkou), teda zjavne sa vzťahuje len na túto druhú vetu - jej časť
pred bodkočiarkou. Podľa tohto ustanovenia banka nemôže postúpiť pohľadávku inej osobe bez súhlasu

klienta, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom
rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to (t. j. že banka nemôže postúpiť pohľadávku, ak klient už uhradil
omeškaný peňažný záväzok) neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho
istého peňažného záväzku voči banke presiahol jeden rok (zákonodarca tu rozlišuje medzi pohľadávkou
a omeškaným peňažným záväzkom). Ak by časť druhej vety začínajúca sa slovami "to neplatí, ak ..."
mala predstavovať výnimku aj z prvej vety, muselo by to v nej byť výslovne vyjadrené, resp. by

legislatívno-technicky musela tvoriť samostatný odsek s výslovným uvedením, ku ktorým ustanoveniam
sa (táto výnimka) vzťahuje.

13. Odvolacie námietky žalobcu boli teda nedôvodné.

14. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne
správny potvrdil.

15. V odvolacom konaní mal plný úspech žalovaný, preto mu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho
konania podľa 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. O výške náhrady trov konania rozhodne súd

prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník
podľa § 262 ods. 2 CSP.

16. Toto rozhodnutie bolo senátom krajského súdu prijaté jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).