Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 8, 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/203/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5714203373
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Mária Kašíková

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5714203373.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako odvolací súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Márie Kašíkovej

a členov senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a Mgr. Františka Dulačku, v právnej veci žalobcu: EOS KSI
Slovenskos.r.o.,sosídlomPajštúnska5,85102Bratislava,IČO:35724803,právnezastúpený:TOMÁŠ
KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanému: S.
G., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. Y. B., XXX XX Y., právne zastúpený: JUDr. Roman Jurík, advokát
so sídlom Z. XX, XXX XX J. L., o zaplatenie 2.697,25 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Martin č.k. 5C/132/2014-535 zo dňa 22. septembra 2016, v spojení s
dopĺňacím rozsudkom č.k. 5C/132/2014-583 zo dňa 11.05.2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie č.k. 5C/132/2014-535 zo dňa 22.09.2016 vo výroku I. (zamietnutá
žaloba) a vo výroku III. (trovy konania), v spojení s dopĺňacím rozsudkom č.k. 5C/132/2014-583 zo dňa
11.05.2017 vo výroku I., p o t v r d z u j e .

Rozsudok súdu prvej inštancie č.k. 5C/132/2014-535 zo dňa 22.09.2016 vo výroku II. (zastavené
konanie o vzájomnej žalobe žalovaného) a dopĺňací rozsudok č.k. 5C/132/2014-583 zo dňa 11.05.2017
vo výroku II. (trovy konania vzájomnej žaloby) z o s t á v a j ún e d o t k n u t é .

Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudok súdu prvej inštancie č.k. 5C/132/2014-535 zamietol žalobu žalobcu a konanie o vzájomnej
žalobe žalovaného zastavil. Vyslovil, že žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu účelne
vynaloženýchtrovkonaniaavdopĺňacomrozsudkuč.k.5C/132/2014-583doplniltentovýrok,žežalobca
je povinný zaplatiť trovy v celom rozsahu. Zároveň doplnil, že žalobcovi sa voči žalovanému priznáva
nárok na náhradu trov konania so vzájomnej žaloby žalovaného v celom rozsahu.

2. Medzi právnym predchodcom žalobcu (Slovenskou sporiteľňou, a.s.) a žalovaným vznikol dňa
21.02.2007 uzatvorením Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 0352599774 spotrebiteľský vzťah. Na
základe toho žalobca poskytol žalovanému peňažné prostriedky vo výške 3.319,39 eur, ktoré sa
žalovaný zaviazal splácať v pravidelných mesačných splátkach vo výške 49,79 eur vždy k 20. dňu
v mesiaci. Prvá splátka mala byť realizovaná dňa 20.03.2007 a posledná najneskôr dňa 20.02.2017.
Súčasťou zmluvy boli aj všeobecné obchodné podmienky. Dňa 20.05.2013 Slovenská sporiteľňa, a.s.
adresovala žalovanému oznámenie o mimoriadnej splatnosti úveru, ktorá nastala ku dňu 17.05.2013

a vyzvala žalovaného k splateniu celého zostatku úveru vo výške 2.768,63 eur. Podaním zo dňa
09.07.2013 Slovenská sporiteľňa, a.s. oznámila žalovanému, že na základe Zmluvy o postúpení
pohľadávok uzatvorenej dňa 27.06.2013 postúpila pohľadávku vo výške 2.817,58 eur na žalobcu. Dňa
22.07.2013 žalobca adresoval žalovanému výzvu k úhrade a oznámenie o vyhlásení mimoriadnejsplatnosti úveru, v zmysle ktorého k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru došlo ku dňu 22.07.2013.
Žalobca zároveň vyzval žalovaného na úhradu dlžnej sumy, ktorá ku dňu 22.07.2013 predstavovala
sumu celkom 2.981,38 eur. V žalobe zo dňa 30.03.2014 doručenej súdu dňa 17.03.2014 si žalobca

uplatnil splátky úveru splatné od 20.08.2012 do 20.02.2017 v počte 55 a v celkovej výške 2.697,25 eur.
Z vykonaného dokazovania nemal preukázané, že došlo k platnému postúpeniu pohľadávky na základe
Zmluvy zo dňa 27.06.2013. Predpokladom postupiteľnosti pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o
bankách je, aby bol klient s jej plnením v omeškaní aspoň 90 dní a aby banka na jej splnenie klienta
písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postupiteľná, a teda

jej postúpenie je objektívne neprípustné, v priamom rozpore so zákonom. Ako také je teda postúpenie
neplatné, a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj navonok, voči dlžníkovi - žalovanému.
Ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi za
splnenia určitých vyššie uvedených podmienok, ktorých splnenie však súd v danom prípade preukázané
nemal. Postúpenie pohľadávky v danom prípade bolo v rozpore s § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Z uvedeného vyplýva absolútna neplatnosť postúpenia pohľadávky, pričom postupca je povinný tvrdiť

a dokázať predpoklady svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie podmienok platného
postúpenia. Postupca, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak v zmysle uvedeného povinný
tvrdiť a dokázať, že pred postúpením pohľadávky banka klienta písomne vyzvala na splnenie jeho
záväzku, pričom musí preukázať, že klient si výzvu aj prevzal a zároveň klient aj napriek tomu zostal v
omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto skutočností má za následok

nedostatok aktívnej legitimácie postupníka.

3. Dňa 14.12.2015 žalobca na preukázanie aktívnej legitimácie predložil súdu výzvu pôvodného
veriteľa zo dňa 17.07.2012 adresovanú žalovanému, ktorou pôvodný veriteľ žalovanému oznámil, že
so splácaním pohľadávky vyplývajúcej zo zmluvy je ku dňu 30.06.2012 v omeškaní vo výške 168,72

eur. Žalobca však nepreukázal prevzatie výzvy žalovaným a následne jeho omeškanie so splatením
záväzku viac ako 90 dní. Mimoriadnu splatnosť úveru vyhlásila Slovenská sporiteľňa, a.s. podaním zo
dňa 20.05.2013 až ku dňu 17.05.2013. Oznámenie o mimoriadnej splatnosti bolo žalovanému doručené
28.05.2013. K postúpeniu pohľadávky, ktorá je predmetom tohto konania malo dôjsť na základe zmluvy
o postúpení dňa 27.06.2013. V zmysle ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách predmetom postúpenia

pohľadávky na „nebankovku“ môžu byť len splátky úveru, ktoré sú nepretržite viac ako 90 dní po
lehote splatnosti a zároveň musí byť splnená aj podmienka, že banka písomne vyzve klienta na úhradu
peňažnéhozáväzkustým,žejevomeškanínepretržite90dní.Vdanomprípadebankapredpostúpením
pohľadávky na nebankovku nesplnila podmienku 90 dní trvajúceho omeškania s plnením dlhu.

4. Žalovaný podaním doručeným súdu 25.07.2014 uplatnil voči žalobcovi svoje právo vzájomnou
žalobou, ktorou sa domáhal určenia, že Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 0352599774 zo dňa
21.02.2007 je neplatná. Podaním doručeným 01.07.2016 vzal vzájomnú žalobu v celom rozsahu späť,
preto uvedené konanie zastavil.

5.Otrováchkonaniarozhodolvzmysleust.§255ods.1CSPtak,žežalovanýbolvkonaníplneúspešný,
a preto mu priznal náhradu trov konania voči žalobcovi v plnom rozsahu.

6. Vo vzťahu k vzájomnej žalobe žalovaného žalobcovi voči žalovanému priznal nárok na náhradu trov
konania v celom rozsahu. S poukazom na ust. § 256 ods. 1 CSP, keď žalovaný vzal vzájomnú žalobu

v priebehu konania späť a procesne tak zavinil zastavenie konania o vzájomnej žalobe, čím vznikol
žalobcovi nárok na náhradu trov konania.

7. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudkom podal odvolanie žalobca, a to vo výroku, ktorým
bola jeho žaloba zamietnutá a vo výroku, ktorým bol zaviazaný zaplatiť žalovanému náhradu účelne

vynaložených trov konania v plnom rozsahu. Má za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Bolo preukázané, že žalovaný bol v omeškaní so splnením čo
len časti svojho peňažného záväzku voči banke nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní a zároveň
bolo preukázané, že žalovaný bol právnym predchodcom opakovane vyzvaný na úhradu omeškaných
splátok, a to výzvou zo dňa 17.07.2012 a výzvou označenou ako oznámenie o vyhlásení mimoriadnej

splatnosti dňa 20.05.2013. Z platobnej histórie úveru vyplýva, že posledná úhrada splátky úveru pred
postúpením pohľadávky bola vykonaná 16.04.2012 a k postúpeniu pohľadávky došlo 27.06.2013.
Ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách vyžaduje, aby bol dlžník pred postúpením pohľadávky v
omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke nepretržite dlhšie ako 90kalendárnych dní a aby bol bankou kedykoľvek za trvania omeškania vyzvaný na zaplatenie aspoň
časti svojho peňažného záväzku, čo bolo preukázané. Uvedené ustanovenie nevyžaduje, aby v čase
od písomnej výzvy banky uplynulo do času postúpenia pohľadávok viac ako 90 dní, nakoľko toto

ustanovenie pojednáva len o písomnej výzve banky, ktorá môže byť vykonaná kedykoľvek za trvania
omeškania. Napokon žalovaný bol ku dňu postúpenia pohľadávky v omeškaní po dobu 462 dní, teda
súčet všetkých omeškaní žalovaného so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči
banke presiahol jeden rok. Preto jeho právny predchodca vykonal postúpenie v súlade s citovaným
ustanovením aj v prípade, ak by písomnú výzvu žalovanému nezasielal. V tejto súvislosti poukázal na

uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 16.03.2016 sp.zn. 12Co/223/2015. Odhliadnuc od toho, v
konaní predložil relevantné oznámenie postupcu žalovanému o postúpení pohľadávky spolu s podacím
hárkom preukazujúcim odoslanie tejto písomnosti žalovanému, ktoré bez ďalšieho zakladá aktívnu
legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť z tohto oznámenia
vychádzať. V tejto časti odvolania poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Obo/210/01,
KrajskéhosúduvŽiline5Co/248/2016,5Co/228/2016,8Co/564/2015,KrajskéhosúduvKošiciachsp.zn.

1Co/387/2015, Krajského súdu v Nitre sp.zn. 9Co/133/2013. Vzhľadom na uvedené je možné právne
uzavrieť, že súd pochybil a vec nesprávne právne posúdil, ak napriek predloženému oznámeniu o
postúpení pohľadávky skúmal platnosť zmluvy o postúpení. Vzhľadom na to mu vznikol nárok na úhradu
uplatnených splátok spolu s príslušným úrokom z omeškania odo dňa splatnosti jednotlivých splátok
až do zaplatenia. Aktívnu legitimáciu preukázal predloženým oznámením o postúpení pohľadávky zo

strany postupcu, ako aj zmluvou o postúpení pohľadávok spolu s príslušnou časťou prílohy k zmluve o
postúpení pohľadávok. Vzhľadom na uvedené navrhuje napadnutý rozsudok zmeniť tak, že žalobe bude
vyhovené, resp. bude zrušený rozsudok súdu prvej inštancie a vec vrátená na nové konanie. Zároveň
si uplatnil trovy odvolacieho konania. Rovnako podal odvolanie proti dopĺňaciemu rozsudku v časti, v
ktorom súd prvej inštancie doplnil, že žalobca je povinný nahradiť trovy konania žalovanému v celom

rozsahu. Zotrval na dôvodoch podaného odvolania vo veci samej v plnom rozsahu.

8. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

9. Krajský súd v Žiline, ako odvolací súd podľa § 34 Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) po

zistení, že odvolanie podala včas sporová strana proti rozsudku, proti ktorému je prípustné odvolanie
(§ 355 ods. 1, § 359, § 362 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP
a contrario), preskúmal rozsudky v intenciách ust. § 379 a § 380 CSP a obidva rozsudky v napadnutej
časti ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

10. Z ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách vyplýva, že banka môže postúpiť inému subjektu
iba tú časť pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu. Dôvodová správa k tomuto ustanoveniu
(pôvodne išlo o § 92 ods. 7) doslova uvádza: „V odseku 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia
svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu, a to aj osobe, ktorá nie je bankou“. Pokiaľ teda
Slovenská sporiteľňa, a.s. postúpila Zmluvou zo dňa 27.06.2013 spornú pohľadávku z úveru v celom

rozsahu žalobcovi, postupovala v rozpore s § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Postúpením pohľadávky z
banky na inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah
právneho vzťahu medzi veriteľom - postupníkom a dlžníkom, v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom
- postupcom - bankou a dlžníkom. Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ust. § 525 ods. 1
Občianskeho zákonníka bráni postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ

povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. K tomu, aby boli splnené podmienky
platného postúpenia pohľadávky, jednoznačne musí byť preukázaná písomná výzva banky, omeškanie
dlžníka dlhšie ako 90 kalendárnych dní a splatnosť omeškaného dlhu. Je teda nesporné, že postup
podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách sa týka časti splatnej pohľadávky, s ktorou je dlžník vo vzťahu k
banke v omeškaní.

11. Z vykonaného dokazovania súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca nevedel preukázať doručenie
výzvy zo dňa 17.7.2012 žalovanému. Pokiaľ ide o mimoriadnu splatnosť vyhlásenú právnym
predchodcom žalobcu zo dňa 20.5.2013, doručenú žalovanému dňa 28.5.2013, v tejto súvislosti je nutné
poukázať na ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej

zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po
uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v
lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. V konaní však nebolo preukázané, že by bola
banka pred postúpením pohľadávky takýmto spôsobom postupovala. Vzhľadom na znenie ust. § 53ods. 9 OZ sa uplatní pre spotrebiteľský právny vzťah osobitný právny režim v prípade záväzkových
vzťahov, ktoré vznikla na základe spotrebiteľskej zmluvy. Ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy,
ktoré má spotrebiteľ ako dlžník vykonať v splátkach, môže veriteľ ako dodávateľ žiadosťou o zaplatenie

uplatniť stratu výhody splátok až po uplynutí troch mesiacov od omeškania s úhradou splátky, pokiaľ
súčasne upovedomí spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Pokiaľ ide o
upozornenie podľa § 53 ods. 9 OZ, tak zákonodarca má na mysli adresovanú písomnosť, ktorá sa musí
nevyhnutne dostať do sféry dispozície spotrebiteľa a z ktorej obsahu musí byť zrejmé jednak splnenie
zákonných podmienok uplatnenia režimu § 53 ods. 9 OZ a jednak výslovne upozornenie spotrebiteľa

na vykonanie práva dodávateľa podľa § 565 OZ . V tejto súvislosti treba uviesť, že ak jednostranné
predčasnésplateniepohľadávkynebudespĺňaťnáležitostiriadnehoprávnehoúkonu,budetrpieťvadami
podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka o právnych úkonoch, nebude vychádzať zo
splnenia zákonných podmienok ustanovených v § 53 ods. 9 OZ alebo nebude doručené do sféry
dispozície jeho adresáta, nikdy nevyvolá zamýšľané právne účinky a dodávateľ svojím konaním založí
protiprávny stav, proti ktorému bude svedčiť súdne ochrana spotrebiteľa. Nebolo totiž preukázané, že

by postupca bol v súlade s vyššie uvedeným postupoval.

12. Žalobca v konaní nepreukázal, že by jeho právny predchodca bol urobil vo vzťahu k žalovanému
písomnú výzvu tak, ako je to uvedené v ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Ak by žalovaný bol porušoval
povinnosti vyplývajúce z úverovej zmluvy a bol by nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní

s plnením čo i len časti jeho peňažného záväzku voči banke a banka by žalovaného písomne vyzvala na
splnenie tohto peňažného záväzku a žalovaný by svoj záväzok nesplnil, až potom by mohla banka platne
postúpiť svoju pohľadávku, ktorá zodpovedala predmetnému peňažnému záväzku písomnou zmluvou, a
to aj právnickej osobe, ktorá nie je bankou. Ak tieto predpoklady splnené neboli, neprichádzalo do úvahy
zákonné postúpenie pohľadávky, pretože nenastala splatnosť predmetnej pohľadávky, a preto takúto

nesplatenú pohľadávku banka nemohla postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, teda takej, ktorá nebola
bankou. Takto je potrebné vykladať aj druhú vetu § 92 ods. 8 za bodkočiarkou, a to z dôvodu, že banka
mohla postupovať len v prípade, ak splnila povinnosť písomnej výzvy vo vzťahu k dlžníkovi tak, ako to
ukladá uvedené ustanovenie. Písomná výzva banky vo vzťahu k dlžníkovi je totiž základom toho, aby
mohla nastať splatnosť pohľadávky. Z toho teda vyplýva, že banka mohla postúpiť len pohľadávku, ktorá

už v čase postúpenia bola splatnou. Pokiaľ však banka, teda právny predchodca žalobcu a žalobca,
nevedeli preukázať plnenie povinností banky písomnou výzvou vo vzťahu k dlžníkovi vyzvať tohto
dlžníka na úhradu záväzku, tak potom bolo potrebné vychádzať z toho, že postúpenie pohľadávky tak,
ako správne uviedol súd prvej inštancie, bolo neplatné podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka, a tým
žalobca nemohol nadobudnúť postúpením predmetnú pohľadávku vo vzťahu k žalovanému platne, a

to aj za splnenia predpokladu, že žalovaný bol následne nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v
omeškanísosplnenímčolenčastisvojhopeňažnéhozáväzkuvočibanke.Zatakéhotoskutkovéhostavu
potom súd prvej inštancie správne vyvodil, že na strane žalobcu nebola daná aktívna vecná legitimácia
na uplatnenie predmetného nároku vo vzťahu k žalovanému.

13. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia poukazuje na ustálenú
rozhodovaciu prax, napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 6Co/250/2014 zo dňa 13.10.2015,
sp.zn. 4Co/145/2014 zo dňa 11.03.2015, sp.zn. 20Co/132/2015 zo dňa 26.05.2016.

14. Obranu žalobcu v podanom odvolaní, že aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej

pohľadávky zakladá relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky s poukazom
na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Obo/210/2001, nemožno považovať za dôvodnú s
prihliadnutím k tomu, že Najvyšší súd SR v tomto rozhodnutí rozhodoval o veci, ktorá mala iný skutkový
stav a jeho právny názor nemožno aplikovať na predmetnú súdenú vec. Navyše žalobca nepreukázal
doručenie predmetného oznámenia žalovanému jeho právnym predchodcom, nakoľko ním predložené

doklady o jeho doručovaní (č.l. 39, 507-508) sú doklady o doručovaní pošty žalobcom žalovanému, a
nie doručovanie pošty pôvodným veriteľom žalovanému.

15. Preto odvolací súd považuje záver súdu prvej inštancie, že postúpenie pohľadávky zo strany
Slovenskej sporiteľne a.s. na žalobcu bolo neplatným právnym úkonom podľa § 39 OZ, tak aj krajský

súd považuje tento záver za vecne správny, z ktorého dôvodu súd prvej inštancie správne zamietol
žalobu pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie, preto odvolací súd jeho rozhodnutie v zmysle ust. §
387 ods. 1 CSP potvrdil. Ako vecne správny potvrdil i závislý výrok o trovách konania spolu s dopĺňacímrozsudkom, nakoľko súd prvej inštancie správne aplikoval ust. § 255 ods. 1 CSP a zásadu úspešnosti
v konaní.

16. O trovách odvolacieho konania rozhodol v súlade s ust. § 369 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP, keď
žalovaný mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v plnom rozsahu voči žalobcovi.

17. Rozsudok odvolacieho súdu bol prijatý pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)