Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 10, 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/50/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2213207928
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniel Ilavský

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2213207928.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Daniela Ilavského a sudcov JUDr.

Kataríny Slováčekovej a Mgr. Jozefa Mačeja, v právnej veci žalobkyne: Československá obchodná
banka, a.s., so sídlom Žižkova 11, 811 02 Bratislava, IČO: 36 854 140, zastúpená splnomocnenkyňou:
HMG LEGAL, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Červeňova 14, 811 03 Bratislava, proti
žalovanému: H. Y., nar. XX. R. XXXX, trvale bytom W.. T. XXXX/XX, XXX XX H. L., o zaplatenie 1.208,98
eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda z 29.
októbra 2015, č.k. 16C/158/2014-79, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaný má voči žalobkyni nárok na náhradu účelne vynaložených trov odvolacieho konania v
plnom rozsahu s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným
uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu o zaplatenie 1.208,98 eur, 18,9%
ročného úroku zo sumy 969,30 eur od 25. januára 2013, 8,75% ročného úroku z omeškania z tej istej
sumy od 25. januára 2013 a 25% ročného úroku z omeškania zo sumy 86,67 eur od 1. januára 2013
zamietol a výrokom II. žalobkyni náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne

použitím ust. § 120 ods. 1 O.z. (zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom v čase
uzavretia zmluvy), § 708 ods. 2, § 710, § 497, § 502, § 504 ObZ (zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný
zákonník v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy), § 142 ods. 1, § 151 ods. 1, § 152 ods. 2, § 167
ods. 2 O.s.p. (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení účinnom do 30. júna 2016). Vecne
mal za to, že žalobkyňa a žalovaný ako „držiteľ karty“ dňa 15. októbra 2008 podpísali listinu označenú
ako „Zmluva o vydaní a používaní ČSOB kreditnej karty. Listom z toho istého dňa žalobkyňa oznámila
žalovanému, že mu poskytne úver ku kreditnej karte do výšky 497,91 eur, ktorý môže čerpať do 15.

októbra 2008, kedy mu aj bol otvorený úverový účet. Žalovaný dohodnuté splátky riadne a včas neplnil, v
dôsledku čoho žalobkyňa úver zosplatnila k 20. januáru 2011 a vyzvala žalovaného na zaplatenie sumy
626,37 eur a to do 3. februára 2011. Žalobkyňa si svoje nároky voči žalovanému odvodzovala z údajnej
zmluvy o bežnom účte, ktorú so žalovaným uzavrela a na ktorej mal žalovaný povolené prečerpanie.
Vykonaným dokazovaním sa však existencia žiadnej takejto zmluvy nepreukázala. Žalobkyňa napriek
svojmu dôkaznému bremenu nepredložila zmluvu o bežnom účte, hoci jej existenciu v žalobe tvrdila.
Ak mala v úmysle pre seba vyvodzovať určité práva, bolo jej povinnosťou dokázať jej existenciu a

obsah. Žalobkyňa si musela byť vedomá toho, že vyššie uvedené musí preukázať, aby uniesla dôkazné
bremeno a mohla byť v konaní úspešná, no neučinila tak. Keďže vykonaným dokazovaním nebola
preukázaná zmluva o bežnom účet, a tým ani existencia dohody v zmysle § 710 ObZ, nebolo možné
zistiť či mohlo v súlade so zákonom a so zmluvou vôbec k povolenému prečerpaniu na bežnom účetdôjsť. Z vykonaného dokazovania však vyplýva existencia zmluvy o vydaní a používaní kreditnej karty,
ktorá napĺňa definíciu zmluvy o úvere v zmysle § 497 ObZ. Súd prvej inštancie mal za to, že nárok
žalobkyne na vrátenie poskytnutého úveru z kreditnej karty a jeho úrokov sa tak odvíja od preukázania

jeho čerpania. V tomto prípade však nebolo zistené či a kedy došlo k poskytnutiu úveru žalovanému, v
akej výške, a kedy bol splatený, v dôsledku čoho nemožno považovať za dokázané, že žalobkyni vznikol
nárok, ktorý by si mohla uplatňovať voči žalovanému. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne
§ 142 ods. 1, § 152 ods. 2, § 167 ods. 2 a § 151 ods. 1 O.s.p. a vecne plným úspechom žalovaného
v konaní, ktorý si však náhradu trov konania neuplatnil a tak nebol dôvod o nich rozhodovať.

2. Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa prostredníctvom splnomocnenkyne včas odvolanie s
návrhom, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Žalobkyňa si odvolaním zároveň uplatnila náhradu trov
konania vo výške 83,76 eur. Žalobkyňa má za to, že súdu prvej inštancie boli predložené všetky potrebné
dôkazy na to, aby mal dostatočne preukázaný skutkový stav. Poukazuje na súhrnný prehľad , ktorý

bol súdu priložený ako príloha podania zo dňa 25.10.2015, a z ktorých jasne vyplývajú všetky súdom
požadované skutočnosti. Žalobkyni teda nie je zrejmé, na základe akých dôvodov prvoinštančný súd
vyhodnotil predmetné dôkazy ako nedostačujúce. Má za to, že súhrnný prehľad predložený žalobkyňou
jasne a dostatočne preukazuje podstatné skutočnosti uplatňovaného nároku. Dodala, že súdu nie je
potrebné osvedčovať skutočnosti, ktoré sú jasné a zrejmé, a ktoré žiadna zo strán nenamieta. Uzavrela,

že uvedený právny názor súdu prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí, je nesprávny nielen z dôvodu
nedostatočne zisteného skutkového stavu, ale aj z dôvodu nedostatočného a nesprávneho právneho
posúdenia veci.

3. Žalovaný odvolací návrh nepodal a k podanému odvolaniu sa nevyjadril.

4. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z.z., ďalej C.s.p.),
ktorý nahradil a zrušil do 30. júna 2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej
O.s.p.). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe
prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 C.s.p. (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento

zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa C.s.p.. Keďže ale
odvolanie bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho podania bolo nutné posúdiť podľa
právneho stavu existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení O.s.p..
Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov C.s.p. o spravodlivosti
ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty,

vrátane naplnenia legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo, za
účinnosti skoršej úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1 a 2 C.s.p.), ako aj potreba ústavne konformného
i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 C.s.p.).

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas

(§ 204 ods. 1 v čase podania odvolania účinného zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku
- ďalej O.s.p., aktuálne § 362 ods. 1 C.s.p.), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 201 O.s.p., akt. § 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti
ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťal (§ 201 a 202 O.s.p., akt. § 355 ods. 1 C.s.p.)
po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p., akt. § 127 a § 365

C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p.,
ktoré má ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. g/ a h/ C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach
daných rozsahom (§ 379 C.s.p.) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 C.s.p.), s prihliadnutím ex offo na
prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 C.s.p.), súc pritom viazaný
skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§

383 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario), keď
miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke
súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je
možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, v
dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 C.s.p.. Rozsudok

odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený dňa 10. septembra 2017.

6. Predmetom konania vedeného pred súdom prvej inštancie pod sp. zn. 16C/158/2014 je zaplatenie
sumy 1.208,98 eur (istina, úrok z omeškania, úrok z úveru, poplatky, zostatok na bežnom účte), 18,90%ročný riadny úrok zo sumy 969,30 eur od 25.01.2013 do zaplatenia, 8,75% ročný úrok z omeškania zo
sumy 969,30 eur od 25.01.2013, úrok z omeškania 25% ročne zo sumy 86,76 eur (zostatok na bežnom
účte) od 01.01.2013 do zaplatenia, trovy konania a trovy právneho zastúpenia vo výške 166,13 eur.

7. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým
bola žaloba žalobkyne v celom rozsahu zamietnutá a žalobkyni nebola priznaná náhrada trov konania.

8. Predovšetkým totiž odvolací súd nemal dôvod nesúhlasiť argumentáciou použitou súdom prvej

inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia vo veci samej tak ako táto - rozumej
argumentácia - vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku. U dôvodov predostretých okresným
súdom dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo konštatovať ich
správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 387 ods. 2 C.s.p.), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej
veci splniac si povinnosť vysporiadať sa i s tzv. odvolacími námietkami a preto, ale aj pre celkovú úplnosť
nad rámec už uvedeného súdom prvej inštancie dopĺňa (§ 387 ods. 2 C.s.p. in fine) nasledovné:

9. V prejednávanej veci sa žalobkyňa domáhala uloženia žalovanému povinnosti zaplatiť jej sumu
1.208,98 eur (istina, úrok z omeškania, úrok z úveru, poplatky, zostatok na bežnom účte), 18,90% úrok
riadny ročne zo sumy 969,30 eur od 25.01.2013 do zaplatenia, 8,75% úrok z omeškania ročne zo
sumy 969,30 eur od 25.01.2013, úrok z omeškania 25% ročne zo sumy 86,76 eur (zostatok na bežnom

účte) od 01.01.2013 do zaplatenia, trovy konania a trovy právneho zastúpenia vo výške 166,13 eur.
Z obsahu spisu tak ako to i už predtým súd prvej inštancie zistil vyplýva, a teda z listín predložených
žalobkyňou vyplýva, že dňa 15.10.2008 žalobkyňa so žalovaným uzatvorili Zmluvu o vydaní a používaní
ČSOB kreditnej karty. Zároveň v ten istý deň oznámila žalobkyňa žalovanému listom označeným ako
„Oznámenie o poskytnutí úveru k ČSOB Kreditnej karte vo výške 15.000 Sk s čerpaním od 15.10.2008

a dňom splatnosti vždy k 20. dňu v mesiaci. Dňa 23.01.2011 žalobkyňa oznámila žalovanému, že jeho
dlh na kreditnej karte sa stal splatným a vyzvala ho k okamžitému zaplateniu dlžnej čiastky, ktorá
predstavovala sumu 626,37 eur, a to do 03.02.2011.

10. Podľa ust. § 120 ods. 1 O.s.p. (účinného v čase vydania napadnutého rozhodnutia), účastníci sú

povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov
vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ktoré navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie
nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Podľa ods. 4 súd je povinný okrem vecí podľa ods. 2 poučiť
účastníkov, že všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia
uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie (§ 115a)

najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a
označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len
za podmienok uvedených v § 205a.

11. S poukazom na vyššie citované zákonné ustanovenia je zrejmé, že navrhovanie dôkazov má priamu

spojitosť s povinnosťou tvrdenia. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie
súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých účastníkmi v opačnom
procesnompostavení,nežjeúčastník,ktorýnesplnilalebonedostatočnesplnilsvojudôkaznúpovinnosť.
Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky unesenie dôkazného bremena. Dôkazným
bremenom je zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých alebo

z vykonaných dôkazov. Zmysel uplatňovania dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho
uplatneniazákladnéhoprávanasúdnuochranuajvprípadoch,vktorýchsavykonávajúvšetkynavrhnuté
dôkazy, prípadne aj iné, než navrhnuté a súd napriek tomu nemá jednoznačný skutkový základ pre
svoje rozhodnutie. V tomto prípade musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze, ktorej dopad (neúspech v
konaní)pričítatomuúčastníkovi,naktorompredovšetkýmpodľapredpisovhmotnéhoprávaležídôkazné

bremeno, t.j. zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva.

12. Žalobkyňa v žalobnom návrhu zo dňa 1. apríla 2013 doručenému súdu prvej inštancie dňa 22.
apríla 2013, a ani v priebehu prvoinštančného konania nešpecifikovala a nekonkretizovala žalovanú
pohľadávkuspôsobom,ktorýbybolomožnépovažovaťzaspôsobjasný,zrozumiteľnýaurčitý.Neurobila

tak ani podaním z 27. októbra 2015, ktorým síce doložila listinné dokumenty, ktoré podľa jej tvrdenia
predostretého v odvolaní jasne a konkrétne špecifikovala pohľadávku. Napokon, možnosť doplniť listiny
preukazujúce odôvodnenosť jej žalobného návrhu mala i na nariadenom pojednávaní dňa 29.10.2015,
na ktoré sa nedostavila a tým sa ako súd prvej inštancie správne skonštatoval sama obrala o možnosťzistiť, čo súd pri vyhodnotení dôkazov považoval za sporné. Žalobkyňa uviedla, že medzi ňou a
žalovanýmdošlokuzavretiuzmluvyobežnomúčte,odktorejsažalobnýnávrhodvíjal,avšaktátozmluva
ako základ a predpoklad úspešnosti nebola súdu prvej inštancie predložená.

13. Nebolo úlohou a povinnosťou súdu prvej inštancie z predložených listín vyvodzovať, z čoho
pozostáva žalovaná istina a ako sa žalobkyňa k predloženému vyčísleniu žalovanej pohľadávky
dopracovala. Naopak, bola to práve žalobkyňa, ktorá mala povinnosť presne vymedziť a určiť z
čoho pozostáva žalovaná suma, predniesť skutočnosti, od preukázania ktorých záviselo uloženie

povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni žalovanú pohľadávku. V odvolacom konaní žalobkyňa
prakticky zopakovala tvrdenia obsiahnuté v jej písomných podaniach predložených súdu prvej inštancie.

14. Odvolací súd je toho názoru, že pripojený výpis z účtu je bankovým informačným systémom, ktorého
dôveryhodnosťodsúhlasilabanka.Suvedenýmjemožnéstotožniťsa.Niejespochybňovanýinformačný
systém ako taký, ale hodnovernosť údajov v ňom obsiahnutých a to z toho dôvodu, že nie sú známe

rozhodujúce vstupné údaje, na základe ktorých uvedený systém vyhotovil výstupné údaje vo výpise z
účtu. Chýba totiž výška povoleného prečerpania, teda výška úveru. Chýbajú aj ostatné vstupné údaje,
kedy a koľko žalovaný čerpal, kedy koľko bolo uhradené a započítané a prečo. Chýbajú údaje o tom, s
akou percentuálnou sadzbou a za aké konkrétne časové obdobie a z akej konkrétnej sumy sa počítali
úroky a pod. Z týchto dôvodov potom nebolo možné vôbec posúdiť dôvodnosť či nedôvodnosť žaloby.

Nebolo možné posúdiť, či žalobkyňa má právo alebo nie na to, čo žaluje a z akého právneho titulu.
Nebolo možné posúdiť, či žalovaný je povinný zaplatiť to, čo žaluje žalobca alebo nie a z akého titulu.
Nebolo možné prepočítať a ani posúdiť tvrdenia žalobkyne o dôvodnosti žalovanej sumy. Nestačí len
tvrdiť, že žalovaný niečo dlhuje. Nutné je každé tvrdenie, teda aj tvrdenie o existencii dlhu preukázať.
K tomu však nestačí predložiť len výpis a doklady, ktoré žalobkyňa predložila. Z týchto listín nebolo

možné jednoznačne a spoľahlivo zistiť, z akých čiastkových nárokov žalovaná suma pozostáva, ako k
nim žalovaná dospela. Sumu akú žalovaný čerpal a koľko celkom uhradil. Akým spôsobom žalobkyňa
započítala vykonané úhrady, prečo spôsobom, akým ho vykonala.

15. V tomto smere odvolací súd poukazuje i na to, že teória procesného práva podmieňuje úspech

účastníka konania v spore unesením dvoch bremien. Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré
môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno tieto skutočnosti preukázať. Základnou normou
upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je ustanovenie § 120 ods. 1 veta prvá O.s.p., podľa
ktorého účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Uvedené ustanovenie
stanovuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje

tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch konania. Účastník, ktorý
neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe
takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných
dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich
tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo

pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť
účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom
toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na
základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka
nepriaznivé rozhodnutie. Aby účastník mohol splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy,

musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie
skutočností účastníkom, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou
je úzka vzájomná väzba. Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska
hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti
tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec

netvrdil a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o
skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti
bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon účastníkom
ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností
je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto

norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako
rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. Z tohto bremena tvrdenia potom pre
žalobcu vyplýva bremeno dôkazné len pokiaľ ide o preukázanie tvrdenia, že zmluva bola uzavretá.
Ak táto skutočnosť bude preukázaná, žalobca uniesol ako bremeno tvrdenia, tak i dôkazné bremeno.Naopak žalovaný, ak sa chce úspešne brániť, musí o svojom tvrdení ponúknuť dôkazy (ak nebude
na mieste obrana námietkou premlčania, započítania a pod.). Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a
dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore v závislosti na tom, ako vymedzuje právna norma práva

a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca,
zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného.

16. Keďže žalobca takýmto dôkazom (napr. zmluvou o bežnom účte ako i prehľadom platieb
realizovaných prostredníctvom vydanej platobnej karty) nedisponoval, v konaní pred súdom prvej

inštancie takýto dôkaz nepredložil, nebolo možné žalobe vyhovieť a navyše nebolo zrejmé, ako potom
žalobca vôbec vyčísloval istinu ako i uplatnené úroky a úroky z omeškania. Samotná skutočnosť,
že pohľadávka v uplatnenej výške existovala na preukázanie tejto skutočnosti nepostačuje. Pokiaľ
teda žalobca v konaní nepreukázal čerpanie úveru žalovaným ako i ďalšie skutočnosti potrebné pre
rozhodnutie súdu prvej inštancie tak ako to sám prvoinštančný súd vo svojom rozhodnutí špecifikoval,
bolo potrebné žalobu zamietnuť z dôvodu neunesenia dôkazného bremena žalobcom.

17. Odvolací súd poukazuje i na to, že zákon pripúšťa skutočnosti alebo dôkazy v odvolacom konaní,
v ktorom sa napáda rozhodnutie vynesené v sporovom prvoinštančnom konaní, iba v obmedzenom
rozsahu. Účastník zásadne nemôže uplatniť v odvolacom konaní tie dôkazy a skutočnosti, ktoré mohol
uplatniť, ale neurobil tak v základnom konaní pred súdom prvej inštancie. Tieto dôkazy a skutočnosti

nemôže vziať do úvahy ani odvolací súd. Tento prístup je základom neúplného apelačného systému,
ktorý nahradil v sporovom konaní predošlý úplný apelačný systém, v ktorom sa bez obmedzenia
pripúšťali tzv. nóva. V sporovom konaní sa považuje súd prvej inštancie za súd, ktorý zisťuje skutkový
stav. Tento súd vedie účastníkov k tomu, aby sa pred ním vykonali všetky navrhnuté dôkazy potrebné
na preukázanie sporných, právne závažných a významných skutkových tvrdení.

18. Pokiaľ ide o námietku nedostatočnosti odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd
dodáva, že Ústavný súd Slovenskej republiky v zhode s rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre
ľudské práva stabilne judikuje, že povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie neznamená automaticky
povinnosť poskytnúť podrobnú odpoveď na každý nastolený argument. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na
záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces
(napr. sp. zn. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, III. ÚS 191/2013). Rozsah povinnosti odôvodniť
súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzované s ohľadom na
okolnosti každého prípadu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 163/2015

zo 17. marca 2016).
Odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade súd prvej inštancie v odôvodnení svojho
rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,
stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne
predpisy,ktoréaplikovalnaprejednávanýprípadazktorýchvyvodilsvojeprávnezávery,ktoréprimerane

vysvetlil. Z pohľadu logiky a argumentačnej súdržnosti nebolo možné odôvodneniu napadnutého
rozhodnutia súdu prvej inštancie vytknúť závažné nedostatky. Do práva na spravodlivý súdny proces
nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov (sp. zn. IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník
konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkou

a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Odvolacia námietka žalobkyne, týkajúca sa nedostatku obsahových
náležitostí napadnutého rozhodnutia, ako i jeho arbitrárnosti, preto nemohla obstáť, rovnako ako ani
argument o porušení práva na spravodlivý proces.

19. Keďže v prejednávanej veci ako už bolo uvedené súd prvej inštancie zo správnych skutkových

záverov vyvodil správne právne závery a aplikoval správne zákonné ustanovenia, odvolací súd preto
podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil,
keď tento správne rozhodol aj o trovách konania.

20. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný a podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p. mu vzniklo

právo voči žalobkyni na náhradu účelne vynaložených trov odvolacieho konania v rozsahu 100%, pričom
o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej
samostatným uznesením.21. K prijatiu tohto rozhodnutia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná
veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení a § 393 ods.2 posledná
veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil (§
426 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435

C.s.p.).