Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Wednesday, October 11, 2012

Súd: Okresný súd Košice I
Spisová značka: 37C/92/2010

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7110210551
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 10. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Brondoš

ECLI: ECLI:SK:OSKE1:2012:7110210551.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice I sudcom JUDr. Borisom Brondošom v právnej veci žalobcu A. B., E. X.X.XXXX, I.

G. XX, S., zastúpeného JUDr. Augustínom Tomášom, advokátom so sídlom Floriánska 16, Košice, proti
žalovanému Slovenskej republike - Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava,
IČO: 00 151 866, o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je povinný z a p l a t i ť žalobcovi sumu vo výške 2.000,- eur spolu s úrokmi z omeškania vo
výške9%ročnezdlžnejsumyod20.7.2010dozaplateniaatovšetkodotrochdníododňaprávoplatnosti
tohto rozsudku.

V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

O trovách konania súd rozhodne samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca podal na tunajší súd dňa 23.4.2010 žalobu, ktorou sa domáhal proti žalovanému náhrady
škody vo výške 26.313,36 eura s úrokmi z omeškania vo výške 9,25 % ročne z dlžnej sumy od
4.3.2010 do zaplatenia a náhrady trov konania. Svoj návrh odôvodnil tým, že dňa 12.01.2010 podal na
Ministerstvo vnútra SR žiadosť o predbežné prerokovanie svojho nároku na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci v zmysle príslušných ustanovení zákona č. 514/2003

Z.z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Svoju žiadosť odôvodnil tým,
že Uznesením Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Úradu Inšpekčnej služby PZ, Odboru boja proti
korupcii a organizovanej kriminalite, Č.:Q.-XX/KOK-XXXX Y. B. XX.XX.XXXX mu bolo podľa § 163 ods.
1 Trestného poriadku vznesené obvinenie za trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa
§ 158 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160 ods.
2 Trestného zákona, lebo na podklade zistených skutočností bol dostatočne odôvodnený záver, že dňa
27.10.2005 v čase okolo 11.15 hod. ako verejný činiteľ pri výkone služby na F. K. E. na pracovisku

pasovej kontroly pre peších a osobné motorové vozidlá na vstupe z Ukrajiny do Slovenskej republiky,
v rozpore s ustanoveniami čl. 8 písm. b) a čl. 12 ods. 1 písm. b), písm. c) Nariadenia ministra vnútra
SR č. 50/2002 o činnosti oddelení hraničnej kontroly Policajného zboru odborov hraničnej a cudzineckej
polície úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru, bez zákonného dôvodu od
nestotožneného občana Ukrajiny prevzal ako úplatok bankovku nezistenej meny a hodnoty a túto si
ponechal pre osobnú potrebu, čím porušil svoje povinnosti v zmysle ustanovenia § 48 ods. 3 písm. a),
písm. g) zákona č. 73/1998, § 8 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore, s poukazom na čl.

1 a čl. 5 Etického kódexu príslušníka Policajného zboru, teda ako verejný činiteľ, v úmysle zadovážiť
sebe alebo inému neoprávnený prospech vykonával svoju právomoc spôsobom odporujúcim zákonu a
pre seba prijal úplatok, alebo inú nenáležitú výhodu, aby konal alebo sa zdržal konania tak, že poruší
svoje povinnosti vyplývajúce zo zamestnania, povolania, postavenia. Uznesením Vojenskej obvodnejprokuratúry Prešov, F. XXX/XX Y. B. XX.XX.XXXX bolo podľa § 215 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku
zastavené trestné stíhanie vedené voči žalobcovi, pretože je nepochybné, že sa nestal skutok, pre
ktorý je vedené trestné stíhanie. Ako vyplýva z predmetného uznesenia vojenský obvodový prokurátor

dospel na základe právneho posúdenia všetkých vo vyšetrovacom spise sústredených dôkazov k
záveru, že žalobca A. Ď. nespáchal skutok, pre ktorý bolo vedené trestné konanie. Ďalej konštatuje,
že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané porušenie jeho služobných povinností, ba naopak,
žalobcom prezentované obhajobné tvrdenia o vykonávaní operatívno-pátracej činnosti sa preukázali
ako autentické. Vzhľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že voči žalobcovi bolo vedené počas obdobia

štyroch rokov trestné konanie, ktoré sa skončilo v štádiu prípravného konania zastavením trestného
stíhania. Počas uvedeného obdobia, bolo zo strany orgánov činných v trestnom konaní vypočutých
mnoho svedkov a vykonaných množstvo ďalších procesných úkonov, pri ktorých bola nevyhnutná
prítomnosť splnomocneného obhajcu žalobcu, na ochranu jeho práv v trestnom konaní. Ako vyplýva z
vyššie uvedeného uznesenia, ktorým bolo voči žalobcovi zastavené trestné konanie, už z vykonaného
dôkazu (ktorý bol do trestného konania predložený už v júli 2006) znaleckým posudkom Č.. Z.. Z.-XXXX/

KEÚ-I.-C.-XXXX, ktorý mal byť jedným z hlavných usvedčujúcich dôkazov, bolo zrejmé, že žalobca sa
nedopustil žiadneho trestného činu. Napriek uvedenému bolo počas ďalších troch rokov vykonaných
mnoho ďalších procesných úkonov (najmä výsluchy colníkov), ktoré nebolo vo vzťahu k žalobcovi vôbec
potrebné vykonať a ktoré len zbytočne predlžovali trestné konanie a na základe uvedeného zbytočne
vzrastali aj náklady žalobcu potrebné na zabezpečenie jeho základného práva v trestnom konaní a to

práva na obhajobu. Keďže voči žalobcovi bolo trestné stíhanie zastavené, pretože sa skutok nestal
a bolo preukázané, že neporušil žiadne svoje služobné povinnosti, uplatnil si voči štátu zastúpeného
Ministerstvom vnútra SR náhradu škody pozostávajúcu aj z nákladov na obhajobu, ktoré musel v
trestnom konaní vynaložiť. Výšku trov právneho zastúpenia, ktoré vynaložil v uvedenom trestnom konaní
riadne vyčíslil a preukázal na základe príjmových dokladov. Ministerstvo vnútra SR vo svojom oznámení

zo dňa 04.03.2010 uvádza, že podľa jeho názoru nie sú naplnené podmienky zodpovednosti štátu
zastúpeného Ministerstvom vnútra SR podľa § 3 citovaného zákona, keďže uznesenie vyšetrovateľa
nebolo zrušené ako nezákonné. Podľa názoru žalobcu uvedená argumentácia Ministerstva vnútra SR
je nie len nedostačujúca ale predovšetkým nesprávna. Už v rozsudku zo dňa 23.2.1990, sp. zn. 1
Cz 6/90, publikovanom ako R 35/1991, vtedajší Najvyšší súd ČSR dôvodil, že ten, proti ktorému bolo

trestné stíhanie zastavené a kto bol spod obžaloby oslobodený, má podľa ustanovení § 1 až § 4
zákona č. 58/1969 Sb. (dnes § 3 až § 6 zákona č. 514/2003 Z.z.) zásadné právo na náhradu škody,
spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Takéto právo nemá iba ten, kto si vznesenie obvinenia
zavinil sám a kto bol spod obžaloby oslobodený alebo proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, len
preto, že nie je spáchaný trestný čin trestne zodpovedný, alebo že mu bola udelená milosť alebo že

trestný čin bol amnestovaný. K uvedenému záveru dospel, pretože, ak je trestné stíhanie zastavené
alebo ak dôjde k oslobodeniu spod obžaloby, je treba bez ohľadu na dôvod zastavenia či zbavenia
vychádzať z toho, že občan trestný čin nespáchal a uznesenie o vznesení obvinenia nemalo byť preto
vydané. Zastavenie trestného stíhania a zbavenie obžaloby majú teda vždy, bez ohľadu na dôvody,
ktoré k nim viedli, z hľadiska ustanovenia § 4 zákona č. 58/1969 Sb. (dnes § 6 zákona 514/2003 Z.z.)

rovnaký význam ako zrušenie či zmena uznesenia o vznesení obvinenia. Ústavný súd ČR vo svojom
rozhodnutí IV ÚS 642/2005 uviedol, citujem: „Ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu
škody v prípade trestného stíhania, ktoré je skončené oslobodením spod obžaloby, prípadne zastavením
trestného stíhania, je treba hľadať nie len v ustanovení čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, ale
vo všeobecnej rovine predovšetkým v čl. 1 ods. 1 Ústavy, teda v princípoch materiálneho právneho štátu,

ktorý musí niesť zodpovednosť za nezákonné konanie svojich orgánov či za konanie, ktorým štátne
orgány alebo orgány verejnej moci priamo zasahujú do základných práv jednotlivca. Na jednej strane
je isto povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej
strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, pokiaľ sa neskôr ukáže nie len
ako nezákonný, ale tiež v prípade, keď je trestné konanie samo zastavené alebo, ak bol obžalovaný

spod obžaloby oslobodený. Ako už Ústavný súd ČR v minulosti judikoval, každé trestné konanie
negatívne ovplyvňuje osobný život trestne stíhaného, na ktorého je síce do okamžiku právnej moci
meritórneho rozhodnutia potrebné pozerať ako na nevinného, avšak samotný fakt trestného konania je
záťažou pre každého obvineného (nález sp. zn. I. ÚS 554/04, N 67/36 SbNU 707). Už samotné trestné
stíhanie výrazne zasahuje do súkromného a osobného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti,

a to tým viac, pokiaľ sa jedná o obvinenie „nepravdivé“, čo je právoplatne potvrdené oslobodzujúcim
rozsudkom súdu, podľa ktorého sa skutok, z ktorého bol jednotlivec obvinený a obžalovaný, nestal,
prípadne nebol trestným činom. V náleze sp. zn. IV. ÚS 428/05 (N 185/43 SbNU 115) Ústavný súd ČR
vychádza z presvedčenia, že samotné trestné stíhanie je spôsobilé vyvolať dokonca vznik nemateriálnejujmy. Tým viac je štát povinný reparovať materiálnu škodu, ktorá v súvislosti s trestným stíhaním
jednotlivca vznikla. Z hľadiska vyššie uvedeného nie je možné akceptovať názor, podľa ktorého je
daná zodpovednosť štátu za škodu iba v prípade zrušenia uznesenia o zahájení trestného stíhania pre

nezákonnosť, a nie aj v prípade zastavenia trestného stíhania či oslobodenia spod obžaloby. Takýto
výklad je výkladom formalistickým, príliš reštriktívnym a ústavne nekonformným, pretože uprednostňuje
formu vyslovenia „nezákonnosti“ trestného stíhania a neberie v úvahu, že z hľadiska vyššie uvedených
zásahov do osobnej a súkromnej sféry jednotlivca sú tieto formy vyslovenia „nezákonnosti“ trestného
stíhania celkom irelevantné“ koniec citátu. Vzhľadom na vyššie uvedené má žalobca za to, že jeho

nárok na náhradu škody pozostávajúci z nákladov, ktoré musel vynaložiť na svoju obhajobu v trestnom
konaní je opodstatnený a má oporu v existujúcej právnej úprave aj konštantnej súdnej judikatúre. Výška
škody, ktorú si žalobca uplatňuje v tomto konaní, pozostávajúca z trov konania v trestnom konaní, je
zhodná s tým, ako bola uplatnená v predbežnom prerokovaní nároku na náhradu škody a pozostáva
z nasledujúcich položiek:

Vyúčtovanie trov právneho zastúpenia v trestnej veci žalobcu

- prevzatie a príprava právneho zastúpenia 41,53 eura
- sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia 41,53 eura
- žiadosť o preskúmanie dôvodov odmietnutia nahliadnutia

do spisu 45,31 eura
- K. X., L. B. XX.XX.XXXX XX,XX C.
- K. T., B. B. XX.XX.XXXX XX,XX C.
- K. O. B. XX.XX.XXXX XX,XX C.
- K. Š. B. XX.XX.XXXX XX,XX C.

- K. B., X. B. XX.XX.XXXX XX,XX C.
- K. Ď. B. XX.XX.XXXX XX,XX C.
- K. G., Z., I., Č.,
L.,J. B. XX.XX.XXXX XXX,XX C. +B.
- K. G., D., D. B. XX.XX.XXXX XX,XX C. +B.

- K. Z., K., Z. B. XX.XX.XXXX XXX,XX C. +B.
- K. Č., E., S. B. XX.XX.XXXX XXX,XX C. +B.
- K. Z., S. B. XX.XX.XXXX XX,XX C. +B.
- K. T., B. B. XX.X.XXXX XXX,XX C. +B.
- K. Š. B. XX.XX.XXXX XX,XX C. +B.

- režijný paušál 2 x 4,98 9,96 eura
- režijný paušál 10 x 5,44 54,44 eura
- režijný paušál 12 x 6.31 75,72 eura

Spolu s DPH: 1.428,97 eura

Nárok na náhradu škody, ktorú si žalobca uplatňuje pozostáva taktiež aj z ušlej mzdy za celé obdobie
od prepustenia zo služobného pomeru do predbežného prerokovania nároku. Túto skutočnú škodu v
podobe ušlej mzdy si uplatňuje na základe nasledujúcich skutočností: Personálnym rozkazom Ministra
vnútra Slovenskej republiky č. 738 zo dňa 22.12.2005 bol žalobca podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zák.

č. 73/1998 Z.z. prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru, kde pracoval v
štátnej službe vo funkcii staršieho referenta Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru Vyšné
Nemecké, odboru hraničnej polície Sobrance, úradu hraničnej a cudzineckej polície Policajného zboru.
Dôvodom prepustenia bolo to, že žalobca počas výkonu štátnej služby túto nevykonával riadne, pretože
B. XX.XX.XXXX W. F. XX.XX G.. na Oddelení hraničnej kontroly PZ K. E. na pracovisku pasovej

kontroly pre peších a osobné motorové vozidlá na vstupe z Ukrajiny do Slovenskej republiky, bez
oprávneného dôvodu prevzal od nestotožneného občana Ukrajiny bankovku nezistenej meny a hodnoty,
ktorú si ponechal pre vlastnú potrebu a umožnil tejto osobe bezproblémový vstup na územie Slovenskej
republiky, pričom túto skutočnosť bezodkladne neoznámil príslušnému orgánu aj napriek tomu, že podľa
§ 168 Trestného zákona bol povinný tak urobiť. Podľa názoru Ministra vnútra SR, tak žalobca týmto

konaním porušil služobnú prísahu a služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v
služobnom pomere príslušníka Policajného zboru by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Tu
žalobca zdôrazňuje, že ide len o tento skutkový stav, na základe ktorého bol prepustený zo služobného
pomeru, pričom, ako vyplýva z uvedeného personálneho rozkazu žiadne iné porušenie služobnýchpovinnostímunebolovytknuté.Vzhľadomnaskutočnosť,žeUznesenímVojenskejobvodnejprokuratúry
Prešov, Opv 279/08 zo dňa 03.07.2009, bolo podľa § 215 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku zastavené
trestné stíhanie vedené voči žalobcovi, pretože je nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý je vedené

trestné stíhanie, pričom nebolo preukázané porušenie jeho služobných povinností, požiadal žalobca
dňa 27.07.2009 o opätovné prijatie do služobného pomeru PZ. Ministerstvo vnútra, sekcia riadenia
ľudských zdrojov, odbor riadenia služobného pomeru, odpovedalo na uvedenú žiadosť tak, že žiadosť
zamietlo a to aj napriek skutočnosti, že z právoplatného trestného rozhodnutia nepochybne vyplýva,
že žalobca neporušil žiadne svoje služobné povinnosti, ba práve naopak riadne a svedomite plnil

všetky svoje povinnosti. Svoju odpoveď odôvodnilo tak, že Personálnym rozkazom ministra vnútra SR
č. 738/2005 bol žalobca prepustený zo služobného pomeru a keďže uvedený Personálny rozkaz je
právoplatný táto skutočnosť je prekážkou jeho opätovného prijatia do Policajného zboru. S totožným
odôvodnením nebolo vyhovené ani žalobcovej žiadosti na náhradu škody v časti uplatnenia si ušlej
mzdy. Navyše Ministerstvo vnútra SR ako orgán konajúci v mene štátu vo svojom oznámení zo dňa
04.03.2010 uviedlo, že je toho názoru, že konanie o prepustení zo služobného pomeru nemožno umelo

spájať so samotným trestným konaním. Samotným trestným konaním sa zisťuje, či sú naplnené všetky
znaky skutkovej podstaty trestného činu, pričom o prepustení zo služobného pomeru rozhoduje v
danom prípade minister vnútra SR, ktorý si vo veci robí vlastný úsudok a v samostatnom personálnom
konaní rozhoduje nezávisle na výsledku samotného trestného konania. Ďalej Ministerstvo vnútra SR
cituje viaceré právne názory NS SR, pričom uvádza, že každé porušenie zákona nemusí byť trestným

činom, ale je dôležité, či v príslušnom konaní subjektu v súlade so zákonom možno vidieť jeho
porušenie. V samostatnom personálnom konaní pre rozhodnutie postačuje porušenie zákona, ktoré
zákon predpokladá a stanoveným spôsobom postihuje (právny názor NS SR napr. 6 Sž 7/03, 4 Sž
7/04). Žalobca súhlasí s tvrdením, že konanie o prepustení zo služobného pomeru je samostatným
konaním, kde si rozhodujúci orgán robí vlastný úsudok o tom, či došlo k porušeniu zákona, v jeho

prípade k porušeniu služobnej povinnosti, avšak je podľa jeho názoru nemysliteľné, aby v právnom
štáte existoval taký stav, že v prípade, ak bol policajt prepustený zo služobného pomeru z dôvodu,
že sa dopustil trestného činu a v následnom trestnom konaní, ktoré bolo právoplatne zastavené sa
preukáže, že skutok sa nestal a teda, že žalobca neporušil svoje služobné povinnosti, ale naopak tieto
si riadne plnil, sa kompetentné orgány rozhodujúce o jeho opätovnom prijatí do služobného pomeru a

rozhodujúce o náhrade škody, neustále odvolávali na Personálny rozkaz, ktorý bol evidentne vydaný v
rozpore so zákonom a na základe neexistujúcich skutočností. Rozhodujúci orgán si môže urobiť vlastný
úsudok ale ten by nemal byť v rozpore so zákonom. V Personálnom rozkaze Ministra vnútra SR č. 738,
ktorým bol žalobca prepustený zo služobného pomeru je dôvod prepustenia opísaný na základe úplne
totožného skutkového stavu, ako bol uvedený aj v Uznesení Ministerstva vnútra Slovenskej republiky,

Úradu Inšpekčnej služby PZ, Odboru boja proti korupcii a organizovanej kriminalite, Č.:Q.-XX/KOK-
XXXX Y. B.Ň. XX.XX.XXXX, ktorým bolo žalobcovi vznesené obvinenie. Minister vnútra SR v uvedenom
personálnom rozkaze neuvádza žiadne iné skutočnosti, v ktorých by videl ďalšie porušenie žalobcových
služobných povinností. Uvedený skutkový stav, ktorý bol podkladom pre obidve tieto rozhodnutia, bol
počas štyroch rokov prešetrovaný v rámci trestného konania. Prokurátor Vojenskej obvodnej prokuratúry

Prešov nakoniec dospel na základe všetkých vykonaných dôkazov k záveru, že skutok, pre ktorý bolo
žalobcovivznesenéobvinenie(aprektorýbolajprepustenýzoslužobnéhopomeru)sanestal.Vzhľadom
na vyššie uvedené je preto zrejmé, že na základe neskôr vykonaného vyšetrovania bolo preukázané,
že personálny rozkaz, ktorým bol žalobca prepustený zo služobného pomeru vychádza zo skutočností,
ktoré sa nikdy nestali a ktoré nie je možné dávať za vinu žalobcovi. Z uznesenia o zastavení trestného

stíhania je nesporné, že žalobca sa nedopustil konania kladenému mu za vinu v uznesení o vznesení
obvinenia a teda sa na základe uvedeného ani nedopustil porušenia služobných povinností. Tak, ako
Ministerstvo vnútra SR uviedlo vo svojom oznámení zo dňa 04.03.2010, v personálnom konaní pre
rozhodnutie postačuje porušenie zákona, ktoré zákon predpokladá a stanoveným spôsobom postihuje.
Ďalej však už neuvádza, ako žalobca porušil zákon č. 73/1998 Z.z., keďže je zrejmé, že žalobca sa

žiadneho porušenia služobných povinností, ktoré boli dôvodom jeho prepustenia nikdy nedopustil, čo
bolo riadne preukázané. Na základe uvedeného má žalobca za to, že Personálny rozkaz č. 738, ktorým
bol prepustený zo služobného pomeru je nezákonným rozhodnutím, keďže minister vnútra SR si urobil
svoj vlastný úsudok o jeho porušení služobných povinností na základe skutočností, ktoré sa nikdy nestali
a teda nedošlo nikdy ani k naplneniu zákonných podmienok, ktoré predpokladá zákon č. 73/1998 Z.z. pre

prepustenie zo služobného pomeru. Nezákonnosť tohto aktu bola deklarovaná uznesením o zastavení
trestného stíhania. Vzhľadom na uvedené považuje žalobca svoj nárok na náhradu škody pozostávajúci
z ušlej mzdy za obdobie od prepustenia do predbežného prerokovania jeho nároku za opodstatnený
a je toho názoru, že neexistuje a nikdy ani neexistoval zákonný dôvod, pre jeho opätovné neprijatiedo Policajného zboru. Výška škody, ktorú si žalobca uplatňuje v tomto konaní, pozostávajúca z trov
konaniaaušlejmzdy,jezhodnástým,akobolauplatnenávpredbežnomprerokovanínárokunanáhradu
škody a pozostáva z nasledujúcich položiek: Vyúčtovanie trov právneho zastúpenia vo veci preskúmania

zákonnosti rozhodnutia Ministerstva vnútra Č..Z.. D.-XX/PK-XXXX Y. B. XX.XX.XXXX a personálneho
rozkazu MV SR č. 738 zo dňa 22.12.2005 vo výške 698,19 eura. Vyúčtovanie trov právneho zastúpenia
vo veci sťažnosti na Ústavný súd SR vo výške 246,46 eura. Vyúčtovanie trov právneho zastúpenia vo
veci sťažnosti na Európsky súd pre ľudské práva vo výške 289,74 eura.

Vyčíslenie ušlej mzdy:

A:
1.obdobie-odprepusteniazoslužobnéhopomeru(dňa22.12.2005)donástupudonovéhozamestnania
dňa 28.03.2006 u nového zamestnávateľa RENOVA BJ, s.r.o. predstavuje škodu priemerná ušlá mzda,
ktorú poberal žalobca ako príslušník PZ. Priemerná mzda žalobcu, ako to vyplýva z priložených dôkazov,

bola vo výške cca 700,- eur mesačne:
január 2006 - 700,- eur
február 2006 - 700,- eur
marec 2006 - 700,- eur

Spolu za 1. obdobie: 2.100,- eur

B:
2. obdobie - náhrada škody za obdobie pracovnoprávneho pomeru u zamestnávateľa RENOVA BJ,
s.r.o. a teda od 28.03.2006 do 01.03.2008. V tomto období predstavuje reálnu škodu ušlá mzda medzi

platom, ktorý by bol poberal žalobca ako príslušník PZ a mzdou, ktorú poberal u nového zamestnávateľa.
Priemerný plat žalobcu ako príslušníka PZ bol cca 700,- eur mesačne. Priemerná mzda žalobcu u
zamestnávateľaRENOVABJ,s.r.o.,bolalenvovýškecca250,-eur.Rozdielvovýške450,-eurmesačne
predstavuje reálnu škodu, ktorá žalobcovi v uvedenom období vznikla v celkovej výške od apríla 2006
do februára 2008 vo výške 10.350,- eur.

C:
3. obdobie - náhrada škody za obdobie pracovnoprávneho pomeru u zamestnávateľa LOMAC, s.r.o. a
teda za obdobie od 01.03.2008 do podania tejto žiadosti. Priemerný plat žalobcu ako príslušníka PZ
bol cca 700,- eur mesačne. Priemerná mzda žalobcu u zamestnávateľa LOMAC, s.r.o. za rok 2008

bola 500,- eur mesačne a za rok 2009 je to 350,- eur. Rozdiel medzi platom, ktorý by žalobcovi patril
ako príslušníkovi PZ a mzdou, ktorú dostával u svojho zamestnávateľa, predstavuje reálnu škodu, ktorá
žalobcovi v uvedenom období vznikla v celkovej výške od marca 2008 do decembra 2009 vo výške
6.200,- eur.

Nedôvodným mnoholetým trestným stíhaním bol uskutočnený neoprávnený závažný zásah do
osobnostných práv žalobcu. Neprimeraná dĺžka trestného konania bezprostredne ovplyvnila intenzitu
zásahu do súkromnej sféry žalobcu, pričom nedôvodnosť trestného stíhania žalobcu mohla byť orgánom
činným v trestnom konaní zrejmá od počiatku. Vzhľadom na doterajší bezúhonný život žalobcu, jeho
osobu, závažné následky, ktoré mu trestným stíhaním a prepustením zo služobného pomeru vznikli v

jeho osobnom a profesionálnom živote, požaduje týmto žalobca aj nemajetkovú ujmu vo výške 5.000,-
eur. Žalovaný sa v dôsledku odmietnutia zaplatiť žalobcovi požadovanú škodu a nemajetkovú ujmu
dostal dňom 04.03.2010 do omeškania. Vzhľadom na uvedené si žalobca uplatňuje aj úrok z omeškania
vo výške 9,25 % ročne zo sumy 26.313,36 eura.

Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe uviedol, že po začatí trestného stíhania bol po podaní návrhu
prokurátora VOP Prešov Krajským súdom v Košiciach pod Č..D.. D. D.-K.-XXX/X-XXXX vydaný príkaz
na vyhotovenie obrazových, zvukových alebo iných záznamov v zmysle § 88 e) ods. 4 Trestného
poriadku, na základe ktorého boli priamo vo vybavovacej miestnosti F. Z. K. E. namontované a použité
informačno-technické prostriedky. Pomocou týchto boli získané obrazové a zvukové záznamy o činnosti

príslušníkov PZ vykonávajúcich službu v monitorovanej vybavovacej miestnosti hraničného priechodu.
Dňa 14.12.2005 boli na hraničnom priechode vo K.Š. E. zadržaní 16 policajti, ktorým bolo toho istého
dňa vznesené obvinenie za trestný čin zneužívanie právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1
písm. a) Trestného zákona a prijímanie úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160 ods. 2 Trestnéhozákona. Následne bolo vykonané rozsiahle dokazovanie za aktívneho dozoru prokurátora VOP Prešov,
cestou VOP Prešov bola zabezpečená právna pomoc z Ukrajiny a boli vypracované znalecké posudky
D. Z. I. a Košice z odboru forenznej informatiky a techniky - video a fonoskopia. Dňa 5.11.2008 boli

podľa § 21 ods. 1 Trestného poriadku na základe pokynu dozorujúceho prokurátora vylúčené trestné
veci jednotlivých obvinených na samostatné konania a obvinený nstržm. A. Ď. bol realizovaný pod
spisovou značkou Č.: S.-XXX/IS-X-K.-XXXX. Vyšetrovací spis pozostáva z troch zväzkov a má 915
strán. Vyšetrovanie bolo ukončené dňa 30.4.2009 podaním návrhu na podanie obžaloby v zmysle §
209 ods. 1 Trestného poriadku. Prokurátor VOP Prešov trestné stíhanie obvineného A. Ď. zastavil dňa

3.7.2009 vydaním uznesenia podľa § 215 ods. 1 písm. a/ Trestného poriadku. Vyšetrovateľ PZ po
vznesení obvinenia neinicioval prepustenie obvineného A. Ď. zo služobného pomeru príslušníka PZ.
Toto sa realizovalo na základe personálneho rozkazu Ministra vnútra SR č. 738 zo dňa 22.12.2005
po slobodnom uvážení nadriadených E.. A.. Ď.. V personálnom rozkaze Ministra vnútra SR č. 738
zo dňa 22.12.2005 je uvedený dôvod prepustenia navrhovateľa zo služobného pomeru podľa § 192
ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z.z., ktorý navrhovateľ včas napadol podaným rozkladom. Minister

vnútra SR rozhodnutím zo dňa X.X.XXXX Č..Z..: D.-XX/PK-XXXX podaný rozklad zamietol a napadnuté
rozhodnutie potvrdil. Dňa 9.5.2006 navrhovateľ podal na Krajský súd v Bratislave žalobu na Ministerstvo
vnútra SR o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia o prepustení zo služobného pomeru príslušníka
Policajného zboru SR, v ktorom navrhol zrušiť personálny rozkaz Ministra vnútra SR zo dňa 22.12.2005
č. 738 a rozhodnutie Ministerstva vnútra SR sp. zn.: Č..Z..: D.-XX/PK-XXXX Y. B. X.X.XXXX, a vrátiť

vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Krajský súd v Bratislave rozsudkom v mene
Slovenskej republiky zo dňa 1.1.2007 sp. zn.: 1S/192/2006-30 žalobu proti žalovanému Ministerstvu
vnútra SR o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Č.. D.-XX/PK-XXXX Y. B.W. X.X.XXXX zamietol.
Najvyšší súd SR rozsudkom Č.. XSžo XX/XXXX Y. B.W. X.X.XXXX napadnutý rozsudok Krajského
súdu v Bratislave sp. zn.: XS XXX/XXXX-XX Y. B.Ň. X.X.XXXX potvrdil, a tento je právoplatný dňom

24.10.2007. Odporca v predmetnej veci rozhodoval v samostatnom personálnom konaní vedenom v
súlade s ustanoveniami zákona o prepustení navrhovateľa zo služobného pomeru z dôvodu uvedeného
v ustanovení § 192 ods. 1 písm. e) zákona. Samostatné personálne konanie vo veci prepustenia
navrhovateľa zo služobného pomeru bolo vykonané striktne na základe príslušných ustanovení zákona.
Odporca v tejto súvislosti poukazuje aj na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej

„úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať
zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok
vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Inými slovami
povedané, treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje
iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy“ (napr. uznesenie ÚS

SRč.k.IIÚS127/07-21zo6.6.2007).OdporcaďalejpoukazujeajnaustálenýnázorÚstavnéhosúduSR,
podľa ktorého „v právomoci príslušných služobných orgánov je samostatne prešetriť a právne posúdiť
skutočnosti významné z hľadiska naplnenia dôvodu skončenia služobného pomeru podľa § 192 ods. 1
písm. e) zákona, ako aj na to, že predmetom konania, v ktorom sú rozhodnutia zo strany žalovaného
v danej veci vydané, nebolo rozhodovanie o otázke viny za trestný čin“ (napr. uznesenie ÚS SR č.k. III

ÚS 263/06-14). Zákonné predpoklady prepustenia musia byť dané v čase rozhodovania o prepustení a
nie sú závislé od výsledku prípadného trestného konania alebo konania o priestupku, keďže porušenie
služobnej prísahy, resp. služobnej povinnosti nemusí nutne dosahovať intenzitu trestného činu alebo
priestupku. Príslušný nadriadený policajta nerieši otázku, či tento spáchal alebo nespáchal priestupok
alebo trestný čin (viď právny názor NS SR napr. sp. zn. Sž-o-NS 53/03, spo. zn. 6 Sž 120/03, sp. zn. 6

Sž 13/01, sp. zn. 7Sž 86/02, sp. zn. 7Sž 34/02, sp. zn. 7 Sž 107/2001, sp. zn. 6 Sž 62/03, sp. zn. 7 Sž
158/2001, sp. zn. 7 Sž 50/02, sp. zn. 6 Sžo 98/2008, sp. zn. 6 Sžo 118/2008, sp. zn. 6 Sžo 272/2008, sp.
zn. 6 Sžo 92/2008). Riešenie policajta, či už ide o jeho trestnoprávnu zodpovednosť podľa Trestného
zákona alebo zodpovednosť za spáchaný priestupok podľa zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v
znení neskorších predpisov nie je zhodné s právnymi dôvodmi pre riešenie personálnych opatrení, ktoré

má jeho nadriadený, ide o samostatné konanie (viď právny názor NS SR napr. sp. zn. 7 Sž 152/00,
sp. zn. 5 Sž 104/02, sp. zn. Sž-o-NS 31/03, sp. zn. 1 Sžo/98/2008, sp. zn. 8 Sžo 92/2009). Konanie o
prepustení zo služobného pomeru a trestné konanie sú samostatnými konaniami s osobitnou právnou
úpravou, pričom v konaní o prepustenie zo služobného pomeru nemožno vydanie rozhodnutia viazať a
podmieňovať rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní. Kým v konaní o prepustení zo služobného

pomeru postačí preukázanie porušenia služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým
spôsobom s podmienkou, že ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov
štátnej služby, v trestnom konaní podmienkou rozhodnutia o uznaní viny je preukázanie spáchania
skutku, ktorý má povahu trestného činu alebo prečinu (právny názor NS SR napr. sp. zn. 6 Sž 7/03,sp. zn. 4 Sž 7/04, sp. zn. 1 Sžo 152/2007, sp. zn. 8 Sžo 118/2008). Účelom konania o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného o prepustení navrhovateľa zo služobného pomeru nie sú otázky
jeho viny alebo neviny, ale len otázka, či sú splnené zákonné predpoklady na prepustenie policajta

zo služobného pomeru. Preto nemožno vo veci navrhovateľa skúmať napr. otázku prezumpcie neviny,
trestnosť činu v rozsahu, ktorý je v konaní pred slovenským trestným súdom ústavne zaručený obvinenej
osobe (napr. uznesenie ÚS SR č.k. III ÚS 366/06-9). Odporca v tejto súvislosti poukazuje aj na ustálený
právny názor Ústavného súdu SR, podľa ktorého cit.: „V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na
aplikovateľnú judikatúru najvyššieho súdu, podľa ktorej v konaní o prepustenie policajta zo služobného

pomeru nie je služobný orgán viazaný ustanoveniami Trestného poriadku a navyše v tomto konaní ani
neplatí zásada prezumpcie neviny. Účelom konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministerstva
o prepustení sťažovateľa zo služobného pomeru nie sú otázky jeho viny alebo neviny, ale len otázka,
či sú splnené zákonné predpoklady na prepustenie policajta zo služobného pomeru. Preto nemožno
vo veci sťažovateľa skúmať otázku prezumpcie neviny, trestnosť činu v rozsahu, ktorý je v konaní pred
slovenským trestným súdom ústavne zaručený obvinenej osobe. (uznesenie Ústavného súdu SR č.k.

III ÚS 366/06-9, č.k. III ÚS 263/06-14, č.k. III ÚS 345/04-11). Podľa právneho názoru Najvyššieho súdu
SR otázka viny z trestného činu, a tým aj z priestupku nie je predbežnou otázkou, od vyriešenia ktorej
závisí rozhodnutie o prepustení navrhovateľa z dôvodu uvedeného v § 192 ods. 1 písm. e) zákona.
Preto súčasne vedené trestné konanie alebo konanie o priestupku voči navrhovateľovi nemá vplyv na
priebeh samostatného personálneho konania. Odporca preto nie je povinný prerušiť konanie a vyčkať

na rozhodnutie o tejto otázke orgánmi na to príslušnými (viď právny názor NS SR napr. č.k. 1 Sž-o-
NS 24/04, č.k. 4 Sž 143/02, č.k. 1 Sžo 142/2009). Odporca ďalej poukazuje na to, že pokiaľ ide o
samostatnýtrestnýskutokuvedenývTrestnomzákone,prektorýboloprotinavrhovateľovizačatétrestné
stíhanie, a ktorého sa mal dopustiť, pre naplnenie skutkovej podstaty trestného činu sa vyžaduje, aby
boli naplnené všetky obligatórne znaky skutkovej podstaty príslušného trestného činu. Ak absentuje

ktorýkoľvek obligatórny znak nejde o trestný čin. Trestné konanie vedené v súlade s ustanoveniami
Trestného poriadku je vybudované na iných zásadách a princípoch ako samostatné personálne konanie,
ktoré je samostatne upravené v zákone č. 73/1998 Z.z. V samostatnom personálnom konaní vedenom
podľa ustanovení zákona za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť
skutočný stav veci, a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. Žalovaný poukazuje napr. na ustálenú

judikatúru Ústavného súdu SR, podľa ktorej cit.: „ Z ustanovení čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy ani
z čl. 37 ods. 2 a čl. 38 ods. 2 listiny nemožno vyvodiť právo účastníka konania a tomu zodpovedajúcu
povinnosť orgánu verejnej moci konajúceho vo veci vykonať všetky dôkazy označené účastníkom
konania. Zásada voľného hodnotenia dôkazov v spojení s princípom legality a zásadou spravodlivého
rozhodnutiaumožňujúorgánuverejnejmocivykonaťibatiedôkazy,ktorésúpodľajehoúvahpotrebnéna

objasnenie právne významných skutkových okolností relevantných pre spravodlivé rozhodnutie v danej
veci.“ (napr. uznesenie ÚS SR č.k. III. ÚS 345/04-11). Vyšetrovateľ mal v čase začatia trestného stíhania
voči navrhovateľovi na podklade zistených skutočností dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin
spáchal navrhovateľ. V tejto súvislosti považujeme za potrebné poukázať na niektoré základné zásady
trestnéhokonaniazakotvenévTrestnomporiadku.Orgányčinnévtrestnomkonanípostupujúvtrestnom

konaní z úradnej povinnosti. Orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol náležite zistený
skutkový stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Orgány činné v trestnom konaní
hodnotia dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých
okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstarali orgány činné v trestnom
konaní, alebo niektorá zo strán. Vzhľadom na vyššie uvedené uvádzame, že vyšetrovateľ ako orgán

činný v trestnom konaní v danom prípade postupoval správne a všetky svoje rozhodnutia vydal v súlade
so zákonom. Jediným orgánom oprávneným rozhodnúť o otázke viny resp. neviny obžalovaného v
trestnom konaní je súd. V prípade, že súd neuzná obžalovaného vinným, nie je možné celé trestné
stíhanie označiť za bezdôvodne vykonané. Na priznanie náhrady škody nie je v danom prípade splnená
jedna zo základných podmienok ustanovených zákonom č. 514/2003 Z.z., a to existencia nesprávneho

úradného postupu resp. nezákonného rozhodnutia. Žalobca nepreukázal, že by zo strany vyšetrovateľa
Policajného zboru došlo k nesprávnemu úradnému postupu resp. k vydaniu nezákonného rozhodnutia.
Na základe vyššie uvedeného žalovaná Slovenská republika - Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky
navrhuje, aby Okresný súd v Košiciach žalobu v právnej veci žalobcu A. Ď. c/a Slovenská republika -
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu

verejnej moci v plnom rozsahu zamietol.

Žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa 21.9.2010 uviedol, že vzhľadom na vyššie uvedené je preto
zrejmé, že na základe neskôr vykonaného vyšetrovania bolo preukázané, že personálny rozkaz, ktorýmbol žalobca prepustený zo služobného pomeru vychádza zo skutočností, ktoré sa nikdy nestali a
ktoré nie je možné dávať za vinu žalobcovi. Z uznesenia o zastavení trestného stíhania je nesporné,
že žalobca sa nedopustil konania kladenému mu za vinu v uznesení o vznesení obvinenia a teda

sa na základe uvedeného ani nedopustil porušenia služobných povinností. Tak, ako Ministerstvo
vnútra SR uviedol vo svojom oznámení zo dňa 04.03.2010, v personálnom konaní pre rozhodnutie
postačuje porušenie zákona, ktoré zákon predpokladá a stanoveným spôsobom postihuje. Ďalej však
už neuvádza, ako žalobca porušil zákon č. 73/1998 Z.z., keďže je zrejmé, že žalobca sa žiadneho
porušenia služobných povinností, ktoré boli dôvodom jeho prepustenia nikdy nedopustil, čo bolo riadne

preukázané. Na základe uvedeného má žalobca za to, že Personálny rozkaz č. 738, ktorým bol
prepustený zo služobného pomeru je nezákonným rozhodnutím (napriek skutočnosti, že je právoplatný),
keďže minister vnútra SR si urobil svoj vlastný úsudok o jeho porušení služobných povinností na základe
skutočností, ktoré sa nikdy nestali a teda nedošlo ani nikdy k naplneniu zákonných podmienok, ktoré
predpokladá zákon č. 73/1998 Z.z. pre prepustenie zo služobného pomeru. Nezákonnosť tohto aktu
bola deklarovaná uznesením o zastavení trestného stíhania. Žalobca sa práve naopak aj s uvedenou

zákonnou podmienkou potrebnou pre priznanie náhrady škody v podanej žalobe plne vysporiadal.
Poukázal na to, ako je potrebné vykladať ustanovenie § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. a svoje tvrdenie
podporil aj existujúcou judikatúrou v zmysle ktorej ten, proti ktorému bolo trestné stíhanie zastavené a
kto bol spod obžaloby oslobodený, má podľa ustanovení § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb. (dnes § 3
a § 6 zákona č. 514/2003 Z.z.) zásadné právo na náhradu škody, spôsobenej uznesením o vznesení

obvinenia. Takéto právo nemá iba ten, kto si vznesenie obvinenia zavinil sám a kto bol spod obžaloby
oslobodený alebo proti komu bolo trestné stíhanie zastavené len preto, že nie je za spáchaný trestný
čin trestne zodpovedný, alebo že mu bola udelená milosť alebo že trestný čin bol amnestovaný. K
uvedenému záveru dospel, pretože, ak je trestné stíhanie zastavené alebo ak dôjde k oslobodeniu spod
obžaloby, je treba bez ohľadu na dôvod zastavenia či zbavenia vychádzať z toho, že občan trestný čin

nespáchal a uznesenie o vznesení obvinenia nemalo byť preto vydané. Zastavenie trestného stíhania
a oslobodenie spod obžaloby majú teda vždy, bez ohľadu na dôvody, ktoré k nim viedli, z hľadiska
ustanovenia § 4 zákona č. 58/1969 Sb. (dnes § 6 zákona č. 514/2003 Z.z.) rovnaký význam ako zrušenie
či zmena uznesenia o vznesení obvinenia. Tak, ako bolo uvádzané aj v žalobe podľa súdnej praxe nie
je možné akceptovať názor, podľa ktorého je daná zodpovednosť štátu za škodu iba v prípade zrušenia

uznesenia o zahájení trestného stíhania pre nezákonnosť, a nie aj v prípade zastavenia trestného
stíhania či oslobodenia spod obžaloby. Takýto výklad je výkladom formalistickým, príliš reštriktívnym a
ústavne nekonformným, pretože uprednostňuje formu vyslovenia „nezákonnosti“ trestného stíhania a
neberie v úvahu, že z hľadiska vyššie uvedených zásahov do osobnej a súkromnej sféry jednotlivca sú
tieto formy vyslovenia „nezákonnosti“ trestného stíhania celkom irelevantné.

Okresný súd Košice I rozsudkom č.k. 37C/92/2010-117 zo dňa 30.9.2011 zaviazal žalovaného zaplatiť
žalobcovi sumu vo výške 4.428,97 eura spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9% ročne z dlžnej
sumy od 20.7.2010 do zaplatenia a to všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku
(tento výrok nadobudol právoplatnosť). V prevyšujúcej časti žalobu zamietol (tento výrok nenadobudol

právoplatnosť).

Krajský súd v Košiciach rozsudkom č.k. 5Co/355/2011-166 zo dňa 20.3.2012 potvrdil rozsudok vo
výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené a zrušil rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby a v zrušenom
rozsahu vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu a oboznámením sa so žalobou a s vyjadrením žalobcu, s
vyjadrením žalovaného, s uznesením Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Úradu Inšpekčnej služby
PZ, Odboru boja proti korupcii a organizovanej kriminalite, Č.J.:Q.-XX/KOK-XXXX Y. B. XX.XX.XXXX, s
uznesením Vojenskej obvodnej prokuratúry Prešov, F. XXX/XX Y. B. XX.XX.XXXX, so spisom Vojenskej

obvodnej prokuratúry Prešov, Opv 279/08, so spisom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1S/192/2006
a s ďalšími listinnými dôkazmi predloženými účastníkmi a zistil nasledovný skutkový stav:

Z výpovede žalobcu má súd za preukázané, že v čase, kedy bolo voči nemu vznesené obvinenie v roku
2005, bol ženatý, žil s manželkou a s dvoma dcérami, bývali u jeho rodičov. Nikdy dovtedy nebol trestne

stíhaný, mal kľudný harmonický život so svojou rodinou. Po vznesení obvinenia roku 2005 vznikli nejaké
následky a to, že napr. manželka bola živnostníčka, mali obchod v obci, pričom začali im klesať tržby,
ľudia sa mu vysmievali, strácal kamarátov, nevedel si nájsť prácu, ľudia sa prestali so ním stretávať.
Nevedel si nájsť v mieste svojho bydliska zamestnanie z toho dôvodu, avšak mal hypotéku, preto sinašiel prácu mimo miesta svojho trvalého pobytu v bardejovskej firme, kde pracoval za minimálnu
mzdu. Tam pracoval dva roky a do dnešného dňa pracuje za minimálnu mzdu. Je rozvedený. Ťažko
povedať, či má rozvod nejaký súvis s tým, že bol trestne stíhaný. Pokiaľ ide o prácu, bol zamestnaný

v bardejovskej firme, externé pracovisko mali K. Č. X., kde dva roky pracoval, to znamená, že bol
odlúčený od rodiny. Chodil domov raz mesačne. Nevie povedať, či bola jeho podobizeň zverejnená v
médiách v čase trestného stíhania, brali ich kukláči, jeho meno nebolo zverejnené v médiách, bol v cele
predbežného zadržania asi jeden deň, väzobne nebol stíhaný.

Z uznesenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Úradu Inšpekčnej služby PZ, Odboru boja proti
korupcii a organizovanej kriminalite, Č.:Q.-XX/KOK-XXXX Y. B. XX.XX.XXXX má súd za preukázané,
že žalobcovi bolo podľa § 163 ods. 1 Trestného poriadku vznesené obvinenie za trestný čin zneužívania
právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a prijímania úplatku a
inej nenáležitej výhody podľa § 160 ods. 2 Trestného zákona, lebo na podklade zistených skutočností
bol dostatočne odôvodnený záver, že dňa XX.XX.XXXX K. Č.W. F. XX.XX G.. ako verejný činiteľ pri

výkone služby na F. K. E. na pracovisku pasovej kontroly pre peších a osobné motorové vozidlá na
vstupe z Ukrajiny do Slovenskej republiky, v rozpore s ustanoveniami čl. 8 písm. b) a čl. 12 ods. 1
písm. b), písm. c) Nariadenia ministra vnútra SR č. 50/2002 o činnosti oddelení hraničnej kontroly
PolicajnéhozboruodborovhraničnejacudzineckejpolícieúraduhraničnejacudzineckejpolíciePrezídia
Policajného zboru, bez zákonného dôvodu od nestotožneného občana Ukrajiny prevzal ako úplatok

bankovku nezistenej meny a hodnoty a túto si ponechal pre osobnú potrebu, čím porušil svoje povinnosti
v zmysle ustanovenia § 48 ods. 3 písm. a), písm. g) zákona č. 73/1998, § 8 ods. 1 zákona č. 171/1993
Z.z. o Policajnom zbore, s poukazom na čl. 1 a čl. 5 Etického kódexu príslušníka Policajného zboru,
teda ako verejný činiteľ, v úmysle zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech vykonával svoju
právomoc spôsobom odporujúcim zákonu a pre seba prijal úplatok, alebo inú nenáležitú výhodu, aby

konal alebo sa zdržal konania tak, že poruší svoje povinnosti vyplývajúce zo zamestnania, povolania,
postavenia alebo funkcie.

Z uznesenia Vojenskej obvodnej prokuratúry Prešov, Opv 279/08 zo dňa 03.07.2009 má súd za
preukázané, že bolo podľa § 215 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku zastavené trestné stíhanie vedené

voči žalobcovi, pretože je nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý je vedené trestné stíhanie.

Zo žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 12.1.2010 má súd za
preukázané, že žalobca v súlade s ustanovením § 15 zákona č. 514/2003 Z.z. vopred predbežne
prerokoval nárok uplatnený v tejto žalobe so žalovaným.

Na základe zisteného skutkového stavu súd vec právne posúdil nasledovne:

Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov štát zodpovedá za podmienok ustanovených

týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona,
pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím.

Podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto
konaní.

Podľa ustanovenia § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkoneverejnejmociaozmeneniektorýchzákonovaktentozákonneustanovujeinak,právonanáhradu

škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie,
ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom.
Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Právo podľa odseku 1
možnopriznaťibavtedy,akpoškodenýpodalprotinezákonnémurozhodnutiuriadnyopravnýprostriedok
podľaosobitnýchpredpisov.Splnenietejtopodmienkysanevyžaduje,akideoprípadyhodnéosobitného

zreteľa.

Podľa ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonnýmrozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti

poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

Podľa ustanovenia § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody

alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia
nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa ustanovenia § 17 ods. 1 až 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk,
ak osobitný predpis neustanovuje inak. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva

nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak. Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím
najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b)
závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli

poškodenémuvsúkromnomživote,d)závažnosťnásledkov,ktorévzniklipoškodenémuvspoločenskom
uplatnení.

Podľa ustanovenia § 18 ods. 1 a 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania,

ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody
alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie
zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu. Súčasťou trov konania sú aj trovy
právneho zastúpenia vo výške ustanovenej osobitným predpisom. Súčasťou trov konania nie sú náklady

na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom.

Podľa ustanovenia § 517 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v platnom znení
(ďalej len „Občiansky zákonník“) dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní
ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide

o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení. Ak
ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z
omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania
a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

Podľa ustanovenia § 122 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka lehota určená podľa dní začína sa dňom,
ktorý nasleduje po udalosti, ktorá je rozhodujúca pre jej začiatok. Polovicou mesiaca sa rozumie pätnásť
dní. Koniec lehoty určenej podľa týždňov, mesiacov alebo rokov pripadá na deň, ktorý sa pomenovaním
alebo číslom zhoduje s dňom, na ktorý pripadá udalosť, od ktorej sa lehota začína. Ak nie je takýto deň
v poslednom mesiaci, pripadne koniec lehoty na jeho posledný deň. Ak posledný deň lehoty pripadne

na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň.

Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 a 2 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka v platnom znení výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych
bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania

s plnením peňažného dlhu. Ak sa počas trvania omeškania zmení základná úroková sadzba Európskej
centrálnej banky a ak je to pre veriteľa výhodnejšie, výška úrokov z omeškania je o 7 percentuálnych
bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu príslušného
kalendárneho polroka, v ktorom trvá omeškanie; táto základná úroková sadzba Európskej centrálnej
banky sa použije počas celého tohto polroka.

Na základe vykonaného dokazovania a citovaných ustanovení súd dospel k záveru, že nárok žalobcu
je, čo do jeho základu, dôvodný.Pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania a
vznesení obvinenia, zastavenie trestného stíhania, ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa
nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie

uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť (§ 6 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov). Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné konanie končí a
zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Základným predpokladom
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle cit. ustanovenia § 6

ods. 1 prvá veta uvedeného zákona je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým
bola spôsobená škoda, a to pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom. Pre správnu interpretáciu
tohto ustanovenia nestačí vychádzať len z jeho jazykového znenia, teda z doslovného gramatického
výkladu, ale je nevyhnutné uplatniť výklad systematicky a teleologicky. Z hľadiska systematického
výkladu objasňujúceho obsah právnej normy vo vzájomných súvislostiach s inými právnymi normami
možno dospieť k záveru, že pokiaľ cit. ustanovenie § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. je umiestnené

vo štvrtej časti označenej ako spoločné ustanovenia, prichádza do úvahy jeho praktické uplatnenie
(teda zahrnutie trov konania, ktoré vznikli aj v konaní, v ktorom bola vec postúpená inému orgánu do
náhrady škody) aj v prípade zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktorej
podmienky upravuje § 6 tohto zákona. Z hľadiska teleologického výkladu vychádzajúceho zo zmyslu a
účelu právneho predpisu, ktorým je v prípade uvedeného zákona ochrana základného práva na náhradu

škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46
ods. 3 Ústavy SR, nemožno lipnúť na formálnom zrušení (zmene) tvrdeného nezákonného rozhodnutia,
ale splnenie tejto podmienky treba vykladať extenzívne. Za ústavne konformný treba preto považovať
výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o
začatítrestnéhostíhaniaavzneseníobvinenia,zastavenietrestnéhostíhania,akktakémutorozhodnutiu

došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako
zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou
rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné konanie končí, to znamená, že zanikajú účinky
rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Zastavenie trestného stíhania znamená,
že výsledky trestného (prípravného) konania ukazujú, že nejde o trestný čin, zároveň znamená, že

podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o
začatí trestného stíhania o vznesení obvinenia (Uznesenie Najvyššieho súdu SR 4M Cdo 15/2009).

Ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré je
skončené oslobodením spod obžaloby, prípadne zastavením trestného stíhania, je treba hľadať nie len

v ustanovení čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, ale vo všeobecnej rovine predovšetkým
v čl. 1 ods. 1 Ústavy, teda v princípoch materiálneho právneho štátu, ktorý musí niesť zodpovednosť
za nezákonné konanie svojich orgánov, či za konanie, ktorým štátne orgány alebo orgány verejnej
moci priamo zasahujú do základných práv jednotlivca. Na jednej strane je isto povinnosťou orgánov
činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť

zodpovednosti za postup týchto orgánov, pokiaľ sa neskôr ukáže nie len ako nezákonný, ale tiež v
prípade, keď je trestné konanie samo zastavené alebo, ak bol obžalovaný spod obžaloby oslobodený.
Ako už Ústavný súd ČR v minulosti judikoval, každé trestné konanie negatívne ovplyvňuje osobný
život trestne stíhaného, na ktorého je síce do okamžiku právnej moci meritórneho rozhodnutia potrebné
pozerať ako na nevinného, avšak samotný fakt trestného konania je záťažou pre každého obvineného

(nález sp. zn. I. ÚS 554/04, N 67/36 SbNU 707). Už samotné trestné stíhanie výrazne zasahuje do
súkromného a osobného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, a to tým viac, pokiaľ sa jedná
o obvinenie „nepravdivé“, čo je právoplatne potvrdené oslobodzujúcim rozsudkom súdu, podľa ktorého
sa skutok, z ktorého bol jednotlivec obvinený a obžalovaný, nestal, prípadne nebol trestným činom.
V náleze sp. zn. IV. ÚS 428/05 (N 185/43 SbNU 115) Ústavný súd ČR vychádza z presvedčenia,

že samotné trestné stíhanie je spôsobilé vyvolať dokonca vznik nemateriálnej ujmy. Tým viac je štát
povinný reparovať materiálnu škodu, ktorá v súvislosti s trestným stíhaním jednotlivca vznikla. Z hľadiska
vyššie uvedeného nie je možné akceptovať názor, podľa ktorého je daná zodpovednosť štátu za škodu
iba v prípade zrušenia uznesenia o zahájení trestného stíhania pre nezákonnosť, a nie aj v prípade
zastavenia trestného stíhania či oslobodenia spod obžaloby. Takýto výklad je výkladom formalistickým,

príliš reštriktívnym a ústavne nekonformným, pretože uprednostňuje formu vyslovenia „nezákonnosti“
trestného stíhania a neberie v úvahu, že z hľadiska vyššie uvedených zásahov do osobnej a súkromnej
sféry jednotlivca sú tieto formy vyslovenia „nezákonnosti“ trestného stíhania celkom irelevantné (nález
Ústavného súdu ČR sp. zn. ÚS 642/2005).V predmetnej veci nebolo sporné, že voči žalobcovi bolo uznesením Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky, Úradu Inšpekčnej služby PZ, Odboru boja proti korupcii a organizovanej kriminalite, Č.:Q.-

XX/KOK-XXXX Y. B. XX.XX.XXXX podľa § 163 ods. 1 Trestného poriadku vznesené obvinenie za
trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a
prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160 ods. 2 Trestného zákona, a to na podklade
vyššie uvedených zistených skutočností, že žalobca nebol stíhaný väzobne, že uznesením Vojenskej
obvodnej prokuratúry Prešov, Opv 279/08 zo dňa 03.07.2009 bolo podľa § 215 ods. 1 písm. a) Trestného

poriadku zastavené trestné stíhanie vedené voči žalobcovi v tejto veci, pretože je nepochybné, že sa
nestal skutok, pre ktorý je vedené trestné stíhanie a že nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím (tak ako je uplatnený v tejto žalobe) bol vopred predbežne prerokovaný so žalovaným
na základe písomnej žiadosti žalobcu ako poškodeného o predbežné prerokovanie nároku, pričom
žalovaný uplatnenému nároku na náhradu škody nevyhovel.

Žalobca teda má nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej začatím a vedením trestného
stíhania voči svojej osobe.

Tento nárok si žalobca uplatnil v celkovej výške 26.313,36 eura a pozostával z náhrady škody a to
náhradytrovkonania,ktorépoškodenémuvzniklivkonaní,vktorombolovydanénezákonnérozhodnutie

(v konaní vedenom Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, Úradom Inšpekčnej služby PZ, Odborom
boja proti korupcii a organizovanej kriminalite pod Č.. Č.:Q.-XX/KOK-XXXX) a v konaní, v ktorom bolo
toto rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené (v konaní vedenom Vojenskou obvodnou
prokuratúrou Prešov pod č. Opv 279/08) vo výške 1.428,97 eura, z nároku na nemajetkovú ujmu vo
výške 5.000,- eur (v časti náhrady trov konania vo výške 1.428,97 eura a čiastočne priznaného nároku

na nemajetkovú ujmu vo výške 3.000,- eur nadobudol rozsudok č.k. 37C/92/2010-117 zo dňa 30.9.2011
právoplatnosť) a z nárokov žalobcu, ktoré mu súd nepriznal (tieto nároky žalobcu boli rozsudkom
tunajšieho súdu č.k. 37C/92/2010-117 zo dňa 30.9.2011 zamietnuté a následne rozsudkom odvolacieho
súdu č.k. 5Co/355/2011-166 zo dňa 20.3.2012 bol výrok ich zamietnutí zrušený) a to z nároku na
náhradu škody z titulu náhrady trov právneho zastúpenia vo veci preskúmania zákonnosti rozhodnutia

Ministerstva vnútra Č..Z.. D.-XX/PK-XXXX Y. B. XX.XX.XXXX a personálneho rozkazu A. S. Č.. XXX
Y. B. XX.XX.XXXX vo výške 698,19 eura, z titulu náhrady trov právneho zastúpenia vo veci sťažnosti
na Ústavný súd SR vo výške 246,46 eura, z titulu náhrady trov právneho zastúpenia vo veci sťažnosti
na Európsky súd pre ľudské práva vo výške 289,74 eura a z nároku na náhradu škody z titulu ušlej
mzdy a to za obdobie od prepustenia zo služobného pomeru do (dňa 22.12.2005) do nástupu do nového

zamestnania dňa 28.03.2006 u nového zamestnávateľa RENOVA BJ, s.r.o. vo výške 2.100,- eur, za
obdobie pracovnoprávneho pomeru u zamestnávateľa RENOVA BJ, s.r.o. a teda od 28.03.2006 do
01.03.2008 vo výške 10.350,- eur a za obdobie pracovnoprávneho pomeru u zamestnávateľa LOMAC,
s.r.o. a teda za obdobie od 01.03.2008 do podania tejto žiadosti vo výške 6.200,- eur.

Predmetom tohto konania je nárok žalobcu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej začatím
a vedením trestného stíhania voči svojej osobe v celkovej výške 21.884,39 eura, ktorá pozostáva z
nároku na nemajetkovú ujmu vo výške 2.000,- eur, z nároku na náhradu škody z titulu náhrady trov
právneho zastúpenia vo veci preskúmania zákonnosti rozhodnutia Ministerstva vnútra Č..Z.. D.-XX/PK-
XXXX Y. B. XX.XX.XXXX a personálneho rozkazu A. S. Č.. XXX Y. B.W. XX.XX.XXXX vo výške 698,19

eura, z titulu náhrady trov právneho zastúpenia vo veci sťažnosti na Ústavný súd SR vo výške 246,46
eura, z titulu náhrady trov právneho zastúpenia vo veci sťažnosti na Európsky súd pre ľudské práva
vo výške 289,74 eura a z nároku na náhradu škody z titulu ušlej mzdy a to za obdobie od prepustenia
zo služobného pomeru do (dňa 22.12.2005) do nástupu do nového zamestnania dňa 28.03.2006 u
nového zamestnávateľa RENOVA BJ, s.r.o. vo výške 2.100,- eur, za obdobie pracovnoprávneho pomeru

u zamestnávateľa RENOVA BJ, s.r.o. a teda od 28.03.2006 do 01.03.2008 vo výške 10.350,- eur a za
obdobie pracovnoprávneho pomeru u zamestnávateľa LOMAC, s.r.o. a teda za obdobie od 01.03.2008
do podania tejto žiadosti vo výške 6.200,- eur.

Pokiaľ ide nárok žalobcu na úhradu nemajetkovej ujmy vo výške 2.000,- eur súd konštatuje, že právna

úprava úhrady nemajetkovej ujmy vzniknutej v dôsledku nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho
úradného postupu obsiahnutá v § 17 ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z.z. nadväzuje na všeobecnú
občianskoprávnu úpravu zakotvenú v zákone č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších
právnych predpisov, v zmysle ktorej v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie jedostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú poškodenému subjektu, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch. Pokiaľ však je možné dosiahnuť náhradu nemajetkovej ujmy iným
spôsobom ako už spomínanou peňažnou náhradou, právna úprava dáva prednosť práve tejto inej forme

náhrady.

Žalobca pôvodne požadoval nemajetkovú ujmu vo výške 5.000,- eur (ako súd vyššie uviedol, žalobcovi
bola z tohto jeho nároku právoplatne priznaná nemajetková ujma vo výške 3.000,- eur).

Súd má za preukázané, že žalobca nebol väzobne stíhaný a jeho meno ani podobizeň neboli zverejnené
v masovokomunikačných médiách. Trestné stíhanie žalobcu začalo dňa 14.12.2005 a skočilo dňa
14.7.2009. Žalobca bol a je bezúhonný. Pokiaľ ide o závažnosť následkov, ktoré vznikli žalobcovi v
súkromnom živote, v konaní sa nepreukázalo (vykonaním dôkazu obsahom spisu Okresného súdu
v Michalovciach, sp. zn. 20C 53/2011), že zhoršená rodinná situácia, ktorá sa skončila rozvodom
manželstva žalobcu v roku 2011, bola v príčinnej súvislosti so začatím trestného stíhania. Pokiaľ ide

o stratu zamestnania žalobcu, táto bola podľa názoru súdu v príčinnej súvislosti so začatím trestného
stíhania vo vzťahu k nemu. Ujma žalobcu, ktorá mu vznikla nezákonným rozhodnutím, mu vznikla
v prostredí, v ktorom pracoval, keďže skutkový dôvod prepustenia žalobcu zo služobného pomeru
uvedený v rozhodnutí Ministerstva vnútra Č..Z.. D.-XX/PK-XXXX Y. B. XX.XX.XXXX a personálnom
rozkaze A. S. Č.. XXX Y. B. XX.XX.XXXX bol totožný so skutkom, ktorý mal žalobca spáchať, opísaným

v nezákonnom uznesení o vznesení obvinenia, Č.:Q.-XX/KOK-XXXX Y. B. XX.XX.XXXX. Následkom
toho mal žalobca problém sa zamestnať resp. bol zamestnaný s nižším príjmom.

Súd má za to, že každé trestné konanie negatívne ovplyvňuje osobný život trestne stíhaného, na
ktorého je síce do okamžiku právnej moci meritórneho rozhodnutia potrebné pozerať ako na nevinného,

avšak samotný fakt trestného konania je záťažou pre každého obvineného. Už samotné trestné stíhanie
výrazne zasahuje do súkromného a osobného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, a to tým
viac, pokiaľ sa jedná o obvinenie nepravdivé. Samotné trestné stíhanie je spôsobilé vyvolať dokonca
vznik nemateriálnej ujmy. Tým viac je štát povinný reparovať materiálnu škodu, ktorá v súvislosti s
trestným stíhaním jednotlivca vznikla. Trestné stíhanie žalobcu trvalo viac ako tri a pol roka.

Súd má za to, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Výška
nemajetkovej ujmy je daná úvahou súdu. Súd dospel k názoru o potrebe odškodniť žalobcu za morálne
poškodenie jeho osoby v dôsledku viac ako tri a pol ročného trestného stíhania, ktoré bolo neskôr
zastavené. So zreteľom na vek poškodeného a jeho spoločenské postavenie, ktoré sa nepochybne

zhoršilo, súd považuje priznanie nemajetkovej ujmy v tomto konaní vo výške 2.000,- eur za primerané
finančné zadosťučinenie. Súd teda žalobcovi priznal celý uplatnený nárok na úhradu nemajetkovej ujmy
vo výške 5.000,- eur (rozsudkom tunajšieho súdu č.k. 37C/92/2010-117 zo dňa 30.9.2011 vo výške
3.000, eur a týmto rozsudkom vo výške 2.000,- eur).

Pokiaľ ide o nárok na náhradu škody z titulu náhrady trov právneho zastúpenia vo veci preskúmania
zákonnosti rozhodnutia Ministerstva vnútra Č..Z.. D.-XX/PK-XXXX Y. B. XX.XX.XXXX a personálneho
rozkazu A. S. Č.. XXX Y. B. XX.XX.XXXX vo výške 698,19 eura, zo spisu Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. XS XXX/XXXX má súd za preukázané, že Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 1.1.2007
sp.zn. XS/XXX/XXXX-XX zamietol žalobu proti žalovanému Ministerstvu vnútra SR o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia Č.. D.-XX/PK-XXXX Y. B. X.X.XXXX, ktorým Minister vnútra SR zamietol rozklad
podaný proti personálnemu rozkazu Ministra vnútra SR č. 738 zo dňa 22.12.2005, ktorým tento prepustil
žalobcu zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z.z.. Najvyšší súd
SR rozsudkom Č.. XSžo XX/XXXX Y. B. X.X.XXXX odvolaním napadnutý rozsudok Krajského súdu v
Bratislave sp.zn.: XS XXX/XXXX-XX Y. B. X.X.XXXX potvrdil a tento je právoplatný dňom 24.10.2007.

Súd nie je tomto konaní oprávnený vecne preskúmavať vyššie uvedené rozhodnutia súdov, ktoré sú
právoplatné a vykonateľné; je nimi viazaný. V žiadnom inom konaní nebola konštatovaná nezákonnosť
týchto rozhodnutí. Žalobca bol v uvedených konaniach neúspešný, teda mu Krajský súd v Bratislave
a Najvyšší súd SR náhradu trov konania ako aj odvolacieho konania pozostávajúcu z náhrady trov
právneho zastúpenia vo výške 698,19 eura nepriznali.

Konanie o prepustení zo služobného pomeru a trestné konanie sú samostatnými konaniami s osobitnou
právnou úpravou, pričom v konaní o prepustenie zo služobného pomeru nemožno vydanie rozhodnutia
viazať a podmieňovať rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní. Kým v konaní o prepustení zoslužobného pomeru postačí preukázanie porušenia služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť
hrubým spôsobom s podmienkou, že ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých
záujmov štátnej služby, v trestnom konaní podmienkou rozhodnutia o uznaní viny je preukázanie

spáchania skutku, ktorý má povahu trestného činu alebo prečinu (právny názor NS SR napr. sp. zn. 6
Sž 7/03, sp. zn. 4 Sž 7/04, sp. zn. 1 Sžo 152/2007, sp. zn. 8 Sžo 118/2008). Podľa právneho názoru
Najvyššieho súdu SR otázka viny z trestného činu, a tým aj z priestupku nie je predbežnou otázkou,
od vyriešenia ktor vyriešenia ktorej závisí rozhodnutie o prepustení navrhovateľa z dôvodu uvedeného
v § 192 ods. 1 písm. e) zákona. Preto súčasne vedené trestné konanie alebo konanie o priestupku

voči navrhovateľovi nemá vplyv na priebeh samostatného personálneho konania. Odporca preto nie je
povinný prerušiť konanie a vyčkať na rozhodnutie o tejto otázke orgánmi na to príslušnými (viď právny
názor NS SR napr. č.k. 1 Sž-o-NS 24/04, č.k. 4 Sž 143/02, č.k. 1 Sžo 142/2009).

Účelom konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného o prepustení navrhovateľa zo
služobného pomeru nie sú otázky jeho viny alebo neviny, ale len otázka, či sú splnené zákonné

predpoklady na prepustenie policajta zo služobného pomeru. Preto nemožno vo veci navrhovateľa
skúmať napr. otázku prezumpcie neviny, trestnosť činu v rozsahu, ktorý je v konaní pred slovenským
trestným súdom ústavne zaručený obvinenej osobe (napr. uznesenie ÚS SR č.k. III ÚS 366/06-9). V
konaní o prepustenie policajta zo služobného pomeru nie je služobný orgán viazaný ustanoveniami
Trestného poriadku a navyše v tomto konaní ani neplatí zásada prezumpcie neviny. Účelom konania o

preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministerstva o prepustení sťažovateľa zo služobného pomeru nie
sú otázky jeho viny alebo neviny, ale len otázka, či sú splnené zákonné predpoklady na prepustenie
policajta zo služobného pomeru. Preto nemožno vo veci sťažovateľa skúmať otázku prezumpcie neviny,
trestnosť činu v rozsahu, ktorý je v konaní pred slovenským trestným súdom ústavne zaručený obvinenej
osobe. (uznesenie Ústavného súdu SR č.k. III ÚS 366/06-9, č.k. III ÚS 263/06-14, č.k. III ÚS 345/04-11).

Keďže je predmetom tohto konania zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci
pri výkone verejnej moci, konkrétne za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, pri výkone
verejnejmocinezákonnýmrozhodnutím,atouznesenímMinisterstvavnútraSlovenskejrepubliky,Úradu
Inšpekčnej služby PZ, Odboru boja proti korupcii a organizovanej kriminalite, Č.J.:Q.-XX/KOK-XXXX Y.

B. XX.XX.XXXX, súd konštatuje, že vyššie žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody z titulu náhrady
trov právneho zastúpenia vo veci preskúmania zákonnosti rozhodnutia Ministerstva vnútra Č..Z.. D.-XX/
PK-XXXX Y. B. XX.XX.XXXX a personálneho rozkazu A. S. Č.. XXX Y. B. XX.XX.XXXX vo výške 698,19
eura, ktoré bolo vedené na Krajskom súde v Bratislave pod sp.zn. XS/XXX/XXXX je bezpredmetný,
pretože nejde o náhradu trov konania, ktorej súčasťou sú aj trovy právneho zastúpenia, ktoré žalobcovi

ako poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané vyššie uvedené nezákonné rozhodnutie
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Úradu Inšpekčnej služby PZ, Odboru boja proti korupcii a
organizovanej kriminalite, Č.:Q.-XX/KOK-XXXX zo dňa XX.XX.XXXX ani o náhradu trov konania v
konaní, v ktorom bolo trestné stíhanie zastavené (konanie vedené Vojenskou obvodnou prokuratúrou
Prešov pod č. Opv 279/08). Súd žalobcovi náhradu škody z titulu náhrady trov právneho zastúpenia vo

výške 698,19 eura nepriznal a žalobu v tejto časti zamietol.

Z vyššie uvedeného dôvodu (nejde o náhradu trov konania, ktorej súčasťou sú aj trovy právneho
zastúpenia, ktoré žalobcovi ako poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané vyššie uvedené
nezákonné rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Úradu Inšpekčnej služby PZ, Odboru

boja proti korupcii a organizovanej kriminalite, Č.:Q.-XX/KOK-XXXX zo dňa XX.XX.XXXX ani o náhradu
trov konania v konaní, v ktorom bolo trestné stíhanie zastavené - konanie vedené K. F. Z. Z. Z. Č.. F. XXX/
XX) súd zamietol žalobu aj v časti nároku na náhradu škody z titulu náhrady trov právneho zastúpenia
vo veci sťažnosti na Ústavný súd SR vo výške 246,46 eura a z titulu náhrady trov právneho zastúpenia
vo veci sťažnosti na Európsky súd pre ľudské práva vo výške 289,74 eura, ktoré (nároky) navyše neboli

preukázané listinnými dôkazmi.

Pokiaľ ide o nárok žalobcu na náhradu škody z titulu ušlej mzdy v celkovej výške 18.650,- eur a to za
obdobie od prepustenia zo služobného pomeru (dňa 22.12.2005) do nástupu do nového zamestnania
dňa 28.03.2006 u nového zamestnávateľa RENOVA BJ, s.r.o. vo výške 2.100,- eur, za obdobie

pracovnoprávneho pomeru u zamestnávateľa RENOVA BJ, s.r.o. od 28.03.2006 do 01.03.2008 vo výške
10.350,- eur a za obdobie pracovnoprávneho pomeru u zamestnávateľa LOMAC, s.r.o. za obdobie od
01.03.2008 do podania žiadosti o predbežné prerokovanie tohto nároku vo výške 6.200,- eur, súd už
vyššie konštatoval, že žalobca bol prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru SRv súlade so zákonom, čo svojimi rozhodnutiami, ktorými je súd viazaný, potvrdili Krajský súd v Bratislave
ako aj Najvyšší súd SR. Žalobca nebol v období, za ktoré požaduje náhradu škody pozostávajúcej
z ušlej mzdy, vo väzbe, teda na ním uplatnený nárok nemožno aplikovať ustanovenie § 17 ods. 4

zákona č. 514/2003 Z.z.. Súd má za to, že tento nárok možno v časti subsumovať pod nárok na úhradu
nemajetkovejujmy,ktorávzniklažalobcovivprostredí,vktorompracoval,čosúdzohľadnilvrozhodovaní
o tomto nároku žalobcu.

Škoda (ako kategória občianskeho práva) sa chápe ako ujma, ktorá nastala (ktorá sa prejavuje) v

majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t.j. peniazmi,
je teda, ak nedochádza k naturálnej reštitúcii, napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia,
predovšetkým poskytnutím peňazí. Skutočnou škodou sa rozumie ujma spočívajúca v zmenšení
majetkového stavu poškodeného a reprezentujúca majetkové hodnoty, ktoré by sa museli vynaložiť, aby
sa vec uviedla do pôvodného stavu (R 55/1971).

VtejtočastivyčíslilžalobcaškoduakorozdielmedzipredpokladanouvýškouplatuakopríslušníkaPZSR
a výškou mzdy, ktorú mal v tomto období u jednotlivých zamestnávateľov. Tak ako súd uviedol účelom
zákona č. 514/2003 Z.z. je ochrana základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, pričom žalobca tento svoj nárok na náhradu škody
z titulu ušlej mzdy odvodzuje od vyššie uvedených rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave ako aj

Najvyššieho súdu SR, resp. od rozhodnutí Ministra vnútra č. D.-XX/PK-XXXX zo dňa X.X.XXXX W. Č..
XXX Y. B. XX.XX.XXXX, ktoré sú zákonné.

Žalobca nebol prepustený zo služobného pomeru príslušníka PZ na základe nezákonného uznesenia
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Úradu Inšpekčnej služby PZ, Odboru boja proti korupcii a

organizovanej kriminalite, Č.:Q.-XX/KOK-XXXX Y. B. XX.XX.XXXX, ktorým bolo voči nemu vznesené
obvinenie pre vyššie uvedené trestné činy, ale preto že porušil služobnú prísahu.

Vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi porušením právnej povinnosti a škodou Občiansky
zákonník nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov (objektívnych

súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti
ide, ak je medzi porušením povinnosti predchádzať škodám a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola
príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Atribútom príčinnej súvislosti
je „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza
následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;

nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba preto škodu „izolovať“ od
všeobecných súvislostí a skúmať len to, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové
hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku (porovnaj R 21/1992).

V tejto časti prejednávanej veci nie je splnený základný predpoklad zodpovednosti za škodu podľa

zákona č. 514/2003 Z.z. a to vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nezákonným uznesením
Č.. Č.:Q.-XX/KOK-XXXX Y. B. XX.XX.XXXX a škodou vyčíslenou ako ušlá mzda, ktorá žalobcovi údajne
vznikla z dôvodu, že bol rozhodnutiami Ministra vnútra č. D.-XX/PK-XXXX zo dňa 7.3.2006 a č. 738 zo
dňa 22.12.2005 prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru SR.

Z vyššie uvedeného dôvodu súd žalobu aj v časti nároku žalobcu na náhradu škody z titulu ušlej
mzdy a to za obdobie od prepustenia zo služobného pomeru (dňa 22.12.2005) do nástupu do nového
zamestnania dňa 28.03.2006 u nového zamestnávateľa RENOVA BJ, s.r.o. vo výške 2.100,- eur, za
obdobie pracovnoprávneho pomeru u zamestnávateľa RENOVA BJ, s.r.o. od 28.03.2006 do 01.03.2008
vo výške 10.350,- eur a za obdobie pracovnoprávneho pomeru u zamestnávateľa LOMAC, s.r.o. od

01.03.2008 do podania žiadosti o predbežné prerokovanie tohto nároku vo výške 6.200,- eur, zamietol.

Z tohto dôvodu vznikla žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
2.000, - eur.

V nadväznosti na vyššie uvedené, pokiaľ ide o určenie dňa omeškania žalovaného s plnením peňažného
dlhu, má súd za to, že úroky z omeškania možno žalobcovi priznať iba od toho času, kedy sa žalovaný
dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu. V tomto prípade treba postupovať podľa ustanovenia §
16ods.1zákonač.514/2003Z.z.avychádzaťztoho,žežalovanýjepovinnýuspokojiťnároknanáhraduškody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti o predbežné prerokovanie nároku
(18.1.2010), teda do 19.7.2010 (v pondelok) z dôvodu, že deň 18.7.2010 bol dňom pracovného pokoja
(nedeľa). Prvým dňom omeškania preto bude nasledujúci deň po dni splatnosti, t.j. 20.7.2010 (porovnaj

stanovisko Najvyššieho súdu ČR sp. zn. Cpjn 206/2010, podľa ktorého Najvyšší súd ČR považuje za
potrebné zopakovať, že úroky z omeškania patria poškodenému až od uplynutia doby, ktorú má ústredný
orgán uvedený v § 6 zákona k vyplateniu náhrady, teda 6 mesiacov od uplatnenia nároku u tohto orgánu
(§ 15 zákona). Najvyšší súd ČR už vo svojom rozsudku zo dňa 24. 4. 2003, sp. zn. 25 Cdo 2060/2001,
uviedol, že zo znenia § 517 odst. 1 vety prvej obč. zák. a § 15 odst. 1 zákona (u nás § 16 ods. 1 zákona

č. 514/2003 Z.z.) vyplýva, že štát je povinný nahradiť škodu najneskôr do šiestich mesiacov odo dňa,
kedy poškodený nárok riadne uplatnil postupom podľa § 14 zákona (u nás do šiestich mesiacov odo
dňa prijatia žiadosti). Až márnym uplynutím tejto lehoty, nie uplynutím lehoty stanovenej poškodeným
pri uplatnení nároku, ocitá sa štát ako dlžník zo zodpovednostného záväzkového právneho vzťahu (§
489 obč. zák.) v omeškaní a až odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty ho stíha povinnosť zaplatiť
poškodenému tiež úroky z omeškania. Tento právny záver bol potvrdený aj v náleze Ústavného súdu

ČR zo dňa 23. 2. 2010, sp. zn. II. ÚS 1612/09).

Výška základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky bola k 20.7.2010 1,00%. Súd teda
žalobcovi priznal úroky z omeškania vo výške 9% ročne z dlžnej sumy od 20.7.2010 do zaplatenia a v
časti požadovaných úrokov z omeškania nad 9% ročne z dlžnej sumy od 4.3.2010 do 19.7.2010 žalobu

ako nedôvodnú zamietol.

Na základe uvedených skutočností a citovaných zákonných ustanovení súd preto žalobe v časti vyhovel
a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 2.000, - eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9%
ročne z dlžnej sumy od 20.7.2010 do zaplatenia. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

O trovách konania súd rozhodne samostatným uznesením.

Nazákladeuvedenýchskutočnostíacitovanýchzákonnýchustanovenísúdrozhodoltak,akojeuvedené
vo výroku tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd
Košice I. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa rozhodnutie alebo postup súdu
považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b)
konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého
stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo

iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (§ 251 O.s.p.).