Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 2. máj 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/122/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8613204308
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 05. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Jusková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8613204308.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Juskovej a členov senátu
JUDr. Karola Krochtu a JUDr. Jany Burešovej v spore žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o., Údernícka
5, 851 01 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR s.r.o., so sídlom Údernícka 5,
851 01 Bratislava, proti žalovaným 1/ S. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX X. XXX, 2/ S. O., nar.
XX.XX.XXXX, bytom XXX XX X. XXX, 3/ Z. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX X. XXX, za účasti

Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Námestie legionárov 5, 080 05 Prešov, IČO: 42
176 778, zastúpeného advokátom JUDr. Igorom Šafrankom, so sídlom ul. Sov. hrdinov 163/66, 089 01
Svidník, o zaplatenie 1.971,64 eur s príslušenstvom, takto o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Svidník č.k. 4C/264/2013-203 zo dňa 19.01.2016

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok a vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Svidník (ďalej aj len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol. O
trovách konania rozhodol tak, že účastníkom náhradu trov konania nepriznal a žalobcovi uložil povinnosť
zaplatiť Združeniu na ochranu občana spotrebiteľa HOOS náhradu trov konania vo výške 322,10 eur na
účet jeho právneho zástupcu v určenej lehote.
V dôvodoch, pre ktoré žalobu zamietol uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal voči žalovaným
zaplatenia sumy 1.971,64 eura s príslušenstvom na tom skutkovom základe, že na základe zmluvy o

postúpení pohľadávok z 27.09.2012 uzatvorenej medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s. ako postupcom a
ním ako postupníkom, postúpená bola naňho pohľadávka postupcu zo zmluvy č. XXXXXXXXX, ktorú
postupca uzatvoril 05.04.2004 so žalovanými v 1/ a 2/ rade, súčasťou ktorej sú všeobecné obchodné
podmienky postupcu. Na základe zmluvy poskytol postupca žalovaným peňažné prostriedky. Žalovaný
v 3/ rade prevzal na seba ručiteľský záväzok. Žalovaní zmluvné podmienky nesplnili, pohľadávka z
tohto záväzkového vzťahu ku dňu postúpenia predstavovala sumu 4.034,26 eura, ktorá pozostávala

z istiny 3.353,03 eura, riadneho úroku 329,35 eura, úroku z omeškania 313,01 eura a ostatného
príslušenstva 38,87 eura. Žalobca uplatnil splátky úveru splatné od 20.08.2010 do 20.03.2014 v počte 44
a celkovej výške 1.971,64 eura. Splátky pôvodne splatné od 20.11.2012 do 20.03.2014 sa stali splatnými
03.11.2012, kedy žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru. Zvyšné splátky si v konaní neuplatnil,
uplatnil však úrok z omeškania vo výške vyplývajúcej z právnych predpisov.
Súd konštatoval, že vo veci vydal platobný rozkaz č. k. 4C/264/2013-44 zo dňa 12.09.2013, proti

ktorémupodaloZdruženienaochranuobčanaspotrebiteľaHOOS,ktorédokonaniavstúpiloakovedľajší
účastník, odpor.
Súd prvej inštancie po dokazovaní vykonanom na pojednávaní zistil existenciu skutkového stavu k
vzniku záväzku, nároky z ktorého boli predmetom konania tak ako bolo tvrdené v žalobe. Zmluva
bola pod číslom XXXXXXXXX, uzatvorená 05.04.2004. Úver bol poskytnutý vo výške 3.319,39 eura
za účelom rekonštrukcie rodinného domu, úroková sadzba bola vo výške 9,30 % ročne, periodicita

splátok mesačne k 20. dňu v mesiaci. Splatnosť prvej splátky bola 20.05.2004, konečná splatnosť
úveru 20.03.2014. Dlžníkmi zo zmluvy boli žalovaný v 1/ rade a žalovaná v 2/ rade. Žalovaný v 3/ radedňa05.04.2004 podpísal so Slovenskou sporiteľňou, a.s. dohodu o ručení, na základe ktorej prevzal
ručiteľský záväzok vo vzťahu k zmluve o splátkovom úvere č. XXXXXXXXX, ktorú so Slovenskou
sporiteľňou, a.s. uzatvoril žalovaný v 1/ a žalovaná v 2/ rade. Pohľadávka zo záväzkového vzťahu,

ktorý vznikol medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanými bola postúpená na žalobcu za základe
zmluvy o postúpení pohľadávok č. XXXX/XXXX/CE o postúpení pohľadávky. Právny predchodca
žalobcu žalovaných upovedomil podaním z 15.10.2012 s tým, že pohľadávku je potrebné zaplatiť
postupníkovi. Žalobca podaním z 15.10.2012 vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru k 15.10.2012. Právny
predchodca žalobcu súdu oznámil, že mimoriadna splatnosť úveru bola vyhlásená ku dňu 24.09.2012,

z dôvodu postúpenia pohľadávky oznámením nedisponuje.
Súd konštatoval, že žalovaný v 1/ a 2/ rade sa „nepripojili k návrhu“. Konštatoval taktiež, že Združenie
na ochranu občana spotrebiteľa HOOS poukázalo na to, že žalobca je inkasnou spoločnosťou, aktivity
ktorej nepodliehajú povoleniam Národnej banky Slovenska, nie je držiteľom bankového povolenia na
poskytovanie bankových úverov, teda ani na ich správu. Pokiaľ banka postúpila pohľadávku na subjekt,
ktorý nie je bankou ani poskytovateľom úverov napriek tomu, že pohľadávka, ktorá bola predmetom

postúpenia nebola splatnou, nemohlo dôjsť k platnému postúpeniu, okrem toho banka ako postupca
môže postúpiť pohľadávku iba po predchádzajúcej písomnej výzve dlžníkovi. Nie je však známe, či táto
výzva bola dlžníkovi doručená, ani spôsob a čas jej doručenia.
Súd prvej inštancie zo zisteného skutkového stavu mal za to, že žalobu bolo potrebné zamietnuť
pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Podľa neho bez bankového povolenia nemôže

nikto poskytovať úvery a pôžičky v rámci predmetu svojho podnikania, alebo predmetu inej sféry
činnosti z návratných peňažných prostriedkov získaných od iných osôb na základe verejnej výzvy, ak
osobitný predpis neustanovuje inak, a to s odkazom na § 3 ods. 2 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách.
Záväzkový vzťah vznikol z bankového úveru regulovaného špeciálnou právnou úpravou, zákonom
o bankách. Banka je štátom autorizovaná inštitúcia, ktorej činnosť podlieha bankovému povoleniu

a dohľadu Národnej banky Slovenska. Žalobca nepreukázal, aby disponoval takýmto povolením, na
základe ktorého by mohol vykonávať správu nezosplatnených úverov poskytovaných fyzickým osobám
bankami, teda bankovou činnosťou. Podľa súdu spôsobilým predmetom postúpenia pohľadávky banky
môžebyťibapohľadávkaalebočasťpohľadávky,ktorésúužsplatné,tedabankamáoprávneniepostúpiť
časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník aktuálne po stanovenú dobu napriek písomnej výzve banky

v omeškaní. Bolo by v rozpore s účelom zákona o bankách a viedlo by k neúnosnému právnemu stavu
ak by banky postupovali živý úver na akýkoľvek subjekt, ktorého činnosť nespadá v zmysle zákona o
bankách pod dohľad NBS. V takom prípade by sa spotrebitelia vstupujúci do zmluvného vzťahu s bankou
ocitli v zmluvnom vzťahu s iným, nebankovým subjektom. Bolo by to v rozpore s požiadavkou náležitej
odbornej starostlivosti. Banka má nepochybne právo postúpiť aj pohľadávku z celého úverového vzťahu,

pre takýto postup je nevyhnutné, aby pristúpila v súlade so zákonom a obchodnými podmienkami
k vyhláseniu predčasnej mimoriadnej splatnosti celého úveru, čo je jej výlučným oprávnením, ktoré
môže banka realizovať pred postúpením pohľadávky. Pokiaľ žalobca sám vyhlásil mimoriadnu splatnosť
úveru a nepredložil vyhlásenie o tom, že splatnosť úveru vyhlásila Slovenská sporiteľňa, a.s., nemá
ním vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru k 15.10.2012 žiadnu právnu váhu. Na takýto právny úkon

podľa súdu žalobca nemá oprávnenie, nakoľko toto tvorí podmienky postúpenia. Subjekt, ktorý nesmie
poskytovať úvery ich nemôže vo vlastnej réžii ani spravovať. Pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie
žalobcu žalobu zamietol.
Pri právnom posúdení vychádzal súd prvej inštancie z ustanovení Občianskeho zákonníka - § 52 ods.
1, 2, 3, 4, § 53c, § 53 ods. 1, 2, 4 písm. k), § 3 ods. 1, z ustanovení Zákona o bankách č. 483/2001

Z.z. - § 3 ods. 2, § 92 ods. 8.
Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 142 ods. 1 O.s.p.

2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, a to z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia
veci a nedostatočného zistenia skutkového stavu. Pokiaľ súd prvej inštancie žalobu zamietol s odkazom

na ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách, tak podľa žalobcu zo znenia tohto ustanovenia nevyplýva,
že predmetom postúpenia môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je už splatná. Predmetné
ustanovenie je podľa neho potrebné vykladať tak, že pokiaľ je dlžník v omeškaní so splnením čo
len časti svojho peňažného záväzku, môže banka postúpiť pohľadávku zodpovedajúcu celej výške
peňažného záväzku, nielen časť s ktorou je dlžník v omeškaní. Pokiaľ by predmetné ustanovenie

malo na mysli postúpenie len časti peňažného záväzku, s ktorou je dlžník v omeškaní bolo by to v
predmetnom ustanovení výslovne uvedené. Tento názor je zrejmý aj zo samotného logického znenia
danéhoustanovenia,inakbyneboloformulovanévtomzmysle,žeakjeklientvomeškanísosplnenímčo
lenčastisvojhopeňažnéhozáväzku,alebolobyformulovanévtomzmysle,žečasťpeňažnéhozáväzku,s ktorou je dlžník v omeškaní môže byť predmetom postúpenia. Banka môže postúpiť peňažný záväzok
ako celok, vrátane jeho príslušenstva. Poukázal na to, že zmluvné strany si v zmluve o splátkovom
úvere dojednali plnenie v splátkach s presným stanovením termínu splatnosti jednotlivých splátok.

Žalovaní sa dostali do omeškania, právnemu predchodcovi tým vzniklo právo pristúpiť k vyhláseniu
mimoriadnej splatnosti. Pokiaľ v konaní jeho právny predchodca tvrdil, že mimoriadna splatnosť úveru
bola vyhlásená 24.09.2012, zo spisovej dokumentácie, ktorú mu odovzdal uvedené nevyplývalo a
preto sám vyhlásil mimoriadnu splatnosť listom z 15.10.2012. Táto skutočnosť po právnej stránke
ničím neovplyvní oprávnenosť nároku žalobcu. Postúpením pohľadávky na neho prešlo oprávnenie

vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, vyplýva to z § 524 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
s postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené. Postúpením
pohľadávky stal sa jej veriteľom so zákonným právom na plnenie od dlžníka záväzkového vzťahu.
Zosplatnenie dlhu veriteľom znamená, že dlh už nie je možné zo strany dlžníka zaplatiť v splátkach,
v dôsledku nesplnenia povinnosti dlžníkom sa stáva splatným celý dlh vyhlásením jeho zosplatnenia.
Táto skutočnosť však nemá žiadny vplyv na výšku dlhu dlžníka. Týka sa výlučne spôsobu zaplatenia

dlhu a závisí výlučne od vôle veriteľa. Poukázal na to, že jeho právny predchodca oznámil žalovaným
postúpenia pohľadávky. Súd má povinnosť z uvedeného vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu
otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Pokiaľ súd argumentoval ust. § 92 ods. 8
zákona o bankách, toto ustanovenie podľa žalobcu nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu
ako postupníka pohľadávky. Toto ustanovenie, ako z jeho systematického zaradenia vyplýva, upravuje

jednu z výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok,
ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Zo zákona
nevyplýva, že by podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu
postúpenia pohľadávky. Norma obsiahnutá v § 92 ods. 8 zákona o bankách nezakladá občiansko-právnu
povinnosť vo vzťahu ku klientovi banky, ale administratívnu zodpovednosť postihnuteľnú Národnou

bankou Slovenska podľa § 50 ods. 1 zákona o bankách. Taktiež doručenie písomnej výzvy banky
dlžníkovi v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky.
S nedoručením takejto výzvy môžu byť spojené len sankcie vyplývajúce zo zákona o bankách, nie
sankcia v podobe neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok. Poukázal taktiež na to, že súčet všetkých
omeškaní žalovaných so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke presiahol 1

rok. Jeho právny predchodca by v takomto prípade ani písomnú výzvu žalovaným nezasielal, konal by
v súlade s ust. § 98 ods. 8 zákona o bankách, a teda by neporušil bankové tajomstvo. Namietal taktiež
neúčelnosť trov, zaplatenie ktorých mu uložil súd prvej inštancie vo vzťahu k Združeniu na ochranu
občana spotrebiteľa HOOS.

3. Žalovaní ani Združenie pre ochranu občana spotrebiteľa HOOS sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrili.

4. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 01.07.2016, (ďalej len „CSP“), vychádzajúc
z ust. § 470 ods. 1 a ods. 2 veta prvá CSP, podľa ktorého, ak nie je uvedené inak, platí tento zákon

aj na konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, právne účinky úkonov, ktoré v konaní
nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované, preskúmal napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce, v zmysle zásad vyplývajúcich z ust.
§ 378 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru o
existencii dôvodov, pre ktoré bolo potrebné rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť.

5. Súd prvej inštancie svoje zamietavé rozhodnutie založil na argumentácii vychádzajúcej z názoru, že
predpokladom postupiteľnosti pohľadávky v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách
je, aby bol klient s plnením v omeškaní aspoň 90 dní a aby banka na splnenie klienta písomne vyzvala.
Ak tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postupiteľná a pokiaľ k postúpenie dôjde,

ide o postúpenie neplatné. Súd zdôraznil taktiež to, že žalobca nie je subjektom disponujúcim bankovým
povolením a mohol by vymáhať len zosplatnený úver, nie tzv. živý úver, ktorý bol na neho bankou
postúpený.

6. Podľa § 1 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení účinnom v rozhodnom období (ďalej aj len

„Zákon o bankách“), tento zákon upravuje niektoré vzťahy súvisiace so vznikom, organizáciou, riadením,
podnikaním a so zánikom bánk so sídlom na území Slovenskej republiky a niektoré vzťahy súvisiace
s pôsobením zahraničných bánk na území Slovenskej republiky na účely regulácie a kontroly bánk,
pobočiek zahraničných bánk a iných subjektov s cieľom bezpečného fungovania bankového systému.Podľa § 89 ods. 1 tretej vety pred bodkočiarkou Zákona o bankách, banka alebo pobočka zahraničnej
banky si so svojim klientom môžu zmluvne upraviť práva a povinnosti z obchodov odchylne od zákona
alebo osobitného predpisu, ak to zákon alebo osobitný predpis výslovne nezakazuje, alebo ak z povahy

ich ustanovení vyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť.
Podľa § 91 ods. 1 veta prvá Zákona o bankách, predmetom bankového tajomstva sú všetky informácie
a doklady o záležitostiach týkajúcich sa klienta banky alebo klienta pobočky zahraničnej banky, ktoré
nie sú verejne prístupné, najmä informácie o obchodoch, stavoch na účtoch a stavoch vkladov.
Podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej

banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo i len časti
svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka
zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou
zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta.
Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť ak klient ešte pred postúpením
pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom

rozsahu, vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo i len
časti z toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol 1 rok.
Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj
dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na základe ktorého vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo
pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových

vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu
ustanovených týmto zákonom.
Podľa § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka, veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka
postúpiť písomnou zmluvou inému.
Podľa § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka, postúpiť nemožno pohľadávku, ktorá zaniká najneskôr

smrťou veriteľa, alebo obsah ktorej by sa zmenou veriteľa zmenil. Postúpiť nemožno ani pohľadávku
pokiaľ nemôže byť postihnutá výkonom rozhodnutia.
Podľa 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nemožno postúpiť pohľadávku, ak by postúpenie odporovalo
dohode s dlžníkom. Postúpenie pohľadávky je inštitútom, prostredníctvom ktorého dochádza v rozsahu
predmetu postúpenia k zmene v subjekte záväzkového vzťahu, konkrétne k zmene v osobe veriteľa;

zmena sa nedotýka práv ani povinností dlžníka. Postúpením sa však v zmysle citovaného ust. § 525 ods.
1 Občianskeho zákonníka nemôže postavenie dlžníka zhoršiť, nakoľko postúpenie pohľadávky, pokiaľ
neodporuje dohode medzi ním a veriteľom, ovplyvniť nemôže.

7. Súd prvej inštancie mal za to, že už to, že ide o postúpenie pohľadávky zo záväzkového vzťahu

vzniknutého medzi dlžníkom a veriteľom, ktorý je bankou, vyžaduje pre platnosť osobitné predpoklady
upravené zákonom o bankách.
Žalovaní v 1/ a 2/ rade ako dlžníci uzavreli so Slovenskou sporiteľňou, a.s. zmluvu, na základe ktorej im
bol poskytnutý úver, ktorý mali dohodnutým spôsobom, v dohodnutom čase splácať, čo však porušili a
s úhradou boli v čase postúpenia v omeškaní 1255 dní. Žalovaní ako z listín zo spisu vyplýva, výslovne

súhlasili s tým, že banka je oprávnená svoju pohľadávku zo zmluvy postúpiť inému subjektu (bod 19.6
Všeobecných obchodných podmienok), s ktorými sa, ako vyplýva z čl. V. bod 2 zmluvy oboznámili,
čo prehlásili. So Všeobecnými obchodnými podmienkami sa oboznámil taktiež žalovaný v 3/ rade, čo
vyplýva z čl. III. bodu 3 dohody o ručení. Takáto dohoda je podľa § 89 ods. 1 zákona o bankách prípustná.
Dohoda nevykazuje znaky nevyváženosti a veriteľ môže aj bez súhlasu dlžníka postúpiť pohľadávku a

dlžník môže postúpiť svoj záväzok voči veriteľovi na iného len so súhlasom veriteľa. Má to základ vo
funkcii súhlasu, ktorým je ochrana veriteľa. Dlh by totiž mohol prevziať taký dlžník, majetkové pomery
ktorého by mohli zhoršiť alebo znemožniť uspokojenie pohľadávky veriteľa.
Tak ako Občiansky zákonník, ani zákon o bankách nevyžaduje súhlas dlžníka s postúpením pohľadávky.
Relevantným nemôže byť to, že postupník nie je subjektom, na ktorý by sa mali vzťahovať požiadavky

na podnikanie bánk. Nie je zrejmé o aké konkrétne požiadavky by malo ísť, z rozsudku to nevyplýva.
Komerčná banka je subjektom, ktorý podniká aj s peňažnými prostriedkami zverenými jej vo forme
depozitných produktov, t.j. s cudzími zdrojmi, vzťahujú sa preto na ňu pravidlá obozretného bankového
podnikania, a to nielen pri poskytovaní úveru. V konkrétnom prípade úver bankou už za zmluvne
dohodnutých podmienok poskytnutý bol, rieši sa len jeho návratnosť. Nie je zrejmé, prečo by návratnosť

úveru, t.j. vymáhanie pohľadávky nemohol realizovať subjekt nemajúci oprávnenie na podnikanie v
bankovom sektore. V odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie vysvetlenie úvah, ktoré naznačil,
absentuje.8. Nie je zrejmé ani to, ako dospel súd prvej inštancie k záveru o tom, že ust. § 92 ods. 8 Zákona o
bankáchsamápovažovaťzazákonnépodmienkypreplatnépostúpeniepohľadávkybanky.Zdôvodovej
správy k pôvodnému textu Zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, ktorá je interpretačným pravidlom, pritom

vyplýva (súčasný text ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách bol v čase prijatia zákona v ods. 7), že
ustanovením § 92 ods. 1 až 7 sa upravujú ďalšie prípady prelomenia bankového tajomstva.

Zákonom č. 483/2001 Z.z. bol zrušený Zákon o bankách č. 21/1992 Zb., ust. § 38 ods. 9, ktorého bolo
v podstate totožné so znením súčasného ust. § 92 ods. 8 Zákona č. 483/2001 Z.z., keďže znelo:

Ak je napriek písomnej výzve banky jej klient nepretržite dlhšie ako 120 kalendárnych dní v omeškaní
so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku voči banke, môže banka svoju pohľadávku
zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá
nie je bankou (ďalej len „postupník“). Toto právo banka nemôže uplatniť ak klient ešte pred postúpením
pohľadávky uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu, vrátane jeho príslušenstva; to
neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo i len časti toho istého peňažného záväzku

voči banke presiahol 1 rok. Pri postúpení pohľadávky je banka povinná odovzdať postupníkovi aj
dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na základe ktorého vznikla postúpená pohľadávka; banka môže
postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou a klientom
len za podmienok a v rozsahu uvedenom v ods. 8. Ustanovenie tohto odseku sa rovnako vzťahuje aj
na pobočku zahraničnej banky a jej klientov.

Dôsledkami porušenia ust. § 38 ods. 9 zákona č. 21/1992 Zb. sa zaoberal Najvyšší súd Českej
republiky v rozsudku sp. zn. 29Odo/1613/2005 z 29.04.2008. Uviedol, že účelom inštitútu bankového
tajomstva je ochrana klienta pred zverejnením, či podávaním informácií o jeho majetkových pomeroch.
Úprava zmluvného postúpenia pohľadávky v Občianskom zákonníku, ani príslušné ustanovenia

Obchodného zákonníka vo všeobecnosti nezakazujú (pod sankciou prípadnej neplatnosti takéhoto
úkonu) postúpenie pohľadávky len preto, že dôsledkom postúpenia je prelomenie bankového tajomstva.
Ochranu poskytovanú klientovi banky prostredníctvom inštitútu bankového tajomstva je nutné vždy
zvažovať (z hľadiska možných úvah, ktoré takúto ochranu absolutizujú) aj s prihliadnutím k tomu, či a
akýmspôsobomosoba,ktorámábyťtýmtoinštitútomchránená,samaporušujesvojepovinnostiplynúce

z príslušného bankového obchodu (zmluvy o úvere). Zákon o bankách totiž banke tiež ukladá obozretne
hospodáriť a chrániť majetkové záujmy všetkých svojich klientov. Pri plnení tejto povinnosti nemôže byť
bankapripravenáomožnosťzbaviťsavzáujmeostatnýchsvojichklientovrizikovejpohľadávkyvsituácii,
keď dlžník porušuje povinnosť pohľadávku splácať len preto, aby prostredníctvom inštitútu bankového
tajomstva chránila individuálny záujem takéhoto dlžníka. Z hľadiska možných úvah o následkoch

neoprávneného porušenia bankového tajomstva zmluvným postúpením pohľadávky je zjavné, že k
náprave uvedeného stavu nevedie sankcia spočívajúca v neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky.
Plne opodstatnené je preto tam, kde takáto situácia nastane, zvažovať otázky zodpovednosti za škodu,
nie prelamovať platnosť zmlúv o postúpení, osobitne za situácie, keď bolo vecou zmluvných strán, či si v
medziach bankového obchodu dojednajú výhradu zákazu postúpenia podľa § 525 ods. 2 Občianskeho

zákonníka.

9. Odvolací súd považuje za potrebné poukázať okrem názoru Najvyššieho súdu Českej republiky
na dôsledky porušenia bankového tajomstva uvedeného v predchádzajúcom bode odôvodnenia tohto
rozhodnutia, aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 242/2007 z 03.07.2008,

v ktorom je zdôraznené, že základným princípom výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nezakladá
neplatnosť zmluvy pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady.
Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s
ním spojená spoločenská, hospodárska funkcia zmluvy. neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, nie
zásadou. Nie je ústavne konformné a v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcimi z čl. 1 Ústavy

Slovenskej republiky, ak je taká prax, že všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu
výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom neplatnosť zmluvy nezakladajúcim.

Rovnaký názor prezentoval aj Ústavný súd Českej republiky v náleze sp. zn. I.ÚS 625/03 zo 14.04.2005.

K reštriktívnemu výkladu dôvodu neplatnosti právneho úkonu dospel Ústavný súd Českej republiky aj
v náleze sp. zn. II.ÚS 87/04 zo 06.04.2005. Uviedol, že záver, že určitý právny úkon je neplatný pre
rozpor so zákonom alebo preto, že zákon obchádza musí sa opierať o rozumný výklad dotknutého
zákonného ustanovenia. Nie je možné vystačiť iba s gramatickým výkladom. Významnú úlohu tuhrá predovšetkým výklad teleologický. Je preto nutné vždy sa pýtať na účel zákonného príkazu, či
zákazu. V súkromnoprávnej sfére nie každý rozpor so zákonom má za následok absolútnu neplatnosť
právneho úkonu. Zmyslom ochrany legality v súkromnoprávnej sfére nie je len ochrana záujmov štátu,

ale predovšetkým ochrana súkromnoprávnych vzťahov, teda predovšetkým ochrana zmluvných vzťahov
podľa zásady „pacta sunt servanda“ (zmluvy sa musia dodržiavať). V súkromnoprávnej sfére platí
zásada, že čo nie je zakázané, je dovolené, preto každý zákonný zásah do tejto sféry je potrebné vnímať
ako obmedzenie ľudskej slobody, a preto je nutné vykladať ustanovenia o neplatnosti právnych úkonov
pre rozpor so zákonom reštriktívne a nie extenzívne. Opačný výklad by bol v rozpore s čl. 4 ods. 4 Listiny,

podľa ktorého pri používaní ustanovení o medziach základných práv a slobôd (v tomto prípade zmluvnej
voľnosti strán) musí byť zohľadnená ich podstata a zmysel a takéto obmedzenia nesmú byť zneužívané
k iným účelom, než pre ktoré boli stanovené).

Účel zákona o bankách je definovaný v § 1 tohto zákona, vychádzajúc z citovaných názorov súdnych
autorít je preto potrebné podľa názoru odvolacieho súdu posudzovať aj relevantnosť úkonov veriteľa z

úverového vzťahu, ktorým je banka, pri postupovaní pohľadávok z týchto vzťahov.

10. So zreteľom na dôvody, ktoré uviedol považoval odvolací súd námietku žalobcu týkajúcu sa
posúdenia platnosti zmluvy súdom prvej inštancia za dôvodnú. Rozsudok súdu prvej inštancie za taký,
ktorým sa z vykonaných dôkazov nedospelo k správnym skutkovým zisteniam a správnemu právnemu

názoru. Súd prvej inštancie rozhodol aj v rozpore so zásadami spravodlivého súdneho procesu (čl. 46
Ústavy SR), zaťažil tým svoje rozhodnutie vadou, pre ktorú bolo potrebné napadnutý rozsudok zrušiť a
vec mu vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie podľa § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP.

11. Úlohou súdu prvej inštancie bude opätovne rozhodnúť o nároku žalobcu, pričom pri rozhodovaní

sa vysporiada so všetkými námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a prezentovanými aj v priebehu
celého konania s akcentom na právny názor odvolacieho súdu vyplývajúci z dôvodov, pre ktoré bol
rozsudok zrušený. Súd prvej inštancie nárok uplatnený žalobou opätovne posúdi, zohľadní ustanovenia
právnych predpisov upravujúcich ochranu spotrebiteľa a vo veci rozhodne. Súd prvej inštancie sa však
osobitne bude zaoberať tým, že vo veci vydal dňa 12.09.2013 pod č. 4C/264/2013-44 platobný rozkaz.

Predmetný platobný rozkaz bol žalovanému v 1/ rade doručený 18.09.2013, žalovanej v 2/ rade taktiež
toho istého dňa. Nebol však doručený žalovanému v 3/ rade, vo vzťahu ku ktorému bol nárok uplatnený
ako nárok voči ručiteľovi majúcemu v konaní postavenie samostatného procesného spoločníka. Voči
vydanému platobnému rozkazu, ako zo spisu vyplýva, podalo odpor Združenie na ochranu občana
spotrebiteľa HOOS, ktoré do konania vstúpilo ako vedľajší účastník. Z uznesenia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/357/2012 z 30.10.2013 pritom vyplýva, že oznámením tretieho
subjektu, že vstupuje do konania ako vedľajší účastník na strane žalovaného v štádiu skráteného
(rozkazného) konania nenástávajú účinky vzniku vedľajšieho účastníctva tohto subjektu. Vylučuje to
zmysel a účel inštitútu vedľajšieho účastníctva v spojení so zmyslom a účelom inštitútu skráteného
konania. Neprichádza preto do úvahy podanie odporu proti platobnému rozkazu takýmto subjektom.

Zo spisu vyplýva, že súd prvej inštancie v rozpore s názorom vyplývajúcim z citovaného rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR sa nevysporiadal s tým, či odpor, ktorý bol podaný Združením na ochranu občana
spotrebiteľa HOOS v postavení vedľajšieho účastníka vyvolal účinky predpokladané v tom čase platným
Občianskym súdnym poriadkom (§ 173 ods. 2 veta druhá).

12. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie o náhrade trov konania vrátane trov odvolacieho
konania (§ 396 ods. 3 CSP).

13. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 2:1 (§ 3 ods. 1
zákona č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd

rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.