Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, January 10, 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/11/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2314209008
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 01. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2314209008.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a sudcov:

JUDr. Ľubica Spálová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobcu: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so
sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 792 752, zastúpeného spoločnosťou: Advokátska kancelária
JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Bratislava, Kubániho 16, IČO: 47 233 516, proti žalovanému:
Q. J., nar. XX.XX.XXXX, adresa T., t. č. P. T. č. XXX, o zaplatenie 2.504,20 Eur s príslušenstvom, na
odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta č.k. 17C/248/2014-71 zo dňa 20.10.2016 -
v zamietajúcej časti a v časti o náhrade trov konania, t a k t o

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd návrh žalobcu na prerušenie konania z a m i e t a.

II. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti, a v časti o náhrade trov konania p
o t v r d z u j e .

III. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom druhom v poradí (po predchádzajúcom a tunajším súdom zrušeným
rozsudkom z 2. októbra 2014) súd prvej inštancie výrokom I. konanie v časti istiny vo výške 1.537,80
Eur zastavil, výrokom II. žalobu vo zvyšnej časti zamietol a výrokom III. rozhodol o náhrade trov konania

tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznáva.

2. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 43, § 43a ods. 1, § 43b ods. 1 písm. c), § 44 ods.
2, § 46 ods. 1 a 2, § 47, § 451 ods. 1 a 2, § 457, § 458 ods. 1, § 100 ods. 1 a 2, § 107 ods. 1 a 2
Občianskeho zákonníka (ďalej tiež „OZ“), § 1 ods. 1, § 9 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch, ako i ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a vecne tým, že vykonaným
dokazovaním mal za preukázané, že žalovaný dňa 6.9.2010 požiadal žalobcu o úver vo výške 1.500,-

Eur za podmienok stanovených v čl. 5 žiadosti o úver a úverovú zmluvu predložil žalobcovi na schválenie
bez vyplneného čl. 6. Po predložení úverovej zmluvy žalobca vyplnil dňa 8.9.2010 čl. 6 úverovej zmluvy,
pričom žalovanému sa rozhodol poskytnúť úver vo výške 1.230,- Eur. Právny vzťah medzi žalobcom a
žalovaným prvoinštančný súd posúdil ako spotrebiteľský, ktorý sa riadi ustanoveniami zák. č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch, pričom v zmysle ust. § 9 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z. musí mať
zmluva o úvere písomnú formu. Súd prvej inštancie uzavrel, že vzhľadom na to, že žalovaný dal dňa
6.9.2010 žalobcovi návrh na uzavretie zmluvy na poskytnutie úveru vo výške 1.500,- Eur a žalobca

sa dňa 8.9.2010 rozhodol poskytnúť žalovanému úver iba vo výške 1.230,- Eur, podľa § 44 ods. 2 OZ
odmietol návrh žalovaného na uzavretie zmluvy a žalovanému dal nový návrh na uzatvorenie zmluvy
na poskytnutie úveru v nižšej sume ako mal žalovaný pôvodne záujem. Z úverovej zmluvy potom už
nevyplýva, že by žalovaný takýto nový návrh prijal, pretože úverová zmluva musí mať písomnú formu,teda musí byť žalobcom aj žalovaným podpísaná. Hoci žalobca zmluvu podpísal, zo zmluvy nevyplýva,
že by nový návrh akceptoval a podpísal aj žalovaný. V danom prípade teda nebola dodržaná zákonom
požadovaná písomná forma úverovej zmluvy, čo spôsobuje absolútnu neplatnosť tohto právneho úkonu,

preto súd prvej inštancie nárok žalobcu proti žalovanému posúdil titulom bezdôvodného obohatenia.
V súlade s ustanovením § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. potom z úradnej povinnosti preskúmal, či právo
žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je premlčané. Z listinného dôkazu - karta klienta mal
za preukázané, že k plneniu zo strany žalobcu v prospech žalovaného došlo dňa 9.9.2010, od ktorého
dňa začala plynúť premlčacia doba, nakoľko žalobca plnil a vedel komu plní, pohľadávka žalobcu sa teda

podľa § 107 OZ premlčala dňom 9.9.2012, najneskôr dňa 9.9.2013. Žaloba bola na súd podaná až dňa
15.4.2014, t. j. po uplynutí premlčacej doby, preto súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol. Konanie
v časti o zaplatenie sumy 1.537,80 Eur zastavil, vzhľadom na čiastočné späťvzatie žaloby žalobcom v
tejto časti, ktoré bolo jednoznačne v prospech žalovaného, preto si súd súhlas žalovaného s čiastočným
späťvzatím žaloby ani nevyžiadal.

3. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP, nakoľko žalovaný bol v
celom konaní úspešný, avšak vzhľadom na to, že mu žiadne trovy konania nevznikli, súd mu ich náhradu
nepriznal.

4. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca prostredníctvom svojho právneho

zastúpenia odvolanie výlučne v zamietajúcej časti a v časti o náhrade trov konania z dôvodov podľa §
365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) Civilného sporového poriadku, teda že súd prvej inštancie nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces, pretože konanie má inú vadu, ktorá mohla mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, pretože súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a tiež z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože súd rozhodol na základe nepríslušnej
právnej normy. Žalobca poukazoval na to, že súd prvej inštancie rozhodol na základe záveru, že medzi
stranami nedošlo k uzavretiu zmluvy a žalobcovi by prislúchal len nárok na vydanie plnenia, ktoré bolo
žalovanému poskytnuté, pričom nárok žalobcu posúdil podľa § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. ako premlčaný,

aj keď vo veci nebola uplatnená námietka premlčania. Žalobca dôvodil, že súd nemal použiť ustanovenie
§ 5b zák. č. 250/2007 Z. z., pretože ide o postup porušujúci zákaz retroaktívneho použitia neskoršej
právnej normy a súčasne o postup odkazujúci na právnu normu, ktorej neústavnosť bola napadnutá aj v
konaní o súlade právnych prepisov pred ústavným súdom. Konanie v predmetnej sporovej veci začalo
dňa 15.4.2014, kedy ustanovenie § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. nebolo platnou súčasťou slovenského

právneho poriadku, v Zbierke zákonov SR bolo vyhlásené až dňa 23.4.2014 a účinnosť nadobudlo až
od 1.5.2014. Žalobca mal za to, že uvedené ustanovenie nie je možné použiť spätne na konania začaté
pred tým, ako dané ustanovenie začalo jestvovať a stalo sa účinným. Ústavne konformná interpretácia
(zásada zákazu retroaktivity) z každej normy robí normu pôsobiacu iba do budúcnosti. Preto sa podľa
žalobcu ustanovenie § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. použije iba na právne vzťahy, ktoré vznikli najskôr 1.

mája 2015. Právne vzťahy vzniknuté pred 1. májom 2015 sa preto majú naďalej posudzovať podľa vtedy
platných predpisov; v tomto prípade podľa predpisov z roku 2007. Súd prvej inštancie nerešpektoval
zákaz retroaktívneho pôsobenia právnej normy a bez opory v zákone ju použil na taký stav, ktorý vznikol
pred prijatím právnej normy a pred začatím súdneho konania. Súd prvej inštancie nemal vo veci konať a
mal konanie prerušiť až do skončenia konania o súlade právnych predpisov pred ústavným súdom SR

vo veci týkajúcej sa § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. Dôvod na prerušenie konania podľa § 162 a nasl.
Civilného sporového poriadku stále existuje a trvá naďalej. Podľa žalobcu je namieste konanie prerušiť
až do skončenia konania vedeného pred Ústavným súdom SR na základe návrhu evidovaného po č.
RVP 12672/2015 a žalobca preto navrhuje jeho prerušenie.

5. Žalobca tiež v odvolaní nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že zmluva o revolvingovom úvere
nevznikla, pretože žalovaný požiadal o úver vo výške 1.500,- Eur, avšak schválený mu bol úver len
v sume 1.250,- Eur. Mal za to, že žiadosť o poskytnutie úveru vo výške 1.500,- Eur je tvorená nielen
ustanoveniami v bode 5 žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru, ale aj ustanoveniami článku 2 ods.
2.1, v kontexte ktorých je zrejmé, že obsah bodu 5 žiadosť, predstavuje žiadosť o poskytnutie úveru

do určitej výšky a nie o úver v určitej konkrétnej výške. Ide teda o poskytnutie úverového rámca, pre
ktorý je charakteristické vytvorenie predpokladu/rámca na čerpanie úveru ako takého, pričom výška
tohto čerpania závisí od ďalších konkrétnych podmienok. Súd prvej inštancie sa tak nezaoberal všetkými
skutočnosťami, ktoré mali relevanciu pre jeho rozhodnutie. Súd tiež nesprávne posúdil povahu plneniaako z neuzatvorenej zmluvy, teda titulom bezdôvodného obohatenia, nakoľko zmluva nemá písomnú
formu. Tento záver súdu podľa žalobcu odporuje ust. § 455 ods. 1 OZ, podľa ktorého za bezdôvodné
obohatenie sa nepovažuje, ak bolo prijaté plnenie premlčaného dlhu, alebo dlhu neplatného len pre

nedostatok formy. Preto podľa žalobcu plnenie zo Zmluvy o revolvingovom úvere číslo 810003065
nemôže mať povahu bezdôvodného obohatenia, nakoľko ide o právne neopodstatnený záver. Vzhľadom
na uvedené dôvody žalobca navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe
vyhovie a žalovanému uloží povinnosť nahradiť trovy konania a trovy právneho zastúpenia žalobcu pred
súdom prvej inštancie.

6. Žalovaný odvolací návrh nepodal. K doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.

7. Skôr ako odvolací súd pristúpi k preskúmaniu rozsudku súdu prvej inštancie v jeho napadnutej
zamietajúcej časti považuje za vhodné zhrnúť nasledovné:

8. Napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je už druhé v poradí, keď ostatným rozhodnutím súd
prvej inštancie o žalobnom návrhu na zaplatenie sumy 2.504,20 Eur s príslušenstvom rozhodol tak, že
žalobný návrh zamietol, keď právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným na základe uzavretej zmluvy
o úvere posúdil ako spotrebiteľský a dospel k záveru, že zmluva o úvere je pre rozpor s dobrými
mravmi vzhľadom na neprimeranú výšku dohodnutých úrokov absolútne neplatná, teda k plneniu zo

strany žalobcu v prospech žalovaného došlo z titulu bezdôvodného obohatenia, pričom právo žalobcu
na vydanie tohto bezdôvodného obohatenia je podľa § 107 OZ premlčané, ktoré rozhodnutie súdu
prvej inštancie zo dňa 2.10.2014, č. k. 17C/248/2014-26 na odvolanie žalobcu Krajský súd v Trnave
uznesením zo dňa 26.11.2015, č. k. 9Co/128/2015-51 zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Galanta na
ďalšie konanie s vyslovením právneho názoru o tom, že v predmetnej veci je potrebné predovšetkým

posúdiť,čimedzistranamivôbecdošlokplatnémuuzavretiuzmluvyoúvere,tedačisajejzmluvnéstrany
dohodli na všetkých podstatných náležitostiach takejto zmluvy a či došlo k riadnemu prijatiu návrhu
žalovaného na uzavretie zmluvy žalobcom. Po vrátení veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie súd
o veci rozhodol znovu napadnutým rozsudkom.

9. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej CSP),
ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej OSP).
Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného
ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP.

10. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie
vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho
podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti

(§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm.
b), d), f), h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a
dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných
podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil
súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom

bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), bez potreby doplnenia
dokazovania, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na
webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru,
že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keď rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutom výroku
vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 CSP.

11. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na
odôvodnenie preskúmavaného rozsudku bolo posúdiť, či v danom prípade došlo medzi žalobcom a
žalovaným k platnému uzavretiu Zmluvy o revolvingovom úvere č. 8100030659, či žalobou uplatnený
nárok je premlčaný, či súd prvej inštancie správne aplikoval ustanovenie § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. a

či nie je daný dôvod pre prerušenie konania podľa ustanovení § 162 a nasl. CSP.

12. Pretože žalobca zobral svoju žalobu v časti o zaplatenie istiny v sume 1.537,80 Eur späť, v ktorej
časti súd prvej inštancie výrokom I. napadnutého rozsudku konanie zastavil a ktorá časť rozsudkuprvoinštančného súdu nebola napadnutá odvolaním a je teda právoplatná, predmetom konania naďalej
zostalo zaplatenie sumy 966,40 Eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy
2.504,20 Eur od 30.6.2011 do zaplatenia (nakoľko žalobca výslovne nevzal žalobu späť aj v časti

príslušenstva k sume 1.537,80 Eur), ktorá suma istiny (966,40 Eur) má podľa žalobcu predstavovať
rozdiel medzi poskytnutým úverom vo výške 1.230,- Eur a žalovaným uhradenou sumou 263,60 Eur.

13. Prioritne odvolací súd riešil otázku ne/platnosti predmetnej Zmluvy o revolvingovom úvere
č. 8100030659 majúcej byť uzavretej stranami sporu v septembri 2010. Odvolací súd sa pritom

stotožňuje so skutkovými aj s právnymi závermi súdu prvej inštancie, keď tento uzavrel, že medzi
žalobcom a žalovaným k platnému uzavretiu zmluvy nedošlo. Ako už uviedol odvolací súd vo svojom
predchádzajúcom rozhodnutí (uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. 9Co/128/2015-51 zo dňa
26.11.2015), z čl. 2 bodu 2.1 Zmluvných dojednaní zmluvy o revolvingovom úvere spoločnosti PROFI
CREDIT SLOVAKIA spol. s.r.o. (ďalej len „VOP“), ktoré nie sú podpísané žalobcom ani žalovaným
vyplýva, že zmluva o revolvingovom úvere sa uzatvára na pretlačenom formulári veriteľa. Vyplnená

žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru podpísaná dlžníkom je návrhom na uzavretie zmluvy o
revolvingovom úvere. Zmluva o revolvingovom úvere je uzatvorená a nadobúda platnosť a účinnosť
dňom podpisu dlžníka a veriteľa. Dlžník vyplní do formulára Žiadosti o poskytnutie revolvingového
úveru/Zmluvy o revolvingovom úvere ním požadovanú výšku úveru a súhlasí s tým, že veriteľ je
oprávnený po posúdení schopnosti dlžníka splácať úver výšku úveru znížiť a schváliť iné parametre

požadovaného úveru ako dlžník uviedol v bode 5. v Žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru /Zmluvy
o revolvingovom úvere bez toho a by to znamenalo porušenie povinnosti zo strany veriteľa. Podľa bodu
2.2 VOP je veriteľ povinný odoslať dlžníkovi oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi a jeden
rovnopis Zmluvy o revolvingovom úvere. Žalobcom predložená Žiadosť o poskytnutie revolvingového
úveru/Zmluva o revolvingovom úvere č. 8100030659 potom pozostáva z predtlačených častí, do ktorých

sa postupne dopisujú konkrétne údaje o veriteľovi, o osobe dlžníka, prípadných spoludlžníkoch a údaje o
požadovanom a v schválenom úvere. Zo žiadosti/zmluvy ďalej vyplýva, že po označení zmluvných strán
sa v jej bode 5. nachádza žiadosť dlžníka o poskytnutie revolvingového úveru, keď žalovaný požadoval
čiastku úveru (úverový limit) v sume 1.500,- Eur, ktorý chcel splácať v 42 mesačných splátkach vo výške
80,37 Eur, pri ročnej úrokovej sadzbe 70,01%, RPMN rovnako 70,01%, priemernej RPMN 47,39%,

pričom poskytnutá čiastka revolvingu mala byť 790,84 Eur a celková čiastka pri revolvingu, ktorú mal
dlžník zaplatiť (revolving + úroky za celú dobu čerpania revolvingu) bola 1.928,88 Eur. Na túto žiadosť
dlžníkazodňa6.9.2010reagovalžalobcavyplnenímbodu6žiadosti/zmluvy,kdejeuvedené,akýúverza
akých podmienok bol žalobcom žalovanému po posúdení jeho schopnosti splácať úver schválený, keď
žalobca žalovanému namiesto požadovaného úveru 1.500,- Eur, schválil úver vo výške len 1.230,- Eur,

ktorý mal žalovaný splácať v 42 mesačných splátkach po 65,90 Eur, pri ročnej úrokovej sadzbe 70,01%,
RPMN 65,90%, priemernej RPMN 47,39%, pričom poskytnutá čiastka revolvingu mala byť 648,46 Eur
a celková čiastka pri revolvingu, ktorú mal dlžník zaplatiť (revolving + úroky za celú dobu čerpania
revolvingu) bola 1.581,60 Eur. Žalobca žiadosť dlžníka o úver s uvedenými parametrami schválil dňa
8.9.2010.

14. Z vyššie opísaného postupu strán pri uzatváraní Zmluvy vyplýva, že žalobca pri uzatváraní tejto
Zmluvy konal v rámci výkonu svojej podnikateľskej činnosti a žalovaný pri uzatváraní tejto zmluvy
konal ako spotrebiteľ, nakoľko nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti.Predmetnázmluvapretomusíspĺňaťnielennáležitostizmluvyoúverepodľa§497Obchodného

zákonníka, ale aj požiadavky v zmysle ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení účinnom
v čase uzatvárania zmluvy ako aj náležitosti v zmysle príslušných ustanovení zák. č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzatvárania zmluvy.

15. Podľa § 489 Občianskeho zákonníka záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako

aj zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone.

16. Podľa § 43a ods. 1 Občianskeho zákonníka, prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy, ktorý je
určený jednej alebo viacerým určitým osobám, je návrhom na uzavretie zmluvy (ďalej len "návrh"), ak je
dostatočne určitý a vyplýva z neho vôľa navrhovateľa, aby bol viazaný v prípade jeho prijatia.

17. Podľa § 43c ods. 1 Občianskeho zákonníka, včasné vyhlásenie urobené osobou, ktorej bol návrh
určený, alebo iné jej včasné konanie, z ktorého možno vyvodiť jej súhlas, je prijatím návrhu.18. Podľa § 44 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, zmluva je uzavretá okamihom, keď prijatie
návrhu na uzavretie zmluvy nadobúda účinnosť. Mlčanie alebo nečinnosť samy o sebe neznamenajú
prijatie návrhu (1). Prijatie návrhu, ktoré obsahuje dodatky, výhrady, obmedzenia alebo iné zmeny, je

odmietnutím návrhu a považuje sa za nový návrh. Prijatím návrhu je však odpoveď, ktorá vymedzuje
obsah navrhovanej zmluvy inými slovami, ak z odpovede nevyplýva zmena obsahu navrhovanej zmluvy
(2).

19. V zmysle citovaných ustanovení je prvým predpokladom vzniku zmluvy návrh toho, kto mieni

uzavrieť zmluvu. Prijatím návrhu na uzavretie zmluvy je zmluva uzavretá a nadobúda účinnosť. Zákon
výslovne ustanovuje, že dodatky, výhrady, obmedzenia alebo iné podstatné zmeny, ktoré sú obsiahnuté
v prijatí návrhu na uzavretie zmluvy, sa považujú za nový návrh adresáta pôvodného návrhu a súčasne
platí, že takýto prejav vôle je aj odmietnutím návrhu, tým zákon účinne bráni tomu, aby zmluva vznikla
inak, než na základe konsenzu zmluvných strán.

20. V danom prípade však so žalobcom predloženej Žiadosti/Zmluvy č. 8100030659 vyplýva, že
žalovaný dal v bode 5 žalobcovi dňa 6.9.2010 určitý, zrozumiteľný a písomný návrh na uzatvorenie
úverovej zmluvy, avšak žalobca takýto jeho návrh bezvýhradne (t. j. bez akýchkoľvek doplnkov a
zmien) neprijal, pretože v bode 6 „údaje o schválenom revolvingovom úvere“ bol ochotný poskytnúť
žalovanému úverový limit iba vo výške 1.230,- Eur, namiesto žalovaným požadovaného úverového limitu

1.500,- Eur, za iných podmienok (odlišná výška mesačnej splátky, zmluvná odmena, odlišná poskytnutá
čiastka revolvingu a celková čiastka, ktorú mal dlžník zaplatiť a pod.) ako to navrhoval žalovaný. Z
toho vyplýva, že návrh žalovaného na uzavretie zmluvy o revolvingovom úvere bol žalobcom prijatý
odlišne, a to predovšetkým v časti úverového limitu, v dôsledku čoho bolo potrebné právny úkon žalobcu
považovať za odmietnutie návrhu a za nový návrh zo strany žalobcu ako veriteľa voči žalovanému ako

spotrebiteľovi, ktorý však už zo strany spotrebiteľa nebol v písomnej podobe prijatý. Neobstojí obrana
žalovaného v podanom odvolaní, že obsah bodu 5 žiadosti predstavuje žiadosť o poskytnutie úveru do
určitej výšky a nie o úver v určitej konkrétnej výške, teda len žiadosť o poskytnutie úverového rámca
na čerpanie úveru ako takého, pričom výška tohto čerpania závisí od ďalších konkrétnych podmienok.
Žalovaný mal totiž v danom prípade záujem o úverový limit/rámec až vo výške 1.500,- Eur od ktorej výšky

poskytovaného úverového limitu sa potom odvíjali ďalšie zmluvné podmienky, ako výška a počet splátok
úveru, úroková sadzba, RPMN a celková čiastka splatná spotrebiteľom. Pretože sa žalobca rozhodol
poskytnúť žalovanému nižší úverový limit/rámec, malo to vplyv aj na tieto ďalšie zmluvné podmienky
úverovej zmluvy, teda zmenila sa aj výška splátok, poskytnutá čiastka revolvingu, pričom žalovaný ako
spotrebiteľ nemal možnosť následne posúdiť podmienky resp. výhodnosť úveru poskytovaného mu

žalobcom a prípadne prejaviť svoju vôľu, že o úver za žalobcom takto zmenených podmienok nemá
záujem, prípadne sa s ním dohodnúť na iných podmienkach poskytovaného úveru.

21. Nakoľko teda prejavy vôle žalobcu a žalovaného v Žiadosti/Zmluve neboli zhodné, k planému
uzavretiu zmluvy medzi stranami nedošlo. Iba prijatím návrhu na uzavretie zmluvy bez zmien a

doplnkov dochádza k zmluvnému konsenzu, ktorý má právotvorné účinky na vznik zmluvy. Zhoda vôle
navrhovateľaaadresátajepredpokladomvznikukaždejzmluvy,pričomsamusívzťahovaťnacelýobsah
zmluvy (aj na výšku úverového limitu, výšku splátok a všetky ostatné zmluvné podmienky). Mlčanie
a nečinnosť pritom samy osebe neznamenajú prijatie návrhu (§ 44 ods. 1 veta druhá OZ). Žiada sa
dodať, že podstatnými náležitosťami zmluvy o úvere v zmysle § 497 Obchodného zákonníka sú záväzok

veriteľa poskytnúť na požiadanie dlžníka v jeho prospech peňažné prostriedky, určenie sumy (limitu)
týchto peňažných prostriedkov a záväzok dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky.
Bez splnenia týchto podstatných náležitostí zmluva o úvere nemôže vzniknúť. Zákon č. 129/2010 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvárania predmetnej zmluvy navyše v § 9
ods. 1 vyžadoval, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere mala písomnú formu. Tam kde zákon predpisuje

zachovanie určitej formy zmluvy, je zmluva uzavretá až vtedy, keď sa účastníci dohodnú na jej obsahu
v tejto forme. Zmluva však nevznikne skôr, než sa splnia všetky podmienky pre vznik platnej zmluvy.
Právne úkony urobené do tohto času nemajú relevanciu.

22. Keďže v návrhu žalovaného bol úverový limit, výška splátok, výška celkovej sumy splatnej dlžníkom

a výška poskytnutej čiastky revolvingu uvedené v odlišnej výške, ako v schválení úveru žalobcom a
následne potom už nedošlo k písomnému vyjadreniu súhlasu žalovaného ako spotrebiteľa s novým
znením zmluvy, keď žalobca iba zaslal dňa 8.9.2010 žalovanému svoje písomné Oznámenie veriteľa o
schválení úveru dlžníkovi (ktorý úver žalovanému hneď dňa 9.9.2010 aj vyplatil, hoci nie v schválenejvýške1.230,-Eur,alelenvsume1.053,05Eur,pravdepodobnezníženejopoplatkyúčtovanéžalobcom),
k zmluvnému konsenzu medzi stranami s právotvornými účinkami na vznik zmluvy nedošlo a Zmluva
o revolvingovom úvere č. 8100030659 tak medzi stranami nebola dňa 8.9.2010 platne uzavretá.

Vychádzajúc z aplikovanej právnej úpravy je pritom irelevantné, či obchodné podmienky, i keď vyhlásené
za súčasť zmluvy, zakotvujú iné pravidlá uzatvorenia zmluvy, ak sú v uvedenom v rozpore so zákonom.

23. Pokiaľ teda v danom prípade žalobca plnil žalovanému na základe zmluvy, ktorá platne nevznikla,
vzniká mu nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia od žalovaného, pretože ide o plnenie bez

právneho dôvodu.

24. Podľa § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať (1). Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho
dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako
aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov (2).

25. Podľa § 455 ods. 1 Občianskeho zákonníka, za bezdôvodné obohatenie sa nepovažuje, ak bolo
prijaté plnenie premlčaného dlhu alebo dlhu neplatného len pre nedostatok formy.

26. Neobstojí ani obrana žalovaného v podanom odvolaní, že prvoinštančný súd nesprávne právne

posúdil povahu samotného plnenia ako z neuzatvorenej zmluvy, teda ako bezdôvodné obohatenie,
pretože zmluva nemá predpísanú písomnú formu, pričom žalobca poukazuje na ustanovenie § 455 ods.
1 OZ , podľa ktorého sa za bezdôvodné obohatenie nepovažuje, ak bolo prijaté plnenie premlčaného
dlhu alebo dlhu neplatného len pre nedostatok formy. V danom prípade je totiž podstatné, že nielenže
nebola dodržaná písomná forma zmluvy o úvere vyžadovaná ustanovením § 9 ods. 1 zák. č. 129/2010

Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ale medzi stranami k uzavretiu zmluvy vôbec nedošlo, pre nezhodu
prejavov vôle jej účastníkov. Účinky uvedené v ustanovení § 455 ods. 1 OZ nastanú, ak je zmluva
neplatná len pre nedostatok formy, nie však z iného dôvodu, t. j. ako je to aj v danom prípade, keď k
vzniku zmluvy pre nedostatok konsenzu strán vôbec nedošlo. Žalobca teda dňa 9.9.2010 (vychádzajúc
z karty klienta) poskytol žalovanému peňažné prostriedky vo výške 1.053,05 Eur bez právneho dôvodu,

z ktorej sumy mu žalovaný vrátil iba sumu 263,60 Eur.

27. V ďalšom, vzhľadom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu žalobcu, bolo potrebné vysporiadať
sa s jeho námietkami proti aplikácii ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. súdom prvej inštancie.
Prvoinštančný súd pritom dospel k záveru, že nakoľko ide medzi žalobcom a žalovaným o spotrebiteľský

vzťah, je súd oprávneným ex offo zaoberať sa v zmysle tohto ustanovenia otázkou možného premlčania
subjektívneho práva veriteľa. Žalobca naopak v odvolaní dôvodil, že použitie ustanovenia § 5b zák. č.
250/2007 Z. z. účinného od 1.5.2014 v tomto sporovom konaní začatom dňa 15.4.2014 je porušením
zákazuretroaktívnehopôsobeniaprávnychnoriem.Navyšežalobcazároveňnavrholpredmetnékonanie
prerušiť, a to až do skončenia konania vedeného pred Ústavným súdom SR pod č. 12672/2015, v ktorom

sa rozhoduje o súlade ustanovenia § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. s Ústavou SR.

28. Odvolací súd z webovej stránky Ústavného súdu SR (A.) zistil, že Ústavný súd SR uznesením
zo dňa 9.11.2016 č. k. PL. ÚS 11/2016-7, prijal na ďalšie konanie návrh Okresného súdu Košice II,
na rozhodovanie o súlade § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona

Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1 a
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. V predmetnej veci však zatiaľ Ústavný súd SR nerozhodol.

29. Bolo preto potrebným zaoberať sa návrhom žalobcu podaným v odvolacom konaní, na prerušenie
tohto konania do skončenia konania vedeného pred Ústavným súdom SR o súlade § 5b zák. č. 250/2007

Z. z. s čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

30. Podľa § 378 ods. 1 CSP, na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní
pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

31. Podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP, súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá Ústavnému
súdu Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd") návrh na začatie konania.32. Podľa § 164 CSP, ak súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha súdne
alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo
ak súd dal na také konanie podnet.

33. Podľa § 162 ods. 3 CSP, o zamietnutí návrhu na prerušenie konania súd rozhodne spolu s
rozhodnutím vo veci samej.

34. Podľa § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej

rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, orgán rozhodujúci o nárokoch zo
spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku
predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo
zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by
inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.

35. Pretože konajúci odvolací súd sám návrh na konanie o súlade právnych predpisov Ústavnému súdu
SR ohľadom ustanovenia § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. nepodával, nie je dôvodným postup podľa § 162
ods. 1 písm. b) CSP, ale do úvahy prichádza fakultatívne prerušenie konania podľa § 164 CSP. Zákonné
ustanovenie § 164 CSP, potom dáva súdu možnosť prerušiť konanie vtedy, keď výsledok iného konania
môže relevantne ovplyvniť výsledok konania, ktoré bolo prerušené. To znamená, že pre rozhodnutie

súdu môže mať význam otázka, ktorá je predmetom rozhodovania súdom v inej prejednávanej právnej
veci. Posúdenie opodstatnenosti prerušenia konania je ponechané na úvahe konajúceho súdu, ktorý
zváži, či otázka riešená v inom konaní môže mať pre jeho rozhodnutie význam.

36. V zmysle nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 21/2000 zo dňa 20.9.2000, ustanovenie § 109 ods.

2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (pozn. v súčasnosti je totožným ustanovenie § 164 Civilného
sporového poriadku) sa musí vykladať a uplatňovať v súlade s Ústavou SR (čl. 152 ods. 4). Zo žiadneho
ustanovenia Ústavy SR nemožno vyvodiť, že prerušením konania jeho účastník stráca právo zaručené
v čl. 48 ods. 2 Ústavy na to, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, a preto všeobecný
súd pri uplatňovaní procesného postupu podľa ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho

poriadku sa musí spravovať aj požiadavkou, ktorá je zakotvená v článku 48 ods. 2 Ústavy SR, ktorá
ukladá povinnosť prijať príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie napadnutých vecí bez zbytočných
prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote.

37. Po preskúmaní návrhu žalobcu na prerušenie konania vychádzajúc z vyššie citovaných zákonných

ustanovení, dospel odvolací súd k záveru, že okolnosť, že Okresný súd Košice II podal dňa 8.9.2015 na
Ústavný súd SR návrh na začatie konania o súlade § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa
s čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, nie je dôvodom pre prerušenie konania v predmetnej veci.
Predovšetkým nie je možné urobiť záver, že v konaní na Ústavnom súde Slovenskej republiky dôjde k
vysloveniu nesúladu § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa s čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods.

1 Ústavy SR. Zároveň v súlade so zachovaním práva procesných strán na to, aby sa vec prerokovala
bez zbytočných prieťahov v primeranej lehote, súd návrh žalobcu na prerušenie konania prvým bodom
výroku tohto rozsudku zamietol, keď mal za to, že nie sú naplnené pojmové znaky nutnosti prerušenia
konania v zmysle § 164 Civilného sporového poriadku v predmetnej veci.

38. Ustanovenie § 5b bolo do Zákona o ochrane spotrebiteľa vnesené novelou, zákonom č. 102/2014
Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej
na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, pričom platnosť a účinnosť nadobudlo 1. mája 2014.
Dôvodová správa k tomuto ustanoveniu znie: „S ohľadom na potreby aplikačnej praxe sa jednoznačne

ustanovuje povinnosť orgánov dozoru a orgánov posudzujúcich nároky zo spotrebiteľskej zmluvy
skúmať a vyhodnocovať prekážky uplatnenia práva predávajúceho voči spotrebiteľovi.“

39. Odvolací súd sa vzhľadom na odvolaciu argumentáciu sústredil už len na vyriešenie otázky
nastolenej odvolateľom, a to či ustanovenie § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, je

možné podľa žalobcu retroaktívne aplikovať i na konania začaté, pred jeho účinnosťou, teda pred dňom
1.5.2014.40. Zodpovedanie tejto otázky súvisí s časovou pôsobnosťou právnych noriem. Rozdiel medzi časovou
pôsobnosťou hmotnoprávnych a procesných noriem pritom nie je zásadný, pravidlom je, že právna
norma reguluje spoločenské vzťahy dopredu a nie spätne. V danom prípade ustanovenie § 5b zák. č.

250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa normuje procesnú činnosť orgánu rozhodujúceho o nároku zo
spotrebiteľskej zmluvy (teda aj súdu), má teda charakter procesnoprávny, a to bez ohľadu na to, že je
obsiahnuté v hmotnoprávnom predpise. Keďže zároveň táto norma neobsahuje žiadne intertemporálne
ustanovenia o časovej pôsobnosti novely, musí platiť pravidlo okamžitej aplikability tohto ustanovenia.
Ak teda platí, že právna norma § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa má procesný

charakter a zákonodarca nestanovil osobitný právny režim intertemporality, má súd prihliadať na
premlčanie ex officio vo všetkých aj pred nadobudnutím účinnosti tohto ustanovenia začatých konaniach
podliehajúcich pod hypotézu tejto právnej normy. Vzhľadom na to prvoinštančný súd, ktorý vo veci
preskúmavaným rozsudkom rozhodol po účinnosti novelizovaného znenia § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o
ochrane spotrebiteľa, ktorý nadobudol účinnosť dňom 1.5.2014, správne ex offo citované ustanovenie
zohľadnil a pri svojom konaní aplikoval.

41. Hoci samotné premlčanie má nepochybne hmotnoprávny charakter, procesná povaha citovaného
ustanovenia § 5b vyplýva z jeho samotného znenia. Na jeho základe sa súdu (ktorý je možné považovať
zaorgánrozhodujúcionárokochzospotrebiteľskejzmluvy)ukladápovinnosťvsúdnomkonanízúradnej
povinnosti prihliadať na premlčanie v spotrebiteľských veciach, aj keď sa ho spotrebiteľ nedovolá,

teda ide o konkrétny procesný postup súdu v konaní, čo nasvedčuje procesnoprávnemu charakteru
ustanovenia. Keďže ide o procesné ustanovenie, v prípade absencie prechodného ustanovenia platí, že
súd postupuje podľa nového právneho stavu, účinného v čase rozhodovania súdu. Preto keďže v čase
rozhodovania prvoinštančného súdu vo veci bolo účinné ustanovenie § 5b z. č. 250/2007 Z. z., súd prvej
inštancie bol povinný ho aplikovať, i keď sa súdne konanie začalo skôr, t. j. pred účinnosťou zákona.

42. Ústavný súd SR v uznesení č. k. III. ÚS 572/2017-19 zo dňa 20.9.2017 k povahe ustanovenia § 5b
zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa uviedol, že: „ .. z rozhodnutí najvyššieho súdu, ale aj
z ďalších rozhodnutí nižších súdov vyplýva, že sa ustálil právny názor, podľa ktorého sa § 5b Zákona o
ochrane spotrebiteľa aplikuje aj v konaniach začatých pred prijatím novej právnej úpravy. Ústavný súd na

tomto mieste pripomína, že v teórii ústavného práva i v slovenskom právnom systéme sa uplatňuje tzv.
prezumpcia ústavnosti právnych noriem, čo znamená, že na účinnú právnu normu sa orgán ju aplikujúci
musí pozerať ako na súladnú s ústavou dovtedy, kým ústavný súd predpísaným spôsobom nevysloví jej
neústavnosť. Ústavnosť nepravej retroaktivity právnej normy má právomoc skúmať len ústavný súd, a
to v rámci konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 Ústavy. Bolo preto povinnosťou orgánov

verejnej moci aplikovať platný a účinný právny predpis.“
43. S poukazom na uvádzané a skutočnosť, že odvolateľ inú odvolaciu argumentáciu, než tú s ktorou sa
odvolací súd už vysporiadal nenastolil, čím sa obmedzila jeho preskúmacia právomoc, podľa § 387 ods.
1 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o zamietnutí žaloby vo zvyšku,
vrátane vecne správneho závislého výroku o náhrade trov konania, osobitnými odvolacími dôvodmi

nenapadnutého, potvrdil.
44. O náhrade trov odvolacieho konania, s použitím § 262 ods. 1 CSP v zmysle § 396 CSP, rozhodol
odvolací súd ex offo podľa § 255 ods. 1 CSP, keď mal za to, že v odvolacom konaní bol v celom rozsahu
úspešný žalovaný, ktorému potom v zásade vznikol nárok na náhradu trov konania proti v odvolacom
konaníneúspešnémužalobcovi,keďovýškenáhradytrovkonaniavtakomprípadevzmysle§262ods.2

CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

45. Z obsahu spisu však vyplýva, že v danom prípade bol žalovaný v odvolacom konaní pasívny,
nevykonal žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnil, ani nevyčíslil a podľa obsahu spisu

mu ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. Odvolací súd preto vyslovil, že žalovanému sa nárok
na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva, a to s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2
CSP kedy aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu
a o náhrade trov konania žalovaným rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám
zákonodarcom. Vychádzal pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní,

ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP
zakotvujúcim procesnú ekonómiu rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho
konania nepriznáva. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP
o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhradytrov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen
nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.

46. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).