Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 28, 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27Co/238/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3816203799
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Záhumenská

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3816203799.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a

sudkýň JUDr. Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu Prima banka Slovensko, a.s.
so sídlom Hodžova 11, Žilina, IČO 31 575 951, proti žalovanému D. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom
okres U., prechodne bytom F. 11XX/XX, A., U. W. XXXX/XX, R. nad F., o zaplatenie 1.983,45 eur s
príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 31. marca 2017,
č.k. 27C/138/2016-65, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.140,50
eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,50 % ročne zo sumy 2.138,23 eur od 23.07.2013 do
zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku žalobu zamietol. Rozhodol, že
žalobca má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 18% trov konania. Právne svoje rozhodnutie
odôvodnil ustanovením § 1 ods. 2, § 2 písm. a/, b/ zákona č. 129/2010 Z.z., § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods.
1, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/95 Z.z. a § 232 ods. 2, 3 CSP. Z
vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca uzavrel so žalovaným dňa

7.2.2013 úverovú zmluvu č. 31052, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému úver vo výške 2.000
€. Žalobca so žalovaným v zmluve o úvere dohodli poplatok za správu úverového účtu 1,99 € mesačne.
Dohodnutá úroková sadzba bola vo výške 19,90 % ročne, pričom bola dojednaná ako fixná do splatnosti.
Žalovaný sa zaviazal poskytnutý úver splácať v 120 mesačných splátkach po 38,66 € splatných k 27.
dňu v mesiaci s tým, splátka v sebe zahŕňa splátku príslušnej istiny aj úroku. Splatnosť prvej splátky
bola 27.2.2013 a splatnosť úveru bola 27.1.2023. Celková čiastka, ktorú mal žalovaný zaplatiť bola
4.878 €. Výška RPMN bola 23,99 % a priemerná RPMN ku dňu podpisu úverovej zmluvy bola 19,37

%. Pretože žalovaný si neplnil riadne svoje povinnosti splácať úver pravidelnými mesačnými splátkami,
žalobca pristúpil k zosplatneniu úveru dňom 22.7.2013, ktorú skutočnosť žalovanému oznámil listom zo
dňa 27.6.2013. Nakoľko žalovaný žalovanú pohľadávku žalobcovi v celom rozsahu neuhradil a na istinu
uhradil len čiastku vo výške 16,55 € predstavuje záväzok žalovaného spočívajúci v nezaplatenej istine
sumu vo výške 1.983,45 €. Žalobca podanou žalobou uplatňoval vyčíslený úrok ku dňu predčasného
zosplatnenia v sume 154,78 € s tým, že zároveň uplatňoval úrok 19,90 % ročne z nezaplatenej istiny od
23.7.2013 do zaplatenia. Zmluvou o úvere si účastníci konania dojednali úrokovú sadzbu vo výške 19,90

% ročne, pričom táto úroková sadzba bola dojednaná ako fixná do splatnosti. Súd prvej inštancie mal za
nesporné, že úverový vzťah spočíva v poskytnutí peňažných prostriedkov a do vrátenia poskytnutých
prostriedkov má dlžník platiť úroky. Účastníci úveru pritom nemusia dohodnúť čas, na ktorý sa úver
poskytuje. V takom prípade vzniká právo na úroky až do vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov.Pokiaľ si však účastníci úveru dohodnú úverové obdobie a dlžník poskytnuté peňažné prostriedky do
dohodnutej doby nevráti, prichádzajú do úvahy za obdobie po splatnosti úveru úroky z omeškania. Ide
pritom o odlišný inštitút oproti odplatným úrokom a ten má sankčnú povahu. Podľa súdu prvej inštancie

zmluvne dohodnuté úroky z poskytnutých peňažných prostriedkov mal žalovaný žalobcovi zaplatiť len
do splatnosti úveru. Konštatoval, že v danej veci žalobca pristúpil k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti a
tým treba považovať celý dlh žalovaného za splatný, preto v zmysle zmluvy o úvere od splatnosti úveru
už žalobca nemá nárok na úrok z úveru, ktorého platenie bolo dojednané obmedzene - do splatnosti,
a nastupuje režim platenia úrokov z omeškania. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že nie je možné

žalobcovi priznať úroky z úveru v čase po splatnosti celého úveru, a preto žalovaného zaviazal na
zaplatenie úroku z úveru do splatnosti úveru vo výške 154,78 € a vo zvyšnej časti uplatnených úrokov
z úveru žalobu zamietol. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal aj na rozhodnutie Krajského
súdu v Prešove z 30. júna 2015 sp. zn. 6Co/190/2014, v ktorom sa okrem iného uvádza, že splácanie
úveru v splátkach na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne
(v splátkach) vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok. Úrok preto

predstavuje jednoducho povedané cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým,
že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk pokrýva
veriteľovi práve úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Tento stav
tzv. výhody splátok je obvyklý a od nepamäti justifikuje nárok dodávateľa na úroky ako cenu dočasne
obetovaných peňazí, ktorých dispozície sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich úžitkov v podobe

kapitalizovanej odplaty získanej za celé obdobie postupného splácania úveru, a teda výhody splátok. Iný
stav je však príznačný pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi vzniká nárok na
jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru.
V tomto prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť
celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie

jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník
nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Práve v tomto kruciálnom rozdiele spočíva ekonomická
podstata straty nároku veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov spotrebiteľa. Logicky
tak nastupuje stav, v ktorom by mal mať veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému vráteniu
peňažných prostriedkov a právny poriadok mu po mimoriadnom zosplatnení úveru poskytuje viaceré

právne prostriedky vymoženia jednorazovo zosplatnenej pohľadávky (úveru). Ak teda nastal stav, kedy
spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na
to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov
spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekomformný stav,
kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a

veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. Súd prvej
inštancie ďalej považoval za preukázaný aj nárok žalobcu na úrok z omeškania, ktorý vznikol na základe
úverovej zmluvy z neuhradených splátok do dátumu predčasnej splatnosti úveru v celkovej výške 2,27
€. Žalovaný sa dostal do omeškania v júli 2013 kedy základná úroková sadzba ECB bola 0,50%, t. j.
podľa ustanovení občianskeho práva je úroková sadzba 5,50%, v ktorej výške úrok z omeškania súd

žalobcovi aj priznal (nie v uplatnenej výške 8% ročne) a to odo dňa nasledujúceho po dni ku ktorému bol
úver predčasne zosplatnený v celosti (22.7.2013), t.j. odo dňa 23.07.2013. Za nezistenia neprijateľných
zmluvných podmienok a existencie osobitných náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úveru považoval
súd prvej inštancie za preukázané nároky žalobcu na zaplatenie istiny 1.983,45 eur, úroku (ako odplaty)
154,78 eur, úroku z omeškania 2,27 eur a úroku z omeškania vo výške 5,50% ročne z nezaplatenej istiny

a úroku (ako odplaty) od 23.07.2013 do zaplatenia. Za neopodstatnenú považoval žiadosť žalovaného o
povolenie splátok, ktoré konštatovanie odôvodnil v napadnutom rozsudku. Vzhľadom k tomu, že žalobca
v žalobnom petite požadoval aj úrok 19,90% ročne z nezaplatenej istiny od 23.07.2013 od zaplatenia,
ktorý nárok mu súd prvej inštancie nepriznal a v tejto časti žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol
podľa § 255 ods. 1, 2 CSP tak, že žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 18% trov konania z

uplatneného zaplateného súdneho poplatku, keď úspech žalobcu bol 59% a úspech žalovaného 41%.
Po odpočítaní úspechu žalovaného od úspechu žalobcu vzniklo žalobcovi právo na čiastočnú náhradu
trov konania vo výške 18%.

2. Proti rozsudku a to vo výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá podal v zákonom stanovenej lehote

odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu
zmenil a žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel. Súdu prvej inštancie vytýkal nesprávne právne
posúdenie veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP). Pokiaľ súd prvej inštancie zamietol jeho žalobu v
časti z dôvodu, že úrok z úveru patrí žalobcovi len do vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru, stakýmto záverom sa žalobca nestotožnil. Poukázal na ustanovenia § 497, § 502 ods. 1, § 503 ods.
3 Obchodného zákonníka a ako aj komentár IURA EDITION k nim a uviedol, že obsahom záväzku
dlžníka z úveru je nielen vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky - úver, ale aj úroky. Tie sú odplatou

za poskytnutie peňažných prostriedkov dlžníkovi a veriteľovi patria až do okamihu reálneho vrátenia
peňažných prostriedkov úveru. Nemožno ich zamieňať s úrokmi z omeškania a na nárok veriteľa na
ich zaplatenie nemá omeškanie dlžníka vplyv. Pri omeškaní dlžníka s vrátením peňažných prostriedkov
úveru má veriteľ nárok jednak na úrok z úveru, ako aj na úroky z omeškania.

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že dlh uznáva v rozsahu, ako bolo
rozhodnuté rozsudkom súdu prvej inštancie. Tento je ochotný žalobcovi zaplatiť formou splátkového
kalendára.
4. Žalobca k podanému vyjadreniu žalovaného uviedol, že jeho vyjadrenie považuje za bezpredmetné,
nakoľko žalovaný neuvádza žiadne konkrétne právne ani skutkové tvrdenia spochybňujúce
opodstatnenosť uloženej povinnosti splatiť dlh. Trval na podanom odvolaní.

5. Krajský súd ako odvolací súd preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP v napadnutom rozsahu, t.j.
vo výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP
a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti ako vecne správny
podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdiť.

6. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní žalobcom
znesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd
prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, vyhodnotil dôkazy v konaní vykonaný každý
jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti, odôvodnil z akých dôvodov a ktoré tvrdenia strán sporu

mal za preukázané a ktoré nie, uviedol svoje skutkové zistenia, ktoré z dokazovania vyplynuli a na vec
aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne vyložil. Rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá
požiadavkám ust. § 220 CSP. Námietky žalobcu uvedené v podanom odvolaní preto nemohli privodiť
zmenunapadnutéhorozsudku.Anivodvolacomkonanínebolipreukázané,anitvrdenétakéskutočnosti,
ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil

dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v podrobnostiach na ne v zmysle § 387 ods. 2
CSP poukazuje. Na doplnenie správnosti odvolací súd uvádza:

7. Pokiaľ žalobca v podanom odvolaní vytýka súdu prvej inštancie nesprávne právne posúdenie veci,
odvolací súd uvádza, že nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď

súd pochybí pri aplikácií práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený
podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne
určený právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne
vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo stanovené
dispozíciou právnej normy). Odvolaciu námietku žalobcu odvolací súd vyhodnotil ako neopodstatnenú,

bez opory v zistenom a ustálenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej
inštancie. Tak ako odvolací súd už uviedol, stotožňuje sa v celom rozsahu s odôvodnením napadnutého
rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP).
8. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom priznal žalobcovi nárok na zaplatenie istiny 1.983,45 eur,
úrok (ako odplaty) 154,78 eur, úrok z omeškania 2,27 eur a úrok z omeškania vo výške 5,50% ročne z

nezaplatenejistinyaúroku(akoodplaty)od23.07.2013dozaplatenia.Súdnepriznalžalobcoviuplatnený
úrok po zosplatnení pohľadávky, v ktorej časti žalobu zamietol ako nedôvodnú. Žalobca sa teda v konaní
dovoláva nárokov na odplatné úroky, ktoré by mu patrili v prípade, ak by bol zachovaný stav zákonnej
domnienky, a teda trvanie záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy za stavu, že veriteľ aj spotrebiteľ budú plniť
podľa podmienok a v termínoch dohodnutých v zmluve, teda za stavu, ak by nedošlo k predčasnému

zosplatneniu úveru.

9. Aplikačná prax súdov sa otázkou priznania úrokov za úver po splatnosti pohľadávky a teda popri
úrokoch z omeškania, či iných sankciách, už zaoberala. Najvyšší súd SR konštatoval cit. ,,Odvolací súd
v tejto súvislosti upozorňuje, že dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov patria len

do splatnosti dlhu (jeho splátok). Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania“ (§
369 Obchodného zákonníka) - uznesenie NS SR vo veci sp. zn. 4 Obo/143/98. V rozsudkoch súdov
sa zmluvné dojednanie povinnosti platiť úroky popri úrokoch z omeškania, označilo za obchádzaniezákonného pravidla zakotveného v § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka o administratívnom strope
úrokov z omeškania.

10. Rozhodovacia prax súdov Slovenskej republiky (napr. uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 15Co/40/2015 zo dňa 28.07.2015, jeho rozsudok sp. zn. 15Co/871/2014 zo dňa 02.09.2015,
rozsudok tunajšieho súdu sp. zn. 5Co/479/2015-128 zo dňa 10.02.2016) sa priklonila k právnemu
názoru, že dojednané úroky z úveru patria veriteľovi len za dobu do splatnosti úveru. Po splatnosti úveru
patria veriteľovi už len úroky z omekšnaia, ak je dlžník v omeškaní so splnením svojej povinnosti vrátiť

riadne a včas poskytnutý úver. Tento právny názor bol odobrený aj uznesením Ústavného súdu SR č.k.
IV. ÚS 476/2012-14 zo dňa 18.09.2012, ktorý v zásade vyslovil, že takéto rozhodnutie súdu, ak je riadne
odôvodnené, nemožno považovať za svojvoľné, alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by
popieralo zmysel práva na súdnu ochranu.

11. Uvedenou problematikou sa odvolacie senáty Krajského súdu Trenčín zaoberali tiež v

rozhodnutiach, napr. zo dňa 26.04.2016 pod č.k. 6Co/304/2015, zo dňa 18.07.2017 pod č.k. 6Co
303/2017 a tiež ďalších, kde vyslovili : „Keďže tento stav netrvá, (rozumej stav trvania záväzku
pred zosplatnením úveru) je zrejmé, že došlo k zmene záväzku, ktorá bola privodená omeškaním
spotrebiteľa a súčasne predčasným zosplatnením úveru zo strany veriteľa. Zmena záväzku prináša aj
zmenu pomerov plnenia a aktivuje režim omeškania v spojení s využitím práva podľa ust. § 53 ods.

9 Občianskeho zákonníka. K predčasnému zosplatneniu záväzku došlo konaním veriteľa. Predčasné
zosplatnenie úveru predstavuje jednostranný sankčný právny inštitút, ktorý umožňuje veriteľovi zmenou
záväzku požadovať jednorazové, okamžité vrátenie celej požičanej sumy. Rozdiel stavu výhody splátok
a stavu jednorazového zosplatnenia úveru spočíva v tom, že veriteľ nemá nárok a spotrebiteľ nemá
povinnosť vrátiť celú požičanú sumu naraz. Splácanie úveru v splátkach na strane veriteľa vyvoláva

stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne vracia a spláca, za čo patrí veriteľovi
úrok. Pri predčasnom a mimoriadnom zosplatnení úveru vzniká veriteľovi nárok na jednorazové
vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. Veriteľ
teda navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných
prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou

úveru. Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a
tieto užívať, niet dôvodu na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili za stavu oprávnenej
držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne
nekomformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia
povinnosti a plnenia a veriteľ by inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil.

Jednorazovýmzosplatnenímvznikáspotrebiteľovipovinnosťjednorazovovrátiťsumupožičanéhoúveru,
navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia a počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa
ide oproti právny stav založený sankčným jednostranným predčasným zosplatnením úveru. Ak napriek
tomu existuje zmluvná úprava, ktorá s protiprávnym stavom stotožňuje aj odplatné nároky patriace len v
právne súladnom stave, je táto právna úprava na škodu spotrebiteľa neprijateľne odchylná od zákona,

čo zmluvnú podmienku podľa § 52 Občianskeho zákonníka, resp. podľa § 53 ods. 1 a 5 Občianskeho
zákonníka robí absolútne neplatnou. V protiprávnom stave patria zmluvným stranám len sankcie a na
tento účel je kogentným určujúcim pravidlom § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 a
§ 3a Nariadenia vlády 87/1995 Z.z.. Dohoda o platení úrokov za úver aj po splatnosti spôsobuje, že
takéto úroky v skutočnosti navyšujú cenu za užívanie finančných prostriedkov za obdobie do dohodnutej,

alebo predčasne vyvolanej doby splatnosti a zneisťujú sankčný mechanizmus úrokov z omeškania.
Takto dochádza k obchádzaniu inštitútu iného plnenia na účely aplikácie § 3a ods. 2 Nariadenia vlády
č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.“.

12. Od vyššie uvedeného právneho názoru nemá dôvod sa odvolací súd odkloniť ani v preskúmavanej

veci.NapodporujehosprávnostiajvtomtoprípadepoukazujenauznesenieÚstavnéhosúduSlovenskej
republiky zo dňa 18.09.2012, sp. zn. IV. ÚS 476/2012-14, v zmysle ktorého ústavný súd považuje za
ústavne akceptovateľný výklad rozhodnutia krajského súdu, keď po zosplatnení úveru nastupuje režim
platenia úrokov z omeškania a nie už úrokov z úveru.

13. Pre úplnosť odvolací súd poukazuje na závery v tejto otázke, ako ich vo svojom rozsudku sp.
zn. 6Co/190/2014 zo dňa 30.06.2015 uviedol Krajský súd v Prešove. Podľa neho úrok predstavuje
cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii,
nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve úrok splácanýspolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Tento stav tzv. výhody splátok je obvyklý
a od nepamäti justifikuje nárok dodávateľa na úroky ako cenu dočasne obetovaných peňazí, ktorých
dispozície sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich úžitkov v podobe kapitalizovanej odplaty

získanej za celé obdobie postupného splácania úveru, a teda výhody splátok. Iný stav je však príznačný
pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi vzniká nárok na jednorazové vrátenie
požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. V tomto prípade
svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu
požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva

na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo
vrátiť v režime výhody splátok. Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné
prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili
výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený
krajne nespravodlivý a ústavne nekomformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným
mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy,

ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli
účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako keby k zmene
záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli
zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Súd takýto stav v žiadnom prípade nemôže
pripustiť, lebo by toleroval založenie hrubej nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to navyše za

stavu, že veriteľ si môže nárokovať a môže sa domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov
z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť nijaké obmedzenia užívania svojho majetku podľa uzavretej
zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Keďže jednorazovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť
jednorazovo vrátiť sumu požičaného úveru, navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia a
počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa ide o protiprávny stav založený sankčným jednostranným

predčasnýmzosplatnenímúveru.Sprotiprávnymstavomsaprirodzenespájajúvýhradnesankcie,keďže
spotrebiteľ je v omeškaní s vrátením uvedenej sumy. Naopak s protiprávnym stavom sa nikdy nebudú
spájať odplatné plnenia, ktoré sa spájajú len so stavom lege artis, a teda stavom oprávneného držania
peňažných prostriedkov podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy.

14. S takýmto právnym názorom sa zhoduje aj tunajší odvolací súd a v tomto zmysle je rozhodnutie
súdu prvého stupňa o zamietnutí zvyšnej časti žaloby žalobcu, v ktorej žiadal od žalovaného zaplatenie
zmluvných úrokov z úveru za dobu od mimoriadnej splatnosti úveru do zaplatenia úveru, vecne správne.

15. Pokiaľ žalobca dôvodí kogentnou povahou ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka, vylučujúcou

podľa neho bezúročný úver, s tým, že úroky mu patria od ,,doby poskytnutia peňažných prostriedkov“,
je potrebné uviesť, že jeho právo na priznanie úrokov za úver mu upreté nebolo.

16. Žalobca tiež poukazuje na potrebu diferencovať zmluvné úroky a úroky z omeškania, čo však
súd prvej inštancie žiadnym spôsobom nespochybnil a identifikuje sa s tým tiež odvolací súd. Cenu

(odplatu) za úver má žalobca právoplatne priznanú, spôsobilú k vymoženiu, pre prípad dobrovoľného
nesplnenia povinnosti žalovaným.

17. Vychádzajúc teda zo záveru o nedôvodne uplatnenej odvolacej námietke v tomto smere, súd
prvej inštancie rozhodol správne, keď žalobu v časti nárokovaného zmluvného úroku aj za obdobie po

zosplatnení úveru zamietol a vychádzajúc z pomeru prevažujúceho úspechu žalobcu v spore, zaviazal
žalovaného k náhrade trov konania žalobcovi v rozsahu korešpondujúcemu čistému úspechu žalobcu.

18. Rozsudok súdu prvej inštancie je tak v napadnutých častiach vo výroku vecne správny, preto bolo
potrebné tento v tomto rozsahu podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.

19. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s §
255 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanému, ako síce úspešnej strane sporu v odvolacom konaní,
nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, keďže tomuto vznik trov v odvolacom konaní z
obsahu spisu nevyplýva a tento náhradu trov ani neuplatnil.

20. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods.
2 CSP).21. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).