Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, August 23, 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/347/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2314215649
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 08. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Hýbelová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2314215649.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Hýbelovej a členov

senátu Mgr. Fedora Benku a Mgr. Kataríny Arnouldovej, v právnej veci v navrhovateľky: U. B. P., rod.
P., nar. XX.X.XXXX, bytom A., O. XXXX/XX, zastúpenej: VIA LEGE, s.r.o., so sídlom Pata, Veterná
1093, proti povinnému: P. B., nar. X.X.XXXX, bytom V. A. č. XXX, zastúpenému: JUDr. Miloš Chrenko,
advokát so sídlom Trnava, Hlavná 25, o určenie výživného na manželku, o odvolaní povinného proti
rozsudku Okresného súdu Galanta, č.k. 17C/256/2014-267 zo dňa 3. marca 2016, v spojení s dopĺňacím
rozsudkom č.k. 17C/256/2014-274, zo dňa 17. marca 2016, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti výživného m e n í tak, že povinný

je povinný prispievať na výživu navrhovateľky v sume 400 eur mesačne od 19.6.2014 do 31.5.2016 a
v sume 150 eur mesačne od 1.6.2016 do 17.3.2017.

II. Vo zvyšku súd návrh z a m i e t a.

III. Nedoplatok na zročnom výživnom za obdobie od 19.6.2014 do 17.3.2017 v sume 4.092,25 eur sa
povinnému povoľuje zaplatiť v splátkach po 150 eur mesačne vždy do 15. dňa kalendárneho mesiaca,

počnúc právoplatnosťou rozsudku s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok
zročnosť celého plnenia.

IV. Povinný je povinný zaplatiť súdny poplatok z návrhu vo výške 213,50 eur do troch dní odo dňa
právoplatnosti tohto rozsudku Okresnému súdu Galanta.

V. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov tohto konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom zo dňa 3. marca 2016 súd prvej inštancie uložil povinnému prispievať na

výživu navrhovateľky v sume 400 eur mesačne so splatnosťou vždy do 10. dňa v mesiaci vopred k
rukám navrhovateľky počnúc dňom 19.6.2014, dlžné výživné za obdobie od 19.6.2014 do 3.3.2016 v
celkovej výške 5.000 eur súd povolil splatiť povinnému v mesačných splátkach po 150 eur splatných
popri bežnom výživnom počnúc dňom právoplatnosti tohto rozsudku a to tak, že omeškanie s plnením
jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia, zároveň povinnému uložil povinnosť zaplatiť
Slovenskej republike na účet Okresného súdu Galanta súdny poplatok za podaný návrh vo výške 288
eur a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a navrhovateľke náhradu trov konania nepriznal.

2. Nakoľko súd vo veci opomenul rozhodnúť o zamietnutí zvyšnej časti návrhu, vydal dňa 17. marca
2016 dopĺňací rozsudok, ktorým vo zvyšku návrh zamietol.3. Svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil súd právne aplikáciou ustanovenia § 71 ods. 1, § 75
ods. 1, § 76 ods. 1, ods. 3, ods. 4, § 77 ods. 1 veta prvá a druhá Zákona o rodine, vecne dôvodil, že
navrhovateľka sa návrhom, doručeným súdu dňa 19.6.2014, domáhala výživného vo výške 500,- eur

mesačne od 19.6.2014 s odôvodnením, že odporca ako jej manžel si svoju vyživovaciu povinnosť voči
nej dobrovoľne neplní od času, keď opustila po opakovaných psychických útokoch manžela spoločnú
domácnosť. V súčasnosti žije navrhovateľka v spoločnej domácnosti so svojou matkou v A. a má vo
svojej starostlivosti maloletého syna účastníkov konania, B., nar. dňa XX. X. XXXX, s ktorým je na
rodičovskej dovolenke s príjmom približne 240,- eur mesačne, preto jej finančne musí vypomáhať matka.

Životná úroveň odporcu, ktorý pracuje na živnosť ako murár, je podstatne vyššia ako životná úroveň
navrhovateľky. Povinný s navrhovanou výškou výživného nesúhlasil s poukazom na svoje mesačné
výdavky, vysoké dlhy ako aj ďalšie dve vyživovacie povinnosti z prvého manželstva a za primerané
považoval výživné vo výške 200,- eur, tak, ako bolo stanovené neodkladným opatrením vydaným v
tomto konaní. Poukazoval tiež na svoje vážne zdravotné problémy, pre ktoré by ani nemal vykonávať
svoju prácu. Súd pri rozhodovaní vychádzal z ust. § 71 zákona o rodine, podľa ktorého životná úroveň

manželov má byť v zásade rovnaká. Dokazovaním zistil, že odporca má vyživovaciu povinnosť na 3
deti, a to mal. syna B., vo výške 80,- eur mesačne, na dcéry z prvého manželstva L. a M. platí spolu
220,- eur mesačne (po vzájomnej dohode s bývalou manželkou bolo výživné zvýšené zo 180,- eur) a
voči navrhovateľke ako manželke si plní vyživovaciu povinnosť vo výške 200,- eur mesačne. V priemere
je jeho čistý mesačný príjem 1800,- eur, sám odporca uviedol, že výdavky na jeho osobu sú 1234,- eur

mesačne, vrátane splátok úverov, pôžičiek a poistenia, žije v jeho rodinnom dome. Navrhovateľka pred
nástupom na materskú a rodičovskú dovolenku pracovala ako kaderníčka na základe živnostenského
oprávnenia, v súčasnosti má činnosť pozastavenú do 1. 1. 2017 a poberá len rodičovský príspevok a
prídavky na maloletého B., z čoho dokáže uhradiť len nutné výdavky na bývanie a najnutnejšie potreby
dieťaťa. Čo sa týka jej základných potrieb, strava, oblečenie, hygiena, je odkázaná na pomoc svojich

príbuzných, nežije žiadnym kultúrnym a spoločenským životom. Po vykonanom dokazovaní súd dospel k
záveru,ženávrhbolpodanýčiastočnedôvodne.Zdokazovaniasúdjednoznačnezistilpriepastnýrozdiel
v životnej úrovni navrhovateľky a povinného a to vo výrazný neprospech navrhovateľky, pričom ani
výživné, platené na základe nariadeného neodkladného opatrenia v sume 200,- eur nie je dostačujúce
na to, aby životná úroveň manželov bola v zásade rovnaká. Súd preto povinného zaviazal výživným

v sume 400,- eur od podania návrhu, ktorá suma ich životnú úroveň priblíži. Súd mal za to, že
povinný nepreukázal, že by mu zdravotný stav bránil vykonávať prácu, keď z predloženej lekárskej
správy vyplýva, že ku dňu rozhodnutia súdu mu zdravotný stav umožňuje vykonávať prácu a tento ju
objektívne aj vykonáva. Preto súd vychádzal z tohto stavu, keď nemohol brať do úvahy prípadné zmeny
v budúcnosti ( podstúpenie operácie alebo dlhodobejšiu liečbu) a to aj s poukazom na judikatúru v tejto

otázke (V 1/1978). Dlžné výživné za obdobie od 19.6. 2014 do 3.3. 2016 v celkovej výške 5000,- eur
po zohľadnení už uhradených súm výživného, súd povolil splatiť povinnému v mesačných splátkach
po 150,- eur popri bežnom výživnom počnúc dňom právoplatnosti rozsudku a to tak, že omeškanie
s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia. Zároveň súd zaviazal povinného
zaplatiť Slovenskej republike na účet Okresného súdu Galanta súdny poplatok za podaný návrh, keďže

navrhovateľkajeodsúdnychpoplatkovoslobodenáapoplatkovápovinnosťtakprechádzanapovinného.
O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 2 O.s.p. a navrhovateľke, ktorá mala vo veci väčší
úspech, súd nepriznal náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva, pretože
si ich neuplatnila.

4. Proti tomuto rozsudku podal povinný včas odvolanie s odôvodnením, že prvoinštančný súd nesprávne
zistil skutočný stav veci, nesprávne vec právne posúdil, a nesprávne vyhodnotil dôkazy prvoinštančného
konania, preto žiadal rozsudok zmeniť a určiť výživné sumou 200 eur mesačne, alternatívne žiadal
rozsudok zrušiť a vec vrátiť prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie. Uviedol, že pred uzavretím
manželstva vlastnil niekoľko nehnuteľností, v apríli 2013 odpredal nehnuteľnosti v kat. úz. Z. vedené na

LV č. XXXX za sumu 41.000 eur, ďalej zakúpil rodinný dom v V. A. súpisné č. XXX, kde dosiaľ býva aj
s priľahlými pozemkami za cenu 43.000 eur, časť financoval z úveru v sume 32.000 eur, časť v sume
11.000 eur z pôžičky od otca, ktorý mu tiež požičal ďalších 7.000 eur a rodičia mu darovali sumu 2.000
eur, všetko v súvislosti s výstavbou resp. zariaďovaním domu. V roku 2014 bankový úver refinancoval
a zostatok v sume 26.331 eur bol navýšený na 34.300 eur, následne ho opätovne refinancoval na sumu

43.000 eur na nákup osobného vozidla, ktoré používa na výkon svojho povolania. V r. 2012 predal
záhraduprislúchajúcukjehorodinnémudomuzacenu5.475euraajtietofinančnéprostriedkyinvestoval
do dokončenia domu. Aktuálne záväzky povinného predstavujú dlh voči banke 40.700 eur, dlh voči
otcovi v sume 7.000 eur, ktorý mieni vyriešiť tým, že mu odpredá nehnuteľnosti - starý rodinný dom vV. A. súpisné č. XXX za 7.000 eur, ktorého stav je nevyhovujúci až nebezpečný. Kúpnou zmluvou zo
dňa 6.4.2016 ďalej predal tretím osobám za 2.205 eur nehnuteľnosti v katastrálnom území Z., záhradu
zapísanú na LV č. XXXX a zastavané plochy a nádvoria vedené na LV č. XXXX a prostriedky použil na

zaplatenie svojich aktuálnych záväzkov. Okrem toho vlastní spoluvlastnícky podiel v 1/3 na rodinnom
dome v V. A., súpisné č. XXX, ktorý je zaťažený dvomi úvermi a povinný zamýšľa vyriešiť vyporiadanie
BSM so svojou manželkou z prvého manželstva tak, že svoj podiel daruje ich deťom. V odvolaní ďalej
poukázal na to, že aj navrhovateľka vlastní dve nehnuteľnosti. Uviedol, že svoje výdavky musel výrazne
znížiť, finančné prostriedky pohltila výstavba domu, vyživovacie povinnosti na tri deti a na navrhovateľku

ako aj nevyhnutné výdavky spojené s podnikaním a s bežným chodom jeho domácnosti, pričom u svojich
rodičov bývať nemôže, keďže títo sami potrebujú riešiť svoju bytovú situáciu. Uviedol, že na mal. B.
platí výživné 80 eur mesačne a životnú poistku 22,60 eur mesačne, na dcéru z prvého manželstva M.
platí výživné v súdom určenej výške 120 eur. Aby toto mohol uhrádzať, musel napriek nepriaznivému
zdravotnému stavu pracovať, až jeho zdravotné problémy vyvrcholili nutnosťou podstúpiť dve operácie
chrbtice. Bol ochotný prispievať na výživu navrhovateľky sumou 200 eur mesačne vzhľadom k tomu, že

ide o povinnosť časovo limitovanú s ohľadom na prebiehajúci rozvod. Namietal aj výpočet výšky dlžného
výživného, pri ktorom súd nezohľadnil výživné, ktoré navrhovateľke platil v mesiacoch júl - september
2014 po 40 eur, t.j. celkovo 120 eur, navyše jej prispieval aj vecne.

5. Navrhovateľka v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhla napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu

ako vecne správne potvrdiť a zároveň žiadala zaviazať odvolateľa k náhrade trov odvolacieho konania
vo výške 494,30 eur. Mala za to, že súd vykonal riadne všetky navrhnuté dôkazy, tieto riadne vyhodnotil
a ustálil skutkový stav, ktorý zodpovedá skutočnému stavu veci. Odvolateľ v prvoinštančnom konaní
sám poskytol rozhodujúce dôkazy o svojom životnom štandarde a nákladoch na svoju osobu, pričom
skutočnosti, ktoré nastali až po skončení prvoinštančného konania, najmä deklarované zhoršenie jeho

zdravotného stavu a plánovaná práceneschopnosť, nemohli mať vplyv na prvoinštančné konanie.
Odvolateľom uvádzané prevody jeho majetku svedčia tiež len o tom, že finančné a majetkové pomery
povinného sú výrazne lepšie ako pomery navrhovateľky, pričom posledný prevod pozemku v intraviláne
obce Z. za cenu 2.205 eur dňa 6.4.2016 navrhovateľka považuje za účelové zbavovanie sa majetku
a to hlboko pod trhovú cenu s cieľom vyhnúť sa plneniu vyživovacej povinnosti. Pokiaľ ide o pôžičky

od otca, tieto sú podľa navrhovateľky fiktívne. Poukázala tiež na to, že všetky peňažné prostriedky
získané z úverov a pôžičiek boli spotrebované výlučne odvolateľom a to na zvýšenie jeho životného
štandardu, napr. na kúpu druhého motorového vozidla, aby mal jedno do práce a jedno čisté na
súkromné účely, ako aj na zveľadenie majetku v jeho osobnom vlastníctve. Tiež poukázala na to, že
v konaní sa prezentuje ako murár - živnostník, avšak v skutočnosti má stavebnú firmu a pracuje pre

neho niekoľko živnostníkov. Navrhovateľka dala súdu do pozornosti, že od r. 2003 problémy s chrbticou
povinného dlhé roky neobmedzovali pri výkone jeho podnikania a až v čase konaní o výživné začal
opätovne navštevovať lekárov a po vyhlásení rozsudku si naplánoval dve operácie chrbtice a chce byť
dlhodobo práceneschopný, čo navrhovateľka považuje za účelové, pričom lekárske správy predkladané
odvolateľom sú všetky datované po vyhlásení rozsudku prvej inštancie. K namietanému výpočtu dlžného

výživného uviedla, že nie je pravdivé tvrdenie odvolateľa, že v rozsudku neboli zohľadnené platby pre
navrhovateľku za mesiace júl až september 2014 vo výške 120 eur, keďže obaja účastníci a ich právni
zástupcovia boli prítomní na pojednávaní vo veci, kde sa ustálil počet i výška platieb výživného a tu
mali namietať prípadné nezrovnalosti. Odvolateľ zrejme zámerne spôsoboval zmätok v platbách tým,
že poukazoval výživné na manželku i syna jednou sumou a v každom konaní (výživné na syna i na

manželku) sa pokúšal argumentovať celou touto sumou. V prípade platieb za tri mesiace júl, august
a september 2014 išlo o výživné na syna vo výške určenej predbežným opatrením a to uznesením
Okresného súdu Galanta č.k. 24P/151/2014-21 z 30.6.2014 vo výške 120 eur mesačne a výživné na
manželku za uvedené obdobie odvolateľ neuhrádzal. Predmetné uznesenie bolo zrušené uznesením
Krajského súdu v Trnave č.k. 11CoP/72/2014-43 zo dňa 3.9.2014 a po jeho doručení odvolateľ okamžite

prestal výživné na syna vo výške 120 eur mesačne platiť, vrátil sa k platbe 80 eur na syna a začal platiť
výživné 40 eur na manželku. Platby výživného boli preto súdom prvej inštancie správne zistené a výška
zameškaného výživného správne vypočítaná.

6. V odvolacej replike, doplnenej ďalšími podaniami, povinný súdu uviedol, že od 30.5.2016 došlo k

zmene jeho osobných a majetkových pomerov, keďže zostal práceneschopný a jeho práceneschopnosť
si vyžaduje ústavné liečenie. Rozhodnutím Sociálnej poisťovne z 1.6.2016 mu bol priznaný nárok na
nemocenské za prvé tri dni vo výške 3,59 eur na deň a na ďalšie dni dočasnej pracovnej neschopnosti
až do zániku nároku na nemocenské vo výške 7,90 eur na deň. V čase od 30.5.2016 do 3.6.2016 bolhospitalizovaný, z toho 31.5.2016 bol operovaný, je objednaný na ďalšiu operáciu driekovej platničky v
decembri 2016 a jeho jediným príjmom je dávka nemocenského v sume 237 eur mesačne, z ktorého
nie je schopný uhrádzať ani svoje základné životné výdavky, pričom má vyživovaciu povinnosť k dvom

deťom. Preto najskôr žiadal upraviť výživné od 03.05.2016 na sumu 40,- eur, neskôr sa domáhal
zmeny odvolaním napadnutého rozsudku tak, že návrh navrhovateľky bude v celosti zamietnutý z
dôvodu podstatne zhoršeného zdravotného stavu od mája 2016, pre ktorý nedokáže viac vykonávať
svoju prácu a je stále práceneschopný. Po zaplatení výživného na maloletú M. v sume 120,- eur a
na maloletého B. v sume 80,- eur mu zostane na vlastnú výživu 37,- eur mesačne, je preto nútený

požičiavať si od rodinných príslušníkov, najmä od otca. Predaj časti majetku teda nie je účelový, ale
ide o spôsob, ako sa zbaviť dlhov voči otcovi a zabezpečiť si aspoň nejaké finančné prostriedky na
obdobie súvisiace s operáciou chrbtice, pričom nehnuteľnosti neboli odpredané pod cenu. Nie je tiež
pravdou, že by povinný mal stavebnú alebo pracovnú skupinu, ktorá pre neho pracuje, bežne na stavbe
pracuje viacero osôb vykonávajúcich rôzne stavebné úkony, čo však neznamená, že všetky tieto osoby
zamestnáva povinný. Vzhľadom na dlhodobú práceneschopnosť je aktuálna životná úroveň povinného

nižšia ako životná úroveň navrhovateľky, ktorá síce je o jeho nepriaznivej zdravotnej a finančnej situácii
upovedomená, napriek tomu nie je ochotná dohodnúť sa na znížení či pozastavení platieb výživného a
podala voči povinnému návrh na exekúciu. Napokon dal odvolateľ do pozornosti súdu skutočnosť, že
v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku navrhovateľka disponovala finančnou hotovosťou za predaj
nehnuteľností v kat. úz. A. vedených na LV č. XXXX, pričom vzhľadom na ich rozlohu a polohu odvolateľ

odhaduje sumu obdržanú navrhovateľkou cca na 5.000 eur. Navrhovateľka aktuálne rekonštruovala byt,
v ktorom býva a ktorého je spoluvlastníčkou preto možno dôvodne usudzovať, že nie je v takej zlej
finančnej situácii, akú deklarovala súdu. Za daných okolností povinný považoval určenie výživného na
manželku ako priečiace sa dobrým mravom.

7. Navrhovateľka v odvolacej duplike uviedla, že minimálne v období od 19.6.2014 do 30.5.2016 bola
suma výživného určená rozsudkom súdu prvej inštancie dôvodná a až po vyhlásení rozsudku došlo
na strane povinného k čiastočnej zmene pomerov. Napriek jeho práceneschopnosti skutočná životná
úroveň povinného výrazne neklesla, keď naďalej býva sám v priestrannom rodinnom dome so záhradou,
užíva svoje osobné motorové vozidlo (navrhovateľka žiadne nemá), vlastní okrem toho starší dom s

pozemkom, chodí na welness pobyty, výlety a plesy s novou priateľkou, ktorú obdarúva značkovými
vecami, má peňažné prostriedky na advokátov, kým navrhovateľka je odkázaná na právnu pomoc
pro bono. Navyše jeho príjem bol dlhodobo veľmi vysoký, a naopak navrhovateľkin príjem dlhodobo
nízky, pričom povinný aj počas práceneschopnosti zarába „na čierno“ napr. rekonštruuje kúpeľne a
iné interiérové priestory fyzickým osobám a naďalej pre neho pracujú ďalšie osoby subdodávateľsky.

Povinný tak po vyhlásení rozsudku ciele znižuje svoje oficiálne príjmy, ale nijako neznižuje svoju životnú
úroveň. Operačné zákroky neboli náročné, navyše napriek operáciám povinný stále fajčí. Navrhovateľka
je toho názoru, že pokiaľ by povinný chcel, mohol pracovať prevažnú časť roka 2016 a môže pracovať
aj v roku 2017, avšak nehľadal si inú prácu a zároveň nepozastavil ani nezrušil živnosť, čiže podnikanie
plánuje vykonávať a vykonáva ho naďalej. Nie je pravdou, že by priznanie výživného na navrhovateľku

bolo v rozpore s dobrými mravmi, ide o výživné pre matku na rodičovskej dovolenke s ich spoločným
synom, ktorú manžel vo vysokom štádiu tehotenstva vyhodil z domu a na jej výživu neprispieval. Žiadala
preto, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil s tým, že za obdobie od 30.5.2016 do
skončenia práceneschopnosti povinného bude výživné znížené na sumu 200 eur mesačne. Súčasne
žiadala nahradiť trovy právneho zastúpenia odvolacieho konania, ktoré sú k 2.3.2017 vo výške 988,92

eur.

8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len CSP) po zistení,
že odvolanie podala včas oprávnená osoba (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP v spojení s § 7 ods. 1 Civilného
mimosporového poriadku, ďalej len CMP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), prejednal vec s ohľadom na rozsah podaného odvolania, keďže tu ide
o návrhové konanie (§ 65 CMP), a to bez viazanosti odvolacími dôvodmi (§ 66 CMP) a vzhľadom k
potrebe doplnenia dokazovania pre zistenie skutočného stavu veci nariadil odvolací súd v zmysle § 385
ods. 1 v spojení s § 68 CMP pojednávanie, na ktorom vec prejednal, doplnil dokazovanie listinnými
dôkazmi a to potvrdením o dočasnej pracovnej neschopnosti od 30.5.2016, rozhodnutím Sociálnej

poisťovne o vzniku nároku na nemocenské, prepúšťacou správou Neurochirurgickej kliniky v Nových
Zámkoch zo dňa 3.6.2016, odborným posudkom o invalidite, rozhodnutím Sociálnej poisťovne o priznaní
invalidného dôchodku, daňovým priznaním fyzickej osoby za rok 2016, zmluvami o pôžičke uzavretými
medzi povinným a L. B. s manželkou, výpismi z listov vlastníctva, ďalšími listinami ako aj vyjadreniamiúčastníkov, resp. ich právnych zástupcov na pojednávaní a na základe zisteného skutočného stavu
dospel k záveru, že odvolanie nebolo podané dôvodne, pretože rozsudok súdu prvej inštancie je vecne
správny, avšak vzhľadom k zmeneným pomerom, ku ktorým došlo v priebehu odvolacieho konania, bolo

potrebné napadnutý rozsudok zmeniť.

9. Predmetom konania je určenie výživného na manželku, ktorá sa domáhala sumy 500,- eur od
podania návrhu, t.j. od 19.06.2014. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu
a rozhodnutiasúduprvejinštancie,ktorýmurčilpovinnémuplatiťnavrhovateľkevýživnévsume400,-eur

od podania návrhu ako aj v časti zročného výživného, a tiež závislých výrokov týkajúcich sa náhrady trov
konania a povinnosti platiť súdne poplatky. Odvolateľ dôvodil najmä nesprávnym a neúplným zistením
skutočného stavu veci ako aj nesprávnym právnym posúdením veci. V priebehu odvolacieho konania
menil a dopĺňal odvolacie dôvody, uvádzal nové skutkové tvrdenia a predkladal nové dôkazy, čo je
vzhľadom na povahu veci prípustné a v súlade so zákonom ( § 62 ods. 2, § 63 ods. 2 CMP), preto sa
odvolací súd týmito novými skutkovými tvrdeniami a dôkazmi musel zaoberať.

10. Aj po doplnení dokazovania sa odvolací súd v podstate stotožnil so skutkovými zisteniami súdu prvej
inštancie a z nich pri svojom rozhodovaní aj vychádzal, keďže ani odvolacie konanie neprinieslo žiadne
nové skutočnosti, ktoré by neboli zistené už okresným súdom ku dňu jeho rozhodovania, avšak zároveň
bolo zistené, že v nasledujúcom období, t.j. po podaní odvolania nastali také skutočnosti, ktoré vyžadujú

zmenu inak správneho rozhodnutia súdu prvej inštancie.

11. Takto odvolací súd dospel k záveru, že suma výživného 400,- eur bola súdom prvej inštancie určená
správne a táto výška je primeraná s prihliadnutím k zistenej životnej úrovni oboch účastníkov konania
pri zohľadnení aj ďalších okolností, ktorými boli v čase rozhodovania okresného súdu ich aktuálne

možnosti obstarávať si príjmy, starostlivosť o spoločné dieťa, ďalšie vyživovacie povinnosti a ako aj
ostatné okolnosti prípadu, vychádzajúc pritom z ust. § 71 ods. 1 v spojení s § 75 ods. 1 Zákona o rodine.

12. Navrhovateľka podala návrh na súd dňa 19.06.2014, teda v čase, kedy už nežila s manželom
v spoločnej domácnosti, ktorú domácnosť ako tehotná po pretrvávajúcich nezhodách musela opustiť

a vo februári 2014 sa nasťahovala k svojej matke. Od narodenia ich spoločného syna účastníkov
konania v marci 2014, mu zabezpečovala celodennú starostlivosť a jej príjem z tohto objektívneho
dôvodu predstavoval iba rodičovský príspevok vo výške 203,20 eur a prídavky na dieťa 23,52 eur, k
tomu mala občasný príjem cca 10,- eur za strihanie, keďže pred nástupom na materskú dovolenku
vykonávala živnosť ako kaderníčka. Túto živnosť v dôsledku materskej dovolenky pozastavila do

01.01.2017 a následne aj zrušila. Jej náklady na bývanie predstavujú pomerný podiel na celkových
nákladoch v byte, čo je cca 85,- eur až 93,- eur na jednu osobu. Navrhovateľka má iba jednu vyživovaciu
povinnosť voči mal. B.. Jej nehnuteľný majetok tvorí spoluvlastnícky podiel v 1 na byte v A., v ktorom
s matkou a maloletým synom býva, a ktorý nedávno rekonštruovala za peniaze, získané z predaja
spoluvlastníckeho podielu vo výške 20//264 na nehnuteľnostiach vedených v kat. úz. A. na LV č. XXXX,

za sumu 7.400,- eur. Inak je nemajetná.

13. Manžel navrhovateľke od jej opustenia spoločnej domácnosti dobrovoľne na výživu neprispieval.
Tento má síce okrem mal. B. ešte vyživovaciu povinnosť k mal. M. B. z prvého manželstva a do mája
2015 mu trvala vyživovacia povinnosť aj k dcére L. B., avšak tieto všetky tri vyživovacie povinnosti

dosahovali 260,- eur, resp. po zvýšení výživného na deti z prvého manželstva nepresiahlo výživné na
všetky deti 300 eur. Pritom bolo zistené, že prevádzkuje živnosť ako murár a v čase rozhodovania
súdu prvej inštancie podľa jeho vlastného vyjadrenia dosahoval čistý mesačný príjem 1.800,- eur pri
výdavkoch na jeho osobu vo výške 1.234,- eur mesačne, súčasne bolo zistené, že má hnuteľný a
nehnuteľný majetok podstatne vyššej hodnoty ako navrhovateľka a aj jeho spôsob života je neklamným

svedectvom o podstatne vyššej životnej úrovni ako má navrhovateľka. Ohľadom týchto skutočností
vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu už okresný súd a pokiaľ ide o ich vyhodnotenie, ako aj
porovnanie životnej úrovne oboch manželov, odvolací súd odkazuje na dostatočne vyčerpávajúce a
presvedčivé odôvodnenie napadnutého rozsudku, v ktorom sa súd prvej inštancie s týmito otázkami
obšírne vysporiadal a s jeho úvahami sa odvolací súd plne stotožňuje.

14. Odvolateľ v podstate odôvodnenie zdôvodňoval tým, že súd nevzal do úvahy jeho nepriaznivý
zdravotný stav, ktorý by vyžadoval liečenie, resp. operácie, avšak platenie vyživovacích povinností ho
núti napriek tomu pracovať. Zo spisu vyplýva, že v prvoinštančnom konaní navrhovateľka zdravotnéproblémy povinného neuznávala a súd prvej inštancie jej dal za pravdu, keď povinným avizované
budúce operácie nevzal pri rozhodovaní do úvahy majúc za to, že v čase rozhodnom pre určenie
výživného povinný reálne pracoval a dosahoval príjem, pričom mal preukázané, že ku dňu jeho

rozhodovania mu zdravotný stav aj umožňoval prácu vykonávať. Z lekárskej správy, ktorú povinný
súdu predložil, totiž vôbec nevyplýva, že by sa mal práci vyhýbať, prípadne ju nevykonávať. S týmto
názorom prvoinštančného súdu sa potom plne stotožňuje aj odvolací súd a takýto názor je aj plne
v súlade s právnymi predpismi, keď vychádzajúc z ust. § 154 O.s.p., účinného v čase rozhodovania
súdu prvej inštancie, pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia ( aktuálne je táto zásada

vyslovená v ust. § 217 CSP). Z uvedeného dôvodu nebolo možné zohľadňovať okolnosti, ktoré mali
nastať v budúcnosti a ktorých existencia bola v rozhodujúcom čase neistá. Aj odvolací súd tak musel po
preskúmaní obsahu spisu uzavrieť zhodne so súdom prvej inštancie, že v čase vyhlásenia rozsudku bol
povinný schopný platiť navrhovateľke výživné v sume 400,- eur a táto suma zároveň vystihuje zistený
nepomer v životnej úrovni manželov a tento vyrovnáva.

15. Odvolací súd však vykonaným dokazovaním zistil, že od 30.5.2016 došlo na strane povinného k
takej zmene pomerov, ktorá vyžaduje zníženie výživného na navrhovateľku. Týmto dňom zostal povinný
práceneschopný a rozhodnutím Sociálnej poisťovne z 1.6.2016 mu bol priznaný nárok na nemocenské
za prvé tri dni vo výške 3,59 eur na deň a na ďalšie dni dočasnej pracovnej neschopnosti až do zániku
nároku na nemocenské vo výške 7,90 eur na deň. Za trvania práceneschopnosti následne podstúpil dve

operáciechrbtice,pričompodľaodbornéhoposudkuzodňa27.04.2017jevdlhodobejliečbeneurológaa
neurochirurga pre ťažkosti s krčnou a driekovou chrbticou a neurológ konštatuje prítomný funkčný deficit
s mierou poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť 70%. Ako vyplýva z rozhodnutia Sociálnej
poisťovne, od 28.04.2017 mu bol priznaný invalidný dôchodok v sume 205,20 eur mesačne. Z daňového
priznania za r. 2016 vyplýva, že povinný dosiahol základ dane 790,96 eur. Podľa tvrdenia povinného,

tento viac nedokáže z uvedených zdravotných dôvodov vykonávať svoju prácu a zároveň má naďalej
okrem navrhovateľky vyživovaciu povinnosť na maloletú M. v sume 120,- eur a na maloletého B. v sume
80,- eur, takže po ich zaplatení mu nezostávajú finančné prostriedky ani na vlastnú výživu. Musí si preto
peniaze požičiavať od rodinných príslušníkov a to najmä od otca, o čom predložil zmluvy o pôžičke
uzavreté medzi ním ako dlžníkom a rodičmi ako veriteľmi z mesiacov júl až december 2016 a január až

marec 2017, z ktorých vyplýva, že si od nich mesačne požičiava sumy od 440,- až do 600,- eur, ktoré
sa pri všetkých zmluvách zaviazal splatiť v lehote do dvoch rokov od pôžičky. Navyše, ako uviedol, bol
nútený rozpredávať časti nehnuteľného majetku, aby sa zbavil svojich minulých dlhov.

16. Odvolací súd musel dať povinnému za pravdu, že z vyššie uvedených zdravotných dôvodov sa od

júla 2016 jeho životná úroveň podstatne znížila oproti predchádzajúcemu obdobiu a suma výživného
na navrhovateľku 400,- eur je vzhľadom k týmto okolnostiam už neprimeraná. Nebolo možné súhlasiť
s navrhovateľkou, že zhoršenie zdravotného stavu povinného bolo cielené a operácie naplánované
účelovo so zámerom vyhnúť sa určeniu vyživovacej povinnosti na manželku aj na maloletého B. v
rámci prebiehajúceho rozvodového konania, pretože takéto tvrdenie nebolo v konaní preukázané.

Z lekárskych správ je zároveň nespochybniteľné, že povinný reálne dlhodobo trpí ním uvádzanými
zdravotnými problémami ( v prepúšťacích správach z hospitalizácie sa uvádza 5-ročná anamnéza
bolesti a tŕpnutia s neefektívnou konzervatívnou liečbou), v dôsledku ktorých preukázateľne podstúpil v r.
2016 dve operácie, a tiež v dôsledku ktorých po dlhodobej práceneschopnosti bol uznaným invalidným.
Odvolací súd preto nemohol na takúto výhradu navrhovateľky prihliadnuť, ale musel posúdiť pokles

príjmovpovinnéhovdôsledkutýchtoskutočnostíakospôsobenýobjektívnymi,aodjehovôlenezávislými
okolnosťami, ktoré mu nemôžu byť pripísané na vrub a musia byť zohľadnené pri rozhodovaní v tejto
veci.

17. Na rozdiel od názoru povinného však odvolací súd nepovažoval zmenu pomerov u neho po

30.05.2016 za takú, ktorá by mala za následok úplné vyrovnanie životnej úrovne manželov po
tomto období, prípadne že by životná úroveň navrhovateľky bola dokonca vyššia ako jeho. Napriek
podstatnému zníženiu príjmov povinného treba konštatovať, že síce sa zmenšil rozdiel medzi jeho
životnou úrovňou a navrhovateľkinou, ale životná úroveň povinného zostala naďalej vyššia, pričom
výživné, ktorého výška dokáže tento rozdiel vyrovnať, bola odvolacím súdom ustálená na sumu 150,-

eur mesačne. Zároveň vzhľadom k tomu, že medzičasom došlo k právoplatnému rozvodu manželstva
účastníkov konania rozhodnutím Okresného súdu Galanta č.k. 12P/325/2015 dňom 17.03.2017, bolo
potrebné k tomuto dňu trvanie vyživovacej povinnosti ukončiť, keďže manželská vyživovacia povinnosť
medzi nimi zanikla. Pri určení výšky tohto výživného odvolací súd vychádzal nielen z príjmov, ale aj zmajetku povinného, ktorý tvorilo výlučné vlastníctvo k rodinnému domu v V. A., súp. č. XXX, ako aj
staršiemu rodinnému domu súp. č. XXX ( na ktorý v súčasnosti prebieha exekúcia predajom z dôvodu
neplneniasivyživovacejpovinnostivočinavrhovateľke)aspoluvlastníckypodielv1/3 narodinnomdome

vV.A.,súp.č.XXX,povinnývlastnítiežmotorovévozidlo.Podľavyjadrenianavrhovateľkyrodinnýdom,v
ktorombýva,sústavnezveľaďuje,mánovúfasádu,pribudolbazén,klimatizačnájednotka,navrhovateľka
má tiež vedomosť, že na odvolacie pojednávanie sa nedostavil z dôvodu, že je na leteckej dovolenke
pri mori so svojou priateľkou. Navrhovateľke sa síce nepodarilo preukázať jej tvrdenie, že by pôžičky
uzavreté medzi povinným a jeho otcom boli fiktívne, a že rozpredávanie jeho nehnuteľného majetku

je účelové, zároveň však odvolací súd musel vziať do úvahy výpoveď navrhovateľky, ktorá uviedla,
že povinný naďalej napriek práceneschopnosti aj napriek priznanej invalidite vykonával a vykonáva
murárske práce, čo vie preukázať cez sms správy, ktoré menovaný posielal svojej súčasnej priateľke, v
ktorých písal, že sa s ňou nemôže stretnúť a vidieť, pretože pracuje, pričom aj uvádzal, kde pracuje ( ide
o obdobie mesiacov október až november 2016). Rovnako uviedla, že asi pred dvomi týždňami, keď bol
syn účastníkov konania chorý, navrhovateľka volala povinnému, či by sa na syna nemohol prísť pozrieť,

tak prišiel, bol oblečený v montérkach a povedal, že sa nemôže zdržať dlho, pretože pracuje. Uviedla
ďalej, že ho bežne stretávala počas celej doby na ulici v montérkach, vie u akých ľudí pracoval a aké
murárske práce tam robil. Odvolací súd vzal okrem navrhovateľkinej výpovede tiež do úvahy, že povinný
napriek jeho dlhodobej práceneschopnosti a invalidite nezrušil živnostenské oprávnenie, ktoré má od
r. 1997 a živnosť ani nepozastavil, je teda zrejmé, že ani zdravotné problémy mu nebránia pokračovať

v živnostenskom podnikaní, i keď možno v obmedzenom rozsahu v porovnaní s predchádzajúcim
obdobím. Pokiaľ by tomu tak nebolo, povinný mohol už dávno ukončiť živnosť, speňažiť hnuteľný
majetok, ktorý k podnikaniu viac nepotrebuje, obzvlášť ak vedel, že bude dlhodobo práceneschopný ( čo
tvrdil už v konaní pred súdom prvej inštancie) a k výkonu živnosti sa už nebude môcť vrátiť. O takýto
prípad však v prejednávanej veci nešlo a odvolací súd vyhodnotením vykonaných dôkazov jednotlivo a

vo vzájomnej súvislosti uzavrel, že povinný nie je odkázaný na invalidný dôchodok, ktorý poberá, ale má
naďalej ( s určitými prestávkami súvisiacimi s hospitalizáciami ) aj príjmy zo živnosti ako murár a pokles
jeho životnej úrovne nebol taký, aby sa jeho životná úroveň rovnala navrhovateľkinej, ktorá v rozhodnom
období poberala iba rodičovský príspevok s prídavkami na dieťa. Pokiaľ povinný namietal objektívny
dôvod nepriaznivej finančnej situácie navrhovateľky majúc za to, že táto je dobrovoľne nezamestnaná a

vzhľadom k veku maloletého 3,5 roka niet žiadneho objektívneho dôvodu, ktorý by jej bránil vykonávať
prácu kaderníčky ako pred nástupom na materskú dovolenku, k tomuto argumentu odvolací súd uvádza,
že riadna rodičovská dovolenka jej skončila až dosiahnutím tretieho roku veku dieťaťa, teda 31.03.2017,
takže v rozhodujúcom čase, za ktorý súd výživné na manželku určuje, ešte toto obdobie neuplynulo
a navrhovateľka tak z objektívnych dôvodov ( celodenná starostlivosť o dieťa mladšie ako 3 roky)

nemohla dosahovať príjmy vlastnou prácou. Príjem, ktorý získala z predaja spoluvlastníckeho podielu na
nehnuteľnosti navrhovateľka investovala síce do rekonštrukcie bytu, v ktorom býva, avšak toto možno
považovať za logické opatrenie súvisiace s tým, že bola nútená nasťahovať sa s maloletým synom
k matke do staršieho bytu, takže nutnosť stavebných úprav v záujme vytvorenia vhodných bytových
podmienok pre ňu i maloletého syna účastníkov sa javí ako akceptovateľná investícia a nemožno ju

považovať za dôvod, pre ktorý by určenie výživného od lepšie situovaného manžela, malo byť rozporné s
dobrými mravmi, obzvlášť keď druhý manžel svoj rodinný dom pravidelnými investíciami tiež zveľaďuje.

18. Vedený týmito úvahami, odvolací súd po doplnení dokazovania za použitia § 388 CSP napadnutý
rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom zmenil tak, že síce ponechal správne určenú výšku

výživného určenú súdom prvej inštancie ako aj správne určený počiatok tejto vyživovacej povinnosti
dňom podania návrhu na súd, avšak túto výšku zmenil od 01.06.2016 s ohľadom na vyššie uvedené
okolnosti zo sumy 400,- eur na 150,- eur a takto určené výživné mu uložil platiť do rozvodu manželstva.
Vo zvyšku považoval odvolací súd návrh navrhovateľky za nedôvodný, preto ho zamietol. Za obdobie
od 19.06.2014 do 17.03.2017 vznikol povinnému nedoplatok na zročnom výživnom v sume 4.092,25

eur, keď bolo vzaté v úvahu, že z celkovej sumy, ktorú mal podľa tohto súdneho rozhodnutia zaplatiť,
t.j. 10.692,25 eur, uhradil iba 6.600,-eur, keďže povinný začal platiť navrhovateľke až počnúc mesiacom
október 2014 po 200,- eur tak, ako mu to bolo určené neodkladným opatrením súdu, v mesiacoch marec,
apríl, máj 2016 zaplatil po 400,- eur mesačne a následne od júna 2016 do marca 2017 platil po 200,- eur.
Vyčíslený nedoplatok odvolací súd povolil povinnému splácať v mesačných splátkach po 150,- eur, vždy

do 15. dňa kalendárneho mesiaca, počnúc právoplatnosťou rozsudku s tým, že omeškanie s plnením
jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia (§ 232 ods. 4 CSP). Výšku splátok súd určil
s prihliadnutím na jeho majetkové pomery ako aj na výšku dlhu, ktorý (keďže ide o výživné slúžiaceuspokojovaniu potrieb osoby, odkázanej na povinného výživou) v zmysle ustálenej súdnej praxe by mal
byť uhradený čo najskôr, najneskôr do troch rokov.

19. Zmena meritórneho rozhodnutia si potom vyžiadala aj nové rozhodnutie o trovách konania v zmysle
§ 396 ods. 2 CSP, o ktorých odvolací súd rozhodol už v zmysle nového procesného predpisu, účinného
od 01.06.2016 a to podľa § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov tohto
konania, keď odvolací súd nevidel dôvod na aplikáciu ustanovenia § 55 CMP.

20. Vzhľadom k výsledku sporu bolo potrebné zmeniť aj výrok v časti uloženia povinnosti platiť súdny
poplatok, o ktorej povinnosti odvolací súd rozhodol podľa § 2 ods. 2, § 4 ods. 2 písm. e) v spojení
s § 7 ods. 4 zák. č. 71/1992 Z.z., vychádzajúc z toho, že navrhovateľka bola od poplatkov v konaní
oslobodená, preto podľa výsledku konania má poplatok platiť povinný, keďže tento oslobodený nie je.
V tomto prípade základom poplatku je súčet cien všetkých opakujúcich sa plnení, keďže predmetom
poplatkového úkonu je síce opakujúce sa plnenie ale na dobu určitú, z ktorej sumy súd zaviazal

povinného zaplatiť súdny poplatok z návrhu podľa položky 8 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov
vo výške 2% t.j. 213,50 eur.

21. Rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na
vykonanie exekúcie podľa zák.č. 233/1995 Z.z., alebo ak ide o rozhodnutie o starostlivosti o maloletého,
styk s maloletým alebo inú ako peňažnú povinnosť vo vzťahu k maloletému, môže oprávnený podať
návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia podľa štvrtej časti CMP.