Uznesenie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, July 4, 2017

Súd: Okresný súd Nitra
Spisová značka: 33T/26/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4117010309
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 07. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Pamela Záleská
ECLI: ECLI:SK:OSNR:2017:4117010309.2

Uznesenie

Okresný súd Nitra, samosudcom Mgr. Pamelou Záleskou, v trestnej veci proti obvinenému H. L., pre
prečin podvodu podľa § 221 odsek 1 Trestného zákona, v Nitre dňa 04.07.2017 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 331 odsek 1 písmeno b) Trestného poriadku súd návrh dohody o vine a treste doručený
Okresnému súdu Nitra dňa 21.03.2017 pod sp. zn. 3Pv 92/2016, uzavretej medzi obvineným H. L.,
narodeným XX.XX.XXXX v U., trvale bytom U. - C., N. XXX, ktorý je stíhaný pre prečin podvodu podľa

§ 221 odsek 1 Trestného zákona a Okresným prokurátorom v Nitre dňa 16.03.2017,
o d m i e t a ,
pretože zistil závažné porušenie procesných predpisov a pretože navrhovaná dohoda o vine a treste
je zrejme neprimeraná.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný prokurátor v Nitre podal dňa 21.03.2017 na Okresný súd Nitra návrh na schválenie dohody o

vine a treste, ktorá bola spísaná na Okresnej prokuratúre v Nitre dňa 16.03.2017 s obvineným H. L.
(ďalej len „obvinený“), trestne stíhaným pre prečin podvodu podľa § 221 odsek 1 Trestného zákona, a
to za prítomnosti prokurátora, obvineného a splnomocnenca poškodeného.
Okresný súd Nitra v tejto trestnej veci po preskúmaní vyššie uvedeného návrhu dohody o vine a treste
a predloženého vyšetrovacieho spisu zistil zákonné dôvody na odmietnutie dohody.

Z návrhu okresného prokurátora na schválenie dohody o vine a treste vyplývalo, že obvinený prijal
súhrnný trest odňatia slobody vo výmere desať mesiacov s podmienečným odkladom jeho výkonu a
skúšobnou dobou určenou na dva roky pre spáchanie skutku, ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom
základe, že:
„dňa 29. 05. 2015 na základe ústnej objednávky od poškodenej spoločnosti marand, s. r. o., Lužianky,
Počašie 24, IČO: 46527656, ktorá má svoju predajňu stavebnín na adrese Nitra, Levická 7 objednal,

hoci vedel, že nebude mať dostatok prostriedkov na úhradu, rôzny stavebný materiál, ktorý si prevzal,
na základe čoho mu bola za dodaný tovar dňa 29.05.2015 vystavená faktúra č. 150100137 s lehotou
splatnosti do 30.05.2015 na sumu 2.431,73 Eur, pričom obvinený uvedenú splatnú faktúru neuhradil
poškodenej spoločnosti marand, s. r. o., Lužianky, aj napriek telefonickým výzvam a písomnej výzve na
jej zaplatenie, materiál nevrátil, následne uhradil dňa 27. 07. 2015 za vystavenú faktúru len sumu vo
výške 300 eur, čím svojim konaním spôsobil poškodenej spoločnosti marand, s. r. o., Lužianky,

Počašie 24, IČO: 46527656 škodu vo výške 2.431,73 eur“.

Súd ďalej z návrhu zistil, že vyššie opísaný skutok prokurátor kvalifikoval ako prečin podvodu podľa §
221 odsek 1 Trestného zákona a ustálil, že obvinený spáchal skutok skôr, ako bol v inej jeho trestnej veci
vyhlásený odsudzujúci rozsudok vzhľadom na skutočnosť, že bol dňa 15.10.2015 odsúdený rozsudkom
Okresného súdu Nitra sp. zn. 4T/59/2015, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 04.03.2016.Podľa § 331 odsek 1 písmeno b) Trestného poriadku, návrh dohody o vine a treste na súde preskúma
predseda senátu a podľa jeho obsahu a podľa obsahu spisu návrh dohody o vine a treste odmietne,
ak zistí závažné porušenie procesných predpisov, najmä porušenie práva na obhajobu, alebo ak

navrhovaná dohoda o vine a treste je zrejme neprimeraná.
Podľa § 334 odsek 1 Trestného poriadku, súd môže rozhodovať len o skutku, jeho právnej kvalifikácii,
primeranosti trestu, ochrannom opatrení vo vzťahu k obvinenému, ako aj o výroku na náhradu škody v
rozsahu uvedenom v návrhu na dohodu o vine a treste, ak obvinený odpovedal na všetky otázky „áno“.
Ako to vyplýva z vyššie citovaného ustanovenia, návrh dohody doručený súdu spolu s predloženým

vyšetrovacímspisompreskúmapredsedasenátu,ktorýpritomtopostupezameriapozornosťnasplnenie
predpokladov na jej prijatie, pričom tieto predpoklady spočívajú najmä v tom, či:
· vyšetrovanie (skrátené vyšetrovanie) nasvedčuje tomu, že ide o trestný čin, ktorý spáchal obvinený,
· sa obvinený výslovne priznal k spáchaniu skutku, pričom vykonané dôkazy nasvedčujú pravdivosti
jeho priznania;
· boli dodržané procesné predpisy (postup v trestnom konaní);

· návrh dohody o vine a treste je primeraný;
· návrh dohody obsahuje formálne podmienky upravené v § 232 odsek 7 Trestného poriadku.

Súd po dôslednom oboznámení sa so spisovým materiálom a obsahom predloženej dohody o vine a
treste zistil, že v predmetnej veci nie sú splnené vyššie v texte rozpísané predpoklady prijatia dohody

o vine a treste.

Súdokremtohoznávrhuzistil,ževyššieopísanýskutokprokurátorkvalifikovalakoprečinpodvodupodľa
§ 221 odsek 1 Trestného zákona, pričom pri ďalšom preskúmavaní predloženého návrhu a pripojeného
spisu dospel k záveru, že vo veci sa bolo možné len domnievať, že podľa skutočností uvedených v

skutkovej vete prišlo k spáchaniu prečinu.

Skutočnosti, že páchateľ naplnil svojim konaním všetky zákonné znaky skutkovej podstaty
vyšetrovaného trestného činu musia vyplývať z dokazovania vykonaného v prípravnom konaní, čiže
naplnenie takéhoto spôsobu konania musí byť páchateľovi - obvinenému preukázané a tomu logicky

musí zodpovedať obsah vyšetrovacieho spisu.

Podľa § 119 odsek 1 Trestného poriadku, v trestnom konaní treba dokazovať najmä
a) či sa stal skutok a či má znaky trestného činu,
b) kto tento skutok spáchal a z akých pohnútok,

c) závažnosť činu vrátane príčin a podmienok jeho spáchania,
d) osobné pomery páchateľa v rozsahu potrebnom na určenie druhu a výmery trestu a uloženie
ochranného opatrenia a iné rozhodnutia,
e) následok a výšku škody spôsobenú trestným činom,
f) príjmy z trestnej činnosti a prostriedky na jej spáchanie, ich umiestnenie, povahu, stav a cenu.

Zo spisu je celkom zrejmé, že obvinený vo svojej výpovedi podrobne popísal okolnosti, za akých prišlo
z jeho strany k objednaniu tovaru od poškodeného - spoločnosti marand, s. r. o. a k vystaveniu faktúry,
ktorú neuhradil ani v čase jej vystavenia, ani v čase prevzatia tovaru a ani v čase, kedy bola faktúra
splatná. Obvinený tiež vypovedal, že tovar od poškodeného objednával s cieľom použiť tento pri súrnej

rekonštrukcii domu, ktorú vykonával v mesiaci jún 2015 v obci Komjatice, ktorú urgoval majiteľ domu
s tým, že chcel mať túto ukončenú do zimy 2015. Následne sa obvinený bránil tvrdením, že majiteľ
rekonštruovaného domu mu za vykonané práce nezaplatil dohodnutú odmenu vo výške 3.500 eur,
pričom o odmenu sa delil spoločne s ďalšími troma pomocníkmi. Obvinený tiež na svoju obranu uvádzal,
že poškodenému zaplatil z dlžnej sumy 300 eur a zvyšok chcel zaplatiť zo mzdy, ktorú mal dostať za

prácu v iných zamestnaniach, ktoré si vybavoval a o ktoré sa uchádzal.

Podľa § 2 odsek 10 Trestného poriadku, orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol
zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich
rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány

činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému,
ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili
súdu spravodlivé rozhodnutie.Podľa názoru súdu orgány činné v trestnom konaní náležitým spôsobom nepreverovali obranu
obvineného a nezabezpečili do spisu žiadny dôkaz k okolnostiam, za akých prišlo z jeho strany
k objednaniu tovaru a ani k dôvodom jeho objednania, pričom súčasne žiadnym spôsobom tiež

nepreverovali, či v obci Komjatice v rozhodnom čase prebiehala a bola vykonaná „súrna“ rekonštrukcia
domu, na ktorej mal obvinený pracovať a na účely vykonania ktorej aj mal objednávať tovar od
poškodeného. Absencia vyhľadania osoby - majiteľa rekonštruovaného domu spôsobila, že vo veci
nebolo vôbec zisťované a preverované, aká bola medzi obvineným a majiteľom rekonštruovaného domu
dohoda ohľadne výšky odmeny za vykonané práce a dátumu jej vyplatenia tak, aby obvinený následne

moholzaplatiťfaktúruzatovar objednanýaprevzatýodpoškodeného.Súčasneorgányčinnévtrestnom
konaní nevykonali žiadne dôkazy smerujúce k objasneniu majetkových pomerov obvineného v čase
vystavenia faktúry zo strany poškodeného a ani nezisťovali jeho príjmy v čase splatnosti a po splatnosti
predmetnej faktúry, pričom sa vo veci uspokojili výlučne len s priznaním obvineného, ktorý súčasne svoje
konanie aj oľutoval a postupovali vo veci celkom zjavne vychádzajúc z tvrdenia poškodeného, že ho mal
obvinený uviesť pri objednaní tovaru do omylu, dokonca že mu mal obvinený tiež vyslovene zamlčať, či

zatajiť, že nemá peňažné prostriedky na zaplatenie objednaného tovaru.
Okrem už uvedeného, predloženú dohodu o vine a treste nie je teda podľa názoru súdu možné prijať aj
pre nenaplnenie ďalšieho predpokladu jej prijatia, a ten konkrétne spočíva v neprimeranosti podaného
návrhu.
Podľa § 221 odsek 1 Trestného zákona, kto na škodu cudzieho majetku seba alebo iného obohatí tým,

že uvedie niekoho do omylu alebo využije niečí omyl, a spôsobí tak na cudzom majetku malú škodu,
potrestá sa odňatím slobody až na dva roky.
Podľa Článku 17 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky, nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody
inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre
neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

V zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení a v tejto súvislosti tiež s poukazom na Základné
zásady trestného stíhania, upravené v § 2 Trestného poriadku, považuje súd za nevyhnutné vyjadriť,
že na prijatie záveru o tom, že sa páchateľ dopustil trestného činu podvodu je jednoznačne potrebné
preukázaťjehoúmyselspôsobiťinémuškodu,ktorýmusísúčasnenaplniťtým,žeinéhouvediedoomylu,
alebo jeho omyl využije. Zo spisového materiálu však nevyplýva, že by vykonané a zadovážené dôkazy

nasvedčovali preukázaniu úmyslu obvineného takto konať voči poškodenému a zároveň súd zastáva
názor, že obvinený doznanie učinil len vo vzťahu k existencii záväzkového vzťahu s poškodeným a k
tomu, že z faktúry znejúcej na sumu 2.431,73 eur zaplatil poškodenému sumu vo výške 300 eur, pričom
oľutoval, že túto nezaplatil v plnom rozsahu.
V nadväznosti na už uvedené súd dodáva, že zákaz sebaobviňovania možno definovať tak, že ide o

právo obvineného na to, aby nebol žiadnym spôsobom nútený k priznaniu, respektíve k poskytnutiu dô-
kazov, ktoré by ho mohli usvedčiť, či akýmkoľvek spôsobom spojiť s trestným činom. Na druhej strane
možno zákaz sebaobviňovania definovať aj tak, že ide o povinnosť štátu, aby objasňoval trestné činy a
zhromažďoval dôkazy bez toho, aby nútil obvineného, aby sa priznali, či poskytli dôkazy o svojej tres-
tnej činnosti. Právo neprispievať k vlastnému obvineniu a právo mlčať sú všeobecne uznávané medzi-

národné štandardy, ktoré sa považujú za súčasť spravodlivého procesu podľa článku 6 Európskeho do-
hovoru o ľudských právach a základných slobôd.
Naproti tomu sa však v predmetnej veci orgány činné v trestnom konaní uspokojili s priznaním
obvineného, že existuje faktúra, vystavená poškodeným na tovar, ktorý si obvinený u neho objednal,
prevzal a použil a za ktorý nezaplatil celú jeho kúpnu cenu, ďalej so zabezpečením predmetnej faktúry a

s vyjadrením poškodeného, ktorý existenciu vyššie opísaných skutočností potvrdil a ktorý vyslovil vo veci
domnienku, že ho obvinený pri objednaní tovaru uviedol do omylu, keď mu „nepovedal, že na zaplatenie
tovaru nemá peniaze“.
Podľa ustanovenia § 15 písmeno a) Trestného zákona, trestný čin je spáchaný úmyselne, ak páchateľ
chcel spôsobom uvedeným v tomto zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto zákonom.

Podľa § 15 písmeno b) Trestného zákona, trestný čin je spáchaný úmyselne aj vtedy, ak páchateľ vedel,
že svojim konaním môže také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť, a pre prípad, že ich spôsobí, bol s
tým uzrozumený.
Okruh skutočností, ktoré musia byť pokryté zavinením, naznačujú v určitom zovšeobecnení ustanovenia
§ 15 a § 16 Trestného zákona. Zavinenie sa vzťahuje na podstatné skutočnosti, ktoré tvoria páchateľov

skutok, čin a musí sa vzťahovať v podstate na všetky skutočnosti, ktoré sú znakom skutkovej podstaty
trestného činu (R 17/2003).
K naplneniu subjektívnej stránky úmyselného trestného činu nestačí, že páchateľ konal úmyselne, t. j.
tak, ako chcel, ale treba aby úmyselne porušil, alebo ohrozil záujem chránený týmto zákonom spôsobomv tomto zákonom uvedeným. Pri posudzovaní zavinenia sa od páchateľa nepožaduje, aby mal vedomosť
o právnych skutočnostiach (pojmoch) uvádzaných v skutkovej podstate trestného činu, z ktorých vyplýva
aj protiprávnosť činu, ale postačuje laická predstava (znalosť faktických okolností). To znamená, že

páchateľ si je vedomý toho, aký je obvyklý význam týchto pojmov v spoločnosti, čo sa nimi v spoločnosti
rozumie a aký je ich sociálny obsah.
Je zrejmé, že zavinenie, ako vnútorný psychický vzťah páchateľa ku skutočnostiam tvoriacim trestný
čin, tvoriace obligatórnu zložku subjektívnej stránky trestného činu, je v jeho úmyselnej forme budované
nielen na vedomostnej, ale aj na vôľovej zložke, pričom pri priamom úmysle páchateľ chce spôsobiť

porušenie alebo ohrozenie chráneného záujmu a pri nepriamom úmysle takéto porušenie alebo
ohrozenie priamo nechce spôsobiť, avšak je uzrozumený s tým, že nastane. V tejto súvislosti treba
brať do úvahy aj sporné prípady ľahostajnosti páchateľa vo vzťahu k následku a rozlišovať medzi tzv.
pravou a tzv. nepravou ľahostajnosťou. Pri pravej ľahostajnosti nie je vyjadrené uzrozumenie páchateľa,
takže aj eventuálny úmysel je priamo vylúčený (R 4/1997). Pri nepravej ľahostajnosti (ak ľahostajnosť
páchateľa k tomu, či následok nastane alebo nenastane, vyjadruje jeho kladné stanovisko k obom

týmto možnostiam), stručne vyjadrená slovami páchateľa „Bolo mi jedno, či sa to stane, či nestane...“
zodpovedá požiadavke uzrozumenia, teda i definícii nepriameho úmyslu (R 41/1976, R 13/1997). Len
z ľahkomyseľného správania páchateľa vo vzťahu k možnému následku, nie je možné bez ďalšieho
usudzovať, že bol so vzniknutým následkom uzrozumený.
Vedomostná(intelektuálna,rozumová,predstavová)zložkaspočívavpáchateľovomvnímanípredmetov

a javov jeho zmyslovými orgánmi a v jeho predstavách o týchto predmetoch a javoch. Vôľová zložka
zahŕňa chcenie alebo uzrozumenie, tzn. rozhodnutie konať určitým spôsobom so znalosťou podstaty
veci. Ak totiž páchateľ rozhodujúce skutočnosti nechce a nie je s nimi ani uzrozumený, nemožno hovoriť
o jeho vôli spáchať trestný čin. Vôľovú zložku zavinenia nemožno zamieňať s vôľou ako psychickou
zložkoukonania,anisoschopnosťouovládacou,ktorájeurčujúcapriposudzovanípríčetnostipáchateľa.

Uzrozumenie pri nepriamom úmysle vyjadruje aktívny vôľový vzťah páchateľa k spôsobeniu následku
relevantného pre trestné právo, tzn. predpokladaného (a vyjadreného) v konkrétnom ustanovení
Trestného zákona. Na uzrozumenie páchateľa v čase činu s možným následkom sa usudzuje aj z
charakteru konania páchateľa, tzn. z intenzity jeho útoku, času jeho trvania, z početnosti atakov a
podobne, ako aj zo správania sa páchateľa po čine - ako pomocného hľadiska, a z toho, či páchateľ

počítalskonkrétnouokolnosťou,ktorábymohlanásledku,ktorývnímalakomožný,zabrániť(JR6/2002).
V zmysle vyššie citovaných skutočností dospel súd k záveru, že u obvineného napriek tomu, že
bol nespochybniteľne v postavení objednávateľa tovaru a dlžníka podľa vystavenej faktúry, nebolo
preukázané, že by jeho konanie v kritickom čase vo vzťahu k úhrade splatnej faktúry vystavenej
za dodanie tovaru spoločnosťou marand, s. r. o., bolo spojené s úmyslom poškodiť túto spoločnosť

nezaplatením za dodaný tovar.
Túto okolnosť nebolo možné vyvodiť výlučne len z doznávajúcej sa výpovede obvineného, a to pri
absencii ďalších dôkazov.
ZČlánku17odsek2ÚstavySlovenskejrepublikyvšakcelkomjednoznačnevyplýva,ženikohonemožno
stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon a že nikoho

nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Z vyššie rozpísaného dôvodu a berúc tiež do úvahy absenciu úmyslu na strane obvineného dospel súd
k záveru, že sporné otázky, ktoré vyplynú zo vzájomného súkromnoprávneho vzťahu, a ktoré sa týkajú
porušenia tohto vzťahu, majú byť riešené súdmi v civilnom konaní, nakoľko orgány činné v trestnom ko-
naní a ani súd v trestnom konaní nie sú oprávnené nahrádzať ich činnosť. Práve súdy v civilnom konaní

zákonodarca povoláva k tomu, aby rozhodovali všetky sporné otázky, ktoré vyplynú zo súkromnopráv-
nych vzťahov a ktoré sa nevymykajú bežne sa vyskytujúcim obdobným prípadom.
Súd si preto osvojil a prijal záver, že trestné právo je možné použiť len v prípadoch, ktoré možno ozna-
čiť za závažné excesy zo súkromnoprávnych vzťahov, ktoré už zjavne presahujú ich rámec. Len také-
muto striktnému prístupu totiž zodpovedá to, že trestné právo má byť uplatňované len ako najkrajnej-

ší prostriedok k postihu typovo najzávažnejších prípadov porušenia práva a tam, kde prostriedky iných
právnych odvetví už nie sú účinné (zásada subsidiarity trestnej represie, tzv. princíp ultima ratio).
Prostriedky trestného práva nie je možné využiť len preto, že subjekt, ktorý sa cíti v práve, celkom re-
zignoval na ochranu, ktorú mu majú poskytnúť súdy v civilnom konaní. Rovnako je neprípustná, v sú-
časnej dobe zaužívaná prax, keď sa štandardné civilné vzťahy riešia na úkor jedného účastníka pros-

triedkami trestného práva, pretože týmto spôsobom dochádza k nerovnému postaveniu účastníkov vo
vzájomných záväzkových vzťahov.K tomuto záveru dospel súd na základe oboznámenia sa s dôkazmi obsiahnutými v predloženom
vyšetrovacom spise ako aj po zohľadnení všetkých skutočností, na ktoré je jeho povinnosťou prihliadať
v zmysle § 334 Trestného poriadku.

Na základe rozvedených dôvodov bol súd toho názoru, že dohodu o vine a treste nie je možné prijať a
ani schváliť v takom znení, v akom bola súdu predložená, pretože jej uzavretiu predchádzalo porušenie
Trestného poriadku ako aj Trestného zákona.
S poukazom na vyššie uvedené dôvody súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu je prípustná sťažnosť, ktorá sa podáva na Okresný súd Nitra (proti uzneseniu

ktorého smeruje), a to do troch dní od jeho oznámenia.
O sťažnosti rozhoduje Krajský súd v Nitre.
Sťažnosť nemá odkladný účinok.