Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. máj 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 1S/34/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014200509
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 05. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Magdaléna Želinská
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8014200509.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Magdalény Želinskej a členiek
senátu JUDr. Viery Zoľákovej, JUDr. Evy Slávikovej v právnej veci žalobcov: 1/ T., 2/ L., 3/Z., proti
žalovanej Sociálnej poisťovni, ústrediu v Bratislave, Ul. 29. augusta č. 8 a 10, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia a postupu žalovanej č. 22237-3/2014-BA zo dňa 13.februára 2014, č. 15867-3/2014-BA zo
dňa 12.marca 2014 na základe žalôb jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Žaloby žalobcu v 1. rade z a m i e t a.

Vo vzťahu k žalobcovi L. I. z r u š u j e rozhodnutie žalovanej č. 22237-3/2014-BA zo dňa
13.februára 2014 v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Svidník č. 5427-41/2013-SK
zo dňa 03.októbra 2013 a v r a c i a vec žalovanej na ďalšie konanie podľa § 250j ods. 2 písm.
c/, d/, e/ O.s.p..

Vo vzťahu k žalobcovi Z. W. W. z r u š u j e rozhodnutie žalovanej č. 15867-3/2014-BA zo dňa
12.marca 2014 v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Svidník č. 5427-14/2013-SK zo
dňa 03.októbra 2013 a v r a c i a vec žalovanej na ďalšie konanie podľa § 250j ods. 2
písm. c/, d/, e/ O.s.p..

Žalobcovi v 1. rade náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

Z a v ä z u j e žalovanú nahradiť žalobcovi v 2. a 3. rade trovy konania v sume 432,30 eur, ktoré
je povinná zaplatiť právnemu zástupcovi týchto žalobcov JUDr. Dušanovi Remetovi do 10 dní odo dňa
právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Na tunajšom súde pod sp. zn.: 1S/34/2014 bolo dňom 04.04.2014 začaté konanie vo veci žaloby
žalobcu v 1. rade, ktorým sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovanej zo dňa
13.02.2014 č. 22237-3/2014-BA, ktorým žalovaná zamietla odvolanie tohto žalobcu a L. I. a potvrdila

rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky Svidník č. 5427-41/2013-SK zo dňa 03.10.2013.

Uznesením zo dňa 05.02.2015 súd pripustil vstup L. I. do konania na strane žalobcu v 2. rade.

Pod sp. zn.: 1S/47/2014 dňom 27.05.2014 bolo začaté konanie vo veci žalobcu v 1. rade, ktorým
sa domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovanej č. 15867-3/2014-BA zo dňa

12.03.2014, ktorým rozhodovala o odvolaní žalobcu v 1. rade a žalobcu v 3. rade - Z. W. W. a rozhodla
tak, že odvolania zamietla a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky Svidník č, 5424-14/2013-SK zo
dňa 03.10.2013 potvrdila.Uznesením zo dňa 05.02.2015 súd pripustil vstup do konania žalobcu v 3. rade.

Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 112 ods. 1 v spojení s ustanovením § 246c ods. 1 prvá veta
upravuje, že v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho
začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Z obsahu spisov sp. zn.: 1S/34/2014 a 1S/47/2014 podľa názoru súdu je nepochybné, že veci spolu

skutkovo súvisia, a preto uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 26.05.2014 spojil veci vedené
pod sp. zn.: 1S/34/2014 a 1S/47/2014 na spoločné konanie s tým, že konanie bude vedené pod sp.
zn.: 1S/34/2014.

Žalobcovia v petitoch žalôb navrhovali, aby súd vyššie citované rozhodnutia žalovanej v spojení s
prvostupňovýmirozhodnutiamizrušilavrátilvecžalovanejnaďalšiekonanieažalobcompriznalnáhradu

trov konania.

Žaloby v podstate odôvodnili tým, že žalobca v 1. rade vykonáva na území Slovenskej republiky
podnikateľskú činnosť na základe osvedčenia o živnostenskom oprávnení a súčasne má registrovaný
status zamestnávateľa a za účelom riadneho výkonu svojej podnikateľskej činnosti zamestnáva

viacerých zamestnancov a to na základe pracovných zmlúv, ktoré sú uzatvorené v súlade s právnym
poriadkom Slovenskej republiky. Konštatoval, že vo vzťahu k svojim zamestnancom si žalobca v 1. rade
plní všetky povinnosti podľa osobitných právnych predpisov, najmä pokiaľ ide o oznamovaciu povinnosť
a platenie odvodov na jednotlivé druhy sociálneho poistenia podľa zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom
poistení v znení neskorších predpisov.

Žalobca v 1. rade argumentoval, že s napadnutými rozhodnutiami nesúhlasí, lebo sú nezákonné.
Citoval ustanovenia základného nariadenia a to bod 8, podľa ktorého všeobecná zásada rovnakého
zaobchádzania je mimoriadne dôležitá pre pracovníkov, ktorí nemajú bydlisko v členskom štáte ich
zamestnania, vrátene cezhraničných pracovníkov.

Podľa bodu 11 základného nariadenia prispôsobenie faktov alebo udalostí, ku ktorým dochádza v
jednom členskom štáte, nemôže v žiadnom prípade viesť k tomu, aby sa iný členský štát stal príslušným
alebo jeho právne predpisy uplatniteľnými.

Podľa bodu 15 základného nariadenia je potrebné, aby osoby, ktoré sa pohybujú v rámci spoločenstva,
podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jediného členského štátu, aby sa tak predišlo
prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám, ktoré by z
toho mohli vzniknúť.

Podľa bodu 17 základného nariadenia vzhľadom na čo najefektívnejšie zaručenie rovností
zaobchádzania so všetkými osobami pôsobiacimi na území členského štátu je vhodné ako všeobecné
pravidlo určiť za uplatniteľné právne predpisy toho členského štátu, v ktorom daná osoba vykonáva svoju
činnosť ako zamestnanec alebo ako samostatne zárobkovo činná osoba.

Podľa čl. I. písm. a/ základného nariadenia činnosť ako zamestnanec znamená každú činnosť alebo
rovnocennú situáciu, ktorá sa za takú považuje na účely právnych predpisov v oblasti sociálneho
zabezpečenia členského štátu, v ktorom takáto činnosť alebo rovnocenná situácia existuje.

Podľa čl. 11 bod 3 písm. a/ základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca

činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym
predpisom tohto členského štátu.

Podľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná
osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha

právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva
takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s
odsekom 1.Podľa čl. 13 bod 3. základného nariadenia, osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná
osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha
právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva

činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1.

Dôvodil aj ustanovením § 11 ods. 1 Zákonníka práce, podľa ktorého zamestnanec je fyzická osoba,
ktorá v pracovnoprávnych vzťahoch, a ak to ustanovuje osobitný predpis, aj v obdobných pracovných
vzťahoch, vykonáva pre zamestnávateľa závislú prácu.

Zo Zákona o sociálnom poistení citoval ustanovenie § 4, podľa ktorého zamestnanec na účely
nemocenského poistenia, dôchodkového poistenia a poistenia v nezamestnanosti je, ak tento zákon
neustanovuje inak, fyzická osoba v právnom vzťahu, ktorý jej zakladá právo na pravidelný mesačný
príjem podľa § 3 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 a 3.

Poukázal na to, že Zákon o sociálnom poistení v § 210 ods. 1 a 2 upravuje, že organizačné zložky
Sociálnej poisťovne vydávajú rozhodnutie vo veciach uvedených v § 178 ods. 1 písm. a/ a § 179 ods.
1 písm. a/ a b/. Organizačné zložky Sociálnej poisťovne sú povinné rozhodnúť vo veciach uvedených v
odseku 1 najneskôr do 60 dní od začatia konania, v mimoriadne zložitých prípadoch možno túto lehotu
predĺžiť najviac o 60 dní, čo treba oznámiť účastníkom konania.

Poukázal na to, že najnovšie požiadavky zo strany Európskej únie sú, aby v každom členskom
štáte verejná správa fungovala na princípe tzv. dobrej správy, ktorý zahŕňa uplatňovanie viacerých
zásad, ako je princíp viazanosti právom, ktorý vyžaduje, aby všetky správne rozhodnutia mali oporu v
právnom poriadku, aby obsah rozhodnutí bol v súlade so zákonmi, ústavou a medzinárodným právom,

rovnako aby nedochádzalo k zneužívaniu voľnej úvahy. Poukázal aj na princíp rovnosti a zákazu
diskriminácie, nestrannosti a objektivity, proporcionality a právnej istoty, ktorý zahŕňa aj ochranu práv
nadobudnutých v dobrej viere, zákaz retroaktivity, princíp konania v primeranej lehote a povinnosti
správnych orgánov konať svedomito, zodpovedne sa zaoberať každou vecou, vybaviť ju včas a bez
zbytočných prieťahov, spoluúčasti a transparentnosti. Žalobcovia namietali, že nimi uvedené princípy

žalovanou neboli dodržané.

Namietali, že primárne nezákonnosť rozhodnutí žalovanej spočíva v tom, že vydaním rozhodnutí
žalovanej bola porušená zásada dvojinštantnosti správneho konania, pretože rozhodnutia sú
nepreskúmateľné a v celom rozsahu arbitrárne.

Poukázali na to, že druhostupňový správny orgán v napadnutých rozhodnutiach pojednával o
skutočnostiach, ktoré neboli predmetom dokazovania v prvostupňovom konaní a neboli súčasťou
zisteného skutkového stavu. Podľa ich názoru sa žalovaná nevyrovnala s argumentáciou žalobcu v
1. rade v jeho odvolaní a nad rámec dôvodov podaného odvolania a zisteného skutkového stavu

zamietlaodvolaniazdôvodovaskutočností,ktorébolipoprvýkrátžalobcomoznámenéažrozhodnutiach
žalovanej. V tomto smere tvrdí žalobca v 1. rade, bolo jemu a jeho zamestnancom odňaté právo brániť
sa proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci, ktorým sa rozhodlo o ich právach a povinnostiach de facto po
prvýkrát na podklade nových skutočností a dôvodov a bez možnosti vyjadriť sa k novým dôvodom. Tento
postup zakladá nepreskúmateľnosť rozhodnutí žalovanej, pretože správny orgán odôvodnil rozhodnutie

o skutočnosti v konaní nezisťované, prípadne zistené v rozpore so zákonom, alebo ak nie je zrejmé, či
boli dôkazy vykonané s poukazom na rozsudok NS SR sp. zn.: 8Sžo 12/2009.

Namietali tiež, že žalovaná listom označeným ako „oznámenie, ktoré sa týka spoločností, ktoré na
území Slovenskej republiky vykonávajú činnosť ako tzv. schránkové firmy“ zo dňa 25.07.2013, v ktorom

žalovaná informovala príslušný poľský orgán sociálneho zabezpečenia (Z.) o tom, že zamestnanci
žalobcu v 1. rade a ďalších vybraných zamestnávateľov nepodliehajú slovenským právnym predpisom
a o tom, že v prípade podania odvolania zo strany žalobcu a ďalších zamestnávateľov tieto zamietne
a potvrdí rozhodnutia prvostupňových orgánov.

Žalobca v 1. rade v žalobe namietal, že uvedeným postupom žalovaná vopred prejudikovala
rozhodnutia žalovanej a prvostupňových orgánov o tom, že zamestnanci žalobcu a ďalších označených
zamestnávateľov nepodliehajú slovenským právnym predpisom bez toho, aby vzala do úvahy zistený
skutkový stav a argumentáciu žalobcu v 1. rade a ďalších zamestnávateľov. Žalobca v 1. rade zdôraznil,že žalovaná zaškatuľkovala žalobcu v 1. rade ako zamestnávateľa do kategórie tzv. schránková firma
a ďalej sa už nezaoberala individuálnymi okolnosťami a zisteniami, z ktorých vyplýva, že tento žalobca
nie je žiadnou schránkovou firmou, ale riadne v SR podniká.

Poukázal tiež na to, že napadnuté rozhodnutia boli vydané v rozpore s ustanovením §210 ods. 1, 2
Zákona o sociálnom poistení, keďže neboli vydané v zákonnej lehote, ktorá podľa jeho názoru objektívne
začala plynúť podaním prihlášky, teda registračného listu zamestnanca. Je zrejmé, že ak by aj došlo v
rozpore so zákonom k posunutiu okamihu začatia konania na deň ukončenia kontroly, ktorú u žalobcu

v 1. rade vykonala žalovaná prostredníctvom svojej „organizačnej zložky“, aj v takom prípade by boli
rozhodnutia vydané po zákonnej lehote. Argumentácia žalovanej o začatí plynutia lehoty od prvého
úkonu správneho orgánu, ktorým bolo doručenie rozhodnutí, je arbitrárny a neudržateľný. Poukázal na
60-dňové lehoty.

Ďalšou námietkou žalobcu v 1. rade bolo, že vydaním rozhodnutia prvostupňového orgánu a žalovanej

došlo k porušeniu princípu rovnakého zaobchádzania, pretože žalobca v 1. rade zamestnáva okrem
zamestnancov - občanov L. republiky aj iných zamestnancov, vo vzťahu ku ktorým pri existencii
rovnakých podmienok organizačná zložka žalovanej nerozhodla o tom, že nepodliehajú slovenskej
legislatíve, resp. rozhodla o zániku poistenia až po uplynutí platnosti formulárov A1. Týmto bol vo
vzťahu k porovnateľným zamestnancom žalobcu v 1. rade uplatnený diametrálne odlišný postup ako vo

vzťahukinýmzamestnancom,najmäobčanomL.republikynapriektomu,žepodkladomprerozhodnutia
prvostupňovéhoorgánuboljednotnezistenýskutkovýstavvovzťahukvšetkýmzamestnancomžalobcu.

Ďalšou žalobnou námietkou je, že o nedôvodnosti vydania prvostupňového orgánu svedčí aj to, že
príslušný poľský orgán sociálneho zabezpečenia vydal rozhodnutie, ktorým predbežne deklaroval,

že zamestnanci žalobcu podliehajú legislatíve Slovenskej republiky podľa čl. 13 bod 3 základného
nariadenia. V tomto chápaní žalovaná nielenže nezákonným spôsobom rozhodla o potvrdení
prvostupňových rozhodnutí, ale svojimi rozhodnutiami tiež poprela právny názoru poľského orgánu
sociálneho zabezpečenia o tzv. uplatniteľnej legislatíve, pričom v rozhodnutiach sa odvoláva práve na
žiadosť poľského orgánu sociálneho zabezpečenia.

Vytýkal prvostupňovým rozhodnutiam, že sú nepreskúmateľné, keďže správny orgán rozhodol o zániku
sociálneho poistenia zamestnanca spätne na základe kontroly vykonanej v marci 2013. Pri tejto
kontrole objektívne nebolo možné zistiť okolnosti o reálnom výkone závislej práce zamestnanca a
o registrovanom mieste podnikania spätne, preto výsledky tejto kontroly nemôžu byť relevantným

podkladom pre náležité zistenie skutkového stavu a pre správne rozhodnutie.

V žalobách sa tiež namieta, že kontrola, ktorá bola vykonaná prvostupňovým správnym orgánom vo
vzťahu k skúmaniu výkonu činnosti zamestnancov žalobcu v 1. rade, bola vykonaná nezákonne, keďže
do kompetencie sociálnej poisťovne nepatrí kontrola výkonu práce v pracovnoprávnych vzťahoch, lebo

takúto kompetenciu má len inšpektorát práce, ktorý priamo na podnet žalovanej vykonal u žalobcu v 1.
rade ako zamestnávateľa kontrolu, pričom nezistil v tejto oblasti a to výkon závislej práce zamestnancov
žiadne pochybenia alebo nedostatky. Za tejto situácie bol správny orgán viazaný týmito zisteniami a bol
povinný ich plne rešpektovať a prevziať ako podklady pre svoje rozhodnutia, keďže dal na ne podnet
a žalovaná účelovo tvrdí, že kontrola vykonávaná inšpektorátom práce bola zameraná na iné oblasti,

čo nezodpovedá pravde.

Žalobca v 1. rade v žalobách ďalej konštatoval, že v priebehu kontroly, ktorú u neho vykonala
„organizačná zložka žalovanej“, riadne a včas predložil pracovné zmluvy, mzdové listy, výplatné pásky a
evidenciu dochádzky svojich zamestnancov, čo bez akýchkoľvek pochybností preukazuje výkon závislej

práce zamestnancov pre tohto žalobcu v pracovnom pomere na území Slovenskej republiky.

Ďalej uviedol, že v lete 2012 vykonala organizačná zložka žalovanej u žalobcu v 1. rade kontrolu
a neboli zistené žiadne nedostatky, ani čo sa týka reálneho výkonu práce zamestnancov, ani čo sa
týka skutočného miesta podnikania v Slovenskej republike. Uviedol, že o niekoľko mesiacov neskôr

vykonaná kontrola už zrazu zistila závažné nedostatky, ktoré odôvodňujú retroaktívne rozhodnutia o
zániku sociálneho poistenia zamestnancov, čo je v rozpore so samotnou príručkou, na ktorú sa žalovaná
odvoláva.Žalobca v 1. rade poukázal tiež na to, že v napadnutých rozhodnutiach žalovaná argumentuje pri
posudzovaní otázky tzv. uplatniteľnej legislatívy aj Praktickou príručkou - Právnymi predpismi, ktorá bola
vypracovaná podľa judikatúry Súdneho dvora Európskej únie.

V súvislosti s jej aplikáciou žalobca v 1. rade cituje časti z tejto príručky: „Ako už bolo uvedené,
určená inštitúcia môže kedykoľvek prehodnotiť rozhodnutie o uplatniteľných právnych predpisoch, ak to
považuje za nevyhnutné. Ak informácie poskytnuté počas pôvodného procesu určovania uplatniteľných
právnych predpisov neboli zámerne nesprávne, všetky zmeny vyplývajúce z tohto prehodnotenia by mali

byť platné iba od aktuálneho dátumu. Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva
podstatnú časť činnosti v členskom štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v
ktorom má zamestnávateľ alebo podnik, ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto
podnikania. Termín registrované sídlo alebo miesto podnikania sa môže v jednotlivých sektoroch líšiť
a upravovať podľa oblasti, na ktorú sa uplatňuje, napríklad pri prevádzkovaní leteckých dopravných
služieb alebo v sektore cestnej dopravy. Odporúča sa, aby inštitúcia v mieste bydliska preskúmala tieto

kritéria na základe dostupných informácií alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde
má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania:
- miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu,
- dĺžka obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte,
- počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle,

- miesto, kde je uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi,
- sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti,
- miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva,
- miesto určené podľa nariadení EÚ ako miesto zodpovedné za správu a vedenie záznamov v súvislosti
s regulačnými požiadavkami konkrétneho sektora, v ktorom podnik podniká,

- miesto náboru zamestnancov.“

Uviedol, že ak sa vychádza z postupov uvedených v Praktickej príručke, podľa jeho názoru je zrejmé,
že uplatniteľnou legislatívou vo vzťahu k právnemu postaveniu zamestnancov žalobcu v 1. rade je
legislatíva Slovenskej republiky, pretože podľa uvedených kritérií sa miesto podnikania tohto žalobcu

bezpochyby nachádza na území Slovenskej republiky, keďže sa na tomto území nachádza jeho
registrované miesto podnikania.

Žalobca v 1. rade tiež namietal, že nemal možnosť v správnom konaní reagovať na nový rozhodovací
dôvod, poukazuje na to, že spĺňa takmer všetky základné kritéria, podľa ktorých je možné vyhodnotiť

u neho splnenie podmienky registrovaného miesta podnikania - administratívni pracovníci pracujú
v Slovenskej republike, sú tu uzatvárané zmluvy s obchodnými partnermi a pracovné zmluvy so
zamestnancami, je tu sídlo, ktoré určuje jeho podnikateľskú politiku a prevádzkové záležitosti,
vykonávajú sa tu hlavné finančné funkcie vrátane bankových prevodov a aj v Slovenskej republike sa
uskutočňuje nábor zamestnancov.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalobca v 1. rade je toho názoru, že bolo jednoznačne preukázané,
že uplatniteľnou legislatívou pre sociálne zabezpečenie jeho zamestnancov je legislatíva Slovenskej
republiky a minimálne sú rozhodnutia žalovanej a prvostupňového orgánu nezákonné v retroaktívnej
časti, keď nevydali rozhodnutia odo dňa zistenia údajného nesplnenia podmienok uplatniteľnosti

predpisov Slovenskej republiky, ale spätne rozhodli o zániku sociálneho poistenia zamestnancov za
predchádzajúce obdobie.

V žalobe, ktorá bola pôvodne vedená pod sp. zn.: 1S/47/2014, okrem námietok uvedených už v citovanej
žalobe žalobca v 1. rade namietal, že pokiaľ ide o nepreukázanie reálneho výkonu činnosti, nie je

možné zo samotnej okolnosti nezastihnutia zamestnávateľa alebo zamestnanca v mieste podnikania v
čase výkonu kontroly vyvodiť záver, že u žalobcu v 1. rade nebol preukázaný reálny výkon práce jeho
zamestnancov na území Slovenskej republiky, pretože takýto hypotetický záver, o ktorý žalovaná a jej
pobočka opreli svoje rozhodnutia, v právnom štáte neobstojí. V tejto súvislosti žalobca v 1. rade poukázal
aj na rozhodnutie žalovanej č. 8519-5/2012-BA zo dňa 28.06.2012, ktorým žalovaná v skutkovo a právne

obdobnej veci, hoci u iného zamestnávateľa, kde bola vykonaná kontrola v jeho sídle, pričom tam nikto
nebol, zrušila rozhodnutie svojej organizačnej zložky s poukazom na to, že v rámci odvolacieho konania
sa na základe zistených a preukázaných skutočností nepodarilo objektívne preukázať, že účastník
konania na území Slovenskej republiky reálne činnosť vykonával.Z tohto rozhodnutia žalovanej v porovnaní s rozhodnutím žalovanej zo dňa 12.03.2014 č. 15867-3/2014-
BA celkom jednoznačne vyplýva porušenie princípu právnej istoty, keď žalovaná tendenčne rozhoduje

podľa toho, ako sa jej to hodí, pričom nerešpektuje zásadu rovnakého rozhodovania v rovnakých
prípadoch. Ak v citovanom rozhodnutí nezastihnutie zamestnávateľa na adrese mieste podnikania bolo
vyhodnotené tak, že sa ním nepreukázalo nevykonávanie činnosti, musí tento záver vyplývať aj z
predmetnej veci.

Žalovaná sa k žalobám vyjadrila v písomných podaniach zo dňa 05.05.2014 a 18.07.2014. Navrhla
žaloby ako nedôvodné zamietnuť. Argumentovala tým, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej
únie sa od 01.mája 2004 v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia.
Nariadenia spoločenstva majú všeobecnú právnu pôsobnosť a uplatňujú sa priamo vo všetkých
členských štátoch. Sú teda záväzné vo všetkých svojich častiach pre každého a musia byť uplatňované
vnútroštátnymi orgánmi a štátnou správou, inštitúciami príslušnými v oblasti sociálneho zabezpečenia

a vnútroštátnymi súdmi. Nariadenia spoločenstva majú prednosť pred vnútroštátnou legislatívou.

Základným nariadením vo vzťahu ku koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, ktoré sa uplatňuje
od 01.mája 2010, je Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.apríla 2004
o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a

Rady č. 988/2009 zo 16.septembra 2009. S účinnosťou od 01.mája 2010 sa uplatňuje aj Nariadenie
Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup
vykonávania základného nariadenia.

Základnou úlohou koordinačných nariadení je určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude v oblasti

sociálneho zabezpečenia vzťahovať na zamestnancov a samostatne zárobkovo činné osoby počas
výkonu činnosti v rámci Európskeho spoločenstva. Uplatniteľná legislatíva sa určuje na základe
všeobecných a osobitných pravidiel ustanovených v nariadení, ktoré majú výhradný účinok, t.j.
neumožňujú, aby si dotknutá osoba mohla vybrať výhodnejší systém sociálneho zabezpečenia.
Koordinačné nariadenia sú primárne založené na princípe lex loci laboris, a teda príslušnou legislatívou

je zvyčajne legislatíva členského štátu, na ktorého území vykonáva dotknutá osoba činnosť. Ide o
všeobecné pravidlo určovania uplatniteľných právnych predpisov upravené v článku 11 (3) základného
nariadenia.

Pri uplatnení osobitných pravidiel upravených v článku 13 základného nariadenia sa na osobu vzťahuje

uplatniteľná legislatíva štátu, v ktorom je fyzická osoba zamestnaná. V oboch prípadoch je však pri
určovaní uplatniteľnej legislatívy rozhodujúci nielen status osoby ako zamestnanca, ale aj reálny výkon
činnosti za účelom zamedzenia manipulácii s uplatniteľnými právnymi predpismi a ich zneužívania v
tejto oblasti. Samotná skutočnosť, že fyzická osoba má uzatvorenú pracovnú zmluvu, neznamená, že
na území Slovenskej republiky činnosť zamestnanca aj vykonáva. Napriek tomu, že pojem reálneho

výkonu činnosti nie je explicitne zadefinovaný v nariadení, v pravidlách určujúcich uplatniteľnú legislatívu
ustanovených v hlave II. nariadenia je pojem reálneho výkonu činnosti jedným z faktorov na posúdenie
a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia.

Ďalším rozhodujúcim faktorom na určenie miesta výkonu činnosti zamestnancov, čím je potrebné

rozumieť štát, v ktorom zamestnanci vykonávajú činnosť, a teda aj na posúdenia a určenie príslušnosti k
právnym predpisom sociálneho zabezpečenia, je splnenie kritérií registrovaného sídla zamestnávateľa.
Priamo z vykonávacieho nariadenia v znení nariadenia Rady (EÚ) č. 465/2012, z článku 14 (5a)
vyplýva, že na účely uplatňovanie hlavy II. základného nariadenia sa pod pojmom „registrované sídlo a
miesto podnikania“ rozumie registrované sídlo alebo miesto podnikania, v ktorom sa prijímajú zásadné

rozhodnutia podniku a vykonávajú funkcie jeho ústrednej správy. Sociálna poisťovňa pri posudzovaní
splnenia kritérií registrovaného sídla vychádza súčasne aj z „Praktickej príručky Právne predpisy, ktoré
sa vzťahujú na zamestnancov v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku“,
a ktorá sa uplatňuje v rámci celej Európskej únie.

Splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy v súlade s koordinačnými nariadeniami,
ktoré upravujú oblasť sociálneho zabezpečenia, je oprávnená kontrolovať inštitúcia ustanovená na
tento účel, ktorá je zároveň inštitúciou oprávnenou na určenie uplatniteľnej legislatívy, t.j. na území
Slovenskej republiky - Sociálna poisťovňa. V niektorých prípadoch, ak ide o podozrenie, že zo stranyzamestnávateľov dochádza k obchádzaniu právnych predpisov sociálneho zabezpečenia (bez rozdielu
národnosti či štátnej príslušnosti) uskutočňuje sociálna poisťovňa kontroly týkajúce sa preverenia
reálneho výkonu činnosti zamestnancov v spolupráci s národným inšpektorátom práce. Na základe

výsledkov kontrol boli vyhodnotené ako firmy, ktorých zamestnanci reálne vykonávajú činnosť na území
SR aj firmy, ktoré zamestnávajú prevažne zamestnancov s bydliskom na území L. republiky. Títo
zamestnanci boli naďalej ponechaní v systém sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky. Vo vzťahu
k žalobcovi v 1. rade sociálna poisťovňa nežiadala národný inšpektorát práce o vykonanie kontroly
zameranej na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov.

Sociálna poisťovňa je povinná vykonávať kontrolu splnenia podmienok na určenie uplatniteľnej
legislatívy vždy, ak príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie
uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy a požiada
sociálnu poisťovňu za týmto účelom o poskytnutie potrebných údajov. V každom takomto prípade je
Sociálna poisťovňa povinná preveriť relevantné skutočnosti a informovať každý členský štát Európskej

únie, ktorý požiadal Sociálnu poisťovňu o spoluprácu, nielen L. republiku o zistených skutočnostiach.
Povinnosť príslušných orgánov a inštitúcií členských štátov navzájom spolupracovať, vzájomne sa
informovať o relevantných skutočnostiach a poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou priamo
vyplýva z článku 76 základného nariadenia. Orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú aj v oblasti
boja proti podvodom a omylom v rámci základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, čo vyplýva

z rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18. marca
2010.

Kontroly zamerané na reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky, ktorí majú
bydlisko v L. republike, začala Sociálna poisťovňa vykonávať na základe podnetov poľskej inštitúcie

sociálneho zabezpečenia Z. (Z. D. U.), P.. Vo viacerých prípadoch Z. P. žiadala Sociálnu poisťovňu o
informáciu, či dotknuté osoby vykonávajú činnosť zamestnanca na území Slovenskej republiky, kde má
zamestnávateľ sídlo. Z. P. zdôvodnila svoju žiadosť tým, že v posledných rokoch na území L. republiky
vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľské samostatne zárobkovo činné osoby úväzok v iných
členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú

zmluvu mimo hraníc L. republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie v L.
republike z podnikateľskej činnosti, ktorú v L. republike vykonávajú.

Taktiež sociálna poisťovňa zaznamenala v predchádzajúcich rokoch nárast registrácii tzv. „poľských
zamestnávateľov“, ktorí prihlásili na povinné sociálne poistenie zamestnancov v pracovnoprávnom

vzťahu, ktorých príjem sa pohyboval v rozpätí od 25,00 eur do 50,00 eur a pracovná činnosť v
rozsahu 4 až 10 hodín mesačne. Sociálna poisťovňa ako inštitúcia príslušná na vykonávanie ustanovení
základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, bola oprávnená preveriť, či nedochádza zo strany
osôb s bydliskom v L. republike k obchádzaniu právnych predpisov sociálneho zabezpečenia a k
zneužívaniu slovenského systému sociálneho zabezpečenia.

Na základe podnetu Z. P. a z dôvodu pretrvávajúceho trendu narastajúceho počtu registrovaných
„poľskýchzamestnávateľov“vzbudzujúcehopodozreniezozneužívaniasystémuverejnéhozdravotného
poistenia, ktoré avizovala najmä ZP Dôvera a Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou,
Sociálna poisťovňa vykonala a naďalej vykonáva kontroly reálneho výkonu činnosti zamestnancov na

území Slovenskej republiky, ktorí majú bydlisko v L. republike, a ktorých zamestnávateľ má sídlo na
území Slovenskej republiky, pričom o zistených skutočnostiach informuje príslušnú inštitúciu sociálneho
zabezpečenia v L. republike. Následne, len v tých prípadoch, kde sa nepreukáže reálny výkon činnosti
dotknutého zamestnanca na základe špecifických kritérií, rozhoduje Sociálna poisťovňa o tom, že
zamestnancovi nevzniklo, resp. zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie

a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy. V prípade, ak sociálna poisťovňa
už vystavila zamestnancom žalobcu formulár E 101 SK/PD A1, títo zamestnanci podliehajú slovenskej
legislatíve až do dňa platnosti formulárov. Sociálna poisťovňa tieto formuláre spätne neruší. Následne
po ukončení platnosti príslušného formulára sociálna poisťovňa rozhoduje o zániku sociálneho poistenia
dňom, ktorým platnosť formulára skončila. Ak sa jedná o zamestnancov, ktorým doteraz nebol vystavený

formulár PD A1 o určení uplatniteľnej legislatívy, a na základe kontrol vykonaných sociálnou poisťovňou,
nebol preukázaný reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky a splnenie
podmienok registrovaného sídla zamestnávateľa, sociálna poisťovňa rozhoduje o tom, že dotknutému
zamestnancovi povinné sociálne poistenia na území Slovenskej republiky nevzniklo.O uvedených skutočnostiach bola v súlade s článkom 76 (4) základného nariadenia informovaná
centrála poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia Z. vo P. listom číslo: 36968-2/2013-BA zo dňa

25.07.2013, na ktorý žalobca v 1. rade v žalobe poukazuje. L. inštitúcia sociálneho zabezpečenia Z. P.
listom č. 992900/502/2013 zo dňa 10.10.2013 tieto skutočnosti akceptovala.

Pred vydaním napadnutých rozhodnutí dňa 14.03.2014 vykonala Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník
kontrolu zameranú na preverenie sídla zamestnávateľa a reálneho výkonu činnosti zamestnancov na

území Slovenskej republiky, pričom z kontrolných zistení vyplýva, že na adrese uvedenej v osvedčení o
živnostenskom oprávnení ako miesto činnosti podniku zahraničnej osoby (do 20.01.2014 W. XXX/X, U.)
sa nenachádza kancelária ani prevádzka zamestnávateľa (žalobcu). Splnomocnený zástupca žalobcu
v 1. rade uviedol, že adresa, ktorá je adresou trvalého pobytu splnomocneného zástupcu žalobcu v 1.
rade, bola poskytnutá len za účelom zriadenia živnosti. Adresa zamestnávateľa uvedená v osvedčení o
živnostenskom oprávnení je len virtuálnou adresou. Z tohto dôvodu sa kontrola uskutočnila v kancelárii

splnomocneného zástupcu žalobcu na adrese U., S. XXX (V. G.), kde sa uskutočňujú aj prevádzkové
záležitosti spoločnosti a na tejto adrese navštevuje zamestnávateľ splnomocnenú osobu za účelom
riadenia spoločnosti, pričom zápisnice z nich sa nevyhotovujú, uchovávajú sa tu aj účtovné doklady,
pracovné zmluvy, obchodné zmluvy, korešpondencia, faktúry a ďalšie písomnosti. Postupy činnosti firmy
sa dojednávajú ústne. Žalobca riadi svoju spoločnosť prevažne z miesta svojho trvalého bydliska v L.

republike. Predmetom činnosti zamestnancov je doručovanie letákov a prieskum verejnej mienky podľa
objednávky na území Slovenskej republiky. Spôsob prideľovania práce je ústny.

Záznam z pracovného stretnutia, ktorý tvorí súčasť záznamu č. 208-12/2013 zo dňa 14.03.2013 bol
prerokovaný a podpísaný so splnomocneným zástupcom žalobcu, z čoho je zrejmé, že splnomocnený

zástupca žalobcu v 1. rade sa s obsahom záznamu oboznámil. Uvedený záznam tvorí prílohu vyjadrení.

Súčasne žalovaná poznamenala, že kontrola vykonaná zamestnancami Sociálnej poisťovne, pobočka
Svidník v lete v roku 2011, 28.06.2011 (nie v roku 2012, ako uvádza žalobca v žalobe), bola zameraná
na kontrolu odvodu poistného na sociálne poistenie a plnenia povinností zamestnávateľa uložených

zákonom č. 461/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov. V rámci tejto kontroly sa teda nezisťovali
skutočnosti relevantné na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov žalobcu.

Až po vyhodnotení skutkového stavu vychádzajúc aj zo záznamu z pracovného stretnutia pristúpila
Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník k vydaniu prvostupňových rozhodnutí, ktorými rozhodla, že

dotknutým zamestnancom žalobcu, ktorých žalobca v 1. rade prihlásil na sociálne poistenie v pobočke
sociálnej poisťovne, nevzniklo, resp. zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové
poistenia a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy. Sociálna poisťovňa
vzhľadom na kontrolné zistenia dospela k záveru, že žalobca v 1. rade v zmysle kritérií stanovených na
určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania vykazuje znaky schránkovej spoločnosti, pričom

vychádzala z Praktickej príručky. Článok 14 (5a) vykonávacieho nariadenia v znení Nariadenia Rady
(EÚ) č. 465/2012 z 22.mája 2012 vyžaduje plnenie určitých podmienok, t.j. na účely uplatňovania
hlavy II. základného nariadenia sa pod pojmom „registrované sídlo alebo miesta podnikania“ rozumie
registrované sídlo alebo miesto podnikania, v ktorom sa prijímajú zásadné rozhodnutia podniku a
vykonávajú funkcie jeho ústrednej správy. Miesto podnikania žalobcu v 1. rade - W. (od 20.01.2014)

nie je možné považovať za registrované miesto podnikania žalobcu v 1. rade na účely hlavy II.
základného nariadenia. Kontrolou nebol preukázaný reálny výkon činnosti zamestnancov na území
Slovenskej republiky a ani zamestnancami sociálnej poisťovne vykonávajúci kontrolu sa so žiadnymi
zamestnancami zamestnávateľa osobne nestretli.

Súvzťažne žalovaná uviedla, že vznik a zánik povinného nemocenského poistenia, povinného
dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti zamestnanca nie je podmienený
podaním prihlášky alebo odhlášky z tohto poistenia. Prihláška na sociálne poistenie teda nemá
konštitutívne účinky, ale len deklaruje právnu skutočnosť, s ktorou zákon (v danom prípade nariadenie)
spája vznik povinného sociálneho poistenia. Prihláška do poistenia nemôže zakladať povinné sociálne

poistenie a taktiež nemôže deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia v rozpore s koordinačnými
nariadeniamiEurópskejúnie.Vychádzajúczuvedeného,akniejeurčenáslovenskálegislatíva,prihláška
zamestnanca do sociálneho poistenia je právne neúčinná.Zamestnanec žalobcu v 1. rade (žalobca v 2. rade) podliehal v danom prípade slovenskej legislatíve len
do 31.08.2013, t.j. do dňa platnosti formulára PD A1, ktorý žalovaná vystavila zamestnancovi v čase,
kedy neexistovali pochybnosti o správnosti určenia uplatniteľnej legislatívy a splnenie podmienok na

určenie uplatniteľnej legislatívy nebolo overené kontrolou reálneho výkonu činnosti na území Slovenskej
republiky. Vystavený formulár PD A1 na obdobie od 01.09.2011 do 31.08.2013, nebol zrušený spätne,
ale bol ponechaný v platnosti. Formulár PD A1 s pokračujúcou dobou však nebolo možné zo strany
žalovanej vystaviť, keďže jeho vystaveniu bránia skutočnosti zistené v rámci kontrol zameraných na
preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky. Rovnaký záver platí

aj vo vzťahu k žalobcovi v 3. rade (formulár PD A1 platil na obdobie od 01.12.2010 do 11.09.2013).

V súvislosti s námietkou žalobcu v 1. rade o vydaní rozhodnutia po zákonom stanovenej 60 dňovej lehote
odo dňa podania prihlášky, poukázala na rozsudok NS SR sp. zn. 7Sžso/20/2010 zo dňa 24.02.2011,
podľaktoréhokonanie,ktorésazačínanapodnetorganizačnejzložkySociálnejpoisťovne,jezačatéodo
dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne urobila voči účastníkovi konania prvý úkon (§

185 ods. 4 Zákona o sociálnom poistení). Zákon o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov však
nekonkretizuje, o aký úkon má ísť, a preto za prvý úkon je možné považovať aj doručenie rozhodnutia,
pokiaľ Sociálna poisťovňa disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi pre rozhodnutie.

Účastníci konania mali možnosť brániť sa voči rozhodnutiam sociálnej poisťovne pobočky využitím

opravných prostriedkov a namietať v odvolaniach skutočnosti, ktoré podľa účastníkov konania boli v
rozpore so zákonom. Uvedenú možnosť účastníci konania (zamestnávateľ aj zamestnanci) v zákonom
stanovenej lehote využili. V rámci odvolacieho konania sociálna poisťovňa ústredie ako odvolací
orgán preskúmala skutkový stav veci každého napadnutého rozhodnutia, t.j. aj rozhodnutia Sociálnej
poisťovne, pobočky Svidník č. 5427-41/2013-SK zo dňa 03. októbra 2013, pričom dospela k záveru, že

predmetné rozhodnutie pobočky sociálnej poisťovne bolo vydané v súlade s príslušnou právnou úpravou
a napadnuté rozhodnutia prvostupňového orgánu potvrdila.

Sociálna poisťovňa ústredie sa stotožnila s právnym názorom pobočky sociálnej poisťovne, že
dotknutým zamestnancom žalobcu nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové

poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy z dôvodu, že na území
Slovenskej republiky nebol reálny výkon činnosti zamestnancov preukázaný. Uvedené vyplýva aj z
odôvodnenia napadnutých rozhodnutí, v ktorom odvolací orgán podrobne zdôvodnil svoj právny názor,
pričom sa zároveň vysporiadal so všetkými námietkami, ktoré účastníci konania vzniesli v odvolaniach.
Skutkový a právny stav, na základe ktorého sociálna poisťovňa ústredie dospela k záveru, že napadnuté

rozhodnutie pobočky sociálnej poisťovne je správne, je totožný so skutkovým a právnym stavom, na
základe ktorého pobočka sociálnej poisťovne rozhodla vo veci. Sociálna poisťovňa ústredie ako odvolací
orgán nerozhodovala na základe iných dôkazov, ale vyhodnotila dôkazy, na základe ktorých rozhodol
prvostupňový orgán a súčasne v rozhodnutiach reagovala na všetky námietky účastníkov konania. Preto
zo strany Sociálnej poisťovne, ústredie, nemohlo dôjsť k porušeniu dvojinštantnosti správneho konania.

Skutočnosť, že sociálna poisťovňa ústredie nerozhodla o odvolaniach v zákonom ustanovenej lehote,
nemá vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí a nič nemení na skutkových zisteniach.

Žalovaná poukázala na to, že už v napadnutých rozhodnutiach dôvodila, je obstaranie podkladov pre

rozhodnutie je vecou organizačnej zložky sociálnej poisťovne. Organizačná zložka sociálnej poisťovne
nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania ale je povinná vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy,
ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu veci. Organizačná zložka sociálnej
poisťovnejeoprávnenározhodnúť,ktorédôkazyavakomrozsahuvykoná,pričomdôkazyhodnotípodľa
svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, z čoho vyplýva, že je

vecou organizačnej zložky sociálnej poisťovne, či určitú skutočnosť považuje za dokázanú, či vykonané
dôkazy postačujú alebo či treba vykonať dôkazy ďalšie, alebo či si treba obstarať ešte iné podklady pre
rozhodnutie.

Záverom žalovaná poukázala na to, že konštatovanie žalobcu v 1. rade, že sociálna poisťovňa uplatňuje

diametrálne odlišný postup najmä k občanom L. republiky, nie je opodstatnené. Na základe schválených
postupov pobočky sociálnej poisťovne rozhodujú o zániku sociálneho poistenia po skončení platnosti
formulárov E 101/PD A1, resp. o nevzniku povinného sociálneho poistenia, ak nebolo definitívne
rozhodnuté o uplatniteľnej legislatíve, vo vzťahu ku všetkým zamestnancom bez rozdielu národnosti,či štátnej príslušnosti. V situácii osôb, ktorých bydlisko sa nachádza na území Slovenskej republiky,
neexistuje cudzí prvok, a teda na situáciu takýchto osôb sa koordinačné právne predpisy ES nevzťahujú.
V týchto prípadoch sa na dotknuté osoby vzťahuje výlučne vnútroštátna legislatíva upravujúca sociálne

a zdravotné poistenie zamestnancov. Fyzická osoba sa považuje na účely sociálneho poistenia za
zamestnanca, ak sú splnené zákonné podmienky (existencia právneho vzťahu a príjem). Platnosť
pracovnoprávneho vzťahu sú oprávnené preskúmať len súdy Slovenskej republiky. U osôb s bydliskom
v L. republike cudzí prvok existuje, a preto sa uplatniteľná legislatíva posudzuje podľa koordinačných
nariadení ES, ktoré sú nadradené vnútroštátnym právnym predpisom. Ak nie sú splnené kritéria na

uplatnenie článku 13 (3) základného nariadenia, dotknutá osoba podlieha legislatíve štátu určeného
podľa článku 11 (3) základného nariadenia.

Z uvedeného teda vyplýva, že žalobami sa najprv žalobca v 1. rade domáhal preskúmania zákonnosti
rozhodnutí a postupov žalovanej v spojení s prvostupňovými rozhodnutiami podľa druhej hlavy piatej
časti Občianskeho súdneho poriadku, ktorá v § 247 až § 250k upravuje rozhodovanie o žalobách proti

rozhodnutiam a postupom správnych orgánov.

Podľa § 247 ods. 1 O.s.p. - podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho
orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia - pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je
predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných
prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť.

Prvá hlava piatej časti Občianskeho súdneho poriadku rozhodnutia správnych orgánov v ustanovení
§ 244 ods. 3 definuje tak, že rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi
v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a
povinnosti fyzických alebo právnických osôb, alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy
alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu

sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Zpredloženýchadministratívnychspisovsúdzistil,žeSociálnapoisťovňa,pobočkaSvidníkrozhodnutím
zo dňa 03.10.2013 č. 5427-41/2013-SK ako príslušný orgán podľa § 178 ods. 1 písm. a/ bod prvý zákona
č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov rozhodovať o vzniku, prerušení

a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch podľa § 210 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení
rozhodla tak, že zamestnancovi L. I., nar. XX.XX.XXXX zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné
dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy uplynutím dňa
31.08.2013.

Výrok rozhodnutia prvostupňový správny orgán odôvodnil tým, že citoval ustanovenia zákona č.
461/2003 Z.z. v znení zákona č. 543/2010 Z.z. s tým, že s účinnosťou od 01.januára 2011 citujúc § 4
ods. 1, § 7 ods. 1 písm. c/ bod prvý, § 3 ods. 1 písm. a/, § 14 ods. 1 písm. a/, § 15 ods. 1 písm. a/,
§ 19 ods. 1 s tým, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa od 01.mája 2004 v oblasti
sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, ktoré majú prednosť pred vnútroštátnou

legislatívou a sú priamo uplatniteľné.

Sociálna poisťovňa pobočka uviedla, že od 01.mája 2010 sa uplatňujú Nariadenia (ES) Európskeho
parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v
znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16.septembra 2009 (ďalej len

základné nariadenie) a vykonávacie Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo
16.septembra 2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004.

Podľa čl. 11 (3) (a) základného nariadenia s výhradou článkov 12 a 16 osoba vykonávajúca činnosť ako
zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom

tohto členského štátu.V súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu, základného nariadenia v
článku 13 stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo
viacerých členských štátoch.

Podľa článku 13 (1) základného nariadenia v znení účinnom do 27.júna 2012 osoba, ktorá zvyčajne
vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch, podlieha
a/právnympredpisomčlenskéhoštátubydliska,aktakátoosobavykonávapodstatnúčasťsvojejčinnosti
v tomto členskom štáte, alebo ak je zamestnaná vo viacerých podnikoch, alebo ju zamestnáva viacero

zamestnávateľov, ktorých registrované sídlo alebo miesto podnikania je v odlišných členských štátoch,
alebo
b/ právnym predpisom členského štátu, v ktorom je registrované sídlo alebo miesto podnikania podniku
alebozamestnávateľazamestnávajúcehodanúosobu,aktátoosobanevykonávapodstatnúčasťsvojich
činností v členskom štáte svojho bydliska.

Podľa čl. 13 (3) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba
a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym
predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto
činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s článkom
13 (1) základného nariadenia.

Poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia Z. určila, že pán L. I. podlieha odo dňa 01.09.2011 právnym
predpisom sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky. Sociálna poisťovňa ústredie vydala formulár
PD A1, na základe ktorého sa na pána L. I. od 01.09.2011 do 31.08.2013 vzťahuje legislatíva Slovenskej
republiky.

Na základe odvolaní žalobcu v 1. rade a žalobcu v 2. rade rozhodla vo veci žalovaná rozhodnutím č.
22237-3/2014-BA dňa 13.02.2014 podľa § 218 ods. 2 Zákona o sociálnom poistení tak, že odvolania
zamietla a prvostupňové rozhodnutie potvrdila.

V odôvodnení rozhodnutia poukázala na odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia, obsah odvolaní,
v ktorom sú námietky viac-menej identické so žalobnými námietkami. Citovala rovnaké ustanovenia
ako sociálna poisťovňa pobočka citujúc článok 11 (3) (a), článok 13 (1) (a), článok 13 (3) základného
nariadenia uvádzajúc, že pri súbehu poistení, v ktorých sa nachádza cezhraničný prvok, je nevyhnutné
určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude vzťahovať na dotknutú fyzickú osobu, v súlade so základným

nariadením a vykonávacím nariadením, ktoré koordinujú sociálne zabezpečenia.

Na účely správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia
správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18. marca 2010 o
spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci Nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho

parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva,
že orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na
zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských
štátov na základe článku 76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa
informovať o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Ak

príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej
legislatívy, nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti
riešiť len spôsobom určeným v článku 6, 15 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť
sa na inštitúciu iného členského štátu (v danom prípade miesta výkonu práce). Príslušné inštitúcie
bezodkladne poskytujú alebo si medzi sebou vymieňajú všetky údaje nevyhnutné pre stanovenie a

určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie. Odovzdávanie údajov
sa spravidla uskutočňuje prostredníctvom inštitúcií príslušných na určenie uplatniteľnej legislatívy v
členskom štáte.

Sociálnej poisťovni bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia Z. P., že

v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských samostatných podnikateľov
zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je
výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc L. republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov
na sociálne zabezpečenie Z. z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v L. republike.V súvislosti s posúdením uplatniteľnej legislatívy, za účelom správneho vykonania koordinačných
nariadení,bolainštitúciasociálnehozabezpečeniaZ.P.oprávnenápožadovaťpreukázanierelevantných

skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a súvzťažne Sociálna poisťovňa, ktorá je príslušná
inštitúcia na uplatnenie určujúcej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná rozhodujúce
skutočnosti preskúmať. Posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom zmysle môže len orgán, ktorý je
v mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu, v danom prípade sociálna
poisťovňa.

Jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti a teda aj na posúdenie a určenie
príslušnostikprávnympredpisomsociálnehozabezpečeniajeurčenieregistrovanéhosídlaalebomiesta
podnikania. Uvedené vyplýva z praktickej príručky Právne predpisy, ktoré sa vzťahujú na zamestnancov
v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku, a ktorá sa uplatňuje v rámci celej
Európskej únie. Cieľom tejto príručky je poskytnúť rozličným praktickým a administratívnym úrovniam,

ktoré sa podieľajú na realizácii konkrétnych ustanovení Spoločenstva, platný pracovný nástroj, ktorý má
pomôcť inštitúciám, zamestnávateľom a občanom v danej oblasti pri určovaní, právne predpisy ktorého
členského štátu sa uplatňujú za daných okolností.

Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosti v členskom

štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik,
ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto podnikania. Termín registrované sídlo alebo
miesto podnikania nie je v nariadení vymedzený. V judikatúre Súdneho dvora Európskej únie a v iných
nariadeniach Európskej únie však existuje množstvo usmernení, ktoré možno uplatniť pri prijímaní
rozhodnutia o určení miesta podnikania podniku, ktorý osobu zamestnáva.

Súdny dvor vypracoval na základe prípadu Planzer Luxembourg Sarl C-73/06, termíny, na základe
ktorých je možné určiť registrované sídlo alebo miesto podnikania zamestnávateľa. Podľa Súdneho
dvora určenie miesta sídla hospodárskej činnosti predpokladá zohľadnenie súhrnu faktorov, medzi
ktorými sa v prvom rade nachádza sídlo, miesto ústredia, miesto stretnutia riadiacich osôb spoločnosti

a miesto, obvykle totožné, v ktorom sa rozhoduje o všeobecnej podnikovej politike. Iné faktory, ako
napríklad bydlisko riadiacich osôb, miesto konania valného zhromaždenia, miesto uloženia správnych
a účtovných dokumentov a miesto hlavného priebehu finančných činností, najmä bankových, sa môžu
zohľadniť taktiež.

Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že registrované sídlo alebo miesto podnikania môžu byť uznané až
po splnení určitých podmienok. Tieto kritériá spravidla skúma inštitúcia v mieste bydliska na základe
dostupných informácií alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ
registrované sídlo alebo miesto podnikania. V rámci skúmania relevantných skutočností je potrebné
preukázať miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu, dĺžku obdobia od zriadenia podniku v

členskom štáte, počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle, miesto, kde je uzatvorená
väčšina zmlúv s klientmi, sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti, miesto, kde
sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva, miesto náboru zamestnancov, a pod..

Ak zamestnávateľ nespĺňa podmienky registrácie sídla alebo miesta podnikania, nemôže sa na

zamestnancov uplatňovať legislatíva štátu, v ktorom má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto
podnikania.

Kontrolu so zameraním na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej
republiky vykonala dňa 14.03.2013 Sociálna poisťovňa, pobočka U..

V rámci vykonanej kontroly Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník zistila, že v registrovanom sídle
spoločnosti XXX XX U., W. XXX/X (ktoré platilo do 20.01.2014) sa nenachádza kancelária ani prevádzka
účastníkakonania.Ztohovyplýva,žesatamnezdržujúanizamestnanciúčastníkakonania.Adresasídla
účastníka konania W. XXX/X, U., bola poskytnutá za účelom zriadenia živnosti a je adresou trvalého

pobytu N., splnomocneného zástupcu účastníka konania. Účastník konania riadi spoločnosť prevažne
z miesta svojho trvalého bydliska v L. republiky. Na Ulici S. XXX, XXX XX U. v priestoroch Hotela G. má
splnomocnená osoba kanceláriu, a tu sa uskutočňujú stretnutia účastníka konania so splnomocnenouosobou za účelom riadenia spoločnosti. Konkrétny rozpis zadávania práce pre zamestnancov účastníka
konania nie je určený.

Na základe kontroly sa nepodarilo preukázať reálny výkon činnosti zamestnancov účastníka konania na
území Slovenskej republiky, ani splnenie podmienok na určenie miesta podnikania.

Sociálna poisťovňa ústredie vystavila pre zamestnanca účastníka konania formulár PD A1, s platnosťou
od 01.09.2011 do 31.08.2013. Formulár bol vystavený v čase, kedy neexistovali pochybnosti o

správnosti určenia uplatniteľnej legislatívy a splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy
nebolo overené kontrolou reálneho výkonu činnosti na území Slovenskej republiky. Pri vystavení
napadnutého rozhodnutia prvostupňový orgán túto skutočnosť vzal do úvahy, rovnako ako aj výsledky
kontroly, na základe čoho rozhodol, že posledný deň platnosti formulára PD A1, t.j. 31.08.2013 je dňom
zániku povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia
v nezamestnanosti zamestnanca účastníka konania.

Vystavenie formulára PD A1 pre zamestnanca účastníka konania s platnosťou od 01.09.2011 nie je
opodstatnené. Zamestnávateľ síce ku kontrole predložil formálne doklady, ako sú pracovná zmluva,
mzdový list, výplatné pásky a evidencia dochádzky, nepredložil však doklady preukazujúce reálny výkon
práce zamestnanca na určenom mieste v určený deň, napr. vyúčtovanie cestovných nákladov alebo

cestovné príkazy, z ktorých by bolo zrejmé, že zamestnanec vykonával prácu na určenom mieste.
Z uvedených dôvodov Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník rozhodla, že zamestnancovi účastníka
konania zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie
v nezamestnanosti dňa 31.08.2013 podľa slovenskej legislatívy. Sociálna poisťovňa ústredie sa v
odvolacom konaní stotožnila s právnym názorom prvostupňového orgánu.

V súlade s článkom 13 (5) základného nariadenia sa zamestnanec účastníka konania bude po
31.08.2013 považovať za osobu, ktorá vykonáva všetky svoje činnosti ako zamestnanec alebo
samostatnezárobkovočinnáosoba,aktorázískavacelýsvojpríjemvčlenskomštáte,ktoréholegislatíva
bola určená v súlade so základným nariadením v spojení s vykonávacím nariadením, t.j. v L. republike.

Sociálna poisťovňa postupuje pri určení uplatniteľnej legislatívy, ako aj pri poskytovaní údajov
relevantných na posúdenie uplatniteľnej legislatívy rovnako vo vzťahu ku všetkým fyzickým osobám s
bydliskom v iných členských štátoch Európskej únie, ako aj vo vzťahu k príslušným inštitúciám určených
na stanovenie uplatniteľnej legislatívy v jednotlivých členských štátoch.

Obstaranie podkladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne. Organizačná
zložka sociálnej poisťovne nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania ale je povinná vykonať z
vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu
veci. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne je oprávnená rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu

vykoná, pričom dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo
vzájomnej súvislosti, z čoho vyplýva, že je vecou organizačnej zložky sociálnej poisťovne, či určitú
skutočnosť považuje za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú alebo či treba vykonať dôkazy ďalšie,
alebo či si treba obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie.

Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník rozhodnutím zo dňa 03.10.2013 č. 5427-14/2013-SK podľa §
210 ods. 1 rozhodla tak, že zamestnancovi Z. W. W., nar. XX.XX.XXXX zaniklo povinné nemocenské
poistenie, povinné dôchodkové poistenia a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej
legislatívy uplynutím dňa 11.09.2013.

Aj predmetné rozhodnutie bolo odôvodnené tak, ako vyššie citované prvostupňové rozhodnutie vo
vzťahu k žalobcovi v 2. rade s tým, že sociálna poisťovňa ústredie vydala formulár PD A1 pánovi Z. W.
W., na základe ktorého sa na tohto žalobcu od 01.12.2010 do 11.09.2013 vzťahuje slovenská legislatíva.
Vzhľadom na uvedenú skutočnosť zamestnancovi Z. zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné
dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy uplynutím dňa

11.09.2013, a preto Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník rozhodla výrokom napadnutého rozhodnutia.Žalovaná na základe odvolania žalobcu v 1. rade a žalobcu v 3. rade rozhodla rozhodnutím pod
č. 15867-3/2014-BA dňa 12.03.2014 podľa § 218 ods. 2 tak, že odvolania zamietla prvostupňové
rozhodnutie potvrdila.

Odôvodnenie rozhodnutia je založené na rovnakých skutkových zisteniach a právnom názore ako už v
citovanom rozhodnutí žalovanej s dovetkom, že sociálna poisťovňa ústredie vystavila pre zamestnanca
účastníka konania formulár PD A1 s platnosťou od 01.12.2010 do 11.09.2013, t.j. dobu určitú. Formulár
bol vystavený v čase, kedy neexistovali pochybnosti o správnosti určenia uplatniteľnej legislatívy a

splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy nebolo preverené kontrolou reálneho výkonu
činnosti na území Slovenskej republiky. Vzhľadom na výsledky kontroly zameranej na preverenie
reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky vystavenie formulára PD A1 na
obdobie od 12.09.2013 nie je opodstatnené.

Podľa názoru súdu je nevyhnutné osobitne posudzovať žalobné námietky vo vzťahu k žalobcovi v 1.

rade a žalobcom v 2. rade a 3. rade.

Občiansky súdny poriadok v § 249 ods. 1 upravuje, že konanie sa začína na návrh, ktorý sa nazýva
žalobou a podľa odseku 2 tohto ustanovenia žaloba musí okrem všeobecných náležitostí podania
obsahovať označenie rozhodnutia a postupu správneho orgánu, ktoré napáda, vyjadrenie, v akom

rozsahu sa toto rozhodnutie a postup napáda, uvedenie dôvodov, v čom žalobca vidí nezákonnosť
rozhodnutia a postupu správneho orgánu, a aký konečný návrh robí.

Z ustanovenia § 250j ods. 2 O.s.p. je zrejmé, že správne súdnictvo je ovládané dispozičnou zásadou.

V správnom súdnictve ide o porušenie subjektívnych práv či už fyzickej alebo právnickej osoby, čo
vyplýva aj z § 250 ods. 2 O.s.p., ktorý žalobcu definuje tak, že žalobcom je fyzická alebo právnická
osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho
orgánu ukrátená na svojich právach. Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, s ktorou sa
v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom konania, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať malo.

Citované ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku teda ako žalobcu definujú fyzickú alebo právnickú
osobu, ktorá bola ukrátená na subjektívnych právach, čo teda znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že
je žalobcom, musí byť súčasne aktívne legitimovaný hmotnoprávne, to znamená, musí ísť o skutočné
ukrátenie a musí ísť o aktívne legitimovanú hmotnoprávnu osobu. Nedostatok hmotnej legitimácie

znamená, že ak takáto osoba nebola ukrátená na právach, súd žalobu zamietne. Je treba rozlišovať aj
procesnú legitimáciu a ide o prípad, kedy žalobca ani netvrdí ukrátenie na právach, resp. netvrdí, že
rozhodnutie bolo nezákonné, čo musí tvrdiť, inak by súd, ktorý je viazaný žalobcovým tvrdením, nemal
čo preskúmavať a viedlo by to k zastaveniu konania.

Z citovaných žalôb je zrejmé, že žalobca v 1. rade tvrdí, že správne orgány v preskúmavaných
veciach nedodržali zákonný postup, rozhodnutia sú nezákonné, arbitrárne, avšak v žalobe okrem
nedodržania zákonnej 60-dňovej lehoty na vydanie napadnutých rozhodnutí netvrdí žiadne porušenie
jeho subjektívnych práv.

Jeho námietka, že pri vydávaní rozhodnutí neboli dodržané procesné lehoty, je dôvodná, avšak aj
podľa názoru súdu toto procesné pochybenie nemá vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí,
lebo Občiansky súdny poriadok v § 250i ods. 3 upravuje, že pri preskúmavaní zákonnosti a postupu
správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv
na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Súd zdôrazňuje, že zrušením žalobou napadnutých rozhodnutí

len z tohto dôvodu by žalobca v 1. rade nedosiahol priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 250b ods. 1 upravuje, že žaloba sa musí podať do dvoch
mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon
neustanovuje inak. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť.

Podľa § 250a ods. 1 O.s.p. - až do rozhodnutia súdu môže žalobca rozsah napadnutého správneho
rozhodnutia obmedziť; rozšíriť ho môže len v lehote podľa § 250b.Namietané nezákonnosti postupu a rozhodnutí žalovanej a prvostupňového správneho orgánu bez
uvedeniakonkrétnychporušenísubjektívnychprávžalobcuv1.radejeprerozhodnutievovecivovzťahu
k tomuto žalobcovi irelevantné. V predmetnej veci je nesporné, že žalobca ako zamestnávateľ platil

povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenia a povinné poistenie v nezamestnanosti.
O zásahu do majetkovej sféry žalobcu nemožno hovoriť, pretože zákon 461/2003 Z.z. o sociálnom
poistení v znení neskorších predpisov v § 145 ods. 1 upravuje, že sociálna poisťovňa je povinná vrátiť
poistné, ktoré bolo zaplatené bez právneho dôvodu fyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej
odvádzať poistné alebo jej právnemu nástupcovi do 30 dní od

a/ zistenie tejto skutočnosti sociálnou poisťovňou, alebo
b/ doručenia písomnej žiadosti fyzickej alebo právnickej osoby povinnej odvádzať poistné alebo jej
právneho nástupcu.

Žalobca v žalobe ani netvrdí, že po uplynutí doby, na ktorú boli vystavené formuláre PD A1 pre žalobcov
v 2. a 3. rade, platil poistné. Aj v prípade, ak by sa tak stalo, zo Zákona o sociálnom poistení a to

§ 145 ods. 3, 4 vyplýva, že právo na vrátenie poistného sa premlčí do 10 rokov od posledného dňa
kalendárneho mesiaca, v ktorom bola platba uvedená v odsekoch 1 a 2 a zúčtovaná na účet sociálnej
poisťovne v štátnej pokladnici a poistné, ktoré je sociálna poisťovňa povinná vrátiť, sa použije na zápočet
pohľadávky sociálnej poisťovne voči fyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné
alebo voči jej právnemu nástupcovi.

Súd zdôrazňuje, že podľa jeho názoru z obsahu žalôb je zrejmé, že žalobca v 1. rade namieta iné
porušenia ako svojich subjektívnych práv ako účastníka konania, a teda že namieta porušenie práv
zamestnancov. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že aj keby napadnutými rozhodnutiami alebo
postupom boli porušené právne predpisy Slovenskej republiky, resp. nariadenia Rady EHS, z citovaných

ustanovení Občianskeho súdneho poriadku je nesporné, že žalobcovi v 1. rade vyplýva povinnosť
tvrdenia o porušení jeho subjektívnych práv a nikoho iného.

Za nedôvodnú považuje súd námietku žalobcu v 1. rade, že sociálna poisťovňa pobočka a žalovaná ako
organizačné zložky sociálnej poisťovne neboli oprávnené vykonať v predmetných veciach kontroly vo

vzťahu k reálnemu výkonu zamestnania zamestnancami žalobcu. Túto argumentáciu súd odvodzuje zo
zákona č. 461/2003 Z.z., ktorý v ustanoveniach §172 až § 225 upravuje konanie vo veciach sociálneho
poistenia.

Podľa § 172 ods. 2 - v konaní vo veciach sociálneho poistenia a vo veciach starobného dôchodkového

sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom rozhoduje o právach a povinnostiach účastníkov
právnych vzťahov sociálneho poistenia a účastníkov právnych vzťahov starobného dôchodkového
sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom sociálna poisťovňa.

Podľa ods. 5 tohto ustanovenia - predmetom nedávkového konania je rozhodovať o vzniku, prerušení

a zániku sociálneho poistenia, v sporných prípadoch o poistnom, v sporných prípadoch o príspevku na
starobné dôchodkové sporenie, v sporných prípadoch o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm
poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, pokuty, penále a o zaradení zamestnávateľa
do bezpečnostnej triedy.

Z ustanovení § 195 ods. 1 až 3 Zákona o sociálnom poistení vyplýva, že v tomto ustanovení je
upravené, že organizačná zložka sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby
presne a úplne zistila skutočný stav veci a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie.
Podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné
vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke sociálnej poisťovne

z jej činnosti. Organizačná zložka sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne
všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech alebo neprospech účastníkov
konania.

Zákon o sociálnom poistení obsahuje aj ustanovenia vo vzťahu k dokazovaniu vo veciach sociálneho

poistenia a to v § 196 ods. 1 až 7, v odseku 1 tak, že dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a
objasneniu skutočného stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania, vyjadrenia účastníkov konania
a svedkov, odborné posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzickýchosôb a právnických osôb. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe skutočnosti
z činnosti sociálnej poisťovne.

Odsek 2 tohto ustanovenia upravuje, že organizačná zložka sociálnej poisťovne môže ako dôkaz použiť
výpoveď svedkov, ktorých pred výpoveďou poučí o ich povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať
a právnych následkoch nepravdivej výpovede.

Z odseku 7 tohto ustanovenia vyplýva, že organizačná zložka sociálnej poisťovne hodnotí dôkazy podľa

svojej úvahy a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomných súvislostiach.

Ustanovenie § 196 ods. 1 dôkaz definuje široko, a teda zákon nevylučuje, aby sociálna poisťovňa v
rámci dokazovania nevykonala šetrenie za účelom zistenia skutočného stavu veci a na základe takto
zisteného stavu veci vo veci rozhodla.

Námietky žalobcu vo vzťahu k oznámeniu sociálnej poisťovni zo dňa 27.05.2012 k prejudikovaniu
rozhodnutí a porušeniu dvojinštančnosti konania súd zdôrazňuje, že námietka porušenia zásady
dvojinštančnosti konania je síce dôvodná, avšak žalobca vo vzťahu k týmto námietkam retroaktivite
prejudikovaniu nenamietal žiadne skutočnosti, aké subjektívne práva uvedeným postupom žalovanej vo
vzťahu k žalobcovi v 1. rade boli porušené.

Po preskúmaní rozhodnutí správnych orgánov z dôvodov uvedených v žalobe žalobcom v 1. rade súd
dospel k záveru, že vo vzťahu k tomuto žalobcovi subjektívne práva porušené neboli, pretože v žalobe
sú namietané porušenia subjektívnych práv žalobcu v 2. a 3. rade a vo vzťahu k namietaným porušenia
procesných práv tohto žalobcu, vrátane nedodržania procesnej lehoty na vydanie rozhodnutí, nemá

vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí, a preto súd žalobu žalobcu v 1. rade ako nedôvodnú
zamietol podľa § 250j ods. 1 O.s.p.. (Na námietky podané po uplynutí zákonnej lehoty súd neprihliadal.)

Vovzťahukžalobcoviv2.radezobsahupredloženéhoadministratívnehospisusúdzistil,žerozhodnutie
žalovanej nebolo doručené adresátovi L. I., ale V. I..

Z ďalšieho administratívneho spisu ďalej mal súd za preukázané, že rozhodnutie žalovanej vo vzťahu k
adresátovi Z. nebolo doručené žalobcovi v 3. rade ale J. W..

Vzhľadom na nedoručenie napadnutých rozhodnutí žalovanej žalobcovi v 2. a 3. rade súd skúmal, či

vzhľadom na postup súdu v konaní žaloby boli podané včas alebo po uplynutí zákonom stanovenej
dvojmesačnej lehoty a to preto, že žalobca v 2. rade sa stal účastníkom konania až na základe
právoplatného uznesenia súdu zo dňa 05.02.2015 č.k.: 1S/34/2014-35 a vo vzťahu k žalobcovi v 3. rade
sa tento stal účastníkom konania až na základe uznesenia súdu zo dňa 05.02.2015 č.k.: 1S/47/2014-41.

Vzhľadom na to, že druhostupňové rozhodnutia, teda rozhodnutia žalovanej neboli doručené žalobcovi
v 2. a 3. rade, súd poukazuje na ustanovenie § 212 ods. 3 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z.z. o
sociálnompoistenívzneníneskoršíchpredpisov,podľaktoréhorozhodnutiesamusíúčastníkovikonania
oznámiť doručením rozhodnutia do vlastných rúk alebo poštou ako doporučená zásielka s doručenkou
a poznámkou do vlastných rúk. Do vlastných rúk sa doručujú rozhodnutia o poistnom... .

Ak teda rozhodnutie žalovanej zasielané do vlastných rúk bolo prevzaté inou osobou ako adresátmi,
teda žalobcami v 2. rade a 3. rade, súd považoval za neúčelné a nehospodárne, aby ukladal žalovanej
opätovne tieto rozhodnutia doručovať týmto žalobcom, ktorí sa síce v nie zákonom stanovených
spôsobom o obsahu rozhodnutí dozvedeli a vzhľadom na uvedené skutočnosti považoval žaloby

žalobcov v 2. a 3. rade za podané včas.

Z citovaných článkov základného nariadenia, príslušných ustanovení zákona č. 461/2003 Z.z. o
sociálnom poistení, ktoré v odôvodneniach rozhodnutia cituje žalovaná, jednoznačne vyplýva, že
pravidlá, ktoré majú určiť uplatniteľnú legislatívu, majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na zamestnanca

a samostatne zárobkovo činnú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov,
ktorí vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva
žiadneho členského štátu. Základné nariadenie v čl. 13 upravuje, ktorým právnym predpisom podlieha
osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch.Článok 13 (3) základného nariadenia upravuje, že osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako
zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch,

podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec alebo ak
vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v
súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia.

Z predložených spisov súd konštatuje, že konanie vo veciach žalobcov v 2. a 3. rade začalo na žiadosť

príslušnej poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia (Z.) o preskúmanie rozhodujúcich skutočností za
účelom určenia uplatniteľnej legislatívy, to znamená, či zamestnanec skutočne vykonáva zamestnanie
na území Slovenskej republiky, pretože výkon zamestnanie vzbudzuje pochybnosti z dôvodu, že
v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkúvajú pre poľských samostatných podnikateľov
zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch a v niektorých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je
výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc L. republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov

na sociálne zabezpečenia Z. z podnikateľskej činnosti, ktoré vykonávajú v L. republike.

Vo vzťahu k žalobcom v 2. a 3. rade námietku uvedenú v žalobách, že došlo k porušeniu zásady
dvojinštančnosti konania, sa súd s týmto názorom stotožňuje.

Takýto záver pre súd vyplýva z odôvodnení rozhodnutí Sociálnej poisťovne, pobočky Svidník, ktorá
výroky prvostupňových rozhodnutí vôbec neodôvodnila okrem citácií ustanovení Zákona o sociálnom
poistení a článkov základného nariadenia, konštatujúc od kedy do kedy boli vystavené tzv. listy PD A1.
Z odôvodnení rozhodnutí však nie je možné zistiť, aké právne účinky zákon č. 461/2003 Z.z., resp. iné
právne predpisy alebo nariadenia Európskeho parlamentu a Rady s vystavením tohto listu spájajú, a

preto podľa názoru súdu odôvodnenie rozhodnutí nezodpovedá kritériám upraveným v § 209 ods. 4
Zákona o sociálnom poistení.

Podľa tohto ustanovenia v odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka Sociálnej poisťovne uvedie,
ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a

pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala.

Z prvostupňových rozhodnutí je bez akýchkoľvek pochybností, že v týchto rozhodnutiach absentuje
akákoľvek úvaha vo vzťahu k vystaveným formulárom PD A1 a nie je povinnosťou súdu právne dopĺňať
odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu, ktoré súd preskúmava.

Je síce pravdou, že ustanovenie § 218 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení ukladá odvolaciemu orgánu
preskúmať napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu s tým, že ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie
doplní, prípadne zistené nedostatky odstráni.

Súdjevšaktohonázoru,žeakodôvodnenievrozhodnutiachchýbaazodôvodnenírozhodnutížalovanej
vyplýva, že ani táto sa s otázkou právnych účinkov vystavených formulárov PD A1 nevyrovnala, ide o
nepreskúmateľné rozhodnutie.

Ďalším pochybením je, že vo veci nebolo vykonané dokazovanie v dostatočnom rozsahu.

Z predložených administratívnych spisov vyplýva a to záznamu č. 208-12/2013-SK o vykonaní
vonkajšej kontroly, že bola vykonaná kontrola vo vzťahu k žalobcovi v 1. rade a osobná návšteva
zamestnancov vykonávajúcich kontrolu v mieste registrovaného sídla uvedeného v osvedčení o
živnostenskomoprávnenímalazistené,ženauvedenejadresesanenachádzakanceláriaaniprevádzka

zamestnávateľa. Adresa sídla zamestnávateľ je adresa trvalého pobytu N. a zamestnávateľovi T. U.
Z. - H. T. bola poskytnutá za účelom zriadenia živnosti. Na základe už v minulosti vykonanej kontroly
sociálna poisťovňa pobočka disponuje informáciou, že N.. T. H. je splnomocnený vystupovať v mene
zamestnávateľa T. U. Z. - H. T. v kancelárii N.. T. H. v mieste mzdovej učtárne zamestnávateľa T. U.
Z. - H. T., boli predložené doklady a súhlas so zriadením mieste činnosti podniku zahraničnej osoby na

adrese U. XXX/X v osvedčení o živnostenskom oprávnení, zoznam pracovníkov v pracovnom pomere
za obdobie marec 2013, splnomocnenie pre N.. T. H. a záznam z pracovného stretnutia.Na základe uvedeného prvostupňový správny orgán v uvedenom zázname konštatoval, že adresa
uvedená vo výpise zo živnostenského registra je virtuálnou adresou na základe súhlasu majiteľa bytu za
účelom otvorenia živnosti, pretože zamestnávateľ je cudzí štátny príslušník, v zmysle platných zákonov

môže takou formou otvoriť živnosť v SR. Reálne má spoločnosť priestory na výkon svojej činnosti na S.
XXX, U. v kancelárii osoby, ktorá je zamestnávateľom písomne poverená k vedeniu firmy a tou osobou je
N.. T. H.. Na adrese S. XXX, U. sa určuje politika spoločnosti a spravujú sa tam prevádzkové záležitosti
spoločnosti. Je to miesto, kde zamestnávateľ pravidelne navštevuje poverenú osobu za účelom riadenia
spoločnosti, zápisnice z týchto stretnutí sa nevyhotovujú, postup pre činnosť firmy sa dojednávajú ústne.

Na tejto adrese sú uchovávané účtovné doklady, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy, korešpondencia,
faktúry a ďalšie písomnosti potrebné k činnosti. Z tohto miesta sú vykonávané finančné transakcie.
Realizácia predmetu činnosti je na území Slovenskej republiky, doručovanie letákov a prieskum verejnej
mienky podľa objednávky zmluvných partnerov v celej SR. Písomné dohody o poskytovaní reklamných
služieb pre firmy z L. republiky sú k dispozícii v kancelárii poverenej osoby na S. XXX, U.. Zamestnávateľ
riadi svoju spoločnosť prevažne z miesta svojho trvalého bydliska Ul. R. a taktiež z S. XXX vo U.. Spôsob

prideľovania práce je ústny, zamestnávateľ na základe požiadavky osloví potrebný počet pracovníkov a
určí im miesto výkonu práce bez časového obmedzenia. Pracovníci obdržia od zamestnávateľa určený
počet letákov, resp. dotazníkov podľa svojho pracovného úväzku, ktorý majú v pracovnej zmluve. Firma
realizuje svoju činnosť na celom území SR. Obdobie, za ktoré má pracovník zrealizovať svoju prácu, je
obvykle v rozsahu cca 10 dní. Nie je preto možné určiť konkrétny dátum výkonu činnosti, pretože je na

pracovníkovi, kedy túto činnosť v uvedenom rozpätí zrealizuje. Pracovník si sám určí konkrétny spôsob
výkonu činnosti - vhadzovanie letákov do poštových schránok, zakladanie za stierače áut, prípadne
osobnou ponukou, napr. v obchodných centrách. V prípade kombinovaného zadania, t.j. keď pracovník
odovzdá reklamný leták firmy a zároveň vyplňuje anketový lístok o tejto firme, je to iba osobnou ponukou
v obchodných centrách na parkoviskách a miestach s výskytom väčšieho množstva osôb. Obvykle

pracovník s úväzkom 4 hodín mesačne má za úlohu rozniesť 200 letákov, v prípade kombinovanej
distribúcie leták + dotazník, je to 100 letákov a teda aj 100 dotazníkov. Určený počet hodín výkonu
činnosti je určený pracovnou zmluvou. Po skončení realizácie pracovníci oznámenia ukončenie činnosti
a zamestnávateľ poverí ďalších pracovníkov ústne kontrolou, či činnosť bola naozaj zrealizovaná. V
niektorých prípadoch takúto kontrolu vykonáva sám objednávateľ.

Súčasne v spise je pripojené aj splnomocnenie, ktorým žalobca v 1. rade poveril N.... vedením svojej
firmy v SR a zároveň mu udelil plnú moc na preberanie poštových zásielok doručovaných poštou a
kuriérom, zastupovanie firmy pred orgánmi a inštitúciami v SR, prejednávanie výsledkov z kontrol,
zápisníc a iných konaní a oprávnil ho k podpisovaniu, prijímaniu záverov a podávaniu požadovaných

správ, ktoré pre spoločnosť vyplýva z týchto jednaní, uchovávaniu dokumentov, ktoré sú potrebné k
činnosti firmy a oprávňuje túto osobu vystupovať v mene firmy.

Ak žalovaná tvrdí, že v konaní nebolo preukázané reálne miesto podnikania žalobcu v 1. rade, podľa
názoru súdu s touto otázkou sa žalovaná ako druhostupňový orgán dôsledne a presvedčivo v zmysle

ustanovenia § 209 ods. 4 nevyrovnala, pretože neuviedla, ktoré ustanovenia ktorého právneho predpisu
zamestnávateľovi zakazujú ukladať pracovné povinnosti telefonicky, spracovávať personálnu, pracovnú
a mzdovú agendu externou firmou a pod..

V tejto súvislosti súd poukazuje na čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý upravuje, že každý

môže konať, čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemôže nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Základnénariadenievčl.11(3)upravuje,žesvýhradoučlánkov12a16osobavykonávajúcačinnosťako
zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom
tohto členského štátu.

Z článku 13 (1) (a) základného nariadenia v znení účinnom od 28.06.2012 vyplýva, že osoba, ktorá
zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch, podlieha
právnym predpisom členského štátu bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v tomto
členskom štáte.

Podľa čl. 13 (3) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba
a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym
predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takútočinnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s článkom
13 (1) základného nariadenia.

Z uvedených článkov teda jednoznačne vyplýva, že ak ide o súbeh poistení, v ktorých ide o tzv.
cezhraničný prvok, je nevyhnutné určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude vzťahovať na konkrétnu
fyzickú osobu, teda zamestnanca v súlade so základným nariadením a vykonávacím nariadením, ktoré
koordinujú sociálne zabezpečenie. Záver o tom, že vo vzťahu k žalobcovi v 1. rade ako zamestnávateľovi
nebolo preukázané registrované sídlo alebo miesto podnikania, je podľa názoru súdu predčasné a

nebolo preukázané, že žalobcovia v 2. a 3. rade reálne nevykonávali činnosť.

Konštatovanie súdu, že sa správne orgány nevyrovnali s právnymi účinkami vystavenia formulárov PD
A1, vyplýva aj z tej skutočnosti, že napriek kontrole, ktorá bola realizovaná 14.03.2013, bola ponechaná
platnosť formulára PD A1 napriek tomu, že žalovaná tvrdí, že reálny výkon činnosti preukázaný nebol.
Námietka žalobcov v 2. a 3. rade, že tu došlo k retroaktivite, nie je dôvodná, pretože ak kontrolu

prvostupňový správny orgán vykonal v marci 2013 a platnosť formulárov skončila vo vzťahu k žalobcovi
v 2. rade dňom 31.08.2013 a vo vzťahu k žalobcovi v 3. rade dňa 11.09.2013, je nepochybné, že nejde
o retroaktivitu.

Po preskúmaní rozhodnutí žalovanej v spojení s prvostupňovými rozhodnutiami v rozsahu a z dôvodov

uvedených v žalobách súd dospel k záveru, že rozhodnutia boli vydané na základe nedostatočne
zisteného stavu veci, sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a v postupe správneho orgánu došlo
k procesnej chybe, ktorá má za následok nezákonnosť napadnutých rozhodnutí, preto podľa § 250j ods.
2 písm. c/, d/, e/ Občianskeho súdneho poriadku napadnuté rozhodnutia zrušil a vracia vec odporkyni
na ďalšie konanie.

Odporkyňa v ďalšom konaní je povinná vykonať dokazovanie v takom rozsahu, aby bolo bez
akýchkoľvek pochybností preukázané, že žalobca v 1. rade nespĺňa podmienky miesta podnikania, že
žalobcovia v 2. a 3. rade nevykonávali činnosť zamestnancov vo vzťahu k žalobcovi v 1. rade a dbať o to,
aby rozhodnutie bolo odôvodnené v súlade s kritériami upravenými v § 209 ods. 4 Zákona o sociálnom

poistení.

Len po takto doplnenom dokazovaní bude môcť žalovaná vo veci správne a zákonne rozhodnúť.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a žalobcom v 2. a 3. rade priznal

náhradu trov konania, pretože boli v konaní úspešní.

Právny zástupca týchto žalobcovi vyčíslil trovy konania písomným podaním zo dňa 26.05.2015 tak, že
žiadal priznať trovy konania každého zo žalobcov v 2. a 3. rade, ktoré pozostávajú z trov právneho
zastúpenia vo výške 432,30 eur, ktoré špecifikoval tak, že ide o 3 úkony právnej služby (prevzatie a

príprava zastúpenia, podanie žaloby a účasť na pojednávaní dňa 26.05.2015 a to podľa § 11 ods. 4 v
spojení s § 13c ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb) a to jeden úkon vo výške 134,-- eur v roku 2014 a jeden úkon vo výške 139,83 eur v
roku 2015, spolu vo výške 407,83 eur, 2x režijný paušál po 8,04 eur + 1 režijný paušál po 8,39 eur podľa
§ 16 ods. 3 citovanej vyhlášky, spolu vo výške 24,47 eur a žiadal, aby súd žalobcovi v 2. rade priznal

náhradu trov konania v sume 432,30 eur, žalobcovi v 3. rade náhradu trov konania v rovnakej výške.

Vyhláška č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v
znení neskorších predpisov v ustanovení § 13 ods. 2 upravuje, že základná sadzba tarifnej odmeny sa
zníži o 50%, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb.

Súčasne je treba poukázať na to, že súd priznáva náhradu trov konania, ktoré sú účelne vynaložené
na uplatňovanie a bránenie práva. Vzhľadom na identický obsah žalôb žalobcov v 2. a 3. rade a na
zastupovanie právnym zástupcom na pojednávaní súd znížil odmenu za poskytovanie právnych služieb
u každého zo žalobcom v 2. a 3. rade na polovicu, teda na 216,15 eur, spolu 432,30 eur, ktoré je žalovaná

povinná zaplatiť právnemu zástupcovi žalobcov do 10 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v
Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny, a čoho sa odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.