Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 29, 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/348/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2115202633
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Hýbelová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2115202633.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Hýbelovej a členov

senátu Mgr. Fedora Benku a Mgr. Kataríny Arnouldovej, v právnej veci žalobcu: UniCredit Bank Czech
Republic and Slovakia, a.s., Želetavská 1525/1, Praha, IČO: 649 48 242, podnikajúca prostredníctvom
organizačnej zložky: UniCredit Bank Czech Republic and Slovakia, a.s. pobočka zahraničnej banky,
Šancová 1/A, Bratislava, IČO: 47 251 336, zastúpená: HMG & PARTNERS, s.r.o., Štefanovičova 12,
Bratislava, proti žalovanému: L. K., nar. XX.X.XXXX, bytom W. XXX, o zaplatenie 4.579,41 eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 15. marca 2016, č.k.
8C/67/2015-53, takto

r o z h o d o l :

I.Odvolacísúd rozsudoksúduprvejinštancievnapadnutomzamietajúcomvýrokuavovýrokuonáhrade
trov konania p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom napadnutým odvolaním zrušil platobný rozkaz Okresného súdu
Trnava, č.k. 8C/67/2015-23, zo dňa 17.3.2015, žalovanému určil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
3.013,40 eur, úrok z omeškania 8,5% ročne zo sumy 3.013,40 eur od 3.1.2014 do zaplatenia do troch
dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšnej časti návrh zamietol. Žalovanému určil povinnosť zaplatiť

žalobcovi náhradu trov konania vo výške 109,80 eur za súdny poplatok a náhradu trov právneho
zastúpenia vo výške 162,62 eur splnomocnenkyni žalobcu do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Z
odôvodnenia rozsudku vyplynulo, že žalobca sa žalobou podanou na súd prvej inštancie dňa 13.2.2015
domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 4.579,71 eur, 13,99 % ročného úroku zo sumy 3.511,53
eur od 6.2.2015 do zaplatenia, úroku z omeškania 8,5% ročne zo sumy 3.511,53 eur od 6.2.2015 do
zaplatenia a náhrady trov konania z dôvodu, že so žalovaným uzavrel zmluvy o úvere, na základe
ktorej mu bol poskytnutý úver 4.000,- eur, s ktorého splácaním sa žalovaný dostal do omeškania.

Žalovaná suma predstavuje ku dňu 5.2.2015 sumu 4.579,41 eur, ktorá pozostáva zo sumy 3.511,53 eur
istiny, 726,40 eur riadnych úrokov a 341,48 eur úrokov z omeškania. Súd vydal v danej veci platobný
rozkaz, ktorý sa však nepodarilo žalovanému doručiť, preto platobný rozkaz zrušil. Vo veci vykonal
dokazovanie oboznámením sa žalobou zmluvou o úvere vyhlásením mimoriadnej splatnosti podaním
žalobcu zo dňa 29.1.2016, obsahom spisového materiálu a zistil, že dňa 25.9.2012 strany sporu uzavreli
zmluvu o úvere, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému úver vo výške 4.000 eur s úrokovou
sadzbou 13,99 % ročne, ktorý sa žalovaný zaviazal splácať v splátkach po 92,87 eur mesačne, konečná

splatnosť bola dojednaná na 60 mesiacov od prvého čerpania úveru, dohodnutá RPMN 17,08% ročne,
poplatok za poskytnutie úveru 2% z dojednanej sumy úveru t.j. 80 eur, celkové náklady dlžníka v deň
platnosti zmluvy 1.784 eur. Podaním zo dňa 23.12.2013 žalobca vyhlásil predčasnú splatnosť úveru
a zároveň vyzval žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy v lehote troch dní od doručenia oznámenia.Právne súd prvej inštancie vec posúdil podľa ust. § 2 písm. a), § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1 Zákona č.
129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, podľa § 52, § 53, § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
podľa článku 3 ods. 2, článku 5, článku 6 ods. 1, článku 7 smernice Rady č. 93/13/EHS z 5.4.1993,

podľa článku 3b.1 smernice č. 13/1993 Rady EHS , podľa § 497, § 499, § 502, § 503 Obchodného
zákonníka. Uzavretú zmluvu súd považoval za zmluvu spotrebiteľskú, keďže žalobca ako právnická
osoba poskytol v rámci svojho podnikania úver žalovanému ako fyzickej osobe, ktorý nekonal v rámci
predmetu svojho povolania alebo podnikania. Takže tento zmluvný vzťah je potrebné posudzovať podľa
zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a to

bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod. S poukazom na uvedené vychádzajúc
zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom
prípadejezákonospotrebiteľskýchúverochako§52anasledujúceO.z.,máprednosťpredvšeobecnou,
ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah posudzovať podľa ustanovení
Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch. Preto uzavretú
zmluvu súd podrobil kontrole, či obsahuje všetky zákonné náležitosti v zmysle Zákona č. 129/2010 Z.z.

a zistil, že neobsahuje zákonnú náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) a to výšku, počet, termíny splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým
nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru, na účely jeho splácania.
Teda neobsahuje rozčlenenie splátok úveru tak, aby bolo zrejmé, aká čiastka z celkovej výšky splátky
predstavuje istinu, úrok a iné poplatky. Nie je postačujúce uviesť len celkovú výšku splátky Zmluva

taktiež neobsahuje zákonnú náležitosť podľa ust. § 9 ods. 2 písm. f) citovaného zákona a to dobu
trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Nie je
postačujúce uviesť len celkový počet splátok úveru, zmluva neobsahuje ani údaj podľa písm. g) a to
celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie, keď
žalovaný mal celkovo zaplatiť žalobcovi sumu 5.572,20 eur. Vzhľadom na uvedené súd považoval

poskytnutý úver v zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 psím. a) Zákona č. 129/2010 Z.z. za bezúročný
a bez poplatkov. Dospel k záveru, že žalobca sa mohol domáhať zaplatenia sumy 3.013,40 eur ako
rozdielu sumy úveru 4.000 eur a sumy zaplatenej žalovaným vo výške 986,60 eur a v tejto časti
žalobe vyhovel. V časti zaplatenia sumy 1.566,01 eur vrátane príslušenstva súd žalobu ako nedôvodnú
zamietol. Veriteľovi patria dohodnuté zmluvné úroky z poskytnutých prostriedkov iba do splatnosti dlhu.

Následne sa dlžník dostáva do omeškania, je povinný platiť iba úroky z omeškania. Z uvedeného dôvodu
by preto žalobca ako veriteľ mal právo na zaplatenia dohodnutého úroku z úveru iba do zániku zmluvy
v danom prípade ku dňu 23.12.2013, ku ktorému žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť. Po ukončení
úverovej zmluvy má právo len na úrok z omeškania. Súd zamietol návrh v časti požadovaného úroku
13,99% ročne zo sumy 3.511,39% ročne od 6.2.2015 do zaplatenia s ohľadom na vyššie uvedené.

Zároveň považoval za nedôvodný úrok vo výške 164,34 eur (od 20.9.2013 do zosplatnenia úveru
dňa 23.12.2013), keďže úver považoval za bezúročný z dôvodu porušenia podstatných obsahových
náležitostí spotrebiteľskej zmluvy. Pokiaľ ide o požadovaný úrok z omeškania vyčíslený vo výške 341,48
eur, ktoré žalobca zahrnul do žalovanej sumy, ktoré súd ako nedôvodné zamietol, je potrebné doplniť,
že žalobca napriek poučeniu podľa ustanovenia § 120 ods. 4 O.s.p. svoj návrh, hoci bol vyzvaný na

špecifikáciu žalovanej sumy nedoplnil a neodôvodnil konkrétny spôsob vyčíslenia úrokov z omeškania
vo výške 341,48 eur. Čo je príslušenstvom pohľadávky vyplýva z ust. § 121 ods. 3 O.z., podľa ktorého
príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s
jej uplatnením. Pohľadávkou v zmysle tejto zákonnej definície je peňažné plnenie, na ktoré má veriteľ
právo podľa hlavného záväzkového vzťahu, ku ktorého zmene dochádza priamo zo zákona práve až

omeškaním dlžníka. Tým, že dlžník v čas nezaplatí úroky z istiny, dostáva sa do omeškania s plnením
príslušenstva, nie do omeškania v splnením vlastného dlhu. Veriteľ preto nemá právo nárokovať si voči
dlžníkovi príslušenstvo z príslušenstva, teda úroky z omeškania z dohodnutých úrokov, nakoľko ani O.z.
ani Obchodný zákonník to neumožňujú. Neupravujú sankčný nárok pre prípad omeškania s platením
príslušenstva pohľadávky. Preto súd zaviazal žalovaného k úhrade úrokov z omeškania vo výške 8,5%

ročne zo sumy 3.013,40 eur od 3.1.2014 do zaplatenia, keď mal za preukázaný deň vzniku omeškania
deňnasledujúcipodoručenívýzvyzodňa23.12.2013,ktoráboladoručenádňa30.12.2013.Výškuúroku
z omeškania mal súd preukázanú a to zákonnú výšku v súlade s § 3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995
Z.z.. O práve na náhradu trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p., keďže žalobca mal v konaní
úspech 40% priznal mu náhradu trov konania za súdny poplatok vo výške 109,80 eur (40% zo sumy

274,50 eur) a náhradu trov konania vo výške 162,62 eur (40% zo sumy 406,56 eur) za 2 úkony právnej
pomoci, 2 x režijný paušál á 8,39 eur a 20% DPH.2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie, jeho zamietajúcej časti a súvisiacom výroku o náhrade
trov konania podal odvolanie žalobca. Uviedol že z ustanovení zmluvy o úvere je zrejmé, že v čase
uzavretia zmluvy o úvere nebolo ani možné stanoviť konkrétne číselné označenie dátumu konečnej

splatnosti, pretože žalobca v uvedenom čase nevedel predpokladať, kedy dôjde k reálnemu čerpaniu
úveru žalovaným. Naopak, chcel poskytnúť dlžníkovi určitú mieru voľnosti vo vzťahu k začiatku a
koncu plácania úveru, ktoré sú v zmysle zmluvy odvodené od prvého čerpania úveru. Takto určená
konečná splatnosť nie je v rozpore s § 9 ods. 2 písm. f) Zákona o spotrebiteľských úveroch. Z tohto
ustanovenia nevyplýva, že termín konečnej splatnosti musí byť určený dňom, mesiacom a rokom.

Podľa jeho názoru postačuje, že termín konečnej splatnosti je určiteľný. Bolo by preto nelogické, aby
zákonodarca mal v záujme sankcionovať veriteľov, ktorí v spotrebiteľských zmluvách uviedli dátum
splatnosti bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru a to o to viac, ak takto formulovaná konečná
splatnosť úveru je na prospech spotrebiteľom. Každý spotrebiteľ dokáže zo sporného ustanovenia o
konečnej splatnosti určiť, že keď vyčerpá úver v určitý deň, je povinný ho uhradiť do 60 mesiacov od
tohto dňa. Má teda za to, že predmetný dátum konečnej splatnosti úveru je v zmysle zmluvy o úvere

uvedený plne v súlade s ust. § 9 ods. 2 písm. f). Takisto má za to, že zmluva obsahuje aj náležitosť
v súlade s § 9 ods. 2 písm. g). Poukazuje tu na ustanovenie článku II bod 1 zmluvy o úvere, v ktorom
je jasne a bez akýchkoľvek pochybností uvedená výška a mena poskytnutého úveru v sume 4.000
eur. V nadväzujúcich bodoch článku 2 zmluvy o úvere a v článku III zmluvy o úvere sú stanovené
jednotlivé podmienky, za ktorých bol žalovaný oprávnený čerpať poskytnutý úver ako aj podmienky

jeho splácania. Na predmetné ustanovenie je potrebné aplikovať výklad maiori at minus, tzn. ak
zákonodarca vyžaduje v zmluve o spotrebiteľskom úvere údaje o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ
zaplatiť, je logické, aby na splnenie uvedenej požiadavky postačovalo uvedenie celkových nákladov
spojených s úverom a uvedenie výšky úveru, ktorých súčet predstavuje celkovú čiastku, ktorú musí
spotrebiteľ zaplatiť. Čo sa týka absencie údajov o výške, počte a termínoch splátok istiny úrokov a iných

poplatkov, prípadné poradie v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom,
teda náležitosť zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. j) má za to, že toto ustanovenie nebolo porušené.
V samotnej zmluve o úvere sú v článku II bod 6 až 15 výslovne špecifikované jednotlivé zákonom
požadované náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, kde je jasne uvedené, že dlžník spotrebiteľ
sa zaväzuje splácať istinu a úroky úveru v 60 mesačných splátkach vždy 20. deň v kalendárnom

mesiaci, pričom prvý platobný deň je deň v mesiaci nasledujúcom po čerpaní úveru, druhý a ďalší
platobný deň je deň, ktorý nasleduje po prvom platobnom dni, a ktorý sa svojím číselným označením
zhoduje s prvým platobným dňom a ak ho v mesiaci niet, posledný deň mesiaca. Výška mesačnej
splátky bola dohodnutá na sumu 92,87 eur. V článku II bod 3 zmluvy o úvere je ďalej výslovne uvedená
výška úrokovej sadzby. Spôsob splácania poskytnutého úveru vyplýva z článku IV bod 1 zmluvy o

úvere. Žalobca poukazuje na Vyhlášku Ministerstva financií SR č. 620/2007 Z.z., ktorou sa ustanovuje
vzor formulára o zmluvných podmienkach zmluvy o spotrebiteľskom úvere, kde bolo vo vysvetlivkách
na vyplnenie formulára o zmluvných podmienkach zmluvy o spotrebiteľskom úvere v bode 2C jasne
uvedené: Uvádza sa výška, počet a termíny splátok ponúkaného spotrebiteľského úveru, napr. či sa
spotrebiteľský úver spláca anuitne alebo sa úroky a poplatky splácajú ako prvé a istina neskôr alebo

naopak, alebo či sa úroky a poplatky strhnú z celkovej výšky ponúkaného spotrebiteľského úveru.
Má za to, že žalobca si splnil svoju zákonnú povinnosť a v zmluve o úvere uviedol všetky zákonom
vyžadované náležitosti, ktoré má zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať. Tiež má za to, že pokiaľ sa
týka nepriznania kapitalizovaných úrokov z omeškania, vyjadrením zo dňa 29.1.2016 preukázal spôsob
výpočtu uplatňovaných úrokov z omeškania, ako aj dôvodnosť tohto nároku, avšak prvoinštančný súd sa

v odôvodnení rozsudku žiadnym spôsobom nevysporiadal s doloženými dôkazmi, ale iba skonštatoval,
že žalobca nepreukázal dôvodnosť tohto nároku. Vzhľadom k týmto skutočnostiam navrhol rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušiť, vec mu vrátiť na ďalšie konanie s tým, že si uplatňuje
náhradu trov odvolacieho konania.

3. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená
osoba - strana sporu (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento
opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania
preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a
dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je v

napadnutých výrokoch vecne správny.4. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp.zn. 8C/67/2015 je určenie povinnosti
žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 4.579,41 eur s príslušenstvom, titulom nedoplatku zo zmluvy o
úvere uzavretej dňa 25.9.2012.

5. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie,
ktorým po tom, ako určil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.013,40 eur s úrokom z
omeškania 8,5% ročne od 3.1.2014 do zaplatenia, vo zvyšnej časti návrh zamietol a žalovanému určil
povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 109,80 eur za súdny poplatok a náhradu

trov právneho zastúpenia vo výške 162,62 eur splnomocnenkyni žalobcu.

6. Odvolací súd v celom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pričom má za to,
že súd vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, dospel
k správnym skutkovým zisteniam pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou
uplatneného nároku. Pretože odvolací súd zdieľa i právne závery prvoinštančného súdu vo veci, ktorý

na vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací
súd odkazuje na písomné vyhotovenie napadnutého rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre
ktorý by sa mal od záverov prvoinštančného súdu odchýliť.

7. K odvolacím námietkam odvolací súd dodáva, že súd prvej inštancie skonštatoval, že zmluva o

spotrebiteľskom úvere neobsahovala náležitosti uvedené v zákone a to dobu trvania zmluvy, termín
konečnej splatnosti, ďalej neobsahovala celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a
podmienky jeho čerpania, a tiež neobsahovala výšku, počet, termín splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie nesprávne určil, že predmetná úverová zmluva
neobsahuje celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky jeho čerpania. V

tejto časti odvolací súd dal za pravdu odvolateľovi, avšak v ďalších dvoch častiach a to, že zmluva o
spotrebiteľskom úvere neobsahuje dobu trvania zmluvy, termín konečnej splatnosti a neobsahuje výšku,
počet, termíny splátok istiny úrokov a iných poplatkov, nepovažuje odvolanie žalobcu za dôvodné.
Má za to, že súd prvej inštancie ohľadne týchto dvoch zákonných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom
úvere rozhodol vecne správne, svoje rozhodnutie aj náležitým spôsobom odôvodnil a odvolací súd sa s

týmto odôvodnením plne stotožnil a takisto má za to, že zmluva o spotrebiteľskom úvere uvedené dve
náležitosti neobsahuje, z ktorého dôvodu sa predmetný úver považuje za bezúročný a bez poplatkov,
ako správne skonštatoval súd prvej inštancie.

8. Vzhľadom k všetkým vyššie uvedeným skutočnostiam, keďže žalobcovi vznikol nárok na vrátenie len

rozdielu medzi skutočne poskytnutými finančnými prostriedkami a žalovaným vrátenými, odvolací súd
považoval rozsudok súdu prvej inštancie v jeho zamietajúcej časti ako aj v časti náhrady trov konania
za vecne správny a preto ho v súlade s ustanovením § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

9. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnému žalovanému vznikol zásadne nárok na náhradu trov

odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP), o
ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací
súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom
prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Z obsahu spisu vyplýva, že v

danom prípade bol žalovaný v odvolacom konaní pasívny, nevykonal žiaden procesný úkon, náhradu
trov konania si neuplatnil, ani nevyčíslil a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy v odvolacom konaní
nevznikli. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu ak strana, ktorá na základe procesných
ustanovení má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac
podľa obsahu spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani

analogicky použiteľné ustanovenia Civilného sporového poriadku alebo iného zákona (analogia legis
alebo iuris).

10. Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP aplikoval na rozhodnutie o
nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov konania žalovaného

rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z
pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní
žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcim procesnú ekonómiu
rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodovaniepostupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu
trovkonaniaanáslednesúdomprvejinštancieovýškenáhradytrovkonania,zasituácie,keďoprávnenej
strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou

hospodárnosti civilného súdneho sporu.

12. Uvedený rozsudok bol v senáte prijatý pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).