Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 15. jún 2017

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 19C/219/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115213301
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 06. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniela Baranová

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2017:8115213301.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Danielou Baranovou v právnej veci žalobcu: W. Y., I.. XX.X.XXXX,

G. Z. G. X, XXX XX B., zastúpeného ADVOKÁTSKOU KANCELÁRIOU JUDr. Igor Šafranko, so sídlom
ul. Sov. Hrdinov 163/66, 089 01 Svidník proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova
25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, o vydanie bezdôvodného obohatenia a určenie neprijateľnosti
zmluvnej podmienky, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný j e p o vi n n ý vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške 434 eur spolu s úrokom
z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 322 eur od 13.6.2015 a zo sumy 112 eur od 30.3.2017 do
zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti ohľadom úrokov z omeškania žalobu zamieta.

III. U r č u j e, že zmluvná podmienka v zmluve uzavretej medzi účastníkmi konania dňa 3.12.2012 č.
zmluvy 806301074 uvedená vo všeobecných obchodných podmienkach - bod 10 ) o tej časti poplatku,
ktorej zodpovedajú dve tretiny zahŕňajúce náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu
so všetkou administratívou s tým spojenou je n e p r i j a t e ľ n á zmluvná podmienka.

IV. P r i z n á v a žalobcovi náhradu trov konania vo výške 95,8%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou podanou na tunajšom súde dňa 15.5.2015 domáhal voči žalovanému vydania
bezdôvodného obohatenia vo výške 322 eur a určenia, že zmluvná podmienka v zmluve uzavretej
medzi účastníkmi konania dňa 3.12.2012 č. zmluvy 806301074 uvedená vo všeobecných obchodných
podmienkach - bod 10) o tej časti poplatku, ktorej zodpovedajú dve tretiny, zahŕňajúce náklady na
vypratanie a uzatvorenie zmluvy o úvere, spolu so všetkou administratívou s tým spojenou, predstavuje
neprijateľnú zmluvnú podmienkou a nahradenia trov konania, pričom svoju žalobu odôvodnil tým, že

„ide o zmluvu o úvere č. 806301074 z 3.12.2012 vo výške 350 eur za poplatok 322 eur s tým, že celkovú
čiastku vo výške 672 eur uhradí v 12 splátkach po 56 eur. Spolu teda mal vrátiť 672 eur, poplatok
z predmetného úveru tak predstavoval 92 % ročne. Žalovaný keďže vedel, že žalobca je držiteľom
živnostenského listu pripravil zmluvu na „IČO“. Prehlasuje, že predmetný úver použil pre osobnú
spotrebu, nie na podnikanie, čo už vyplýva zo samotnej výšky poskytnutého úveru, ktorý je pomerne
nízky. Žiada preto súd, aby mu poskytol ochranu, ktorá mu prináleží podľa noriem spotrebiteľského
práva. Nie je totiž dôležité, či je držiteľom živnostenského listu, ale je dôležité, na aký účel sa úver

poskytol. Potreboval úver na spotrebu a nie na podnikanie. To, že žalovaný má prax, že akonáhle
ide o živnostníka, tak pripraví zmluvu pre dlžníka s obchodným menom, predstavuje nekalú obchodnú
praktiku. Spotrebitelia, ktorí sú držiteľmi živnostenského oprávnenia sú diskriminovaní, pretože kvôli ich
živnostenskému listu ich žalovaný zbavuje spotrebiteľskej právnej ochrany. Poukázal v tejto súvisloti narozhodnutie ÚS ČR zo dňa 10.1.2012, č.k. I ÚS 1930/2001 zo dňa 10.1.2012: „Nesprávna interpretácia
spotrebiteľskej zmluvy - porušenie práva na spravodlivý proces. Porušenie práva na spravodlivý proces
predstavuje taká interpretácia ustanovení na ochranu spotrebiteľa, a to vo vzťahoch podriadených

režimu Obchodného zákonníka, ktorá vedie k odmietnutiu ich aplikácie na vzťahy, v ktorých vystupuje
fyzická osoba, ktorá má podnikateľské oprávnenie, avšak v týchto vzťahoch sa ako podnikateľ nespráva.
Nie je totiž dôležité, či je žalobkyňa držiteľskou živnostenského listu, ale dôležité je, na aký účet sa úver
poskytol. Žalobkyňa potrebovala úver na spotrebu a nie na podnikanie. To, že žalovaný má prax, že ako
náhle ide o živnostníka, tak musí sa vyznačiť účel úveru na „podnikanie“, predstavuje nekalú obchodnú

praktiku.“
Dal súdu do pozornosti rozhodnutie Ústredného inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie, sp.zn.
SK/0755/99/2012 a SK/0756/99/2012 z 27.5.2013, ktorý udelil spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.
pokutu vo výške 30.000 eur, pretože „v prípade predmetnej zmluvy nedošlo k takémuto vyhodnoteniu a
úver poskytnutý spotrebiteľke bol bez ďalšieho subsumovaný pod úpravu Obchodného zákonníka, čím
bolo zhoršené postavenie spotrebiteľov vo vzťahu k zvýšenej právnej ochrane zabezpečenej právnym

režimom zákona o spotrebiteľských úveroch, predovšetkým vo vzťahu k informáciám, s ktorými je
povinný veriteľ oboznámiť spotrebiteľa pred uzavretím zmluvy, vo vzťahu k náležitostiam, k výške
zákonom regulovanej odplaty a v neposlednom rade k neuvedeniu základného porovnávacieho údaju
ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN). Uvedeným konaním došlo k naplneniu znakov nekalej
obchodnej praktiky v zmysle § 7 ods. 2 písm. a), b) zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, čím

došlo k porušeniu § 7 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa.“
Na realizáciu nekalej obchodnej praktiky zo strany účastníka konania reagovala aj rozhodovacia prax
súdov, ktorá vyhodnotila takéto inštruovanie účastníka konania ako protiprávne. V uznesení Krajského
súdu Prešov z 26.5.2011, sp.zn. 6Co/84/2011 sa uvádza, že „konanie, ktorým sa presviedča, navádza
alebo inak pôsobí na spotrebiteľov, s cieľom dosiahnuť, aby sa ako účel úveru vyznačil účel na

zamestnanie, povolanie alebo podnikanie, teda aby sa vyznačoval ako účel úveru, účel, ktorý nie je
pravdivý, je v rozpore so smernicou č. 2005/2009 ES z 11.5.2005 o nekalých obchodných praktikách
voči spotrebiteľovi na vnútornom trhu, pretože takéto konanie možno zaradiť pod nekalú praktiku
a zároveň môže napĺňať atribúty agresívnej obchodnej praktiky a zároveň môže napĺňať atribúty
agresívnejobchodnejpraktiky,čoznamená,žeaksapodstatnezhoršujeslobodavýberualebosprávanie

priemerného spotrebiteľa, každá nekalá praktika sa považuje za neprijateľnú voči spotrebiteľov.“
Európska Komisia v liste adresovanom Slovenskej republike, Výzva - Porušenie č. 2012/4165 uvádza:
„Napríklad v zmluvách, ktoré používala spoločnosť POHOTOVOSŤ, bola uvedená vopred formulovaná
zmluvná podmienka, že účelom zmluvy je „výkon podnikania“, „výkon povolania“ alebo „výkon
zamestnania“ hoci sa úver poskytoval spotrebiteľovi. Nie je vždy jasné, prečo sa v zmluve uvádza

údajný účel v podobe výkonu podnikania, povolania či zamestnania a prečo ho spotrebitelia akceptujú
a potvrdzujú ho svojím podpisom. Pokiaľ sa sťažovatelia k tejto skutočnosti vyjadrili, uvádzali, že takéto
účely boli v zmluve uvádzané z iniciatívy poskytovateľa úveru. Sťažovatelia niekedy spresnili informácie
a uviedli, že zástupca poskytovateľa úveru uviedol, že spotrebiteľ peniaze nedostane, pokiaľ nebude
súhlasiť s uvedením iného ako spotrebiteľského účelu v zmluve. V niektorých prípadoch bol tento účel

dokonca dopísaný poskytovateľom úveru po podpísaní zmluvy.“
Z pohľadu žalobcu ide o absolútne neprijateľné správanie spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., ktorá
napriek sankciám za úmyselné znevýhodnenie svojich zákazníkov, naďalej zastáva pozíciu, že úverová
zmluva bola uzatvorená medzi dvoma rovnocennými účastníkmi.
Poplatok vo výške 322 eur je z 2/3 tvorený nákladmi na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy.

Žalovaný neposkytol reálne plnenie za takýto poplatok a preto je podľa § 53 ods. 1 Občianskeho
zákonníka neprijateľný. Naviac je neurčitý predmet administratívneho poplatku. Zo zmluvy nie je možné
zistiť, o aké administratívne plnenie sa jedná. Neurčitosť vedľajšieho plnenia spojeného s údajnou
administratívou má dopad na platnosť administratívneho poplatku. K zmluvnej podmienke, ktorá podľa
jeho názoru neposkytuje dlžníkovi skutočné plnenie zo strany veriteľa, sa SD EÚ vyjadril rozsudkom,

sp.zn. C-143/13 z 26.2.2015.
Hrubá nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa spočíva v
tom, že si Pohotovosť nárokuje poplatok za úkony, ktoré nie sú ich zákazníkom vopred známe, ani len
svojim okruhom, kedy výška tohto poplatku prevyšuje sumu, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť ako úrok a
navyše je neprijateľné, aby poplatok za „niečo ako technickú podporu“ závisel na výške poskytnutého

úveru. Pohotovosť vôbec nevysvetľuje, prečo žiada vyšší poplatok od zákazníka, ktorý si požičiava
vyššiu sumu, ako do toho, ktorému požičiava menej.
Čo sa týka predmetného poplatku poukazuje na rozsudok OS Prešov sp. zn. 11C/42/2012 z 13.9.2013,
ktorý rozhodol o tom, že zmluvná podmienka v úverovej zmluve o tej časti poplatku, ktorej zodpovedajú2/3 zahŕňajúce náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu s administratívou s tým
spojenou predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Predmetný rozsudok bol potvrdený rozsudkom
KS Prešov sp. zn. 5Co/219/2013 z 21.8.2014.

Stotožňuje sa s výkladom § 53a Občianskeho zákonníka tak, ako ho vyjadril Krajský súd Banská
Bystrica svojim rozsudkom sp. zn. 14C/321/2012 z 10.9.2013: „Ustanovením § 53a OZ sa do právneho
poriadku zavádza i keď nepriamo precedentný charakter súdneho rozhodnutia v spotrebiteľským
veciach, pretože sa ním rozširuje pôsobnosť súdneho rozhodnutia v konkrétnej veci na všetky zmluvné
vzťahy, v ktorých dodávateľ použil tú istú alebo obdobnú zmluvnú podmienku. Z ustanovenia § 53a OZ

vyplýva pre dodávateľa povinnosť zdržať sa používania zmluvnej podmienky, ktorú súd v akomkoľvek
súdnom konaní označil za neprijateľnú alebo neprijateľnosť zmluvnej podmienky vyplýva zo samotného
rozhodnutia“.
Pojem neprijateľná podmienka vychádza z predpokladu, že ide o zmluvnú podmienku, ktorá napriek
požiadavke dobrej viery spôsobuje materiálnu disproporciu ku škode spotrebiteľa (čl. 3 ods. 1 Smernice
Rady 93/13/EHS). Túto skutočnosť je súd povinný preveriť z úradnej moci (§ 153 ods. 3 OSP, rozsudok

SD EÚ C-240/98 až C-244/98), teda v tomto prípade sa nedá uvažovať o výsostnom práve spotrebiteľa,
ktorýbynebolviazanýneprijateľnoupodmienkoulenzastavu,kedybysavýslovneurčeniajejneplatnosti
domáhal (§ 3 ods. 5 veta prvá zák. č. 250/2007 Z.z.). Neprijateľná podmienka je absolútne neplatná (§
53 ods. 5 OZ) a to samozrejme bez ohľadu na iniciatívu spotrebiteľa. Naliehavý právny záujem daný
zákonom sa nepreukazuje.

Boli porušené jeho spotrebiteľské práva, pretože žalovaný neuviedol údaj o výške úroku, RPMN,
priemernej RPMN v zmluve podľa § 9 ods. 2 písm. i/, j/, y/ Zákona č. 129/2010 Z.z., spotrebiteľský úver
je bezúročný a bez poplatkov § 11 ods. 1 písm. a) citovaného zákona.

2. Bezdôvodné obohatenie žaluje vo výške rozdielu medzi jeho platbami t.j. 672 a výškou úveru 350

eur, teda 322 eur.

3. Podaním doručeným súdu dňa 3.3.2017 rozšíril žalobu o sumu 112 eur s prísl. a navrhol, aby súd
pripustil zmenu prvého petitu žaloby tak, že tento znie: Žalovaný je povinný vydať žalobcovi bezdôvodné
obohatenie vo výške 434 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 434 eur od

2.dňa po doručení žaloby žalovanému do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku“ a to z
dôvodu, že na predmetnú zmluvu bol poskytnutý úver vo výške 350 eur a splatená dlžná suma 784 eur,
čo vyplýva z výpisu z klientskej zóny, ktorý po podaní žaloby mu žalovaný poskytol.

4. Žalovaný vo svojom vyjadrení vzniesol námietku nedostatku miestnej príslušnosti konajúceho súdu,

lebo je presvedčený, že sa nejedná o prípad, ktorý by zakladal osobitnú miestnu príslušnosť súdu a
takisto na daný prípad nemožno vzťahovať ani ustanovenie príslušnosti danej na výber.
Žalovaný ďalej namietal, že žalobcovi nemožno priznať postavenie spotrebiteľa, a preto poukazuje na
nesprávnosť adresovania predmetnej žaloby. Žalobca sa danou žalobou obrátil na síce vecne príslušný,
nie však miestne príslušný všeobecný súd, a teda nedošlo k splneniu podmienok, za ktorých môže súd

konať. V danom prípade je potrebné miestnu príslušnosť súdu posudzovať v zmysle § 84 OSP a to tak,
že na konanie je príslušný všeobecný súd účastníka, proti ktorému návrh smeruje.
Žalovaným je právnická osoba, a preto v zmysle ustanovenia § 85 ods. 2 je na prejednanie veci miestne
príslušný súd v obvode ktorého má právnická osoba svoje sídlo, t. j. Okresný súd Bratislava.
V danom prípade je nesporné, že žalobca mylne zaradil uzatvorenú zmluvu pod klasifikáciu

spotrebiteľských zmlúv. Zmluva o úvere č. 806301074 zo dňa 03.12.2012 má charakter Zmluvy o
úvereuzatvorenejpodľaObchodnéhozákonníka.Zmluvabolauzatvorenámedzidvomipodnikateľskými
subjektmi, a preto sa výlučne riadi Obchodným zákonníkom a žalobca sa nemôže domáhať
spotrebiteľskej ochrany. Zmluvu uzatvoril ako fyzická osoba - podnikateľ, kde na prednej strane uviedol
ICO 43 715 770, čo nasvedčuje tomu, že nešlo o spotrebiteľa.

Pokiaľžalobcauvádza,ževeriteľvopredpripravilzmluvunaICO,žalovanýmákdispozíciiniekoľkotypov
zmlúv. Dlžník mal možnosť odmietnuť podpísať zmluvu o úvere, prípadne si vyžiadať zmluvný typ, ktorý
sa poskytuje spotrebiteľský úver, o čo pravdepodobne nežiadal a naopak predmetnú zmluvu podpísal
bez výhrad a akýchkoľvek námietok. Žalovaný má povinnosť preukázať, na aký účel bol úver poskytnutý,
a to jasne zo zmluvy vyplýva. Nie je jeho dôkazným bremenom preukazovať na čo v skutočnosti

boli financie použité. Spotrebitelia uzatvárajú zmluvné typy zmlúv o spotrebiteľskom úvere, a preto
argument, že každému žiadateľovi o úver, ktorý je držiteľom živnostenského oprávnenia, sú predkladané
takéto zmluvy je nepravdivé o čom svedčí niekoľko tisíc podpísaných zmlúv o spotrebiteľskom úvere.
Žalobca nijako nepreukázal, že ak by si vyžiadal iný zmluvný typ, nebol by mu poskytnutý, rovnakoako nepreukázal, že tento zmluvný typ mu nevyhovuje. Z toho hľadiska nie je možné sa domáhať
neprijateľných podmienok či vydávanie bezdôvodného obohatenia. V prípade postavenia žalovaného
treba akcentovať jeho dobrú vieru, s ktorou do právneho vzťahu so žalobcom vstupoval. Argumentácia

žalovaného v tomto smere je napokon v plnom súlade s judikatúrou Európskeho súdneho dvora v oblasti
práva na ochranu spotrebiteľa. Pri výklade pojmu spotrebiteľ je potrebné chrániť dobrú vieru druhej
strany. Ak dodávateľ koná v dobrej viere, že druhá strana nie je spotrebiteľ, nemôže sa táto osoba
dovolávať toho, že mala postavenie spotrebiteľa (ESD, C-464/01, vo veci Johann Gruber proti Bay Wa
AG publikovaný o.i. v Švestka, J., Spáčil, J., Škárová, M., Hulmák, M. a kol. Občanský zákoník I. § 1 až

459.Komentár.2.vydání.Praha:C.H.Beck,2009,s.468-469).Obdobne,pokiaľspotrebiteľpredstiera,
že je podnikateľom (alebo v tomto smere uvedie dodávateľa do omylu; per analogiam zamestnancom),
je treba takúto obligáciu charakterizovať ako obchod, a nie spotrebiteľský záväzok, pretože je potrebné
chrániť dodávateľovu dobrú vieru, pretože dobrá viera je všeobecným princípom zmluvného práva
(Bundesgerichtshof,SRN,22.12.2004,VIIIZR91/04publikovanýo.i.vEliáš,K.akoľ:Občanskýzákoník.
Velký akademický komentár. 1. svazek. § 1 - 487. Praha, Linde 2008, s. 324; Selucká, M. Ochrana

spotŕebitele v soukromém právu. 1. vydání. Praha : C. H. Beck 2008, s. 54).
Žalovaný žalobcu riadne oboznámil so Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, pričom žalobca
pri podpise zmluvy o úvere prehlásil, že sa oboznámil a súhlasí s obsahom tejto zmluvy a súhlasí
so Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, ktoré sú na zadnej strane tejto zmluvy; nemá k nim
žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať. Súčasne potvrdil prevzatie zmluvy vrátane všeobecných

podmienok. Všeobecné podmienky poskytnutia úveru sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, t.
j. sú vytlačené na zadnej strane každého rovnopisu zmluvy o úvere. Žalobcom predložená zmluva
nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Nakoľko vzájomný právny vzťah účastníkov konania je
obchodnoprávny, uplatnenie právnych noriem s cieľom ochrany spotrebiteľa nie je vôbec na mieste.
Pokiaľ žalobca napáda poplatok za poskytnutie peňažných prostriedkov za náklady za vypracovanie

a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou, nakoľko nie je
spotrebiteľom, je zrejmé, že sa nemôže dovolávať spotrebiteľskej ochrany a jeho argumentáciu je
potrebné už len z tohto dôvodu odmietnuť.
K uvedenému je potrebné poukázať na aktuálny záver rozhodovacej praxe, podľa ktorého u
nebankových subjektov nemožno obvyklú výšku úroku odvodzovať od výšky úroku požadovaného

bankami. Podľa Vrchného súdu v Prahe je u nebankových subjektov potrebné postupovať inak. V týchto
prípadoch sú kedykoľvek poskytované pôžičky alebo úvery osobám, ktoré by pôžičku či úver od banky
nedostalipreistérizikospojenésosoboudlžníka.Jenutnévziaťdoúvahy,ževprípadetýchtopeňažných
prostriedkov je požadované v porovnaní s bankami menšie zabezpečenie a požiadavky klientov sú
vybavované omnoho pružnejšie, ako tomu býva u konzervatívnejších bánk, čo je ale vzhľadom na

ich zameranie pochopiteľné. Preto je logické, že s ohľadom na výrazne vyššie podnikateľské riziko
sú úroky požadované týmito nebankovými veriteľmi tiež vyššie ako obvyklé bankové úroky. Pre
zistenie obvyklého úroku pre tento typ pôžičky je nutné zistiť, aká výška úrokov bola požadovaná
obdobnými podnikateľskými subjektami v prípade zmlúv o krátkodobej pôžičke a úvere v určitom období
(Rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe, sp. zn. 12 Cmo 95/2005 publikované v Švestka, J., Spáčil, J.,

Škárová, M., Hulmák, M. a kol. Občanský zákoník I. § 1 až 459. Komentár. 2. vydání. Praha : C. H.
Beck, 2009, s. 67-68; pričom treba zdôrazniť, že ide o najuznávanejší komentár v ČR, ktorého autormi
sú sudcovia NS ČR).
Ak teda žalobca namieta výšku odplaty za poskytnutie a vrátenie peňažných prostriedkov, znáša v
tomto smere dôkazné bremeno a musí preukázať, že v čase a mieste uzavretia zmluvy išlo o odplatu,

ktorá výrazne (podstatne) vybočovala z trhového priemeru odplát poskytovaných inými subjektmi
poskytujúcimi financovanie z vlastných zdrojov (tak ako žalovaný). Je teda zrejmé, že slovenské právo
a slovenský zákonodarca poplatok za spracovanie zmluvy nielenže pripúšťa, ale aj výslovne uvádza.
Naproti tomu si žalovaný dovolí poukázať na aplikovateľné rozhodnutie Spolkového súdneho dvora
ako inštančne najvyššie postaveného súdu v sústave všeobecných súdov NSR (ktorý je inštančne

nadriadeným súdom aj pre Vrchný krajinský súd v Karlsiuhe). ktoré je aktuálnejšie. V predmetnom
rozhodnutí Spolkový súdny dvor (Bundesgerichtshof) výslovne judikoval, že poplatok za uzatvorenie
zmluvy o stavebnom sporení je prípustný (rozhodnutie je dostupné na http://www.dnoti.de/DOC/2Q12/l
lzr3 10.pdf , sp. zn. XI ZR 3/10 zo dňa 07.12.2012).
Vo vzťahu k uvádzaniu RPMN žalovaný uvádza, že vzhľadom na absenciu statusu žalobcu ako

spotrebiteľa v tomto prípade nemožno hovoriť o spotrebiteľských zmluvách, a nie je teda ani daná
povinnosť uvádzať RPMN v zmluve.
Žalovaný je toho názoru, že zo zmluvy o úvere nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia,
ktorú stanovuje zákon. Žalobca plnil na základe platne uzavretej zmluvy o úvere, predmetná zmluvao úvere nebola nikdy právoplatne vyhlásená za neplatnú, rovnako tak právny dôvod na plnenie z tejto
zmluvy o úvere nikdy neodpadol (nedošlo k odstúpeniu od zmluvy, zrušeniu zmluvy a pod.) a majetkový
prospech získal žalovaný z poctivých zdrojov. Žalovaný razantne odmieta, že by z jeho strany došlo k

bezdôvodnému obohateniu.

5. Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, svedkyne Zuzany Raďákovej, oboznámením listinných
dôkazovato:zmluvy oúverevrátanevšeobecnýchpodmienokposkytnutiaúveru,oznámenímosplatení

úveru, rozsudkom Súdneho dvora z 26.2.2015, rozsudkom Okresného súdu Prešov vo veci 11C/42 a
zistil tento skutkový stav:

6.Žalobcajefyzickáosoba.PodľavýpisuzoŽivnostenskéhoregistraOkresnéhoúraduPrešovjevedený
pod č. 750-30091 od 1.9.2007 v predmetoch podnikania okrem iného aj demolácie a zemné práce,
prípravné práce pre stavbu., od 2.1.2017 do 2.1.202 má činnosť pozastavenú.

7. Žalovaný je vedený v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I v oddieli Sro, vo vložke č.
23636/B s dňom zápisu 14.3.2011 v predmete činnosti o.i. aj poskytovanie spotrebiteľských úverov bez
obmedzenia rozsahu poskytovania spotrebiteľských úverov.

8. Na formulárovom tlačive žalovaného bola uzavretá dňa 3.12.2012 zmluva o úvere medzi dlžníkom -
žalobcom, ktorého identifikačné údaje sú uvedené jeho obchodným menom, IČOm, miestom podnikania
s tým, že žalovaný ako veriteľ je oprávnený poskytnúť dlžníkovi, teda žalobcovi úver v sume 350 eur
a dlžník sa zaväzuje zaplatiť veriteľovi túto sumu zvýšenú o príslušný poplatok vo výške 322 eur, teda
celkovo zaplatiť čiastku 672 eur v 12 mesačných splátkach po 56 eur počnúc dňom 12.1.2013 na účet

veriteľa špecifikovaný vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úverov. Dlžník prehlasuje, že finančné
prostriedky sú poskytnuté na výkon podnikania.

9. Listom zo dňa 14.1.2015 oznámil žalovaný žalobcovi, že úver, ktorý čerpal na základe zmluvy o úvere
č. 806301074 zo dňa 3.12.2012 bol v plnej výške uhradený dňa 12.1.2015.

10. Podľa potvrdení o finančných prostriedkoch na formulárových tlačivách žalovaného uhradil žalobca
na túto zmluvu 29.10.2013 sumu 56 eur, dňa 12.1.2015 sumu 460 eur a dňa 8.9.2014 sumu 376 eur.

11. Žalobca pri výsluchu uviedol, že „je živnostníkom v predmete činnosti stavebné práce. V podstate
je murár, predáva len svoju vlastnú pracovnú silu. Pokiaľ pracuje ako živnostník, tak väčšinou pri
zatepľovaní budov. Nedisponuje žiadnymi pracovnými pomôckami, ani nástrojmi, v podstate ako
živnostník má len svoju pracovnú silu. Pani Raďáková, zástupkyňa žalovaného, je jeho suseda, poznala

ho a niekedy pred rokom 2012 zobral úver od žalovaného vo výške 2.000 eur, pretože potrebovali
na domácnosť túto sumu. Ona vedela o tom, že je živnostník. Keď teda chcel zobrať 2.000 eur na
domácnosť, pýtala od neho potvrdenie ohľadom živnostenského listu, občiansky preukaz a vypísala túto
zmluvu o úvere. Sumu 2.000 eur nebral na podnikanie, ale vyložene na domácnosť. V podstate mal
túto sumu splatiť do roka, avšak sa mu nedarilo, a tak ho v decembri 2012 pani Raďáková vyzvala, že

je tam ešte na tomto zmluvnom úvere dlh 350 eur. Táto suma, ten dlh sa mal zaplatiť z tohto úveru,
ohľadom ktorého sa uzavrela zmluva 3.12.2012. V podstate tá suma 350 eur išla celá na ten zostávajúci
dlh. Tento úver rovnako mal platiť v splátkach a zaplatil nejaké splátky vo výške 56 eur a potom zostatok
12.11.2015 vo výške 466 eur. Pani Raďáková sa ho nepýtala, na aký účel má byť úver poskytnutý. Bola
to pani Raďáková, ktorá navrhla tento 350 eurový úver“.

12. Svedkyňa Zuzana Raďáková pri výsluchu uviedla, že „pracovala 6 rokov ako obchodník v
POHOTOVOSTI. S týmto klientom sa poznala, lebo býva neďaleko. K uzatvoreniu zmluvy dochádza
tak, že klient zavolá, že má záujem o uzatvorenie zmluvy a dohodnú stretnutie, vypíše žiadosť, doklady

a posiela ich na regionálnu agentúru a tam ich schvaľujú. Pošlú jej SMS alebo elektronicky, že je
to schválené. Klient tento úver musel brať na podnikanie, ak je tam uvedené IČO, musel predložiť
živnostenský a všetko. Nepamätá si to už. Bežný postup je taký, že musel v žiadosti uviesť, že chcel
úver na podnikanie. Keď je živnostník, tak na účel podnikania. Rozprávala sa s ním, že na aký účel topotrebuje. Povedal, že na podnikanie, konkrétne si nepamätá, ale ak bolo určené, že na podnikanie, tak
to musel povedať. Toto je zmluva na podnikanie, môže si to dať aj do nákladov aj úrok. Ak je niekto
podnikateľom a chce úver na bežné spotrebu, tak uzatvárajú spotrebiteľskú zmluvu. Má za to, že žalobca

požiadal úver na podnikanie, preto mu aj bol poskytnutý úver na podnikanie.
Uzatvárali viacero zmlúv, aj predchádzajúcu zmluvu. Pri predchádzajúcej predložil živnostenský list.“
Žalobca na jej výpoveď reagoval nesúhlasne s tým, že „ani sa s ňou nerozprával, že na podnikanie. Dal
jej svoje doklady, čo mal a potreboval peniaze pre svoju potrebu.“

13. Na základe takto zisteného skutkového stavu súd právne uzatvára:

14. Predmetom konania sú nároky žalobcu, ktoré je potrebné posúdiť podľa ustanovení zákona č.
129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v znení platnom v čase uzavretia zmluvy,
ako aj ustanovení Občianskeho zákonníka najmä upravujúcich práva a povinnosti zo spotrebiteľských

zmlúv a neprijateľné zmluvné podmienky.

15. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

16. Podľa ustálenej praxe súdov / napr. nález Ústavného súdu ČR zo 7.mája 2009, sp.zn. I. ÚS
523/2007, uznesenie Ústavného súdu SR z 24.2.2011 č.k. IV.ÚS 55/2011-19, rozsudok Najvyššieho
súdu SR z 26.apríla 2012, sp.zn. 5Cdo 26/2011/ dobrými mravmi sú pravidlá správania sa, ktoré sú
v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ fundamentálneho hodnotového poriadku.

Je pravidlom, že súlad obsahu právneho úkonu s dobrými mravmi musí byť posudzovaný vždy, bez
ohľadu na to, či bol prípadne výsledkom slobodného dojednania medzi účastníkmi zmluvy, pričom
v spotrebiteľskej zmluve vždy je spotrebiteľ považovaný za slabšiu stranu. Neprimeranou, a preto
odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe
dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám, uplatňovaným

bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek.

17. Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

18. Podľa § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie
peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na
finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov
sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem
poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti.

19. Podľa § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou
sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.

20. Podľa § 54 ods. 4 písm. i) Občianskeho zákonníka, ktoré umožňuje dodávateľovi jednostanne zmeniť

zmluvné podmienky bez dôvodu dohodnutého v zmluve, možno považovať za neprijateľnú zmluvnú
podmienku.

21. Podľa § 451 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho

dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako
aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

22. Súd v zmysle vznesených námietok sa musel predovšetkým vyporiadať s námietkou, že žalobca
nemá status spotrebiteľa, a že sa nejedná o spotrebiteľskú zmluvu a to s poukazom na ustanovenie

§ 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého spotrebiteľ je osoba, ktorá po uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti.23. Súd z výsluchu žalobcu podrobne zisťoval vzhľadom na túto vznesenú námietku, či a za akých
okolností došlo k uzavretiu tejto zmluvy.
Tvrdenie žalobcu o tom, že nemal dôvod uzatvárať zmluvu ako podnikateľ, keďže ako podnikateľ

nepotreboval finančné prostriedky na zaobstarávanie potrieb súvisiacich s podnikaním, keďže podstata
jeho podnikania spočíva len v poskytovaní jeho pracovnej sily ako stavebného robotníka, súd prijal a
vymyká sa logickému uvažovaniu, aby finančné prostriedky potreboval pre seba ako pre podnikateľa,
pretože ako vysvetlil, nemal na čo použiť tieto finančné prostriedky kvázi určené na podnikanie. Pokiaľ
svedkyňa, ktorá s ním uzatvárala zmluvu, uzatvárala s ním zmluvu ako s podnikateľom s tým, že keby jej

nebol vyslovene povedal, že žiada finančné prostriedky na podnikanie, tak by bola použila iný formulár a
to spotrebiteľský, toto tvrdenie sa súdu nejaví ako dostatočne presvedčivé a samotná svedkyňa uviedla,
že so žalobcom jednala a uviedla mu, že v prípade ak zmluva bude s ním uzavretá pre účely podnikania,
môže si náklady vynaložené na túto zmluvu dať do daňových nákladov. Toto je okolnosť a skutočnosť,
ktorá odporuje tomu, aby samotný žalobca mienil a chcel uzavrieť zmluvu ako podnikateľ, pretože nemal
na aké vlastné podnikateľské účely túto sumu prijať.

Pokiaľ túto sumu prijímal na zaplatenie skoršieho úveru, ktorý mal, resp. na krytie nedostatkov
finančných prostriedkov z dôvodu, že ako podnikateľ - stavebný robotník nezarobil toľko, aby mohol
pokryťnákladysvojejdomácnostiasvojejspotreby,totomu nemôžebyťnaťarchutoho,akýmspôsobom
zmluva s ním mala byť uzatváraná.
Z tohto dôvodu teda súd poskytol ochranu zmluve uzavretej medzi účastníkmi ako spotrebiteľskej

zmluve a v tomto ohľade poukazuje aj na nedôvodnosť vznesenej námietky miestnej nepríslušnosti,
pretoževdanomprípadebolauzavretázmluvaspotrebiteľská,jednásaospotrebiteľskýsporaboladaná
v zmysle ustanovenia § 87 písm. f) O.s.p miestna príslušnosť daná na výber, keďže popri všeobecnom
súde odporcu bol na konanie príslušný aj súd v obvode ktorého má bydlisko spotrebiteľ, ak ide o spor
zo spotrebiteľskej zmluvy.

K vznesenej námietke dôvodnosti poplatku za poskytnutie úverov žalovaný zopakoval námietky vo
vzťahu k tomu, že keďže nie je spotrebiteľ, nemôže sa dovolávať spotrebiteľskej ochrany a je potrebné
už len z toho dôvodu odmietnuť tento jeho argument.

24. Súd v tomto smere poukazuje na ustálenú prax súdov, napr. vyslovenú v rozhodnutiach Okresného

súdu Prešov 11C/23/2016, ktorý rozsudok bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo
dňa 16.3.2017 č.k. 11C/23/2016-69, pričom súd taktiež zastáva názor, že sporný poplatok nie je
vylúčený zo súdnej kontroly neprijateľných zmluvných podmienok v zmysle § 53 ods. 1 OZ, pretože
nepredstavuje hlavný predmet plnenia. Za hlavný predmet plnenia v zmysle európskej judikatúry sa
považujú podmienky, ktoré upravujú základné plnenia zmluvy a ktoré ju ako také charakterizujú (napr.

rozsudok Caja de Ahorrosy Monte de Piedad de Madrid, EÚ:C:2010:309, bod 34).

25. Administratívny poplatok dohodnutý v úverovej zmluve rozhodne nie je základným plnením zmluvy,
a preto nepredstavuje jej hlavný predmet plnenia.

26. Druhý prípad vylúčenia súdnej kontroly je nie samotná cena, ale primeranosť ceny na jednej strane
a tovaru a služieb na druhej strane ako protiplnenie (napr. rozsudok C-26/13 zo dňa 30.4.2014 vo veci
Arpád Kásler, Hajnalka Káslerné Rábai proti OTP Jelzálogbank Zrt, bod 54).

27. Podmienky, týkajúce sa protihodnoty, ktorú dlhuje spotrebiteľ veriteľovi alebo ktorá má vplyv na

skutočnú cenu, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť veriteľovi, teda v zásade nepatria do tejto druhej kategórie
podmienok vylučujúcich súdnu kontrolu, s výnimkou otázky, či je výška protihodnoty alebo cena, ktorá je
dohodnutá v zmluve primeraná službe veriteľa (rozsudok C-143/13 z 26.2.2015 vo veci Bogdan Matei,
Iona Ofelia Matei proti SC Volksbank Romania SA bod 55, 56).

28. Súd v danom prípade neskúmal sporný administratívny poplatok z pohľadu primeranosti jeho výšky,
ale skúmal jeho charakter v intenciách posúdenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky, teda či spôsobuje
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Zo zmluvy
ani z VOP pritom nevyplýva, za čo vlastne sa tento poplatok platí, preto absentuje požiadavka jeho
určitosti. Spotrebiteľ tak platí za niečo, čo po materiálnej stránke mu nie je dodané. Pri spotrebiteľských

úveroch je pritom nevyhnutné, aby dohodnutými poplatkami sa platilo za skutočné plnenie spotrebiteľovi
a v jeho záujme. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozhodnutie Vrchného krajinského súdu v Karlsruhe
sp. zn. AZ17U 192/2010 zo dňa 3.5.2010, v ktorom sa konštatuje záver, že poplatky za spracovanie
pri poskytnutí spotrebiteľského úveru sú neprijateľné: „Ak banka od spotrebiteľov požaduje poplatokza spracovanie pri poskytovaní spotrebiteľského úveru, poškodzuje tým spotrebiteľov a vystavuje ich
neprijateľnému vedľajšiemu dojednaniu o cene... Preverenie úverovej spoľahlivosti (bonity) a výšky
úrokovej miery, ktorými banka odôvodňovala vyrubenie poplatku za spracovanie pri poskytovaní úveru

Vrchnýkrajinskýsúdodmietolauzavrel,žeuvedenéčinnostivykonávabankavovlastnomekonomickom
záujme minimalizovať nevymožiteľnosť vlastných pohľadávok. Spotrebiteľ dôvodne a v dobrej viere
očakáva, že banka mu poradenstvo a informácie o poskytnutí úveru poskytne zadarmo. V konečnom
dôsledku predstavuje zmluvná podmienka neprijateľné zaťaženie spotrebiteľa, pretože je spotrebiteľovi
účtovaný poplatok bez toho, aby banka spotrebiteľovi poskytovala skutočné protiplnenie“. Súd dodáva,

že tento záver si osvojil aj Krajský súd v Prešove napr. v rozsudku sp. zn. 18Co 109/2011.

29. Napokon možno poukázať aj na aktuálnu právnu úpravu Občianskeho zákonníka v znení jeho novely
účinnej od 13.6.2014, a to novelou č. 102/2014 Z. z.

30. Vyššie citovanou novelou totiž bol § 53 ods. 4 doplnený o ďalšie neprijateľné zmluvné podmienky

a konkrétne pod písm. t/ bola uvedená zmluvná podmienka, ktorá požaduje od spotrebiteľa plnenie za
službu, ktorej poskytnutie dodávateľom v prevažnej miere nesleduje záujmy spotrebiteľa.

31. Podľa prechodného ustanovenia v tejto úprave § 879p ustanoveniami § 53 ods. 4 písm. s/ a t/,
§ 53 ods. 7 a § 614a sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 13.6.2014; vznik týchto právnych

vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 13.6.2014 sa však posudzujú podľa predpisov účinných
do 12.6.2014, ak nie je ustanovené inak.

32. Súdu je z jeho činnosti známe, že v úverových zmluvách žalovaného sa výška administratívneho
poplatku odvíja od výšky úveru. Napríklad zo spisu 11C/16/2015 súd zistil, že pri úvere 863,04 Eur

poplatok bol 630,68 Eur, pri úvere 2000 Eur poplatok činil 1732 Eur (spis 11C/261/2015) a pri úvere
800 Eur bol poplatok 240 Eur (spis 11C/42/2012). V tomto spore pri úvere 350 Eur činil poplatok 230,66
Eur. Poplatok, ktorý má pokryť náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere však nemôže
byť ovplyvnený výškou úveru a to vedie k záveru o tom, že žalovaný týmto pomerne sofistikovaným
spôsobom sa snažil opticky vyvolať dojem nižšej úrokovej sadzby, aj keď v skutočnosti administratívny

poplatok odvíjajúci sa od výšky úveru vo svojej podstate predstavuje úrok. Poplatok 230,66 Eur
predstavuje 66% z úveru. Splatnosť úveru pritom bola dohodnutá o niečo menej ako jeden rok, to
znamená, že v skutočnosti úroková sadzba by predstavovala takmer 99 % p.a., čo by takmer 9 - násobne
prevýšilo priemernú úrokovú sadzbu obdobných úverov v bankách, keďže podľa internetovej stránky
NBS v marci 2011 pri spotrebiteľskom úvere do 1 roka činila priemerná úroková sadzba 13,28 % p.a.

Išlo by nepochybne o dohodu o úrokoch v rozpore s dobrými mravmi, čo by spôsobovalo jej neplatnosť
zo zákona s poukazom na § 39 a § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Zrejme to bolo motívom pre
žalovaného vyhnúť sa takémuto posúdeniu cez stanovenie administratívneho poplatku.

33. Spotrebiteľ by teda mal platiť administratívny poplatok za dodané skutočné plnenie, musí byť preto

predmet administratívneho poplatku určitý a musí byť v primeranej výške. Ak tieto atribúty nie sú
splnené, spôsobuje to značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa a teda ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Nejedná sa totiž o prípad vylúčenia súdnej
kontroly v zmysle § 53 ods. 1 vety druhej, keďže administratívny poplatok nepredstavuje hlavný
predmet plnenia úverovej zmluvy (hlavný predmet je poskytnutie úveru za úrok ako to vyplýva z §

497 Obchodného zákonníka), navyše nebol individuálne dojednaný (jeho výšku stanovil žalovaný bez
možnosti ovplyvnenia žalobkyňou).

34. Pre posúdenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia bolo potrebné vyhodnotiť úverovú
zmluvu podľa zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia

zmluvy.

35. Podľa § 1 ods. 2 citovaného zákona spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné
poskytnutiepeňažnýchprostriedkovnazákladezmluvyospotrebiteľskomúverevoformepôžičky,úveru,
odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.

36. Podľa § 2 písm. d/ citovaného zákona zmluvou o spotrebiteľskom úvere je zmluva, ktorou sa veriteľ
zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom.37. Obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere sú vymenované v § 9 ods. 2 citovaného
zákona. Medzi nimi pod písm. f/ je uvedená doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín

konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru,
pod písm. i/ úroková sadzba spotrebiteľského úveru,
pod písm. j/ ročná percentuálna miera nákladov,
pod písm. y/ priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver
platná ku dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere zverejnená podľa § 21 ods. 2 za príslušný

kalendárny štvrťrok.

38. Ani jedna z týchto vyššie uvedených náležitostí v zmluve uvedená nebola, preto s poukazom na § 11
ods. 1 písm. a/ zákona č. 129/2010 Z.z. spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

39. Podľa § 11 ods. 1 písm. a/ zákona č. 129/2010 Z.z. poskytnutý spotrebiteľský úver sa

považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu a
neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a/ až k /, / a y/
a § 10 ods. 1.

40. Už len pre úplnosť súd uvádza, že pod konečnou splatnosťou úveru nemožno považovať
počet mesačných splátok, pretože táto náležitosť je uvedená pod písm. k/, kde sa uvádza aj počet
splátok. Konečná splatnosť úveru musí byť určená dátumovo (napr. rozsudok Krajského súdu v Žiline
5Co/286/2014 zo dňa 27.5.2014).

41.Vyššieuvedenézáverytedaznamenajú,žežalobcabymalžalovanémuvrátiťlensumuposkytnutého
úveru t.j. 350 Eur a keďže doposiaľ zaplatil 784, žalovanému vzniklo bezdôvodné obohatenie vo výške
434 Eur.

42. Podľa § 451 ods. 1 OZ kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.

43. Podľa § 451 ods. 2 OZ bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez
právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý
odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

44. Podľa § 456 OZ predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal.
Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

45. V danom prípade bezdôvodné obohatenie je plnením bez právneho dôvodu.

46. Keďže v danom prípade bezdôvodné obohatenie je plnením bez právneho dôvodu, ale nebola
vznesená námietka premlčania, súd nemal prečo zaoberať sa touto námietkou, a preto priznal
bezdôvodné obohatenie vo výške požadovanej žalobcom v rozšírení žalobného návrhu.

47. Súd priznal žalobcovi aj úroky z omeškania s poukazom na ustanovenie § 517 ods. 2 Občianskeho

zákonníka a vládneho nariadenia č. 87/1995 Z.z. a to výške 5% ročne, avšak z pôvodnej sumy od
druhého dňa po doručení žaloby t.j. o 13.6.2015 ale zo sumy, o ktorú bola žaloba rozšírená od
nasledujúceho dňa po doručení rozšírenia žaloby t.j. od 29.3.2017a v prevyšujúcej časti tento nárok
zamietol.

48. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa ustanovení §§ 255 a 262 CSP., podľa ktorých
súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.Aksúdrozhoduječiastočnýmrozsudkomalebomedzitýmnymrozsudkom,môžerozhodnúť,žeotrovách
konania bude rozhodnuté v rozsudku, ktorým rozhodne o všetkých uplatnených procesných nárokoch
alebo o celom uplatnenom procesnom nároku.

49. O nároku na náhradu trov konania súd teda rozhodol podľa týchto ustanovení tak, že žalobcovi
priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 95,8% na tom podklade, že žalobca mal úspech ku dňu
rozhodnutia v časti 434 eur plus úroky z omeškania celkom 467,51 eura oproti pôvodne uplatnenej sume
434 eura plus úroky z omeškania 43,58 celkom sume 477,58 eura a tak mal úspech v časti 97,9% a

neúspech v časti 2,1% a po odrátaní tejto čiastky súd dospel k pomeru percentuálneho nároku žalobcu
na náhradu trov konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote 15 dní od
doručenia rozhodnutia na Okresný súd Prešov. Ak bolo vydané opravné
uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len

v rozsahu vykonanej opravy.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov
sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa
odvolateľ domáha. (odvolací návrh).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej
obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné
uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má

vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania. (§ 365 CSP).