Rozhodnutie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Monday, September 18, 2017

Súd: Okresný súd Liptovský Mikuláš
Spisová značka: 2T/103/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5611010239
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 09. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Silvia Lesňáková
ECLI: ECLI:SK:OSLM:2017:5611010239.5

Rozhodnutie

Okresný súd Liptovský Mikuláš samosudkyňou Mgr. Silviou Lesňákovou na hlavnom pojednávaní dňa
18. septembra 2017 v Liptovskom Mikuláši, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 285 písm. c/ Trestného poriadku súd

o b ž a l o v a n é h o

K. H. B. Č. O. Q. B., nar. XX. X. XXXX v N.I. D., bytom Q.
Č.. XXX/X, Q. K.,

o s l o b o d z u j e spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Liptovský Mikuláš sp. zn. 2Pv
83/2009-65 zo dňa1. 8. 2011, pre skutok, že

ako pracovník zodpovedný za prevádzku lyžiarskeho centra, plynulú prevádzku vlekov a umiestnenie
snežných diel na zjazdovej trati v lyžiarskom stredisku SKI centrum Zapač, s. r.o., v k. ú. Q. N.,
okres Liptovský Mikuláš, dňa 1. 2. 2009, potom , čo neodstránil zo zjazdovky počas jej používania pre
verejnosť zariadenie na technické zasnežovanie, ktoré tvorilo odstrániteľnú prekážku, túto dostatočne
neoznačil vo farebnej kombinácii, pričom plot, ktorý sa nachádzal pred prekážkou v smere do doliny,

iba čiastočne plnil technickú funkciu stabilnej bariéry zabraňujúcej vjazd do nebezpečnej zóny, nie je
možné tento považovať za bezpečnostný prvok, ktorý zníži nebezpečenstvo na akceptovateľnú mieru,
došlo k nedbanlivostnému následku, že lyžiar K. D., nar. XX. X. XXXX, trvale bytom C. D. Č.. XXX,
okres Q. K. počas lyžovania po zjazdovke dňa 1. 2. 2009 v čase asi o 15.30 hod., ktorý z nezisteného
dôvodu nezvládol stabilitu a spadol, následne narazil do zariadenia na technické zasnežovanie a
utrpel smrteľné zranenie drvivé poranenie ľavého čelového laloku mozgu, vnútrolebečné krvácanie pri

trieštivých zlomeninách klenby a spodiny lebečnej, pričom uvedené konanie prevádzkovateľa trate bolo
v rozpore s § 8 ods. 1 písm. c/ zákona č. 544/2002 Z. z. o Horskej záchrannej službe v znení neskorších
predpisov v nadväznosti na § 7 vyhlášky Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 23/2006 Z. z., ktorou
sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona č. 544/2002 Z. z. o Horskej záchrannej službe v znení
neskorších predpisov s platnou STN 01 8027 čl. 6.4.2 a STN 01 8027 čl. 3.2 a 4.2, v časti označenia
a bariéry lyžiarskych tratí a v spôsobe označenia nebezpečných miest a prekážok,

ktorým mal spáchať prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, 2 písm. a/ Trestného zákona (§ 138 písm.
h/ Trestného zákona),

pretože nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný.

o d ô v o d n e n i e :

Prokurátor Okresnej prokuratúry Liptovský Mikuláš podal dňa 4. 8. 2011 na Okresný súd Liptovský

Mikuláš na K. H. obžalobu pre prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, 2 písm. a/ Trestného zákona (§
138 písm. h/ Trestného zákona), pre skutok popísaný vo výroku tohto rozsudku. Súd vo veci rozhodolrozsudkami zo dňa 26. 6. 2013 a dňa 6. 4. 2014, ktoré odvolací súd na podklade odvolania obžalovaného
zrušil a vrátil vec okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu opäť prerokoval a rozhodol. Dňom 20.
10. 2014 bol spis v súlade s dodatkom Rozvrhu práce Okresného súdu Liptovský Mikuláš pridelený

na konanie a rozhodnutie novej zákonnej sudkyni. S poukazom na prechodné ustanovenie § 567j
ods. 2 Trestného poriadku k úpravám účinným od 1. 9. 2011, súdne konanie začaté pred 1. 9. 2011
sa dokončí podľa doterajších predpisov. Vzhľadom na znenie ustanovenia § 277 ods. 5 Trestného
poriadku účinného do 31. 8. 2011, ak došlo k zmene samosudcu, musí sa hlavné pojednávanie vykonať
znova. Súd vykonal znova hlavné pojednávanie a taktiež doplnil dokazovanie v súlade s právnym

názorom odvolacieho súdu vyjadreným v zrušujúcich uzneseniach, ktorým je súd prvého stupňa viazaný
v otázkach hmotného a procesného práva.

Obžalovaný na hlavnom pojednávaní nemal záujem uzavrieť dohodu o vine a treste s prokurátorom a
po zákonnom poučení v súlade s ustanovením § 257 ods. 1 písm. a/ Trestného poriadku vyhlásil, že je
nevinný zo spáchania skutku. V prípravnom konaní obžalovaný K. H. využil svoje právo nevypovedať.

Na hlavnom pojednávaní vypovedal, že v zimnej sezóne 2008/2009 ho oslovil C. N. ako samostatne
zárobkovo činnú osobu, aby k nemu do strediska prišiel robiť údržbu a obsluhu lyžiarskych vlekov, stretli
sa u neho v kancelárii a ústne sa dohodli, že bude mať na starosti obsluhu a údržbu lyžiarskych vlekov,
technickú kontrolu vlekov aj rozpis služieb ostatných vlekárov a horskej záchrannej služby. Pri tejto
dohode nebol nik prítomný. Po začatí sezóny v novembri, decembri 2008 robil údržbu vlekov. Žiadna

písomná alebo ústna dohoda, že je prevádzkovateľ strediska ním nebola ani spísaná ani uzavretá. V
tom čase mal certifikáty od spoločnosti Lavex len na obsluhu a údržbu lyžiarskych vlekov, informoval o
tom aj N.. Vykonával len činnosť, na ktorú mal „papiere“. V deň skutku pracoval ako obsluha lyžiarskeho
vleku. Bolo pekné počasie, slnečno. Asi po 15.30 hod. dostal do vysielačky hlásenie, že sa na trati stal
úraz, od koho, si už nespomínal. S vysielačkou, ktorou disponoval každý pracovník strediska a slúžila na

vzájomné dorozumievanie sa medzi nimi, sa spojil s N. I., ktorý vykonával službu na vrcholovej stanici
veľkého vleku (v tom čase boli dva vleky a rozlišovali ich podľa dĺžky na veľký a malý vlek), ten mu
oznámil, že ide k úrazu a koordinoval záchranné činnosti. Obžalovaný pri úraze nebol, pretože musel
obsluhovať lyžiarsky vlek. V uvedený deň pracoval na lyžiarskom vleku od rána, kedy vykonal revíznu
jazdu tak, že vizuálne kontroloval kladky a stroje vleku, išiel smerom hore, všetko bolo v poriadku.

Počas cesty dole zbadal na trati dve snežné delá, ktoré neboli zabezpečené proti nárazu. Nachádzali
sa tam z dôvodu, že v noci sa zasnežovalo. Volal S. K. alebo C. N., čo sa s tým má robiť, na čo mu
ten, komu telefonoval, oznámil, že oni sa o to postarajú. Keď videl, že sa s tým nič nedeje, spolu s
ďalším vlekárom, nepamätal si, kto vtedy slúžil, vzali plôtik, ktorý tam umiestnili. Na stredisku v tom
období pracovali vlekári, bufetári, ski servis, lyžiarsky oddiel Porúbka mal na starosti zasnežovanie

a pokladňu. Na chode strediska sa podieľali pokladník, piati vlekári a horská záchranná služba. On
mal na starosti len vlekárov, aby mali rovnomerne rozpísané služby. Rozmiestňovanie snežných diel
mal na starosti majiteľ strediska spolu s lyžiarskym oddielom. Majiteľ strediska tam nebol každý deň,
chodieval zvyčajne poobede. Skoro každý deň tam bola aj jeho manželka, ktorá v tom čase bola asi
aj majiteľkou strediska. Kto sa staral o označenie trate nemal vedomosť. K stavu zjazdovky uviedol, že

kopec bol ratrakovaný. Delo bolo umiestnené približne 10 m od lesa, zvrchu aj zospodu bol na ňom
nafúkaný sneh, z druhej strany zjazdovky bola šírka 30 m na zlyžovanie a svah od lesa upravovaný
nebol. Pracovný čas mal od 7.00 hod. do 16.00 hod., o 7.00 hod. sa schádzali z dôvodu vykonania
revíznej jazdy pre prípad, ak by nastala nejaká porucha, aby sa táto dala do spustenia vleku o 9.00
hod. odstrániť. O iné veci sa nezaujímal, len o to, čo mal na starosti. Zasnežovanie mal na starosti

lyžiarsky oddiel po dohode s C. N.W.. Po skončení pracovnej doby po 16.00 hod. vlek vypol, zamkol,
odišli domov a čo sa dialo potom, to už nevedel. O zabezpečení dela „záhradkou“ nerozhodol nik, na
starosti to mali tí, ktorí zasnežujú - lyžiarsky oddiel a vedúci strediska. Urobil to len z vlastnej dobrej vôle
a podľa jeho predchádzajúcich skúseností, pretože ako obsluha lyžiarskeho vleku to na starosti nemal.
Delo tam bolo už od štvrtku alebo piatku predchádzajúceho tejto nehode. V iných strediskách sa tieto

delá bežne nechávajú na zjazdových tratiach, inak sa treba opýtať koho, kto je na to oprávnený. K osobe
S. K. uviedol, že pracoval ako obsluha vlekov, zo strediska odišiel po dohode s N. z dôvodu, že on N.
oznámil, že S. K. si neplní povinnosti. Jemu S. K. v minulosti nič nevyčítal. Kto v čase neprítomnosti
C. N. zodpovedal za chod strediska uviesť nevedel. Nebohého lyžiara D. nepoznal až tak dobre, ku
kvalite jeho lyžiarskych schopností sa vyjadriť nevedel, lyžovať ho nevidel. Pozná veľmi dobre jeho

otca, ktorý je z Vyšnej Boce, odkiaľ má manželku. Ratrak v tom čase obsluhoval S. K.. Ešte pred tou
udalosťou N. rozhodol, že sa musí šetriť, preto mali pracovníci, ktorí zabezpečovali horskú záchrannú
službu kumulovanú funkciu s vlekárom. On zabezpečoval rozpis ich služieb. Okolo dela sa sprava dalo
ísť 30 m na šírku, táto časť bola ratrakovaná, zľava to ratrakované nebolo, bol tam nafúkaný umelýsneh a v takom prípade sa nepovažuje trať za zjazdnú, či tam bola aj nejaká zábrana si nepamätal,
len to, že zvrchu dela dali oplôtok, záhradku. Kontrolu zjazdnosti a bezpečnosti trate mal na starosti
majiteľ strediska alebo osoba na to určená. Snežné delá patrili Ski centru Zapač, teda N.. Snežné delo

sa dalo umiestniť na zjazdovku len pomocou ratraku tak, že sa umiestnilo na prednú radlicu, na ktorú
sa zdvihlo, premiestnilo na svah, kde sa pomocou nôh zakotvilo. Ak tam nebol človek s papiermi na
ratrak, ktoré v tom čase mal len K., bolo podľa jeho názoru neodstrániteľné zo svahu. Strediská sa
obvykle pred začatím sezóny a prevádzky zasnežujú deň - noc, podľa počasia. Počas prevádzky vlekov
sa stáva, že sa zasnežuje aj cez deň, ak o tom rozhodne vedúci strediska. Zvyčajne sa miesta, kde je

to potrebné, dosnežujú v noci. On však pracovnú dobu v noci nemal. Toto snežné delo sa používalo
len v noci. Na zasnežovanie mohol dať súhlas len N., pretože táto činnosť bola finančne náročná.
N.W. ho s prevádzkovým poriadkom neoboznámil a ani si nepamätá, že by mu bol povedal, že vôbec
nejakýprevádzkovýporiadokexistuje.ŽebyN.delegovalsvojeoprávneniananiekohonemalvedomosť.
Taktiež si nevie vysvetliť, kto by potom rozhodoval o prevádzke v dňoch, keď on nechodil do roboty,
pretože nepracoval každý deň, keď mu je obžalobou dávané za vinu, že bol prevádzkovateľom strediska.

Ak by bolo potrebné odstrániť nejakú odstrániteľnú prekážku, tak bol za to zodpovedný vedúci prevádzky
N.. Ak by išlo o neodstrániteľnú prekážku, tak by musel byť použitý ratrak a ten mal na starosti lyžiarsky
oddiel. Druhé delo bolo umiestnené na kraji zjazdovky nad inkriminovaným delom na ľavej strane v
záseku, bolo mimo zjazdovky, kde sa lyžovalo, nebolo označené, delo bolo funkčné a tiež sa s ním
zasnežovalo v noci.

Súd vykonal dokazovanie v súlade s návrhmi obsiahnutými v obžalobe, návrhmi predloženými
obhajobou, ako aj v smere naznačenom predchádzajúcimi rozhodnutiami odvolacieho súdu, ktorého
názorom je prvostupňový súd viazaný, a to výsluchom poškodenej K.. D. D., svedkov K.. A.O. C., JO.
K., S. K., C. N., N. I.I., I. C., X.. I. J., Ľ. K., K. D., S. K., S. Š., N. I., N. K., X.. C. N., I.., N. Ď., I. Ž., znalcov

X.. K. Z. O. X.. D. A. a prečítaním relevantných listinných dôkazov.

Svedkyňa a poškodená K.. D. D., manželka nebohého poškodeného K. D. na hlavnom pojednávaní
vypovedala rovnako ako v prípravnom konaní, že v uvedený deň bola v práci. O manželovej nehode sa
dozvedela telefonicky od manželky pána C.Š., ktorý bol v ten deň s jej manželom a s ich deťmi lyžovať,

ktorá jej povedala, že manžel utrpel vážny úraz a je na tom dosť zle. Po niekoľkých minútach prišiel
pre ňu do práce pán C., vzal ju do nemocnice, kde neskôr manžel zraneniam podľahol. Psychicky bola
na tom zle, o čom konkrétne sa s C. rozprávali si už nepamätala. Povedal jej, že manžel narazil do
zasnežovacieho zariadenia. Do toho strediska aj napriek tomu, že sama pôsobila ako lyžiarsky inštruktor
a voľakedy aj závodne lyžovala, nikdy nechodila lyžovať, pomery v ňom nepoznala. O tom, kto bol

majiteľom strediska sa dozvedela až neskôr. Jej manžel bol vynikajúci lyžiar, lyžoval od detstva, pôsobil
aj ako lyžiarsky inštruktor a dobrovoľný člen v horskej záchrannej službe. Celá situácia bola pre ňu a
rodinu veľmi ťažká, manžel bol úžasný človek, živiteľ rodiny, dcéram chýba, z tej druhej strany nikdy nik
neprišiel, ani sa neopýtal, či niečo nepotrebujú, ani nevyjadril účasť, čo ich mrzí a traumatizuje. Od pána
C. vedela, že dcérka nehodu priamo nevidela, preto sa nerozprávali ani o tom, ako sa mali v ten deň

pred úrazom, ani ako k nemu došlo.

Svedok K.. A. C. vypovedal, že v uvedený deň boli lyžovať spolu s K. D. a troma dievčatami, K.
dcérou, jeho dcérou a jednou jej kamarátkou. Poznali sa niekoľko mesiacov, pretože sa nasťahovali do
vedľajšieho vchodu a ich dcéry boli spolužiačky. Lyžovali tak, že najprv išiel on, zastal, prešli dievčatá a

za nimi šiel K., teda ich strážili. Pamätal si, že delo bolo vystrčené do dráhy a na trati sa určite lyžovalo
aj z jednej aj z druhej strany tohto dela. On tiež lyžoval po oboch stranách. Z pravej strany tohto dela od
lesa zábrana nebola, bola umiestnená len z ľavej strany a boli to umelohmotné farebné tyče, ktoré boli
spolu zviazané. Označenie, že by ľavá strana zjazdovky nebola v prevádzke, tam nebolo. Či boli delá aj
niekedy inokedy umiestnené v zjazdovke si nepamätal, hoci tam bol v minulosti lyžovať viackrát. Koľko

dní tam bolo delo umiestnené, uviesť nevedel. Potom, čo sa K. stal úraz a prišiel k nemu, hlasne kričal o
pomoc, pretože až po príchode k nemu zistil, že je to vážne. Od vleku pribehli nejakí chlapi, niekto ešte
šľapal hore. Ku kvalite trate pre odstup času už nevedel vyjadriť. Viditeľnosť bola dobrá. Poškodený pri
jazde nemal na sebe prilbu. Či poškodený jazdil aj sprava aj zľava si už pre odstup času nepamätal. On
sám je slabší lyžiar, preto na ľavú stranu zjazdovky, kde bol svah prudší, buď nešiel alebo len zriedka.

Prvá časť zjazdovky nad delom bola relatívne ľahká, tá druhá časť pod delom, sa mu zdala ťažšia. Delo
na trati ako slabší lyžiar vnímal s rešpektom, bál sa ho. Nebohý K. bol excelentný lyžiar.Svedok S. K. vypovedal, že do lyžiarskeho strediska Zapač nastúpil po dohode s pánom N. na november
a december 2008 ako živnostník na pozícii vlekára a tiež pracoval na spustení prevádzky, začali
so zasnežovaním kopca, robili fyzické opravy vlekov (doťahovali skrutky, kladky, kontrolovali). N. mu

povedal, že šéfa im bude robiť H., na neho sa majú obracať, ak bude nejaký problém. Nepáčilo sa
mu, že na vleku neboli dotiahnuté niektoré veci do konca, revízna správa nebola v poriadku, trval na
tom, aby sa napravili nedostatky. Pracoval na hornej stanici vleku, kde nefungovala zabezpečovačka
na lane. Upozornil na to aj H., ten mu odpovedal, že ak sa mu niečo nepáči, môže ísť preč, preto sa
pre problémy s prevádzkou vleku rozhodol odísť. N. mu povedal, že H., ktorý mal denné služby, bude

rozdeľovať pracovné povinnosti, zároveň vybavoval aj revízne a technické záležitosti. Má vedomosť o
tom, že v sezóne tam pracovalo viac ľudí - S. Š., K., H., V. B., W. J., I. Ž. O. N. I.. Pracovný pomer ukončil
asi 2. 1. alebo 3. 1. 2009, ešte na Silvestra mal nočnú službu pri zasnežovaní. Neskôr zasnežovanie
prevzala skupina Ski team Zapač, ktorí tým chceli pomôcť N., pretože mali lístky na vlek zadarmo.
O umiestňovaní snežných diel sa rozhodovalo po dohode medzi H. a K., pretože na premiestnenie
diel bol potrebný ratrak a oprávnenie na jeho použitie mal K.. On s ratrakom nemanipuloval, hoci mal

naň oprávnenie. Keď sa nelyžovalo, snežné delá neboli zabezpečené. Úraz sa stal v nedeľu, delo
tam bolo umiestnené pred úrazom 3 dni nepretržite, lebo zo svojho bytu vidí priamo na zjazdovku. Po
úraze boli snežné delá odpratané, stiahnuté pod horu a obehnuté oplôtkami. O zasnežovaní rozhodoval
N. po telefonickej dohode s H.O. a ten im potom povedal kedy, kto, kde bude zasnežovať. N. bol
ten, kto rozhodoval o tom, či sa bude zasnežovať, bola to aj otázka financií. Dohoda o zasnežovaní

prebiehala medzi nimi tak, že H. zatelefonoval N., že mrzne, či môžu zasnežovať, s čím N. buď súhlasil
alebo nesúhlasil. Ak súhlasil, na základe jeho dovolenia zasnežovanie technicky zabezpečil H.O.. Medzi
povinnosti vlekárov patrí mať pod kontrolou celú technickú časť vleku, tiež vykonať kontrolu trate tak, že
prejdelyžamipotrati,čitamniejeniečonebezpečné.Priebehtejtokontrolysazapisujeajdovlekárskeho
denníka. O týchto povinnostiach sa učili na školení. Po prepustení H. povedal, že sa môže niečo stať v

súvislosti s padajúcim lanom na vleku. Vedúcim vlekárom bol H. a v jeho kompetencii bolo postarať sa
o zariadenia (malý vlek, veľký vlek) a spustiť prevádzku na zimnú sezónu, taktiež zasnežovací systém
so zasnežovacou stanicou a snežnými delami, mal na starosti revízie, zabezpečiť ľudí na prevádzku a
kontrolu týchto zariadení a systémov. V deň úrazu na tejto zjazdovke nelyžoval, ale jeho brat s priateľkou
tam boli deň predtým. Kým v stredisku pracoval, N. videl len sporadicky. Keď ho vyhodili, N. mu povedal,

že je to rozhodnutie H., ktorý je ich šéf. Kontrolu zjazdovky si odniesol jednak zo školenia a taktiež
v iných strediskách po vleku kontrolovali aj zjazdovku. Absolvoval školenie cez Lavex, venovali sa aj
problematike zjazdoviek, školenia absolvovali každých 5 rokov, má oprávnenie na vlekára aj ratrak,
6 ročnú prax. Pokiaľ spomenul šéfa, myslel tým šéfa vlekárov. Námietky, ktoré mal voči fungovaniu
lanovej dráhy nikde nezapísal. Na stredisku prevádzkový poriadok neexistoval ani so žiadnym nebol

oboznámený. Zasnežovalo sa najmä v noci pre lacnejší odber elektriny. Všeobecné a individuálne
pokyny týkajúce sa pracovných povinností v stredisku neboli. Pani N. v stredisku vídaval sporadicky,
nedávala mu žiadne pokyny, ani o iných nevie. Z Lavexu pozná pána Z. a pána W., tento sa bol aj na
niečo pozrieť na vleku.
SvedokS.K.vypovedal,ženatomsvahusabollyžovaťvjanuári2009,vsobotu,kedyurobilviacerojázd,

asi 15 až 17. Na zjazdovke sa nachádzalo snežné delo, ktoré bolo oplotené umelohmotnými tyčkami
a lyžovalo sa len z jednej strany, a to doprava od tohto dela, keďže delo bolo umiestnené v ľavej časti
svahu. Vnímal, že delo výrazne zasahovalo do zjazdovky, nachádzalo sa za zlomom svahu a zvrchu
až tak viditeľné nebolo, bolo viditeľné, až keď človek zlyžoval hornú časť svahu. Z druhej strany dela
nebola žiadna zábrana. Zjazdovka vľavo od dela nebola upravená, celý ten vrch nebol upravený, bolo

to klzisko, bol výrazne zľadovatený a nebol tam žiadny nový sneh.

Svedok C. N. vypovedal, že od vzniku spoločnosti Ski centrum Zapač zastával funkciu konateľa, mal
v nej aj majetkovú účasť. Prevádzkovanie strediska a vleku sa uskutočňovalo na základe nájomného
vzťahu medzi Ski centrum Zapač a vlastníkom pozemku. Prevádzkovateľom strediska bolo v rozhodnom

období Ski centrum Zapač. Obžalovaný H. pracoval na pozícii vedúceho strediska na živnosť, Ski
centrum Zapač bola odberateľom jeho služieb. Mal na starosti chod strediska celkovo, a to vlekárov,
zasnežovanie, avšak len, čo sa týka funkčnosti strediska, nemal na starosti pokladňu, bufety a pod.
Pre jeho osobu sa rozhodol, pretože mal skúsenosti a oprávnenie na obsluhu vleku. Jeho pracovnú
náplň si dohodli ústne, pričom boli prítomní zamestnanci strediska. Zamestnancov o tom informoval

ústne na stretnutiach, kde sa rozoberali činnosti, ktoré bolo treba urobiť a prítomný bol aj obžalovaný H..
Pracovné povinnosti na dennej báze rozdeľoval H., na týždennej ich spolu konzultovali. Chod strediska
po ekonomickej a riadiacej stránke zabezpečoval on ako štatutár a po tej čiastkovej dennodennej
stránke H.. V uvedenom období bolo v stredisku zamestnaných asi 10 ľudí, ich mená sú doloženézáznamami v prevádzkovom denníku. O zasnežovaní sa rozhodlo podľa poveternostných podmienok.
Bolo mu zavolané, a to buď H. alebo tými, ktorí mali v ten deň službu na zasnežovacom zariadení, či
sa ide zasnežovať. Odborne zdatný určiť, kde sa bude zasnežovať boli pracovníci na to vyškolení od

ratrakistov až po obsluhu hydrantov. Cez deň išlo zasnežovanie, len ak bola prevádzka mimo. Delo
ostalo na zjazdovke, pretože boli poveternostné podmienky vhodné na zasnežovanie a technicky nebolo
možné ho odstrániť. Zasnežovanie prebiehalo tak, že na základe telefonického rozhovoru medzi ním
a H. a K., ak boli vhodné poveternostné podmienky a on so zasnežovaním súhlasil, dohodli sa, kto
ide večer do služby a ktorý priestor svahu je potrebné zasnežiť. V kompetencii ratrakistu bolo určiť,

kde bude delo uložené, ktorým smerom bude delo natočené, avšak presná poloha na svahu záleží a
závisí od technických možností na pripojenie k hydrantu. Pokiaľ je prekážka na trati, táto musí byť v
zmysle vyhlášky riadne označená a tieto dve delá boli označené, taktiež časť zjazdovky bola oddelená a
vylúčená z verejného lyžovania červenou páskou od vrchu až po spodné delo, čím považovali túto časť
zjazdovky za vylúčenú z prevádzky. Pásky boli umiestnené na ľavej strane zjazdovky bližšie k lesu, cez
to miesto sa po úraze premlelo viacero ľudí, boli tam aj záchranári, pásky tam pred úrazom umiestnené

boli a ľudia tam predtým nelyžovali.

Poukázal na to, že obžalovaný zodpovedal za celkový chod po technickej a personálnej stránke, to je,
aby boli vlekári, skontrolovaná zjazdovka, skontrolované podmienky na spustenie vleku, na konci dňa
za ukončenie prevádzky vleku, vrátane svahu. Kto mal službu okrem H. v uvedený deň, poukázal na

denníky. Pracovná náplň vlekárov bola určená u niektorých pracovnými zmluvami a u tých na živnosť
rozsahomichživnostenskéhooprávnenia.Prevádzkovýporiadokstrediskaexistoval.Zamestnancisním
boli oboznámení. Do strediska chodieval niekedy každý deň, najmä počas sezóny, niekedy však menej
často. O úraze dozvedel telefonicky, asi od bývalej manželky. S. K. bol prepustený preto, že zanedbal
svoje povinnosti pri obsluhe vlekov, reagoval na to osočovaním, vyhrážkami. Kto osadil plôtik okolo dela

nevedel, v to ráno tam nebol, asi to boli ľudia, ktorí mali v ten deň službu. Pokyn na označenie dela
nedal, sú na to školení pracovníci. Mená zamestnancov v tom čase v stredisku vie doložiť záznamami
z prevádzkového denníka. K. obsluhoval stroj na úpravu zjazdovky, k večeru chodil zasnežovať. Po
technickej stránke mu bol nadriadený H., po pracovnoprávnej stránke on. Ústnu dohodu a postavenie
H. by mohli potvrdiť pracovníci obsluhy vleku. Podľa neho bolo všetko v poriadku a k delu, ktoré bolo

zvrchu oplotené, sa nedalo k nemu inak dostať, poškodený lyžiar lyžoval v časti zjazdovky, ktorá bola
ohradená a vylúčená mimo. Smerom, kde bolo delo otočené sa nachádzala nafúkaná kopa snehu, ktorá
ak celý deň mrzne, je tam čistý ľad, je vysoká pravdepodobnosť, že sa mu na nej šmykne a potom je
na svahu nezastaviteľný. Za prevádzku technických zariadení - vleky a delá a úpravu trati, podľa neho
zodpovedal H.. Červenobiela páska mala byť natiahnutá od vrchu po spodok pozdĺž lesa, bola vždy a

ďalšia časť pásky oddeľovala vrchné delo a spodné delo, teda tú časť zjazdovky, ktorá bola vylúčená
z prevádzky od ostatnej časti, na ktorej sa mohlo lyžovať. Na miesto úraze prišiel zároveň s políciou,
pretožeimtonahlásilakázalimuprísťnaobvodnéoddelenie.Popríchodenamiestoužpáskynevidel.O
tom, že tam mali byť tie pásky natiahnuté a zároveň o zabezpečení snežných diel oplôtkami, sa dozvedel
telefonicky v ten deň ráno, nepamätal si od koho, či to bola bývalá manželka alebo H.. Snežné delá v tej

sezóne patrili Ski centru Zapač. Snežné delo je konštrukčne prispôsobené tak, že sa prenáša nabratím
na prednú radlicu ratraku, nebolo pevne spojené so zemou, len primrznuté, pretože nad ním aj pod
ním boli kopy snehu. Samotné delo má na spodku upevnené kolieska, má zaisťovacie podpery proti
sklzu zo svahu, je to akoby trojkolka. Podpery sú zapichnuté v snehu a kolieska sú jedny vo vzduchu
a jedny aj na zemi. Na zjazdovke naľavo boli nafúkané kopy snehu, ktorý nebol spracovaný na to, aby

sa tam dalo vôbec lyžovať, podľa vyhlášky Lavexu to v daný okamih nebola zjazdovka. Zasnežovanie,
ktoré spadalo pod odsúhlasovaciu časť prevádzky, je určite energeticky náročné. Zasnežovalo sa mimo
prevádzkový čas aj v noci. Zasnežoval aj lyžiarsky oddiel Ski team Zapač, a to aj v tomto období. H.
nemal oprávnenie riadiť ratrak ani ho neriadil. Je nevyhnutné, aby sa na zasnežovaní podieľal ratrakista.
Prevádzkový poriadok strediska bol vypracovaný administratívnymi pracovníkmi, ním schválený, jeho

obsah si už nepamätal. Zodpovednosť za prevádzku strediska po technickej stránke ústne delegoval
na H.. Predmetom dohody bolo, že potreboval v stredisku človeka, ktorý bude koordinovať činnosť
medzi prevádzkou vleku, zasnežovania a zjazdovky. Presný dátum, kedy sa tak stalo uviesť nevedel,
ani to preukázať, ani či bol niekto pri ich dohode prítomný. Kontroly lyžiarskej trate mala na starosti
denná smena vlekárov, a to skontrolovať funkčnosť vleku a stav zjazdovky. Po oboznámení sa s bodom

4.1 prevádzkového poriadku uviedol, že medzi týmito troma pracovníkmi nie je uvedené meno K. H..
Obžalovaný chodil do práce v noci len pred spustením prevádzky strediska, kedy sa trať zasnežovala
a pripravovala na sezónu, potom sa zasnežovalo len príležitostne, podľa potreby. Ďalej tvrdil, že H. mal
živnostenské oprávnenie na zabezpečenie činnosti strediska podľa dohody, ktorú mali a za túto činnosťsi fakturoval hodiny alebo paušál. Ak by sa delo dalo odstrániť, tak by to H. vyhodnotil a odstránili by ho.
Keďže to zhodnotil tak, že delo bolo ponechané na svahu, ani sa nedalo odstrániť. Nevedel konkrétne
povedať, kto rozhodoval a zodpovedal za rozmiestnenie dela na zjazdovke, išlo o kombináciu troch

ľudí - on, H., ratrakista. Dodržiavanie zásad a činností je konkretizované v príslušnej vyhláške. Náplňou
práce obžalovaného bola koordinácia činností medzi prevádzkou lyžiarskeho vleku, zasnežovania a
úpravy zjazdoviek. Mal na neho jednak ústne odporúčania, taktiež mal osvedčenie na prevádzkovanie
lyžiarskych vlekov. Školenia na zasnežovanie uskutočňoval dodávateľ technológie, je o tom aj záznam,
či obžalovaný na tom zázname figuroval nevedel. Väčšinu dní obžalovaný bol v práci, ale v čase jeho

neprítomnosti zabezpečoval prevádzku strediska on.
Svedok N. I., záchranár v lyžiarskom stredisku Ski centrum Zapač, ktorý mal v deň skutku službu na
svahu, na hlavnom pojednávaní vypovedal, že nadriadeným mu bol majiteľ strediska. Pri poslednej
jazde, keď sa nachádzal na hornej stanici vleku na svojom stanovišti, mu bolo do vysielačky nahlásené,
že na trati sa stal úraz, k zranenému zlyžovali aj s kanadskými saňami. Boli tam aj iní ľudia, ktorí sa v
tom momente nachádzali pri ňom. Zranený sa nachádzal pri snežnom dele, nemal prilbu. Poskytol mu

prvú pomoc, zavolal záchranku, ktorá ho transportovala do nemocnice. Konštatoval, že má poranenia
nezlučiteľné so životom. Zraneného nepoznal. O úraze informoval prevádzkara, teda majiteľa strediska,
tiež obžalovaného H., ktorý bol akýsi šéf na svahu a záchranku. V stredisku odpracoval asi 10 až 15
dní v mesiaci, úlohy mu nezadával nikto. Jeho povinnosťou bolo dohliadať nad lyžiarmi, poskytnúť im
pomoc, zavolať a dopraviť ich k záchranke, sem tam dohliadal aj na vlek, či sa niekto neodopol a

pod. Rozpis jednotlivých služieb si určovali, ako mal kto voľno, po dohode s obžalovaným H., ktorý
mal na starosti vlek a obsluhu vleku. Ak by bol nejaký problém, obrátil by sa na obžalovaného alebo
majiteľov strediska. Obžalovaný bol akoby taký vedúci, ale z jeho pozície nemal dôvod rešpektovať ho
ako vedúceho, pretože jeho úlohy boli iné. Delo bolo po ľavej strane zjazdovky a po oboch stranách
sa dalo prejsť, kto rozhodoval o umiestnení snežných diel nevedel. Nad delom sa nachádzal oplôtok v

mierne zaoblenom tvare akoby do polkruhu, bolo označené a bolo mimo upravenej dráhy. Okrem neho
tam pracovali vlekári, osoba pri ratraku a chlapi z lyžiarskeho oddielu z Liptovskej Porúbky, čo mali na
starosti zasnežovanie. Trať bola upravená, v dobrom stave, lyžovalo vtedy veľa ľudí a bolo slnečno.
Delo podľa neho nepredstavovalo prekážku pre lyžiarov, pretože ten deň tam lyžovala jeho manželka so
synom a delo im nevadilo, pretože rozhodne nebolo v trati. Či v bezprostrednej blízkosti dela boli nejaké

pásky si už nespomínal. Zjazdovka naľavo od dela sa neupravovala a podľa neho to zjazdovka nebola.
Obžalovaný v stredisku ratrak neobsluhoval. Že by im N. zorganizoval nejaké skupinové stretnutie si
nebol vedomý.

Svedkyňa I. C., vypovedala, že tip dostali od čitateľa, ktorý zavolal do redakcie alebo priamo redaktorom,

že sa stal úraz, pri ktorom mal lyžiar naraziť do snežného dela. Na nasledujúci deň bola priamo v
stredisku, fotila si miesto nehody, kontaktovala majiteľa strediska a hovorkyňu KR PZ Žilina. Na fotkách
mala v zábere aj miesto udalosti, boli robené z druhej strany svahu, delo tam už nebolo, boli tam stopy
krvi, stopy, na základe ktorých sa dalo ustáliť, kde sa delo nachádzalo predchádzajúci deň, tam neboli.
Snežné delá boli umiestnené už pod kopcom, určite ich bolo viac ako jedno. Za stredisko komunikovala

s majiteľom N., s inou osobou okrem neho nie, pretože zamestnanci strediska vzhľadom na okolnosti
neboli ochotní. K podrobnostiam článku ju neskôr kontaktoval S. K., ktorý sa vyjadroval k bezpečnosti
v súvislosti so snežnými delami, že neboli dobre zaopatrené a boli umiestnené v mieste, kde sa mala
brať veľká rýchlosť pri zlyžovávaní.

Svedkyňa X.. I. J., predtým N., vypovedala, že jej bývalý manžel C. N. ku dňu 1. 2. 2009 vyvíjal obchodnú
aktivitu v lyžiarskom stredisku cez SKV Agency, v ktorej mal cez právnickú osobu podiel, celý chod
SKI centrum Zapač riadil on, napríklad rokovania s obcou, inštitúciami, zamestnancami a prevádzkou
strediska. Ona nemala žiadne poverenie na výkon nejakej činnosti SKI centrum Zapač, občas tam prišla,
najmä za účelom lyžovania. Podľa nej stredisko v sezóne 2008/2009 prevádzkovalo SKI centrum Zapač.

C. N. tam nebol každý deň, ale raz za týždeň určite. Dňa 1. 2. 2009, asi bola nedeľa, bola doma a
niekto, asi kamarátka jej telefonovala, že sa tam stal úraz. Hneď telefonovala bývalému manželovi. Ona
sama bola na mieste úrazu v iný deň, podrobnosti nezisťovala a všetky informácie o úraze mala len
sprostredkované. V SKI centre mal na starosti svah a prácu na ratraku S. K., určite mu neudeľovala
žiaden pokyn na činnosti s ratrakom. Obžalovaný H. mal na starosti prevádzku a chod strediska, podľa

nej otvorenie strediska, že je ráno pripravené a pracovníci sú na svojich miestach, aký mal popis práce
nevedela. Kto mal na starosti snežné delá, kto konkrétne rozhodoval o zasnežovaní, nevedela, ale zo
zamestnancov zrejme nik, keďže zasnežovanie je o financiách, určite o ňom nerozhodovali ľudia pri
vleku. Obžalovaný prišiel do strediska pracovať v sezóne 2009. Keď tam chodila, mala pocit, že má nastarosti chod strediska, zrejme jej bývalý manžel hovoril, že najal človeka, ktorý to bude mať na starosti,
no čo konkrétne, nevedela. Veľa vecí išlo mimo ňu, nebola pri konkrétnych veciach, mala pocit, že sa
jej to netýka. V predchádzajúcej sezóne 2007/2008 sa v stredisku zdržiavala viac, ale nevedela ako

fungovalo jeho riadenie. Biely kódex pozná, v oboch sezónach ho tam videla, ale kto zabezpečil jeho
vydanie ani jeho umiestnenie nevedela. Prítomnosť záchrannej služby v stredisku zabezpečil bývalý
manžel. S detailmi fungovania strediska oboznámená nebola. Po sezóne 2008/2009 už ďalšia sezóna
nebola kvôli finančným problémom.

Svedok Ľ. K., príslušník PZ, ktorý po skutku realizoval prvotné úkony, na hlavnom pojednávaní
vypovedal, že v tom čase bol služobne zaradený na OO PZ Liptovský Hrádok. Dňa 1. 2. 2009 jeho aj
kolegu stála služba vyslala do Liptovskej Porúbky do SKI centra Zapač, kde sa stal úraz. Po príchode
na miesto oslovili prítomného vlekára, miesto úrazu bolo vzdialené, chvíľu čakali na vlekára na skútri,
ktorý ich vyviezol hore. Bolo už prítmie, asi 16.30 až 16.45 hod., vlek už nebol v prevádzke. Miesto
činu zadokumentovali písomne aj fotograficky. Vlekár ich zviezol dole, kontaktoval N., o ktorom mu

bolo povedané, že prevádzkoval stredisko a telefonický kontakt mu naňho dali prítomní zamestnanci.
V čase obhliadky miesta činu bol nebohý už odvezený. Okolo dela boli krvavé stopy, nachádzal sa
tam oplôtok pozostávajúci z umelých tyčiek svetlej krémovej farby vysokých 1,2 m upevnených 1 m
od seba, zviazané, pripevnené do svahu, asi 5 - 6 m pred snežným delom. Oplôtok bol dlhý asi 10
m. Zabezpečenie žiadnymi páskami pri dele alebo v jeho okolí sa nenachádzalo. Pri pohľade zdola sa

snežné delo nachádzalo po pravej strane, od lesíka asi 5 - 6 m. Činnou časťou bolo otočené smerom na
svah, stálo na podvozku a na stojkách, kolesá boli vo vzduchu. Krvavé stopy sa nachádzali na prípojke
a kovovom ráme. Z pohľadu zhora bola na svahu zákruta, pod ktorou bolo niekoľko metrov umiestnené
delo. Po prejdení zákruty bolo vidieť oplôtok a snežné delo. Zo zamestnancov tam bolo asi 5 - 6 chlapov.
S obžalovaným sa na mieste nerozprával, až pri výsluchu. Funkcia vlekára nemala vplyv na umiestnenie

dela, aspoň mal taký pocit. Až pri vyšetrovaní mu povedali, že je nákladné delá umiestniť, takže sa
tak dialo po dohode vlekára s prevádzkovateľom strediska a obsluhou raktraku. Obsluhu raktraku ani
nezisťoval, nepovažoval to za potrebné. K stavu zjazdovky naľavo od dela pri pohľade z vrchu sa už
vyjadriť nevedel, v blízkosti dela bol sneh nahrnutý, skôr prehrnutý a na zjazdovke pod delom a nad
delom bol sneh viac zjazdený. V blízkosti dela neboli stopy po lyžovaní zvrchu pri pohľade z ľavej strany

a stopy krvi sa pri pohľade z vrchu na delo nachádzali po ľavej strane.

Svedok K. D., otec poškodeného K. D., na hlavnom pojednávaní vypovedal, že v uvedený deň bol
posledný, kto so synom hovoril, volal mu, že idú posledný raz a budú končiť lyžovanie. Pôvodne mali v
pláne lyžovať na Čertovici, avšak vnučka chcela ísť lyžovať do Porúbky s kamarátkou. Dlhé roky lyžuje,

taktiež je lyžiarsky rozhodca, naučil lyžovať aj svojho syna, jeho lyžiarsku úroveň ohodnotil ako veľmi
dobrú. Poškodený lyžoval od štyroch rokov, najmä na Čertovici, kde bol aj dobrovoľným členom horskej
služby. Na svahu sa bol pozrieť osobne deň po úraze, našiel tam už len kaluž krvi, ostatné veci boli
spratané. Dve delá boli stiahnuté pri spodnej stanici lyžiarskeho vleku, boli na kolesách a mali nohy na
ukotvenie, ktoré sa spustia v prípade potreby do snehu. Oplôtok už na mieste nebol. Videl ho len na

fotografii od vyšetrovateľa, pri pohybe silnejšieho vetra sa pohyboval, čo usudzoval z toho, že jeden
stĺpik bol nahnutý oproti tým ostatným. Lyžovať sa dalo z jednej aj z druhej strany a nebolo tam žiadne
upozornenie,žesatamlyžovaťnemôže.Plôtikbolumiestnenýrovnozpohľaduzhoranaddelom.Miesto,
kde došlo k úrazu, teda od dela po okraj upravenej zjazdovky zmeral krokovaním, bolo to 30 m, pri
pohľade zhora od miesta úrazu na pravú stranu bolo 60 m a na ľavú stranu asi 30 m. Na trati nad delom

bolurčitýľadzozasnežovania,ktorýdobrémulyžiarovinemôžespôsobovaťproblémy.Horeasi30-40m
od dela bol zlom a synov priateľ, ktorý tam bol s ním, mu povedal, že syn na zlome stál, pustil dole dcéru
s kamarátkou, čakal, a až potom sa spustil za nimi. Muselo sa mu šmyknúť, pretože po snehu išiel na
chrbte a narazil. Obžalovaného pozná, pretože má manželku z Boce a tykajú si. Neskôr obžalovaného
kontaktoval, či je ochotný sa s ním rozprávať o nešťastí, stretli sa a obžalovaný sa vtedy rozplakal, že za

to nemôže, pretože nevedel ovplyvniť to, kde má byť delo umiestnené. Otázku stiahnutia dela neriešili
a iné meno tam vtedy nepadlo. Stretli sa aj s N., stretnutie zorganizovala jeho bývalá manželka, avšak
N. sa vyjadril, že žiadna dohoda nebude, lebo súd aj tak vyhrá. Ten tiež oznámil, že mal na to ľudí, ktorí
to zabezpečovali, ale konkrétnu osobu neuviedol. Dozvedel sa, že prevádzka lyžiarskeho strediska bola
spustená pred kolaudačným rozhodnutím a poukázal na porušenie prevádzkových predpisov.

Svedok X.. S. K. na hlavnom pojednávaní vypovedal, že spoluprácu s lyžiarskym strediskom Ski
centrum Zapač začal pred začiatkom sezóny 2008/2009, kedy sa lyžiarsky klub Liptovská Porúbka
dozvedel o tom, že sa ide budovať lyžiarske stredisko, nakontaktovali sa na C. N. ohľadne možnostispolupráce. Našou úlohou bolo stredisko pripraviť, na jeseň ho vykosiť, za čo mohli v zimnej sezóne
v stredisku lyžovať a trénovať. Samotné zasnežovanie realizovali len vlekári, neskôr im pomáhali aj
pri zasnežovaní. Pred spustením strediska vyškolila na zasnežovanie spoločnosť Technoalpin všetkých

vlekárov. Obžalovaný tam vtedy ešte nepracoval, bol iný vedúci strediska, ktorý pre nezhody s otcom C.
N. odišiel, nahradil ho S. S. a až neskôr prišiel K. H.. Pri zasnežovaní na začiatku sezóny sa začínalo
na spodku svahu, vysnežil sa malý vlek a až potom sa pokračovalo vrchom. Zo strany klubu všetko
prebiehalo brigádnicky, bez nároku na odmenu, zamestnaní boli inde. Obžalovaného predstavil ako
vedúceho strediska C.Í. N.. V deň úrazu bol prítomný na stredisku. Ráno po zasnežení delá poodpájali

od hadíc a elektriny a šli sa lyžovať. Pred spustením prevádzky obžalovaný zlyžoval svah a povedal,
že vlek nespustí skôr, kým nebudú zabezpečené delá oplôtkami. V tom čase boli po trati rozmiestnené
4 delá. Zhodou okolností delo, do ktorého narazil lyžiar bolo na najširšej časti zjazdovky, oproti hornej
stanici malého vleku. Delo bolo asi 5 m od okraja zjazdovky, medzi delo a kraj zjazdovky už ratrak
nevošiel. Celá šírka zjazdovky je asi 30 m, delo bolo umiestnené 5 m od okraja vysneženej zjazdovky,
takže na lyžovanie ostávalo asi 25 m a plôtik sa natiahol tak, aby bola rezerva medzi plôtikom a delom,

možno 4 m. Hlavná časť zjazdovky bola odklonená od dela tak, že sa svah zvažoval smerom dolu. V
čase medzi 15.00 hod. a 15.30 hod. sedel pri vlekárovi Ď. na hornej stanici malého vleku, odkiaľ bol
výhľad na túto časť zjazdovky a všimol si jedného lyžiara na vzdialenosť asi 30 m, ktorý bol oblečený
v červenom alebo bordovom oblečení, mal na chrbte upnutý batoh a mal čiapku, nemal helmu, ktorý
trikrát zišiel zjazdovku, práve v tej úzkej časti medzi delom a krajom zjazdovky v šírke 5 m od dela.

Videl, že vedome obchádzal ten plôtik. Nerozumel prečo, lebo mal inak dostatok priestoru. Bolo to
takmer pred koncom prevádzky a trať bola skoro prázdna. Asi o 15.50 hod. mu volala I. N., že snežiť
sa už nejde, pretože na trati bol úraz. Pýtal sa jej, či to nebol náhodou ten lyžiar, ktorého videl a podľa
popisu to aj sedelo. Delá prikázal ohradiť obžalovaný v priebehu toho dňa. Zasnežovať sa malo po
skončení prevádzky. Obžalovaný bol podľa neho najzodpovednejší a najpoctivejší človek, ktorý pôsobil

v stredisku, dokonca aj ratrak, dal oplotiť, pretože ľudia, ako ho videli na zjazdovke, hneď sa púšťali okolo
neho a bolo to nebezpečné. Ak bolo treba na svahu po skončení prevádzky alebo aj pred spustením ešte
niečo doupraviť, obyčajne ho na to upozornil obžalovaný, také veci si všímal. Úprava trate prebiehala
vždyposkončeníprevádzkyo18.00hod.,automaticky,nebolomutrebapovedať,anivinýchstrediskách
sa na to nedáva osobitný pokyn. O zasnežovaní na začiatku sezóny rozhodoval N.. Delá sa rozmiestnili,

tam kde bolo nedostatok snehu a fúkalo sa. Od obžalovaného príkaz „rozmiestnite delá tam a tam“
neprišiel, ale robila to služba, ktorá vysnežuje, riadia si to oni, podľa toho, kde je koľko snehu. Podľa
jeho názoru práve delo, do ktorého vrazil lyžiar bolo na najbezpečnejšom úseku svahu, nikde nemohlo
byť bezpečnejšie umiestnené, priestoru okolo neho bolo na lyžovanie množstvo, nerozumel, prečo si
vybral tú najužšiu časť, sám je lyžiar a lyžoval aj v ten deň. Lyžiar takú prekážku musí rešpektovať a

nevyhľadávať ju. Aj Ď. vravel, aby lyžiara upozornil, no ten nemohol opustiť vlekársku búdku. Nebol to
slabší lyžiar a mal správať tak, ako vodič na ceste, kde ak je nejaká prekážka alebo obmedzenie, tak ho
treba rešpektovať a obísť. Delo sa nedá prehliadnuť, má výšku 3 m. V prípade technických problémov
sa kontaktovali s N., ako majiteľom strediska. Ich nadriadeným nebol nik, pretože boli len brigádnici a
príkazy išli osobám len tam zamestnaným. Pred skončením prevádzky vždy H. alebo niekto kto mal z

vlekárov službu prešli trať. N. v priebehu celej sezóny videl asi trikrát, H. tam bol takmer vždy, ak nemal
dovolenku. Po svahu zvykla chodiť dosť často záchranná služba. K úlohám obžalovaného sa nevedel
vyjadriť. Jeho upozornenia na nerovnosti na trati rešpektoval a dal to do poriadku. Predpokladal, že
obžalovaný neabsolvoval školenie o zasnežovaní, pretože bolo uskutočnené pred spustením sezóny
2008/2009. Zjazdovka, po ktorej lyžoval poškodený pred nehodou bola zjazdná, ale bola to úzka časť,

takže sa tam ratrak nedostal a nebola upravená. Obžalovaný okrem pokynov súvisiacich s úpravou trate
mu príkazy nedával. Nemal pocit, že by stredisko prevádzkoval tak, že to robí na svoj účet, že by jemu
patrilo, bol vedúci vlekárov. Či C. N. určil niekoho ako vedúceho zasnežovania uviesť nevedel.

Svedok S. Š. vypovedal, že v zimnej sezóne 2008/2009 bol zamestnaný v Ski centrum Zapač na pozícii

vlekára, prišiel až po začatí sezóny. V deň, keď došlo k úrazu, bol prítomný, na bližšie okolnosti si
nepamätal. Delo bolo zabezpečené oplôtkom, pri jeho osadzovaní nebol, nevedel, kto ho tam dával, ani
či ho tam dal obžalovaný. Bol zamestnaný ako obsluha vlekov, ako aj obžalovaný H., zamestnával ich N..
Svoje úlohy sa dozvedeli aj v rámci školenia, ktoré ako vlekári absolvovali. Zasnežovanie zabezpečoval
lyžiarsky oddiel aj rozmiestnenie diel, stav trate kontrolovala záchranná služba, ktorá bola v stredisku

zabezpečovaná. Za bezprostredne nadriadeného považoval pána N. I.., otca C. N., ktorý tam bol každý
deň. Preto predpokladal, že sa stará aj o technickú stránku chodu strediska a prevádzkuje trať. Kto
zodpovedal za chod strediska v čase jeho neprítomnosti uviesť nevedel. H.O. tam bol, keď mu vyšla
zmena. Pracovný deň prebiehal tak, že po príchode zapli vlek, skontrolovali vlek aj úchyty, skontrolovalitrať, koncáky a kotvy, to bolo všetko. Obžalovaný mu ako vedúci strediska predstavený určite nebol, ani
rozsah jeho oprávnení mu neboli pri predstavení oznámené.

Svedok N. I. vypovedal, že v Ski centre Zapač bol zamestnaný viac sezón, vrátane zimnej sezóny
2008/2009, vždy na pozícii vlekára. Bol živnostník, služby fakturoval. V deň úrazu v práci nebol, dozvedel
sa o tom do N. I.. Obžalovaný bol zamestnaný tiež na pozícii vlekára, nedostával od neho žiadne príkazy,
vnímali ho ako skúseného vlekára, ak sa niečo pokazilo s vlekmi, riešili to s ním. Predtým než prišiel
obžalovaný, pôsobil tam pán S., ktorý ich zaúčal. Povinnosťou vlekárov bolo ráno po príchode zapnúť

vlek, skontrolovať funkčnosť kotiev, kontrolovať lístky, opracovať príjazdovú plochu. V záchrannej službe
sa striedali chlapi z horskej služby. Pracovné úlohy nik nerozdeľoval, pretože každý vedel čo má ráno
po príchode do práce robiť. Služby si riešili medzi sebou. Na dolnom vleku boli dvaja vlekári, na hornom
vleku boli tiež dvaja a ešte jeden striedal. Zjazdnosť a kvalitu zjazdovky nik nekontroloval, po celom dni
ju upravoval lyžiarsky oddiel ratrakom, robili to automaticky. Trať zasnežoval lyžiarsky oddiel, vedeli, kde
snehje,kdeniejeakdetrebazasnežiťaurčitetokonzultovalisN..Zabezpečnosťstrediska zodpovedali

vždy šéfovci, teda N.. Do práce ho prijímal C. N., platila ho jeho manželka a kontrolovať ich chodil pán
N. I.., či robia, či nesedia, či kontrolujú lístky, a pod., tak to bolo zaužívané od začiatku. Pán N. I.. tam
bol stále, predával lístky, obžalovaný, tak často ako ostatní a C. N. občas, určite nechodil tak často ako
ostatní. Obžalovaný okrem vleku nemal viac na starosti. Prevádzkovateľom v čase, keď sa stala nehoda
boli N., ako svojho šéfa určite nevnímal obžalovaného H.. Odkedy skončili na vleku sa už nestýkajú. Na

denník vlekárov si už nepamätal.

Svedok N. K. vypovedal, že v Ski centrum Zapač bol vlekárom, začal v sezóne 2008/2009. V deň
nehody mal službu dole na malom vlekom na nástupnej stanici. Mali vtedy žiakov na lyžiarskom výcviku
a jeho povinnosťou bolo sledovať nástupy lyžiarov. Bola dobrá viditeľnosť, videl aj to, čo sa robilo hore

na výstupe, kto tam jazdil nesledoval. Mal urobené a platné vlekárske skúšky a BOZP, podrobovali sa
preskúšaniu. Služby rozpisoval vedúci H.. Okrem práce na vlekoch mali na starosti aj zasnežovanie, a
to denné aj nočné služby. Na začiatku sezóny bol obžalovaný H. predstavený ako priamo nadriadený
vlekárom, boli asi piati, mal skúsenosti s takou prácou. Povedal im to šéf strediska N. mladší. Medzi
povinnosti vlekára patrilo prejsť na začiatku vlek, spustiť ho a skontrolovať, až tak sa mohlo začať. O

spustení vleku rozhodoval vedúci vlekár, ktorý mal službu, napríklad v ten deň to bol on, mal službu na
nástupnej stanici a na návratnej stanici bol N. Ď.. Zjazdnosť trate nebola ich povinnosť, ale asi vedúceho
H., ktorý mal na starosti zasnežovanie a ich vlekárov. N. mladší na vleku nebol často a H. ako vedúci
tam musel byť každý deň. Chod strediska po technickej stránke si zabezpečovali sami, vleky boli nové,
neboli s nimi problémy, no museli ich skontrolovať, odstrániť prípadné závady. V stredisku sa viedol

vlekársky denník, do ktorého sa zapisoval chod vleku, jeho kontrola, kontrola nástupišťa, nástupov a
výstupov z vlekov. Revíznu jazdu robievali bežne, trať musela byť upravená. Lyžiara, ktorý mal nehodu
si nevšimol a informácie má len z počutia. Okolo diel boli oplôtky a okolo stojanov boli matrace. V
stredisku bol aj prevádzkový poriadok ohľadne povinností jednotlivých zamestnancov a každý musel
vedieť, čo má kedy robiť, nazvali ho kódex, bol vyvesený v bufete, prístup k nemu mali všetci. V kódexe

boli zahrnuté pravidlá správania sa lyžiarov. Povinnosti vlekára musel poznať každý, na preškolení boli
každé dve sezóny. Školenia a preškolenia týkajúcich sa povinností vlekára boli o technickom stave
vleku, nástupoch, výstupoch, kontrole vleku a správaní sa lyžiarov, zasnežovanie ani narábanie so
snežnými delami tam nerozoberali. K zasnežovaniu uviedol, že ho väčšinou robili vlekári, chodil aj on,
o zasnežovaní rozhodoval vedúci, teda H., cez deň sa zasnežovať nemohlo, lebo bola prevádzka a

niekedy o tom rozhodol aj S., ktorý mal na starosti ratrak. O umiestnení dela rozhodoval vedúci, ak bolo
treba zasnežiť konkrétne miesto, tak upozornili vedúceho, teda H.. Podľa neho delo nebolo umiestnené
v zjazdovke, to si nemohli dovoliť, bolo na okraji zjazdovky, na hrane, čo sa s ním stalo po nehode uviesť
nevedel.

Svedok C. N., st. vypovedal, že v tom čase skutku v Ski centre nepracoval, v tej sezóne zaskakoval
sem tam až od marca, predtým tam ani nebol vedený, rok predtým tam bol každý deň. Na svahu mu
bol obžalovaný H. predstavený ako nový vedúci alebo riadiaci všetkých vlekárov alebo chodu strediska
ako takého. Kým bol predstavený si už nepamätal, pretože vlekári tam pracovali viac rokov. K osobe
obžalovaného H. sa nevedel bližšie vyjadriť. O úraze sa dozvedel zo správ, nasledujúci deň alebo do

týždňa sa tam bol pozrieť, všetky informácie mal len z druhej ruky. Lístky v tej sezóne predával pán B..
Snežné delá mali na starosti vlekári, bližšie sa k tomu nevedel vyjadriť. Činnosť vlekárov kontroloval
obžalovaný, mali tiež knihu príchodov a odchodov. Stav zjazdovky bol daný smernicou, pred spustením
Horská záchranná služba išla ako prvá na vlek, za ním vlekár a pokyn, že zjazdovka je spôsobilá, dávalčlen horskej záchrannej služby. Jeho syn nijaké pokyny obžalovanému nedával. Obžalovaný sa mu javil
ako zodpovedný a dosť prísny, do strediska bol niekým odporučený. K zasnežovaniu a povinnostiam
vlekárov sa nevedel vyjadriť, išlo to mimo neho, ani k tomu ako často chodil syn do strediska, mal aj iné

aktivity. Stredisko v tom čase skôr neprosperovalo, vyžiť sa z neho určite nedalo. Ako pokladník tržby
odovzdával do synovej kancelárie pracovníčke, ktorá mala na starosti účtovné záležitosti.

Svedok N. Ď. vypovedal, že v Ski centrum Zapač pracoval dve sezóny. V deň úrazu bol aj on v práci.
Dával pozor na deti a niekto mu prišiel povedať, že sa stal úraz. Vzal vysielačku a utekal cez trať na to

miesto, pretože odtiaľ, kde bol ho vidieť nebolo. Volali záchranku a zraneného odviezli preč. Delo bolo
zabezpečené oplôtkom, ale kto ho tam dal, uviesť nevedel. Nikoho tam nepoznal, robil čo mu dali, napr.
strážiť, išiel aj zasnežovať s niekým, bol v búdke na stanici vleku alebo, keď spadlo lano z vleku, vypol
ho a zavolal chlapov, aby to išli opraviť. Bol len pomocný pracovník, nemal skúšku na vlekára. N. bol
majiteľ. K. H. mal na starosti vlek a ľudí, ráno ich zaradil, kto kde pôjde. Tiež pred spustením vleku vyšiel
hore na hornú stanicu, pozeral, či je všetko v poriadku a dole išiel na lyžiach, napr. pozeral, či sú sieťky

dobre a pod. Zjazdovku si kontroloval on, ak bol v robote alebo niekto iný, ak tam obžalovaný nebol.
Na začiatku sezóny bol predstavený, že ich bude mať na starosti, niečo v tom zmysle, vnímal ho ako
nadriadeného, čo mal v zmluve uviesť nevedel. Rozmiestňovanie diel robil K., ktorý chodil na ratraku, kto
konkrétne o ich rozmiestnení rozhodol, uviesť nevedel. Podľa neho tam boli viacerí, ktorí tomu rozumeli,
kde má byť delo umiestnené a ktorí o tom rozhodovali. Delá sa na začiatku sezóny rozmiestňovali po

svahu, zasnežovalo sa, sneh sa rozhrnul po svahu a delá sa stiahli preč.

Svedok I. Ž. vypovedal, že v stredisku Ski centrum Zapač pracoval ako vlekár, prišiel až v priebehu
sezóny. Medzi jeho povinnosti patrilo ráno prísť, skontrolovať veci ohľadom vleku, vyjsť na hornú búdu,
byť tam celý deň a dávať pozor na plynulý chod vleku. Po príchode do práce už bola trať upravená

ratrakom. V deň úrazu v práci nebol. Pán N. I.. bol ich nadriadený, rozdával pokyny, hoci už vedeli,
keď prišli ráno, čo majú robiť. Ak boli nejaké problémy obracali sa na N. staršieho alebo mladšieho. Čo
mal na starosti obžalovaný nevedel, na svahu sa stretávali sporadicky, bral ho ako kolegu, aké tam mal
postavenie, netušil. Kto mal na starosti kontrolu zjazdnosti trate ani k rozmiestňovaniu snežných diel sa
vyjadriť nevedel, pretože to na starosti nemali, boli na vleku, na rovnaké zmeny pracoval so I..

X.. K. Z., ktorý na základe zloženia sľubu znalca v prípravnom konaní vypracoval znalecký posudok zo
dňa29.5.2009zodboruzabezpečovaniaaoznačovanialyžiarskychtratíatrás,nahlavnompojednávaní
zotrval na jeho záveroch. Poukázal na to, že pri umiestňovaní snežných diel na lyžiarskych tratiach
sa vychádza z potreby, keď je potrebné doplniť sneh na lyžiarsku trať z dôvodu vhodnosti podmienok

lyžovania a ani STN ani iné predpisy neurčujú, ako majú byť snežné delá rozmiestnené. Prevádzka
snežných diel sa uskutočňuje zásadne mimo prevádzkovej doby určenej pre lyžiarov. Delo nebolo
umiestnené v rozpore s platnou STN 01 8027 a nezistil ani porušenie alebo zanedbania povinností
vyplývajúcich z nej, či zo zákona o Horskej záchrannej službe. Stredisko pozná skôr z letnej verzie, nikdy
tam lyžovať nebol. Každá prekážka predstavuje riziko pre lyžiarov, pokiaľ je vystavená na lyžiarskej trati,

preto sa pristúpilo k tvorbe STN, aby sa eliminovali riziká a nebezpečenstvá pre lyžiarov na lyžiarskych
tratiach. Norma doporučuje prevádzkovateľovi lyžiarskych tratí vhodným spôsobom lyžiara ochrániť
pred každou prekážkou na lyžiarskej trati, pričom ochrana spočíva buď v označení prekážky alebo
v jej zabezpečení. Osadením oplotenia okolo dela bolo toto riziko odstránené. Dĺžka oplotenia podľa
údajov zo spisu bola 10 metrov, takže z jeho pohľadu bola dostatočná, najmä s poukazom na sklon

svahu, pretože predmetná lyžiarska trať je dostatočne široká a viditeľnosť každej prekážky je dostatočná
pre lyžiarov. Z týchto dôvodov považoval za dostatočné umiestnenie plôtika od prekážky a v dĺžke 10
metrov. Bežne sa stretáva na lyžiarskych tratiach s prekážkami, buď sú obalené ochranným matracom
v prípade strmších lyžiarskych tratí, v prípade miernych lyžiarskych tratí nie sú chránené vôbec. Pri
páde lyžiara zohrali úlohu fyzikálne zákony a umiestnenie oplôtkov je na zvážení prevádzkovateľa. Je

dôležité, aby poznali terén. Či v prípade aj zvislého oplotenia by došlo k stretu lyžiara s prekážkou
posúdiť nevedel. Mobilné zariadenie na technické zasnežovanie, ktoré nie je pevne spojené so zemou je
v praxi posudzované ako neodstrániteľná prekážka z hľadiska prevádzky, pretože nie je možné denne
tieto mobilné snehové delá z lyžiarskych tratí odstraňovať, považujú sa za súčasť prevádzky lyžiarskej
trate, ale z hľadiska prevádzkového, nie stavebného. Z hľadiska prevádzkového je to neodstrániteľná

prekážka. V prípade dlhodobých nepriaznivých poveternostných podmienok sa tieto mobilné delá
zo zjazdovky odstraňujú na bezpečné miesto. Dôvodom je pripojenie snežných diel na prívod vody
a elektrickej energie. Spoločnosť Lavex vykonáva rôzne druhy školení pre pracovníkov lyžiarskych
stredísk, obsluha lanových dráh, obsluha lyžiarskych vlekov, vodiči snežných pásových vozidiel, vodičisnežných skútrov. Predmetom školenia pre vlekárov je zaškolenie obsluhy pre prevádzku lyžiarskeho
vleku, teda vykonanie denných kontrol pred začatím prepravy lyžiarov na lyžiarskom vleku a sledovanie
stavu počas prepravy cestujúcich lyžiarskeho vleku od nástupnej po výstupnú stanicu. Okrem toho sú

školenianavykonanieopravyaúdržbylyžiarskehovleku,ktoréjezameranénaobsluhu,údržbuaopravu
lyžiarskeho vleku, nezahŕňa obsluhu ratraku a zasnežovacieho zariadenia.

Ďalej súd vykonal dokazovanie výsluchom znalca X.. D. A., ktorý v prípravnom konaní prostredníctvom
ÚSI Žilina podal znalecký posudok zo dňa 17. 5. 2010 ohľadne posúdenia, či došlo k porušeniu právnych

a technických predpisov, zanedbaniu pracovných povinností a povinností na ochranu bezpečnosti a
zdravia, porovnal jednotlivé právne a technické predpisy, ktoré sa vzťahujú na zamestnávateľa, ktorým
bol v tomto prípade stredisko SKI centrum Zapač Liptovská Porúbka. Na hlavnom pojednávaní zotrval
na jeho záveroch s tým, že zamestnávateľ a zároveň prevádzkovateľ lyžiarskeho strediska porušil
umiestnením zariadenia na technické zasnežovanie dňa 1. 2. 2009 predpisy a toto umiestnenie bolo v
rozpore s § 8 ods. 1 písm. c/ zákona o Horskej záchrannej službe. Zamestnávateľ porušil § 7 vyhlášky

Ministerstva vnútra SR č. 23/2006, ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona č. 544/2002 Z.
z. o Horskej záchrannej službe v znení neskorších predpisov v nadväznosti na STN 01 8027 v článku
6.4.2 v tom, že zariadenie na technické zasnežovanie je tak konštrukčne riešené, že zariadenie je
mobilné, nie je pevne spojené so zemou a teda tvorí odstrániteľnú prekážku, ktorú prevádzkovateľ, teda
zamestnávateľ mal za povinnosť z trate odstrániť počas používania trate verejnosťou a taktiež články

3.2 a 4.2 STN 018027 v časti označenie a bariéry lyžiarskych tratí a v spôsobe označenia nebezpečných
miest a prekážok. Prevádzkovateľ, teda zamestnávateľ neoznačil vo farebnej kombinácii prekážku, ktorú
tvorilo toto technické zariadenie na technické zasnežovanie, pričom mal za povinnosť použiť výstražné
značky, používané pre prípad varovania pred rôznym druhom nebezpečenstva. Prekážka teda nebola
označená podľa požiadavky STN 01 8027. Plot, resp. oplôtok umiestnený pred technickým zariadením

na technické zasnežovanie v smere pohľadu do doliny, neplnil bezpečnostný prvok, ktorý by znížil
mieru ohrozenia užívateľov na akceptovateľnú mieru. Prevádzkovateľ lyžiarskej trate pri posudzovaní
a identifikácii nebezpečenstva mal za povinnosť postupovať a prijať také technické a organizačné
opatrenia, aby sa zabránilo vzniku podobného úrazu ako v danom prípade.

Ďalej porušil § 19 ods. 6 vyhlášky Ministerstva životného prostredia SR č. 532/2002, ktorá je
vykonávacím predpisom, vtedy platného stavebného zákona v tom, že vlastník stavby bol povinný
udržiavať stavbu v dobrom stave tak, aby nevzniklo neprípustné nebezpečenstvo úrazu nárazom a na
zníženie rizika zrážky s prekážkou mal za povinnosť použiť vhodný ochranný systém. Poukázal tiež na
fotografickú prílohu znaleckého posudku, keď je zrejmé, že pri pohľade do kopca od zasnežovacieho

zariadenia (naľavo), tento plot nezasahuje do takej vzdialenosti na oblúku, ktorý by znížil, resp. zabránil
šikmému vjazdu na samotnú prekážku. Teda plot jednoznačne mal byť doplnený ochranným zariadením,
či už pokračovaním plota v smere svahu, minimálne do úrovne koncového bodu technického zariadenia
na zasnežovanie alebo ďalším druhom bezpečnostného prvku, ktorým tiež mohla byť sieť, resp. taký
istý plot nižšie v rozmedzí medzi prvým plotom a prekážkou, aby bola zachytená dynamická sila, ktorú

vyvinie samotný lyžiar pri nekontrolovanom posúvaní sa po snehu, či už na lyžiach alebo šmykom v
páde. Ide o odstrániteľnú prekážku, ktorú bolo možné zo svahu odstrániť, avšak prevádzkovateľ, resp.
zástupcovia prevádzkovateľa vo svojich výpovediach uvádzali, že toto odstraňovanie je nákladné. V
prípade, že tieto zariadenia na svahu ponechajú, mali za povinnosť prijať alebo zamestnávateľ mal
za povinnosť prijať také technické opatrenia, aby boli riziká vzniku úrazu znížené na akceptovateľnú

mieru. Takýto spôsob umiestnenia snežných diel je bežný a znalec ho ani nevylúčil, avšak je potrebné
prijať technické, organizačné, ale aj výchovné opatrenia, ktoré eliminujú možnosť poškodenia zdravia
na akceptovateľnú mieru. V prípade použitia daného oplotenia a ďalších bezpečnostných prvkov,
ktoré by prevádzkovateľ - zamestnávateľ vykonal po vyhodnotení nebezpečenstiev a rizík spojených s
umiestnením zasnežovacieho zariadenia, bolo by možné toto technické zariadenie na svahu ponechať.

Predmetné technické zariadenie bolo prispôsobené na presun, o čom svedčí podvozok a zároveň aj
ťažné zariadenie, ktorým bolo možné ho premiestňovať. Má tri body upevnenia na podložku, t. j. dve
kolesá a ťažné zariadenie, ktoré bolo možné upnúť na prípadný dopravný prostriedok a presunúť ho
mimo trate do bezpečnej zóny. Má stabilizačné prvky, ktoré v čase umiestnenia na svahu vytvoria
a umožnia prevádzkovať zariadenie v rovine, t. j. tieto tri oporné body sa stávajú podperou v rámci

prevádzkovania snežného dela. Technické zariadenie je stále mobilným zariadením. V prípade, že sa
technické zariadenie presúva na iné miesto, oporné stojky sa znefunkčnia a samotné zariadenie je stále
prenosné. Stabilným technickým zariadením na zasnežovanie sa považujú stabilné snežné trysky, ktoré
sú vo väčšine prípadov upevnené na stĺpoch a tieto stĺpy sú pevne spojené so zemou. Znalec poukázalna to, že aj keď v bode 6.4.2 STN sú tvorcom normy uvedené konkrétne prípady odstrániteľných
prekážok, avšak aj snežné delo, pokazený ratrak alebo rôzne iné prekážky, ktoré nie je množné v čase
prevádzkovania trate odstrániť, je možné považovať v tom čase za odstrániteľnú prekážku.

Znalec doplnil, že pokiaľ v znaleckom posudku uvádzal prevádzkovateľ lyžiarskej trate a v
terajších odpovediach uviedol aj prevádzkovateľ - zamestnávateľ, vychádzal z predpokladu, že
prevádzkovateľ bol zároveň zamestnávateľom osôb, ktorí vykonávali prevádzku lyžiarskej trate, či
už na pracovnú zmluvu, dohodu o vykonanej práci, resp. dohodu o vykonaní pracovnej činnosti,

pretože som nepredpokladal, že tieto osoby budú vykonávať nelegálnu prácu. Z toho dôvodu
uviedol aj porušenie v rámci prevádzkového poriadku, v ktorom prevádzkovateľ - zamestnávateľ určil
jednotlivé technické postupy a organizáciu práce pri vykonávaní technického zasnežovania, konkrétne
premiestnenie technického zaradenia na zasnežovanie z miesta, kde bolo zasnežované na iné miesto,
čo by prevádzkový predpis (všetky súvislosti vyplývajúce zo spôsobu bezpečného premiestňovania,
umiestnenia technických sietí, elektrické prípojné káble, vodovodné prípojné potrubie) v neposlednom

rade riešil a určoval konkrétnemu zamestnancovi, akým spôsobom má umiestniť bezpečnostné prvky,
aby bol samotný návštevník trate chránený pred vznikom úrazu.

Podľa záznamu o zásahu Horskej služby na Slovensku k úrazu došlo dňa 1. 2. 2009 o 15.30 hod.
na zjazdovke Zapač v Liptovskom Hrádku, v lokalite Liptovská Porúbka, kde lyžiar K. D., nar. XX. X.

XXXX, utrpel devastačné poranenie hlavy pri náraze na prekážku v dôsledku pádu z pošmyknutia. Podľa
vyjadrenia K.. S. J., N.., z Ústavu súdnolekárskeho a patologickoanatomického pracoviska v Martine,
príčinou smrti K. D. dňa 1. 2. 2009 bolo drvivé poranenie ľavého čelového laloku mozgu, vnútrolebečné
krvácanie pri trieštivých zlomeninách klenby a spodiny lebečnej. Alkohol u poškodeného nebol zistený.

Ohliadku miesta činu vykonal dňa 1. 2. 2009 o 16.45 hod. príslušník OO PZ v Liptovskom Hrádku N.. Ľ.
K., ktorý do zápisnice o úkone uviedol, že pri pohľade na svah zdola, trať sa zatáča doprava, na hranici
ohybu 8 metrov od lesného porastu je umiestnená zábrana - 10 metrov dlhé oplotenie z umelohmotných
tyčí krémovo bielej farby, upevnených na desiatich kovových tyčiach zatlčených do povrchu zjazdovky.
Oplotenie nie je porušené, od okraja tejto zábrany po ľavej strane sa nachádza zjazdovka široká asi

40 m. 6 m pod uvedenou zábranou je snehové delo zn. Techno Alpin, ktoré tvorí samotná hlavica s
prípojkou na vodovodnú hadicu s ventilátorom a skriňa elektrickej inštalácie a ovládania. Tieto časti sú
upevnené na železnej konštrukcii podvozku, ktorý tvorí železný rám s ťažným zariadením a na ňom
je pripevnená dvojkolesová náprava a tri výškovo nastaviteľné ukotvovacie spojky. Činná časť dela je
otočená smerom dolu. Povrch zjazdovej trate v blízkom okolí snežného dela, ako aj od zábrany smerom

k snežnému delu, nie je upravený. Po ľavej strane snežného dela z pohľadu z hornej časti zjazdovej
trate, sú pod skrinkou elektrickej inštalácie a ovládania, na snehu krvavé stopy, tie sa nachádzajú aj
na spodnom ráme snežného dela v oblasti pod skrinkou elektrickej inštalácie. Súčasťou je aj príslušná
fotodokumentácia.

Prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona, sa dopustí ten, kto inému
z nedbanlivosti spôsobí smrť, pričom kvalifikovanú skutkovú podstatu tohto prečinu naplní ten, kto
ho spácha závažnejším spôsobom konania. Podľa § 138 písm. h/ Trestného zákona, závažnejším
spôsobom konania sa rozumie spáchanie trestného činu porušením dôležitej povinnosti vyplývajúcej z
páchateľovho zamestnania, postavenia alebo funkcie alebo uloženej mu podľa zákona.

Vykonaným dokazovaním, zhodnotením všetkých dôkazov jednotlivo, ako aj vo vzájomných
súvislostiach, súd dospel k záveru, že skutok, ktorý je popísaný vo výrokovej časti rozsudku sa stal,
tento napĺňa znaky skutkovej podstaty prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1, 2 písm. a/ Trestného
zákona (§ 138 písm. h/ Trestného zákona), avšak sa nepodarilo preukázať, že tento skutok spáchal

práve obžalovaný K. H..

Súd výpoveďou svedkov K.. A. C. a N. I. považoval za preukázané, že dňa 1. 2. 2009 približne o 15.30
hod. počas lyžovania na svahu v lokalite Zapač v Liptovskej Porúbke K. D. spadol a počas pádu narazil
hlavou do snežného dela, ktoré sa nachádzalo na zjazdovke. Mechanizmus zranenia potvrdzujú aj

stopy zaznamenané v zápisnici o ohliadke miesta činu, keď krvné stopy boli nájdené na snehu vľavo
od snežného dela a na spodnej časti jeho kovového rámu. Lekár, ktorý vykonal pitvu nebohého K.. S.
J., N.. potvrdil, že príčinou smrti poškodeného bolo drvivé poranenie ľavého čelového laloku mozgu,
vnútrolebečné krvácanie pri trieštivých zlomeninách klenby a spodiny lebečnej, čím je preukázanáaj príčinná súvislosť medzi nárazom hlavy poškodeného do snežného dela a následkom, t.j. úmrtím
poškodeného v dôsledku poranenia hlavy.

Úlohou súdu bolo po vyhodnotení vykonaných dôkazov ustáliť, či príčinou smrteľného úrazu bola
nešťastná náhoda, výlučné zavinenie poškodeného alebo výlučné zavinenie osôb zodpovedných za
prevádzku lyžiarskeho strediska, či prípadne spoluzavinenie obidvoch subjektov.

Podľa§8ods.1písm.c/zákonač.544/2002Z.z.oHorskejzáchrannejslužbe,prevádzkovateľlyžiarskej

trate je povinný zabezpečiť zjazdnosť a bezpečnosť označenej lyžiarskej trate počas prevádzkového
času, zariadenia určeného na osobnú lanovú dopravu. Ďalšou povinnosťou je vydať a na viditeľnom
mieste umiestniť pravidlá správania sa na lyžiarskej trati, ktoré je povinný každý dodržiavať, ďalej
viditeľne označiť lyžiarsku trať a stupeň jej náročnosti.

Slovenská technická norma (STN) 01 8027 upravuje označovanie a zabezpečovanie lyžiarskych tratí a

trás. Definuje lyžiarsku trať ako terén vymedzený na vykonávanie lyžiarskej činnosti, ktorý sa určeným
spôsobom vyznačuje, upravuje, kontroluje a chráni pred nebezpečenstvom, najmä pred lavínami.
Lyžiarska zjazdová trať je určená na zjazdové lyžovanie a snowbording. Za zjazdnosť lyžiarskej trate
a trasy sa považuje stav trate a trasy, ktorý umožňuje bezpečný pohyb lyžiarov po lyžiarskej trati a
trase s ohľadom na poveternostné podmienky a ďalšie okolnosti, ktoré môže lyžiar predvídať. Podľa

bodu 6.4.1. a 6.4.2. STN v prípade, že sa na lyžiarskej trati, trase vyskytujú prekážky, ktoré môžu
byť príčinou úrazu lyžiarov (napr. porast, zariadenia na technické zasnežovanie, podpery zariadení na
osobnú lanovú dopravu, podpery osvetlenia lyžiarskej trate a pod.), alebo sú úseky lyžiarskej trate, trasy
ťažko rozlíšiteľné (napr. terénne zlomy), prevádzkovateľ trate musí vykonať zodpovedajúce opatrenia
na zaistenie bezpečnosti lyžiarov (napr. inštaláciou proti úrazových zábran). Odstrániteľné prekážky

(kry, pne stromov, konáre stromov, kamene a pod.) je potrebné z lyžiarskej trate, trasy odstrániť.
Podľa bodu 6.4.3. normy neodstrániteľné prekážky (podpery elektrických vedení, šachty, hydranty,
stožiare, zasnežovacie zariadenia, podpery zariadení pre osobnú lanovú dopravu, stromy a pod.) je
potrebné vhodným spôsobom zabezpečiť napr. ochrannými matracmi, oplôtkami a pod. pred priamym
kontaktom lyžiarov. Podľa bodu 6.5.1. a 6.5.2. uvedenej normy kontrolu lyžiarskych tratí a trás vykonáva

oprávnený pracovník určený prevádzkovateľom lyžiarskej trate. Prevádzkovateľ lyžiarskej trate môže
kontrolou lyžiarskej trate poveriť aj právnickú alebo fyzickú osobu na základe vzájomnej dohody a
kontrola lyžiarskej trate a trasy sa vykoná, aby sa zistil stav úpravy povrchu lyžiarskej trate a trasy,
úplnosť bezpečnostného a informačného označenia lyžiarskej trate a trasy, stav protiúrazových zábran,
lavínové nebezpečenstvo, nové akútne nebezpečenstvo (zľadovatený terén, prekážka na trati a pod.),

poveternostné podmienky ovplyvňujúce bezpečnosť prevádzky na lyžiarskej trati a trase.

Z uvedených citácií STN jednoznačne vyplýva povinnosť prevádzkovateľa starať sa nielen o technické
zariadenia, ale aj o lyžiarsku trať, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou lyžiarskeho strediska a návštevníkmi
je rovnocenne využívaná ako technické zariadenia, predovšetkým lanové dráhy určené na osobnú

prepravu. Zjazdové lyžovanie je činnosť, ktorej sa venujú osoby rôzneho veku, rozdielnej mentálnej
a fyzickej vyspelosti a technickej lyžiarskej zdatnosti. Je to dynamická činnosť, na ktorú má vplyv
nielen technická zdatnosť lyžiara, ale aj poveternostné podmienky, úprava terénu. Z toho dôvodu
práve citovaná STN upravuje nielen základné podmienky vyznačenia lyžiarskych tratí a trás, ale aj
ich úpravy a prevádzkovania s cieľom zabezpečiť čo najväčšiu bezpečnosť lyžiarov a zároveň aj ich

čo najvyššiu informovanosť o náročnosti a stave lyžiarskych tratí a trás. Ku umiestneniu snežného
dela znalec X.. A. uviedol, že jeho umiestnenie bolo v rozpore s citovanou STN, hoci pripúšťa
jeho ponechanie na trati za splnenia dodatočných bezpečnostných podmienok. Pri posúdení jeho
odstrániteľnosti, resp. neodstrániteľnosti z lyžiarskej trate dospeli znalci k odlišným stanoviskám, taktiež
aj pri otázke dostatočnosti, resp. nedostatočnosti vykonaných opatrení na zabránenie vzniku rizika

stretu prekážky s lyžiarom. Kým znalec X.. Z. dospel k záveru, že osadením oplotenia okolo dela bolo
riziko nebezpečenstva pre lyžiarov odstránené, naopak X.. A. ho považoval za nedostatočný spôsob,
ktorý mal byť doplnený ochranným zariadením (sieť, ďalší plot, pokračovaním oplotenia). Vzhľadom
na to, že k úrazu predsa došlo a z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by si poškodený počínal
na zjazdovke neštandardným spôsobom, súd sa stotožnil so záverom o nedostatočnosti zabezpečenia

zasnežovacieho zariadenia tak, ako na to poukázal znalec X.. D. A..

Z vykonaných dôkazov, mal súd nepochybne preukázané, že skutok, ktorý bol predmetom podanej
obžaloby sa stal, avšak na základe vykonaného dokazovania nebolo nepochybne preukázané, že bysa skutok stal v príčinnej súvislosti s konaním, resp. opomenutím povinnosti zo strany obžalovaného
K. H.. Obžalovaný v priebehu celého trestného konania spáchanie žalovaného skutku popieral a v
prvom rade poukazoval na skutočnosť, že v žiadnom prípade nemohol byť ani prevádzkovateľom

lyžiarskeho strediska ani zodpovednou osobou, na ktorú by bola prevádzka strediska delegovaná, a to
ani písomne ani ústne. Poukazoval na to, že výkon takejto činnosti by bol v rozpore s predmetom jeho
živnostenského oprávnenia, osvedčeniami a školeniami, ktoré za účelom prípravy na jeho živnostenskú
činnosť absolvoval a taktiež so skutočnou náplňou práce, na ktorú oprávnenie mal, a to obsluhu a opravu
lyžiarskeho vleku. Obžalovaný nepoprel, že by bol akýmsi vedúcim alebo šéfom vlekárov, ktorým po

vzájomnej dohode pripravoval denný rozpis služieb, čo napokon potvrdili aj svedkovia, ktorí v stredisku
pracovali na pozícii vlekárov, vzhľadom na kumulovanú funkciu členov záchrannej služby s vlekárom,
pripravoval rozpis služieb aj im. Uvedenú činnosť však nemožno stotožniť s činnosťou prevádzkovateľa
lyžiarskeho strediska. Že by boli na obžalovaného delegované práva a povinnosti spočívajúce v riadení
chodu celého lyžiarskeho strediska tvrdili vo svojich výpovediach svedkovia C. N.W. a S. K., nepriamo
to vyplynulo z výpovedí C. N., I.., otca majiteľa strediska a X.. I. J., predtým N., bývalej manželky C. N..

Výpoveď svedka S. K.Č. však bola vnútorne rozporná, keďže svedok na jednu stranu raz uviedol, že sa
zo strediska rozhodol odísť a inokedy, že ho prepustili, dokonca na podnet obžalovaného pre neplnenie
povinností, ako mu uviedol vlastník strediska N.. Je zrejmé, že jeho výpoveď mohla byť negatívne
zameraná k obžalovanému a mal dôvod tvrdiť, že obžalovaný bol nielen šéfom vlekárov, ale aj šéfom
všetkého, čo sa v stredisku dialo. Svedkyňa X.. I. J. ku viacerým podstatným okolnostiam vypovedala

len, že „mala taký pocit“ a nebola si istá, napokon uzavrela, že s detailmi chodu strediska v sezóne
2008/2009 aj tak nebola bližšie oboznámená a netýkalo sa jej to. Výpoveď svedka C. N., I.., o tom, že v
uvedenej sezóne v lyžiarskom stredisku poriadne ani nepracoval, až od marca len sem tam zaskakoval,
je absolútne v rozpore s tým, čo v písomnom oznámení súdu uviedol jeho syn C. N., že ku dňu 1. 2. 2009
a aj v sezóne 2008/2009 bol C. N., I.. zamestnaný v pokladni. Napokon niektorí svedkovia práve jeho

označili za osobu, ktorú vnímali ako nadriadeného, ktorý tam mal byť každý deň a kontrolovať spôsob
výkonu ich práce.

Z výpisu z obchodného registra vyplýva, že spoločnosť SKI centrum Zapač, s. r. o. so sídlom v
Liptovskom Hrádku, ktorej konateľom bol C. N., prevádzkovala lyžiarske stredisko v katastrálnom území

obce Q. N.. Spoločníkmi uvedenej s. r. o. boli Obec Liptovská Porúbka a SKV- AGENCY s. r. o.

Prevádzkový poriadok „Zasnežovanie“ SKI centra Zapač zo dňa 11. 12. 2007 v časti 4 Ľudské zdroje, v
bode4.1pracovnésilyasmennosťjednoznačneuvádza,žeprevádzkovanietechnologickéhozariadenia
zasnežovania v rámci celej stavby zabezpečujú traja pracovníci z obsluhy strediska. Pracovníci obsluhy

zariadenia zasnežovania sú odborne zaškolení výrobcom, resp. dodávateľom zariadenia na úrovni
inštruktáže, školenia a praktického preskúšania. Všetci pracovníci musia byť spôsobilí na výkon obsluhy
zasnežovania.

Zo správy spoločnosti LAVEX zo dňa 20. 3. 2013 vyplýva, že obžalovaný K. H. absolvoval odbornú

prípravu s overením vedomostí pre pracovníkov na obsluhu lyžiarskych vlekov dňa 30. 11. 2007 a
školenie a skúšky pracovníkov na opravy lyžiarskych vlekov v dňoch 21-22. 2. 2008, v rámci nich
bol zaškolený z právnych predpisov na bezpečnosť pri práci, vyhradených technických zariadení,
technických noriem pre zariadenia osobnej lanovej dopravy, bezpečnosti pri práci na elektrických
zariadeniach vo vzťahu k obsluhe lyžiarskeho vleku, o čom svedčia pripojené záznamy.

Z osvedčenia na obsluhu a opravy lyžiarskych vlekov vydaného spoločnosťou Lavex obžalovanému
vyplýva jeho odborná spôsobilosť na obsluhu a opravu technického zariadenia - lyžiarskych vlekov
(osvedčenie vydané dňa 25. 11. 2011, ako vysvetlil aj obžalovaný osvedčenie sa vydáva s platnosťou
na neurčitý čas, podľa § 16 ods. 5 zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci

s účinnosťou od 1. 7. 2013 bez povinnosti osoby každých 5 rokov absolvovať aktualizačnú odbornú
prípravu).

S poukazom na skutočnosť, že zákon č. 544/2002 Z. z. o Horskej záchrannej službe v § 8 ods. 1 písm.
c/ ukladá povinnosti prevádzkovateľovi lyžiarskej trate a na základe tvrdenia štatutára prevádzkovateľa,

o tom, že to mal byť práve obžalovaný, kto mal na starosti dennú prevádzku strediska, mal koordinovať
prácu ľudí na vleku a zodpovedať za stav technických zariadení a tiež zodpovedať za rozmiestnenie
snežných diel, čo preukazoval svedok C. N. len ústnou dohodou s obžalovaným, teda jeho tvrdenie
nebolo náležite preukázané. Z týchto dôvodov bol svedok C. N., konateľ spoločnosti SKI CentrumZapač, s. r. o., ktorá bola prevádzkovateľom lyžiarskeho strediska v Liptovskej Porúbke, v ďalšom
konaní súdom opakovane vyzývaný na predloženie listín z dokumentácie, ktorými ako štatutárny orgán
spoločnosti prevádzkujúcej lyžiarske stredisko mal disponovať, v intenciách čoho aj vypovedal na

hlavnom pojednávaní. Na uvedené výzvy odpovedal len e-mailovými podaniami, napriek upozorneniu
zo strany súdu, že je potrebné predmetné listiny predložiť v pôvodnej písomnej podobe z dokumentácie
obchodnej spoločnosti a v tejto podobe ich nepredložil, preto súd tieto podania na návrh prokurátora
prečítal ako listinný dôkaz. Svedok najprv e-mailom oznámil, že v sezóne 2008/2009 boli v SKI centre
Zapač, s. r. o. zamestnaní: S. K., K. H., N. I., S. Š., N. Ď.B., N. K., I. Ž. - všetci na pozícii vlekár (kontrola

lístkov, obsluha a oprava lyžiarskeho vleku), S. K. (obsluha ratraku), pokladňa X.. C.W. N. a V. N.,
zásobovanie V. B., lyžiarska záchranná služba X. D. a N. I.. Z ďalšieho e-mailového podania svedka C.
N. vyplynulo, že ku dňu 1. 2. 2009 pracovníkmi podieľajúcimi sa na chode strediska boli: K. H., S. Š.C.,
N. I., N. Ď., N. K., I. Ž., v pokladni: X.. C. N.Á., V. N., pri zásobovaní: V. B., v lyžiarskej záchrannej službe:
X. D., N. I.. Ďalej svedok oznámil, že K. H. nebol zaškolený na obsluhu zasnežovacieho zariadenia, jeho
úlohou bolo zabezpečenie dennej prevádzky strediska. Neskôr na výzvu súdu uviedol, že obchodná

spoločnosť SKI centrum Zapač s. r. o. ani on osobne nemajú k dispozícii žiadnu dokumentáciu k
školeniam pracovníkov na obsluhu zasnežovacieho systému.

V konečnom dôsledku po takto vykonanom dokazovaní jediným dôkazom, ktorý svedčil v neprospech
obžalovaného a mohol ho usvedčovať zo spáchania skutku, bola výpoveď svedka C. N., ktorý však

žiadnym spôsobom nepreukázal, že na obžalovaného preniesol zodpovednosť za prevádzku strediska v
kritickom čase, práve naopak, emailovým podaním, v ktorom súdu oznámil, že K. H. v sezóne 2008/2009
bol zamestnaný na pozícii vlekár (kontrola lístkov, obsluha a oprava lyžiarskeho vleku) rovnako ako
ďalších6tamuvedenýchosôb,totosvojetvrdenievzásadepoprel.PokiaľďalejsvedokC.N.oznámil,že
obžalovaný nebol zaškolený na obsluhu zasnežovacieho zariadenia, pričom on osobne ani spoločnosť

SKI centrum Zapač nemajú k dispozícii žiadnu dokumentáciu k školeniam pracovníkov na obsluhu
zasnežovacieho systému, vážne spochybnil svoje tvrdenia o tom, že zodpovednosť za chod a prevádzku
lyžiarskeho strediska, pod ktorú spadala aj zodpovednosť za rozhodnutie o umiestnení a odstránení
zasnežovacieho zariadenia (snežného dela), do ktorého narazil poškodený lyžiar K. D., zo zjazdovky,
preniesol na osobu obžalovaného. Svedok C. N. najprv vypovedal, že pri dohode o pracovnej náplni

obžalovaného boli prítomní aj iní zamestnanci, ktorí to môžu potvrdiť, avšak uvedenú skutočnosť žiaden
zo svedkov nepotvrdil a neskôr svedok uvádzal, že ústne delegovanie zodpovednosti za prevádzku
strediska po technickej stránke na obžalovaného nevie preukázať. Súd preto po vyhodnotení obsahu
výpovede tohto svedka vo vzájomnej súvislosti s ďalšími vykonanými dôkazmi (najmä výpoveďami
obžalovaného,vypočutýchsvedkov,dokoncaajsvedokI.vypovedal,že oúrazeinformovalprevádzkara,

za ktorého považoval majiteľa strediska a prečítaných listinných dôkazov - najmä prevádzkového
poriadku, oprávnenie - osvedčenia obžalovaného na obsluhu a opravy lyžiarskych vlekov a emailových
podaní svedka N.) dospel k záveru, že samotná výpoveď svedka C. N. je rozporná s inými dôkazmi a
vykonané dôkazy nepostačovali k preukázaniu dokazovanej skutočnosti. Založiť výrok o vine obžalova-
ného na takýchto dôkazoch je neprijateľné a nemožné, pretože nepostačujú k preukázaniu dokazovanej

skutočnosti a nemožno dospieť k záveru o nespochybniteľnej vine obžalovaného.

Zo žiadneho dôkazu nevyplýva, že by obžalovaný absolvoval školenie o zasnežovaní (v zmysle
prevádzkového poriadku lyžiarskeho strediska pracovníci obsluhy zariadenia zasnežovania sú odborne
zaškolení výrobcom, resp. dodávateľom zariadenia na úrovni inštruktáže, školenia a praktického

preskúšania, všetci pracovníci musia byť spôsobilí na výkon obsluhy zasnežovania), zo žiadneho
dôkazu taktiež nevyplýva, že by bol jedným z určených pracovníkov na obsluhu technologického
zariadenia zasnežovania (v zmysle prevádzkového poriadku prevádzkovanie technologického
zariadenia zasnežovania v rámci celej stavby zabezpečujú traja pracovníci z obsluhy strediska) a taktiež
nebolo preukázané, že by zamestnávateľ - prevádzkovateľ preniesol na obžalovaného zodpovednosť

za prevádzku lyžiarskeho strediska. Po zhodnotení vykonaných dôkazov jednotlivo a vo vzájomných
súvislostiach podľa záveru súdu nebolo bez dôvodných pochybností preukázané, že to bol práve
obžalovaný, kto svojím nedbanlivostným konaním spáchal skutok, ktorý sa mu kladie za vinu a že by
práve v dôsledku jeho nedbanlivostného konania a jeho zavinením došlo k spôsobeniu následku (smrti
poškodeného) a bola medzi nimi zákonom predpokladaná príčinná súvislosť. Zásada náležitého zistenia

skutkového stavu vyžaduje, aby súd oprel svoje rozhodnutie o vine o jednoznačne zistené a bezpečne
preukázané fakty. Vina musí byť obžalovanému preukázaná bez rozumných pochybností, nepostačuje
iba existencia dôvodného podozrenia. Na základe vykonaných dôkazov podľa presvedčenia súdu
nemožno vyvodiť jednoznačný, nespochybniteľný a presvedčivý záver o tom, že obžalovaný spáchalžalovaný skutok. Súd preto vychádzajúc zo zásady „in dubio pro reo“ a princípu prezumpcie neviny,
rozhodol tak, že obžalovaného K. H. podľa § 285 písm. c/ Trestného poriadku oslobodil.

V súvislosti s uplatneným nárokom na náhradu škody v podobe peňažnej ujmy poškodenej K.. D. D. súd
dodáva, že pokiaľ na hlavnom pojednávaní postupoval podľa § 256 ods. 3 Trestného poriadku tak, že
ju ako poškodenú nepripustil do konania s nárokom na náhradu škody, čím neboli dotknuté procesné
práva poškodenej strany, avšak keďže na obžalovaného bola podaná obžaloba ako na pracovníka
zodpovedného za prevádzku lyžiarskeho strediska, malo sa tak stať pri výkone určitej pracovnej

činnosti a plnení pracovných úloh obžalovaným pre svojho zamestnávateľa, preto bolo potrebné škodu
uplatňovať a vymáhať podľa pracovnoprávnych predpisov. Z týchto dôvodov súd o náhrade škody už
nerozhodoval samostatným výrokom.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré možno podať na Okresnom súde v Liptovskom
Mikuláši do 15 dní odo dňa oznámenia rozsudku. Odvolanie má odkladný účinok.

Odvolanie môžu podať: Prokurátor pre nesprávnosť ktoréhokoľvek výroku a to v neprospech i v
prospech obžalovaného, v prospech obžalovaného môže podať odvolanie aj proti vôli obžalovaného
obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka, príbuzný obžalovaného v priamom rade,
jeho súrodenci, osvojiteľ, osvojenec, manžel a druh pre nesprávnosť výroku, ktorý sa priamo týka
obžalovaného, ak je obžalovaný pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo ak je jeho spôsobilosť

na právne úkony obmedzená, môžu podať odvolanie v prospech obžalovaného i proti jeho vôli štátny
orgán starostlivosti o mládež, obhajca i zákonný zástupca pre nesprávnosť výroku, ktorý sa priamo týka
obžalovaného. Poškodený, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody, pre nesprávnosť výroku o náhrade
škody a to v neprospech obžalovaného. Ak je poškodeným právnická osoba, odvolanie môže podať len
osoba oprávnená konať za právnickú osobu, zúčastnená osoba pre nesprávnosť výroku o zhabaní veci.

Osoby oprávnené podať odvolanie proti niektorému výroku rozsudku môžu ho napadnúť aj preto, že taký
výrok nebol urobený, ako aj pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré predchádzalo rozsudku, ak toto
porušeniemohlospôsobiť,ževýrokjenesprávnyalebožechýba.Rozsudokmožnonapadnúťodvolaním
len v niektorej jeho časti alebo sa odvolania výslovne vzdať.
Osoba, ktorá odvolanie podala, môže ho výslovným vyhlásením vziať späť, a to až do doby, než sa

odvolací súd odoberie na záverečnú poradu.