Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, October 31, 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21CoKR/15/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114226084
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Vyskočová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2114226084.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andrey Vyskočovej a sudcov JUDr.
Pavla Lacza a JUDr. Ľuboslavy Vankovej v právnej veci žalobcu: Ing. O. S., narodený X.X.XXXX,
bytom V. N. XXXX/XX, XXX XX R., zastúpený: Advokátska kancelária Hagara - Hagarová, s.r.o.,
so sídlom Daniela Dlabača 35, 010 01 Žilina, IČO: 36 806 498, proti žalovanému: PREFA Bytča
- Hrabové.SK, s.r.o., so sídlom Pekárska 11, 917 01 Trnava, IČO: 31 630 405, Burian & partners,

s.r.o., so sídlo, V. Tvrdého 819/1, 010 01 Žilina, IČO: 47 254 483, o určenie popretých pohľadávok
v reštrukturalizačnom konaní, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa
01.04.2016 č.k. 36Cbi/36/2014-194, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 01.04.2016 č.k. 36Cbi/36/2014-194 rozhodol tak, že: Určuje
sa, že pohľadávka žalobcu uplatnená v prihláške pohľadávky zo dňa 15.8.2014 pod poradovým č. 1 do
reštrukturalizačného konania dlžníka PREFA Bytča - Hrabové.SK s.r.o. vedeného na Okresnom súde
Trnava pod sp. zn. 25R/4/2014 vo výške 110.985,46 eur, ktorá vznikla z vyhlásenia o uznaní záväzku
a o súhlase s vykonateľnosťou z notárskej zápisnice a s exekúciou spísanej v notárskej zápisnici dňa
5.3.2008 v notárskom úrade JUDr. Dana Tabačková, N24/2008, Nz9191/2008, NCRIs9119/2008, a ktorá

je zabezpečená v celom rozsahu záložným právom na základe záložnej zmluvy zo dňa 29.2.2008 je čo
do právneho dôvodu, vymáhateľnosti, výšky, zabezpečenia a poradia oprávnená a nesporná.
Určuje sa, že pohľadávka žalobcu uplatnená v prihláške pohľadávky zo dňa 15.8.2014 pod poradovým
č. 2 do reštrukturalizačného konania dlžníka PREFA Bytča - Hrabové.SK s.r.o. vedeného na Okresnom
súde Trnava pod sp. zn. 25R/4/2014 vo výške 141.523,86 eur, ktorá vznikla z vyhlásenia o uznaní
záväzkuaosúhlasesvykonateľnosťouznotárskejzápisniceasexekúciouspísanejvnotárskejzápisnici

dňa 5.3.2008 v notárskom úrade JUDr. Dana Tabačková, N24/2008, Nz9191/2008, NCRIs9119/2008 je
čo do právneho dôvodu, vymáhateľnosti, výšky, zabezpečenia a poradia oprávnená a nesporná.
Určuje sa, že pohľadávka žalobcu uplatnená v prihláške pohľadávky zo dňa 15.8.2014 pod poradovým
č. 3 do reštrukturalizačného konania dlžníka PREFA Bytča - Hrabové.SK s.r.o. vedeného na Okresnom
súde Trnava pod sp. zn. 25R/4/2014 vo výške 215.361,48 eur, ktorá vznikla z vyhlásenia o uznaní
záväzkuaosúhlasesvykonateľnosťouznotárskejzápisniceasexekúciouspísanejvnotárskejzápisnici

dňa 5.3.2008 v notárskom úrade JUDr. Dana Tabačková, N24/2008, Nz9191/2008, NCRIs9119/2008 je
čo do právneho dôvodu, vymáhateľnosti, výšky, zabezpečenia a poradia oprávnená a nesporná.
Súd prvej inštancie zároveň uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo
výške 1.435,85 eur za trovy právneho zastúpenia, do rúk právneho zástupcu žalobcu, do troch dní od
právoplatnosti rozsudku.2. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil aplikáciou ustanovenia § 120 ods. 1, § 121,
§ 122, § 29 ods. 1, § 124 ods. 1, 2, 4, 6, 8 zákona č. 5/2005 Z.z., § 588 Občianskeho zákonníka, §
118a ods. 1, § 132 O.s.p.

Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že v konaní nebolo medzi stranami sporné
a súd mal za preukázané, že dňa 05.03.2008 bola na Notárskom úrade v Žiline pred notárkou
JUDr. Danou Tabačkovou za prítomnosti účastníkov Ing. Juraja Vnuka, dlžník, osoba povinná, PREFA
Bytča - Hrabové.SK, s.r.o., zastúpená konateľom Ing. Jurajom Vnukom, ručiteľ č. 1, osoba povinná,
PREFASTAV, a.s., zastúpená predsedom predstavenstva Ing. Jurajom Vnukom, ručiteľ č. 2, osoba

povinná, PREFA Bytča - Hrabové.SK zastúpená predsedom predstavenstva Ing. Jurajom Vnukom,
ručiteľ č. 3 osoba povinná spísaní notárska zápisnica sp. zn. N24/2008 NZ 9191/2008 NCRls 9119/2008.
Notárska zápisnica obsahuje vyhlásenie povinných osôb o uznaní záväzku podľa § 558 Občianskeho
zákonníka a o súhlase s vykonateľnosťou notárskej zápisnice a s exekúciou. V článku I. zápisnice je
uvedené, že Ing. Juraj Vnuk ako dlžník a osoba povinná a Ing. O. S. ako veriteľ a osoba oprávnená
uzavreli dňa 25.10.2006 zmluvu o pôžičke so splatnosťou dňa 25.10.2007, dňa 12.12.2006 zmluvu

o pôžičke so splatnosťou dňa 12.12.2007, dňa 31.1.2007 zmluvu o pôžičke so splatnosťou dňa
31.12.2007, dňa 23.10.2007 zmluvu o pôžičke so splatnosťou dňa 23.1.2008, dňa 31.1.2008 zmluvu o
pôžičke so splatnosťou dňa 28.2.2008 na základe ktorých veriteľ poskytol dlžníkovi pôžičky, ktoré ku
dňu spísania zápisnice po odrátaní doteraz vrátenej sumy činia dlžnú sumu spolu vo výške 340.237,67
eur (10.250.000 Sk). V článku II. zápisnice je uvedené, že Ing. Juraj Vnuk ako dlžník, PREFA Bytča

- Hrabové.SK s.r.o. ako ručiteľ č. 1, PREFASTAV a.s. ako ručiteľ č. 2 a PREFA Bytča - Hrabové a.s.
ako ručiteľ č. 3 a všetci spolu ako osoby povinné a Ing. O. S. ako veriteľ a osoba oprávnená uzavreli
dňa 5.3.2008 vyhlásenie dlžníka a ručiteľov o uznaní dlhu a záväzku splatiť ho, na základe ktorého
sa osoby povinné a osoba oprávnená dohodli, že dlh vo výške 340.237,67 eur (10.250.000 Sk) vrátia
v lehote do 30.4.2008. V prípade nedodržania lehoty splatnosti sa osoby povinné zaviazali zaplatiť

veriteľovi úrok z omeškania vo výške 12 % ročne z dlhovanej sumy a zmluvnú pokutu vo výške 0,05
% denne z dlhovanej sumy. Prítomní účastníci notársku zápisnicu po prečítaní na znak súhlasu s jej
obsahom schválili a vlastnoručne podpísali a to dlžník Ing. Juraj Vnuk aj za ručiteľov č. 1, 2, 3. Prílohou
č. 1 notárskej zápisnice (vyhlásenie dlžníka a ručiteľov o uznaní dlhu a záväzku splatiť ho) je písomné
vyhlásenie veriteľa Ing. O. S., dlžníka Ing. Juraj Vnuka a PREFA Bytča - Hrabové.SK s.r.o. ako ručiteľa

č. 1, PREFASTAV a.s. ako ručiteľa č. 2 a PREFA Bytča - Hrabové a.s. ako ručiteľa č. 3, v článku II,
že pôvodný záväzok dlžníka voči veriteľovi vyplývajúci zo zmlúv o pôžičke uzavretých dňa 25.10.2006,
12.12.2006, 31.1.2007, 23.10.2007, 31.1.2008 sa stal splatný v celej výške z dôvodu ukončenia doby na
ktorú boli sumy v týchto pôžičkách požičané. Dlžník a ručitelia týmto uznali tento svoj dlh voči veriteľovi,
ktorý po odrátaní doteraz vrátenej sumy predstavuje 340.237,67 eur (10.250.000 Sk), ktorú dlhovanú

sumu sa zaviazali dlžník a ručitelia vrátiť veriteľovi do 30.4.2008. Pri uznaní dlhu tak zmluvné strany
vzali do úvahy všetky dovtedy uhradené čiastkové plnenia, ktoré dlžník uhradil veriteľovi titulom zmlúv o
pôžičkách.VčlánkuIIIsistranydohodli,ževprípadeporušeniazáväzkuvrátiťveriteľovidlhdo30.4.2008
sa dlžník a ručitelia zaviazali zaplatiť veriteľovi úrok z omeškania 12 % ročne a zmluvnú pokutu 0,05
% denne. Zmluvné strany vyhlásili, že zmluvu uzavreli slobodne a vážne, prečítali si ju, jej obsahu

porozumeli a na znak svojho súhlasu ju vlastnoručne a dobrovoľne podpísali.
Právnym dôsledkom uznania dlhu je vznik vyvrátiteľnej domnienky o tom, že dlh, záväzok v čase jeho
uznania dlžníkom existoval. Dôsledkom vyvrátiteľnosti tejto domnienky je to, že dlžník má aj naďalej
možnosť dokázať, že uznaný záväzok v čase uskutočnenia aktu uznania v skutočnosti neexistoval, či
už preto, lebo nikdy nevznikol alebo preto, lebo ešte pred jeho uznaním zanikol. V prípade, že dlžník

neunesie bremeno tvrdenia a dôkazu o tom, že v dobe uznania záväzku tento neexistoval, súd bude
mať na základe uvedenej právnej domnienky skutočnosť existencie uznaného záväzku za preukázanú
(§ 133 O.s.p.). Je teda vecou dlžníka, aby dokazoval neexistenciu záväzku, ktorý uznal a popr. niesol i
všetky dôsledky z toho, že túto skutočnosť v súdnom konaní nepreukázal.
Vzhľadom k tomu, že žalovaný v zastúpení štatutárnym zástupcom Ing. Jurajom Vnukom písomne uznal

dňa 5.8.2008 dlh voči žalobcovi čo do právneho titulu a čo do výšky 340.237,67 eur bolo na žalovanom,
aby v konaní dostatočne hodnoverne a bez pochybností preukázal, že dlh v tejto výške k tomuto dni
neexistoval a vyvrátil tým právnu domnienku jeho existencie. V tomto smere žalovaného zaťažovalo
dôkazné bremeno. Žalovaný sa v konaní bránil tvrdením, že dlh vo výške ako bol uznaný neexistoval,
nakoľko veriteľ Ing. S. v minulosti neposkytol dlžníkovi nikdy finančné prostriedky vo výške, ako bolo

dohodnuté v jednotlivých zmluvách o pôžičke, ale poskytol mu finančné prostriedky v sume nižšej. Toto
svoje tvrdenie žalovaný preukazoval výpoveďou konateľa Ing. Vnuka a výpismi z bankového účtu o
prijatých platbách od žalobcu. Súd prvej inštancie mal však za to, že výpoveď konateľa žalovaného
(zároveň samotného dlžníka) vystupujúceho vo vzťahu k žalobcovi ako ručiteľ v 1. rade nie je sama osebe dostatočne hodnoverným dôkazom, aby vyvrátila tvrdenia žalobcu o existencii dlhu a o rozsahu
plnenia pôžičky. Rovnako bankové výpisy o poskytovaní finančných prostriedkov na základe zmlúv o
pôžičkách, bez ďalšieho, nepreukazujú jednoznačne, že sa plnilo zo zmlúv o pôžičke len týmto a výlučne

len týmto spôsobom. Bankové výpisy nevyvracajú bez pochybností tvrdenia žalobcu o tom, že plnil,
poskytoval pôžičky nie len bezhotovostným prevodom, ale vo zvyšnej časti aj v hotovosti. Žalobca v
konaní tvrdil, že časť pôžičiek plnil bezhotovostným prevodom (a tým vlastne potvrdil obsah bankových
výpisov, na ktoré odkazoval žalovaný) a časť plnil hotovostne, odovzdaním finančných prostriedkov v
hotovosti osobne dlžníkovi Ing. Vnukovi. V uvedenej súvislosti bolo nutné sa oboznámiť s obsahom

písomných zmlúv o pôžičkách a zmluvnými stranami dohodnutým spôsobom poskytnutia pôžičky.
Súd prvej inštancie mal z písomných zmlúv o pôžičkách zo dňa 12.12.2006, 31.1.2007, 23.10.2007
a 31.1.2008 preukázané, že v čl. II. bod. 4. každej so zmlúv, dlžník Ing. Vnuk jednoznačne a určite
vyhlásil, deklaroval, že prevzal pri podpise zmluvy sumu vo výške uvedenej v tej ktorej zmluve. Z
uvedeného prehlásenia dlžníka je tak jednoznačne preukázané a samotným dlžníkom potvrdené, že
mu veriteľ Ing. S. plnil, odovzdal finančné prostriedky vo výške aká je uvedená v tej ktorej zmluve a

nie len časť finančných prostriedkov, ale celú sumu. Žalovaný nevyvrátil hodnoverne svoje vyhlásenie
z minulosti, že prevzal celú sumu uvedenú v zmluve o pôžičke a nie sumu nižšiu, sumu poskytnutú mu
len bezhotovostne. V tomto smere a to vzhľadom na prenesenie dôkazného bremena, zaťažovalo práve
žalovaného dôkazné bremeno preukázať, že mu v minulosti žalobca ako veriteľ plnil v nižšom rozsahu,
v nižšej sume ako je uvedené v samotnej písomnej zmluve o pôžičke.

Súd prvej inštancie mal za to, že dlžník Ing. Vnuk ani žiadnym hodnoverným, logickým a racionálnym
spôsobomneobjasnilrozpormedzikonanímzminulosti,keďpotvrdil,odsúhlasilprevzatiecelejvpôžičke
uvedenej sumy a súčasným tvrdením, že mu pôžička bola poskytnutá v sume nižšej ako je v zmluve
uvedené. Ďalšie dôkazy a to najmä listinné (majúce vzhľadom na formu vyššiu mieru hodnovernosti)
ako sú napr. vystavené zmenky k jednotlivým zmluvám o pôžičke, uznanie dlhu, ďalšie vyhlásenia

dlžníka a ručiteľov, preukazujú plnenie a odovzdanie celej, v tej ktorej zmluve o pôžičke uvedenej sumy.
Žalovaný vysvetľoval svoje nepravdivé vyhlásenia z minulosti tým, že so žalobcom boli dohodnutí, že
zvyšná žalobcom nevyplatená časť pôžičky predstavuje úrok z omeškania resp. bude zohľadnená v
prípadnom vstupe žalobcu do obchodných spoločností ovládaných dlžníkom. Bolo na žalovanom, aby
toto svoje tvrdenie opäť pred súdom jednoznačne preukázal. Okrem svojich tvrdení však žalovaný

neponúkol žiaden hodnoverný dôkaz, ktorý by opäť vyvracal tvrdenia o bezúročnosti poskytnutých
pôžičiek. Na rozdiel od uvedených písomných zmlúv o pôžičke totožného znenia čl. II. bod 4. zmluvy,
ktoré obsahujú vyhlásenie dlžníka „len“ o prevzatí požičiavanej sumy, bez špecifikácie či v hotovosti
alebo bezhotovostne (prípadne časť v hotovosti a časť bezhotovostne), tak v zmluve o pôžičke zo dňa
25.10.2006jeupresnené,žesumabolaprevzatádlžníkomvhotovosti.Vkonanínebolomedzisporovými

stranami sporné, že obe zmluvné strany sa od tohto písomne v zmluve dohodnutého spôsobu plnenia
odklonili. Žalobca potvrdil, že plnil aj bezhotovostne a žalovaný taktiež potvrdil, že z tejto zmluvy prijal
len bezhotovostné plnenie. Strany sa však už nezhodli v tom, či sa plnilo výlučne bezhotovostne alebo
aj čiastočne hotovostne. Žalobca v konaní tvrdil, že aj z tejto zmluvy o pôžičke okrem bezhotovostného
plnenia plnil aj zvyšok v hotovosti, čo žalovaný popieral. Súd prvej inštancie mal za to, že pri právnom

posúdení nie je až tak rozhodujúci rozpor v spôsobe plnenia dohodnutom v č. II bod. 4 zmluvy a reálnym
plnením, ako je rozhodujúce a zásadné, že aj pri tejto zmluve dlžník bez výhrad a jednoznačne potvrdil,
deklaroval prevzatie celej v zmluve uvedenej sumy 82.320,92 eur (2.480.000,-Sk). Uvedená skutočnosť,
prevzatie sumy, bola na základe písomnej zmluvy o pôžičke zo dňa 25.6.2006 bezpochyby preukázaná
a to je rozhodujúce. Preukázanie, že sa neplnilo čiastočne aj v hotovosti opäť aj pri tejto zmluve zo strany

žalovaného nebolo. Ak chcel byť žalovaný úspešný v spore, musel preukázať, že dlh nevznikol resp.
že vnikol v inej (nižšej) výške ako tvrdí žalobca.
Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný žiadnym hodnoverným spôsobom nevyvrátil právnu
domnienku založenú písomným uznaním dlhu o právnom titule vzniku dlhu a o výške dlhu v čase jeho
uznania 340.237,67 eur, neuniesol dôkazné bremeno, ktoré ho v tomto smere zaťažovalo, a preto súd

prvej inštancie vychádzal pri právnom posúdení zo skutočnosti, že ku dňu uznania dlhu bol tento dlh
vo výške 340.237,67 eur. V notárskej zápisnici a v jej prílohe sa dlžník a s ním aj ručitelia zaviazali dlh
vrátiť v lehote do 30.4.2008 a v prípade nedodržania lehoty splatnosti sa zaviazali zaplatiť veriteľovi
úrok z omeškania vo výške 12 % ročne z dlhovanej sumy a zmluvnú pokutu vo výške 0,05 % denne z
dlhovanej sumy. Nebolo medzi stranami sporné, že dlžník celý dlh v lehote splatnosti neuhradil, dostal sa

do omeškania s úhradou dlhu, a preto mu vznikla povinnosť uhradiť okrem dlžnej istiny 110.985,49 eur
aj zmluvný úrok z omeškania 141.523,86 eur a zmluvnú pokutu 215.361,48 eur, dojednanú pre prípad
porušenia tejto svojej zmluvnej povinnosti. Sám žalobca potvrdil, že od uznania dlhu mu dlžník čiastočneplnil, čo nebolo medzi stranami sporné a čiastočne plnenie zohľadnil pri špecifikácii a vyčíslení svojej
prihlásenej pohľadávky v časti úrokov z omeškania a zmluvnej pokuty.
Pokiaľ ide o obranu žalovaného, že nakoľko zmluva o pôžičke je reálnym kontraktom, vyžaduje sa

na jej platnosť aj reálne, skutočné plnenie v celom, v zmluve dohodnutom rozsahu, a pretože v danej
veci v časti ide len o fiktívne plnenie, ktoré reálne nenastalo, tak sú zmluvy o pôžičke, teda nie len jej
časť, z uvedeného dôvodu absolútne neplatné a neplatné sú aj akékoľvek ďalšie akcesorické zmluvy
a právne úkony, súd prvej inštancie uviedol, že k preukázaniu čiastočného fiktívneho plnenia nedospel
a nebolo v konaní preukázané, že by žalobca neposkytol sumu pôžičky vo výške, ktorú výšku ako

prevzatú deklaroval, potvrdil v zmluve sám dlžník. Na základe toho ani nie je daný dôvod neplatnosti
žiadnej z napadnutých a žalovaným označených právnych úkonov. Žalovaný sa ďalej bránil tým, že na
dlžníka Ing. Vnuka bol pri podpise notárskej zápisnice, resp. uznaní dlhu vyvíjaný zo strany žalobcu
nedovolený nátlak, ktorý by opäť robil predmetný úkon neplatným. Nátlak zo strany žalobcu - veriteľa,
mal spočívať v tom, že veriteľ sa „vyhrážal“ dlžníkovi tým, že ak uznanie záväzku nepodpíše, tak veriteľ
sa bude domáhať splnenia svojho nároku cestou exekúcie. Súd prvej inštancie mal však za to, že

žalovanýmopísanéatvrdenékonanieveriteľa-žalobcuniejevžiadnomprípadebezprávnouvyhrážkou,
nedovoleným nátlakom smerujúcim k dlžníkovi (ručiteľom), ktorá by robila predmetné uznanie záväzku
úkonom neplatným, pretože ak veriteľ upozorní dlžníka na svoje zamýšľané ďalšie právne kroky, ktorými
sa bude domáhať uspokojenia svojej pohľadávky a to spôsobom výkonu rozhodnutia exekúciou na
základe exekučného titulu, nemožno takéto konanie hodnotiť ako nedovolené vyhrážanie, nátlak a o to

viac, keď sám dlžník a ručitelia s prípadnou exekúciou a vykonateľnosťou notárskej zápisnice vyjadrili
súhlas.
Dňa 1.4.2016 na pojednávaní žalovaný navrhol súdu zvážiť prerušenie daného konanie do rozhodnutia
Okresného súdu Žilina v konaní sp. zn. 17C/92/2014, v ktorom konaní sa súd bude zaoberať a bude
posudzovať okrem iného aj platnosť písomných zmlúv o pôžičke zo dňa 25.10.2006, 12.12.2006,

31.1.2007, 23.10.2007, 31.1.2008, 29.2.2008. Súd prvej inštancie mal za to, že predmetné konanie
prebiehajúce pred Okresným súdom Žilina nie je prekážkou konania súdu v danej veci a nerieši sa v ňom
žiadna otázka, ktorá môže a má rozhodujúci význam pre rozhodnutie súdu v danom sporovom konaní
o určenie popretých pohľadávok v reštrukturalizačnom konaní, ktorú by si súd prvej inštancie nemohol
vyriešiť a posúdiť sám. Pre právne posúdenie nároku uplatneného v danom konaní je rozhodujúce

a zásadné posúdenie uznania dlhu a platnosť tohto právneho úkonu, ktorý založil právnu domnienku
existencie dlhu. V danom konaní súd platnosť uznania dlhu skúmal a dospel k záveru o jeho platnosti.
Z dôvodu hospodárnosti a v záujme predchádzania zbytočných prieťahov v konaní súd prvej inštancie
o tomto procesnom návrhu nerozhodoval samostatne pred rozhodnutím o veci samej, ktorý procesný
postup nebol ani žiadnou zo strán namietaný.

Súd prvej inštancie rozhodol o náhrade trov konania v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p., v spojení s § 11 ods.
1 (základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je 1/13-ina výpočtového základu, ak
nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými
ťažkosťami) Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. tak, že procesne plne úspešnému žalobcovi priznal
plnú náhradu trov konania v sume 1.435,85 eur (za trovy právneho zastupovania za 2 úkony právnej

služby po á 103,11 eur /9.10.2014 prevzatie a príprava, 10.10.2014 podanie žaloby/ za 1 úkon po á
107,55 /8.7.2015 písomné vyjadrenie/, za 1 úkon po á 26,89 eur /1/4 odmeny za účasť na pojednávaní v
deň 23.10.2015 odročeného bez prejednania veci/, 2 úkony po á 110 eur /účasť na pojednávaní v dňoch
13.1.2016 a 1.4.2016/, náhrada hotových výdavkov (§ 15 a nasl. vyhlášky): 3 x náhrada cestovného
Žilina - Trnava a späť, 157 km, spolu 291,26 eur, 2 x režijný paušál (§ 16 vyhlášky) po á 8,04 eur , 2

x režijný paušál po á 8,39 eur, 2 x po á 8,58 eur, náhrada za stratu času (§ 17 ods. 1 vyhlášky): 3 x
Žilina - Trnava a späť, 8 polhodín po á 13,98, 8 polhodín po á 14,30 a 8 polhodín po á 14,30 eur, spolu
408,77 eur, odmena a náhrady zvýšené podľa § 18 ods. 3 vyhlášky o 20 % daň z pridanej hodnoty)
proti procesne neúspešnému žalovanému tým, že v zmysle § 149 ods. 1 O.s.p. priznanú náhradu trov
konania uložil zaplatiť do rúk právneho zástupcu žalobcu.

3. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný a žiadal, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
Odvolateľ svoje odvolanie odôvodnil z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. c), d), f), O.s.p. a to
vo všetkých výrokoch, ktorým súd nároku vyhovel. Žalovaný má za to, že súd prvej inštancie sa

nedostatočne vysporiadal s neplatnosťou základných právnych úkonov, na ktorých neplatnosť žalovaný
poukazoval a to zmlúv o pôžičkách uzavretých medzi žalobcom ako dlžníkom a žalovaným ako
veriteľom dňa 25.10.2006, dňa 12.12.2006, dňa 31.01.2007, dňa 23.10.2007, dňa 31.01.2008 a dňa
29.02.2008. Absolútnou neplatnosťou týchto zmlúv sa súd prvej inštancie vôbec nevyporiadaval a malza to, že ak žalovaný úkonom zo dňa 29.2.2008 uznal svoj záväzok, de facto uznal aj existenciu
zmlúv o pôžičke, čo je však v rozpore s ustálenou judikatúrou, ako aj právnou definíciou uznania
záväzku, a teda že uznanie dlhu nie je novým právnym titulom záväzku, zakladá sa ním právna

domnienka, že dlh v čase jeho uznania existoval, ktorá je však vyvrátiteľná dôkazom opaku. Procesným
dôsledkom uznania dlhu je presun dôkazného bremena z veriteľa na dlžníka. Na dlžníkovi naopak
je, aby preukázal, že dlh nevznikol, že bol splnený alebo inak zanikol. Tieto skutočnosti sú totiž
pravým opakom toho, čo uvádza domnienka, t.j. sú spôsobilé, ak vyjdú v konaní najavo, vyvrátiť
obsah domnienky. Žalovaný sa práve snažil preukázať, že dlh nevznikol, no súd prvej inštancie

uveril argumentácii žalobcu o čiastočnom plnení hotovostne a čiastočnom plnení bezhotovostne, bez
predloženia dôkazu o takejto forme poskytnutia pôžičky, nakoľko obsah zmlúv o pôžičke nekorešponduje
so skutočnosťou, čím je rozhodnutie podľa názoru žalovaného nepreskúmateľné. Žalovaný opätovne
poukazuje na argumentáciu uvedenú vo vyjadrení zo dňa 13.11.2014, ktorá predstavuje gro obrany
žalovaného, a s ktorou sa súd prvej inštancie nevysporiadal napriek tomu, že je pre rozhodnutie
vo veci kľúčové. Žalovaný má za to, že takéto fiktívne bezúročné zmluvy o pôžičke sú právnym

úkonom absolútne neplatným. Sumy, poskytnuté z titulu pôžičiek, nekorešpondujú a nie sú identické
so sumami, ktoré sú predmetom uvedených zmlúv o pôžičke, keďže jednotlivé sumy uvedené vo
vyššie uvedenej enumerácii zmlúv o pôžičke v sebe zahŕňali aj úroky za poskytnutie pôžičky. V tomto
prípade tak plnenia zrejme neboli plneniami zo zmlúv, ale z neplatného právneho úkonu, pri ktorých
však boli reálne poskytnuté sumy nižšie, ako boli deklarované v jednotlivých zmluvách o pôžičke a

teda v danom prípade sa jednalo plnenie z titulu neplatného právneho úkonu v zmysle § 451 a nasl.
Občianskeho zákonníka, čo zakladá inštitút bezdôvodného obohatenia. Keďže zmluva o pôžičke je
reálnym kontraktom, k jej platnému uzavretiu zákon obligatórne vyžaduje okrem iných podstatných
náležitostí právneho úkonu i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkov. Nakoľko
nedošlo k reálnemu odovzdaniu predmetov pôžičiek, ako boli definované v tej ktorej zmluve o pôžičke,

nedošlo k zhode vôle s prejavom a tým nemôže byť objektívne naplnený predpoklad definovaný v
ustanovení § 657 Občianskeho zákonníka a to, že dlžník má vrátiť veriteľovi síce druhovo určené
veci, peniaze, ale konkretizované konkrétnym množstvom, t. j. ako suma bezúročne poskytnutá. Ako
vyplýva aj z judikatúry (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 325/2009, zo dňa 30. júna
2010), z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu (peňazí). Keďže

táto zmluva je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie
predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Nakoľko žalovaný zastáva názor, že sa jedná o absolútnu
neplatnosť právnych úkonov, jednotlivých zmlúv o pôžičke, v takomto prípade nemôže nijaký platný
právnyúkonzabezpečovaťpohľadávkuztituluneplatnéhoprávnehoúkonuatedaajvšetkynadväzujúce
právne úkony sú rovnako tak sankcionované absolútnou neplatnosťou. V tejto súvislosti, s odkazom

na zásadu právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, odporca per analogiam poukazuje na
aplikačnú prax Okresného súdu Žilina, ktorý v konaní pod sp. zn. 33C/40/2009, s obdobným predmetom
sporu, rozhodol o neplatnosti právnych úkonov. Konanie žalobcu, t. j. uvedenie žalovaného do omylu
v otázke bezúročnosti predmetných pôžičiek a následné poskytnutie súm nižších, ako boli deklarované
v predmetných zmluvách o pôžičke, možno klasifikovať ako účelové, s cieľom profitovať či už na

úročení reálne poskytnutých súm (markantne nižších, ako bol žalovaný žalobcovi v zmysle jednotlivých
zmlúv o pôžičke povinný vrátiť), ako aj v prípade finančnej indispozície žalovaného pristúpením k
výkonu realizácie záložného práva. Účelovosť konania žalovaného demonštruje tiež skutočnosť, že
žalobca voči žalovanému, ako mu to osobne prezentoval, eviduje z titulu vyššie uvedených zmlúv
o pôžičke pohľadávku údajne vo výške 455.747 Eur. Žalovaný v dobrej viere a nevedomosti, že sa

jedná o absolútne neplatné právne úkony, postupne uhrádzal v zmysle splátkových kalendárov podľa
jednotlivých zmlúv o pôžičke svoje „záväzky“. Napriek čiastočným úhradám zo strany žalovaného však
akékoľvek plnenie neexistujúceho dlhu nemôže konvalidovať absolútne neplatný právny úkon.
Odvolateľ poukázal na ďalšie dve skutočnosti, ktoré podľa jeho názoru podstatným spôsobom negujú
správnosť vydaného rozhodnutia a to absencia doloženia písomnej zmluvy o pôžičke zo dňa 31.1.2008

a priznanie dvojitej sankcie žalobcovi. Súd prvej inštancie pohľadávku žalobcu uplatnenú v prihláške
určil za oprávnenú a nespornú napriek tomu, že žalobca nepreukázal výšku pôžičky, ktorú mal poskytnúť
žalovanému, pričom žalovaný preukázateľne titulom takto poskytnutej pôžičky prijal bezhotovostne
na účet čiastku 980.000,- Sk, čo však následne nekorešponduje s výškou uznaného dlhu vo výške
10.250.000,- Sk, ktorú žalovaný následne ako celkovú mal uznať. Nakoľko žalovaný tvrdil ako pri

ostatnýchpôžičkách,žeobdržallenčiastku,ktorámubolapripísanánaúčet,žalobcažiadnymspôsobom
nepreukázal prijatie vyššej sumy žalovaným, tak ako ju v konaní preukazoval pri ostatných pôžičkách
písomnými zmluvami o pôžičke, kde mal žalovaný podpisom potvrdiť prijatie inej, vyššej sumy. Ak by mal
dlh skutočne predstavovať uznanú čiastku 10.250.000,- Sk, v prípade, ak by sa aj vychádzalo z výškypôžičky podľa písomných zmlúv o pôžičkách, t. j. zo zvýšených súm, znamenalo by to, že žalovaný
mal od žalobcu titulom pôžičky zo dňa 31.1.2008 prijať sumu 3.090.000,- Sk tak, aby súčet pôžičiek
predstavoval uznanú sumu 10.250.000,- Sk, pričom na účet mu bolo pripísaných len 980.000,- Sk, ktoré

žalovaný potvrdil ako výšku pôžičky. Pri absencii písomnej zmluvy o pôžičke zo dňa 31.1.2008, resp.
pri jej nepredložení, súd nemohol mať za nespornú čiastku tejto pôžičky vo výške 3.090.000,- Sk tak,
aby súčet pôžičiek predstavoval sumu 10.250.000,- Sk, ktoré súd žalobcovi priznal a v tomto ohľade má
žalovanýzato,ževzhľadomnauvedenésúdnepostupovalvsúladesvykonanýmdokazovanímapriznal
žalobcovi viac, ako žalobca v konaní preukázal, nakoľko nepredložením žiadnej listiny preukazujúcej

výšku pôžičky zo dňa 31.1.2008 žalobca abdikoval na dokázanie tvrdenia o výške poskytnutej pôžičky
tak, ako ju mal žalovaný následne písomne uznať.
Rovnako má žalovaný za to, že súd tým, že určil pohľadávky žalobcu za oprávnené a nesporné, vrátane
úroku z omeškania 12 % ročne z dlhovanej sumy a zmluvnú pokutu 0,05 % denne z dlhovanej sumy,
t. j. spolu viac ako 30% ročne z dlžnej sumy, priznal žalobcovi pohľadávku s príslušenstvom, ktorého
výška odporuje dobrým mravom, zvlášť za situácie, keď si súd osvojil tvrdenia žalobcu, že poskytoval

žalovanému pôžičku ako bezúročnú.

4. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že podľa jeho názoru je napadnutý rozsudok správny a
netrpí žiadnymi vadami, ktoré by mohli byť reálnym základom pre podanie dôvodného odvolania zo
strany ktoréhokoľvek účastníka konania.

Právnym dôsledkom uznania dlhu je vznik vyvrátiteľnej domnienky o tom, že dlh v čase jeho
uznania existoval. Dôsledkom vyvrátiteľnosti tejto domnienky je to, že dlžník má aj naďalej možnosť
dokázať, že uznaný záväzok v čase uskutočnenia aktu uznania v skutočnosti neexistoval, či už preto,
že nikdy nevznikol alebo preto, že ešte pred jeho uznaním zanikol, avšak bolo na žalovanom, aby v
konaní dostatočne hodnoverne a bez pochybností preukázal, že dlh vo výške, ktorý uznal čo do základu

a aj čo do výšky označenou notárskou zápisnicou ku dňu jej spísania neexistoval a vyvrátil tak právnu
domnienku existencie samotného dlhu.
Žalovaný nijakým relevantným a hodnoverným spôsobom nepreukázal, že dlh ku dňu spísania notárskej
zápisnice neexistoval a žalovaný tak neuniesol jeho dôkazné bremeno.
Unesenie dôkazného bremena na strane žalovaného súvisí aj s odpoveďou na základnú logickú otázku,

že pokiaľ žalovaný relevantne neuvádzal, že by bol k spísaniu zápisne donútený, alebo ju spísal v
nejakom omyle, prečo ju teda vlastne spísal a uznal tak dlh čo do základu tak i čo do výšky, keď podľa
jeho tvrdení dlh k momentu uznania neexistoval. Vzhľadom na to, že žalovaný nedokázal hodnoverným
spôsobom počas celého konania odpovedať na túto otázku, súd správne vyhodnotil jediný dôkaz, ktorým
je tvrdenie samotného žalovaného o neexistencii dlhu ako nedostačujúci a nepresvedčivý. Žalovaný

síce argumentoval tvrdením, že peniaze z pôžičiek nedostal a tým zmluva o pôžičke ako reálny kontrakt
nevznikla, avšak ani na opakovanú otázku, prečo čo takýto neexistujúci dlh následne uznával, nemal
relevantné a najmä presvedčivé tvrdenia a ani žiadny dôkaz.
Žalobca žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť a žiadal, aby mu bol priznaný nárok na
náhradu trov odvolacieho konania.

5. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len C.s.p.) účinného od 1. júla 2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963
Zb. O.s.p., pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 ods.1 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 363 C.s.p.), a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods.

1 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania,
vychádzajúczoskutkovéhostavuzistenéhosúdomprvejinštanciebezpotrebyzopakovaniačidoplnenia
dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1
C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolania žalovaného je čiastočne dôvodné, v dôsledku čoho
je namieste rozhodnutie súdu prvej inštancie s použitím § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p., vrátane závislého

výroku o trovách konania zrušiť, vrátiť mu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.7. Podľa § 558 Občianskeho zákonníka, ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo
do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie
tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.

Uznanie dlhu ako jednostranný právny úkon dlžníka adresovaný veriteľovi zakladá vyvrátiteľnú právnu
domnienku, že v čase uznania dlh existoval. Dlžník, ktorý by namietal, že dlh v čase uznania neexistoval,
by to musel preukázať, teda dôkazné bremeno o neexistencii dlhu je na dlžníkovi.

Rozhodovacia prax pripúšťa pri uznaní dlhu možnosť vyvrátiť právnu domnienku existencie dlhu.
Predpokladom existencie dlhu je totiž jeho vznik. Pokiaľ je preukázané, že dlh vôbec nevznikol, potom
táto skutočnosť je spôsobilá právnu domnienku existencie dlhu vyvrátiť, pretože je jej opakom (§ 133
OSP) 33 Odo 1028/2004 (NS ČR).

Uznaním dlhu sa dlžník nezbavuje možnosti uplatňovať v občianskom súdnom konaní námietky týkajúce

sa dôvodu alebo výšky (rozsahu) nároku veriteľa 3 CZ 61/1985 R 13/1988 (NS SR).

8. Žalobca sa predmetnou incidenčnou žalobou domáhal určenia popretých pohľadávok v
reštrukturalizačnom konaní dlžníka - PREFA Bytča - Hrabové.SK s.r.o. vedeného na Okresnom
súde Trnava pod sp. zn. 25R/4/2014, ktoré vznikli z vyhlásenia o uznaní záväzku spísaného v

notárskej zápisnici dňa 5.3.2008 na Notárskom úrade JUDr. Dana Tabačková, N24/2008, Nz9191/2008,
NCRIs9119/2008, v ktorej je uvedené, že Ing. Juraj Vnuk ako dlžník a osoba povinná a Ing. O. S. ako
veriteľ a osoba oprávnená uzavreli dňa 25.10.2006 zmluvu o pôžičke so splatnosťou dňa 25.10.2007,
dňa 12.12.2006 zmluvu o pôžičke so splatnosťou dňa 12.12.2007, dňa 31.1.2007 zmluvu o pôžičke
so splatnosťou dňa 31.12.2007, dňa 23.10.2007 zmluvu o pôžičke so splatnosťou dňa 23.1.2008, dňa

31.1.2008 zmluvu o pôžičke so splatnosťou dňa 28.2.2008, na základe ktorých veriteľ poskytol dlžníkovi
pôžičky, ktoré ku dňu spísania zápisnice po odrátaní vrátenej sumy predstavujú spolu dlžnú sumu
340.237,67 eur (10.250.000 Sk) s tým, že Ing. Juraj Vnuk ako dlžník, PREFA Bytča - Hrabové.SK s.r.o.
ako ručiteľ č. 1, PREFASTAV a.s. ako ručiteľ č. 2 a PREFA Bytča - Hrabové a.s. ako ručiteľ č. 3 a všetci
spolu ako osoby povinné a Ing. O. S. ako veriteľ a osoba oprávnená uzavreli dňa 5.3.2008 vyhlásenie

dlžníka a ručiteľov o uznaní dlhu a záväzku splatiť ho, na základe ktorého sa osoby povinné a osoba
oprávnená dohodli, že dlh vo výške 340.237,67 eur (10.250.000 Sk) vrátia v lehote do 30.4.2008 a v
prípade nedodržania lehoty splatnosti sa osoby povinné zaviazali zaplatiť veriteľovi úrok z omeškania
vo výške 12 % ročne z dlhovanej sumy a zmluvnú pokutu vo výške 0,05 % denne z dlhovanej sumy.

Žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie namietal absolútnu neplatnosť zmlúv o pôžičkách
uzavretých medzi žalobcom ako veriteľom a Ing. Jurajom Vnukom ako dlžníkom dňa 25.10.2006, dňa
12.12.2006, dňa 31.01.2007, dňa 23.10.2007, dňa 31.01.2008 a dňa 29.02.2008 a potom aj uznanie
dlhu, ako nadväzujúci právny úkon je podľa názoru žalobcu sankcionovaný absolútnou neplatnosťou,
keď žalovaný, dlžník spolu s ďalšími dvomi ručiteľmi sa domáhajú v konaní vedenom na Okresnom

súde Žilina pod spis. zn. 17C/92/2014, určenia neplatnosti týchto právnych úkonov a z tohto dôvodu
žalovaný žiadal, aby súd prvej inštancie prerušil predmetný spor do právoplatného skončenia konania
vedeného na vedenom na Okresnom súde Žilina pod spis. zn. 17C/92/2014.

Odvolací súd považuje za dôvodnú námietku odvolateľa, že obsahom spisového materiálu nebola
písomná zmluva o pôžičke zo dňa 31.01.2008 a teda nie je zrejmé, na základe čoho súd prvej inštancie
dospel k záveru, že mal za nespornú výšku pôžičky, ktorá mala byť žalobcom dlžníkovi poskytnutá na
základe tejto zmluvy o pôžičke a potom aj záver súdu prvej inštancie, že aj z písomnej zmluvy o pôžičke
zo dňa 31.1.2008 mal preukázané, že v čl. II. bod. 4. dlžník Ing. Vnuk jednoznačne a určite vyhlásil,

deklaroval, že prevzal pri podpise zmluvy sumu vo výške uvedenej v zmluve, nevyplýva z vykonaného
dokazovania.

Rovnako považoval odvolací súd za dôvodnú námietku odvolateľa, že súd prvej inštancie sa
nedostatočne vysporiadal s rozpormi vyplývajúcimi z obsahu zmlúv o pôžičke a výpisom z účtu dlžníka,

ohľadom spôsobu a výšky súm, ktoré mali byť žalobcom odovzdané dlžníkovi na základe predmetných
zmlúv o pôžičkách a teda sa nedostatočne vysporiadal s argumentáciou žalovaného ohľadom tvrdení, že
dlh v čase jeho uznania neexistoval, keď žalovaný namietal rozpor obsahu predmetných zmlúv o pôžičke
so skutočnosťou, čo odôvodňoval aj tým, že v zmluve o pôžičke zo dňa 25.10.2006 bolo v čl. II. bod 4uvedené, že dlžník prevzal od žalobcu pri podpísaní tejto zmluvy sumu 2.480.000,-Sk v hotovosti, čo je
v rozpore s výpisom z účtu dlžníka (č.l. 81), ktorý predložil žalovaný, podľa ktorého bola dňa 25.10.2006
pripísaná na účet dlžníka suma 2.000.000,-Sk od S. O..

Odvolaciemu súdu neušlo pozornosti, že splnomocnený zástupca žalovaného na pojednávaní dňa
01.04.2016 (č.l. 122) dal procesný návrh podľa § 109 ods.2 písm. c) O.s.p. na prerušenie tohto konania
do právoplatného rozhodnutia konania vedeného na Okresnom súde Žilina pod spis. zn. 17C/92/2014,
ktoré konanie nebolo v čase rozhodovania súdu prvej inštancie právoplatne skončené, tak ako to vyplýva

z obsahu spisového materiálu, v ktorom sa domáha žalovaný v postavení žalobcu určenia neplatnosti
vyhlásenia veriteľa, dlžníka a ručiteľov o uznaní dlhu v notárskej zápisnici a neplatnosti predmetných
zmlúv o pôžičke uzavretých medzi sporovými stranami 25.10.2014, dňa 12.12.2006, dňa 31.01.2007,
dňa 23.10.2007, dňa 31.01.2008, dňa 29.02.2008, o ktorom procesnom návrhu nebolo vôbec súdom
prvej inštancie rozhodnuté.

Odvolací súd ďalej považuje za potrebné uviesť, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého
rozsudku citoval zákona č. 5/2005 Z.z. bez jeho označenia, keď pravdepodobne mal na mysli zákon
č. 7/2005 a taktiež označil ust. § 588 Občianskeho zákonníka, ktorý upravuje kúpnu zmluvu, keď
pravdepodobne mal na mysli ust. § 558 Občianskeho zákonníka, čo má za následok nepreskúmateľnosť
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia

9. Súd prvej inštancie vypracovával písomné vyhotovenie rozsudku podľa O.s.p., keď odôvodnenie
rozsudku muselo mať náležitosti uvedené v ust. § 157 ods. 2 O.s.p. a súd pol povinný sa odôvodnení
svojho rozhodnutia vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup
musel byť v odôvodnení rozsudku dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného

dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež aj s poukazom na ním prijaté právne závery.
Odôvodnenie rozsudku tak musí pôsobiť kompaktne, logicky, bez rozporov a vnútorných protirečení, keď
súd musí presne uviesť, k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov
aplikoval a ako ju interpretoval. Rozhodnutie súdu prvej inštancie pokiaľ nemalo náležitosti podľa § 157
ods. 2 O.s.p. bolo nepreskúmateľné. V takom prípade dochádza aj k porušeniu práva na spravodlivý

súdny proces a k porušeniu čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 45 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. Pokiaľ strana sporu nemá k dispozícii rozsudok, ktorý jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, je jej
odňaté právo vo veci konať. Rozhodnutie súdu prvej inštancie trpí uvedenou vadou, pretože neobsahuje
riadne zistený skutkový stav, od ktorého odvodzuje svoje právne závery

10. Vzhľadom na vyššie uvedené je záver súdu prvej inštancie o dôvodnosti nároku žalobcu voči
žalovanému predčasný, nakoľko nevyplýva z vykonaného dokazovania.

11. Neprichádzalo do úvahy, aby odvolací súd v celom rozsahu nahradzoval úlohu súdu prvej inštancie

a tiež z dôvodu, že prišlo k porušeniu práva strán na spravodlivý proces a tento nedostatok nemožno
napraviť v konaní pred odvolacím súdom, keď súd prvej inštancie nevykonal dostatočne dokazovanie
pre účel rozhodnutia vo veci samej, v prejednávanej veci nemal skutkové zistenia jasné a úplne zistené,
preto odvolaciemu súdu nezostala iná možnosť, ako napadnutý rozsudok zrušiť podľa § 389 ods. 1
písm. b) C.s.p. a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

12. Odvolací súd nepreskúmaval napadnuté rozhodnutie v časti náhrady trov konania, keď v danom
prípade pri rozhodovaní o náhrade trov konania súd vychádzal zo zásady zodpovednosti za výsledok
a odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil.

13. Úlohou súdu prvej inštancie bude sa vecou opätovne zaoberať, rozhodnúť o procesnom návrhu
žalovaného na prerušenie konania zo dňa 1.4.2016 a v prípade zamietnutia tohto procesného návrhu
riadne sa vysporiadať s neplatnosťou právnych úkonov namietanou žalovaným v konaní, vysporiadať
sa so všetkými námietkami vznesenými žalovaným v konaní pred súdom prvej inštancie a aj v
odvolacom konaní, v prípade potreby doplniť dokazovanie, odôvodniť rozhodnutie tak, aby bol rozsudok

preskúmateľný,abyskutkovéaprávnezisteniabolijasné,pretožeajpreodvolacísúdjedôležitýskutkový
stav tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, pričom musí postupovať spôsobom uvedeným v odôvodnení
rozhodnutia odvolacieho súdu v zmysle ust. § 391 ods. 3 C.s.p. s tým, že v zmysle § 391 ods. 2 C.s.p.
je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.14. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne aj o trovách odvolacieho konania (§ 396 ods.
3 C.s.p.).

15. Senát krajského súdu uvedené uznesenie prijal pomerom hlasov 3 : 0 ( Čl.I § 3 ods. 9 posledná
veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435
C.s.p.).