Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 6, 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/375/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114213972
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 12. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Hýbelová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2114213972.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Hýbelovej a členov

Mgr. Fedora Benku a Mgr. Kataríny Arnouldovej, v právnej veci žalobcu: Fakultná nemocnica Trnava,
A. Žarnova 11, Trnava, IČO: 00 610 381, zastúpeného splnomocnencom: PROSMAN a PAVLOVIČ
advokátska kancelária, s.r.o., Hlavná 31, Trnava, IČO: 36 865 281, proti žalovanému: MUDr. H. W.,
nar. XX.X.XXXX, bytom S. XX, C., zastúpenému JUDr. Tomášom Plankom, advokátom, Námestie
slobody10,Bratislava,ozaplatenie5.359,72eurspríslušenstvom,oodvolanížalovanéhoprotirozsudku
Okresného súdu Trnava zo dňa 6. apríla 2016, č.k. 14C/224/2015-86, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch I. a IV. p o t v r d z u j e.

II. Žalobca m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom napadnutým odvolaním určil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 5.359,72 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,05% ročne od 12.12.2015 do zaplatenia, do
3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku (výrok I.). Konanie v časti o zaplatenie úroku z omeškania
vo výške 8,25% ročne zo sumy 5.359,72 eur za obdobie od 20.5.2014 do 11.12.2015 zastavil (výrok
II.), návrh vo zvyšnej časti týkajúcej sa úrokov z omeškania zamietol (výrok III.) a žalovanému určil
povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov právneho zastúpenia v sume 908,12 eur a náhradu iných

trov konania v sume 321 eur do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku do rúk právneho zástupcu
žalobcu (výrok IV.). Z odôvodnenia rozsudku vyplynulo, že žalobca sa žalobou podanou na súd prvej
inštancie dňa 21.5.2014 domáhal určenia povinnosti žalovanému zaplatiť mu sumu 5.359,72 eur s
príslušenstvom titulom náhrady škody. V priebehu konania zobral žalobu v časti týkajúcej sa zaplatenia
úroku z omeškania vo výške 8,25% ročne zo žalovanej sumy za obdobie od 20.5.2014 do 11.12.2015
späť, keď žiadal priznať úroky z omeškania len odo dňa 12.12.2015, čo je nasledujúcim dňom po
dni, kedy bola žalovanému doručená žaloba. Žalobca odôvodnil žalobu tým, že Úrad pre dohľad nad

zdravotnou starostlivosťou pobočka Trnava uložil rozhodnutím č. ZS 205/00005/2011 zo dňa 5.9.2011
žalobcovi pokutu vo výške 6.000 eur za porušenie ustanovenia § 4 ods. 3 Zákona č. 576/2004 Z.z..
Žalobca voči uvedenému rozhodnutiu dňa 22.9.2011 podal rozklad a predseda Úradu pre dohľad
nad zdravotnou starostlivosťou rozhodnutím , č.k. ZS 205/00005/2011/R zo dňa 8.3.2012 rozklad
žalobcu zamietol a rozhodnutie úradu potvrdil. V rozhodnutiach Úrad a predseda úradu konštatovali,
že pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti službukonajúcim lekárom Gynekologicko-pôrodníckej kliniky
žalobcu MUDr. H. W. dňa 18.3.2010 a 19.3.2010 nebola zdravotná starostlivosť poskytnutá správne.

Vzhľadom na takýto záver uvedeného rozhodnutia Úradu žalobca sa rozhodol zosobniť zodpovedajúcu
výšku pokuty žalovanému potom, ako žalobca uhradil uloženú pokutu vo výške 6.000 eur dňa 23.5.2012.
Žalovaný dobrovoľne uvedenú sumu žalobcovi neuhradil. Žalobca v reakcii na námietku premlčania
uplatnenú zo strany žalovaného poukázal na to, že ku skutočnej úhrade pokuty zo strany žalobcu došlodňa 23.5.2012, pričom udalosťou, z ktorej škoda vznikla, je treba rozumieť nielen porušenie právnej
povinnosti pri plnení pracovných úloh, alebo v priamej súvislosti s ním, ktorá následne viedla k vzniku
škody ale i vznik škody samotnej, ktorá predstavuje zmenšenie majetku žalobcu skutočnou úhradou

pokuty. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť z dôvodu premlčania pohľadávky. V prípade neuznania
námietky premlčania žiadal, aby súd v rámci svojho moderačného oprávnenia znížil žalovanú sumu
podstatným spôsobom a aby žalobcovi nepriznal náhradu trov konania. S poukazom na ustanovenie §
106 ods. 2 O.z., zákonodarca jednoznačne stanovuje právnu skutočnosť, ktorá určuje začiatok plynutia
premlčacej doby ako udalosť, z ktorej škoda vznikla, keď za takúto udalosť považoval poskytnutie

lekárskej starostlivosti a nie rozhodnutie úradu o pokute. Nesúhlasil so začatím plynutia premlčacej
doby odo dňa zaplatenia pokuty žalobcom, pretože nárok správneho orgánu na zaplatenie tejto pokuty
vznikol dňom vydania rozhodnutia dňa 5.9.2011. Keďže v rozhodnutí nebola stanovená lehota na
zaplatenie pokuty, táto mala byť zaplatená do troch dní. Žalovaný namietol aj výšku zosobnenej škody z
dôvodu, že žalobca neprizval žalovaného, aby zistil jeho stanovisko a argumentáciu k prípadu. Ignoroval
práva žalovaného aj tým, že ho neprizval na zasadnutie škodovej komisie. Súd z rozhodnutia Úradu

pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou pobočka Trnava, č.k. ZS 205/00005/2011 zo dňa 5.9.2011
zistil, že prvostupňový správny orgán uložil Fakultnej nemocnici Trnava pokutu vo výške 6.000 eur za
porušenie ustanovenia § 4 ods. 3 Zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti za porušenie
povinnosti poskytnúť zdravotnú starostlivosť správne. Porušenie bolo zistené ukončeným výkonom
dohľadu nad poskytnutím zdravotnej starostlivosti Ing. V. V., pričom nesprávne poskytnutie zdravotnej

starostlivosti spočívalo v pochybení pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti službukonajúcim lekárom
Gynekologicko-pôrodníckej kliniky Fakultnej nemocnice Trnava dňa 18.3.2010 a 19.3.2010 MUDr. H.
W.. Prvostupňový správny orgán pri ukladaní pokuty v danom prípade prihliadol na závažnosť zistených
nedostatkov pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti pacientke a ich následkov spočívajúcich v tom, že
u pacientky sa v dôsledku nesprávneho postupu lekára poskytovateľa vyvinul hemoragicko-septický šok

v takom rozsahu, ktorý veľmi vážne skomplikoval zdravotný stav pacientky, ktorá bola 80 dní v kóme
a 92 dní hospitalizovaná na KAIM FN Trnava s rôznymi zdravotnými komplikáciami, pričom nedostatky
boli zistené zo strany službukonajúceho lekára MUDr. H. W.. Pri určovaní výšky sankcie prvostupňový
správny orgán prihliadol predovšetkým na skutočnosť, že zo strany účastníka konania ide o závažné
a opakované porušenie povinností pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti na GPK FN Trnava. Z

rozhodnutia predsedu Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, č.k. ZS 205/00005/2011/R,
zo dňa 8.3.2012, ktorým bolo rozhodnuté o rozklade poskytovateľa zdravotnej starostlivosti zistil, že
rozklad bol zamietnutý a rozhodnutie úradu o uložení pokuty bolo potvrdené. Z pracovnej zmluvy súd
zistil, že žalovaný bol zamestnancom žalobcu, nastúpil do práce na základe pracovnej zmluvy dňa
1.7.2005 ako lekár na dobu neurčitú. Dohodou zo dňa 24.11.2011 bol skončený pracovný pomer medzi

žalobcom a žalovaným v zmysle § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce (nadbytočnosť), pričom pracovný
pomer skončil dňa 30.11.2011. Z oznámenia žalobcu vyplynulo, že MUDr. H. W. mal priemerný mesačný
zárobok v rozhodujúcom období (posledný kalendárny štvrťrok roku 2009) vo výške 1.339,93 eur. Súd
prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 4 ods. 3 Zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti,
podľa § 186 ods. 1, 2, podľa § 134 ods. 1 Zákonníka práce, podľa § 100 ods. 1, § 101, § 106 ods. 1 O.z..

Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že žalovaný bol zamestnaný u žalobcu v období od 1.7.2005
do 30.11.2011 ako lekár na Gynekologicko-pôrodníckej klinike. Dňa 18.3.2010 a 19.3.2010 poskytoval
zdravotnú starostlivosť pacientke Ing. V. V.. Tieto skutočnosti neboli sporné. Z vlastného podnetu Úrad
vykonal dohľad vo veci správneho poskytnutia zdravotnej starostlivosti ošetrujúcim lekárom MUDr. H.
W. Ing. V., pričom bolo zistené, že žalovaným nebola zdravotná starostlivosť poskytnutá správne. Za

tieto zistené pochybenia bola uložená žalobcovi rozhodnutím úradu zo dňa 5.9.2011 pokuta 6.000 eur,
ktorú zaplatil dňa 23.5.2012, nakoľko v rozhodnutí bolo konštatované pochybenie službukonajúceho
lekára, ktorým bol žalovaný. V danej veci vyzval žalobca žalovaného na zaplatenie náhrady škody
vo výške štvornásobku jeho priemerného mesačného zárobku, čo predstavuje sumu 5.359,72 eur, čo
žalovaný doposiaľ neurobil. Žalovaný namietol premlčanie nároku. Subjektívna premlčacia doba sa

odvíja od doby, kedy má poškodený vedomosť o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. To predpokladá,
že sa poškodený dozvedel o tom, že mu vznikla majetková ujma určitého druhu a rozsahu, ktorú
je možné objektívne vyjadriť v peniazoch ako aj o zodpovednom subjekte. Pod pojmom škody treba
rozumieť ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného. Súd dospel k záveru, že nie je možné
prihliadnuť na námietku premlčania vznesenú žalovaným, keď nárok žalobcu nie je premlčaný. Ku

vzniku škody v danej veci totiž nedošlo už samotným rozhodnutím Úradu, ktorým bola uložená pokuta
ale až zaplatením uloženej pokuty, kedy nepochybne došlo k zmenšeniu jeho majetku. Pokutu zaplatil
žalobca dňa 23.5.2012. Návrh bol podaný na súde dňa 21.5.2014, teda ešte pred uplynutím premlčacej
lehoty, ktorá by uplynula až dňa 24.5.2014. Zamestnanec zodpovedá zamestnávateľovi za škodu, ktorúmu spôsobil zavineným porušením povinnosti pri plnení pracovných úloh, alebo v priamej súvislosti
s ním. Zamestnávateľ je povinný preukázať nielen vznik škody, protiprávnosť konania zamestnanca
ale aj zavinenie a príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a protiprávnym konaním zamestnanca. Súd

dospel k záveru, že v konaní bol jednoznačne preukázaný vznik škody na strane žalobcu ako aj ďalšie
predpoklady vzniku jeho nároku na uplatnenie náhrady škody voči žalovanému. Bol preukázaný vznik
škody na strane žalobcu uhradením pokuty uloženej mu úradom vo výške 6.000 eur dňa 23.5.2012.
Porušenie právnej povinnosti zo strany žalovaného ako aj príčinná súvislosť medzi týmto porušením a
vznikom škody boli preukázané rozhodnutím Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou zo dňa

5.9.2011, v ktorom bolo konštatované nesprávne poskytnutie zdravotnej starostlivosti, ktoré spočívalo
v pochybení službukonajúceho lekára, teda žalovaného. Prvostupňový správny orgán pri ukladaní
pokuty prihliadol práve na závažnosť zistených nedostatkov pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti
pacientke, ktorá v dôsledku týchto pochybení mala vážne zdravotné komplikácie, bola 80 dní v
kóme a 92 dní hospitalizovaná. Pri určovaní výšky sankcie prvostupňový správny orgán prihliadol
predovšetkým na skutočnosť, že zo strany žalobcu išlo o závažné a opakované porušenie povinností pri

poskytovaní zdravotnej starostlivosti na Gynekologicko-pôrodníckej klinike Fakultnej nemocnice Trnava.
Z vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že k tomuto opakovanému porušeniu došlo minimálne
v jednom ďalšom prípade aj nesprávnym poskytnutím zdravotnej starostlivosti zo strany žalovaného,
keď z úradnej činnosti mal vedomosť o ďalšom jeho pochybení pri starostlivosti o pacientku K. E.,
pri ktorej Úrad opäť konštatoval pochybenie žalovaného pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti, keď

táto pacientka v dôsledku pochybení spôsobených žalovaným dokonca zomrela. Súd z toho dôvodu
neprihliadol na tvrdenie žalovaného, že nie je možné požadovať od neho náhradu škody v celej
žalovanej výške, keď tieto pochybenia zistené Úradom neboli spôsobené len činnosťou žalovaného.
Súd preto žalobe vyhovel, nárok žalobcu nepovažoval za premlčaný, považoval ho za dôvodný a preto
priznal žalobcovi celú uplatnenú sumu, keď dospel k záveru, že pri výpočte náhrady škody žalobca

postupoval správne. Keďže žalovaný neuhradil pokutu riadne na výzvu, dostal sa s jej uhradením do
omeškania, vzniklo žalobcovi právo aj na zaplatenie úrokov z omeškania. Tieto súd žalobcovi priznal
v súlade s ustanovením § 517 ods. 2 O.z. a § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.. žalovaný
sa dostal do omeškania so zaplatením dlhu dňa 12.12.2015, čo je nasledujúcim dňom po dni, keď
11.12.2015 si žalovaný prevzal žalobu vo veci samej. Preto má žalobca nárok na zaplatenie úroku z

omeškania vo výške 8,05% ročne z dlžnej sumy od 12.12.2015. Súd zistil, že žalobca sa pôvodne
domáhal úroku z omeškania odo dňa 20.5.2014, neskôr odo dňa 12.12.2015, keď návrh v časti úrokov z
omeškania za obdobie od 20.5.2014 do 11.12.2015 v priebehu konania čiastočne zobral späť. Súd preto
v tejto časti konanie v súlade s § 96 ods. 2 O.s.p. zastavil. Zároveň po zistení, že žalobca si nesprávne
žiadal zaplatiť úrok z omeškania vo výške 8,25% ročne, keď ku dňu omeškania 12.12.2015 bola výška

základnej úrokovej sadzby len 0,05%. Súd zamietol žalobu v časti priznania úrokov z omeškania v
rozsahu presahujúcom priznanú výšku 8,05% ročne ako nedôvodnú. O náhrade trov konania rozhodol
podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcovi priznal ich náhradu a to trovy právneho zastúpenia v sume
908,12 eur a tiež iné trovy konania spočívajúce v zaplatenom súdnom poplatku v sume 321 eur.

2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie v zákonom určenej lehote podal odvolanie žalovaný.
Uviedol, že žiada zmeniť napadnutý rozsudok tak, že súd žalobu zamietne v celom rozsahu a prizná
mu náhradu trov konania. Súd jeho námietku premlčania neakceptoval. K poškodeniu pacientky malo
dôjsť 18.3.2010. Návrh na súd bol podaný 21.5.2014. Poukázal na ustanovenie § 106 ods. 2 O.z.,
v ktorom sa počiatok plynutia premlčacej doby viaže na deň, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda

vznikla. Keďže škoda je spojená s chybným lekárskym postupom žalovaného, tak udalosťou, z ktorej
škoda vznikla môže byť iba tento tzv. non lege artis postup. Iného konania sa žalovaný nedopustil.
Zo šetrenia Úradu sa dá vyvodiť zavinenie žalovaného vo vzťahu k pacientke ale to sa nesporne
malo stať 18.3.2010. Iného protiprávneho konania sa žalovaný v tejto súvislosti nedopustil. Žalovaný
v správnom konaní pred Úradom nebol vypočutý. Nesprávnym lekárskym postupom môže vzniknúť

škoda na zdraví. Žalovaná je škoda, ktorú predstavuje pokuta uložená Úradom žalobcovi. V správnom
konaní je zodpovedným subjektom žalobca a nie lekár, ktorého postup sa skúma. Pokuta bola uložená
žalobcovi. Žalobca škodu zosobnil žalovanému ako zamestnancovi v zmysle § 179 a § 186 Zákonníka
práce. Žalovaný skončil pracovný pomer so žalobcom 30.11.2011. Konanie Úradu trvalo od roku 2010,
Úrad o rozklade rozhodol 8.3.2012. Žaloba na súd bola podaná dňa 21.5.2014 v čase, keď už žalovaný

nebol 2,5 roka zamestnancom žalobcu. Skutkovo a časovo konkretizovaným porušením predpisov zo
strany žalovaného, môže byť iba jeho poskytnutie zdravotnej starostlivosti pacientke 18.3.2010, ktoré
bolo Úradom vyhodnotené ako non lege artis. Súd pochybil pri posudzovaní námietky premlčania.
Zaoberal sa iba plynutím subjektívnej premlčacej doby. Opomenul, že subjektívna premlčacia dobamôže plynúť iba v rámci objektívnej premlčacej doby. V odôvodnení rozsudku niet zmienky o posúdení
súdu objektívnej premlčacej doby. Počiatok plynutia objektívnej premlčacej doby pri náhrade škody je
rozhodne deň, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla. Súd vôbec nezaujal stanovisko k počiatku

plynutia objektívnej premlčacej doby. Zaujal stanovisko, že škodou je zaplatená pokuta. Dôvod pokuty
uloženej Úradom stotožnil s preukázaním príčinnej súvislosti medzi porušením predpisov a vznikom
škody. Žalovaný sa nedopustil žiadneho porušenia právnych predpisov v čase troch rokov pred podaním
žaloby. Objektívna premlčacia doba uplynula pred podaním žaloby 18.3.2013, t.j. 3 roky po porušení
predpisov zo strany žalovaného. Preto súd i žalobca môžu mať pravdu, že zaplatená pokuta predstavuje

škodu, ktorá má svoj pôvod v konaní žalovaného z 18.3.2010, ale objektívna lehota uplynula 18.3.2013.
Nemôže sa objektívna lehota posúvať čo do začiatku plynutia. Aj subjektívna lehota márne uplynula
najneskôr v posledný deň plynutia objektívnej lehoty t.j. 18.3.2013. Žalobcovi vytýkali aj skutočnosti, že
žalovanéhoneprizvalakosvedkadosprávnehokonaniapredÚradomanevyužilžalobcasprávnužalobu
na preverenie zákonnosti rozhodnutia Úradu.V závere vytkol žalobcovi, že pri prerokovaní zosobňovania
škody nepostupoval v zmysle ust. §191 ods. 2 ZP.

3. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že podľa žalovaného sa má pojem udalosť,
z ktorej škoda vznikla vykladať tak, že škodnou udalosťou je len skutočnosť porušenia povinností
žalovaným, bez ohľadu na fakt, či z porušenia právnej povinnosti žalobcom škoda vznikla, t.j. podľa
výkladužalovaného,pokiaľbysaporušeniepovinnostižalovanýmzistiloažpo2rokochodprotiprávneho

konania žalovaného a konanie o pokute by trvalo 3 roky, tak z dôvodu právnej istoty škodcu by mal byť
nárok poškodeného premlčaný, resp. žalobca by mal svoj nárok uplatniť v dobe 3 rokov od protiprávneho
konania škodcu a ešte predtým, než mu vôbec vznikla škoda. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe súdov
pri okamihu vzniku škody platí „ak dôjde k vydaniu rozhodnutia zo strany orgánu štátnej správy, na
ktorého základe je konkrétna osoba povinná zaplatiť pokutu, tak okamžikom zmenšenia majetku tejto

osoby - pre účely náhrady škody voči inému subjektu - nie je okamžik vydania tohto rozhodnutia
alebo nadobudnutie právnej moci rozhodnutia ale okamžik, kedy došlo k skutočnému uhradeniu tejto
pokuty. Udalosťou, z ktorej škoda vznikla je treba rozumieť nielen porušenie právnej povinnosti pri
plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním, ktorá následne viedla k vzniku škody, ale
i vznik škody samotnej. Žalovaný si vo svojom odôvodnení odvolania zamieňa pojmy vznik škody,

ktorý je spojený s pojmom udalosť a vedomosť poškodeného o škode a snaží sa čitateľa presvedčiť,
že vznik škody a vedomosť poškodeného o škode sú jedno a to isté. Začiatok plynutia objektívnej
premlčacej doby je spojený s okamihom kumulatívneho naplnenia dvoch objektívnych skutočností a
to existencie porušenia právnej povinnosti a existencie škody. Existencia porušenia právnej povinnosti
sama o sebe (bez vzniku škody) nespôsobuje začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby, keďže

bez vzniku škody nemožno nárok na náhradu škody na súde vôbec uplatňovať. V danom prípade
došlo k vzniku samotnej škody zaplatením príslušnej peňažnej čiastky štátnemu orgánu dňa 23.5.2012.
Najskôr 24.5.2012 bolo možné uplatniť nárok žalobcu na súde. Nesprávne právne posúdenie veci
žalovaný bez ďalšieho odôvodnenia vidí v tom, že súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré nesúvisia
s predpokladmi zodpovednosti zamestnanca za škodu a predmetom tohto konania. Podľa žalovaného

bol žalobca povinný prizvať žalovaného ako svedka do správneho konania. Spôsob obrany v správnom
konaní bol len na úvahe žalobcu, vykonávanie dokazovania v správnom konaní patrí správnemu orgánu,
pokiaľ by to správny orgán považoval za nutné a účelné, mohol žalovaného vyslúchnuť ako svedka.
Uvedené nepovažoval za potrebné. Podať správnu žalobu voči rozhodnutiu o pokute nie je povinnosťou
žalobcu. Pokiaľ má žalovaný za to, že rozhodnutie o pokute je vecne nesprávne, mal možnosť ho

napadnutú mimoriadnymi opravnými prostriedkami podľa Správneho poriadku. Túto možnosť však
doposiaľ nevyužil a ani v tomto konaní sa nijako vecne neobhajoval. Naopak, svoju zodpovednosť za
škodu v tomto konaní ani nespochybnil. V čase vzniku škody žalovaný už u žalobcu nepracoval (z
dôvodu jeho opakovaných pochybení musel na pokyn ÚDZS ako opatrenie na zabránenie vzniku ďalších
pochybení žalobca ukončiť pracovný pomer so žalovaným) a preto v rámci bežnej zamestnaneckej

činnosti žalovaného na pracovisku už nemohlo dôjsť k prerokovaniu škody. Z ustálenej judikatúry ale
najmä zo znenia ustanovení § 191 od. 2 a 4 Zákonníka práce vyplýva, že ani z ich účelu a zmyslu
nemožno vyvodiť, že prerokovanie náhrady škody so zamestnancom má charakter procesnoprávnej
podmienky, ktorej nedostatok by bránil uplatneniu nároku v súdnom konaní. Škoda bola žalovaným
riadne a dostatočne prerokovaná v súdnom konaní, v ktorom mal žalovaný možnosť uplatniť všetky

svoje námietky, ktoré voči uplatnenému nároku mal. Súd vo svojom rozhodnutí vychádzal zo správneho
právneho posúdenia veci, preto je rozsudok správny a tento navrhujú potvrdiť s tým, že si uplatňujú
náhradu trov odvolacieho konania vo výške 227,41 eur.4. Žalovaný v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedol, že žalobca zabúda na zákonnú
podmienkunaplneniazodpovednostizaškodu,ktoroujeprotiprávnekonanieškodcu.Kuškodenazdraví
došlo podľa záveru Úradu konaním žalovaného 18.3.2010. Žiadneho ďalšieho porušenia sa žalovaný

nedopustil, preto objektívna trojročná premlčacia doba začína plynúť od porušenia predpisov vedúcich
ku škode. Žaloba bola podaná 21.5.2014, teda po uplynutí trojročnej objektívnej premlčacej doby, ktorá
uplynula najneskôr 19.3.2013. Subjektívna dvojročná premlčacia doba plynie iba v rámci objektívnej a
nemôže ju prekročiť, preto aj subjektívna lehota uplynula najneskôr 19.3.2013.

5. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení Zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku, účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok, pričom podľa ustanovení § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené
inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362

ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§
359 CSP) proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods.
2 CSP) po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti a že odvolateľ použil zákonom
prípustný odvolací dôvod, preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a
dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP) s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných

podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd
prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať
úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku I. teda vo vyhovujúcej časti a v
súvisiacom výroku o náhrade trov konania teda vo výroku IV., vecne správny.

7.Pretožeodvolacísúdvplnomrozsahupreberásúdomprvejinštanciezistenýskutkovýstav,nazáklade
ktorého dospel k správnym skutkovým záverom a pretože v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu
prvej inštancie v preskúmavanej veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odvolací súd
konštatuje správnosť jeho dôvodov a už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie

rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na uplatnené odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre
ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť, nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi,
navyše ak tento neuviedol žiadne nové relevantné skutočnosti, s ktorými by sa nebol súd prvej inštancie
vysporiadal a ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku.

8. K odvolacím námietkam odvolací súd dodáva nasledovné:
Pokiaľ sa týka premlčania, tak v zmysle § 106 ods.1 OZ, subjektívna premlčacia doba začne plynúť
dňom, keď sa poškodený dozvie o škode, teda zistí skutkové okolnosti, z ktorých možno odvodiť vznik
majetkovej ujmy určitého druhu a rozsahu, teda okolnosti, z ktorých možno odvodiť vznik jeho majetkovej
ujmy a o tom, kto za škodu zodpovedá. Začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby podľa§ 106

ods.2 OZ je viazaný na udalosť, z ktorej škoda vznikla. Pojem udalosť, z ktorej škoda vznikla zahŕňa
nielen protiprávny úkon, či právne kvalifikovanú udalosť, ktoré viedli k vzniku škody, ale najmä vznik
škody samej. Túto udalosť nemožno stotožňovať len so škodnou udalosťou, keďže v takom prípade by
objektívna premlčacia doba mohla začať plynúť skôr ako ku škode na majetku vôbec došlo, prípadne
škoda by mohla vzniknúť až po uplynutí objektívnej premlčacej doby alebo by nemusela vzniknúť

vôbec. Subjektívna a objektívna doba môžu začať plynúť naraz, v takom prípade dôjde k premlčaniu
uplynutím subjektívnej doby. V danom prípade žalobcovi škoda vznikla až zaplatením pokuty, (ak by
pokutu nezaplatil, škoda by mu nevznikla),beh premlčacích lehôt v tomto prípade (uloženie pokuty
zamestnávateľovi za porušenie povinností, ktoré porušenie spôsobil zamestnanec) nemožno viazať na
porušenie povinností zamestnancom. Pred tým, ako pokutu zaplatil, nemohol žalobca jej zaplatenie

uplatňovať na súde od žalovaného. Súd prvej inštancie tak správne rozhodol o nedôvodnosti námietky
premlčania. Žalobca využil v správnom konaní riadny opravný prostriedok, žalovaný nebol účastníkom
správneho konania, nebolo povinnosťou žalobcu žiadať výsluch žalovaného v tomto konaní. Odvolací
súd sa nestotožnil ani s poslednou námietkou, že žalobca nepostupoval podľa ust. §191 ods.2 ZP,
nakoľko mal za to, že toto prerokovanie nemá charakter procesnoprávnej podmienky, ktorá by žalobcovi

ako zamestnávateľovi bránila uplatniť nárok na súde.

9. Vzhľadom k všetkým vyššie uvedeným skutočnostiam preto odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutom výroku I. a IV. podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.10. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP
v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, nakoľko v odvolacom konaní bol v celom rozsahu úspešný

žalobca.

11. Uvedený rozsudok bol v senáte prijatý pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).