Rozsudok ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. apríl 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11Scud/16/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014200789
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Magdaléna Želinská

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8014200789.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Magdalény Želinskej a členiek

senátu JUDr. Viery Zoľákovej, JUDr. Evy Slávikovej, v právnej veci žalobcu S. Y. S. nar. XX.Q. XXXX,
trvale bytom C. XX-XXX S., V., právne zastúpený V4 Legal, s.r.o., so sídlom Tvrdého č. 4, Žilina, proti
žalovanej Sociálnej poisťovni, ústrediu, so sídlom v Bratislave, Ul. 29. augusta č. 8 a 10, o preskúmanie
zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 27.januára 2014 jednohlasne
takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozhodnutie žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 27.januára 2014 a v r a c i avec
žalovanej na ďalšie konanie podľa § 250j ods. 2 písm. c/, d/ O.s.p.

Z a v ä z u j e žalovanú nahradiť žalobcovi trovy konania v sume 841,96 eur, ktoré je povinná zaplatiť
právnemu zástupcovi žalobcu V4 Legal, s.r.o., do 10 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

V preskúmavanej veci sa žalobca žalobou podanou v zákonnej lehote domáha preskúmania zákonnosti
postupu a rozhodnutia žalovanej tak, ako je identifikované v úvodnej časti rozsudku, ktoré žiadal zrušiť
a vrátiť vec žalovanej na ďalšie konanie a priznať náhradu trov konania.

Žalobu odôvodnil tým, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaná sa stotožnila s odôvodnením

prvostupňového orgánu - Sociálnej poisťovne, pobočky v E. č. XXX-X/XXXX-D..

Žalobca namietal, že druhostupňový správny orgán sa v odôvodnení rozhodnutia obmedzil na tvrdenie,
že žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenia a povinné
poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy od 01.03.2012 z dôvodu, že na základe
kontroly, ktorá bola zameraná na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území
Slovenskej republiky, sa nepodarilo preukázať na základe relevantných skutočností, že vo vzťahu k

žalobcovi sa od 01.03.2012 vzťahuje slovenská legislatíva.

Žalobca ďalej poukázal na to, že žalovaná argumentuje praktickou príručkou - právne predpisy, ktoré sa
vzťahujú na zamestnancov v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku, ktorá
má len odporúčací charakter, pričom žalovaná uviedla, že jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie
miesta výkonu činnosti, a teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho
zabezpečenia je určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikanie.

Žalobca argumentoval tým, že podľa jeho názoru v súlade s aplikáciou postupu uvedeného v
článku 16 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovil postup
vykonávania nariadenia zabezpečenia styčný orgán štátu bydliska žalobcu, poľská inštitúcia sociálnehozabezpečenia určila listom zo dňa 17.05.2012, že sa na žalobcu vzťahujú uplatniteľné predpisy
Slovenskej republiky a to argumentujúc článkom 13 ods. 3 Nariadenia Európskeho parlamentu a
Rady 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, podľa ktorého osoba, ktorá zvyčajne

vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v
odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť
ako zamestnanec. Predbežné určenie slovenskej legislatívy ako legislatívy uplatniteľnej sa stalo
definitívnym, pretože s poukazom na článok 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia sociálna poisťovňa
do dvoch mesiacov, odkedy bola o tejto skutočnosti informovaná, nenamietala určenie slovenských

právnych predpisov ani k veci nezaujala odlišné stanovisko. Žalobca má za to, že sociálnej poisťovni
ako príslušnej inštitúcii dotknutého členského štátu nie sú známe skutočnosti, ktoré by boli v rozpore
s predbežným určením legislatívy. Uplynutím dvojmesačnej lehoty zaniká nielen právny nárok, ale aj
oprávnenie. Právny úkon spočívajúci v uvedení nesúhlasného stanoviska - rozhodnutia po uplynutí tejto
lehoty je v rozpore s právnymi predpismi Európskej únie, a teda je protiprávny. Žalobca podlieha v oblasti
sociálneho zabezpečenia právnym predpisom Slovenskej republiky.

Žalobca uviedol, že žalovaný v procesnom postupe vydania rozhodnutia o odvolaní nesprávne (neúplne)
zistil skutkový stav a na nesprávne zistený skutkový stav aplikoval nesprávny hmotnoprávny predpis, a
preto považuje rozhodnutie žalovanej vo veci odvolania proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka
E.voveciurčeniapoisteniazapostupvrozporesozákonom.Poukázalnato,ževčasekontrolysociálnej

poisťovne vykonanej od 26.02.2013 do 07.03.2013 u zamestnávateľa, na ktorú žalovaná odkazuje
v odôvodnení rozhodnutia, neboli zistené žiadne nedostatky. Žalobca zastáva názor, že výsledky
kontroly ako relevantné zistenia neboli podkladom pre rozhodnutie, pretože s poukazom na správu o
kontrole č. XXXXX-X/XXXX-D. neboli zistené žiadne pochybenia ani nedostatky a nepreukázala sa ani
skutočnosť, že by k výkonu závislej činnosti zamestnancov v zmysle pracovných zmlúv nedochádzalo.

V tejto súvislosti žalobca uviedol, že kontrola bola zameraná na skúmanie reálneho výkonu činnosti
všetkých zamestnancov zamestnávateľa v období od 01.02.2012 do 26.02.2012, pričom žiadne iné
individuálne šetrenia týkajúce sa žalobcu uskutočnené neboli. Počas kontroly bola predložená pracovná
zmluva, výplatné listiny, mzdové listy a evidencia dochádzky. Žalobca tak predložil všetku dokumentáciu
zamestnanca, ktorú od neho možno rozumne požadovať, čím bolo logicky dôkazné bremeno v

súvislosti s reálnym výkonom jeho závislej činnosti vyčerpané. Žalobca ani zamestnávateľ nie sú povinní
disponovať inými dokumentmi a dôkazmi, pokiaľ to platné právne predpisy explicitne neuvádzajú.
Žalobca zdôraznil, že zo správy a jej záverov vyplýva, že nedostatky vo výkone činnosti zamestnancov
zistené neboli. V odôvodnení rozhodnutia táto skutočnosť absentuje, a teda uvedené dokumenty a
výsledky kontroly neboli podkladom rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 209 Zákona o sociálnom

poistení napriek tomu, že boli riadne predložené. V nadväznosti na uvedené argumentoval rozsudkom
Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 8Szd/1/2012, v zmysle ktorého zistenie porušenia povinností nemožno
vykladať ako jednoduchú vedomosť administratívneho orgánu, resp. jeho pracovníkov, v priebehu
určitého, bližšie nešpecifikovaného postupu, hoc aj neformálnu, o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu,
že došlo k porušeniu zákona. Zistenie nedostatkov musí mať podklad v určitej objektívnej skutočnosti,

ktorou je práve vypracovanie protokolu.

Za účelom skúmania reálneho výkonu činnosti zamestnancov zamestnávateľa žalobcu vykonala
sociálna poisťovňa dňa 05.11.2013 kontrolu. Žalobca zastáva názor, že výsledky kontroly 2 ako
relevantné zistenia neboli podkladom pre rozhodnutie, pretože s poukazom na správu o kontrole č.

XXXXX-X/XXXX-D. neboli zistené žiadne pochybenia ani nedostatky. V tejto súvislosti konštatoval,
že kontrola 2 bola zameraná na skúmanie reálneho výkonu činnosti všetkých zamestnancov
zamestnávateľa v období od 01.02.2012 do 05.11.2013, pričom žiadne iné individuálne šetrenia týkajúce
sa žalobcu uskutočnené neboli. Zdôraznil, že zo správy 2 a jej záverov vyplýva, že nedostatky vo výkone
činnosti zamestnancov zistené neboli. V odôvodnení rozhodnutia táto skutočnosť absentuje, a teda ani

výsledky kontroly 2 (okrem výsledkov kontroly) neboli podkladom rozhodnutia v zmysle ustanovenia §
209 Zákona o sociálnom poistení.

Žalobca namietal, že žalovaná prijala zovšeobecňujúci záver, že na základe vykonanej kontroly
zamestnávateľ nespĺňa podmienky registrácie sídla alebo miesta podnikania napriek tomu, že za týmto

účelom nebola vykonaná žiadna kontrola. Okrem toho sídlom zamestnávateľa je v zmysle zápisu v
obchodnom registri adresa v Slovenskej republike, riadiacim orgánom je konateľ, ktorý riadi spoločnosť
zoSlovenskejrepubliky,pričomnejdevždyosídlospoločnosti,alevzhľadomnacharakterpodnikateľskej
činnosti a aktívny trh o celé územie Slovenskej republiky.Navyše, ak by aj dotknutá inštitúcia členského štátu (sociálna poisťovňa) mala za to, že osoba
nevykonáva činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky, túto skutočnosť treba posudzovať

z pohľadu hneď niekoľkých ukazovateľov, ak sú k dispozícii a s ohľadom na celkovú situáciu,
ktorá sa danej osoby týka, teda individuálne. Žalovaná sa len formálne vysporiadala so zistením
skutočného stavu veci a rozhodnutie prakticky neodôvodnila. Paušálne poukázanie na ustanovenia
právnych predpisov a nedôsledné vysporiadanie sa s individuálnou situáciou žalobcu je nedostatočné a
nezákonné, odporujúce požiadavke na riadne zistenie skutočného stavu veci a na riadne odôvodnenie

rozhodnutia. Ak by počas kontroly boli zistené nedostatky, prijatie zovšeobecňujúceho záveru, že k
reálnemu výkonu činnosti žalobcu nedochádza, nemožno potom aplikovať na obdobie po kontrole,
pretože nebolo jej predmetom, a teda nemôže byť ani podkladom pre rozhodnutie.

Rozhodujúcim faktorom na posúdenie a určenie uplatniteľnej legislatívy je v zmysle príručky určenie
registrovaného sídla. V tejto súvislosti žalovaná v odôvodnení rozhodnutia poukázala na judikatúru

Súdneho dvora Európskej únie, konkrétne na prípad Planzer Luxembourg Sarl C-73/06, podľa ktorého
určenie miesta sídla hospodárskej činnosti predpokladá zohľadnenie súhrnu faktorov, medzi ktorými
sa v prvom rade nachádza sídlo, miesto ústredia, miesto stretnutia riadiacich osôb spoločnosti a
miesto obvykle totožné, v ktorom sa rozhoduje o všeobecnej politike. Iné faktory, ako napríklad
bydlisko riadiacich osôb, miesto konania valného zhromaždenia, miesto uloženia správnych a účtovných

dokumentov a miesto hlavného priebehu finančných činností, najmä bankových, sa môžu zohľadniť tiež.
Žalovaná sa obmedzila na všeobecné konštatovanie, že zamestnávateľ nespĺňa uvedené kritéria, je tzv.
schránkovou firmou a miestom jeho podnikania nie je Slovenská republika.

Žalobca má za to, že vyššie uvedené tvrdenie žalovaná dostatočne neodôvodnila a zároveň iné zistené

skutočnosti v rámci kontroly a kontroly 2 pri vyhodnotení registrovaného sídla v rozhodnutí chýbajú.
Poukázal na skutočnosť, že riadiace osoby spoločnosti sa za účelom pracovných stretnutí a riešenie
prevádzkových záležitostí stretávajú v sídle spoločnosti v Slovenskej republike, kde uchovávajú účtovné
doklady, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy a faktúry. Na základe uvedeného je podľa názoru žalobcu
miestomsídla,miestomstretnutiariadiacichosôb,miestomuloženiasprávnychaúčtovnýchdokumentov

a miestom hlavného priebehu finančných činností je Slovenská republika. Povaha práce zamestnancov
zamestnávateľa v zmysle pracovných zmlúv si vyžaduje spravidla prácu v teréne, na území Slovenskej
republiky, kedy prenajaté priestory zamestnanci nevyužívajú. Z toho je tiež zrejmé, akú pozornosť
venovala žalovaná riadnemu zisteniu skutkového stavu a individuálnemu prístupu ku každému prípadu.

V nadväznosti na vyššie uvedené žalobca prezentuje názoru, že žalovaná sa nedostatočne vyrovnala
so skutkovým stavom a so skutočnosťami nevyhnutnými pre vydanie rozhodnutia. Zamestnávateľa
nemožno označiť za tzv. schránkovú firmu, pretože pri zohľadnení vyššie uvedených faktorov nie sú
individuálne splnené kritéria tohto pojmu.

Žalobca dôvodil, že podľa bodu 8 nariadenia všeobecná zásada rovnakého zaobchádzania je
mimoriadne dôležitá pre pracovníkov, ktorí nemajú bydlisko v členskom štáte ich zamestnania, vrátane
cezhraničných pracovníkov. Podľa bodu 11 nariadenia prispôsobenie faktov alebo udalostí, ku ktorým
dochádza v jednom členskom štáte, nemôže v žiadnom prípade viesť k tomu, aby sa iný členský štátu
stal príslušným alebo jeho právne predpisy uplatniteľnými.

Koordinácia systému sociálneho zabezpečenia je založená na štyroch základných princípoch, z ktorých
základným je princíp rovnakého zaobchádzania, v zmysle ktorého podliehajú migrujúce osoby na území
členských štátov rovnakým povinnostiam a využívajú rovnaké výhody ako štátni občania dotknutého
štátu. Zakazuje sa akákoľvek diskriminácia na základe štátneho občianstva.

Žalobca ďalej namietal, že sociálna poisťovňa svojim konaním porušuje vyššie uvedený princíp
rovnakého zaobchádzania, pretože ide o celoslovenský diskriminačný postup voči tým zamestnancom,
ktorí sú občanmi V. republiky. Princíp rovnakého zaobchádzania je nepochybne porušený tiež tým,
že u iných zamestnancov zamestnávateľa, ktorí vykonávajú tú istú prácu, za tých istých podmienok,

a vo vzťahu ku ktorým boli kontrolným orgánom predložené tie isté doklady, sú zamestnanci, kde
sociálna poisťovňa rozhodla, že podliehajú slovenskej legislatíve ako legislatívne uplatniteľnej. Žalobca
má za to, že práva a právom chránené záujmy žalobcu boli dotknuté v dôsledku nedodržania zásady
rovnakého zaobchádzania. Žalovaná nerešpektovala individuálnosť konania, nezávislosť a nestrannosťrozhodovania. V tejto súvislosti dal súdu do pozornosti absolútne diskriminačný charakter oznámenia
žalovanej týkajúce sa spoločností, ktoré na území Slovenskej republiky vykonávajú činnosť ako tzv.
schránkové firmy, v ktorom žalovaná uvádzala, že u zamestnancov uvedených firiem, u ktorých doteraz

nebolo rozhodnuté, akým právnym predpisom podliehajú, pričom na základe kontrol vykonaných
sociálnou poisťovňou bolo konštatované, že ide o tzv. schránkové formy a na území Slovenskej republiky
nedochádza k reálnemu výkonu činnosti ich zamestnancov, príslušná pobočka sociálnej poisťovne vydá
rozhodnutieonevznikupoistenia,t.j.ženepodliehajúslovenskýmprávnympredpisom.Uvedenéevokuje
asmerujekvydávaniurozhodnutíšablónovéhocharakterusabsenciouspoľahlivozistenéhoskutočného

stavu ako podkladu pre rozhodnutie. Takéto konanie žalovanej je absolútne nezlučiteľné s princípmi
právneho štátu.

Žalovaná sa k veci vyjadrila v písomnom podaní zo dňa 20.08.2014 a navrhla žalobu ako nedôvodnú
zamietnuť.

Vo vyjadrení zotrvala na zistenom skutkovom stave a právnom názore uvedenom v napadnutom
rozhodnutí a dôvodila, že základnou úlohou koordinačných nariadení je určiť uplatniteľnú legislatívu,
ktorá sa bude v oblasti sociálneho zabezpečenia vzťahovať na zamestnancov a samostatne zárobkovo
činné osoby počas výkonu činnosti v rámci Európskeho spoločenstva. Uplatniteľná legislatíva sa určuje
na základe všeobecných a osobitných pravidiel ustanovených v nariadení, ktoré majú výhradný účinok,

t.j. neumožňujú, aby si dotknutá osoba mohla vybrať výhodnejší systém sociálneho zabezpečenia.
Koordinačné nariadenia sú primárne založené na princípe lex loci laboris, a teda príslušnou legislatívou
je zvyčajne legislatíva členského štátu, na ktorého území vykonáva dotknutá osoba činnosť. Ide o
všeobecné pravidlo určovania uplatniteľných právnych predpisov upravené v článku 11 (3) základného
nariadenia.

Pri uplatnení osobitných pravidiel upravených v článku 13 základného nariadenia sa na osobu vzťahuje
uplatniteľná legislatíva štátu, v ktorom je fyzická osoba zamestnaná. V oboch prípadoch je však pri
určovaní uplatniteľnej legislatívy rozhodujúci nielen status osoby ako zamestnanca, ale aj reálny výkon
činnosti za účelom zamedzenia manipulácii s uplatniteľnými právnymi predpismi a ich zneužívania v

tejto oblasti. Samotná skutočnosť, že fyzická osoba má uzatvorenú pracovnú zmluvu, neznamená, že
na území Slovenskej republiky činnosť zamestnanca aj vykonáva. Napriek tomu, že pojem reálneho
výkonu činnosti nie je explicitne zadefinovaný v nariadení, v pravidlách určujúcich uplatniteľnú legislatívu
ustanovených v hlave II. nariadenia je pojem reálneho výkonu činnosti jedným z faktorov na posúdenie
a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia.

Splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy v súlade s koordinačnými nariadeniami,
ktoré upravujú oblasť sociálneho zabezpečenia, je oprávnená kontrolovať inštitúcia ustanovená na
tento účel, ktorá je zároveň inštitúciou oprávnenou na určenie uplatniteľnej legislatívy, t.j. na území
Slovenskej republiky - Sociálna poisťovňa. V niektorých prípadoch, ak ide o podozrenie, že zo strany

zamestnávateľov dochádza k obchádzaniu právnych predpisov sociálneho zabezpečenia (bez rozdielu
národnosti či štátnej príslušnosti) uskutočňuje sociálna poisťovňa kontroly týkajúce sa preverenia
reálneho výkonu činnosti zamestnancov v spolupráci s národným inšpektorátom práce. Na základe
výsledkov kontrol boli vyhodnotené ako firmy, ktorých zamestnanci reálne vykonávajú činnosť na území
SR aj firmy, ktoré zamestnávajú prevažne zamestnancov s bydliskom na území V. republiky. Títo

zamestnanci boli naďalej ponechaní v systéme sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky.

Žalovaná uviedla, že je povinná vykonávať kontrolu splnenia podmienok na určenie uplatniteľnej
legislatívy vždy, ak príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie
uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy a požiada

sociálnu poisťovňu za týmto účelom o poskytnutie potrebných údajov. V každom takomto prípade je
Sociálna poisťovňa povinná preveriť relevantné skutočnosti a informovať každý členský štát Európskej
únie, ktorý požiadal Sociálnu poisťovňu o spoluprácu, nielen V. republiku o zistených skutočnostiach.
Povinnosť príslušných orgánov a inštitúcií členských štátov navzájom spolupracovať, vzájomne sa
informovať o relevantných skutočnostiach a poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou priamo

vyplýva z článku 76 základného nariadenia. Orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú aj v oblasti
boja proti podvodom a omylom v rámci základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, čo vyplýva
z rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18. marca
2010.Sociálna poisťovňa ústredie konštatovala, že kontroly zamerané na reálny výkon činnosti zamestnancov
na území Slovenskej republiky, ktorí majú bydlisko v V. republike, začala Sociálna poisťovňa

vykonávať na základe podnetov poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS (Základ Ubezpieczeň
Spolecznych), B.. Vo viacerých prípadoch ZUS B. žiadala Sociálnu poisťovňu o informáciu, či dotknuté
osoby vykonávajú činnosť zamestnanca na území Slovenskej republiky, kde má zamestnávateľ sídlo.
ZUS B. zdôvodnila svoju žiadosť tým, že v posledných rokoch na území V. republiky vznikli firmy, ktoré
sprostredkovávajú pre poľské samostatne zárobkovo činné osoby úväzok v iných členských štátoch. V

mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc V.
republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie v V. republike z podnikateľskej
činnosti, ktorú v V. republike vykonávajú.

Taktiež sociálna poisťovňa zaznamenala v predchádzajúcich rokoch nárast registrácii tzv. „V.
zamestnávateľov“, ktorí prihlásili na povinné sociálne poistenie zamestnancov v pracovnoprávnom

vzťahu, ktorých príjem sa pohyboval v rozpätí od 25,00 eur do 50,00 eur a pracovná činnosť v rozsahu 4
až 10 hodín mesačne, preto ako inštitúcia príslušná na vykonávanie ustanovení základného nariadenia
a vykonávacieho nariadenia, bola oprávnená preveriť, či nedochádza zo strany osôb s bydliskom v V.
republike k obchádzaniu právnych predpisov sociálneho zabezpečenia a k zneužívaniu slovenského
systému sociálneho zabezpečenia.

Na základe podnetu ZUS B. a z dôvodu pretrvávajúceho trendu narastajúceho počtu registrovaných „V.
zamestnávateľov“vzbudzujúcehopodozreniezozneužívaniasystémuverejnéhozdravotnéhopoistenia,
ktoré avizovala najmä ZP Dôvera a Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, Sociálna poisťovňa
vykonala a naďalej vykonáva kontroly reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej

republiky, ktorí majú bydlisko v V. republike, a ktorých zamestnávateľ má sídlo na území Slovenskej
republiky, pričom o zistených skutočnostiach informuje príslušnú inštitúciu sociálneho zabezpečenia
v V. republike. Následne, len v tých prípadoch, kde sa nepreukáže reálny výkon činnosti dotknutého
zamestnanca na základe špecifických kritérií, rozhoduje Sociálna poisťovňa o tom, že zamestnancovi
nevzniklo, resp. zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné

poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy. V prípade, ak sociálna poisťovňa už vystavila
zamestnancom formulár E 101 SK/PD A1, títo zamestnanci podliehajú slovenskej legislatíve až do
dňa platnosti formulárov a sociálna poisťovňa tieto formuláre spätne neruší. Následne po ukončení
platnosti príslušného formulára sociálna poisťovňa rozhoduje o zániku sociálneho poistenia dňom,
ktorým platnosť formulára skončila. Ak sa jedná o zamestnancov, ktorým doteraz nebol vystavený

formulár PD A1 o určení uplatniteľnej legislatívy, a na základe kontrol vykonaných sociálnou poisťovňou,
nebol preukázaný reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky a splnenie
podmienok registrovaného sídla zamestnávateľa, sociálna poisťovňa rozhoduje o tom, že dotknutému
zamestnancovi povinné sociálne poistenia na území Slovenskej republiky nevzniklo.

O uvedených skutočnostiach bola v súlade s článkom 76 (4) základného nariadenia informovaná
centrála poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS vo B. listom číslo: XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa
25.07.2013, na ktorý žalobca v žalobe poukazuje. V. inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS B. listom
č. XXXXXXX/XXX/XX/XXXX zo dňa 10.10.2013 tieto skutočnosti akceptovala.

Žalovaná zdôraznila, že na určenie miesta výkonu činnosti zamestnancov je nevyhnutné posúdiť, či
registrované sídlo alebo miesto podnikania zamestnávateľa spĺňa základné kritéria, na základe ktorých
je možné dospieť k záveru, že zamestnanci tohto zamestnávateľa činnosť reálne vykonávajú. Splnenie
kritérií registrovaného sídla je jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti, a
teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia. Sociálna

poisťovňapriposudzovanísplneniakritériíregistrovanéhosídlavychádzalaz„PraktickejpríručkyPrávne
predpisy, ktoré sa vzťahujú na zamestnancov v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a
vo Švajčiarsku“, a ktorá sa uplatňuje v rámci celej Európskej únie.

Pred vydaním napadnutého rozhodnutia v čase od 26.02.2013 do 07.03.2013 vykonala Sociálna

poisťovňa, pobočka E. kontrolu zameranú na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov
na území Slovenskej republiky. Z kontrolných zistení vyplýva, že na adrese sídla spoločnosti nemá
zamestnávateľ samostatnú kanceláriu (na uvedenej adrese sídlia aj iné spoločnosti). V čase kontroly sa
v sídle zamestnávateľa nenachádzal žiadny zamestnanec ani konateľ spoločnosti C. s.r.o.. Z uvedenéhodôvodu konateľ spoločnosti U. W., s.r.o., ktorý sídli na adrese V. XX, E., a ktorý podľa jeho vyjadrenia
v prípade potreby sprístupní konateľovi spoločnosti priestory, dohodol na 04.03.2013 osobné stretnutie
medzi konateľom spoločnosti a zamestnancami sociálnej poisťovne. Podľa vyjadrenia p. F. X. Q.ńského,

konateľa spoločnosti C. s.r.o. všetci zamestnanci spoločnosti roznášajú letáky na požiadanie poľských
firiem po rôznych mestách na území Slovenskej republiky, pričom prácu in zadáva zamestnávateľ
telefonicky, emailom alebo poštou, o čom predložil doklad „Príkaz na vykonanie práce“. Z uvedeného je
zrejmé, že činnosť spoločnosti zamestnávateľa neriadi bezprostredne zo sídla spoločnosti. Zamestnanci
sa na miesto stretnutia dopravia individuálne. So zamestnancami sú uzatvárané pracovné zmluvy na 10

hodín mesačne. Počet hodín, ktoré majú zamestnanci za mesiac odrobiť a k tomu prislúchajúca mzda
za vykonanú prácu, vzbudzujú odôvodnené pochybnosti o rentabilnosti, keďže zamestnanci dochádzajú
z V. republiky na územie Slovenskej republiky individuálne. Doklady preukazujúce reálny výkon práce
zamestnanca na určenom mieste v určený deň, napr. vyúčtovanie cestovných nákladov alebo cestovné
príkazy, z ktorých by bolo zrejmé, že zamestnanec vykonával prácu na určenom mieste, predložené
neboli. Dochádzať z V. republiky do rôznych miest Slovenskej republiky a odpracovať napr. 3 hodiny

denne, keďže maximálny pracovný čas uvedený na pracovných zmluvách je 10 hodín mesačne, sa javí
ako neefektívne a vyvoláva podozrenie z obchádzania právnych predpisov V. republiky.

Žalovaná poukázala aj na záznam z pracovného stretnutia číslo: XXXXX-X/XXXX-D. zo dňa 07.03.2013,
ktorý bol prerokovaný a podpísaný konateľom spoločnosti C. s.r.o., t.j. so zamestnávateľom žalobcu.

Po vyhodnotení skutkového stavu veci pristúpila Sociálna poisťovňa, pobočka E. k vydaniu
prvostupňových rozhodnutí, ktorými rozhodla, že dotknutým zamestnancom, ktorých zamestnávateľ C.
s.r.o. prihlásil na sociálne poistenie v pobočke sociálnej poisťovne, nevzniklo, resp. zaniklo povinné
nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa

slovenskej legislatívy.

Sociálna poisťovňa, pobočka E. sa opätovne snažila o vykonanie kontroly reálneho výkonu činnosti u
zamestnávateľa žalobcu dňa 05.11.2013, pričom zo záznamu č. XXXXX-X/XXXX-D. o vykonaní kontroly
zameranej na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky

vyplýva, že v čase vykonanej kontroly na adrese zamestnávateľa uvedenej vo výpise z obchodného
registra nebol prítomný ani konateľ spoločnosti C. s.r.o. ani žiadny zo zamestnancov, a preto sa kontrolu
nepodarilo vykonať.

Vo vzťahu k námietke žalobcu, že sociálna poisťovňa nevykonala individuálne šetrenie týkajúce sa

žalobcu, žalovaná uviedla, že sociálna poisťovňa na základe skutkových zistení dospela k záveru,
že zamestnávateľ žalobcu nespĺňa kritéria stanovené na určenie registrovaného sídla alebo miesta
podnikania, a preto je nutné z tejto skutočnosti vychádzať aj vo vzťahu ku každému zamestnancovi tohto
zamestnávateľa, t.j. aj vo vzťahu k žalobcovi.

Súvzťažne žalovaná uviedla, že vznik a zánik povinného nemocenského poistenia, povinného
dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti zamestnanca nie je podmienený
podaním prihlášky alebo odhlášky z tohto poistenia. Prihláška na sociálne poistenie teda nemá
konštitutívne účinky, ale len deklaruje právnu skutočnosť, s ktorou zákon (v danom prípade nariadenie)
spája vznik povinného sociálneho poistenia. Prihláška do poistenia nemôže zakladať povinné sociálne

poistenie a taktiež nemôže deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia v rozpore s koordinačnými
nariadeniamiEurópskejúnie.Vychádzajúczuvedeného,akniejeurčenáslovenskálegislatíva,prihláška
zamestnanca do sociálneho poistenia je právne neúčinná.

Druhostupňový správny orgán konštatoval, že v danom prípade žalobca nemal vystavený formulár PD

A1. Vzhľadom na to, že zamestnávateľ žalobcu prihlásil žalobcu do sociálneho poistenia od 01.03.2012
v pobočke sociálnej poisťovne a podanie prihlášky nemôže deklarovať vznik povinného sociálneho
poistenia v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie, Sociálna poisťovňa, pobočka E.
rozhodla, že žalobcovi týmto dňom nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové
poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy. Sociálna poisťovňa konala

v súlade s postupom, o ktorom informovala ZUS B. listom zo dňa 25.07.2013, a ktorý bol poľskou
inštitúciou sociálneho zabezpečenia akceptovaný, z čoho je zrejmé, že na žalobcu sa od 01.03.2012
bude vzťahovať V. legislatíva.Obstaranie podkladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky sociálnej poisťovne. Organizačná
zložka sociálnej poisťovne nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania, ale je povinná vykonať z
vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu

veci. Organizačná zložka sociálnej poisťovne je oprávnená rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu
vykoná, pričom dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo
vzájomnej súvislosti, z čoho vyplýva, že je vecou organizačnej zložky sociálnej poisťovne, či určitú
skutočnosť považuje za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú alebo či treba vykonať dôkazy ďalšie,
alebo či si treba obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie. Sociálna poisťovňa má za to, že dôkazy,

ktoré mala k dispozícii, boli postačujúce na zistenie skutkového a právneho stavu veci odôvodňujúceho
výrok napadnutého rozhodnutia.

Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu, že sociálna poisťovňa porušuje princíp rovnakého zaobchádzania a
uplatňuje diskriminačný postup voči tým zamestnancov, ktorí sú občanmi V. republiky, uviedla, že nie
je opodstatnené. Na základe schválených postupov pobočky sociálnej poisťovne rozhodujú o zániku

sociálneho poistenia po skončení platnosti formulárov E 101/PD A1, resp. o nevzniku povinného
sociálneho poistenia, ak nebolo definitívne rozhodnuté o uplatniteľnej legislatíve, vo vzťahu ku všetkým
zamestnancom bez rozdielu národnosti, či štátnej príslušnosti. V situácii osôb, ktorých bydlisko sa
nachádza na území Slovenskej republiky, neexistuje cudzí prvok, a teda na situáciu takýchto osôb sa
koordinačné právne predpisy ES nevzťahujú. V týchto prípadoch sa na dotknuté osoby vzťahuje výlučne

vnútroštátna legislatíva upravujúca sociálne a zdravotné poistenie zamestnancov. Fyzická osoba sa
považuje na účely sociálneho poistenia za zamestnanca, ak sú splnené zákonné podmienky (existencia
právneho vzťahu a príjem). Platnosť pracovnoprávneho vzťahu sú oprávnené preskúmať len súdy, a
preto sa uplatniteľná legislatíva posudzuje podľa koordinačných nariadení ES, ktoré sú nadradené
vnútroštátnym právnym predpisom. U osôb s bydliskom v V. republike cudzí prvok existuje, a preto

sa uplatniteľná legislatíva posudzuje podľa koordinačných nariadení ES. Ak nie sú splnené kritéria na
uplatnenie článku 13 (3) základného nariadenia, dotknutá osoba podlieha legislatíve štátu určeného
podľa článku 11 (3) základného nariadenia.

Z uvedeného teda je nepochybné, že žalobca sa domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutia a

postupu žalovanej podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku upravujúcej správne súdnictvo.

Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. - v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia
- v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy,

orgánovúzemnejsamosprávy,akoajorgánovzáujmovejsamosprávyaďalšíchprávnickýchosôb,akoaj
fyzickýchosôb,pokiaľimzákonzverujerozhodovanieoprávachapovinnostiachfyzickýchaprávnických
osôb v oblasti verejnej správy.

Podľa § 244 ods. 3 O.s.p. - rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi

v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a
povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy
alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu
sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Druhá hlava piatej časti Občianskeho súdneho poriadku v ustanovení § 247 až § 250k upravuje
rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov.

Podľa § 247 ods. 1 O.s.p. - podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho

orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia - pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je
predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných
prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť.

Z predloženého administratívneho spisu súd zistil, že Sociálna poisťovňa, pobočka E. rozhodnutím zo
dňa 08.10.2013 č. XXXXX-X/XXXX-D. ako orgán príslušný podľa ustanovenia § 178 ods. 1 písm. a/
bod prvý zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov rozhodovať ovzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch podľa § 210 ods. 1 Zákona o
sociálnom poistení rozhodla tak, že pánovi S. Y. S.... nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné
dôchodkovépoistenieapovinnépoistenievnezamestnanostiakozamestnancoviC.s.r.o.od01.03.2012

podľa slovenskej legislatívy.

V úvode odôvodnenia rozhodnutia prvostupňový správny orgán poukázal na uplatňovanie Nariadenia
(ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho
zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16.septembra

2009 (ďalej len základné nariadenie) a vykonávacie Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES)
č. 987/2009 zo dňa 16.septembra 2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004.

Citoval základné nariadenie a to článok 11 (3), podľa ktorého s výhradou článku 12 až 16 osoba
vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte
podlieha právnym predpisom tohto členského štátu.

V súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu, základné nariadenia v
článku 13 stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo
viacerých členských štátoch.

Článok 13 (1) základného nariadenia v znení účinnom do 27.júna 2012 upravoval, že osoba, ktorá
zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch, podlieha
a/právnympredpisomčlenskéhoštátubydliska,aktakátoosobavykonávapodstatnúčasťsvojejčinnosti
v tomto členskom štáte, alebo ak je zamestnaná vo viacerých podnikoch, alebo ju zamestnáva viacero
zamestnávateľov, ktorých registrované sídlo alebo miesto podnikania v odlišných členských štátoch,

alebo
b/ právnym predpisom členského štátu, v ktorom registrované sídlo alebo miesto podnikania podniku
alebozamestnávateľazamestnávajúcehodanúosobu,aktátoosobanevykonávapodstatnúčasťsvojich
činností v členskom štáte svojho bydliska.

Dôvodila tiež článkom 13 (3) základného nariadenia, podľa ktorého osoba, ktorá zvyčajne vykonáva
činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských
štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec,
alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom
určeným v súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia.

Sociálna poisťovňa, pobočka E. konštatovala, že 26.02.2013 jej kontrolní zamestnanci vykonali kontrolu
v sídle zamestnávateľa, ktorá bola zameraná na overenie reálneho výkonu činnosti jeho zamestnancov.
KontrolnízamestnancivsídlespoločnostinaV.ul.č.XX,E.včasevykonaniakontrolynezistiliprítomnosť
žiadneho zamestnanca a taktiež nebol prítomný žiaden z konateľov spoločnosti a nebola zaznamenaná

ani prítomnosť vlastníkov spoločností. Poverení zamestnanci sociálnej poisťovne pobočky vypočuli aj
H.. Q.. Q. B., J., W. č. XXX, konateľa U. W., s.r.o., ktorá obchodná spoločnosť má sídlo na V. ul. č. XX
v E.. Podľa jeho vyjadrenia sa v deň kontroly v sídle spoločnosti nenachádzal žiaden zamestnanec ani
konateľ spoločnosti.

Správny orgán prvého stupňa na základe uvedenej skutočnosti dospel k záveru, že na základe
výsledkov kontroly nebolo preukázané, že pán S. Y. S. reálne vykonáva činnosť ako zamestnanec
na území Slovenskej republiky, a preto nemôže podliehať slovenským právnym predpisom ani podľa
jedného z vyššie citovaných článkov základného nariadenia. S poukazom na uvedenú skutočnosť
žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenia a povinné poistenie

v nezamestnanosti ako zamestnancovi C. s.r.o. od 01.03.2012 podľa slovenskej legislatívy, preto bolo
rozhodnuté výrokom rozhodnutia tak, ako súd cituje vyššie.

Na základe odvolania žalobcu rozhodla vo veci žalovaná rozhodnutím zo dňa 27.01.2014 č. XXXXX-X/
XXXX-BA podľa ustanovenia § 179 ods. 1 písm. b/ Zákona o sociálnom poistení a podľa § 218 ods. 2

tohto právneho predpisu tak, že odvolanie žalobcu zamietla a prvostupňové rozhodnutie potvrdila.

Výrok rozhodnutia odôvodnila tým, že poukázala na odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia,
odvolacie námietky žalobcu a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia v celom rozsahu mala zapreukázané, že prvostupňové rozhodnutie bolo vydané v súlade s príslušnou právnou úpravou. V
odôvodnení rozhodnutia citovala ustanovenia zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení
neskorších predpisov a to ustanovenie § 3 ods. 1 písm. a/, § 4 ods. 1, § 7 ods. 1 písm. c/ prvý bod, §

14 ods. 1 písm. a/, § 15 ods. 1 písm. a/, § 19 ods. 1.

Mala za preukázané, že žalobca je vedený v registri poistencov sociálnej poisťovne ako zamestnanec
zamestnávateľa C. s.r.o. od 01.03.2012. Uvedený zamestnávateľ vykonáva podnikateľskú činnosť na
základe zápisu v obchodnom registri OS G., oddiel: Sro, vložka:... pod obchodným menom C. s.r.o., H.:

XX XXX XXX, deň zápisu: 04.január 2012 a táto obchodná spoločnosť do registra zamestnávateľov,
ktorý vedie Sociálna poisťovňa, pobočka E., bol prihlásený 01.02.2012.

V ďalšej časti rovnako, ako prvostupňový správny orgán, aj žalovaná uviedla, že od vstupu SR do
Európskej únie sa od 01.05.2014 v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia a
to Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14.06.1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia

na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci
spoločenstva v znení neskorších zmien a doplnkov a jeho vykonávacie nariadenie Rady (EHS) č.
574/1972 z 21.03.1972.

Konštatovala, že od 01. mája 2010 sa uplatňujú nové koordinačné nariadenia a to Nariadenie (ES)

Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho
zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16. septembra
2009 (ďalej len „základné nariadenie") a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES)
č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004 (ďalej len „vykonávacie
nariadenie").

Žalovaná uviedla, že uplatniteľnú legislatívu a pravidlá sú upravené v II. hlave základného nariadenia,
ktorémajúzabezpečiť,abysanafyzickúosobunevzťahovalilegislatívydvochaleboviacerýchčlenských
štátov, v ktorých vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať
legislatíva žiadneho členského štátu.

V ďalšej časti odôvodnenia citovala články základného nariadenia a to čl. 11 (3), čl.13 (1), čl. 13 (3).
Dôvodila, že na účely správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, z
rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18. marca
2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci Nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a

Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia
vyplýva,žeorgányainštitúciečlenskýchštátovspolupracujúvoblastibojaprotipodvodomaomylom.Na
zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských
štátov na základe článku 76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa
informovať o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Ak

príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej
legislatívy, nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti
riešiť len spôsobom určeným v článku 6, 15 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť
sa na inštitúciu iného členského štátu (v danom prípade miesta výkonu práce). Príslušné inštitúcie
bezodkladne poskytujú alebo si medzi sebou vymieňajú všetky údaje nevyhnutné pre stanovenie a

určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie. Odovzdávanie údajov
sa spravidla uskutočňuje prostredníctvom inštitúcií príslušných na určenie uplatniteľnej legislatívy v
členskom štáte.

Sociálnej poisťovni bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS B., že

v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských samostatných podnikateľov
zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je
výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc V. republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov
na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v V. republike.

V súvislosti s posúdením uplatniteľnej legislatívy, za účelom správneho vykonania koordinačných
nariadení, bola inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS B. oprávnená požadovať preukázanie
relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a súvzťažne Sociálna poisťovňa, ktorá je
príslušná inštitúcia na uplatnenie určujúcej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinnározhodujúce skutočnosti preskúmať. Posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom zmysle môže len
orgán, ktorý je v mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu, v danom prípade
sociálna poisťovňa.

Sociálna poisťovňa, pobočka E. vykonala od 26.02.2013 do 07.03.2013 a dňa 05.11.2013 kontroly u
zamestnávateľa C. s.r.o. so zameraním na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území
Slovenskej republiky.

Jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti a teda aj na posúdenie a určenie
príslušnostikprávnympredpisomsociálnehozabezpečeniajeurčenieregistrovanéhosídlaalebomiesta
podnikania. Uvedené vyplýva z praktickej príručky Právne predpisy, ktoré sa vzťahujú na zamestnancov
v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku, a ktorá sa uplatňuje v rámci celej
Európskej únie. Cieľom tejto príručky je poskytnúť rozličným praktickým a administratívnym úrovniam,
ktoré sa podieľajú na realizácii konkrétnych ustanovení Spoločenstva, platný pracovný nástroj, ktorý má

pomôcť inštitúciám, zamestnávateľom a občanom v danej oblasti pri určovaní, právne predpisy ktorého
členského štátu sa uplatňujú za daných okolností.

Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosti v členskom
štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik,

ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto podnikania. Termín registrované sídlo alebo
miesto podnikania nie je v nariadení vymedzený. V judikatúre Súdneho dvora Európskej únie a v iných
nariadeniach Európskej únie však existuje množstvo usmernení, ktoré možno uplatniť pri prijímaní
rozhodnutia o určení miesta podnikania podniku, ktorý osobu zamestnáva.

Súdny dvor vypracoval na základe prípadu Planzer Luxembourg Sarl C-73/06, termíny, na základe
ktorých je možné určiť registrované sídlo alebo miesto podnikania zamestnávateľa. Podľa Súdneho
dvora určenie miesta sídla hospodárskej činnosti predpokladá zohľadnenie súhrnu faktorov, medzi
ktorými sa v prvom rade nachádza sídlo, miesto ústredia, miesto stretnutia riadiacich osôb spoločnosti
a miesto, obvykle totožné, v ktorom sa rozhoduje o všeobecnej podnikovej politike. Iné faktory, ako

napríklad bydlisko riadiacich osôb, miesto konania valného zhromaždenia, miesto uloženia správnych
a účtovných dokumentov a miesto hlavného priebehu finančných činností, najmä bankových, sa môžu
zohľadniť taktiež.

Žalovaná argumentovala, že vzhľadom na uvedené je zrejmé, že registrované sídlo alebo miesto

podnikania môžu byť uznané až po splnení určitých podmienok. Tieto kritéria spravidla skúma inštitúcia
v mieste bydliska na základe dostupných informácií alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom
štáte,kdemázamestnávateľregistrovanésídloalebomiestopodnikania.Vrámciskúmaniarelevantných
skutočností je potrebné preukázať miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu, dĺžku obdobia
od zriadenia podniku v členskom štáte, počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle,

miesto, kde je uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi, sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové
záležitosti, miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva, miesto náboru
zamestnancov, a pod.. Ak zamestnávateľ nespĺňa podmienky registrácie sídla alebo miesta podnikania,
nemôže sa na zamestnancov uplatňovať legislatíva štátu, v ktorom má zamestnávateľ registrované sídlo
alebo miesto podnikania.

Kontroly zamerané na overenie reálneho výkonu činností zamestnancov boli vykonané v sídle
zamestnávateľa V. XX, E.. V čase ohláseného začiatku vykonania prvej kontroly (26.02.2013) v sídle
spoločnosti nebola zistení prítomnosť žiadneho zamestnanca , nebol prítomný žiaden z konateľov
spoločnosti a nebola zaznamenaná ani prítomnosť vlastníkov spoločnosti. Kontrolní zamestnanci

vypočuli Q.. Q. B., J., W. č. XXX, konateľa spoločnosti U. W., s.r.o.,IČO:... (spoločnosť má sídlo na
V. ulici č. XX v E.), ktorá pre zamestnávateľa vykonáva účtovnícke práce. Dňa 04.03.2013 sa na
adrese registrovaného sídla zamestnávateľa nachádzali konateľ zamestnávateľa a piati zamestnanci.
V registrovanom sídle zamestnávateľa, kde sa nachádzajú doklady zamestnávateľa, nie je zriadená
samostatná kancelária. Pracovné zmluvy so zamestnancami sú uzatvorené na 10 hodín mesačne.

Podľa vyjadrenia konateľa zamestnávateľa všetci zamestnanci roznášajú letáky na požiadanie firiem po
rôznych mestách na území Slovenskej republiky, práca je zadávaná telefonicky, emailom alebo poštou
a zamestnanci sa na miesto stretnutia dopravia individuálne. Kontrolou vykonanou 05.11.2013 neboli
zistené žiadne nové skutočnosti v tejto veci.Z výsledkov kontroly vyplýva, že sídlo spoločnosti zamestnávateľa, uvedené vo výpise zo
živnostenského registra, nespĺňa základné kritéria registrovaného sídla spoločnosti.

Kontrolou zameranou na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej
republiky sa nepodarilo preukázať na základe relevantných skutočností, že na účastníka konania sa
od 01.03.2012 vzťahuje slovenská legislatíva, a preto Sociálna poisťovňa, pobočka E. rozhodla, že
účastníkovi konania nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné

poistenie v nezamestnanosti od 01.03.2012 podľa slovenskej legislatívy. Registračný list fyzickej osoby
- prihláška, ktorá má deklaratórne účinky, nemôže deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia v
rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie.

Na základe uvedených skutočností sociálna poisťovňa ústredie ako odvolací orgán dospela k záveru, že
účastníkovi konania povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie

v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívyod 01.03.2012 nevzniklo.

Konanie vo veciach sociálneho poistenia je osobitné konanie upravené v § 172 a nasl. Zákona o
sociálnom poistení. Konanie vo veci vzniku, prerušenia a zániku sociálneho poistenia v sporných
prípadoch je nedávkové konanie, ktoré vzhľadom na ustanovenie § 184 ods. 8 Zákona o sociálnom

poistení môže začať aj z podnetu organizačnej zložky sociálnej poisťovne.

Obstaranie podkladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky sociálnej poisťovne. Organizačná
zložka sociálnej poisťovne nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania ale je povinná vykonať z
vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu

veci. Organizačná zložka sociálnej poisťovne je oprávnená rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu
vykoná, pričom dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo
vzájomnej súvislosti, z čoho vyplýva, že je vecou organizačnej zložky sociálnej poisťovne, či určitú
skutočnosť považuje za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú alebo či treba vykonať dôkazy ďalšie,
alebo či si treba obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie.

Primárnou námietkou žalobcu v žalobe je, že bol nezákonný postup správnych orgánov, pretože
žalobcovi poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia - ZUS listom zo dňa 17.05.2012 určila, že sa
na neho vzťahujú uplatniteľné predpisy Slovenskej republiky argumentujúc čl. 13 ods. 3 Nariadenia
Európskeho parlamentu a Rady 883/2004 v spojení s čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia.

Z odôvodnenia rozhodnutia žalovanej ale ani z obsahu vyjadrenia žalovanej k žalobe nevyplýva, ako
sa odvolací orgán s touto otázkou vyrovnal. Žalobca súdu predložil originál a kópiu citovaného listu, z
ktorého obsahu jednoznačne vyplýva, že sa na žalobcu od 01.03.2012 vzťahuje slovenská legislatíva.

V tejto súvislosti súd dospel k záveru, že táto námietka je dôvodná, pretože Nariadenie Európskeho
parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania
Nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a to čl. 16, ktorý je
označený ako postup uplatňovania článku 13 základného nariadenia, v bode 1 upravuje, že osoba, ktorá
vykonáva činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu

určenú príslušným úradom členského štátu bydliska. Bod 2 tohto článku súčasne obsahuje úpravu,
podľa ktorej určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy,
ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14
vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom
určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť

vykonáva.

Článok 16 bod 3 upravuje, že (citácia): „Predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa
stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené
príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už

uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna
dotknutáinštitúcianeinformovalainštitúciuurčenúpríslušnýmúradomčlenskéhoštátubydliskadokonca
tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie, alebo že zaujala k tejto veci odlišné
stanovisko.Zo zisteného skutkového stavu nie je možné zistiť, či tak, ako tvrdí žalobca, pretože sociálna poisťovňa
pobočka a žalovaná vo veci nekonali vo vyššie stanovenej lehote, sa nestalo toto predbežné určenie

uplatniteľnej legislatívy definitívnym, a preto správne orgány v oblasti sociálneho poistenia už vo veci
nemohli konať.

Súd sa stotožňuje aj s námietkou žalobcu, že správne orgány vo veci rozhodli na základe nedostatočne
zisteného stavu veci.

Zákon č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov v tretej časti v ustanoveniach
§ 172 až § 225 upravuje konanie vo veciach sociálneho poistenia.

Podľa § 172 ods. 2 - v konaní vo veciach sociálneho poistenia, vo veciach starobného dôchodkového
sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom rozhoduje o právach a povinnostiach účastníkov

právnych vzťahov sociálneho poistenia a účastníkov právnych vzťahov starobného dôchodkového
sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom sociálna poisťovňa.

Podľa ods. 5 tohto ustanovenia - predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení
a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na

starobné dôchodkové sporenie v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm
poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, pokuty, penále a o zaradení zamestnávateľa
do bezpečnostnej triedy.

Zo žiadneho ustanovenia Zákona o sociálnom poistení nevyplýva, žeby v konaní o poistení sa nemala

uplatňovať aj tretia časť tohto právneho predpisu a to konkrétne § 195 ods. 1 až 3. Podľa tohto
ustanovenia organizačná zložka sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby
presne a úplne zistila skutočný stav veci a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie.
Podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné
vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke sociálnej poisťovne

z jej činnosti. Organizačná zložka sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci posudzuje rovnako dôkladne
všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech alebo v neprospech účastníkov
konania.

Súd je toho názoru, že v predmetnej veci platí aj ustanovenie § 196 ods. 1 až 7 upravujúce dokazovanie,

pričom podľa § 196 ods. 1 dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného
stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné
posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických
osôb. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe skutočnosti z činnosti sociálnej
poisťovne.

Podľa ods. 2 tohto ustanovenia - organizačná zložka sociálnej poisťovne môže ako dôkaz použiť
výpoveď svedkov, ktorých pred výpoveďou poučí o ich povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať
a o právnych následkoch nepravdivej výpovede.

V § 196 ods. 7 sa stanovuje, že organizačná zložka sociálnej poisťovne hodnotí dôkazy podľa svojej
úvahy a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti.

Ak teda sociálna poisťovňa pobočka a žalovaná na základe jedinej kontroly dospeli k záveru, že u
žalobcu nebol preukázaný výkon reálnej činnosti žalobcu a nie sú splnené ani podmienky miesta

podnikania zamestnávateľa žalobcu, súd dospel k záveru, že dokazovanie vykonané v takomto rozsahu
je nedostatočné na posúdenie veci.

Z výpisu z obchodného registra vo vzťahu k zamestnávateľovi žalobcu vyplýva, že predmetom činnosti
sú okrem iného reklamné a marketingové služby, prieskum trhu a verejnej mienky.

Je nepochybné, že činnosť zamestnancov tohto zamestnávateľa nespočíva vo výkone administratívnej
práce, ale v pohybe v teréne, a teda konštatácia, že v sídle spoločnosti sa nenachádzal konateľ
ani žiadny zamestnanec, nemôže byť dôvodom na rozhodnutie, že žalobcovi nevzniklo povinnénemocenské poistenia, povinné dôchodkové poistenia a povinné poistenie v nezamestnanosti od
01.03.2012. Z citácii odôvodnení rozhodnutí Sociálnej poisťovne, pobočky E. a žalovanej je nesporné,
že žalovaná porušila aj princíp dvojinštančnosti konania, pretože je zrejmé, že prvostupňový správny

orgán sa otázkou registrovaného sídla spoločnosti vôbec nezaoberal.

Odvolací orgán môže doplniť odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia podľa § 218 ods. 1 zákona
č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, podľa názoru súdu je však
neprípustné, aby odôvodnenie rozhodnutia bolo doplnené o také skutočnosti, ktoré neboli predmetom

dokazovania v prvostupňovom konaní, a ktorými Sociálna poisťovňa, pobočka E. v odôvodnení
rozhodnutia vôbec neargumentovala.

Podľa názoru súdu vo veci neobstojí ani argumentácia žalovanej, že ide o marginálnu činnosť žalobcu
ako zamestnanca, aj keď určité skutočnosti by nasvedčovali tomu, že reálna činnosť vzhľadom na
dosiahnutý príjem žalobcu ako zamestnanca nie je reálna, správny orgán je povinný nevykonávanie

činnosti zamestnanca jednoznačne a presvedčivo preukázať.

Z doteraz vykonaného dokazovania podľa názoru súdu, ktoré je nedostatočné na vykonanie
objektívneho záveru, že žalobca na území Slovenskej republiky reálne činnosť zamestnanca
nevykonával, preto považuje takýto záver za predčasný a zistenie skutkového stavu je nedostatočné

na posúdenie veci.

Z už citovaného ustanovenia § 210 ods. 1 písm. a/ Zákona o sociálnom poistení v znení neskorších
predpisov síce vyplýva kompetencia organizačných zložiek sociálnej poisťovne rozhodovať o vzniku
(resp. nevzniku) sociálneho poistenia v sporných prípadoch, avšak v rozhodnutí aj vzhľadom na list

ZUS B. zo dňa 17.05.2012 nie je odôvodnené, kedy k spornosti uplatniteľnej legislatívy došlo. Z výroku
rozhodnutia prvostupňového orgánu vyplýva, že žalobcovi nevzniklo sociálne poistenie od 01.03.2012,
pričom kontrola splnenia podmienok bola realizovaná až v dobe od 26.02.2013 do 07.03.2013. Ak
žalobca namieta, že správne orgány vo veci rozhodujú paušálne, zovšeobecňujúc zistený stav, súd
túto námietku považuje za dôvodnú. Iba tú skutočnosť, že určité indície nasvedčujú tvrdeniu, že ide o

schránkové firmy zakladané za účelom vyhýbania sa občanov V. republiky plateniu poistenia v mieste
bydliska ako samostatne zárobkovo činné osoby, nepostačuje na akceptovanie záverov správnych
orgánov aj vzhľadom na vyššie citované ustanovenia zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v
znení neskorších predpisov.

Nepreskúmateľné je rozhodnutie žalovanej aj vo vzťahu k jej záveru, že podanie prihlášky na sociálne
poistenie zamestnanca má iba deklaratórne a nie konštitutívne účinky, pretože tento záver nie je právne
odôvodnený a takýto záver nemožno vyvodiť ani z § 210 ods.1 písm. a/ zákona č. 461/2003 Z.z..

Neodôvodnený je aj postup organizačných zložiek sociálnej poisťovne vo vzťahu k poistencom, ktorým

bol vystavený formulár PD A1 a tým, ktorým tento formulár vystavený nebol. Povinnosťou bolo vyrovnať
sa s právnymi účinkami vystavenia tohto formulára príslušnými právnymi predpismi, či už vnútroštátnymi
alebo právom EÚ a to aj v súvislosti s namietanou diskrimináciou.

Argumentácia žalovanou praktickou príručkou je tiež generalizovaním, pretože je notoricky známe, že

vo vzťahu k právnym predpisom EÚ je všeobecne záväzným právnym aktom nariadenia, odporúčanie
nie je právne záväzné a rovnako ani stanoviská. Rozhodnutie je právny akt záväzný v celom rozsahu,
ale len pre toho, komu je adresované.

Ak teda Sociálna poisťovňa, pobočka E. a následne žalovaná rozhodli napadnutými rozhodnutiami,

súd dospel k záveru, že zistenie skutkového stavu je nedostatočné na jednoznačný záver tak, ako ho
prezentujú v odôvodnení rozhodnutia a ich rozhodnutia nie sú odôvodnené v súlade s ustanovením
§ 209 ods. 4 Zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, ktoré im ukladá uviesť,
ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola organizačná zložka vedená pri
hodnotení dôkazov a pri hodnotení právnych predpisov, na základe ktorých rozhodovala.

Po preskúmaní rozhodnutia žalovanej z dôvodov uvedených žalobcom súd dospel k záveru, že
rozhodnutie bolo vydané na základe nedostatočne zisteného stavu veci a je nepreskúmateľné prenedostatok dôvodov, preto podľa § 250j ods. 2 písm. c/, d/ O.s.p. napadnuté rozhodnutie zrušil a vracia
vec žalovanej na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní je nevyhnutné vykonať dokazovanie vo vzťahu k listu orgánu sociálneho zabezpečenia
B. zo dňa 17.05.2012 a v prípade, ak sa nepreukáže naplnenie článku 16 vykonávacieho nariadenia,
vykonať vo veci dokazovanie v takom rozsahu, aby jednoznačne bolo v konaní preukázané, že žalobca
reálnučinnosťzamestnancazamestnávateľaC.s.r.o.nevykonával,aleajvovzťahukmiestupodnikania.

Onáhradetrovkonaniasúdrozhodolpodľa§250kods.1O.s.p.ažalobcovipriznalnáhradutrovkonania,
ktorá bola vyčíslená právnym zástupcom žalobcu v písomnom podaní zo dňa 30.04.2015. Z vyčíslenia
vyplýva, že žiada priznať trovy konania:
- dňa 30.01.2014 - prevzatie a príprava právneho zastúpenia - 134,-- eur,
- dňa 07.04.2014 - žaloba na preskúmanie rozhodnutia - 134,-- eur,
- dňa 28.04.2015 - účasť na pojednávaní - 139,83 eur,

odmena advokáta spolu = 407,83 eur.

- 2x režijný paušál á 8.04 eur = 16,08 eur,
- 1x režijný paušál á 8,39 eur = 8,39 eur,
odmena advokáta a režijné paušály spolu 432,30 eur.

Náhrada cestovného (základná náhrada + spotrebované pohonné hmoty) § 15 písm. a/:
- dňa 28.04.2015 cesta zo Žiliny na Krajský súd v Prešove 221 km, základná náhrada za 1 km 0,183
eur, spotreba litrov na 100 km 4,2, cena za liter paliva 1,114 eur, spolu 50,783 eur,
- dňa 28.04.2015 cesta z Krajského súdu v Prešove do Žiliny 221 km, základná náhrada za 1 km 0,183

eur, spotreba litrov na 100 km 4,2, cena za liter paliva 1,114 eur, spolu 50,783,
náhrada cestovného za vykonané cesty spolu 101,57 eur.

Náhrada za stratu času (čas strávený cestou do miesta pojednávania a späť) - 17:
- dňa 28.04.2015 cesta zo Žiliny na Krajský súd v Prešove, počet začat. polhodín 6, náhrada aj za začatú

polhodinu 13,98 eur,
- dňa 28.04.2015 cesta z Krajského súdu v Prešove do Žiliny, počet začat. polhodín 6, náhrada aj za
začatú polhodinu 13,98 eur,
náhrady straty času spolu 167,76 eur.

Odmena advokáta, výdavky a cestovné spolu (bez DPH) je 533,87 eur + 20 DPH z celej sumy odmeny,
výdavkov aj náhrad cestovného (§ 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. advokátska tarifa v znení vyhlášky
č. 209/2009 Z.z. platnej od 01.06.2009) 106,77 eur, odmena advokáta, výdavky, cestovné aj s DPH
celkom 640,64 eur.

Odmena advokáta, výdavky, cestovné a náhrada straty času spolu (bez DPH 701,63 eur + 20% z celej
odmeny, výdavkov, náhrad cestovného a straty času (§ 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. advokátska
tarifa v znení vyhlášky č. 209/2009 Z.z. platnej od 01.06.2009) je 140,33 eur, odmena advokáta, výdavky,
cestovné a strata času aj s DPH celkom 841,96 eur.

Po preskúmaní predloženého vyčíslenia trov konania súd dospel k záveru, že je v súlade s
ustanoveniami vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej
pomoci a to § 11 ods. 4, § 14 ods. 1 písm. a/, b/, c/, § 15 písm. a/, b/, § §18 ods. 3, a preto zaviazal
žalovanú žalobcovi nahradiť trovy konania v sume 841,96 eur, ktoré je žalovaná povinná poukázať na
účet č. W vedený v E., poznámka: Sociálna poisťovňa, ústredie v Bratislave.

V súvislosti so zastupovaním žalobcu na pojednávaní dňa 28.04.2015, kedy na základe substitučného
poverenia zo dňa 27.04.2015 sa zúčastnila JUDr. H., advokátska koncipientka, súd poukazuje na to, že
nejde o povinné zastúpenie advokátom pdľa § 250a O.s.p., a preto akceptoval účasť koncipientky.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v
Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.