Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. október 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/156/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2513206951
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Brišková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2513206951.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrnavevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.GabrielyBriškovejačlenovsenátu

JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Martina Holiča v právnej veci žalobcu: Ing. D. X., nar. XX. Y. XXXX,
bytom H. XXX, zastúpeného: advokátska kancelária ius aegis s. r. o., Bratislava, Ferienčíkova 7, IČO: 36
857 203, proti žalovanému: U. X., nar. XX. A. XXXX, bytom F., W. XXXX/X, zastúpenému advokátkou:
JUDr. Katarína Galová, Piešťany, E. Belluša 10, o 200.000 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Piešťany z 19. novembra 2015 č. k. 12C/203/2013-633 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žaloba sa zamieta.

II. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a trov
odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd uložil povinnosť žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 200.000 eur s
úrokom z omeškania vo výške 5,75% ročne od 5. januára 2013 do zaplatenia, ako i náhradu trov konania
vo výške 12.000 eur a trov právneho zastúpenia 9.998,03 eur. Rozhodnutie odôvodnil ustanovením
§ 517 ods. 2, § 657 O. z. (Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov). Vecne
zdôvodnil, že žalobca sa domáhal voči žalovanému vrátenia požičaných peňazí, na základe zmluvy o
pôžičkeuzavretejústnouformou,ktorouposkytolžalovanémucelkovúsumu200.000eur,určenúnajeho

podnikanie, ktorú mu žalovaný nevrátil. Z predložených listinných dôkazov, ako i vyjadrení účastníkov
mal za preukázané (a súčasne za nesporné), že dňa 27. januára 2012 žalobca previedol sumu 20.000
eur na účet č. XXXXXXXXXX/XXXX, patriaci spoločnosti A.R.P.I., s.r.o., ktorej konateľom a spoločníkom
bol žalovaný. Rovnako mal za nesporné, že žalobca zriadil dňa 23. januára 2012 dispozičné oprávnenie
žalovanému k svojmu bežnému účtu č. XXXXXXXXXX/XXXX, ktorý mu poskytla S., a.s. ako možnosť
čerpania kontokorentného úveru. Žalovaný z účtu žalobcu, resp. z poskytnutého kontokorentného úveru
žalobcovi, v období od 1. februára 2012 do 15. mája 2012 previedol na účet spoločnosti A.R.P.I.,

s.r.o. celkovú sumu 180.000 eur, viacerými dátumom konkretizovanými prevodmi. Súd prvej inštancie
konštatoval, že strany konania uzavreli zmluvu o pôžičke konkludentnou formou, na základe ktorej
žalobca poskytol žalovanému celkovú sumu 200.000 eur, tak, že prvú čiastku vo výške 20.000 eur
previedol na účet oznámený žalovaným, t. j. na účet spoločnosti A.R.P.I., s.r.o. a zvyšok 180.000 eur bol
odovzdaný tým spôsobom, že žalobca zriadil žalovanému dispozičné právo k svojmu účtu, na ktorom
mu banka poskytla kontokorentný úver. Žalovaný následne z tohto účtu prevodnými príkazmi previedol
na účet spoločnosti A.R.P.I. sumu 180.000 eur. Hoci je zmluva o pôžičke zmluvou reálnou, teda k

jej uzavretiu je treba i reálne odovzdanie predmetu pôžičky, odovzdaním môže byť aj bezhotovostný
prevod na účet dlžníka, resp. aj na účet tretej osoby, ku ktorému má dlžník dispozičné oprávnenie
(účet predstavuje len miesto plnenia). Tvrdenie žalovaného, že v danom prípade sa jednalo o vklad
a investíciu žalobcu do spoločného podnikania, vykonaným dokazovaním preukázané nebolo, pretoženebola nepochybným spôsobom preukázaná účasť žalobcu na podnikaní v rámci projektu A.R.P.I. -
Heinloth. Súdu prvej inštancie sa javilo nelogické, aby žalobca hneď v počiatku projektu odišiel na dlhú
dobu do zahraničia. Tvrdená skutočnosť nevyplývala ani z účtovníctva obchodnej spoločnosti A.R.P.I.,

s.r.o., pretože šlo len o jednostranné rozhodnutie žalovaného, akým spôsobom predmetnú peňažnú
sumu v spoločnosti zaeviduje. Spoločné podnikanie nevyplynulo ani z výpovedí svedkov. Svedkyňa
F. uviedla, že v rámci spolupráce A.R.P.I. nedostávala od žalobcu žiadne pokyny. Posledný jeden -
dva týždne ich dostávala od manželky žalobcu, pričom to, že všetko musí odkonzultovať s manželkou
žalobcu, povedal svedkyni žalovaný. Nebolo preukázané ani to, čo by mala obnášať účasť žalobcu na

spoločnom podnikaní, aký by mal mať z toho prospech. Ku koncu spolupráce na projekte A.R.P.I. -
Heinloth,keďužboliproblémy,žalobcanavrhovalžalovanému,žeodnehoprevezmedivíziu6kamiónov.
Aj z výsluchu svedka O. vyplynulo, že žalobca sa na projekte Heinloth po ukončení spolupráce vo vzťahu
k A.R.P.I. ani ďalej nepodieľal a projekt bol posunutý tretiemu subjektu - firme Polčin. Žalovaný potvrdil,
že jeho obchodná spoločnosť A.R.P.I. uzatvárala pracovné zmluvy s vodičmi, vystupovala ako obchodný
partner vo vzťahu k Heinloth. Nebol síce spokojný s touto spoluprácou, ale pokračoval v činnosti do

júna 2012, kedy navrhoval svedkovi W., aby si kamióny previedol na seba. Motív uzavretia zmluvy
o pôžičke, t. j. využitie požičanej sumy pre podnikanie spoločnosti A.R.P.I., nebol rozhodný. Právne
bezvýznamné bolo i to, že predmetná suma bola v konečnom dôsledku poukázaná na účet menovanej
spoločnosti, keďže šlo len o platobné miesto. Žalovaný bol od počiatku uzrozumený s tým, že žalobca
mu požičiava peniaze, aby on sám mohol rozbehnúť podnikanie s firmou Heinloth, prostredníctvom

spoločnostiA.R.P.I..Muselsibyťodpočiatkuvedomýitoho,žezostranyžalobcusanejednáobezplatné
financovanie, bez povinnosti vrátenia poskytnutých peňazí. Z výpovede žalobcu, jeho manželky O. X.
a svedka W. vyplývalo, že žalovaný mal čerpať len toľko, aby úroky boli čo najnižšie a vrátiť istinu a
úroky. Dohoda o tichom spoločenstve preukázaná nebola. Medzi podstatné náležitosti zmluvy o pôžičke
nepatrí určenie doby, do ktorej má byť vec vrátená. Dohodnutou dobou v zmysle § 657 O. z. nie je

presné určenie doby vrátenia pôžičky, táto môže byť v zmluve vymedzená aj ako doba neurčitá. V
takomto prípade bol dlžník povinný plniť prvý deň po tom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal. Žalobca vyzval
žalovaného písomnou výzvou 14. decembra 2012, v lehote 7 dní od doručenia výzvy (podľa doručenky
doručenie bolo realizované 28. decembra 2012). Iný dôvod ako požičanie finančných prostriedkov
žalovanému z dokazovania nevyplýval. Žalobe bolo preto vyhovené, uložením povinnosti žalovanému

zaplatiť žalobcovi sumu 200.000 eur, s úrokom z omeškania od 5. januára 2013 (nasledujúci deň po
uplynutí lehoty na vrátenie obsiahnutej vo výzve). Ako nehospodárny bol zamietnutý návrh žalovaného
na doplnenie dokazovania výsluchom pracovníkov S., keďže aj podľa názoru žalovaného nemohli byť
svedkami žiadnej dohody účastníkov konania ohľadom použitia, resp. účelu predmetných finančných
prostriedkov pri zriaďovaní podpisového vzoru žalovaného k účtu žalobcu, keďže k žiadnej dohode

nedošlo. Rovnako tak sa nemôžu pracovníci S. vyjadriť k obsahu dohody medzi stranami konania
ohľadom účelu použitia peňažnej sumy. Súd prvej inštancie uviedol, že v odôvodnení rozhodnutia sa
zaoberal argumentmi, ktoré považoval za rozhodné a relevantné z hľadiska objasnenia vzťahu strán
konania k predmetnej zmluve. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 1 v
spojení s § 149 ods. 1 O. s. p. (Občiansky súdny poriadok č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov,

účinný do 30. júna 2016), podľa ktorého ustanovenia úspešnému žalobcovi vznikol nárok na náhradu
trov konania. Trovy konania pozostávali z náhrady súdneho poplatku zaplateného za žalobu 12.000 eur
a z trov právneho zastúpenia žalobcu vo výške 9.998,03 eur (pozostávajúcich z desiatich úkonov právnej
služby po 824,93 eur, z režijného paušálu a náhrady DPH).

2. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný navrhujúc jeho zmenu, zamietnutím žaloby
a priznaním mu náhrady trov konania. Odvolanie odôvodnil tým, že konanie má inú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný namietal záver súdu o konkludentnom uzavretí zmluvy

o pôžičke, keďže takáto forma znamená prejav vôle iným než výslovným spôsobom, nevzbudzujúcim ale
pochybnostiotom,čochceliúčastníciprejaviťaakýjeobsahtohtoprejavu.Súdprvejinštancieneuviedol
na podklade čoho dospel k záveru pri riešení otázky formy uzavretia zmluvy, hoci žalobca vyvodzoval
svojnárokzvýslovneurobenejzmluvyústnouformou.Súdprvejinštanciemedziústnouakonkludentnou
formou uzavretia právneho úkonu nerobil rozdiel (nebolo konkretizované, ktorý prejav vôle žalovaného

bol vyjadrením skutočnej a vážnej vôle žalovaného tak, že nevznikli žiadne pochybnosti o tom, že ide
výlučne o jeho prejav vôle a nie prejav spoločnosti A.R.P.I., v mene ktorej konal žalovaný ako štatutárny
zástupca, aký je jeho obsah, a na základe čoho dospel súd k záveru o určitosti a zrozumiteľnosti touto
konkludentnou formou urobenej zmluvy). Spornou v danej veci nebola len právna kvalifikácia vzťahumedzi stranami konania (tvrdená ústna zmluva o pôžičke), ale i otázka pasívnej vecnej legitimácie.
Nespornou bola skutočnosť prijatia peňazí z účtu žalobcu na účet A.R.P.I., ktorej jediným spoločníkom a
konateľom bol žalovaný, ktorý vo vzťahu k žalobcovi vystupoval v takomto postavení. Jednotlivé prevody

z účtu žalobcu uskutočňoval žalovaný ako osoba splnomocnená žalobcom a takúto dispozíciu nemožno
považovať za akt prenechania pôžičky. K splnomocneniu došlo 27. januára 2012, bez prítomnosti
manželky žalobcu, svedka W., len za prítomnosti bankárov. Jedným z nich bol P. L., ktorého žalobca
navrhoval vypočuť ako svedka a ktorý súčasne mal byť na stretnutí oboznámený, že ide o pôžičku pre
žalovaného. Dôkazný návrh však žalobca vzal späť a keď svedka žiadal predvolať žalovaný, žalobca

zmenil výpoveď a tvrdil, že svedok nebol svedkom žiadnej dohody. Dispozícia žalovaného s účtom
žalobcu bola konaním v mene žalobcu a žalovaný sa neodklonil od jeho pokynov. Prevody uskutočňoval
tak ako pri prvej platbe, na účet A.R.P.I., s.r.o.. Zo samotného podpisového vzoru vyplýva, že bez
ohľadu na to, či je disponentom právnická osoba alebo fyzická osoba, vždy sa ako disponent uvádza
osoba fyzická (v prípade právnickej osoby údaje o štatutárovi). K uvedenému predložil žalovaný aj
vyjadrenie S., a.s.. Ak na stretnutí dňa 27. januára 2012 pri udelení dispozičného oprávnenia k účtu

žalobcu pre žalovaného, nebol prítomný nik okrem nich samotných a bankárov, ktorí podľa vyjadrenia
žalobcu neboli svedkami žiadnej dohody o pôžičke, nemá záver súdu o tom, že dispozícia žalovaného
s účtom bola spôsobom prenechania peňazí, oporu vo vykonanom dokazovaní. Žalobca predovšetkým
neuniesol dôkazné bremeno o tom, že so žalovaným uzavrel zmluvu o pôžičke. Ide o prípad tzv.
dôkaznej núdze, kedy súd musí rozhodnúť v neprospech toho účastníka, v záujme ktorého bolo podľa

hmotnéhoprávapreukázaťtvrdenúskutočnosť(tzv.dôkaznánúdzajeprípad,kedyžalobcanemážiaden
dôkaz na preukázanie svojich tvrdení, ako i prípad, kedy výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú
prijať súdu záver ani o pravdivosti, ani o nepravdivosti tvrdenej skutočnosti). Poukazujúc na judikatúru
Najvyššieho súdu Českej republiky (sp. zn. 21Cdo 4520/2007) je zrejmé, že z hypotézy hmotnoprávnej
normy § 657 O. z. vymedzujúcej obsah povinností tvrdenia a dôkaznej povinnosti veriteľa vyplýva, že

v spore o vrátenie požičaných peňazí nesie žalobca ako veriteľ bremeno tvrdenia, že so žalovaným
dlžníkom uzavrel zmluvu o pôžičke, že predmet pôžičky mu odovzdal a dlžník peniaze riadne a včas
nevrátil. Ak veriteľ neunesie bremeno tvrdenia alebo dôkazné bremeno, musí rozhodnutie súdu vyznieť
v jeho neprospech, bez toho aby sa súd musel ďalej zaoberať pravdivosťou tvrdení, ktoré sú súčasťou
procesnej obrany žalovaného dlžníka a za tým účelom vykonávať dokazovanie. Nesporne preukázanou

bola iba skutočnosť prevodu peňazí z účtu žalobcu na účet spoločnosti A.R.P.I.. Vzhľadom na to, že
peniaze neboli prenechané na účet žalovaného, bolo na žalobcovi preukázať nielen, že sa so žalovaným
ako fyzickou osobou dohodol na požičaní a vrátení peňazí, ale tvrdiť a preukázať okolnosti uzavretia
dohody so žalovaným o platobnom mieste, ktorým mal byť účet spoločnosti A.R.P.I.. Túto skutočnosť
(dohodu o platobnom mieste) strany konania netvrdili. Z hľadiska dokazovania pri svedeckej výpovedi

súd hodnotí najprv všeobecne vierohodnosť výpovede svedka s prihliadnutím na to, aký má svedok
vzťah k stranám konania a k prejednávanej veci, aká je jeho rozumová a duševná úroveň, s prihliadnutím
na okolnosti, ktoré sprevádzali vnímanie svedka, vzhľadom na spôsob reprodukcie, správanie sa pri
výpovedi a pod. (tzv. metóda RAVEN). V danom prípade nesprávnosť hodnotenia dôkazov súdom prvej
inštancie vzišla aj z mylnej aplikácie predbežnej otázky o dôkaznom bremene. Súd prvej inštancie

konštatoval, že tvrdenia žalovaného o tom, že sa malo jednať o vklad žalobcu do spoločného podnikania,
vykonaným dokazovaním preukázané nebolo, ako ani nebola preukázaná účasť žalobcu na podnikaní
v rámci projektu A.R.P.I. - Heinloth. Súd prvej inštancie konkrétne neuviedol, aké dôkazy mal namysli,
z ktorých jeho závery a úvahy vyplývajú (okrem výpovede žalobcu a jeho manželky i svedka W., vo
vzťahu k záveru odôvodnenia napadnutého rozsudku na strane 10). Súd prvej inštancie pri skutkových

zisteniach nevzal do úvahy všetky skutočnosti plynúce z vykonaných dôkazov a prednesov strán
konania, relevantných pre danú vec a v jeho hodnotení dôkazov a poznatkov z hľadiska závažnosti,
zákonnosti,pravdivosti,vierohodnostijelogickýrozpor(hodnoteniedôkazovodporujeustanoveniu§132
O. s. p.). Spôsob zapožičania finančných prostriedkov patrí medzi rozhodujúce skutočnosti, ktoré by mal
žalobca tvrdiť. Dohodu o platobnom mieste k účtu A.R.P.I. žiadna zo strán netvrdila. Žalobca od počiatku

tvrdil, že išlo o osobný účet žalovaného, ktorý tvrdil, že išlo o dohodu medzi žalobcom a spoločnosťou
A.R.P.I.. Až po upozornení zo strany žalovaného, v priebehu konania, komu účet patrí, žalobca začal
tvrdiť, že nemal dôvod skúmať pôvod a údaje účtu. Z výpovedí manželky žalobcu nevyplýva, že by bola
svedkomdohodyoinomplatobnommiesteakoúčetžalovaného(oprevodesadozvedelatak,žežalobca
jej povedal, poslal som žalovanému 20.000 eur), ako ani z výpovede svedka W. (ktorý vypovedal, že

nebol prítomný toho, ako došlo k vyplateniu peňazí a aká bola dohoda ohľadom platobného miesta).
Z listinného dôkazu (výpisu z účtu v S., a.s.) je jednoznačne identifikovateľné, ak ide o prevod peňazí
medzi dvoma účtami v S., komu patrí účet príjemcu. Žalobca na otázku ako sa mal dohodnúť so
žalovaným na vrátení finančných prostriedkov povedal, že vracať sa malo podľa toho, ako mu budevychádzať zisk a úroky len aké požadovala banka a nič navyše. Následne doplnil, že ten obchod mal
byť dlhodobý, čiže akonáhle mu budú prichádzať platby. Žalobca tak nerozlišuje medzi žalovaným ako
fyzickou osobou a spoločnosťou A.R.P.I., pretože žalovaný ako fyzická osoba nemohol dosahovať zisk.

Ak by vrátenie pôžičky bolo viazané na dosiahnutie zisku spoločnosti A.R.P.I., povinnosť vrátiť pôžičku
by nikdy nenastala, pretože projekt Heinloth bol stratový. Svedkyňa manželka žalobcu uviedla, že tam
bolo povedané, že ide o obchod s garantovaným ziskom a žalobcovi vráti peniaze akonáhle bude
možné, aj úroky. Na otázku za akým účelom mal žalobca otvárať kontokorent, odpovedala svedkyňa,
aby žalovaný mohol rozbehnúť ten obchod. Na otázku akým spôsobom mala byť suma vrátená, svedok

W. odpovedal, že malo sa to splácať z tých zarobených peňazí, čo sa vyprodukujú, to nebolo dané,
že za rok, za dva, za tri. Tvrdenie svedka bolo v rozpore s výpoveďou samotného žalobcu, ktorý ho
neoznačil za prítomného na stretnutí 21. januára 2012. Svedkovia manželka žalobcu ani P. W. neboli
osobne prítomní na stretnutí dňa 27. januára 2012. Svedkyňa X. potvrdila, že nebola pri prevode prvej
sumy 20.000 eur a svedok W., hoci tvrdil, že bol prítomný stretnutia, kde došlo k podpisovému vzoru,
svoju výpoveď vyvrátil ďalšou výpoveďou, keď potvrdil, že bol v januári v Nemecku. Uvedení svedkovia

nebolisvedkamidohodyotom,čižalobcasožalovanýmuzatvorildohoduakosfyzickouosoboualeboso
spoločnosťou A.R.P.I., ako to bolo s účtom, na ktorý boli poukázané peniaze. Uplatniac metódu RAVEN,
kposúdeniuvierohodnostipoznatkuzískanéhozosvedeckejvýpovedežalovanýuviedol,žesvedkyňaX.
je osobou, ktorú nemožno považovať za neutrálnu voči stranám konania (manželka žalobcu), má záujem
na výsledku sporu v prospech žalobcu a podpísala čestné prehlásenie v prospech žalobcu. Jej výpovede

k rozhodným skutočnostiam sú nejasné. Svedok W. je náchylný na tendenčné čestné vyhlásenia.
Vyhlásenie, ktoré podpísal v prospech žalobcu, je v rozpore s jeho vlastnou výpoveďou v rámci konania.
Manželka žalobcu tvrdila, že si nepamätá či čestné prehlásenie vyhotovovala ona alebo žalobca a
svedok W. vypovedal, že čestné prehlásenie vyhotovovala jeho žena. Je nepravdepodobné, aby dve
odlišné osoby napísali identické čestné prehlásenia bez personálneho prepojenia žalobcu. Svedkyňa

manželka žalobcu vedela o dôvode nedostavenia sa svedka W., ktorý nie je nezávislým svedkom bez
personálneho zainteresovania vo vzťahu k žalobcovi. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva,
že súd prvej inštancie nevyhodnotil, či žalobca uniesol dôkazné bremeno o uzavretí ústnej zmluvy o
pôžičke (ako to vyplýva z rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21Cdo 4520/2007).
Ak žalobca neuniesol bremeno tvrdenia alebo dôkazné bremeno, musí rozhodnutie súdu vyznieť

v jeho neprospech, bez toho, aby sa súd ďalej zaoberal pravdivosťou tvrdení, ktoré sú súčasťou
procesnej obrany žalovaného. Tvrdenia žalovaného podriadil iba skúmaniu vo vzťahu k inštitútu tichého
spoločenstva, neberúc do úvahy možnosti uzavretia nepomenovanej zmluvy (§ 51 O. z.) alebo zmluvy
o združení (§ 829 a nasl. O. z.). Žalovaný uvádzal tvrdenia, že na jeseň 2011 začali rokovania ohľadom
projektu Heinloth, kde žalobca predstavoval tento projekt rôznym ľuďom a prizval aj žalovaného. Žalobca

sa predstavoval na týchto stretnutiach ako zástupca firmy Heinloth a súčasne prezentoval, že on bude
robiť tento projekt s A.R.P.I.. Žalovaný namietal záver súdu, že dokazovanie nepreukázalo ako konkrétne
sa mal žalobca na spoločnom podnikaní podieľať, resp. čo by účasť na tomto spoločnom podnikaní
mala z jeho strany obnášať, vrátane toho, aký by mal z toho mať benefit. Základom spolupráce s
Heinloth bolo jej iniciovanie zo strany žalobcu (zainteresoval aj svedka W.), ktorý potreboval na jej

rozbehnutie spoločnosť A.R.P.I. a ponúkol financovať prvotné vstupné náklady. Po jej rozbehnutí sa
spolupráca s Heinloth mala preniesť na novozriadenú spoločnosť aj s portfóliom áut, ktorú si zriadil
žalobca. Skutočnosť, či žalobca bol alebo nebol na Slovensku je irelevantná. Súčasťou spolupráce
bolo poskytnutie financií žalobcom spoločnosti A.R.P.I. a nie žalovanému. Z vykonaného dokazovania
bolo preukázané zaúčtovanie sumy 200.000 eur v účtovníctve A.R.P.I. ako vklad tichého spoločníka,

pričom žalobca, ktorý bol skúseným podnikateľom do prevodného príkazu neuviedol účel platby.
Spoločnosť A.R.P.I. bola prosperujúcou spoločnosťou, úspešnou v oblasti medzinárodnej dopravy, pre
banku dôveryhodným klientom, ktorá si vystačila pred rokom 2012 aj bez projektu Heinloth. Bonitu
spoločnosti žalovaný preukázal hospodárskymi výsledkami, z ktorých vyplýva, že pred spoločným
projektom dosahovala za rok 2011 zisk, avšak v roku 2012 v čase spolupráce s Heinloth bola v strate

a následne v roku 2013, kedy so spoločnosťou Heinloth nespolupracovala, opätovne dosiahla zisk.
Na konci roka 2011 spoločnosť A.R.P.I. mala disponibilné finančné prostriedky vo výške 122.594 eur
a 43.689 eur. Na rozbehnutie projektu nebolo potrebné požičiavať peniaze. Je málo pravdepodobné,
aby žalovaný ako spoločník a konateľ nechal by si zasahovať do vnútorných vzťahov spoločnosti a do
spolupráce s Heinloth tým, že by pripustil cudziu osobu, svedka W., aby vykonával hlavnú činnosť v

rámci spolupráce s Heinloth. Svedok W. potvrdil, že bol ďalším článkom v rámci spolupráce Heinloth
zainteresovaný svojím vkladom. Podobne aj svedkyňa M., ktorá potvrdila, že ju angažoval do projektu
Heinloth žalobca. Málo pravdepodobné bolo tiež, že si žalovaný nechá priebežne kontrolovať výsledky
spolupráce manželkou žalobcu, a to tak, že mala k dispozícii údaje o nákladoch a príjmoch spoločnostiv rámci spolupráce Heinloth. Žalovaný poukázal aj na konzultáciu ukončenia spolupráce s Heinloth
so žalobcom, ponúkal mu, aby pokračoval s W., aby sa autá previedli na svedkovu firmu, žalobca dal
ale pokyn, aby sa pokračovalo. Žalovaný riešil skončenie spolupráce tak, že žalobca si má pripraviť

svoju spoločnosť ako to bolo na začiatku dohodnuté. Ten sa však rozhodol inak a pokračoval nie cez
svoju spoločnosť AB 1, s.r.o. ale spoločnosť Polčin Transport, s.r.o.. Výpoveď manželky žalobcu o tom,
prečo nepokračoval žalobca v spolupráci s Heinloth cez spoločnosť AB 1, s.r.o., je v logickom rozpore s
tvrdeniami žalobcu, aká výnosná mala byť spolupráca s Heinloth (obchod s garantovaným ziskom, ktorý
mal pokryť náklady na spoluprácu). Žalobca najskôr uvádza, že mu nezáležalo na tom, kde a ako tieto

peniaze žalovaný použije. Následne žalovanému mal požičať sumu 200.000 eur, ktorá odzrkadľovala
predpokladané prevádzkové náklady za tri mesiace (písomné vyjadrenie žalobcu zo 6. februára 2015).
Ak žalobca mal prehľad o tom, ako sa čerpá úver aj počas svojho pobytu v Amerike, žalobcovi nič
nebránilo, aby žalovanému zrušil dispozičné oprávnenie, a aby ho vyzýval na vrátenie peňazí. Žalobca
počas konania na niektoré otázky odpovedal váhavo, vyhýbavo, na iné odmietol odpovedať. V konaní
tiež vyšlo najavo, že počas spolupráce s Heinloth, prijímala spoločnosť penzión Diana s. r. o. (spoločnosť

manželky žalobcu) provízie za prepravy, ktoré nič nemali spoločné so spoluprácou Heinloth. Žalobca a
svedok O. vypovedali, že agentom pre Heinloth na území SR bol žalobca ako fyzická osoba.

3. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdiť. Napadnutý rozsudok obsahuje dostatočné zdôvodnenie (súd vysvetlil, ktoré skutočnosti

považoval za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, ako vec právne posúdil). Nie je úlohou súdu, aby na každý argument strany bola daná
odpoveď. Všeobecný súd má dať odpoveď na tie otázky, ktoré majú pre vec podstatný význam, príp.
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailovsporu,uvádzanýchúčastníkmikonania.Právonaspravodlivýsúdnyprocesnevyžaduje,abysúd

v rozsudku reagoval na každý argument prenesený v súdnom konaní. Na podporu svojej argumentácie
označil rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko
a Hiro Balani c. Španielsko, z 9. decembra 1994). Aj podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej
republiky odôvodnenie rozhodnutia, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že je plne realizované právo na spravodlivé súdne konanie. Žalobca sa

stotožnil so skutkovými zisteniami súdu, ku ktorým dospel na základe vykonaných dôkazov. Žalobca
nielen uniesol bremeno tvrdenia, ale uzavretie zmluvy o pôžičke preukázal aj výpoveďami svedkov
(manželky žalobcu a p. W.). Svedok W. bol prítomný na stretnutí, na ktorom sa dohodol žalobca so
žalovaným na požičaní peňazí, ako i bol pritom, keď žalobca uviedol žalovaného ako disponenta na
kontokorentný úver. Žalobca nemal dôvod skúmať pôvod a údaje účtu, na ktorý poukázal peniaze.

Ostatné výbery uskutočnil žalovaný ako fyzická osoba. Súdna prax zastáva jednotný názor, že veriteľ
zo zmluvy o pôžičke splní záväzok prenechať dlžníkovi peniaze, nielen ich odovzdaním hotovosti,
ale aj formou bezhotovostného platobného styku, t. j. bezhotovostným prevodom na účet dlžníka,
príp. podľa dohody zmluvných strán na dlžníkom označený účet tretej osoby, ku ktorému má dlžník
dispozičné oprávnenie. Bolo by zbytočným a nedôvodným obmedzením autonómie vôle zmluvných

strán nepripustiť určenie bankového účtu tretej osoby ako miesta, kam má byť prevedený predmet
pôžičky. Žalobcov spôsob odovzdania pôžičky je preto v súlade s ustanovením § 657 O. z.. Žalobca
nebol povinný skúmať, o koho účet ide. Uzavretie pôžičky bolo preukázané výpoveďami svedkov, ako aj
listinnýmidôkazmi.Keďžežalobcauniesoldôkaznébremeno,nebolomožnéaplikovaťnázoržalovaného
o dôkaznej núdzi. Žalovaný skutočnosť spoločného podnikateľského zámeru nepreukázal. Pre zmluvu

o tichom spoločenstve predpisuje zákon písomnú formu. Túto skutočnosť nepotvrdil žiaden zo svedkov.
Žalovaný sám priznal vo výpovedi, že žiadna zmluva o spoločnom podnikaní medzi ním a bratom
neexistovala a ani mu neudelil plnomocenstvo, aby mohol konať a vystupovať v mene spoločnosti
žalovaného. Prítomnosť žalobcu a jeho manželky pri určitých úkonoch a situáciách preukazovali len
snahu byť nápomocní pri rozbehu spolupráce žalovaného s nemeckým obchodným partnerom Heinloth.

Svedok W. na otázku, či sa malo jednať o spoločné podnikanie uviedol, že spoločné nie, šlo len o
financie. Svedkyňa manželka žalobcu uviedla, že žalobca a žalovaný sa dohodli, že žalobca otvorí
kontokorent, z ktorého bude žalovaný čerpať, koľko bude potrebovať a žalobcovi vráti peniaze akonáhle
bude možné a vráti mu aj úroky, nič viac nebolo povedané ani napísané. Tým bol preukázaný aj
základný znak pôžičky, ktorým je dočasnosť. Splatnosť pôžičky môže veriteľ privodiť tým, že požiada

dlžníka o splnenie dlhu. Obaja svedkovia sa zhodli v podstatných bodoch, ktoré sa na stretnutiach strán
konania diskutovali ohľadne poskytnutia pôžičky. Žalobca považuje v rámci vykonaného dokazovania
za jednoznačne a nepochybne preukázané, že žalovanému bola poskytnutá žalobcom suma vo výške
200.000 eur. Skutočnosť, že uvedená suma bola prevedená na firemný účet spoločnosti A.R.P.I. je bezprávneho významu. Nárok žalobcu, ako i pasívna legitimácia žalovaného v konaní boli preukázané, a
tým aj nenaplnenie odvolacích dôvodov.

4. Odvolací súd podľa § 34 CSP (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z.) po zistení, že
odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu,
proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 2 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje
zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných
rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385

ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné.

5. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd nevstupoval do procesu modifikácie skutkového stavu, na ktorom
je napadnuté rozhodnutie založené a ide o prejednanie právnej otázky (nie otázky skutkovej), nebol
daný zákonný dôvod na doplnenie alebo zopakovanie dokazovania podľa § 385 ods. 1 CSP (a teda
ani na nariadenie pojednávania odvolacím súdom). Odvolací súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré

vyplynuli z vykonaných dôkazov a prednesov strán v konaní pred súdom prvej inštancie. Možnosť
odvolacieho súdu rozhodnúť o odvolaní bez nariadenia odvolacieho pojednávania prevzal aj CSP.
Nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem, ktorého existencia nebola v danom
prípade daná. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (Valera Assalino v. Portugalsko z
20. apríla 2002) v prípadoch, kde skutkové okolnosti nie sú sporné a právne otázky sa nevyznačujú

osobitnou zložitosťou, neuskutočnenie ústneho pojednávania nespôsobuje ujmu požiadavkám čl. 6 ods.
1 Dohovoru o ľudských právach (najmä ak pojednávanie na prvom stupni bolo verejné a vyšší súd
prejednáva právne otázky).

6. Podľa § 470 ods. 1, 2 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté

predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

7. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť CSP. Odvolací súd, pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci
po 1. júli 2016, postupoval na základe úpravy prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP už podľa

tohto zákona. Keďže odvolania boli podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky ich prípustnosti a
dôvodnosti bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa
príslušných ustanovení O. s. p.. Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných
princípov CSP o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol
naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní účastníkov konania, ktoré

začaloaleneskončilozaúčinnostiskoršejúpravyprocesnéhopráva(porov.uznesenieNajvyššiehosúdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 177/2014 z 18. augusta 2016).

8. V posudzovanej veci súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu právnemu záveru ktorým konštatoval,
že strany konania uzavreli konkludentnou formou zmluvu o pôžičke. Právny úkon je prejavom vôle,

s ktorým právny poriadok spája vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností účastníkov právneho
vzťahu. Prejav vôle tvorí podstatu právneho úkonu, keďže vôľa je nenahraditeľným elementom
(prvkom) prejavu vôle. Prejav je odrazom (vyjadrením) psychického vnútra človeka, rozpoznateľný v
objektívnej realite. Aby sa vôľa mohla v objektívnej realite (navonok) uplatniť, musí byť vyjadrená tak,
aby bola rozpoznateľná a uplatniteľná. Pokiaľ ide o prejav vôle výslovný (vyjadrený napr. slovom,

písmom, kresbou a pod.) spravidla ľahšie možno v ňom identifikovať uvedené rozlišovacie znaky,
charakterizujúce vôľu a jej obsahovú stránku. Zložitejšia situácia nastáva ak je prejav vôle uskutočnený
mlčky (konkludentne) a v týchto prípadoch sa uplatňuje pravidlo, ktoré dovoľuje na ňu prihliadať, len
pokiaľ (vzhľadom na všetky okolnosti) sú vylúčené akékoľvek pochybnosti o tom, že tu vôľa je a tiež i
to, aká je táto vôľa (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7MCdo 12/2011).

9. Ak súd prvej inštancie považoval prevod sumy 20.000 eur žalobcom na účet obchodnej spoločnosti
A.R.P.I., s.r.o. a zriadenie dispozičného oprávnenia žalovaného k bežnému účtu žalobcu (ktorý následne
previedol na účet spoločnosti A.R.P.I., s.r.o. celkovú sumu 180.000 eur) za zhodný prejav vôle žalobcu
a žalovaného uzavrieť zmluvu o pôžičke, nesprávne aplikoval ustanovenie o výklade právnych úkonov

(§ 35 O. z.). Konkludentne vyjadrená vôľa žalovaného uzavrieť vyššie uvedeným spôsobom zmluvu
o pôžičke so žalobcom, by mohla byť považovaná za naplnenú, len pokiaľ by vzhľadom na všetky
okolnosti prípadu boli vylúčené akékoľvek pochybnosti o tom, že tu takáto vôľa bola a že jej obsahom
bolouzavretiezmluvyopôžičke.Tátopodmienkanebolanaplnenávzhľadomnaodlišnéstanoviskástránkonania, ako i listinné dôkazy preukazujúce prevod peňažných prostriedkov na účet právnickej osoby,
nie na účet žalovaného, a tiež vykonaným dokazovaním preukázaný projekt spolupráce so zahraničným
subjektom Heinloth. Aplikovať pravidlo o konkludentne (mlčky) prejavenej vôli žalovaného, teda to, že

tu z jeho strany vôľa uzavrieť zmluvu o pôžičke bola, aká to bola vôľa, bez akýchkoľvek pochybností
nebolo preto možné. Naviac súd prvej inštancie relevantný prejav vôle uskutočnený mlčky, teda odlišne
od tvrdenia žalobcu o ústnej forme právneho úkonu, neozrejmil (z akého správania žalovaného vyvodil
nepochybný prejav vôle požičať peniaze pre seba) a nesprávne konštatoval, že uvedené skutočnosti boli
medzi účastníkmi nesporné (skutočnosť či žalobca poskytol žalovanému pôžičku bola medzi stranami

konania po celú dobu konania sporná).

10. Danosť vôle je základným predpokladom každého právneho správania a tvorí podstatnú,
neopomenuteľnú a ničím nenahraditeľnú (výkladom neodstrániteľnú) náležitosť právneho úkonu
(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7MCdo 12/2011). Samotnému prevodu
peňažných prostriedkov na inú osobu (a to právnickú osobu), nemožno pričítať právne účinky, ktoré

nastávajú pri prejavoch, ktorými účastníci vyjadrujú zhodnú vôľu uzavrieť zmluvu o pôžičke.

11. V sporovom konaní platí prejednacia zásada, v zmysle ktorej tvrdiť skutočnosti a navrhovať o nich
dôkazy je zásadne vecou strán konania. Keďže strany v takomto konaní stoja proti sebe, povinnosť
tvrdenia a dôkazná povinnosť zaťažuje každú stranu sporu v inom smere. Hmotné právo potom určuje,

kto má dôkazné bremeno (dôkazné bremeno nesie strana v záujme ktorej je, aby určitá skutočnosť
rozhodná podľa hmotného práva a stranou konania tvrdená, bola v konaní preukázaná tak, aby ju
súd uznal za pravdivú). Strana sporu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, avšak
pravdivosť skutkových tvrdení dokazovanie nepotvrdilo, znáša nepriaznivé následky v podobe súdneho
rozhodnutia v jej neprospech (v prípade žalobcu formou zamietavého súdneho rozhodnutia).

12. Z hypotézy hmotnoprávnej normy § 657 O. z., ktorá vymedzuje obsah povinnosti tvrdenia a
dôkaznej povinnosti veriteľa, vyplýva, že v spore o vrátenie pôžičky peňazí má žalobca ako veriteľ
bremeno tvrdenia, že so žalovaným ako dlžníkom uzavrel zmluvu o pôžičke, že predmet pôžičky mu
odovzdal a dlžník peniaze riadne a včas nevrátil. Dôkazné bremeno ak ide o zmluvu o pôžičke zaťažuje

veriteľa v tom smere, že ak chce byť úspešný v sporovom konaní, musí uniesť dôkazné bremeno
(pokiaľ ide o preukázanie tvrdenia), že došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke s konkrétnym obsahom,
že skutočne odovzdal peňažné prostriedky žalovanému a že žalovanému vznikol záväzok vrátiť tieto
peňažné prostriedky žalobcovi.

13. S prihliadnutím na žalobcom tvrdenú skutočnosť uzavretia zmluvy o pôžičke ústnou formou, odvolací
súd dospel k záveru, že žalobca dôkazné bremeno v uvedenom smere (bod 12) neuniesol. Nepreukázal
obsah práv a povinností zmluvných strán, ako ani vznik záväzku žalovaného vrátiť odovzdané peňažné
prostriedky žalobcovi ako veriteľovi. V rámci dokazovania bolo zistené výpoveďou svedkyne X., že
bola osobne účastná dohody medzi žalobcom a žalovaným, podľa ktorej „žalobca otvorí kontokorent,

z ktorého žalovaný bude čerpať len toľko koľko bude potrebovať a žalobcovi peniaze vráti akonáhle to
bude možné“. Svedkyňa tiež uviedla, že nič viac nebolo povedané ani napísané. Svedok W. vypovedal,
že šlo len o financie, že žalobca požičia žalovanému peniaze a akou formou si to dávali, to už svedok
uviesť nevedel. Jednoznačne však potvrdil, že splácať (peniaze) sa malo zo zarobených peňazí, čo sa
vyprodukujú, nebolo dohodnuté, že za rok, dva, tri. V súlade s týmito výpoveďami svedkov bolo potom

i tvrdenie žalobcu, že peniaze sa mu mali vracať podľa toho „ako bude vychádzať zisk, ten obchod mal
byť dlhodobý a akonáhle budú prichádzať platby, peniaze sa mali vrátiť“, pričom tými platbami myslel
„rozdiel z toho čo zaplatí Heinloth firme ARPI“.

14. Uvedení svedkovia (hoci podpísali čestné vyhlásenia, priložené žalobcom k žalobe) neboli svedkami

ústnej zmluvy o pôžičke, ktorou by žalobca požičal žalovanému sumu 200.000 eur, ktorú by mu bol
skutočne aj odovzdal a ktorou by žalovaný ako fyzická osoba prevzal záväzok vrátiť uvedenú sumu
žalobcovi. Zarábanie peňazí v zmysle ich produkcie, ako i vytvorenie zisku, sa vzťahuje na právnickú
osobu(A.R.P.I.,s.r.o.),ktorejziskprináleží(niežalovanémuakofyzickejosobe).Účelpoužitiafinančných
prostriedkov bol taktiež v prospech spoločnosti A.R.P.I., s.r.o, konkrétne na rozbehnutie obchodnej

spolupráce so zahraničným subjektom Heinloth. Preukázaný skutkový stav tak nepochybne pripúšťa
aj záver o inom nositeľovi hmotnoprávnej povinnosti vrátenia peňazí, konkrétne spoločnosti A.R.P.I.,
s.r.o.. Záväzok vrátiť peniaze poskytnuté ako pôžička boli viazané výlučne na zisk, zarobené peniaze,
čím by bol tento záväzok obmedzený na pozitívnu bilanciu výsledkov hospodárenia podnikateľskéhosubjektu. V spojení so skutočnosťou, že príjemcom žalobcom poukázaných peňažných prostriedkov
vo výške 20.000 eur, bola spoločnosť A.R.P.I. s.r.o., ktorej boli adresované následné prevody peňazí,
výsledky dokazovania pripúšťali záver o nedostatku vecnej pasívnej legitimácie žalovaného (t. j. toho

kto je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti vrátiť peniaze), ako i o tom, či záväzok vrátiť financie
vôbec vznikol (podmienený vytvorením zisku obchodnej spoločnosti, pričom do projektu spolupráce s
Heinloth mal investovať peniaze napr. i svedok W., ktorý ukončil svoju činnosť „pretože to nefungovalo“).
Projekt spolupráce pritom inicioval práve žalobca, pre ktorý získaval tiež ľudí (svedok W., svedkyňa M.,
ktorá žalobcu, po oprave manželku žalobcu, označila). Vykonaným dokazovaním tak nebol preukázaný

žalobcomtvrdenýobsahzmluvnýchdojednaníústnouformou,spôsobilýchzaložiťpovinnosťžalovaného
zaplatiť žalobcovi uplatňovaný nárok. Súčasne z dokazovania vyplynul aj iný možný dôvod peňažného
plnenia žalobcu, inej osobe (obchodnej spoločnosti), bez naplnenia dohodnutého vzniku záväzku vrátiť
finančné prostriedky.

15. Podľa § 657 O. z. zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu,

najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.
Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je okrem označenia zmluvných strán predovšetkým
určenie predmetu pôžičky a z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého
druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje i
skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi

zmluvnýmistranamiprávnyvzťahzpôžičkynevznikne(rozsudokNajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky
sp. zn. 3Cdo 325/2009). Súd prvej inštancie správne uviedol, že zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou,
teda k jej uzavretiu je potrebné aj reálne odovzdanie predmetu pôžičky. Vykonaným dokazovaním v
danej veci však preukázané odovzdanie peňazí žalovanému ako dlžníkovi nebolo. Odovzdaním, tak
ako to konštatuje súd prvej inštancie (v súlade s ustálenou súdnou praxou), sa prirodzenie nemyslí len

fyzické odovzdanie hotovosti dlžníkovi, ale aj bezhotovostný prevod na účet dlžníka, ako i prevod na
účet tretej osoby, ako miesta, kam má byť prevedený predmet pôžičky, ak sa na tom zmluvné strany
dohodnú. Poskytnutím bezhotovostného prevodu na účet dlžníka alebo tretej osoby je potom splnená
podmienka odovzdania predmetu pôžičky dlžníkovi. Pri pôžičke peňazí ako vecí tieto nie sú dlžníkovi
len zverené, ale sa stávajú jeho vlastníctvom.

16. V prejednávanej veci bolo preukázané, že k prenechaniu (prevodu) peňazí v celkovej výške 180.000
eur žalobcom ako veriteľom na účet dlžníka - žalovaného, vrátane bezhotovostného prevodu, a to ani
na účet tretej osoby, nedošlo. Peňažnú sumu na účet spoločnosti A.R.P.I., s.r.o. prevádzal (viacerými
prevodmi) žalovaný. V konaní bolo nesporné len to, že žalovaný bol oprávnený realizovať prevod z

účtu žalobcu na iný účet (v danom prípade spoločnosti A.R.P.I., s.r.o.). Skutočné odovzdanie predmetu
pôžičky žalobcom žalovanému preukázané nebolo, keďže žalobca prvotne nepreukázal dohodu so
žalovaným o požičaní peňazí žalovanému ako dlžníkovi a jeho záväzok peniaze vrátiť. Udelenie
oprávnenia disponovať s finančnými prostriedkami na účte v peňažnom ústave preto nepredstavovalo
reálne odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi.

17. Žalobca, ktorý niesol dôkazné bremeno podľa hmotného práva, tak nepreukázal vznik záväzku
žalovaného vrátiť peňažné prostriedky žalobcovi zo zmluvy o pôžičke, ako ani úkon odovzdania peňazí
z titulu pôžičky. Prípadný záväzok poskytnúť peňažné prostriedky dlžníkovi, bez odovzdania peňazí,
by inak nasvedčoval uzavretiu tzv. nepomenovanej zmluvy (§ 51 O. z.), ktorej obsah, predovšetkým

vznik záväzku, a to žalovaného ako fyzickej osoby, vrátiť peňažné prostriedky, preukázaný nebol (porov.
rozhodnutie NS ČR sp. zn. 25Cdo 695/2003).

18. Vo vzťahu k sume 20.000 eur žalobca taktiež nepreukázal prenechanie peňazí žalovanému, keďže
finančné prostriedky previedol na účet obchodnej spoločnosti A.R.P.I., s.r.o., bez preukázania ich

požičania žalovanému ako fyzickej osobe. V konaní nebolo pritom sporné, že strany konania mali
vedomosť, že čiastka bude použitá pre podnikanie uvedenej spoločnosti.

19. S poukazom na vyššie uvedené odvolacia námietka žalovaného týkajúca sa nesprávneho
vyhodnotenia dôkazného bremena súdom prvej inštancie bola dôvodná. Dôkazné bremeno je inštitútom

procesného práva, ktoré umožňuje rozhodnúť i v prípadoch, kedy výsledky hodnotenia dokazovania
neumožňujú súdu prijať záver o pravdivosti tvrdenej skutočnosti, ale ani záver o tom, že by bola
nepravdivá. Ide o prípad tzv. dôkaznej núdze, kedy neunesenie dôkazného bremena má za následok
rozhodnutie v neprospech tohto účastníka, v ktorého záujme bolo podľa hmotného práva preukázaťtvrdenú skutočnosť. V danom prípade, keďže sa žalobca rozhodol previesť finančné prostriedky na
účet iného subjektu, ako aj zriadiť dispozičné oprávnenie žalovaného k peňažnému účtu, vystavil sa
takejto dôkaznej núdzi, vzhľadom na svoje tvrdenie o ústnou formou uzavretej zmluve o pôžičke, ktorú

protistrana popierala. Ak neunesie žalobca ako veriteľ dôkazné bremeno preukázania uzavretia zmluvy
o pôžičke so žalovaným (ako tomu bolo aj v danom prípade), rozhodnutie súdu musí vyznieť v jeho
neprospech (zamietnutím žaloby), bez toho, aby súd sa musel ďalej zaoberať pravdivosťou tvrdení,
ktoré sú súčasťou procesnej obrany žalovaného a za týmto účelom vykonávať dokazovanie (porov.
rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21Cdo 4520/2007).

20. Súd prvej inštancie sa tak nesprávne zaoberal pravdivosťou tvrdení, ktoré boli súčasťou procesnej
obrany žalovaného, o spoločnom podnikaní strán konania v súvislosti s projektom Heinloth a jeho závery
onepreukázanídohodystránkonaniaotichomspoločenstve,čipeňažnomvkladežalobcudopodnikania
spoločnosti A.R.P.I., boli bez právneho významu (vo vzťahu k primárnemu vyhodnoteniu neunesenia
dôkazného bremena žalobcom ako veriteľom).

21. Odvolacia námietka žalovaného bola dôvodná aj vo vzťahu k absencii celkového posúdenia
hodnovernosti výpovede svedkov súdom prvej inštancie, vzhľadom na príbuzenský alebo iný pozitívny,
závislý vzťah k žalobcovi, v zmysle zásad pre hodnotenie dôkazov (§ 132 O. s. p.). Svedkyňa K. X.
je manželkou žalobcu a ohľadom sumy 20.000 eur mala len nepriame informácie, sprostredkované

samotným žalobcom (žalobca poslal sumu 20.000 eur na účet, ktorý dostal od žalovaného a o
tomto prevode sa dozvedela od žalobcu, ktorý jej povedal, že žalovanému poslal uvedenú sumu). Z
hľadiska hodnovernosti výpovede tejto svedkyne je potrebné konštatovať, že vzhľadom na jej blízky
príbuzenský vzťah k žalobcovi, ako aj osobnú zainteresovanosť (pôsobením na projekte spolupráce
so spoločnosťou Heinloth), nebolo možné tvrdenie žalobcu o uzavretí zmluvy o pôžičke považovať za

preukázané, na základe jej výpovede. Vyhodnotiť bolo potrebné aj hodnovernosť výpovede svedka
M. W., ktorého pre spoluprácu na projekte Heinloth získal práve žalobca a sám svedok mal byť aj
finančne do tohto projektu zainteresovaný. Nebolo možné prehliadať i to, že svedok podpísal čestné
vyhlásenie(priloženéžalobcomkžalobe),obsahujúcenaformulovanýtexttotožnýstvrdeniamižalobcua
spresnoukonkretizáciouzáväzkužalovaného,akoiprenechaniapeňazížalobcomžalovanému.Napriek

tomu, že svojím podpisom na tejto listine svedok čestne vyhlásil pravdivosť svojich tvrdení, vo svojej
svedeckejvýpovedi(okremtvrdenia,žežalobcapožičiavalžalovanémupeniaze,ktorésamalisplácaťzo
zarobených peňazí), o skutočnostiach týkajúcich sa konkrétnych obsahových náležitostí pôžičky medzi
stranami konania, vrátane dohody o poskytnutí peňazí a záväzku ich vrátiť, vedomosť nemal. V dôsledku
uvedeného nebolo možné považovať za preukázanú žalobcom tvrdenú skutočnosť uzavretia zmluvy o

pôžičke medzi stranami konania, výpoveďou tohto svedka.

22. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil podľa § 388 CSP a
žalobu zamietol.

23. O náhrade trov konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1, 2 CSP, v zmysle
ktorého ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde
prvej inštancie. Podľa § 255 ods. 1 CSP úspešná strana má nárok na náhradu trov konania. V danom
prípade mal úspech v konaní žalovaný, v dôsledku čoho mu vznikol nárok na náhradu trov konania voči
žalobcovi, v konaní pred súdom prvej inštancie, ako i odvolacím súdom, v plnom rozsahu. Podľa § 262

ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí.

24. Rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.