Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, December 28, 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27Co/4/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3815216131
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 12. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3815216131.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrenčínevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.ĽubiceBajzovejačlenieksenátu
JUDr. Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci žalobcu: K., proti žalovanej: S., o
ochranu osobnosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 26.mája 2016,
č.k. 12C/313/2015-79, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanej voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozsudkom, súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu na
ochranu jeho osobnostných práv s tým, že si vymienil, že o trovách konania rozhodne do 30 dní od
právoplatnosti rozhodnutia.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa domáhal, aby súd určil, že výrok

žalovanej, že ,,Pán H. má odvtedy trvalé následky.“ je nepravdivý. Súčasne žiadal, aby súd uložil
žalovanej povinnosť do 3 dní od právoplatnosti rozsudku doručiť žalobcovi písomné ospravedlnenie
v znení: ,,Ospravedlňujeme sa Vám za rozširovanie nepravdivých informácií, ktoré sme uviedli dňa
09.07.2013 v Priebežnej monitorovacej správe č. X, o tom, že ste napadli p. H., dali ste mu facku
a následne ste do neho narazili svojím autom a za tvrdenie, že pán H. má odvtedy trvalé následky.
Rozširovaním nepravdivých informácií a tvrdení sme zasiahli do Vašich osobnostných práv. Svoje

konanie ľutujeme“. Takisto žiadal, aby súd uložil žalovanej povinnosť do 3 dní od právoplatnosti rozsudku
doporučene zaslať kópiu uvedeného ospravedlnenia na Úrad práce, sociálnych vecí a rodina J. L., s
tým, že kópiu doručenky potvrdzujúcu prevzatie kópie ospravedlnenia Úradom práce, sociálnych vecí
a rodina J. L., je žalovaná povinná doručiť žalobcovi do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Ďalej
žiadal, aby súd uložil žalovanej povinnosť do 3 dní od právoplatnosti rozsudku doporučene zaslať na
Úrad práce, sociálnych vecí a rodina J. L. dokument s názvom ,,Priebežná monitorovacia správa č. X
- oprava“, ktorej obsahom nebudú vety: ,,Pán H. nám popisoval situáciu, kedy brat pani H. napadol

p. H., dal mu facku a následne narazil do neho svojím autom. Pán H. má odvtedy trvalé následky“.
Tiež žiadal, aby súd uložil žalovanej povinnosť doručiť žalobcovi do 30 dní od právoplatnosti rozsudku
kópiu doručenky potvrdzujúcu prevzatie opravy Priebežnej monitorovacej správy č. X Úradom práce,
sociálnych vecí a rodina J. L.. Uplatnil aj náhradu trov konania. Dôvodil tým, že žalovaná vypracovala
dňa 09.07.2013 Priebežnú monitorovaciu správu č. X, v ktorej je na strane 1 uvedené: ,,Pán H. nám
popisoval situáciu, kedy brat pani H. napadol p. H., dal mu facku a následne narazil

do neho svojím autom. Pán H. má odvtedy trvalé následky“. Žalovaná takto vypracovala minimálne 5
monitorovacích správ, pričom žalobcovi nie je známe, za akým účelom a s akým cieľom. Pani H. je jediná
sestra žalobcu. H.. V. H. má jediného brata, ktorým je žalobca. Správu ako dôkaz do súdneho spisu podsp. zn. 4P/29/2013 na Okresnom súde Považská Bystrica, založil Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny
J. L., v ktorom konaní zastupoval žalobca H.. H.. Pán H. popisoval situáciu, ktorá nikdy nenastala, svoj
nepravdivý výrok oľutoval a žalobcovi sa ospravedlnil. Popisovaná situácia, je nepravdivá. Žalovaná

bezdôvodne rozširovala nepravdivú informáciu o žalobcovi. Autorka správy sa bezdôvodne spoliehala
napravdivosťinformácií,postupovalanedbanlivo,keďsamanevykonalaobjektívnyprieskumaneoverila
si pravdivosť týchto informácií. Druhá časť výroku ,,pán H. má odvtedy trvalé následky“ je tvrdenie
žalovanej, ktorá zrejme pána H. fyzicky a psychicky vyšetrila a uviedla svoj záver, čím vlastne len
potvrdila prvú (nepravdivú) časť tvrdenia. Druhá časť výroku nie je prevzaté tvrdenie pána H., pretože

potom by uvedená veta znela inak (napr. ,,pán H. tvrdí, že odvtedy má trvalé následky“). Nejde tu ani
o hodnotiaci úsudok, ale o jednoznačné tvrdenie, o pohľad žalovanej na skutkový stav. Žalovaná o
žalobcovi rozširovala nepravdivé informácie, ktoré si žiadnym spôsobom ani neoverila a ani nepožiadala
žalobcu o vyjadrenie. Žalobca nikdy nemal nič spoločné so žalovanou, a nie je mu známe, za akým
účelom zisťoval informácie o jeho osobe, tieto spisoval a poskytoval štátnym orgánom. Konanie s
kriminálnymobsahomjevovšeobecnostivnímanéakonemorálneaodsúdeniahodné.Spájanietakéhoto

konania s konkrétnou osobou, hoci len v náznakoch, znamená vždy dehonestáciu
uvedenej osoby a chápe sa ako jej silné morálne zlyhanie. Z hľadiska poskytnutia ochrany v zmysle ust.
§ 11 Občianskeho zákonníka je bezvýznamné, či k zásahu došlo zavinene, nezavinene, vedome, alebo
nevedome. Žalovaný rozširoval nepravdivé informácie a tvrdenia o žalobcovi na Úrad práce, sociálnych
vecí a rodiny J. L., teda na štátny orgán. Žalobca má trvalé bydlisko v mieste pôsobnosti uvedeného

úradu, je ženatý a má maloleté deti. Nie je v budúcnosti vylúčené, že sa dostane do
úradného styku s úradom a nie je žiadny dôvod na to, aby úrad disponoval o ňom informáciou, že je
nejaký kriminálnik, ktorý fackuje ľudí, zráža ich autom a spôsobuje im trvalé následky. Takáto nepravdivá
informácia by mohla mať pre neho v styku s úradom veľmi nepriaznivé následky. Tiež mu nie je známe,
ako Úrad práce, sociálnych vecí a rodina J. L. so správou ďalej nakladá, kam ju zaslal. V tejto súvislosti

navrhol vypočuť zamestnankyňu Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny J. L. J.. U. E., H.. H. H., tiež syna
H. H., ktorý v čase návštevy žalovanej nebol v domácnosti a ktorý na pojednávaní pred Okresným súdom
J. L. dňa 14.09.2015 vo veci vedenej pod sp. zn. 6C/137/2015 uviedol, že: ,,Nezisková organizácia S.
mi doručovala správy, hoci nie som si istý, či aj správu, ktorá je predmetom tohto konania“. Predmetom
uvedeného konania je monitorovacia správa č. X. Vychádzajúc z predpokladu, že svedok je povinný

hovoriť pravdu, navrhol v konaní vypočuť aj H. H., či mu bola doručená priebežná monitorovacia správa
č. X, ako s ňou nakladal a či ju rozširoval. O tom, že H.. H. H. boli zasielané správy, svedčí aj
jeho list adresovaný Okresnému súdu J. L. ku konaniu sp. zn. 4P/29/2013 zo dňa 04.03.2014. Minimálne
jedna zo správ bola zaslaná žalobcom aj E.. Y. Y., ktorý pokiaľ nebol niekým splnomocnený, nemal právo
žiadať o žiadnu správu a predovšetkým žalovaný mu nemal žiadnu zasielať. Žalovaná vo

svojom prvom, písomnom vyjadrení k meritu veci, žiadala žalobu zamietnuť. Uviedla, že trvá na tom, že
dotknutú informáciu má od pána H., tak ako je uvedené vo vypracovanej správe. V prípade,
ak predmetná informácia nie je pravdivá, nemožno žalovanú brať za uvedené na zodpovednosť, ale
osobu, ktorá jej takúto nepravdivú informáciu uviedla a teda takéto klamlivé správy šírila, čo je v tomto
konkrétnom prípade pán H.. Výrok citovaný žalobcom v ich písomnom vyjadrení si nevymyslela, tento

len riadne zadokumentovala vo svojej správe, nie so skrytým, ale otvoreným a konkrétnym zdrojom
získania informácie. Z uvedeného dôvodu žalovať žalovanú za zadokumentovanie slov iného,
považuje za právne neprípustné, lebo má za to, že za svoje výroky by si mal byť zodpovedný ten, kto
ich šíri, a nie ten, kto ich dokumentuje. Ak žalobcovi vzniklo čokoľvek, čo zasiahlo do jeho osobnostných
práv, nič mu nebráni v tom, aby požiadal konkrétnu osobu, ktorá tento stav spôsobila, o čokoľvek v

primeranej miere, aby uviedla ním vyslovenú dezinformáciu na pravú mieru a odstránila tak krivdu, ktorá
ohováranej osobne vznikla, vrátane zaslania písomných informácií na príslušné inštitúcie. Zaťahovať do
celej kauzy žalovanú je zo strany žalobcu účelové. V jeho žalobe vidí jediný dôvod a to, že už predtým
jeho žaloba proti žalovanej bola neúspešná, a túto žalobu považujú len za snahu o nejakú nesúrodú
satisfakciu, s ktorou však žalovaná nemôže súhlasiť.

3. Na zistený skutkový stav aplikoval súd prvej inštancie ust. § 11, § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
s odkazom na ktoré žalobu zamietol. Uviedol, že z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že v
súvislosti s konaním vedeným na Okresnom súde Považská Bystrica pod sp. zn. 4P/29/2013 podala
žalovaná na základe zmluvy uzavretej s Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny J. L. na žiadosť

Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny J. L. „Priebežnú monitorovaciu správu č. X“, v ktorej na konci prvej
strany v časti „Záznam z terénnej sociálnej práce zo dňa 3. 6. 2013“ je obsiahnutý text tohto znenia:
„Pán H. nám popisoval situáciu, kedy brat pani H. napadol p. H., dal mu facku a následne narazil do neho
svojím autom. Pán H. má odvtedy trvalé následky“. Žalobca v priebehu celého konania trval na tom,že zo strany žalovanej tu nejde o hodnotiaci úsudok, ale o jednoznačné tvrdenie, o pohľad žalovanej na
skutkový stav. Žalovaná takto o žalobcovi rozširovala nepravdivé informácie, ktoré si žiadnym spôsobom
neoverila a ani nepožiadala žalobcu o vyjadrenie. Podľa právneho názoru súdu, konaním žalovanej

neboli nijakým spôsobom ohrozené a teda ani porušené žiadne osobnostné práva žalobcu chránené
zákonom. Ako už bolo uvedené na viacerých miestach vyššie a stranami nespochybnené, spornú
Predbežnú monitorovaciu správu č. X vypracovala žalovaná na objednávku úradu práce (kolízneho
opatrovníka maloletého dieťaťa v konaní vedenom na Okresnom súde Považská Bystrica) v súvislosti
s konaním o úprave práv a povinností rodičov maloletej, kde ako matka maloletej bola účastníčkou

konania sestra žalobcu. Táto správa bola teda žalovanou adresovaná kolíznemu opatrovníkovi (Úrad
práce, sociálnych vecí a rodiny J. L.) a ten ju v súvislosti s vyššie uvedeným konaním doručil súdu. S
vyššie uvedenou správou, resp. s jej obsahom mal prísť teda do styku len úzky okruh subjektov, v danom
prípade účastníkov konania a ich zástupcov vo vyššie uvedenom konaní. Z vyššie uvedeného záveru je
teda nemožné, aby sa s obsahom uvedenej správy mal možnosť oboznámiť aj niekto iný, samozrejme
okrem prípadu, že predmetnú správu by niekto neoprávnene rozširoval ďalej. V tejto súvislosti súd

poukázal na to, že v inom konaní žalobca žaloval autora tohto výroku (H.) za jeho nepravdivosť, ktorý
sa v rámci prebiehajúceho súdneho konania žalobcovi aj ospravedlnil. Je teda zrejmé, že pôvodcom
a prvým šíriteľom predmetného výroku žalovaná nebola. Z textu „Pán H. nám popisoval situáciu, kedy
brat pani H. napadol p. H., dal mu facku a následne narazil do neho svojím autom. Pán H. má odvtedy
trvalé následky“ navyše vôbec nevyplýva, že by „útočníkom“ uvedeným v správe mal byť práve žalobca,

pretože v tomto texte nie je identifikovaný menom a ani ďalšími údajmi (dátum narodenia, bydlisko ap.).
Pokiaľ žalobca tvrdil, že je jediný brat pani H. a že teda osobou uvedenou v spornom texte správy je on,
súd uvádza, že je málo pravdepodobné, dokonca priam nemožné, aby niekto iný, ako blízky príbuzný,
alebo dobre známy žalobcovi a jeho rodine, pri čítaní predmetného textu, ak by sa k nemu vôbec dostal,
zistil, že osobou tam uvedenou teda údajným „útočníkom“ bol vlastne žalobca. Takáto osoba navyše

žalobcu veľmi dobre pozná a sama by si vedela urobiť úsudok, či predmetná informácia je pravdivá, resp.
či by takého skutku žalobca bol vôbec schopný. Správa nebola nijako publikovaná a teda verejnosti
bola nedostupná. Ak by sa aj pripustilo, že predmetná správa sa dostala do dispozície širšieho okruhu
ľudí (napr. na úrade práce, ako to uviedol žalobca), ktorí by túto správu ďalej neoprávnene šírili, v takom
prípade by zodpovednosť niesol šíriteľ takej správy. Úlohou žalovanej pri podaní predmetnej správy

bolo napomôcť vo vyriešení otázky úpravy práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu a pokiaľ do
správy pojala aj dotknuté vyjadrenie tretej osoby, toto si nevymyslela, ale len zadokumentovala tak,
ako bolo formulované treťou osobou (H. H.), dôkazom čoho je priebeh konania vedeného na Okresnom
súde Prievidza pod sp. zn. 6C/9/2014, ktoré bolo zastavené z dôvodu späťvzatia žaloby žalobcom po
tom, čo sa mu žalovaný - autor vyjadrenia (H.) za vyššie uvedený výrok ospravedlnil. Pokiaľ žalobca v

priebehu konania žiadal ako svedka vypočuť aj H.. H. H., po vykonaní vyššie uvádzaných dôkazov na
vypočutí tohto svedka netrval, pričom ani súd nepovažoval za potrebné vzhľadom na dovtedy vykonané
dôkazy z dôvodu hospodárnosti konania menovaného svedka v konaní vypočuť. Keďže súd nemal za
preukázané, že by žalovaná neoprávnene zasiahla do osobnostných práv žalobcu, žalobu v celom
rozsahu ako nedôvodnú zamietol s tým, že o náhrade trov konania rozhodne podľa § 151 ods. 3

Občianskeho súdneho poriadku do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

4. Rozsudok súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadol žalobca navrhujúc
odvolaciemu súdu jeho zmenu tak, že jeho žalobe bude v celom rozsahu vyhovené a žalovaná bude
zaviazanázaplatiťmutrovykonania,eventuálnenavrhovalzrušenienapadnutéhorozhodnutiaavrátenie

veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uplatňujúc dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1
písm. b/, e/, f/ a h/ CSP (porušenie práva na spravodlivý proces v podobe nedostatočne odôvodneného
rozsudku, nedostatočne zistený skutkový stav pre nevykonanie navrhovaných dôkazov, nesprávne
skutkové a právne závery) namietal, že ako svedkov navrhol vypočuť J.. U. E., E.. Y. Y. a H.. H. H.,
ktorých však súd nevypočul. J.. E. boli zaslané len súdom sformulované otázky, on nemal možnosť

tieto otázky klásť. H.. H. H. bol predvolaný ako svedok na pojednávanie dňa 26.05.2016, na ktoré sa
bez ospravedlnenia nedostavil, súd v rozsudku uvádza, že on na vypočutí svedka netrval, čo však
nie je pravda. Na záver pojednávania sa ho súd spýtal a následne zapísal, že ďalšie dôkazy v tejto
veci nenavrhuje vykonať ani žalobca, ani žalovaná. Chápal to tak, že sa ho súd pýta na ďalšie dôkazy
nad rámec tých, ktoré predtým navrhoval. Mal záujem konfrontovať H.. H. a E.. Y. za účelom zistenia,

kde bola správa žalovaného ešte rozširovaná. Odôvodnenie, že súd prvej inštancie nepovažoval za
potrebné ďalšie dôkazy vykonať z dôvodu hospodárnosti konania, neakceptuje. Ďalej poukázal na
závery rozsudku Najvyššieho súdu SR č.k. 5Cdo/180/2007, z ktorého rozsiahlo cituje. Vychádzajúc z
jeho odôvodnenia z hľadiska poskytnutia ochrany nie je významné, či neoprávnený zásah bol spôsobenýzavinene, či nezavinene, vedome, či nevedome. Nevyžaduje sa ani vyvolanie následkov. Stačí,
že neoprávnený zásah bol spôsobilý vyvolať ohrozenie, alebo narušenie chránených práv osobnosti
fyzickejosoby.Zákonneposkytujeochranuprotiakémukoľvekzásahu,alelenprotitakémuzásahu,ktorý

je neoprávnený a ktorý je spôsobilý privodiť ujmu fyzickej osobe. Vychádzajúc z judikatúry Ústavného
súdu a ESĽP, rozsudok musí byť dostatočne a zrozumiteľne odôvodnený. Podľa jeho názoru tieto kritériá
napadnutý rozsudok nespĺňa. Namieta tiež správnosť záveru súdu prvej inštancie, že v predmetnej
správe nebol identifikovaný menom ani ďalšími údajmi, teda osobou uvedenou v správe nemusí byť
on, ak súd dospel k záveru, že nie je aktívne vecne legitimovaným, mal žalobu zamietnuť. Podľa jeho

názoru označením „brat pani H.“ je identifikovaný jednoznačne, pretože taký je v galaxii len jeden.
Zamestnanci ÚPSVaR dobre vedia, kto je bratom H. a vedia, že ju zastupuje v konaní vo veci úpravy
práv a starostlivosti k mal. dieťaťu. Zamestnanci úradu práce, ani súdu nie sú jeho rodinou, ani dobrými
známymi, napriek tomu vedia, že je brat H., pričom podľa súdu je takáto jeho identifikácia „priam
nemožná“. Podľa jeho názoru súd tým vlastne pripustil, že pred rodinou a dobrými známymi ohovorený
môže byť, teda nejde o zásah do osobnosti. Takéto výnimky však žiaden zákon neustanovil a nepozná

ani takú judikatúru. V súvislosti s identifikáciou pri ochrane osobnosti poukázal na rozsudok Krajského
súdu Košice č.k. 11Co/148/2012, vychádzajúc z ktorého na to, aby fyzická osoba bola dostatočne a
nezameniteľneidentifikovaná,niejepotrebnátzv.priamaidentifikáciaprostredníctvommena,priezviska,
prípadne podobizne, na spoľahlivú identifikáciu môžu byť použité akékoľvek prostriedky, rôzne znaky,
alebo charakteristiky, ktoré sú pre danú osobu špecifické a charakteristické a ktoré sú spôsobilé

identifikovať osobu po fyzickej, fyziologickej, psychickej, mentálnej, ekonomickej, kultúrnej, alebo
sociálnej stránke, pričom jednotlivé prostriedky môžu byť použité samostatne alebo môže byť použitých
viac prostriedkov spoločne. Súdu v správe chýbal jeho osobný údaj, a to dátum narodenia. Keby tam bol,
asi by už všetci vedeli, kto je. Mal za to, že súd bude skúmať, či zásah bol spôsobilý zasiahnuť do jeho
chránených osobnostných práv. On však z rozsudku nevie, či toto nepravdivé tvrdenie žalovanej, bolo

objektívne spôsobilé zasiahnuť do jeho osobnostných práv. Dá sa to len dedukovať z predposlednej vety
odôvodnenia rozsudku, ale za absencie bližšieho zdôvodnenia, z ktorého by bolo možno zistiť, prečo
takéto difamujúce nepravdivé tvrdenia žalovanej o jeho údajnej kriminálnej činnosti, nie sú objektívne
spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv. O tom, či bol zásah oprávnený, alebo neoprávnený, sa
z rozsudku nedozvedel. Chýba v ňom odpoveď na dve základné kritériá, a to objektívnu spôsobilosť

zásahu privodiť ujmu a neoprávnenosť zásahu. Súd sa zaoberal len tým, že nemohlo dôjsť v tomto
konkrétnom prípade k žiadnemu zásahu. Teória uvádza, že postačuje, ak sa nepravdivý údaj oznámi čo
i len jednej osobe, odlišnej od ohováraného. Je teda nepodstatné, či boli nepravdivé tvrdenia žalovanej
poskytnuté len na ÚPSVaR J. L.. Súd neuviedol, prečo difamujúce tvrdenia poskytnuté úradu práce
nemali ohroziť jeho osobnostné práva. Súd pripustil, že správa sa dostala k širšiemu okruhu ľudí (napr.

na úrade práce), ale nevyvodil z toho žiaden dôsledok vo vzťahu k jeho osobe, len taký, že ak to títo
ľudia ďalej rozširovali, tak ich má žalovať. Zásah do jeho osobnostných práv vo vzťahu k pracovníkom
úradu súd pozabudol riešiť. Súd si nevie predstaviť, že túto správu by na úrade práce niekto čítal, alebo
že by ju čítal nejaký sudca, aj keď je v spise ako dôkaz. Žalobca považuje to za úsmevné, že tieto správy
sa vraj píšu kvôli a pre najlepší záujem dieťaťa. Súd ďalej uvádza, že žalovaná len zadokumentovala

slová niekoho iného, že si nič nevymyslela. Tento argument podľa jeho názoru vyznieva smiešne.
Tvrdenie súdu, že úlohou žalovanej pri podaní predmetnej správy bolo napomôcť vo vyriešení otázky
úpravy práv a povinností rodičov k mal. dieťaťu, nemá oporu vo vykonaných dôkazoch. Otázka práv
a povinností k mal. dieťaťu bola vyriešená rodičovskou dohodou vo februári 2012. Úlohou žalovanej
bolo viesť otca maloletej k neurážajúcej a neosočujúcej komunikácii, čo bol dôvod zaradenia otca do

programu J. XXXX. Ak by aj pripustil, že žalovaná chcela byť nápomocná pri úprave práv a povinností
rodičov, tak akým spôsobom by mohla byť nápomocná lož, práve ktorá môže takúto úpravu sťažiť.
Pomôcť môže pravda a činnosť žalovanej smerujúca k tomu, aby robila čo má. Samotné vyjadrenie
žalovanej, že správa je zameraná proti matke je obludné, keď táto v programe vôbec nebola ani sa
dovtedy so žalovanou nestretla. Súd si úsudok o pravdivosti informácií neurobil, hoci je povinný tak

urobiť, naviac bez dokazovania tvrdí, aký úsudok si vedia urobiť jeho dobrí známi a rodina, čo ak si urobili
úsudok presne opačný. Súd chce niekomu nariaďovať, aký má mať názor. Vyjadrenia žalovanej, ktorá
je odbornou osobou v oblasti opatrení sociálnoprávnej ochrany, sú absurdné a účelové. Jej tvrdenia,
že správu úrad nemôže nikam posielať, že táto je určená výhradne pre úrad, ktorý si má overovať
pravdivosť tvrdení v správach a pod. sú klamstvá. Keďže nebolo možné vypočuť zástupcu úradu

práce, požiadal tento úrad o stanovisko, z ktorého vyplýva, že žalovaná mala vzhľadom na predmet
výkonu svojej činnosti vypracovávať mesačne monitorovacie (kontrolné) správy, kde mala uviesť, aké
konkrétne činnosti a postupy v daný mesiac vykonala, pričom úrad nie je povinný overovať pravdivosť
informácií uvedených v správe, že za obsah správy zodpovedá žalovaná a že úrad môže túto správupoužiť ako dôkaz na súde, čo musí byť veľmi dobré známe žalovanej, keďže v tejto oblasti vykonáva
dlhodobo vraj úspešne činnosť. S. nie je žiadny získavateľ informácií pre štátny orgán, nie je ŠTB,
žiaden zákon jej nedáva právo získavať údaje o občanoch. Žalovaná má totálne mylnú predstavu o

tom, čo má robiť. Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny mu dňa 14.07.2016 na jeho žiadosť
odpovedalo, že monitorovacie správy sú správy o činnostiach a aktivitách, ktoré akreditovaný subjekt v
danom období vykonával a slúžia na preukázanie a vyhodnotenie realizovaných činností, aj na ďalšie
plánovanie činností pri práci s rodinou. Výstupy monitorovacích správ môže ÚPSVaR využiť pri prijímaní
opatrení sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, resp. tieto výstupy môže využiť súd. Termín

monitorovacia správa nie je možné vysvetľovať v kontexte sledovania a špehovania, ale treba ho vnímať
v kontexte sociálnej práce vykonávanej s rodinou. V danom prípade sa nejednalo o prácu s rodinou
maloletej,alelenoprácusotcom.Súdtakútočinnosťžalovanejpodporuje.Zástupcažalovanejsiprečítal
monitorovaciu správu č. X vypracovanú kolegyňami a vo svojom vyjadrení zo dňa 26.05.2016 uviedol,
že si myslí, že ubližovanie si na zdraví v súvislosti v boji o dieťa on osobne považuje za niečo zvrhlé a
absolútne neprijateľné, čo je jasný dôkaz toho, aký záver si môže urobiť človek neznalý okolností z toho,

čo o je napísané. Priamo pri konflikte s pánom H. H. vôbec nešlo o boj o dieťa, nikdy do pána H. autom
nenarazil, pretože v žiadnom aute ani nesedel. Narazil do neho syn pána H. a otec maloletej. Svedok Y.
pri vypočutí pred súdom musel uviesť, že videl, ako dal H. facku. Prečo teda nebol vypočutý ako svedok
vtedy,keďsaprípadvyšetroval(privyšetrovaníprípadubolvpostaveníadvokáta,niesvedka).Záverako
pán H., si mohli urobiť aj pracovníci úradu práce, pretože nepoznali okolnosti a tiež sa mohli domnievať,

že im žalovaná dáva informácie, ktoré sa nejakým spôsobom týkajú dieťaťa. Súd mu nedal odpoveď na
jeho argument, že občianskoprávna ochrana osobnosti na rozdiel od ochrany trestnoprávnej sa zakladá
na objektívnom princípe, pričom objektívna zodpovednosť zostala pred dverami prievidzského súdu.
Žalovaná získala od pána H. klebety, pričom mala vyše mesiaca do spracovania správy na to, aby
si získané informácie preverila, napriek čomu to neurobila. Vo svojej žalobe žiadal ospravedlnenie a

nápravu, opravu monitorovacej správy č. 2. Ak by aj pripustil, že žalovaná sa mu nemusí ospravedlniť,
tak je pre neho nepochopiteľné a súd mu to nevysvetlil, prečo je prípustné, aby o jeho osobe rozhodoval
štátnyorgánnepravdivýmiúdajmi.Nevie,prečomusítrpieť,žesociálkamáoňomsprávu,ktorúpovažuje
za pravdivú a ktorú môže použiť pri svojej činnosti a poslať na súd ako dôkaz a ktorá obsahuje o jeho
osobe difamujúce informácie. On chce len jediné, aby v monitorovacej správe č. X nebola lož a napraviť

to môže len žalovaná. Má za to, že dostatočne preukázal, že monitorovacie správy slúžia pre úrad práce,
pre prijímanie opatrení sociálnoprávnej ochrany detí a môže ich využiť aj súd. Môžu byť teda využité
aj voči nemu tak, že je agresívny kriminálnik a odoberú mu jeho vlastné deti. Je zrejmé, že žalovaná
nevykonávala činnosť, ktorú vykonávať mala, ale išlo jej len o to, očierniť matku a jej rodinu pred úradom
práce. Zrejme k tomu bola niekým a niečím motivovaná.

5. Žalovaná nevyužila svoje právo písomne sa vyjadriť k podanému odvolaniu.

6. Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP),
ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. O.s.p. v znení neskorších predpisov.

7. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom jeho účinnosti.

8. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia

účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

9. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana v
spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 a § 262 ods. 1 CSP, že
spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa § 363 CSP s
uvedenímdôvodovodvolaniavovecisamej,vykonalodvolacísúdpreskúmaniezákonnostinapadnutého
rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.

10. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a
dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa §
387 ods. 1 CSP potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385ods. 1 CSP, keďže v danej veci nebolo potrebné zopakovať, alebo doplniť dokazovanie a nariadenie
pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

11. Odvolací súd za aplikácie § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či
konaniepredsúdomprvejinštancieniejezaťaženévadou/vadami,ktorá/ktorésatýka/týkajúprocesných
podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré prechádzalo
rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd
uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389

ods. 1 písm. a/ CSP.

12. Vychádzajúc z obsahu odvolania, podrobil odvolací súd predovšetkým prieskumu odvolaciu
námietku žalobcu týkajúcu sa nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia z hľadiska
zistenia, či postupom súdu prvej inštancie nedošlo k odňatiu možnosti stranám sporu konať pred súdom,
od 01.07.2016 k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorý by znemožnil stranám uskutočňovať

im patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, resp.
či tu nie je existencia takej vady, ktorá by bola spôsobilou mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci (§ 365 ods. 1 písm. b/, d/ CSP).

13. Odôvodňovanie súdnych rozhodnutí je súčasťou práva na spravodlivý súdny proces v zmysle

článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a článku 46 ods. 1 Ústavy SR.
Nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia súdu porušuje právo účastníka na spravodlivý súdny proces,
pretože mu upiera možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci
opravných prostriedkov.

14. Výkladom toho, či nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá vadu konania spočívajúcu v odňatí
možnosti účastníkovi konať pred súdom, následkom zistenia ktorej je zrušujúce rozhodnutie, resp. či
ide len o tzv. inú vadu konania, sa zaoberalo Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky na zasadnutí konanom dňa 3. decembra 2015 a prijalo stanovisko, podľa ktorého výnimočne,
keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre

rozhodnutiesúdu,môžeísťoskutočnosť,ktorázakladádôvodnaodvolaniepodľaust.§205ods.2písm.
a/ v spojitosti s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku, spočívajúci v odňatí možnosti
účastníkovi konať pred súdom (teraz § 365 ods. 1 písm. b/ CSP), inak ide o tzv. inú vadu konania (§ 365
ods. 1 písm. d/ CSP), v súvislosti s čím je potrebné vždy skúmať mieru (intenzitu) nepreskúmateľnosti,
teda mieru, do akej táto vada poškodí účastníka konania na jeho ústavných právach, teda v každej

konkrétnej veci individuálne zodpovedať otázku, do akej miery možno nepreskúmateľnosť rozhodnutia
posudzovať ako tzv. inú vadu a do akej miery ho možno podriadiť pod ustanovenie § 221 ods. 1 písm. f/
O.s.p., t.j.posudzovaťhoakoodňatiemožnostikonaťpredsúdom,resp.porušenieprávanaspravodlivý
proces (§ 365 ods. 1 písm. b/CSP).

15. Preskúmaním obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolací súd nevzhliadol dôvodnosť
uplatnenej odvolacej námietky. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s
očakávaniami a predstavami tej - ktorej strany sporu, ale z hľadiska odôvodnenia
musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia požiadavkami v zmysle § 220 ods. 2 CSP
(do 30.06.2016 podľa § 157 ods. 2 OSP), pričom stranám musí dať odpoveď na podstatné (zásadné)

otázky a námietky, spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie
ovplyvňujúcich súvislostiach. V posudzovanej veci súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia
dal odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.
j. uplatnením nároku a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia obsahuje dostatok
skutkových a právnych záverov, pričom odvolací súd nezistil, že by tieto závery boli svojvoľné, alebo

zjavne neodôvodnené. Skutočnosť, že žalobca sa s názorom súdu prvej inštancie nestotožňuje, nemôže
samo o sebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, alebo arbitrárnosti postupu a rozhodnutia súdu
prvej inštancie.

16. Posúdením obsahu odvolania považoval odvolací súd za podstatné odvolacie námietky žalobcu,

a to jeho tvrdenia o tom, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil otázku (ne)oprávnenosti zásahu
do osobnostných práv žalobcu, ku ktorému malo dôjsť dotknutým výrokom uvedeným v monitorovacej
správe č. X vypracovanej žalovanou, keď sa dostatočne nevysporiadal so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami vyplývajúcimi z vykonaného dokazovania, nesprávnosť ktorých skutkových a právnychzáverov viedla k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, čím žalobca uplatnil dôvody na odvolanie,
uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP.

17. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie
nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 132 O.s.p. (teraz § 191 CSP). Dôkazy súd hodnotí podľa
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo
prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí
zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie.

Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal
do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli
v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti
alebo vierohodnosti, je logický rozpor.

18. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného
právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený
právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené

v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou
právnej normy).

19. Vyššie uvedené odvolacie námietky žalobcu vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené, bez opory
v zistenom a ustálenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie.

Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie dostatočným
spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, dôkazy vyhodnotil v súlade so
zásadami podľa § 191 CSP (do 30.06.2016 podľa § 132 O.s.p.) a zo zisteného skutkového stavu vyvodil
správny právny záver, keď za aplikácie ust. § 11, § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka žalobu zamietol
z dôvodu, že Priebežnou monitorovacou správou č. X vypracovanou žalovanou na základe uzatvorenej

zmluvy pre potreby ÚPSVaR J. L., nedošlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu
so vznikom zodpovednosti na strane žalovanej za takýto zásah. Žalobcom produkované odvolacie
námietky v tomto smere sú prakticky totožné s námietkami, ktoré žalobca prezentoval už v konaní pred
súdom prvej inštancie a s ktorými sa súd prvej inštancie dostatočne vysporiadal v odôvodnení svojho
rozsudku. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie tiež dostatočne odôvodnil v súlade s požiadavkami §

220 ods. 2 CSP (do 30.06.2016 podľa § 157 ods. 2 OSP). Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP).

20. Na zdôraznenie správnosti a vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd dodáva
nasledovné:

21. Predmetom posudzovanej veci je ochrana osobnostných práv žalobcu, k zásahu do ktorých v časti
občianskej cti a ľudskej dôstojnosti malo dôjsť v dôsledku nepravdivých a poškodzujúcich tvrdení
týkajúcich sa jeho osoby, ktoré boli obsiahnuté v Priebežnej monitorovacej správe č. X vypracovanej
žalovanou na základe zmluvy a pre potreby ÚPSVaR J. L., v súvislosti s ktorým neoprávneným

zásahom si nárokoval morálnu satisfakciu. Súd prvej inštancie žalobu zamietol konštatujúc, že žalovaná
vypracovaním dotknutej monitorovacej správy, súčasťou ktorej sú podľa žalobcu difamujúce údaje
týkajúce sa jeho osoby, nezasiahla neoprávnene do osobnostných práv žalobcu. Žalobca naopak v
odvolaní tvrdil nesprávnosť tohto záveru.

22. V posudzovanej veci z vykonaného dokazovania vyplynulo, že Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny
J. L. v zmysle § 77 ods. 1 Zákona č. 305/2005 Z.z. o sociálnoprávnej
ochranedetíasociálnejkurateleaozmeneadoplneníniektorýchzákonovvzneníneskoršíchpredpisov,
vychádzajúc z ktorého ,,Opatrenia podľa tohto zákona môže vykonávať alebo sa podieľať na výkone
týchto opatrení vykonávaním rôznych metód, techník, a postupov na základe udelenej akreditácie aj

fyzická osoba, alebo právnická osoba“ uzatvoril so žalovanou zmluvu o poskytovaní finančného
príspevkunaúhradunákladovnavykonávanieopatrenísociálnoprávnejochranydetíasociálnejkurately
podľa § 73 ods. 2 písm. e/ bod 5, § 73 ods. 5 a § 89 ods. 15 a 16 zákona č. 305/2005 Z.z. (č.l.
67), ktorá zmluva, na základe ktorej bola vypracovaná aj dotknutá Priebežná monitorovacia správa č.X (tiež následná záverečná správa), je verejne prístupná na www.crz.gov.sk .
V roku 2013 bola rodina maloletej X. H. zaradená do programu J. XXXX, ktorý realizovala žalovaná,
účelom ktorého programu bolo odstránenie komunikačných bariér medzi rodičmi maloletej. Projekt

bol realizovaný formou sociálno-terénnej práce v prirodzenom prostredí rodičov, pričom akreditovaný
subjekt mal možnosť sledovať, ako prebieha úprava styku maloletej v prostredí otca. Z priebehu
realizácie projektu boli vypracovávané priebežné monitorovacie správy, vrátane monitorovacej správy
č. 2. V súvislosti s konaním vedeným pod č.k. 4P/29/2013 na Okresnom súde Považská Bystrica,
predmetom ktorého bolo rozhodovanie o úprave rodičovských práv a povinnosti k maloletej X.

H., bola na žiadosť súdu zo dňa 13.01.2014 zaslaná súdu aj Záverečná správa akreditovaného subjektu
z psychologického posúdenia, ktorá je zhrnutím informácií všetkých monitorovacích správ. V priebehu
konania nebolo zistené, že by žalovaná uvedenú správu ďalej rozširovala, nad rámec toho, že bola
zasielaná zadávateľovi, t.j. ÚPSVaR J. L.. V priebežnej monitorovacej správe č. X zo dňa 09.07.2013
okrem iného je uvedené: ,,Pán H. nám popisoval situáciu, kedy brat pani H. napadol p. H., dal mu facku
a následne narazil do neho svojím autom. Pán H. má odvtedy trvalé následky.“ V konaní vedenom na

súde prvej inštancie pod sp. zn. 6C/9/2014 sa žalobca domáhal žalobou ochrany svojich osobnostných
práv voči H. H. a žiadal, aby súd určil, že jeho výrok „brat pani H. mu dal facku, následne narazil do
neho svojím autom, pričom odporca má odvtedy trvalé následky“, je nepravdivý a žiadal ospravedlnenie
v tomto znení: ,,Ospravedlňujem sa Vám za môj nepravdivý výrok, ktorý som uviedol dňa 03.06.2013,
že ste mi dali facku, následne ste do mňa narazili Vašim autom, v dôsledku čoho mám odvtedy trvalé

následky. Táto nepravdivá informácia hrubým spôsobom zasiahla do Vašej občianskej cti a ľudskej
dôstojnosti. Svoje konanie ľutujem.“ Súčasne žiadal, aby H. H. do 3 dní od právoplatnosti rozsudku
doručil kópiu uvedeného ospravedlnenia žalovanej. V dôsledku toho, že v priebehu uvedeného sporu
sa dňa 30.05.2014 H. H. žalobcovi ospravedlnil za tento jeho nepravdivý výrok s tým, že svoj skutok
ľutuje, žalobca v celom rozsahu vzal žalobu späť a následne súd uznesením pod č.k. 6C/9/2014-53

z toho istého dňa, konanie zastavil.

23. Fyzická osoba má vychádzajúc z ust. § 11 Občianskeho zákonníka právo na ochranu svojej
osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia svojho mena
a prejavov osobnej povahy. Ak určité konanie vykazuje zákonné znaky zásahu do chránených

osobnostných práv, má fyzická osoba právo najmä domáhať sa, aby sa upustilo od neoprávnených
zásahov, a aby jej bolo poskytnuté primerané zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

24. Neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti je konanie, neoprávnene smerujúce proti
osobnej a mravnej integrite fyzickej osoby, ktoré je objektívne spôsobilé nepriaznivo zasiahnuť niektorú

zo zložiek osobnosti fyzickej osoby. K zásahu do osobnostných práv určitej fyzickej osoby môže dôjsť o.i.
tiež slovom a písmom a v rámci nich nepravdivými tvrdeniami, avšak aj takými skutkovými tvrdeniami,
ktoré sú samé o sebe pravdivé, ale boli uvedené takou formou, v takých súvislostiach, alebo za takých
okolností, že objektívne vyvolávajú dojem pravdu skresľujúci, čím pôsobia difamačne.

25. O neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby nejde okrem iného vtedy, keď je zásah dovolený,
resp. jeho možnosť predpokladá zákon tak, ak tak nie sú prekročené zákonom stanovené medze.
Ide o situácie, keď nad individuálnymi záujmami jednotlivých fyzických osôb, do ktorých osobností
je zasahované, prevláda závažnejší, významnejší a funkčne vyšší osobitný záujem. Takýto zásah do
osobnostných práv však zostáva povoleným len za predpokladu, že sa stal primeraným spôsobom a

zároveň nie je v rozpore s takými oprávnenými záujmami fyzickej osoby, na ktorej je potrebné s ohľadom
na zabezpečenie elementárnej úcty a dôstojnosti jej osobnosti za všetkých okolností bezpodmienečne
trvať. Ak v spore na ochranu osobnosti malo k tvrdenému zásahu do osobnostných práv žalobcu dôjsť
jednak pri plnení povinností ustanovených zákonom, t.j. pri monitorovacej správe príslušným povereným
orgánom, tak za tejto situácie neoprávnenosť zásahu je vylúčená vtedy, ak došlo k zásahu v rámci

úradného konania a ako zásah nevybočil z rámca daného platnými predpismi. Kritériom je preto vždy
posúdenie, či tvrdený zásah je potrebné v konkrétnom prípade ešte podradiť pred kategóriu plnenia
zákonom stanovených povinností, resp. výkonu zákonom predpokladaných oprávnení, alebo či sa už
jedná o exces z takýchto možností. V prípade protokolu o výsledku monitorovacej správy je hlavným
z kritérií pre posúdenie tejto otázky, či predmetný zásah žalovanej bezprostredne spočíval v realizácii

zákonom stanovených povinností.

26. Vyhodnotením rozhodujúcich skutočností so zreteľom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k
záveru o nedôvodnosti podaného odvolania. V posudzovanej veci žalovaná vypracovala Priebežnúmonitorovaciu správu č. X nepochybne v rámci kompetencií vyplývajúcich jej zo zmluvy uzatvorenej s
ÚPSVaR J. L., pri vykonávaní opatrení vyplývajúcich zo zákona č. 305/2005 Z.z. v súvislosti s konaním,
predmetom ktorého bola úprava práv a povinností k mal. X. H.. Pokiaľ žalovaná v

priebežnej monitorovacej správe č. X zo dňa 09.07.2013 okrem iného uviedla, že: ,,Pán H. nám
popisoval situáciu, kedy brat pani H. napadol p. H., dal mu facku a následne narazil do neho svojím
autom. Pán H. má odvtedy trvalé následky,“ tak za skutkové tvrdenie žalovanej možno považovať len to,
že k uvedenému popisu situácie, ku ktorej malo dôjsť pracovníkom žalovanej pri ich terénnej sociálnej
práci, došlo skutočne pánom H., tak, ako to je v správe uvedené, ktorá skutočnosť však spornou nie

je, čo vyplýva jednoznačne z obsahu spisu Okresného súdu Prievidza vedenom pod č.k. 6C/9/2014,
v ktorom sa žalobca domáhal ochrany svojich osobnostných práv priamo voči H. H. v súvislosti s
výrokom ním uvedeným dňa 03.06.2013, za ktorý sa mu H. H. ospravedlnil s tým, že svoj skutok ľutuje
a konanie bolo v dôsledku späťvzatia žaloby zastavené. Dotknutý výrok, teda nemožno posudzovať
ako skutkové tvrdenie žalovanej (to spočíva len v tom, že jej ho uviedol pán H., čo nebolo v konaní
spochybnené). Nebolo tiež preukázané, že žalovaná by správu, súčasťou ktorej je zadokumentovanie

výroku prezentovaného treťou (od žalovanej diferentnou osobou), bola neoprávnene rozširovala. Táto
správa bola žalovanou adresovaná kolíznemu opatrovníkovi (Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny J. L.
ustanovenému v konaní o úpravu práv a povinností k mal. X. H., matkou ktorej je sestra žalobcu) a ten
ju v súvislosti s vyššie uvedeným konaním doručil súdu. S vyššie uvedenou správou, resp. s jej
obsahom mal prísť teda do styku len úzky okruh subjektov, v danom prípade účastníkov konania a ich

zástupcov vo vyššie uvedenom konaní. Správne uvádza súd prvej inštancie, že pokiaľ by aj bolo zistené,
že táto správa, či jej obsah by sa dostal následne prostredníctvom ÚPSVaR do dispozícii aj ďalším
(neoprávneným) subjektom, ktoré by skutočnosti v nej uvedené ďalej rozširovali, teda nad rámec tých,
ktorým žalovaná správu v zmysle plnenia si svojich povinností zaslala, nejde o zodpovednosť žalovanej
vo väzbe na zásah do osobnostných práv žalobcu, ale o zodpovednosť daného konkrétneho subjektu

- šíriteľa (odvolací súd poznamenáva, že takáto skutočnosť v priebehu tohto sporu z dokazovania
nevyplynula, naviac vzhľadom na žalobcom označený zodpovednostný subjekt - žalovanú, ani nebol
dôvod dokazovanie v tomto smere vykonávať). Pokiaľ teda vychádzajúc z vyššie uvedeného súd prvej
inštancie dospel k záveru, že zo strany žalovanej nedošlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných
práv žalobcu, odvolací súd mu z hľadiska vecnej správnosti nemôže nič vytknúť, pričom sa vzhľadom na

tento záver ďalšími odvolacími námietkami žalobcu smerujúcimi proti nesprávnym skutkovým a právnym
záveromsúduprvejinštancienezaoberal,keďžetietosúužbezdopadunavecnúsprávnosťrozhodnutia.

27. V konečnom dôsledku za nedôvodnú, nespôsobilú v prospech žalobcu privodiť priaznivejšie
rozhodnutie vo veci, vyhodnotil odvolací súd tiež jeho námietku, že súd prvej inštancie nevykonal ním

navrhovaného dokazovanie, za účelom zistenia rozhodujúcich skutočností (dôvod na odvolanie uvedený
v ust. § 365 ods. 1, písm. e/ CSP).

28. Z obsahu zápisnice z pojednávania zo dňa 25.04.2016 (č.l. 40) vyplýva, že dotazom na žalobcu
súd zistil, že tento navrhuje, resp. ponecháva na zvážení súdu, či v predmetnej veci ako svedkov

vypočuje E.. Y., J.. U. E. a H.. H. H., ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania nemal. Z obsahu zápisnice
z pojednávania zo dňa 26.05.2016 (č.l. 68) vyplýva, že zákonný sudca dal stranám sporu poučenie
podľa § 120 ods. 4 O.s.p., na čo strany nenavrhli ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania, čo je
zadokumentované v zápisnici. Po vyhlásení uznesenia, v zmysle ktorého bolo dokazovanie vyhlásené
za skončené, súd prvej inštancie vyhlásil na pojednávaní za účasti sporných strán rozsudok. Pravdou

je, že súd svedkov J.. E. (za ÚPSVaR J. L.) a H.. H. nevypočul, avšak v odôvodnení svojho rozhodnutia
sa s tým dostatočne vysporiadal, keď uviedol, že pokiaľ žalobca v priebehu konania žiadal ako svedka
vypočuť aj H.. H. H., po vykonaní vyššie uvádzaných dôkazov na vypočutí tohto svedka netrval (odvolací
súd poznamenáva, že jeho výsluch ponechal žalobca na úvahe súdu), pričom ani súd nepovažoval za
potrebné vzhľadom na dovtedy vykonané dôkazy z dôvodu hospodárnosti konania menovaného svedka

v konaní vypočuť a pokiaľ ide o J.. E. žalobca nemal námietky proti tomu, že postačuje pre potreby sporu
správa zaslaná zo strany ÚPSVaR, z ktorej súd prvej inštancie tiež vychádzal a obsah ktorej zo strany
žalobcu ani namietaný nebol. Občiansky súdny poriadok platný a účinný v čase rozhodovania súdu
prvej inštancie ukladal účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. V
zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. však súd rozhodne o tom, ktoré z označených dôkazov vykoná, čo znamená,

že súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a ani nie je povinný vykonať všetky
navrhované dôkazy. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov preto nie je vadou spôsobujúcou
účastníkovi konania odňatie možnosti konať pred súdom, či porušenie práva na spravodlivý proces.
Naviac v tomto prípade vzhľadom k nespornému zisteniu, že dotknutý výrok skutočne uviedol žalovanejpri výkone jej práce p. H., pričom žalobca neuplatňoval ochranu svojich osobnostných práv
aj voči ÚPSVaR, či jej pracovníkom, nebol dôvod viesť ďalšie dokazovanie na okolnosť, či správa bola
neoprávnene zo strany pracovníkov ÚPSVaR ďalej šírená, keďže to nezakladá zodpovednosť žalovanej

za takýto prípadný neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu.

29. Rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým žalobu zamietol je tak vo výroku vecne správny, preto bolo
potrebnétentopodľa§387ods.1CSP vcelomrozsahu potvrdiť.Žalobcavodvolaníprotirozsudkusúdu
prvej inštancie neuviedol žiadne rozhodujúce skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé k zmene napadnutého

rozhodnutia a s ktorými by sa súd prvej inštancie nebol vysporiadal.

30. O náhrade trov odvolacieho konania vo vzťahu žalobcu a žalovanej rozhodol odvolací súd podľa
§ 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanej, ako úspešnej
strane sporu v odvolacom konaní, nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, keďže tejto
preukázateľne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

31. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).