Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 9. august 2016

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 11C/53/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2116203946
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 08. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Pribulová

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2016:2116203946.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava sudkyňou JUDr. Zuzanou Pribulovou v právnej veci sporu žalobcu: U. S., nar.

XX.XX.XXXX, trvale bytom X. P. XXXX/X, F., zastúpený: JUDr. Ján Minárik, CSc., advokát, Ipeľská
15, 821 07 Bratislava, proti žalovanej: Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, Štúrova, 811 02
Bratislava - Staré Mesto, zastúpená: U. prokurátor Okresnej prokuratúry Trnava, Vajanského 22, Trnava,
o zaplatenie 25.014,89 eura s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žaloba sa z a m i e t a .

II. Žalovanej sa nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou zo dňa 17.02.2016, doručenou súdu dňa 19.02.2016, domáhal od žalovanej

zaplatenia sumy 25.014,89 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 25.014,89
eura od 05.02.2015 do zaplatenia, ako aj náhrady trov konania.

2. Žalobca v žalobe na strane žalovaného označil Generálnu prokuratúru SR, Štúrova 811 02 Bratislava
- Staré Mesto.

3. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že žalovaný je orgán verejnej moci v zmysle zák.č. 514/2003 Z.z. o

zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorý je v zmysle ust. § 4 ods. 1 písm.
f) v spojitosti s ust. § 4 ods. 1 písm. b), pričom žalovaný je pasívne vecne legitimovaný, nakoľko je
subjektom nižšie špecifikovanej hmotnoprávnej povinnosti. Ďalej žalobca uviedol, že uznesením ORPZ
v Trnave úrad justičnej a kriminálnej polície ČVS: ORP-1397/UJKP-OVK-TT-2005 zo dňa 06.02.2006
bolo voči jeho osobe vznesené obvinenie pre trestný čin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa
§ 215 ods. 1 písm. a) zákona č. 140/1961 Zb.. Proti uzneseniu o vznesení obvinenia podal sťažnosť,
ktorá bola zamietnutá. Dňa 03.10.2007 podala Okresná prokuratúra Trnava obžalobu sp.zn. 3 Pv 3

7106 - 45 pre trestný čin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. a), ods. 2
písm. d) Trestného zákona účinného do 31.12.2005. Dňa 29.01.2008 Okresný súd Trnava rozsudkom
6T/96/2007-284 rozhodol, že je žalobca vinný. Voči tomuto rozsudku podal odvolanie, ktorému Krajsky
súd Trnava uznesením 4To/25/2008-311 zo dňa 20.05.2008 vyhovel a napadnutý rozsudok Okresného
súdu Trnava zrušil v plnom rozsahu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Rozsudkom 6T/96/2007-327
zo dňa 11.09.2008 Okresný súd Trnava opäť rozhodol, že je žalobca vinný. Proti tomuto rozsudku
podal odvolanie, ktorému Krajsky súd Trnava, uznesením 4To/88/2008-342 zo dňa 05.02.2009 vyhovel

a napadnutý rozsudok Okresného súdu Trnava plnom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Rozsudkom 6T/96/2007-369 zo dňa 13.10.2009 Okresný súd Trnava opäť rozhodol, že je žalobca
vinný. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie, ktorému Krajsky súd Trnava uznesením 5To/6/2010-399
zo dňa 02.02.2010 vyhovel a napadnutý rozsudok Okresného súdu Trnava v plnom rozsahu zrušil avec mu vrátil na ďalšie konanie. Rozsudkom 6T/96/2007-417 zo dňa 17.03.2010 Okresný súd Trnava
opakovane rozhodol, že je žalobca vinný. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie, ktorému Krajsky
súd Trnava uznesením 5To/69/2010-438 zo dňa 22.03.2011 vyhovel a napadnutý rozsudok Okresného

súdu Trnava v plnom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Rozsudkom 6T/96/2007 zo
dňa 05.05.2011 Okresný súd Trnava žalobcu nakoniec spod obžaloby oslobodil, pričom uviedol, že po
vyhodnotení všetkých výsledkov vykonaného dokazovania jednotlivo a v ich vzájomných súvislostiach
dospel k záveru, že skutok tak ako to je uvedené v obžalobe zo dňa 03.10.2007 sa nestal. Voči tomuto
rozsudku podala Okresná prokuratúra odvolanie, ktoré Krajský súd uznesením sp.zn. 5To/141/2011-492

zo dňa 28.08.2012 zamietol. V tejto súvislosti žalobca zdôraznil, že Krajský súd v danej veci rozhodoval
niekoľkokrát, kedy vždy podľa § 321 ods. l Tr.por. zrušil odsudzujúce rozsudky Okresného súdu a vrátil
vec Okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Krajský súd vo všetkých
svojich uzneseniach poukázal na nejednoznačnosť výpovedi samotnej poškodenej, ktorá vypovedala
rozporne, veľmi paušálne a jej tvrdenia neboli objektivizované ďalšími dôkazmi. Krajský súd tak dospel
vo všetkých svojich rozhodnutiach k záveru, že nebolo jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností

preukázané, že skutok, ktorý bol predmetom obžaloby, sa skutočne stal. Podľa žalobcu, ak došlo k
oslobodeniu obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že čin
nespáchal, a že trestné stíhanie proti jeho osobe nemalo byť začaté. Ak teda nebolo dokázané, že
skutok, za ktorý bol žalobca stíhaný sa stal, nemožno aplikovať ani ustanovenia, ktoré by sankcionovali
konanie jeho osoby, z ktorého bol obvinený, rovnako ako v prípade spáchania trestného činu. Treba

zdôrazniť aj tú skutočnosť, že nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné
podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Hoci zákon č. 514/2003 Z.z.
výslovne neupravuje nárok na náhradu škody v prípade oslobodenia obžalovaného spod obžaloby,
judikatúra dospela k záveru, že ide o špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím
a vedením trestného stíhania, pri ktorom treba vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej,

a to z úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Skutočnosť, že nedošlo
k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie, na tom nič nemení. Podstata nároku na
náhradu škody sa totiž v tomto prípade neviaže na (ne)správnosť postupu orgánov činných v trestnom
konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok trestného stíhania. Zákon č. 514/2003
Z.z. teda zakladá objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemôže zbaviť.

Neposudzuje sa teda správnosť rozhodnutia jeho orgánu z hľadiska, či pri rozhodovaní porušil právnu
povinnosť a škodu zavinil. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej
moci je výsledok tohto konania. Na uvedenú judikatúru nadviazal záver, že ten, proti komu bolo trestné
stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných
predpokladov zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. (viď

bližšie 4 Cdo 183/2009, 3 Cdo 194/2010). Žiadosťou zo dňa 05.08.2014 žalobca prostredníctvom svojho
právneho zástupcu žiadal Ministerstvo vnútra SR o uznanie návrhu na uspokojenie nároku na náhradu
škody spôsobenej nezákonným uznesením vyšetrovateľa OR PZ v Trnave, úrad justičnej a kriminálnej
polície o vznesení obvinenia. Podľa posledných informácií od právneho zástupcu žalobcu z roku 2015
má žalobca vedomosť, že mu Ministerstvo vnútra SR oznámilo, že žiadosť odstupuje Generálnej

prokuratúre SR. K predbežnému rokovaniu nakoniec však nedošlo. Bližšie informácie o predbežnom
rokovaní žalobca nemá, nakoľko ho jeho právny zástupca dlhšiu dobu neinformoval. Dňa 02.02.2016
sa žalobca dozvedel o úmrtí svojho právneho zástupcu. Dozvedel sa, že jeho advokátska kancelária
je viac menej zlikvidovaná, pričom žiaden zástupca zo strany dedičov, prípadne zo strany Slovenskej
advokátskej komory, ho neinformoval a neumožnil mu prístup k jeho spisu. Dôsledkom spomínaných

nezákonných rozhodnutí tak podľa žalobcu došlo k zásahu do jeho ústavou garantovaných práv a k
vzniku zodpovednosti štátu v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Počas celého obdobia
vedenia trestného konania voči jeho osobe bol zastúpený advokátom, v dôsledku čoho mu za účelom
obrany jeho práv vznikli trovy právneho zastúpenie v celkovej výške 5014,89 eura. Uvedená čiastka tak
predstavuje vo väzbe na ust. § 18 zákona č. 514/2003 Z.z. samostatný nárok na náhradu škody. Ako

z doteraz uvedeného podľa žalobcu vyplýva, voči jeho osobe bolo 6 rokov vedené nezákonne trestné
konanie, ktoré výrazne ovplyvnilo jeho život. Vedenie daného konania mu spôsobilo obmedzovanie v
práci a celkom pri bežnom živote, nakoľko bol neoprávnene označovaný za osobu obvinenú z trestného
činu. Počas trestného konania bol dokonca nútený podrobiť sa ambulantnému vyšetreniu duševného
stavu na psychiatrickej ambulancii a psychologickým vyšetreniam. Uvedené konzekvencie zapríčinené

nezákonným uznesením o vznesení obvinenia tak mali za následok zásah do jeho psychickej integrity,
ktorá je súčasťou osobnej a sociálnej identity jedinca. Náhrada škody by mala predstavovať „spravodlivé
zadosťučinenie“ a zahŕňať peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy (morálnu ujmu), ako i iné formy
zadosťučinenia (napr. verejné ospravedlnenie, uverejnenie zrušujúceho rozsudku a stručného zneniaodôvodnenia a pod.). Morálna ujma zahŕňa teda ujmu spôsobenú poškodením občianskej cti, dobrej
povesti, v dôsledku nezákonného, nespravodlivého vedenia trestného konania voči jeho osobe. V
dôsledku daného nespravodlivého konania pociťoval žalobca psychické napätie, strach a úzkosti. Mal

poruchy spánku, stres, búšenie srdca, chorobný strach, v dôsledku čoho užíval farmaceutiká. Dané
trestné konanie značne ovplyvnilo jeho povesť v okolí a v práci. Bol nútený sa odsťahovať zo svojho
pôvodného bydliska, kde býval so svojou exmanželkou, ktorú mal údajne týrať. O danom trestnom
konaní dozvedel aj zamestnávateľ žalobcu, nakoľko súd sa informoval o osobe žalobcu. Jeho pracovný
pomer u daného zamestnávateľa trval od 04.06.2003 a skončil výpoveďou z nadbytočnosti 31.01.2007.

Vo väzbe na uvedené a ustanovenie § 17 zákona č. 514/2003 Z.z. si tak uplatňuje s prihliadnutím na
závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo, aj sumu 20.000,00 eur titulom
nemajetkovej ujmy, ktorá predstavuje minimálne finančné zadosťučinenie za morálnu ujmu. Nakoľko
žalovaný dobrovoľné aj napriek výzve nesplnil svoj záväzok v zmysle § 16 zák.č. 514/2003 Z.z., dostal
sa dňa 05.02.2015 do omeškania so splnením svojich peňažných záväzkov, čím vznikol žalobcovi nárok
na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 25.014,89 eura od 05.02.2015 do

zaplatenia.

4. K žalobe sa vyjadrila žalovaná v podaní zo dňa 30.03.2016, kde uviedla, že vznesenie obvinenia
žalobcovi ako i podanie obžaloby voči nemu plne odôvodňovali dôkazy zadovážené počas prípravného
konania. Z nich vyplynulo, že obvinený úmyselne po dobu niekoľkých rokov svojej vtedajšej manželke

- poškodenej vulgárne nadával, ponižoval ju, bil ju, kopal a šticoval, čím jej spôsoboval psychické i
fyzickéutrpenie.DôkazyvzaldoúvahyajOkresnýsúdTrnava,keďnahlavnompojednávanípovykonaní
dokazovania rozsudkom zo dňa 29.01.2008 č.k. 6T/96/2007 uznal žalobcu vinným na skutkovom
základe uvedenom v obžalobe Okresnej prokuratúry Trnava zo dňa 08.10.2007 sp.zn. 3 Pv 37106.
Prvostupňový súd následne po vrátení veci Krajským súdom v Trnave v dôsledku odvolacieho konania,

ešte dvakrát vyhlásil odsudzujúci rozsudok voči žalobcovi, avšak napokon, rešpektujúc stanovisko
odvolacieho súdu, žalobcu spod obžaloby oslobodil. Na vydanie uznesenia o vznesení obvinenia a na
podanie obžaloby voči žalobcovi boli v čase ich vydania, s poukazom na zistený skutkový stav veci,
splnené všetky zákonné predpoklady, preto aj dozorový prokurátor sťažnosť smerujúcu voči uzneseniu
o vznesení obvinenia zamietol. Na vznesenie obvinenia sa nevyžaduje, aby vina obvineného bola

nepochybne preukázaná (t.j. aby boli vykonané všetky dôkazy ešte v štádiu konania pred vznesením
obvinenia), ale postačuje len dostatočne odôvodnený záver o spáchaní určitého trestného činu určitou
konkrétnou osobou. Za nezákonné nemožno ani automaticky považovať každé vznesenie obvinenia,
ktoré neviedlo k právoplatnému odsúdeniu obvineného, bez posúdenia a zohľadnenia osobitosti
každého konkrétneho prípadu, prihliadajúc na vývoj dôkaznej situácie v konaní pred súdom, ako aj na

to, či došlo k rozhodnutiu v prospech obvineného z dôvodu dôkaznej núdze.

5.Kvyjadreniužalovanejsavyjadrilžalobcavpodanízodňa18.05.2016,kdepoukázalnato,žeOkresný
súd Trnava ho rozsudkom 6T/96/2007 zo dňa 05.05.2011 nakoniec spod obžaloby oslobodil, pričom
uviedol, že po vyhodnotení všetkých výsledkov vykonaného dokazovania jednotlivo a v ich vzájomných

súvislostiach dospel k záveru, že skutok, tak ako to je uvedené v obžalobe zo dňa 03.10.2007, sa nestal.
Súd ustálil, že poškodená v rámci svojich výpovedi len paušálne prispôsobila údajne násilné správanie
sa obžalovaného voči nej, ktorého sa mal dopúšťať do roku 1999, časovému obdobiu vymedzenému v
obžalobe, jej tvrdenia však nie sú podopreté lekárskymi potvrdeniami. Bez ohľadu na uvedené skutkové
a právne závery odôvodňujúce oslobodenie žalobcu spod obžaloby upozorňuje, že nie je rozhodné,

ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie
potvrdilo, pričom odkázal na nález Ústavného súdu ČR sp.zn. I. ÚS 554/04 z 31. marca 2005, rozsudok
Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 30 Cdo 4280/2011 z 3. júla 2012. Preto považuje žalobca tvrdenia žalovanej
za nadbytočné a nerešpektujúce skutočnosť, že oslobodenie spod obžaloby / zastavenie trestného
stíhania má rovnaké dôsledky, ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia

pre nezákonnosť. Ďalej poukázal na rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 3 Co 118/2008 z 25.
marca 2010.

6. Na pojednávaní dňa 31.05.2016 sa žalobca vyjadril, že v rámci daného konania nie je už možné
riešiť otázku viny alebo neviny a musí sa teda vychádzať zo skutočnosti, že konštatovaním oslobodenia

spod obžaloby sa konštatovala nezákonnosť vznesenia obvinenia. Podľa ich názoru došlo k vzniku
škody uznesením o vznesení obvinenia žalobcovi, čo malo za následok vadnosť celého konania. V
časti náhrady škody titulom úhrady trov právneho zastúpenia poukazujú na vyčíslenie trov JUDr. U.,
advokátom, pričom vedia predložiť doklady o úhrade. Čo sa týka náhrady nemajetkovej ujmy, samotnékonštatovanie porušenia práv žalobcu v danom konaní by považovali za nedostačujúce, pretože voči
žalobcovi bolo vedené nezákonné konanie počas dlhej doby 6 rokov. Počas uvedeného obdobia sa
musel účelne brániť voči skutku, ktorý mu bol daný za vinu, počas daného obdobia došlo k zníženiu

dôstojnostivokolí,bolnútenýsapresťahovaťadošlokrozvratuvrodinnýchvzťahoch.Žalobcabolobčan
silne nábožensky veriaci, preto kladenie mu za vinu skutku, ktorého sa nedopustil, malo na neho osobitý
vplyv. Počas vedenia daného trestného konania sa mu výrazne zhoršil zdravotný stav, v dôsledku čoho
musel používať aj farmaceutiká. Vzhľadom na uvedené, majú za to, že sú splnené všetky predpoklady
zodpovednosti za škodu.

7. Na pojednávaní dňa 31.05.2016 namietala žalovaná nedodržanie § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z.z., kde je uvedené, že štát zodpovedá za podmienok stanovených zákonom za škodu spôsobenú
nejakým nesprávnym postupom orgánu verejnej moci. To znamená, že pasívna legitimácia v danej
veci by mala svedčať štátu Slovenskej republike, nie Generálnej prokuratúre SR. V zmysle § 4 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z.z., Generálna prokuratúra SR je len orgánom, ktorý koná v mene štátu. Ďalej

žalovaná s poukazom na § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. namietla premlčanie. Žalobca namieta
uznesenie o vznesení obvinenia, žalovaná poukazuje teda na to, že voči oslobodzujúcemu rozsudku
bolo podané odvolanie Okresného prokurátora a toto odvolanie bolo zamietnuté uznesením Krajského
súdu v Trnave č.k. 5To/141/2011-492 zo dňa 28.08.2012. Na infocentre krajského súdu bolo zistené,
že toto rozhodnutie krajského súdu v deň jeho vydania, t.j. 28.08.2012, nadobudlo aj právoplatnosť.

Minimálne od tejto doby možno považovať, že poškodený sa dozvedel o existencii podľa neho škody.
Zo súdneho spisu z tohto konania je zrejmé, že prejednávaná žaloba bola podaná na Okresný súd
Trnava dňa 19.02.2016. Medzi dátumom 28.08.2012, a to už je ten posledný dátum, o existencii škody
sa mohol poškodený dozvedieť aj skôr, minimálne sa dozvedel o škode 28.08.2012 a žaloba bola
uplatnená na súde dňa 19.02.2016. Odrátaním tohto obdobia vznikne obdobie plus mínus 3,5 roka. V

zmysle uvedeného je premlčacia lehota 3-ročná, s tým, že samozrejme poukazujú na tú skutočnosť,
čo je na prospech poškodeného, že lehota 3-ročná lehota neplynie počas predbežného prerokovania
návrhu podľa § 15, najdlhšie však počas 6 mesiacov. Čiže k tým 3 rokom si môžeme pripočítať
maximálne pol roka. Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody poverený advokát
JUDr. I. uplatnil na Ministerstve vnútra dňa 10.10.2014, pričom táto bola v podstate za 17 dní odstúpená

Generálnej prokuratúre dňa 27.10.2014, ktorej došla dňa 29.10.2014. Žalovaná zhrnula, že žiadosť
podaná dňa 10.10.2014 na Ministerstvo vnútra SR bola po vyše mesiaci už aj vybavená Generálnou
prokuratúrou SR dňa 25.11.2014. Týmto chcela žalovaná povedať, že samotné predbežné prerokovanie
trvalo vyše 1 mesiaca, s tým, že MV SR toto odstúpilo Generálnej prokuratúre a Generálna prokuratúra
svoju zodpovednosť neakceptovala spomínaným listom. Nemajú žiadnu vedomosť, že by predbežné

prerokovanie bolo uskutočnené aj na Ministerstve spravodlivosti, túto skutočnosť ani žalobca neuvádza.
Z uvedeného je teda zrejmé, že samotné prejednanie nároku na náhradu škody trvalo vyše mesiac,
alebo necelé dva mesiace, s tým, že ako už bolo uvedené, od uznesenia Krajského súdu v Trnave o
zamietnutí odvolania okresného prokurátora po podanie žaloby na Okresný súd Trnava uplynulo 3 a
pol roka. 3,5 roka mínus nejaké 2 mesiace je 3 roky a 4 mesiace, s tým, že zákon uvádza 3 ročnú

premlčaciu dobu. Tak ako namieta žalovaná nepríslušný orgán, ktorým nie je Generálna prokuratúra,
namieta aj oneskorene podaný návrh, ktorý je podľa ich názoru už premlčaný. Ďalej žalovaná uviedla, že
s prihliadnutím na konkrétne okolnosti daného prípadu musia trvať na tom, že nie je možné považovať
rozhodnutie vydané v trestnom konaní za nezákonné. Poukázala na nález Ústavného súdu SR sp.
zn. II. ÚS 163/2013-50, kde je konštatované, že uvedené uznesenie o vznesení obvinenia nemožno

bez ďalšieho považovať za nezákonné, resp. za odporujúce zákonu iba z dôvodu, že v čase jeho
vydaniaexistujúcapravdepodobnosťospáchaníurčitéhoskutkukonkrétnouosobousaneskôrzrôznych
dôvodov nepotvrdila. Žalovaná akceptuje, že obžalovaný bol oslobodený od obžaloby. Poukazuje na
to, že bol vtedy dostatočne odôvodnený záver, že sa stíhala konkrétna osoba. Táto osoba minimálne
3x bola uznaná vinným trestným súdom, aj keď s výsledkom oslobodenia. Vznesenie obvinenia bolo

dôvodné, z týchto dôvodov musel prokurátor zamietnuť sťažnosť, podať obžalobu. K tomu, že uznesenie
o vznesení obvinenia nemožno považovať za nezákonné, poukazujú na rozsudok ESĽP z 20.06.2013
vo veci Lavrechov proti Českej republike, kde bolo skonštatované, že skutočnosť, že obžalovaný bol
oslobodený spod obžaloby, sama osebe neznamená, že jeho trestné stíhanie bolo nezákonné alebo od
začiatku inak vadné. Ďalej podľa názoru žalovanej žalobca nepreukázal vznik škody, a to tak úhradu trov

konania, nie je žiadny doklad, že namietané trovy uhradené právnemu zástupcovi JUDr. I. boli skutočne
uhradené a taktiež nebola preukázaná nemajetková ujma. Žalovaná tiež namietla žiadané omeškanie,
nakoľko omeškanie je vylúčené pri nemajetkovej ujme v peniazoch, jej výška v konkrétnom prípade
závisí od úvahy súdu, a preto môže byť dlžník v omeškaní až neplnením na základe právoplatnéhorozhodnutia.Zákonč.514/2003Z.z.výslovneneupravujenároknanáhraduškodyvprípadeoslobodenia
obžalovaného spod obžaloby.

8. V písomnom vyjadrení zo dňa 14.06.2016 žalobca k námietke vecnej legitimácie uviedol, že
ustanovenie § 41 ods. 2 O.s.p umožňuje posudzovať úkon účastníka konania bez zreteľa k tomu, ako ho
označil a či ho vôbec označil. Dané ustanovenie neumožňuje však „domýšľať“ obsah úkonu. V danom
kontexte upozorňujú, že žalobca nie je osobou právne vzdelanou, uvedenú žalobu bol nútený si podať
sám, nakoľko jeho právny zástupca, ktorý ho zastupoval v konaní o predbežné prerokovanie náhrady

škody dlhšiu dobu so žalobcom nekomunikoval, žalobca nemal žiadnu vedomosť o tom, v akom stave je
jeho predbežné prerokovanie, preto z dôvodu obavy o premlčanie svojho nároku sám inicioval podanie
na súd, pričom sa zároveň dozvedel aj o úmrtí svojho právneho zástupcu. Žalobca vo svojom podaní
označenom ako žaloba v hlavičke uviedol, že žalovaný je Generálna prokuratúra, pričom ale v podaní
jednoznačne identifikoval, že si uplatňuje svoj nárok v zmysle zák.č. 514/2003 Z.z.. Žalobca v ďalšom
texte jednoznačne uviedol, že žalovaný je orgán verejnej moci, ktorý je zmysle ust. § 4 ods. 1 písm.

f) zák.č. 514/2003 Z.z. oprávnený konať v mene SR. Žalobca teda jednoznačne identifikoval, že si
uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu v zmysle zák.č. 514/2003 Z.z.. Z obsahu podania teda
nevyplýva, že by žalobca sa domáhal nejakého nároku priamo voči Generálnej prokuratúre SR, ale
nároku,kdeoprávnenýmsubjektomkonaťvmeneštátujeGenerálnaprokuratúraSR.Žalobcaupozornil,
že v súdnej praxi v obdobných sporoch sa pre formálne označenie pasívne vecne legitimovaného

používajú následne označenia „Generálna prokuratúra“, „SR, Generálna prokuratúra“, „SR - Generálna
prokuratúra“ alebo „SR v zastu. Gen prokuratúry SR“, preto vyvodzovať nedostatok pasívnej vecnej
legitimácie v danom konaní len z označenia žalovaného by bol prílišný formalizmus. Žalobca preto v
ďalších podaniach volí pre formálne označenie žalovaného spojenie: Slovenská republika, Generálna
prokuratúra SR, Štúrova 811 02 Bratislava- Staré Mesto. V prípade, ak by súd mal za to, že pasívna

vecná legitimácie nesvedčí Slovenskej republike, v mene ktorej koná Generálna prokuratúra SR v
kontexte rozsudku Najvyššieho súdu SR zo 14. októbra 2015 sp.zn. 8 Cdo 289/2014, žalobca by de
facto mohol využiť inštitút zámeny, ktorý v danom kontexte by vyznel prinajmenšom zvláštne. Vo väzbe
na vyššie uvedené je preto možné obranu žalovanej považovať za účelovú (v rámci písomného podania
danú skutočnosť nenamietala), nakoľko z obsahu podania je jednoznačne možné identifikovať, že

žalobca sa domáha nároku na náhradu škody v zmysle zák.č. 514/2003 Z.z., kde oprávneným orgánom
konať v mene SR je Generálna prokuratúra SR. K námietke premlčania žalobca uviedol, že v predmetnej
veci k uspokojeniu nároku nedošlo. Rovnako príslušný orgán v danej veci ani žalobcovi výslovne
neoznámil, že jeho nárok neuspokojí. V závere podania zo dňa 25.11.2014 Generálna prokuratúra
SR výslovne uvádza, že nie je orgánom verejnej moci, ktorý by bol príslušný na prerokovanie danej

žiadosti. V tejto súvislosti osobitne upozorňujú na list Ministerstva spravodlivosti zo dňa 13.11.2014,
kde ministerstvo označuje ako orgán príslušný na prerokovanie práve Generálnu prokuratúru SR a
upozorňuje ju, aby danú žiadosť prerokovala a neobrala sa o možnosť vec predbežne prerokovať. Ak by
mal súd za to, že dané podanie je možné označiť za písomné oznámenie poškodenému, že neuspokojí
jeho nárok na náhradu škody, žalobca upozorňuje na prechodné ustanovenie § 27b ods. 1 a ustanovenie

§ 16 ods. 1 zák.č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom v čase vydania nezákonného rozhodnutia. V danom
prípade za skončenie prerokovania musíme považovať uplynutie 6 mesiacov od podania žiadosti na
predbežné prerokovanie, keďže Generálna prokuratúra nevyužila svoju možnosť predbežne prerokovať
návrh a nárok poškodeného neuspokojila, preto nárok nie možné považovať za premlčaný z dôvodu
začatia plynutia premlčacej lehoty od údajného prerokovania jeho žiadosti dňa 25.11.2014.

9. Na pojednávaní dňa 09.08.2016 sa žalobca vyjadril v tom zmysle, že nedostatok vecnej legitimácie
vyplýva len z titulnej strany žaloby. Z podstaty samostatného uplatnenia nároku v zmysle zodpovednosti
štátu za škody v zmysle zákona č. 513/2004 Z.z. vyplýva, že žalobca si uplatňuje náhradu škody
voči štátu, konkrétne v žalobe označil ustanovenia, na základe ktorých má za to, že príslušným je

prokuratúra, pričom titulným názvom daného § 4 spomínaného zákona je orgán konajúci v mene
štátu. V rámci celej žaloby je zrejmé, že žalovaným subjektom je štát, v mene ktorého má konať
prokuratúra, pričom nepriamo danú skutočnosť potvrdila aj samotná Generálna prokuratúra, keď vo
svojom podaní nevzniesla námietku a vyjadrila sa vecne k žalobe, z ktorej bolo zrejmé, že pochopili,
že žalovaným je štát a konajúcim v mene štátu je Generálna prokuratúra. Námietka vecnej legitimácie

bola vznesená až na pojednávaní. K námietke premlčania žalobca uviedol, že čo sa týka spomínanej
listiny, z ktorej je zrejmé, že Generálna prokuratúra odpovedala JUDr. U. upozorňujú, že ide len o
oznámenie postúpenia veci, pričom Generálna prokuratúra odmietla právny názor ministerstva vnútra a
spravodlivosti, že je príslušným orgánom v danej veci konať, pričom danými orgánmi bola upozornená,že svojim postupom sa môže Generálna prokuratúra zbaviť svojho práva na predbežné prerokovanie
veci, čo sa koniec koncov aj udialo, nakoľko Generálna prokuratúra žiadnym vecným spôsobom v
spomínanom liste sa nevyjadrila k meritu veci, len oznámila, že nesúhlasí s postúpením. Žalobca

ďalej upozornil, že v súčasnosti Generálna prokuratúra zastáva postup, kde vyslovene v obdobných
prípadoch dáva vecné vyjadrenie, že odmietajú nárok, pričom len dané podanie možno považovať
za predbežné prerokovanie nároku, lebo len z takého podania môže mať osoba domáhajúca sa
predbežného prerokovania vedomosť, či nárok je uznávaný alebo sporovaný. Z obsahu listiny, na ktorú
poukazuje prokuratúra - žalovaný, to nie je možnosť vydedukovať. Preto má žalobca za to, že lehota 3-

ročná v danom prípade bola zachovaná. Bez významu v danom kontexte nie je skutočnosť, že došlo k
úmrtiu právneho zástupcu, ktorý niekoľko mesiacov pred podaním žaloby nekomunikoval so žalobcom
a z toho dôvodu môže prichádzať aj inštitút odpustenia zmeškanej lehoty.

10. Na pojednávaní dňa 09.08.2016 žalovaná doplnila svoje vyjadrenie v tom smere, že 1. v danej veci si
žalobca vznesenie obvinenia, vedenie trestného stíhania a dĺžku jeho trvania zavinil sám, 2. v trestnom

konaní nebol v súvislosti s nárokom žalobcu preukázaný nesprávny úradný postup vedenia trestného
konania, 3. žiadne z rozhodnutí vydaných v prípravnom konaní nebolo zrušené oprávneným orgánom
pre jeho nezákonnosť, 4. vznesenie obvinenia a začatie trestného stíhania bolo uzneseniami a na ich
vydanie boli v čase ich vydania splnené všetky zákonné predpoklady podľa príslušných ustanovení
trestného poriadku, v zmysle ktorých postačí, ak zistené okolnosti nasvedčujú tomu, že bol spáchaný

trestný čin, 5. rozhodnutie prokurátora, ktorým zamietol sťažnosť žalobcu, nebolo nikdy zrušené ani
zmenené pre nezákonnosť, 6. žalobca svoje tvrdenia nijakým spôsobom nepreukázal, pričom priznanie
náhrady nemajetkovej ujmy nemôže vychádzať len z abstraktných tvrdení a subjektívnych pocitov
žalobcu. Na podporu svojich tvrdení do spisu doložila rozsudok Okresného súdu Bratislava I. č.k.
10C/108/2011-242 zo dňa 09.05.2016 vo veci o náhradu škody.

11. Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi obsiahnutými v spise, pripojenými spismi Generálnej
prokuratúry SR sp.zn. VI/3 Spr. 136/14/1000 a Okresného súdu Trnava sp.zn. 6T/96/2007, pričom zistil
nasledovný skutkový stav:

12. Z obsahu spisu Okresného súdu Trnava sp.zn. 6T/96/2007 vyplýva, že uznesením ORPZ v Trnave,
úrad justičnej a kriminálnej polície, ČVS: ORP-1397/UJKP-OVK-TT-2005 zo dňa 06.02.2006 bolo
voči žalobcovi vznesené obvinenie pre trestný čin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa §
215 ods. 1 písm. a) zákona č. 140/1961 Zb., ktoré bolo doručené žalobcovi dňa 13.02.2006, pričom
sťažnosť podaná voči tomuto uzneseniu žalobcom bola uznesením prokurátorky Okresnej prokuratúry

zamietnutá. Dňa 08.10.2007 bola na tunajší súd podaná obžaloba sp.zn. 3 Pv 37/06 - 45 pre trestný čin
týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. d) Trestného zákona
účinného do 31.12.2005. Okresný súd Trnava v trestnom konaní sp.zn. 6T/96/2007 rozsudkami na č.l.
284 zo dňa 29.01.2008, na č.l. 327 zo dňa 11.09.2008, na č.l. 369 zo dňa 13.10.2009, na č.l. 417 zo dňa
17.03.2010, rozhodol, že žalobca je vinný, pričom uvedené rozsudky boli uzneseniami Krajského súdu

v Trnave na č.l. 311 zo dňa 20.05.2008, na č.l. 342 zo dňa 05.02.2009, na č.l. 399 zo dňa 02.02.2010,
na č.l. 438 zo dňa 22.03.2011, zrušené v celom rozsahu a vec bola Okresnému súdu Trnava vrátená
na ďalšie konanie. Následne Okresný súd Trnava č.k. 6T/96/2007-451 zo dňa 05.05.2011 žalobcu spod
obžaloby oslobodil, pričom v odôvodnení uviedol, že po vyhodnotení všetkých výsledkov vykonaného
dokazovania jednotlivo a v ich vzájomných súvislostiach dospel k záveru, že žalovaný skutok tak, ako

je uvedený v obžalobe zo dňa 03.10.2007 sa nestal. Odvolanie podané voči tomuto rozsudku bolo
uznesenímKrajskéhosúduvTrnave č.k.5To/141/2011-492zodňa28.08.2012zamietnuté.Zozápisnice
o verejnom zasadnutí na Krajskom súde v Trnave dňa 28.08.2012 vyplýva, že sa ho zúčastnili o.i. aj
žalobca ako obžalovaný, a tiež jeho obhajca JUDr. I. pričom na uvedenom verejnom zasadnutí bolo
vyhlásené vyššie citované uznesenie o zamietnutí odvolaní.

13. Zo spisu Generálnej prokuratúry SR sp.zn. VI/3 Spr. 136/14/1000 vyplýva, že žiadosťou zo dňa
05.08.2014 žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu JUDr. I. žiadal Ministerstvo vnútra
SR o uznanie návrhu na uspokojenie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným uznesením
vyšetrovateľa ORPZ v Trnave, úrad justičnej a kriminálnej polície, o vznesení obvinenia. Uvedená

žiadosť bola doručená Ministerstvu vnútra SR dňa 10.10.2014. Listom zo dňa 27.10.2014 odstúpilo
Ministerstvo vnútra SR predmetnú žiadosť Generálnej prokuratúre SR, a to s poukazom na to, že
Ministerstvo vnútra nie je príslušným orgánom na prerokovanie žiadosti žiadateľa o náhradu škody.
GenerálnejprokuratúreSRbolažiadosťdoručenádňa29.10.2014.Listomzodňa30.10.2014Generálnaprokuratúra SR postúpila žiadosť na priame vybavenie Ministerstvu spravodlivosti SR s odôvodnením,
že príslušnosť Ministerstva vnútra SR je vylúčená v zmysle § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003
Z.z. a zo žiadosti nevyplývajú skutočnosti zakladajúce možnosť postupu podľa § 4 ods. 1 písm. f)

zákona č. 514/2003 Z.z.. Uvedený list bol na vedomie doručený JUDr. I. na vedomie. Listom zo dňa
13.11.2014 Ministerstvo spravodlivosti SR vrátilo postúpenú žiadosť späť Generálnej prokuratúre SR s
odôvodnením, že žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody nepovažuje za
žiadosť, ktorá môže byť prerokovaná Ministerstvom spravodlivosti SR, a preto ju Generálnej prokuratúre
SR ako orgánu príslušnému v zmysle § 4 ods. 1 písm. f) v súlade s § 4 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z.

vracia na vybavenie. Záverom ministerstvo uvádza, že ak napriek uvedenej argumentácii Generálna
prokuratúra Slovenskej republiky opätovne postúpi žiadosť na predbežné prerokovanie ministerstvu,
v prípadných budúcich sporoch sa ministerstvo bude brániť v zmysle vyššie uvedenej argumentácie,
a bude na škodu Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, ak sa takýmto spôsobom v rámci
predbežného prerokovania oberie o možnosť riadneho prešetrenia dôvodnosti uplatneného nároku a
jeho prípadné uspokojenie v rámci mimosúdneho konania. Predmetný list bol doručený na vedomie

JUDr. I. Listom zo dňa 25.11.2014 Generálna prokuratúra SR oznamuje žalobcovi v zastúpení jeho
právnym zástupcom, že zotrváva na pôvodnom právnom závere, že Generálna prokuratúra SR nie
je orgánom, ktorý by mal v danej veci konať, pričom nesúhlasí s právnym stanoviskom Ministerstva
spravodlivosti SR, nakoľko škoda nevznikla v dôsledku konania štátneho orgánu podľa osobitného
predpisu, ale v dôsledku konania vyšetrovateľa prípadne povereného príslušníka policajného zboru.

Opätovne poukazuje na ustanovenie § 4 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., kedy koná v mene Slovenskej
republiky Ministerstvo spravodlivosti v prípade, ak nie je možné príslušný orgán určiť podľa ods. 1,
keď toto ustanovenie je nutné aplikovať aj na prípad žalobcu. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov
Generálna prokuratúra SR nie je orgánom verejnej moci, ktorý by bol príslušný na prerokovanie podanej
žiadosti. Z dôvodu, že Ministerstvo spravodlivosti SR podanou žiadosťou disponuje, nie je dôvodu na

jej opätovné odstúpenie. List bol doručený JUDr. I. dňa 01.12.2014, pričom bol tiež zaslaný na vedomie
Ministerstvu spravodlivosti SR.

14. Podľa § 1 písm. a) a c) Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci (ďalej len „ZoZZŠ“), tento zákon upravuje a) zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú

orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci, c) predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
a právo na regresnú náhradu.

15. Podľa § 2 písm. b) bod 1. ZoZZŠ, na účely tohto zákona orgán verejnej moci je štátny orgán.

16. Podľa § 3 ods. 1 písm. a) ZoZZŠ, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za
škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej
moci nezákonným rozhodnutím.

17. Podľa § 4 ods. 1 písm. b) bod 1. a písm. f) ZoZZŠ, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená

orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu b) Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník
Policajného zboru,3) a 1. prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného
zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému
súdu, f) Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného

predpisu4) v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní.

18. Podľa § 4 ods. 2 ZoZZŠ, ak nemožno príslušný orgán určiť podľa odseku 1, koná v mene štátu
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky.

19. Podľa § 4 ods. 3 ZoZZŠ,ak bol nárok na náhradu škody uplatnený na orgáne, ktorý nie je príslušný vo
veci konať podľa odsekov 1 a 2, je tento orgán povinný bezodkladne postúpiť žiadosť (§ 15) príslušnému
orgánu a upovedomiť o tom žiadateľa. Účinky uplatnenia nároku zostávajú zachované.

20. Podľa § 5 ods. 1 ZoZZŠ, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník

konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

21. Podľa § 6 ods. 1 ZoZZŠ, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škodaspôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje
o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

22. Podľa § 15 ods. 1 ZoZZŠ, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4

a 11.

23. Podľa § 15 ods. 2 ZoZZŠ, ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento orgán povinný
bezodkladne ju postúpiť príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky podania žiadosti
zostávajú zachované.

24. Podľa § 16 ods. 4 ZoZZŠ, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí
iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi
poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia
nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený
požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne

prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota
omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na
náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí
začiatok jej plynutia neskôr.

25. Podľa § 19 ods. 1 až 3 ZoZZŠ, právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď
sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie. (1) Najneskôr sa právo
na náhradu škody premlčí za desať rokov odo dňa, keď bolo poškodenému doručené (oznámené)

rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví alebo škodu
spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8. (2) Lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku
podľa§15ododňapodaniažiadostidoskončeniaprerokovania,najdlhšievšakpočasšiestichmesiacov.
(3)

26. Podľa § 79 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“) (v znení
účinnom do 30.06.2016), konanie sa začína na návrh. Návrh má okrem všeobecných náležitostí (§
42 ods. 3) obsahovať meno, priezvisko, prípadne aj dátum narodenia a telefonický kontakt, bydlisko
účastníkov, prípadne ich zástupcov, údaj o štátnom občianstve, pravdivé opísanie rozhodujúcich
skutočností, označenie dôkazov, ktorých sa navrhovateľ dovoláva, a musí byť z neho zrejmé, čoho sa

navrhovateľ domáha. Ak je účastníkom právnická osoba, návrh musí obsahovať názov alebo obchodné
meno, sídlo a identifikačné číslo, ak je pridelené. Ak je účastníkom zahraničná osoba, k návrhu musí
byť pripojený výpis z registra alebo z inej evidencie, do ktorej je zahraničná osoba zapísaná. Ak je
účastníkom fyzická osoba, ktorá je podnikateľom, návrh musí obsahovať obchodné meno, sídlo a
identifikačné číslo, ak je pridelené. Ak je účastníkom štát, návrh musí obsahovať označenie štátu a

označenie príslušného štátneho orgánu, ktorý bude za štát konať. Ak sa návrh týka dvojstranných
právnych vzťahov medzi žalobcom a žalovaným ( § 90), nazýva sa žalobou.

27. Podľa § 470 ods. 1 a 2 veta prvá zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
„CSP“), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho

účinnosti. (1) Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto
zákona, zostávajú zachované. (2)

28. Podľa § 131 CSP, žaloba je procesný úkon, ktorým sa uplatňuje právo na súdnu ochranu ohrozeného
alebo porušeného práva.

29. Podľa § 132 ods. 1 CSP, v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie
strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a
žalobný návrh.30. Podľa § 135 ods. 1 a 2 CSP, ak je stranou štát, v žalobe sa označuje uvedením jeho názvu a názvu
štátneho orgánu alebo právnickej osoby, ktorá za štát koná. (1) Ak je stranou štátny orgán, v žalobe sa

označuje uvedením názvu tohto štátneho orgánu. (2)

31. Podľa § 92 ods. 4 OSP (v znení účinnom do 30.06.2016), za súhlasu účastníkov môže súd pripustiť,
aby navrhovateľ alebo odporca z konania vystúpil a aby na jeho miesto vstúpil niekto iný. Ak má byť
takto zamenený navrhovateľ, treba, aby s tým súhlasil i ten, kto má na jeho miesto vstúpiť.

32. Predmetom tohto konania je žalobcom uplatnená náhrada škody a náhrada nemajetkovej ujmy,
ktoré mali byť žalobcovi spôsobené uznesením o vznesení obvinenia, ktorá má byť považované za
nezákonné, nakoľko v trestnom konaní bol v konečnom dôsledku oslobodený spod obžaloby. Súd po
vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žalobe nie je možné vyhovieť a je potrebné ju zamietnuť.

33. Žalovaná v konaní vzniesla námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie s odôvodnením, že
v danom prípade je pasívne legitimovaná Slovenská republika v zastúpení Generálnou prokuratúrou
Slovenskej republiky.

34. Vecná legitimácia vyjadruje postavenie strán sporu v hmotnoprávnom vzťahu, ktoré v konečnom

dôsledku vedie k úspechu alebo neúspechu v konaní. Strana sporu, ktorá je nositeľom hmotnoprávnej
povinnosti (záväzku), má pasívnu legitimáciu. Vecná legitimácia sa na začiatku sporu tvrdí, pričom súd
žalobe vyhovie len vtedy, ak žalobca žaluje osobu, ktorá je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti. Ak
uvedené žalobca v konaní nepreukáže, súd žalobu zamietne so záverom o nedostatku pasívnej vecnej
legitimácie žalovaného bez ohľadu na prípadné zistenie, že nositeľom pasívnej vecnej legitimácie je iný

subjekt, ktorého ale žalobca za žalovaného neoznačil (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. januára
2012, sp. zn. 6 Cdo 214/2011). Vecná legitimácia je teda stav vyplývajúci z hmotného práva, podľa
ktorého je strana sporu subjektom práva či povinnosti, ktorá je predmetom konania. Nedostatok vecnej
legitimácie je dôvodom na zamietnutie žaloby. Zároveň, otázka vecnej legitimácie nie je vadou žaloby a
súd nie je povinný vyzvať žalobcu na odstraňovanie vád žaloby v tomto smere. Je vecou žalobcu, aby

požiadavke vyplývajúcej z hmotného práva vyhovel a riadne označil žalovaného.

35. Zákon č. 514/2003 Z.z. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorej
sa nemôže zbaviť. Ustanovenie § 4 zákona č. 514/2003 Z.z. rozlišuje viaceré prípady spôsobenia škôd
orgánom verejnej moci a v nadväznosti na túto diferenciáciu určuje viacero orgánov konajúcich v mene

štátu. Tvrdená škoda mala vzniknúť v trestnom konaní a v takomto prípade zodpovednými subjektmi
sú Slovenská republika zastúpená Ministerstvom vnútra SR alebo Slovenská republika zastúpená
Generálnou prokuratúrou SR. Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody bola z
Ministerstva spravodlivosti SR vrátená na Generálnu prokuratúru SR, ktorá začala vo veci konať, a
teda v danom prípade prichádza do úvahy Generálna prokuratúra SR ako orgán verejnej moci, ktorý

má oprávnenie konať v danom prípade za štát. Podľa ustanovenia § 19 OSP (v znení účinnom do
30.06.2016) má spôsobilosť byť účastníkom konania ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti;
inak len ten, komu ju zákon priznáva, obdobne podľa § 61 CSP má procesnú subjektivitu ten, kto má
spôsobilosť na práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva. Žalobca ako žalovanú označil
Generálnu prokuratúru SR, Štúrova, 811 02 Bratislava - Staré Mesto.

36. V konaní o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ktoré je sporovým konaním, sa
vymedzenie strán sporu zakladá procesným spôsobom a žalovaným je ten, koho žalobca v žalobe za
žalovaného označil. V zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. je však povinným subjektom prejednávaného
zodpovednostného vzťahu štát, t.j. Slovenská republika. Označenie štátu ako strany sporu musí

obsahovať názov štátu a príslušného štátneho orgánu alebo právnickej osoby, ktorá za štát pred súdom
vystupuje. Nemožno teda pripustiť, aby ako žalovaný bol označený namiesto štátu štátny orgán uvedený
v § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z.z.. Keďže v prejednávanej veci nebola žaloba podaná proti
štátu, ale proti konkrétnemu štátnemu orgánu, súd nemohol žalobe vyhovieť pre nedostatok pasívnej
vecnej legitimácie na strane žalovaného (keď vecnou legitimáciou je stav vyplývajúci z hmotného práva

- v tomto prípade je to zákon č. 514/2003 Z.z.), a preto bolo potrebné žalobu zamietnuť.

37. V sporových konaniach, ku ktorým prináleží aj žalobcom uplatnený nárok, a ktoré možno začať iba
na základe žaloby, je žalovaný ten, koho žalobca v žalobe za žalovaného označil. Poučenie žalobcuo tom, koho by mal podľa hmotného práva správne žalovať, presahuje poučovaciu povinnosť súdu o
procesnýchprávachapovinnostiachstránabolobyvrozporesozásadourovnostistránsporu.Spornosť
pasívnej vecnej legitimácie pritom bola skonštatovaná na prvom pojednávaní, žalobca však zámenu

účastníka konania na strane žalovaného nenavrhol (vyjadrenie na č.l. 62 za takýto návrh považovať
nemožno - „by mohol využiť inštitút zámeny“). Navyše, Civilný sporový poriadok účinný od 01.07.2016
zámenu strany sporu oproti predchádzajúcej právnej úprave (§ 92 ods. 4 OSP) už neumožňuje. Súd
pritompoukazujenadôvodovúsprávuk§80CSP(zmenasubjektov),podľaktorého,navrhovanáprávna
úprava sa prispôsobila terminológii novej koncepcii sporového konania, vypustil sa inštitút zámeny

účastníctva, pretože v dôsledne kontradiktórnom spore má byť nedostatok vecnej legitimácie v čase
začatia konania riešený výlučne novým sporom, nie „pokračovaním“ pôvodného sporu.

38. Poukazovanie žalobcu na § 41 ods. 2 OSP (t.č. § 124 ods. 1 CSP), t.j. posudzovanie podania podľa
jeho obsahu, nie je namieste, nakoľko uvedené ustanovenie sa vzťahuje na posudzovanie charakteru
podania (či ide o žalobu, odvolanie, vyjadrenie, a pod.) a nevzťahuje sa na prejednávanú situáciu

označenia pasívne legitimovaného subjektu. Navyše, súd poukazuje na ustanovenie § 135 ods. 2
CSP, ktoré priamo upravuje účasť štátneho orgánu ako strany sporu v konaní, z ktorého je zrejmé,
že žalovaným môže byť aj priamo štátny orgán. Pokiaľ teda žaloba smerovala proti ministerstvu ako
ústrednému orgánu štátnej správy, t.j. proti subjektu spôsobilému byť stranou súdneho konania, ktorý
je zároveň subjektom odlišným od štátu, nešlo o nesprávne a nezrozumiteľné podanie, ktoré by bolo

potrebné upraviť, alebo doplniť, pretože takáto oprava by neodstraňovala vady v označení pôvodného
žalovaného.

39. Nie je pravdou tvrdenie žalobcu, že v žalobe v skutočnosti za žalovaného označuje štát. Súd
poukazuje na žalobu na č.l. 1 na 2. strane, kde žalobca uvádza, že „žalovaný je orgán verejnej moci

v zmysle zák.č. 514/2003 Z.z.“. Súd nie je oprávnený (s poukazom na zachovanie rovností strán
sporu) sám za žalovaného považovať iný ako označený subjekt, nadôvažok, ak nie je vylúčené, aby z
procesného hľadiska tento subjekt sám vystupoval ako strana sporu. Je neprípustné, aby si súd z toho,
že si žalobca uplatní nárok v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. sám vyvodzoval, že žaloba v skutočnosti
smeruje voči štátu, a to okrem vyššie uvedeného aj z dôvodu, že predmetný zákon upravuje nielen

zodpovednosť štátu, ale aj zodpovednosť obce a vyššieho územného celku.

40. Poukazovanie na absenciu právnického vzdelania u žalobcu je irelevantné, pretože tak ako si
žalobca zvolil právneho zástupcu v priebehu tohto konania, mohol si ho zvoliť ešte pred podaním žaloby,
za účelom jej spísania. Avšak, súd poukazuje na to, že ani po zvolení právneho zástupcu neupustil

žalobca od označovania práve Generálnej prokuratúry SR za žalovanú (viď vyjadrenie žalobcu na č.l.
45).

41. Pokiaľ ide o opravu označenia žalovaného vo vyjadrení zo dňa 14.06.2016 (č.l. 62), s tým, že v
ďalších podaniach volí pre formálne označenie žalovaného spojenie: Slovenská republika, Generálna

prokuratúra SR, Štúrova 811 02 Bratislava- Staré Mesto, na uvedené nie je možné prihliadať, nakoľko
sa tým neodstraňujú vady v označení subjektu, ale uvádza sa úplne iný subjekt. Pochybenie žalobcu by
bolo možné riešiť iba návrhom na zámenu subjektu na strane žalovaného, ktorá však s poukazom na
ustanovenie § 80 CSP a dôvodovú správu k nemu v spojení s použitím nového procesného poriadku
aj na skôr začaté konania už nie je prípustná.

42. K poukazovaniu žalobcu na to, že námietka nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovanej nebola
vznesená už v písomnom vyjadrení žalovanej, súd uvádza, že táto skutočnosť nie je podstatná, pretože
otázku pasívnej vecnej legitimácie súd posudzuje ex offo.

43. Podporne k zamietnutiu žaloby pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie poukazuje súd na
uznesenie NSSR sp.zn. 2 Cdo 148/2011 zo dňa 31.01.2012 v obdobnej veci, podľa ktorého „Najvyšší
súd Slovenskej republiky považuje za potrebné poukázať aj na tú skutočnosť, že otázka tzv. vecnej
legitimácie účastníka (aktívnej alebo pasívnej), je z hľadiska prípustnosti dovolania irelevantná (viď R
34/1993)“.

44. Súd však dospel k záveru, že i keby žaloba smerovala proti pasívne vecne legitimovanému subjektu,
bolo by potrebné ju zamietnuť pre uplatnenie práva až po uplynutí trojročnej premlčacej doby, keď
zároveň bola zo strany žalovanej vznesená námietka premlčania.45. Premlčanie je kvalifikované uplynutie času, ktorý uplynul bez toho, že by právo bolo vykonané.
Premlčaním právo nezaniká, iba sa oslabuje a trvá ďalej vo forme naturálneho záväzku, čo znamená,

že jeho uplatniteľnosť je obmedzená na dobrovoľné splnenie zo strany povinného subjektu. Účelom
premlčania je tak jednak stimulovať subjekty k včasnému vykonaniu subjektívnych občianskych práv,
jednak zamedziť tomu, aby dlžníci neboli ohľadom svojich povinností vystavení po časovo neurčitú dobu
donucujúcemu zákroku zo strany súdov.

46. V konaní ide o právo žalobcu na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., ktoré sa
podľa jeho § 19 ods. 1 premlčuje v 3-ročnej subjektívnej premlčacej dobe, t.j. za tri roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode, pričom v zmysle § 19 ods. 3 zákona lehota neplynie počas
predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania,
najdlhšie však počas šiestich mesiacov. O tom, že žalobcovi vznikla tvrdená škoda vznesením obvinenia
sa žalobca dozvedel najneskôr dňa 28.08.2012, kedy sa (vychádzajúc zo zápisnice) zúčastnil na

verejnom zasadnutí na Krajskom súde v Trnave, na ktorom odvolací súd vyhlásil uznesenie, ktorým
zamietol odvolania smerujúce proti oslobodzujúcemu rozsudku Okresného súdu Trnava, čím sa podľa
žalobcu stalo uznesenie o vznesení obvinenia nezákonným. Od 28.08.2012 teda začala plynúť trojročná
premlčacia doba, ktorá spočívala počas obdobia predbežného prerokovania nároku. Z pripojeného
spisu žalovanej vyplýva, že za obdobie predbežného prerokovania nároku je potrebné považovať

obdobie od 10.10.2014 (podanie návrhu na MVSR) do 01.12.2014 (doručenie listu žalovanej zo dňa
25.11.2014 právnemu zástupcovi žalobcu). Nie je možné dať za pravdu žalobcovi, že premlčacia
doba spočívala celých 6 mesiacov, nakoľko z listu žalovanej zo dňa 25.11.2014, ktorá bola doručená
žalobcovi v zastúpení právnym zástupcom je zrejmé, že žalovaná nárok žalobcu neuspokojí. Zároveň z
korešpondencie medzi žalovanou a Ministerstvom spravodlivosti SR, ktorá bola na vedomie doručovaná

aj žalobcovi v zastúpení jeho právnym zástupcom, je zrejmé, že nárok žalobcu neuspokojí ani
ministerstvo. Žalobcovi preto muselo byť z listu žalovanej zo dňa 25.11.2014 (s prihliadnutím na obsah
korešpondencie medzi orgánmi, o ktorej mal vedomosť) zrejmé, že jeho žiadosť bola neúspešná,
jeho nárok nebude uspokojený, a teda prerokovanie je skončené. Keďže žalobca sa o tvrdenej škode
dozvedel najneskôr dňa 28.08.2012 a návrh uplatnil na súde dňa 19.02.2016, pričom premlčacia doba

spočívala iba v období od 10.10.2014 do 01.12.2014, je zrejmé, že žaloba bola uplatnená po uplynutí
trojročnej subjektívnej premlčacej doby. Keďže žaloba bola na súde podaná až po uplynutí premlčacej
doby, a nakoľko žalovaná vzniesla námietku premlčania, na ktorú súd prihliadol, bolo aj z tohto dôvodu
potrebné žalobu zamietnuť. Premlčanie sa pritom vzťahuje nielen na nárok na náhradu škody, ale aj
na nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, nakoľko ide o osobné právo majetkovej povahy,

ktoré podlieha premlčaniu, pričom sa použije úprava obsiahnutá v zákone č. 514/2003 Z.z., ktorý je vo
vzťahu k Občianskemu zákonníku lex specialis.

47. Pokiaľ ide o poukazovanie žalobcu na prechodné ustanovenie § 27b ods. 1 ZoZZŠ, uvedené
prechodné ustanovenie sa vzťahuje na právne zmeny vykonané novelou - zákonom č. 517/2008 Z.z.,

ktoré zmeny sa nedotkli žiadneho z vyššie citovaných aplikovaných ustanovení. Ustanovenie § 16
ZoZZŠ bolo novelizované zákonom č. 412/2012 Z.z. súčinnosťou od 01.01.2013, ktorý nemá prechodné
ustanovenie, a preto sa v prípade návrhu žalobcu na predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody podaného na ministerstve dňa 29.10.2014 postupuje podľa § 16 ZoZZŠ v znení účinnom od
01.01.2013. Uvedené teda na posúdení spočívania premlčacej doby nič nemení, nakoľko rozhodujúce

ustanovenie § 19 ods. 3 ZoZZŠ je od účinnosti ZoZZŠ v nezmenenom znení. Z tohto ustanovenia pritom
vyplýva, že moment ukončenia spočívania premlčacej doby je daný skončením prerokovania, ktoré je
v prejednávanej veci dané momentom doručenia listu žalovanej zo dňa 25.11.2014 žalobcovi. Nie je
možné uplatniť inštitút odpustenia zmeškania lehoty, ako to navrhuje žalobca, nakoľko tento inštitút patrí
do práva procesného a nie hmotného, a vzťahuje sa iba na zmeškanie procesného úkonu (viď § 122

CSP, § 58 OSP), a nie úkonu hmotnoprávneho, ktorým je uplatnenie žaloby na súde v rámci premlčacej
doby.

48. Už len nad rámec všetkého vyššie uvedeného súd dopĺňa, že sa stotožňuje s nálezom Ústavného
súdu SR vydaného pod sp.zn. II. ÚS 163/2013 dňa 13.11.2013, podľa ktorého „skutočnosť, že vydaním

uznesenia o vznesení obvinenia dochádza k posunu v rámci procesných štádií trestného konania,
do štádia, v ktorom sa trestné konanie vedie už pre vyšší stupeň pravdepodobnosti, že prešetrovaný
skutok spáchala konkrétna osoba v tomto uznesení označená, t.j. trestné konanie sa presúva do štádia
zisťovania skutočností rozhodujúcich pre potvrdenie alebo pre vyvrátenie tohto trestného obvinenia,ktoré je tak vlastne predpokladom tohto šetrenia, tak vzhľadom na uvedené uznesenie o vznesení
obvinenia, na vydanie ktorého boli v čase jeho vydania splnené všetky zákonné predpoklady a z
tohto dôvodu nebolo zrušené ani v konaní o sťažnosti proti tomuto uzneseniu, nemožno bez ďalšieho

považovať za nezákonné, resp. za odporujúce zákonu iba z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca
pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou osobou sa neskôr z rôznych dôvodov
nepotvrdila. Legálnym prostriedkom obvineného z trestného činu, ako aj iných oprávnených osôb (§ 185
Trestného poriadku) ako rozptýliť zákonnosť dôvodov, na ktorých je obvinenie postavené, je podanie
sťažnosti proti nemu.“

49. Aj s poukazom na citovaný nález sa súd (napriek poukazovaniu žalobcu na ustálenú súdnu prax)
nemôže stotožniť s použitím analogie legis v prejednávanej veci. Ak by totiž zákonodarca mal v úmysle
odškodniť aj osoby, voči ktorým bolo „len“ vznesené obvinenie a následne v trestnom konaní boli spod
obžaloby oslobodení, upravil by to obdobne, ako je to upravené v § 8 ods. 5 písm. b) ZoZZŠ v prípade
väzby. V uvedenom ustanovení zákonodarca osobitne upravil prípady odškodnenia osôb, voči ktorým

bolonielenvznesenéobvinenie,alebolistíhaníväzobne,avšaknáslednebolispodobžalobyoslobodení.
Z tejto úpravy je zrejmé, že zákonodarca iba takéto prípady považoval prípady hodné odškodnenia,
pretože vzatie a držanie vo väzbe predstavuje zreteľný zásah do práv a slobôd obvineného. Ak
by mal zákonodarca v úmysle odškodňovať aj osoby v pozícii žalobcu, t.j. osoby, voči ktorým bolo
vznesené obvinenie, podaná obžaloba a následne boli oslobodení spod obžaloby (avšak neboli stíhaní

väzobne), neupravoval by osobitne prípady väzby v ustanovení § 8 ods. 5 ZoZZŠ. Obdobne to platí aj
v prípade rozhodnutia o treste. V prípade výkladu tak, ako ho robí žalobca, by ustanovenie § 8 ZoZZŠ
strácalo význam, pretože situácie v ňom upravené by stačilo zovšeobecniť na úpravu, že každý, kto bol
oslobodený spod obžaloby, má právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o vznesení obvinenia.
Z toho, že zákonodarca upravil prípady odškodnenia spôsobom uvedeným v § 8 ZoZZŠ, teda že ich

konkretizuje, má súd za to, že úmyslom zákonodarcu bolo práve špecifikovať len také situácie, kedy
vedenie trestného stíhania malo na osobu obvineného konkrétne nepriaznivé následky (väzba, trest),
ktoré zákonodarca považuje za dôvody hodné odškodnenia.

50. Súd nevykonal dôkazy navrhnuté žalobcom, a síce vyžiadaním a oboznámením výpisu z registra

trestov,výpisuzpriestupkovéhoregistra,posudkuobcenažalobcu,anivýsluchomnavrhnutýchsvedkov,
nakoľko by nemohli viesť k inému rozhodnutiu súdu ako k zamietnutiu žaloby z dôvodu podania žaloby
voči pasívne vecne nelegitimovanému subjektu a zároveň po uplynutí premlčacej doby, a išlo by len o
nehospodárne predlžovanie konania.

51. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov potom súd žalobu v celom rozsahu vo výroku I. rozsudku
zamietol. Nakoľko žalobca nemá právo na plnenie istiny, nemohla sa žalovaná ani dostať do omeškania
s týmto plnením, a teda žalobca nemá právo ani na uplatnené úroky z omeškania, a preto súd zamietol
žalobu aj v časti príslušenstva.

52. Podľa § 251 CSP, trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

53. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

54. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

55.Podľa§262ods.2CSP,ovýškenáhradytrovkonaniarozhodnesúdprvejinštanciepoprávoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

56. Podľa Čl.17 Základných princípov CSP, súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a
neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.

57. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP v spojení s
§ 255 ods. 1 CSP, keď žalovaná bola v konaní v plnom rozsahu úspešná, a preto by mala nárok na
náhradu trov konania v celom rozsahu. Nakoľko však v konaní úspešnejšej žalovanej žiadne trovy podľa
jej vyjadrenia nevznikli, súd jej vo výroku II. nárok na náhradu trov konania nepriznal. Súd má pritomza to, že v súlade s čl. 17 základných princípov CSP, t.j. v súlade s princípom rýchlosti a hospodárnosti
konania, bolo v tomto prípade potrebné rozhodnúť o náhrade trov žalovanej uvedeným spôsobom, t.j. o
nároku na náhradu trov konania, ako aj o výške trov konania jedným rozhodnutím. V prejednávanej veci

by bolo nehospodárne rozhodnúť najprv spôsobom, že sa žalovanej priznáva voči žalobcovi nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100% trov konania a následne uznesením rozhodnúť, že žalovaná má
právonanáhradutrovkonaniavovýške0eur.Takýtopostupbybolvrozporezvyššiecitovanýmčlánkom
základných princípov a nemohlo byť ani v úmysle zákonodarcu takéto predlžovanie rozhodovania o
trovách konania v obdobných prípadoch.

Poučenie:

Protitomutorozsudkujemožnépodaťodvolanievlehotedo15dníododňajehodoručenianaOkresnom
súde Trnava (§ 355 ods. 1 CSP).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania, a síce ktorému súdu je určené, kto ho robí,
ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis, spisová značka konania (§ 127 ods. 1 CSP) uviesť, proti

ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje
za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej

inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.