Rozhodnutie Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 15. jún 2016

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 10C/388/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112237184
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 06. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Wildeová
ECLI: ECLI:SK:OSPO:2016:8112237184.13

Rozhodnutie

Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Ivetou Wildeovou v právnej veci žalobkyne: B. O., P.. Ž., G..
XX.X.XXXX, K. O., B. XXXX/XX, zastúpená: JUDr. Igor Šafranko, advokát, so sídlom vo Svidníku, ul.
Sovietskych hrdinov 163/66 p r o t i žalovanému: EX CREDIT, a.s., so sídlom Werferova 3, Košice ,
IČO: 36572586, zastúpený: WERNER & Co. s.r.o. so sídlom Stromová 54/A, Bratislava, o zaplatenie
primeraného finančného zadosťučinenia a prísl. takto

r o z h o d o l :

P r i z n á v a žalobkyni právo na primerané finančné zadosťučinenie vo výške 700 Eur.

Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobkyni trovy konania vo výške 731,59 Eur na účet jej právneho
zástupcu v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Pôvodný žalobca v 2.rade Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS a žalovaný v konaní o

kolektívnu ochranu práv spotrebiteľov n e m a j ú nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobkyňa žalobou zo dňa 4.1.2011 sa domáhala podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 3.000 Eur. Nárok odôvodnila nekalými
praktikami žalovaného pri poskytnutí úveru 50.000,- Sk, kedy jej vnútil uzavretie kúpnej zmluvy, ktorou
svoje hnuteľné veci predala žalovanému a následne ich drahšie od neho kúpila.

Žalobu pôvodne podal aj ďalší subjekt a to Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, ktorý
sa domáhal kolektívnej ochrany práv spotrebiteľov. Jeho žaloba, ktorá sa týkala zasielania upomienok
žalobkyni v 1.rade otvorenými listami a jej návštevou proti jej vôli v obydlí však už bola právoplatne
zamietnutá rozsudkom tohto súdu č.k. 10C/388/2012-182 zo dňa 4.2.2015. Zamietnutie sa týkalo aj
žaloby žalobkyne nad sumu 700 Eur a aj v tejto časti rozsudok nadobudol právoplatnosť 10.3.2015.

Predmetom ďalšieho konania sa tak stal len nárok žalobkyne na primerané zadosťučinenie vo výške
700 Eur.

Žalovaný so žalobou nesúhlasil. Pôvodne popieral u žalobkyni status spotrebiteľky pri uzatváraní
predmetných zmlúv, v ktorých bola označená číslom IČO a DIČ, k zmluve bol predložený jej aktuálny
výpis zo živnostenského registra, preto podľa neho zmluvy uzatvárala ako podnikateľka. Poukázal

tiež na to, že žalobkyňa svojou platobnou nedisciplinovanosťou (neuhradila ani celú istinu) spôsobila
žalovanému majetkovú ujmu.

V neskoršom vyjadrení zo 17.5.2016 vzniesol aj námietku premlčania, ktorú odôvodnil tým, že vzhľadom
na výpoveď žalobkyne na pojednávaní 22.1.2014, na ktorom žalobkyňa uviedla, že nárok na primerané
finančné zadosťučinenie dáva do príčinnej súvislosti so zneužitím jej osobných údajov v kúpnej zmluve,

a že preto súd mal tento prejav posúdiť ako zmenu žaloby a keďže kúpne zmluvy boli uzavreté 12.7.2007
a nárok zmenenou žalobou bol uplatnený až 22.1.2014, nepochybne uplynula trojročná premlčacialehota. V tomto vyjadrení žalovaný poukázal aj na niektoré súdne rozhodnutia, ktoré obdobný nárok
v prípadoch nezaplatenia istiny úveru zamietli. V ďalšej časti vyjadrenia vyslovil názor, že aj keby
žalobkyňa mala nárok na primerané finančné zadosťučinenie, ten bol už zaplatený žalovaným platbou

3.000 Eur titulom primeraného finančného zadosťučinenia a to na základe pôvodného právoplatného
rozsudku v tejto veci č.k. 11C/10/2011-44 zo dňa 8.6.2011, ktorý bol neskôr zrušený rozhodnutím
Najvyššieho súdu SR. Žalovaný tiež zdôraznil, že žalobkyňa nikde nepreukázala vznik reálnej ujmy
a požadovanú výšku finančného zadosťučinenia 3.000 Eur považoval za neprimeranú, keďže aj keby
došlo k bezdôvodnému obohateniu žalovaného, išlo by len o sumu 21.760 Sk, čo nie je ani štvrtina

sumy požadovanej žalobkyňou (zrejme žalovaný si neuvedomil, že predmetom konania v dôsledku
právoplatnosti výroku predchádzajúceho rozsudku je už len suma 700 Eur).

V priebehu konania žalobkyňa zmenila žalobu tak, že sa ňou domáhala priznania práva na primerané
finančné zadosťučinenie vo výške 700 Eur práve vzhľadom na skutočnosť úhrady sumy 3.000 Eur. Súd
túto zmenu žaloby pripustil na pojednávaní, kde bol prítomný aj právny zástupca žalovaného.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov, písomnými vyjadreniami žalovaného, spisom tohto
súdu 17C/269/2009, splátkovým kalendárom, ako aj ďalším spisovým materiálom a zistil tento skutkový
stav:

Žalobkyňa aj s manželom sa ocitla vo finančnej tiesni, hrozilo im, že prídu o byt a preto mala záujem
o získanie prostriedkov z úveru alebo pôžičky vo výške 50.000,- Sk. Žalovaný jej ponúkol to riešenie,
že v ten istý deň - 20.12.2012 jej dal podpísať dve zmluvy. Jednou žalobkyňa odpredala konkrétne
hnuteľné veci žalovanému - počítačovú zostavu, práčku Whirpool, čalúnenú súpravu spálňu Maraton a
videorekordér za 100.000,- Sk bez uvedenia doby splatnosti. Druhá zmluva je označená ako zmluva o

predaji na splátky z toho istého dňa a ňou žalovaný tie isté veci odpredal žalobkyni za 121.760,- Sk.
V zmluve sa ďalej uvádza, že ako akontácia je 50.000,- Sk, mesačná splátka je 3.987,- Sk a počet
mesačných splátok 18.

To,čobolouvedenévspomínanýchzmluváchvšaknezodpovedaloskutočnosti.Kžiadnemuodovzdaniu

hnuteľných vecí tvoriacich predmet kúpy nedošlo. Žalobkyňa nevyplatila žiadnu akontáciu, práve opačne
reálne dostala od žalovaného 50.000,- Sk a žalovanému mala vrátiť 71.760,- Sk. Došlo tak k simulácii
kúpnych zmlúv ako právnych úkonov v snahe žalovaného obísť zákon o spotrebiteľských úveroch.
K tomuto záveru dospel súd v konaní vedenom pod sp. zn. 17C 269/2009, v ktorom právoplatným
rozsudkom č.k. 17C 269/2009-60 zo dňa 12.7.2010 určil obe tieto zmluvy vrátane zmluvy o zriadení

záložného práva k hnuteľným veciam za neplatné. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 15.9.2010, teda
žalovaný sa ani neodvolal. Súd považoval zmluvy za neplatné v zmysle § 39 OZ. Žalobkyňu v danom
konaní považoval za spotrebiteľku ako viackrát konštatoval aj v citovanom rozsudku. Žalovaný v tomto
konaní sa bránil tým, že žalobkyňu nemožno považovať za spotrebiteľku, keďže v príslušných zmluvách
bolo uvedené jej IČO. Je pritom nesporné, že žalobkyňa v čase uzatvárania zmlúv mala síce živnosť, ale

podnikala len v oblasti kaderníctva. Súd sa nestotožnil s argumentáciou žalovaného ohľadom posúdenia
toho, že žalobkyňa nie je spotrebiteľkou.

Žalobkyňa vo svojej výpovedi uviedla, že celkovo brala asi 57 úverov a len od žalovaného asi 3 úvery. Do
finančných problémov sa dostala tým spôsobom, že od žalovaného brala pôžičku 270.000 Sk, previedla

na neho byt a do dvoch rokov mu mala vrátiť 403.000,- Sk. Túto sumu chcela vrátiť už po 7 mesiacoch
od uzavretia zmluvy, žalovaný však žiadal zaplatiť aj zmluvnú pokutu 234.471 Sk, čo žalobkyňa, aby
neprišla o byt, aj uhradila. Byt podľa dohody mal byť na ňu spätne prevedený len pri riadnom zaplatení
celého dlhu.

Žalobkyňa rozhodne poprela, aby kúpne zmluvy so žalovaným uzatvárala ako podnikateľka. Žalovaný
požadoval od nej doklad na preukázanie toho, ako sa živí a keďže bola živnostníčka (v oblasti
kaderníckychslužieb)predložilasvojživnostenskýlist.Veci,ktorébolipredmetomuzatvorenýchkúpnych
zmlúv nevyužívala v rámci svojej podnikateľskej činnosti, išlo o veci patriace do BSM s jej manželom
a nachádzajúce sa v ich byte.

Na pojednávaní dňa 22.1.2014 na otázku súdu ohľadom príčinnej súvislosti požadovaného nároku
na finančné zadosťučinenie uviedla, že tento nárok dáva do súvisu s porušením jej práv zo stranyžalovaného, ktorý zneužil jej osobné údaje v kúpnych zmluvách a to tým, že tam dal jej IČO, ale tiež
nešetrne vymáhal svoju pohľadávku zasielaním upomienok alebo osobnými návštevami v jej obydlí.

Na pojednávaní 4.2.2015, na ktorom došlo aj k vyhláseniu rozsudku, právny zástupca žalobkyne
jasne uviedol, že v súvislosti s uplatneným nárokom žalobkyne poukazuje na právny záver vo veci
17C/269/2009, ktorým jednoznačne bolo preukázané, že práva žalobkyne ako spotrebiteľky boli
porušené zo strany žalovaného a to práve v súvislosti s uzavretím kúpnych zmlúv, čo potvrdil aj na
pojednávaní dňa 15.6.2016.

Súd vo veci rozhodol dňa 4.2.2015 tak, že žalobu pôvodného žalobcu v 2.rade o kolektívnu ochranu
práv spotrebiteľov zamietol, žalovaného zaviazal zaplatiť žalobkyni v 1.rade 700 Eur, zaviazal ho aj k
náhrade trov konania a žalobu žalobkyne v 1.rade v prevyšujúcej časti zamietol. Nepriznal účastníkom
a to žalobcovi v 2.rade a žalovanému v konaní o kolektívnu ochranu práv spotrebiteľov náhradu trov
konania a vzájomný návrh žalovaného o zaplatenie 3.000 Eur vylúčil na samostatné konanie.

V dôsledku odvolania žalovaného, ale len voči výroku o čiastočnom priznaní nároku a voči výroku o
trovách konania podal žalovaný odvolanie a Krajský súd v Prešove uznesením č.k. 19Co 128/2015-227
zo dňa 31.3.2016 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť
žalobkyni v 1.rade 700 Eur a vo výroku o trovách konania a vrátil vec súdu prvého stupňa. Rozhodnutie

odôvodnilprocesnýmpochybenímsúduprvéhostupňa,ktorým,podľajehonázoru,bolaodňatámožnosť
právneho zástupcu žalovaného konať pred súdom a to konkrétne tým, že súd pojednával, aj keď právny
zástupca žalovaného žiadal o odročenie pojednávania z dôvodu silného prechladnutia, zhoršenej astmy
a strate hlasu a jeho klient nesúhlasil s udelením substitučnej plnej moci. Odvolací súd však nebral
do úvahy predchádzajúce 4 odročenia pojednávaní na žiadosť predchádzajúcich právnych zástupcov

žalovaného,ztohodvakrátprezmenuprávnehozastúpenia,razzdôvoduuzavretiamimosúdnejdohody,
ku ktorej však došlo ústnou formou, čo potvrdil aj právny zástupca žalobkyne, ale k jej legalizácii
písomne už nedošlo, čo nemožno hodnotiť inak ako obštrukciu žalovaného a preťahovanie súdneho
sporu. Odvolací súd sa nevyporiadal so skutočnosťou, že žalovaný udelil plnú moc nie fyzickej osobe
- advokátovi, ale obchodnej spoločnosti - s.r.o. a pokiaľ advokát pred pojednávaním ochorel a súd

mal zistené, že v jeho s.r.o. je zamestnaný koncipient a teda v takom prípade by nešlo o substitučné
plnomocenstvo, ale o zastúpenie na základe poverenia zo strany konateľa s.r.o. (pričom odvolací súd
uvádza substitúciu) súd nemal dôvod nepojednávať a nevypočuť žalobkyňu, ktorá napriek tomu, že
spor sa začal ešte v januári 2011 dovtedy vypočutá nebola (avšak nie zavinením súdu). Pre súd je
nepochopiteľné v čom boli porušené práva žalovaného (a to aj vzhľadom na jeho správanie v celom

tomto spore, ale aj s ohľadom na jeho praktiky voči žalobkyni a iným spotrebiteľom), ak súd po vypočutí
žalobkynepojednávanieodročil,abydalmožnosťžalovanémuaprávnemuzástupcovivyjadriťsaeštena
pojednávaní. Právny zástupca žalovaného sa však opäť nedostavil na ďalšie pojednávania 28.2.2014,
11.4.2014 a 30.5.2014 (pre zlý zdravotný stav a kolíziu termínov) a prišiel na pojednávanie až 24.9.2014.
Na tomto pojednávaní však bola prítomná aj žalobkyňa, súd prečítal jej výpoveď z jej výsluchu na

pojednávaní, právny zástupca žalovaného sa k nej vyjadril a na žalobkyňu ani nemal žiadne otázky.
Odvolací súd pri svojom závere prehliadol to, že na pojednávaní 4.2.2015 sa zúčastnil za právneho
zástupcu žalovaného jeho zamestnanec na základe poverenia, čo napokon sa stalo aj 15.6.2016,
čo vyvracia odôvodnenie odvolacieho súdu o nemožnosti substitúcie, keďže v takomto prípade o
substitúciu ani nejde. Odvolací súd, ako to vyplýva z úvodnej časti rozsudku, konal v odvolacom konaní

aj so žalobcom v 2.rade, hoci ten už nebol účastníkom odvolacieho konania, keďže jeho žaloba bola
právoplatne zamietnutá, preto je nepochopiteľné zrušenie výroku aj o trovách konania medzi žalobcom v
2.rade a žalovaným v konaní o kolektívnu ochranu práv spotrebiteľov, ktoré bolo právoplatne ukončené
zamietnutím žaloby. Súd v celom rozsahu zotrváva na svojom právnom názore tak ako vyplýva z
pôvodného rozsudku.

Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmlúv (v znení účinnom od
1.4.2004 do 31.7.2008) spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné
zmluvy upravené v ô smej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55 ak zmluvnými stranami sú na
jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah

dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.

Podľa § 52 ods. 2 OZ dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v
rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.Podľa § 52 ods. 3 OZ spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná
v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Žalobkyňa jednoznačne poprela, že by kúpne zmluvy uzatvárala ako podnikateľka. Jej výpoveď je pritom
taktiež dôkazným prostriedkom, ktorý navyše je aj logickým záverom skutočnosti, že predmetom zmluvy
neboli veci slúžiace na jej podnikanie, ale tvoriace jej bytové zariadenie. To napokon potvrdil ako svedok
aj manžel žalobkyne Z. O. v konaní 17C 269/2009 (č.l. 53). Dôkazné bremeno na preukázanie toho,

že žalobkyňa neuzatvárala príslušné zmluvy ako spotrebiteľka je na žalovanom. Zároveň však súd
upozorňuje, že v zmysle ustanovenia § 52 ods. 3 OZ sa vyžaduje, aby podnikateľský subjekt nielen
uzatváral príslušnú zmluvu v rámci svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, ale ju aj plnil
v rámci tejto svojej činnosti. Už samotná skutočnosť, že v ten istý deň žalobkyňa predávala bytové
zariadenie a v ten istý deň ho kúpila od žalovaného nepochybne vylučuje záver o tom, že by aj pri
plnení danej zmluvy konala v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Žalovaný teda neuniesol dôkazné

bremeno, keďže vychádzať len z tej skutočnosti, že žalobkyňa bola v zmluve označená aj ičom (ale
zároveňajsvojimrodnýmčíslomačíslomobčianskehopreukazu)nepostačuje.Navyšemožnopoukázať
aj na viazanosť právnym posúdením tejto otázky v už spomínanom právoplatnom rozsudku vo veci 17C
269/2009 a to s poukazom na § 159 ods. 2 O.s.p. Súd totiž v spomínanom konaní vyslovil neplatnosť
sporných zmlúv pre obchádzanie zákona o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z.z. čo znamená, že

žalobkyňu tak, ako to aj konštatoval v rozhodnutí, považoval za spotrebiteľku.

Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi
na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa
porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav. Osoba, ktorá na súde úspešne

uplatní porušenie práv alebo povinností ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo
na primerané finančné zadosťučinenie od toho, koho porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej
týmto zákonom a osobitnými predpismi je spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi.

Podľa § 4 ods. 5 citovaného zákona predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v

rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore s vžitými
tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej
pri predaji výrobku a poskytovaní služby alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní
dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklostí a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť
zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody.

Podľa § 2 písm. u/ citovaného zákona odbornou starostlivosťou sa rozumie úroveň osobitnej schopnosti
a starostlivosti, ktorú možno rozumne očakávať od predávajúceho pri konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi,
zodpovedajúca čestnej obchodnej praxi, ale všeobecnej zásade dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti
činnosti.

Podľa § 7 ods. 1 nekalé obchodné praktiky sú zakázané.

Podľa § 7 ods. 2 obchodná praktika sa považuje za nekalú ak
a) je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti,

b) b) podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa
vo vzťahu k produktu, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena
skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov.

Pokiaľ ide o nárok žalobkyne v 1. rade na primerané finančné zadosťučinenie podľa názoru súdu

boli splnené všetky zákonné predpoklady vyššie zákonného citovaného zákonného ustanovenie pre
priznanie nároku. Žalobkyňu súd považuje za spotrebiteľku, ktorá sa úspešne domohla ochrany práva,
ktoré jednoznačne porušil žalovaný, ako to bolo konštatované a ustálené v rozsudku vo veci 17C
269/2009. Konkrétne bolo porušené právo žalobkyne na uzavretie zmluvy o spotrebiteľskom úvere v
zmysle osobitného právneho predpisu, ktorým je zákon č. 258/2001 Z.z. Je neospravedlniteľný postup

žalovaného, ktorý vedome spracoval absolútne neplatné zmluvy a tento jeho postup hraničí aj s možnou
trestnoprávnou zodpovednosťou, či už pre trestný čin úžery, prípadne poškodzovanie spotrebiteľa alebo
trestný čin nekalých obchodných praktík voči spotrebiteľovi. Príslušnými zmluvami žalovaný zastrel tú
skutočnosť, že žalobkyni poskytol pôžičku 50.000,- Sk, ktorú mala vrátiť v lehote 18 mesiacov v celkovejvýške 71.760,- Sk, teda s neúmerne vysokým úrokom 43,53% a navyše prinútil žalobkyňu poskytnúť mu
do zálohy príslušné hnuteľné veci v hodnote minimálne dvojnásobku poskytnutého úveru. Takýto postup
žalovaného bol nepochybne spôsobilý privodiť ujmu žalobkyne.

Finančné zadosťučinenie má sankčnú povahu a jeho účelom je odradiť nečestného dodávateľa od
porušovania práv spotrebiteľov. Na druhej strane nemôže predstavovať neprimerané obohacovanie
spotrebiteľov.Vdanomprípadeboloprihliadnuténaskutočnosť,žežalobkyňaneuhradilaaniistinuúveru
a aj keď táto skutočnosť nevedie k zániku jej nároku na finančné zadosťučinenie, nepochybne má vplyv

na posúdenie jeho výšky, keďže súd ho ustaľuje na základe svojej voľnej úvahy s poukazom na § 136
O.s.p. Vychádzajúc z konkrétnych okolností tohto prípadu a skutočnosti, že žalovaný týmto nekalým
spôsobom chcel dosiahnuť zisk vo výške 21.760,- Sk (722,30 Eur) súd považoval za primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 700 Eur.

Súd sa nestotožnil s názorom žalovaného o zmene žaloby vzhľadom na výpoveď žalobkyne na

pojednávaní 22.1.2014. Žalobkyňa sa vyjadrila všeobecne v čom ona ako laik vidí porušenie jej práv
spotrebiteľa. K žiadnemu takému prednesu, ktorý by sa mohol kvalifikovať ako zmena žaloby nedošlo.
To, z akých skutkových okolností žalobkyňa vychádza pri tomto nároku je zrejmé zo žaloby spracovanej
jej advokátom, čo korešponduje s neskoršími jeho prednesmi na pojednávaniach a teda k žiadnej zmene
žaloby nedošlo. Žalobkyňa spontánne vypovedala o okolnostiach uzavretia sporných zmlúv a keďže

predmetom žaloby v rámci kolektívnej ochrany spotrebiteľov boli aj okolnosti, ktoré sa týkali jej a ktoré
vnímala ako agresívne praktiky žalovaného v súvislosti s vymáhaním pohľadávky, vyjadrovala sa aj
k ním. Žalobkyňa si teda svojou výpoveďou splnila svoju povinnosť tvrdenia a právne vyhodnotenie
už neprináleží účastníkom, ale súdu, ktorý posúdi, ku ktorému porušeniu jej práv je nárok dôvodný.
Námietka premlčania je preto neopodstatnená. Premlčacia lehota začína plynúť až od právoplatnosti

rozhodnutia, ktorý deklaruje porušenie práva spotrebiteľa, pretože ako vyplýva z citácie ustanovenia §
3 ods. 5 vety tretej zákona č. 250/2007 Z.z. zákonnou podmienkou pre priznanie tohto nároku je to,
že spotrebiteľ na súde uplatní porušenie práv alebo povinností ustanovených týmto zákonom alebo
osobitnými predpismi. Preto názor žalovaného, že premlčacia lehota plynie od uzavretia sporných
kúpnych zmlúv neobstojí. Všeobecná trojročná premlčacia lehota podľa § 101 Občianskeho zákonníka

začala v tomto prípade plynúť od 16.9.2010 t.j. od dňa po právoplatnosti rozsudku vo veci 17C/269/2009
a keďže žaloba bola podaná 14.1.2011, bola podaná včas.

Žalovaný vytýkal žalobkyni, že nepreukázala vznik reálnej ujmy, čo však opäť podľa citovaného
zákonného ustanovenia sa nevyžaduje. Postačuje totiž porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej

zákonom č. 250/2007 Z.z. alebo osobitnými predpismi, ktoré je spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi.
Z citácie zákona je nepochybné, že nemusí reálne dôjsť k nejakej ujme spotrebiteľa, ale postačuje,
ak porušenie zo strany dodávateľa mohlo viesť k vzniku nejakej ujmy. Dané ustanovenie totiž plní
nielen funkciu satisfakcie pre spotrebiteľa, ale má aj sankčnú funkciu voči nečestnému dodávateľovi,
aby ho odradilo od pokračovania v nezákonných praktikách voči spotrebiteľom. Ani to, že žalobkyňa

nezaplatila celú istinu úveru neznamená, že nemá nárok na primerané finančné zadosťučinenie, zákon
tento nárok nepodmieňuje splnením dlhu spotrebiteľom, jeho účelom je aj sankcionovanie nečestného
dodávateľa. Aj pri proporcionálnom posúdení porušenia záväzku žalobkyne, ktorá navyše už nemala
prehľad o výške svojho dlhu, čo vyplynulo z jej výpovedi pri asi 57 úveroch, s porušením jej práv
zo strany žalovaného, ktoré má prvky trestnoprávnej zodpovednosti, nemôže argument o neuhradení

celej istiny úveru pri rozhodovaní obstáť. Práve závažnosť a spôsob porušenia zákona zo strany
žalovaného, ktorý podvodnými praktikami sa snažil dosiahnuť vylúčenie zákona o spotrebiteľských
úveroch, ktorý poskytuje výraznú ochranu spotrebiteľovi ako slabšiemu účastníkovi záväzkovo právneho
vzťahu s dodávateľom, má význam pre stanovenie výšky finančného zabezpečenia, ktoré súd určil
zaokrúhlene sumou, o ktorú sa snažil žalovaný obohatiť. Táto skutočnosť je zároveň splnením zákonnej

podmienky uplatneného nároku - ujmy, ktorá hrozila žalobkyni a v tomto prípade predstavovala hrozbu
jej materiálnej ujmy.

Problematické bolo posúdenie námietky žalovaného o splnení dlhu, aj keď žalovaný neuznáva nárok
žalobkyne a protižalobou uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 3.000 Eur,

ktorú sumu zaplatil žalobkyni na základe pôvodného právoplatného a vykonateľného rozsudku v tejto
veci, ktorý však neskôr bol zrušený Najvyšším súdom SR. Jeho nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia je však predčasný. K bezdôvodnému obohateniu môže dôjsť až na základe právoplatného
rozhodnutia o určení nároku žalobkyne a to vzhľadom na to, že uplatnený nárok vyplýva nie zo súdnehorozhodnutia, ale z hmotného práva. Pokiaľ je daný nárok hmotným právom, potom nemožno uvažovať
o vzniku bezdôvodného obohatenia už od momentu zrušenia súdneho rozhodnutia, ktorým tento nárok
bol priznaný, ale až od momentu právoplatnosti nového rozhodnutia, ktorým sa tento nárok a jeho výška

ustáli (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR 5Mcdo 17/09 zo dňa 23.11.2010, rozsudky Najvyššieho
súduČR28Cdo3113/07zodňa11.10.2007,28Cdo3033/09zodňa20.1.2010,rozsudokVeľkéhosenátu
občianskoprávneho a obchodného kolégia 31Cdo 3309/2011 zo dňa 23.4.2014).

V danom prípade je nepochybné, že žalovaný plnil žalobkyni jej nárok na primerané finančné

zadosťučinenie, plnil ho vo výške 3000 Eur a teda je bezvýznamné, že to bolo na základe súdneho
rozhodnutia, ktorý bol zrušený. Splnením dlh zanikne (§ 559 ods. 1 Občianskeho zákonníka). S ohľadom
na tieto skutočnosti bolo potrebné, aby v záujme právnej istoty súd ustálil výšku nároku žalobkyne na
primerané finančné zadosťučinenie, čo napokon je potrebné aj pre posúdenie výšky bezdôvodného
obohatenia, ktoré uplatnil žalovaný. Navyše, ak by súd v súčasnosti žalobu zamietol pre zánik dlhu
splnením, žalovaný by nemal možnosť brániť sa či už voči samotnej existencii uplatneného nároku alebo

jeho výške. Súd preto považoval za správne zmenenej žalobe vyhovieť.

Keďže odvolací súd zrušil všetky výroky o trovách konania, to znamená aj výrok o právoplatne
ukončenom konaní o kolektívnu ochranu práv spotrebiteľov, súd opäť musel o trovách konania medzi
pôvodným žalobcom v 2.rade a žalovaným rozhodnúť, pričom opäť v celom rozsahu poukazuje na

predchádzajúce odôvodnenie rozhodnutia. Súd aplikoval ustanovenie § 150 O.s.p. a v danom konaní
zohľadnil okolnosti prípadu, keďže bolo nepochybne preukázané minimálne zasielanie nevhodných
upomienok spotrebiteľom zo strany žalovanej spoločnosti v čase podania žaloby. K jej zamietnutiu došlo
až v dôsledku toho, že súd rozhodoval až s odstupom času od podania žaloby po zrušení pôvodného
rozsudku dovolacím súdom, kedy sa už skutkový stav zmenil. Bolo by preto nespravodlivé, aby žalobca

v 2.rade mal nahradiť trovy konania žalovanému a to vzhľadom na charakter jeho konania, ktoré súd
hodnotí ako konanie v rozpore so zásadou dobrých mravov v súvislosti k spotrebiteľom.

Výrok o náhrade trov konania žalobkyni vyplýva z ustanovenia § 142 ods. 3 O.s.p., nakoľko súd uznal
žalobkyni nárok a výška plnenia vychádzala od úvahy súdu. Priznané trovy predstavujú trovy právneho

zastúpenia, pričom bolo vychádzané z hodnoty sporu 700 Eur.

Trovy konania žalobkyne pozostávajú z trov právneho zastúpenia vo výške Eur v zmysle § 10 ods. 1,
ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a/, písm. b/ a písm. e/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) v znení účinnom do 30.6.2013 a §

13a ods. 1 písm. d) v znení účinnom od 1.7.2013.

Tarifná odmena podľa § 10 ods. 1, ods. 2 vyhlášky za jeden úkon právnej služby predstavuje 51,45 Eur
(z tarifnej hodnoty sporu vo výške 700 Eur).

Súd priznal tarifnú odmenu vo výške 373,01 Eur za úkony právnej služby tak, ako si ich uplatnil právny
zástupca žalobkyne:

- prevzatie a prípravu zastúpenia (r. 2011 51,45 Eur
- žaloba (r.2011) 51,45 Eur

- vyjadrenie z 1.3.2012 k dovolaniu žalovaného (r.2012) 51,45 Eur
- účasť na pojednávaní dňa 22.1.2014 51,45 Eur
- účasť na pojednávaní dňa 30.5.2014 12,86 Eur
- účasť na pojednávaní dňa 24.9.2014 51,45 Eur
- účasť na pojednávaní dňa 4.2.2015 51,45 Eur

- účasť na pojednávaní dňa 15.6.2016 51,45 Eur

Pripočítaný bol aj režijný paušál podľa § 16 ods. 3 vyhlášky vo výške 63,54 Eur, t.j. 2 x 7,41 Eur za rok
2011, 1 x 7,63 Eur za rok 2012, 3 x 8,04 Eur za rok 2014, 1 x 8,39 Eur za rok 2015 a 1 x 8,58 Eur
za rok 2016.

Podľa § 15 vyhlášky advokát má popri nároku na odmenu aj nároka) na náhradu hotových výdavkov účelne a preukázateľne vynaložených v súvislosti s poskytovaním
právnych služieb, najmä na súdne poplatky a iné poplatky, cestovné a telekomunikačné výdavky a
výdavky za znalecké posudky, preklady a odpisy,

b) na náhradu za stratu času (§ 17).

Podľa § 16 ods. 4 vyhlášky na výšku náhrady preukázaných cestovných výdavkov sa vzťahujú osobitné
predpisy, ak táto vyhláška neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 1 vyhlášky, pri úkonoch právnej služby vykonávaných v mieste, ktoré nie je sídlom
advokáta, za čas strávený cestou do tohto miesta a späť patrí advokátovi náhrada za stratu času vo
výške jednej šesťdesiatiny výpočtového základu za každú aj začatú polhodinu.

V súlade s § 16 ods. 4 vyhlášky a zák. č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších
predpisov, má právny zástupca žalobkyne nárok na náhradu cestovných výdavkov za cestu osobným

motorovým vozidlom zn. ŠKODA FABIA v celkovej výške 60,84 Eur, a to za cestu:

- na pojednávanie dňa 22.1.2014 na trase Svidník - Prešov - Svidník pri celkovej vzdialenosti 112 km
(2 x 76 km), priemernej spotrebe 5,2 l / 100 km, cene PHM vo výške 1,529 Eur / l a základnej náhrade
0,183 Eur / km vo výške 29,40 Eur (základná náhrada 112 km x 0,183 Eur / km = 20,50 Eur a náhrada

za spotrebované PHM 112 km x 5,2 l / 100 km x 1,529 Eur / l = 8,90 Eur)
- na pojednávanie dňa 30.5.2014 na trase Svidník - Prešov - Svidník pri celkovej vzdialenosti 112 km
(2 x 76 km), priemernej spotrebe 5,2 l / 100 km, cene PHM vo výške 1,529 Eur / l a základnej náhrade
0,183 Eur / km vo výške 29,46 Eur (základná náhrada 112 km x 0,183 Eur / km = 20,50 Eur a náhrada
za spotrebované PHM 112 km x 5,2 l / 100 km x 1,539 Eur / l = 8,96 Eur). Vzhľadom na to, že právny

zástupca žalobkyne si uplatnil iba sumu 10,08 Eur, táto mu aj bola priznaná.

- na pojednávanie dňa 24.9.2014 na trase Svidník - Prešov - Svidník pri celkovej vzdialenosti 112 km
(2 x 76 km), priemernej spotrebe 5,2 l / 100 km, cene PHM vo výške 1,529 Eur / l a základnej náhrade
0,183 Eur / km vo výške 29,35 Eur (základná náhrada 112 km x 0,183 Eur / km = 20,50 Eur a náhrada

za spotrebované PHM 112 km x 5,2 l / 100 km x 1,519 Eur / l = 8,85 Eur). Vzhľadom na to, že právny
zástupca žalobkyne si uplatnil iba sumu 6,05 Eur, túto mu aj súd priznal.

- na pojednávanie dňa 4.2.2015 na trase Svidník - Prešov - Svidník pri celkovej vzdialenosti 112 km (2
x 76 km), priemernej spotrebe 5,2 l / 100 km, cene PHM vo výške 1,529 Eur / l a základnej náhrade

0,183 Eur / km vo výške 28,47 Eur (základná náhrada 112 km x 0,183 Eur / km = 20,50 Eur a náhrada
za spotrebované PHM 112 km x 5,2 l / 100 km x 1,369 Eur / l = 7,97 Eur). Vzhľadom na to, že právny
zástupca žalobkyne si uplatnil iba sumu 9,71 Eur, táto mu aj bola priznaná.

- na pojednávanie dňa 15.6.2016 na trase Svidník - Prešov - Svidník pri celkovej vzdialenosti 112 km

(2 x 76 km), priemernej spotrebe 5,2 l / 100 km, cene PHM vo výške 1,529 Eur / l a základnej náhrade
0,183 Eur / km vo výške Eur (základná náhrada 112 km x 0,183 Eur / km = 26,90 Eur a náhrada za
spotrebované PHM 112 km x 5,2 l / 100 km x 1,099 Eur / l = 6,40 Eur). Vzhľadom na to, že právny
zástupca žalobkyne si uplatnil iba sumu 5,60 Eur, túto mu aj súd priznal.

Zároveň má právny zástupca žalobkyne nárok na náhradu za stratu času stráveného cestou na uvedené
pojednávania v dňoch 22.1.2014, 30.5.2014, 24,9,2014, 4.2.2015 a 15.6.2016 podľa ustanovenia § 17
ods. 1 vyhlášky, a to vo výške jednej šesťdesiatiny výpočtového základu za každú aj začatú polhodinu,
pričom 1/60-ina výpočtového základu v roku 2014 bola vo výške 13,40 Eur, v roku 2015 vo výške 13,98
Eur a v roku 2016 je vo výške 14,30 Eur.

Právny zástupca má tak nárok na náhradu za stratu času stráveného cestou na pojednávanie dňa
22.1.2014 a späť za 4 začaté polhodiny á 13,40 Eur vo výške 53,60 Eur, na pojednávanie dňa 30.5.2014
a späť za 4 začaté polhodiny á 13,40 Eur vo výške 53,60 Eur, z ktorej si uplatnil iba sumu 17,87 Eur a táto
mu aj bola priznaná, ďalej na pojednávanie dňa 24.9.2014 a späť za 4 začaté polhodiny á 13,40 Eur vo

výške53,60Eur,zktorejsiuplatnilibasumu10,72Euraktorúmuajsúdpriznal,tiežnapojednávaniedňa
4.2.2015 a späť za 4 začaté polhodiny á 13,98 Eur vo výške 55,92 Eur, z ktorej si uplatnil iba sumu 18,64
Eur a táto mu aj bola priznaná a napokon na pojednávanie dňa 15.6.2016 a späť za 4 začaté polhodiny
á 14,30 Eur vo výške 57,20 Eur, z ktorej si uplatnil iba sumu 11,44 Eur, ktorá mu aj bola priznaná.Postupom podľa § 18 ods. 3 vyhl. súd zvýšil odmenu právneho zástupcu za zastupovanie žalobkyne o
20 % daň z pridanej hodnoty vo výške 121,93 Eur (t.j. zo základu dane vo výške 609,66 Eur, teda zo

sumy 373,01 Eur + 63,54 Eur + 60,84 Eur + 112,27 Eur).
Trovy právneho zastúpenia predstavujú spolu sumu 731,59 Eur.

Podľa § 149 ods. 1 O.s.p., ak advokát zastupoval účastníka, ktorému bola prisúdená náhrada trov
konania, je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju advokátovi.

Keďže žalobkyňu, ktorej bola prisúdená náhrada trov konania zastupoval advokát, v zmysle vyššie
citovaného ust. § 149 ods. 1 O.s.p. je žalovaný povinný zaplatiť ju advokátovi.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho
súdu na Krajský súd v Prešove.

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda,
v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,

oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.