Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 11. marec 2015

Súd: Okresný súd Piešťany
Spisová značka: 7C/100/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2512207881
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Terézia Mecelová

ECLI: ECLI:SK:OSPN:2015:2512207881.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Piešťany v konaní pred sudkyňou JUDr. Teréziou Mecelovou v právnej veci žalobkyne E.

E. F., W.. XX.XX.XXXX, F. F.. XX, L., W. L. C., zastúpenej Mgr. Matejom Csenkym, advokátom, Dolné
Bašty 2, Trnava, proti žalovanej E. Š., W.. XX.XX.XXXX, F. M. XXXX/XX, T., zastúpenej JUDr. Danielou
Suchánkovou, advokátkou, M. Waltariho 7, Piešťany, o určenie neplatnosti závetu a listiny o vydedení,
takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu z a m i e t a.

O trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej samostatným

uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu 26.06.2012 domáhala, aby súd určil, že listina o vydedení
spísaná poručiteľkou R. F., rod. U., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, spísaná dňa 15.08.2005
v advokátskej kancelárii JUDr. Daniely Suchánkovej je neplatná; zároveň aby určil, že závet spísaný
poručiteľkou Jankou F., rod. U., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, spísaný dňa 15.08.2005 v
advokátskej kancelárii JUDr. Daniely Suchánkovej je neplatný. Svoju žalobu odôvodnila tým, že v zmysle
uznesenia okresného súdu v dedičskom konaní bola na jej podanie odkázaná. Žalobkyňa pred notárom
uviedla, že predmetné listiny pokladá za absolútne neplatné, pretože skutočnosti v nich uvádzané sa

nezakladajú na pravde. Žalobkyňa bola s matkou v kontakte a prejavovala o ňu záujem ako dcéra.
Pravidelne spolu telefonovali (ak nie osobne, tak prostredníctvom otca - bývalého manžela poručiteľky,
boli v kontakte aj prostredníctvom listovej korešpondencie. S ohľadom na skutočnosť, že žalobkyňa bola
jej odosielateľom, túto nemá k dispozícii. Je zvláštne, že závet a listinu o vydedení mala k dispozícii
žalovaná a nie je zrejmé, ako bolo naložené s osobnými vecami poručiteľky. Byt bol bezprostredne po
smrti prenajatý. Je pravdou, že žalobkyňa nebola s matkou v pravidelnom osobnom kontakte vzhľadom
na vzdialenosť medzi nimi. O matku prejavovala záujem a dôvod na vydedenie nebol objektívne daný.

Nebol tu ani dôvod vydedenia v zmysle § 469a ods. 1 písm. a/ Občianskeho zákonníka. V prípade
poručiteľky totiž nešlo o osobu, ktorá by bola odkázaná na pomoc v chorobe a starobe, resp. žalobkyňa
nemohla o týchto skutočnostiach vedieť. Ak poručiteľka mala zdravotné problémy, o týchto sa nikdy
nezmienila, preto žalobkyňa nemala vedomosť o jej prípadnom zlom zdravotnom stave. Súd by mal
skúmať, či žalobkyňa mala reálne možnosť prejavovať o poručiteľku skutočný záujem. Má podozrenie,
že závet nie je podpísaný poručiteľkou, navrhla skúmať jeho pravosť. Uviedla, že matka mala problémy
s alkoholom a častokrát nevedela, aké právne úkony činí. Poručiteľka jej nikdy nič nevyčítala.

Žalovaná sa k žalobe písomne nevyjadrila.Súd vykonal dokazovanie na pojednávaní a to výsluchom žalobkyne, žalovanej, výsluchom svedkov,
čítaním listinných dôkazov (návrh, splnomocnenie zo dňa 23.08.2005, ako aj ďalším obsahom spisu a
oboznámením podstatného obsahu spisu tunajšieho súdu sp. zn. 6D/351/2011, predovšetkým zápisnica

o predbežnom šetrení, závet, listina o vydedení, zápisnica zo dňa 30.01.2012). Súd hodnotil dôkazy
podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom
starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Výpoveď
svedkyne E. T. (dcéry žalovanej) súd nezohľadnil (čo dal účastníkom aj na vedomie), nakoľko mala
prístup k listinám zo spisu a tieto si aj čítala. Súd ďalej od výsluchu ďalších svedkov upustil, pretože na

ich výsluchu už účastníci konania netrvali (druh žalobkyne, ktorý by sa nevedel vyjadriť k rozhodnému
obdobiu - č. l. 43 spisu, a otec žalobkyne, ktorého zdravotný stav je zlý - č. l. 69 spisu). Súd pre úplnosť
uvádza, že navrhnutú svedkyňu JUDr. Danielu Suchánkovú súd vzhľadom na jej procesné postavenie
v tomto konaní nevypočúval. Na základe vykonaného dokazovania súd zistil nasledovný skutkový stav.

R. F., rod. U., nar. XX.XX.XXXX, zomrela dňa XX.XX.XXXX. Ako dedič zo zákona v prvej dedičskej

skupine prichádza do úvahy žalobkyňa. Poručiteľka spísala 15.08.2005 závet a listinu o vydedení v
advokátskej kancelárii JUDr. Daniely Suchánkovej.
Podľa závetu poručiteľka podľa § 476b Občianskeho zákonníka, ako prejav poslednej vôle podpísaná
R. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom H. XXX/XX, T., si pre prípad svojej smrti želá, aby celý jej majetok,
najmä nehnuteľnosti - byty, nachádzajúce sa v T. W. H. G. Č.. XXX/XX E. W. N. G. Č.. XX zdedila pre

prípad smrti E. Š., C.. E., F. M. XX, T.. Tento prejav poslednej vôle činí v prítomnosti dvoch zároveň
prítomných svedkov, R.. H. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. XX E. H. Y., W.. XX.XX.XXXX, F. T., A. Č..
XX. Prehlásila, že tento prejav vôle robí pre prípad smrti po starostlivom uvážení, prejav vôle bol spísaný
podľa jej vážne, určite, slobodne a zrozumiteľne prejavenej vôle. Závet si pozorne prečítala, jej obsahu
porozumela a s obsahom závetu súhlasí. Pod znením textu závetu sú pripojené vlastnoručné podpisy

poručiteľky a dvoch svedkov - H. Y., H. L..
V listine o vydedení poručiteľka, podpísaná R. F. uviedla, že vydeďuje svoju dcéru E. F., W..
XX.XX.XXXX. Tento prejav vôle činí pre prípad smrti a to po zrelej úvahe z dôvodu, že jej dcéra po
dobu takmer 10 rokov neprejavuje o ňu skutočný záujem. Za celé obdobie takmer 10 rokov jej dcéra
netelefonuje, nepíše a ani ju nenavštívila. Dcéra mala vedomosť o tom, že bola operovaná, no napriek

tomu ju nenavštívila a ani sa neinformovala o jej zdravotnom stave. Dcéra neprejavuje skutočný záujem
o jej osobu, osud matky je jej celkom ľahostajný a preto sa rozhodla, že dcéru vydedí podľa § 469a ods. 1
písm. a/ a b/ Občianskeho zákonníka. S poukazom na § 469a ods. 2 Občianskeho zákonníka si želá, aby
dôsledky vydedenia sa vzťahovali aj na osoby uvedené v § 473 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Prejav
poslednej vôle činí v prítomnosti dvoch zároveň prítomných svedkov, R.. H. L.W., W.. XX.XX.XXXX, F.

V. XX E. H. Y., W.. XX.XX.XXXX, F. T., A. Č.. XX. Prehlásila, že tento prejav vôle robí pre prípad smrti po
starostlivom uvážení, prejav vôle bol spísaný podľa jej vážne, určite, slobodne a zrozumiteľne prejavenej
vôle. Listinu o vydedení si pozorne prečítala, jej obsahu porozumela a s obsahom závetu súhlasí. Pod
znením textu závetu sú pripojené vlastnoručné podpisy poručiteľky a dvoch svedkov - H. Y., H. L.W..
V dedičskom konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 6D/351/2011 bola žalobkyňa ako

neopomenuteľný dedič odkázaná, aby v lehote 15 dní od právoplatnosti uznesenia podala na Okresný
súd Piešťany žalobu proti žalovanej o určenie neplatnosti závetu a listiny o vydedení (uznesenie
z 21.02.2012). Uznesenie, ktoré bolo žalobkyni doručené 14.06.2012, nadobudlo právoplatnosť dňa
30.06.2012, žaloba bola na súd podaná dňa 26.06.2012, teda včas.

Z plnomocenstva zo dňa 23.08.2005 je zrejmé, že poručiteľka splnomocnila (listina napísaná vlastnou
rukou) žalovanú a/ v prípade ťažkého telesného alebo duševného zdravotného postihnutia voľne
rozhodovať o jej umiestnení v zariadení a použitím jej finančných prostriedkov, b/ k rozhodovaniu
o predaji nehnuteľností, c/ v prípade ťažkého úrazu, alebo choroby s následkom zlyhania životne
dôležitých orgánov k súhlasu na nenapojenie, prípadne odpojenie od prístrojov udržiavajúcich pacienta

umelo pri živote.

Žalobkyňa pred súdom uviedla, že považovala poručiteľku za dobrú matku. Myslí si, že ju dobre
vychovala a bola smutná, keď sa matka v roku 1996 odsťahovala na Slovensko z dôvodu rozvodu.
Rodičia sa rozviedli preto, že otec bol námorník, boli často odlúčení a už si nerozumeli. S matkou si

spolu telefonovávali tak raz za mesiac. Matka často volala s otcom (bývalým manželom) a od neho mala
informácie o matke. Žalobkyňa na otázku súdu, koľkokrát bola matku na Slovensku pozrieť, uviedla,
že trikrát, neskôr na otázku právnej zástupkyne žalovanej uviedla, že na Slovensku (vzdialenosť asi
1.000 km) bola dvakrát, v roku 2000 cez letné prázdniny. V roku 2001 bývala u tety Oľgy v Hlohovci.Zdržala sa tu oba razy asi týždeň. Čo sa týka chorôb matky, o týchto nič nevedela. O jej zdravotnom
stave nemala žiadnu vedomosť a ani matka v tejto súvislosti ju nepožiadala o pomoc. O to, že by bola jej
matka odkázaná na pomoc v starobe a chorobe sa nikdy pred žalobkyňou nezmienila. Žiadne výčitky zo

stranymatky,žebysaoňunezaujímala,nestarala,nezazneli.Nakoľkožalobkyňazmenilaadresu,matka
nemala na ňu kontakt a cez otca sa matka dozvedela, že sa jej narodila dcéra. Na otázku súdu, prečo
narodenie svojej dcéry matke neoznámila žalobkyňa uviedla, že keďže to urobil jej otec, už to matke
neoznamovala. Ďalej uviedla, že otec sa doma zdržiaval zriedka, a keď matka volala otcovi k 60-tim
narodeninám, tak jej otec oznámil narodenie vnučky, bolo asi 3 roka po jej narodení. Zároveň dodala, že

potom, ako sa matka presťahovala, poslala jej nákres bytu a fotky. Aj žalobkyňa poslala listy svojej matke
atoviackrát.Matkasanikdynezmienila,žebyjuvydedila.Matkamalaproblémysalkoholom,zažilatouž
ako dieťa a sprostredkovane mala informácie o tom, že aj na Slovensku mala rovnaký problém. V detstve
to riešila, tak, že utiekla z domu. Na otázku súdu, či sa žalobkyňa snažila nejako matke pomôcť, keď
bola dospelá uviedla, že ťažko a to s poukazom na vzdialenosť, ktorá medzi nimi bola. Nemá vedomosť
o tom, že by sa matka niekedy liečila, k takýmto veciam sa nikdy nevyjadrovala. Na otázku súdu ako

sa konkrétne žalobkyňa zaujímala o zdravotný stav svojej matky povedala, že matka sa o zdravotných
problémochnezmienila;oproblémesalkoholomvedela,oostanýchproblémochnevedela.Matkuksebe
do Nemecka na návštevu pozývala, neprišla však, nevie prečo. Počas návštevy matky na Slovensku v
období rokov 2000-2001 žalobkyňa nepozorovala, že by jej matka mala problémy s alkoholom.

Žalovaná pred súdom uviedla, že poručiteľka bola čestná a inteligentná. Pokiaľ ide o závet a listinu o
vydedení dlhšie sa na toto chystala a jej dala tieto listiny až po dvoch rokoch. Navyše jej dala aj plnú
moc zo dňa 23.08.2005. Poznali sa od svojich 15 rokov. Boli v častom kontakte, nakoľko poručiteľka
tu nemala rodinu. Dcéra sa poručiteľke často túlala a stále ju hľadala polícia. Jej matka bola na ňu
sama, pretože otec bol námorník a bol často mimo domu. Kúpili si starý rybársky dom, o ktorý sa starala

poručiteľka. Žalobkyňa bola nezvládnuteľná a preto bola umiestnená do ústavu. Manžel poručiteľky pil,
mal priateľku. Myslí si, že toto bol dôvod rozpadu manželstva. Keď potrebovala poručiteľka pomoc,
obrátila sa na žalovanú. Poručiteľka mala krásny byt, kde nachystala izbu aj pre svoju dcéru, ale táto
nikdy za ňou neprišla. Poručiteľka bola smutná zo svojej dcéry, ktorá sa nevyučila, o školu nemala
záujem. Pokiaľ vie, tak poručiteľka volávala bývalému manželovi a dcére, pretože sa o nich zaujímala.

V prípade, že by sa vzťahy medzi matkou a dcérou zlepšili, teda že by dcéra prejavila záujem, zmenila
by poručiteľka svoje rozhodnutie o závete. Bola zo svojej dcéry z tohto dôvodu nešťastná. Žalovaná
pomáhala poručiteľke pri kúpe bytu a aj s drobnými opravami. Mala kožné ochorenie, nesmela na slnko,
a mala aj gynekologické problémy, myóm. Chodila s ňou k lekárom, obstarávala jej väčšie nákupy.
Poručiteľka žila včlenená do rodiny žalovanej, často sa navštevovali. Ďalej uviedla, že žalobkyňa bola

adoptovaná, poručiteľka mohla mať deti, kvôli manželovi si však dieťa osvojila. Vtedy mala žalobkyňa
asi 5 rokov. V roku 1996 sa poručiteľka prisťahovala do Q.. Poručiteľka sa na nezáujem žalobkyne
sťažovala od času, ako prišla do T. (2001, 2002). Nikdy poručiteľku nevidela opitú. Či popíjala sama,
to nevie, možno, pretože mala smutný život. Na otázku právneho zástupcu žalobkyne, kto zistil úmrtie
poručiteľky, žalovaná uviedla, že mala zlú predtuchu, lebo poručiteľka nevolala, zomrela asi v pondelok,

v stredu volala políciu. Predtým však obvolala aj nemocnicu. Kľúče žalovaná mala, ale dvere sa nedali
otvoriť (kľuč bol zvnútra). Byt bol preto otvorený za prítomnosti polície. O pohreb sa postarala žalovaná.
Žalobkyňa nebola na pohrebe svojej matky. Nemohli ju nájsť, vypátral ju až notár. Žalovaná sa snažila
oznámiť úmrtie jej matky aj cez jej príbuzných. Na pohreb neprišiel nikto z jej rodiny. Žalobkyňa za svojou
matkou v Piešťanoch nebola ani raz.

Svedok C. F. (synovec poručiteľky) pred súdom uviedol, že žalobkyňu si teta adoptovala, pretože
nemohli mať s manželom deti. Po rozvode prišla na Slovensko. S tetou si sem-tam volávali a spomínala,
že si telefonuje aj s dcérou. Teta bola komplikovaná, často totiž opakovala to isté a stále hovorila
len o krivdách, preto neskôr kontakt s ňou obmedzil. Stále sa sťažovala na svoju dcéru, že sa o

ňu nezaujíma. To, že by bola žalobkyňa niekedy pozrieť svoju matku si nepamätá. Teta spomínala
starostlivosť kamarátky a to, že má kde chodiť. Teta stále popíjala. Tento záver vyvodil z toho, že ako
dlho ju pozná, vždy tu bol pohárik a cigarety a aj rodina si to myslela.

Svedkyňa I. F. (sestra poručiteľky) uviedla, že žalobkyňa mala lepší vzťah k otcovi. Po rozvode prišla

sestra na Slovensko a jej dcéra ostala u otca. Boli v kontakte. Sestra (poručiteľka) jej spomínala, že
dcére volávala. A hovorila, že jej bývalý muž vraj zakazuje dcére, aby jej volala. Chcel, aby im dala
pokoj. Poručiteľka bola taká, že chcela robiť rozbroje. Na otázku súdu, či sa jej sestra sťažovala, že sa
jej dcéra o ňu nezajíma uviedla, ani nie, len na muža, že jej zakazuje. Na otázku súdu, či bola niekedyžalobkyňa pozrieť svoju matku na Slovensku uviedla, že áno, v roku 2001. Či tu už bola inokedy, uviesť
nevie. Na ďalšiu otázku súdu, či počas pobytu na Slovensku niekedy žalobkyňa bývala u svedkyni táto
uviedla, že nie. Jej vzťah so sestrou bol dobrý, kým nezačala piť. Keď bola u nej v roku 1992, tak jej

sestra povedala, že je závislá. Pila však len poobede, lebo doobeda kadečo vybavovala a šoférovala. Aj
na Slovensku videla svoju sestru opitú, bolo to v čase, keď si vybavovala bývanie na Slovensku (vtedy
bývala ešte v Nemecku).

Svedkyňa E. Q., C.. F. (neter poručiteľky) uviedla, že si myslí, že poručiteľka nemala vzťah k deťom,

bola veľmi prísna, mala zvláštnu povahu. Žalobkyňa mala ťažký život po citovej stránke. Jej otec mal
inú povahu. Myslím si, že boli radi, že sa jej zbavili, pretože bola niekedy krutá. Matka s dcérou boli v
kontakte, telefonovali si. Žalobkyňa bola na Slovensku minimálne jedenkrát v roku 2000. Teta rozprávala
hlúposti na dcéru, že sa o ňu nestará, veď ale nebola nevládna. Teta mala problém s alkoholom, nebolo
to však na nej vidieť. Mame (I. F.) sa priznala, že tento problém má. Teta spomínala žalovanú a vie, že
u nej bola aj na Vianoce a že jej žalovaná pomáhala. Má vedomosť o tom, že teta bola operovaná. Z

Nemecka teta odišla, lebo si myslela, že tu jej bude lepšie. Nerozumela si s manželom. Ten pil, lebo s
ňou sa nedalo vydržať. Teta hovorila, že žalobkyňa utekala z domu a zrejme brala aj drogy, no nebrala
to vážne. Teta s nikým z rodiny nevychádzala. Žalobkyňa na pohrebe svojej matky nebola, nevie prečo.

Svedkyňa H. Y. (svedok v zmysle § 476b Občianskeho zákonníka) uviedla, že pani F. si listiny prečítala,

podpísala a tým prejavila svoju vôľu.

Svedkyňa R. Q. (známa poručiteky, suseda) uviedla, že poručiteľka žila sama, predtým bola vydatá v
Nemecku. S manželom mala problémy, našiel si priateľku, sťažovala sa na to. Rozviedla sa a kúpila
si byt v Q., potom sa presťahovala do T., kde si kúpila aj druhý byt na ulici H. v roku 2004 a vtedy

ju svedkyňa spoznala. Stretávali sa veľmi často, neskôr, keď mala svedkyňa problémy s manželom a
mala aj vlastné zdravotné problémy, stretávanie nebolo také intenzívne. Pani F. pozerala v noci televíziu
a cez deň spala. Mala alergiu na slnko, stretávali sa aj na ulici. Poručiteľka spomínala často dcéru,
išlo o adoptívnu dcéru, ktorú vychovávala sama. Spomínala, že mala s dcérou výchovné problémy, na
podrobnosti si nepamätá. Či bola niekedy žalobkyňa pozrieť pani F., to nevie. Problém u poručiteľky s

alkoholom nepostrehla, ale pred smrťou jej sama povedala, že jej lekárka vyčítala, že z nej cítiť alkohol.

Svedkyňa Y. N. (suseda poručiteľky) uviedla, že bývala vedľa pani F., kým sa svedkyňa nepresťahovala.
Sťažovala sa, že ju dcéra nikdy nenavštívila, ani nikto z príbuzných. Pani F. bola nešťastná, že vychovala
dcéru a ona za ňou neprišla, bola z toho hotová, že sa jej nikto neozýva. Odtiaľto je už svedkyňa preč

7 rokov, odsťahovala sa v roku 2007-2008. Pani F. tam nebývala dlho (2-3 roky). Svedkyňa sem - tam
videla u nej žalovanú.

Podľa § 469a ods. 1 písm. a/ Občianskeho zákonníka, poručiteľ môže vydediť potomka, ak v rozpore s
dobrými mravmi neposkytol poručiteľovi potrebnú pomoc v chorobe, v starobe alebo v iných závažných

prípadoch.

Podľa § 469a ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka, poručiteľ môže vydediť potomka, ak o poručiteľa
trvalo neprejavuje opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mal prejavovať.
Podľa § 469a ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ to poručiteľ v listine o vydedení výslovne určí,

vzťahujú sa dôsledky vydedenia aj na osoby uvedené v § 473 ods. 2.

Podľa § 469a ods. 3 Občianskeho zákonníka, o náležitostiach listiny o vydedení a o jej zrušení platia
obdobne ustanovenia § 476 a 480; v listine však musí byť uvedený dôvod vydedenia.

Podľa § 476 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, poručiteľ môže závet buď napísať vlastnou rukou, alebo
ho zriadiť v inej písomnej forme za účasti svedkov alebo vo forme notárskej zápisnice. V každom závete
musí byť uvedený deň, mesiac a rok, kedy bol podpísaný, inak je neplatný.

Podľa § 476b Občianskeho zákonníka, závet, ktorý poručiteľ nenapísal vlastnou rukou, musí vlastnou

rukou podpísať a pred dvoma svedkami súčasne prítomnými výslovne prejaviť, že listina obsahuje jeho
poslednú vôľu. Svedkovia sa musia na závet podpísať.Podľa § 476e Občianskeho zákonníka, svedkami môžu byť iba osoby, ktoré sú spôsobilé na právne
úkony. Svedkami nemôžu byť nevidomé, nepočujúce, nemé osoby, tie, ktoré nepoznajú jazyk, v ktorom
sa prejav vôle robí, a osoby, ktoré majú podľa závetu dediť.

Podľa § 476e Občianskeho zákonníka, závetom povolaný, ani zákonný dedič a osoby im blízke nemôžu
pri vyhotovovaní závetu pôsobiť ako úradné osoby, svedkovia, pisatelia, tlmočníci alebo predčitatelia.

Podľa § 479 Občianskeho zákonníka, maloletým potomkom sa musí dostať aspoň toľko, koľko robí ich

dedičský podiel zo zákona, a plnoletým potomkom aspoň toľko, koľko robí jedna polovica ich dedičského
podielu zo zákona. Pokiaľ tomu závet odporuje, je v tejto časti neplatný, ak nedošlo k vydedeniu
uvedených potomkov.

Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Podľa § 38 ods. 1 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, pokiaľ ten, kto ho urobil, nemá
spôsobilosť na právne úkony.

Podľa § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje

zákon alebo dohoda účastníkov, je neplatný.

Podľa § 40a Občianskeho zákonníka, Ak ide o dôvod neplatnosti právneho úkonu podľa ustanovení
§ 49a, 140, § 145 ods. 1, § 479, § 589, § 701 ods. 1 a § 741b ods. 2, považuje sa právny úkon za
platný, pokiaľ sa ten, kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti právneho úkonu nedovolá. Neplatnosti

sa nemôže dovolávať ten, kto ju sám spôsobil. To isté platí, ak právny úkon nebol urobený vo forme,
ktorú vyžaduje dohoda účastníkov (§ 40). Ak je právny úkon v rozpore so všeobecne záväzným právnym
predpisom o cenách, je neplatný iba v rozsahu, v ktorom odporuje tomuto predpisu, ak sa ten, kto je
takým úkonom dotknutý, neplatnosti dovolá.

K listine o vydedení súd uvádza nasledovné. Vydedenie je jednostranný výslovný prejav poručiteľovej
vôle,ktorýmsaodnímapotomkoviakoneopomenuteľnémudedičoviprávo,ktorébymuinakpatrilopodľa
zákona. Vydedenie ako jednostranný právny úkon poručiteľa musí spĺňať určité materiálne a formálne
náležitosti. O náležitostiach listiny o vydedení platia obdobne ustanovenia o závete. Materiálnou
náležitosťou vydedenia je (okrem všeobecných požiadaviek pre platnosť právnych úkonov) existencia

konkrétneho dôvodu vydedenia uvedeného v zákone. Ustanovenie § 469a ods. 1 Občianskeho
zákonníka taxatívne vypočítava dôvody vydedenia a zaraďuje ich do štyroch skupín. Pre všetky dôvody
je charakteristické negatívne správanie sa potomka v rozpore s dobrými mravmi. Dôvod vydedenia
sa musí uviesť v listine o vydedení. Z formulácie dôvodov vydedenia uvedených v písmenách a/ a
b/ vyplýva, že na ich základe možno postihnúť široký okruh negatívnych skutočností existujúcich vo

vzťahoch poručiteľa a potomka.

Kplatnémuvydedeniumôžedôjsťlenzasplneniadôvodovuvedenýchvustanovení§469aObčianskeho
zákonníka. Pôjde predovšetkým o otázku skutkovú a posúdenie okolnosti konkrétneho prípadu (R
45/1986).

Dôvod vydedenia sa musí uviesť v listine o vydedení a tento dôvod musí existovať už v čase pred
prejavom poručiteľovej vôle v listine o vydedení. Teda existencia dôvodov vydedenia sa posudzuje vždy
za obdobie pred napísaním listiny o vydedení.

Neodmysliteľnou obsahovou náležitosťou prejavu poručiteľovej vôle pre prípad jeho smrti, ktorá
obsahuje ustanovenie o vydedení, je výslovné uvedenie zákonného dôvodu vydedenia. Ak by závet
obsahoval iný dôvod, taký prejav by nemal právne následky. Na platnosť právneho úkonu o vydedení
sa vyžaduje písomná forma takisto, ako pri závete.

Listina o vydedení obsahuje všetky zákonom požadované náležitosti, obsahuje deň, mesiac, rok, kedy
bola podpísaná, dôvod vydedenia, je vlastnou rukou poručiteľky podpísaná a pred dvoma svedkami
súčasne prítomnými bolo výslovne prejavené, že listina obsahuje poslednú vôľu p. R. F. (v tejto
súvislosti súd odkazuje na dôvody uvedené nižšie, týkajúce sa závetu). Svedkovia sú na listinetaktiež podpísaní. Hoci bol v žalobe spochybnený podpis poručiteľky, žalobkyňa následne (po vykonaní
niektorých dôkazov) formálne náležitosti závetu a listiny o vydedení už nenamietala, podpis poručiteľky
na listinách už nespochybňovala (viď č. l. 43 a zápisnica z pojednávania zo dňa 26.11.2014). Spôsobilosť

poručiteľky v súvislosti s požívaním alkoholu následne žalobkyňa taktiež nespochybňovala, čo bolo
výslovne uvedené jej právnym zástupcom (viď zápisnica z pojednávania zo dňa 18.02.2015 - posledné
pojednávanie). Znalecké dokazovanie navrhnuté nebolo (viď zápisnica z posledného pojednávania).
Súd preto považoval podpis žalobkyne na listinách za nesporný, ako aj jej spôsobilosť na právne úkony,
o ktorej nemal súd pochybnosť (aj v prípade požívania alkoholických nápojov poručiteľkou ju nerobí toto

automaticky nespôsobilou).

Sporné v konaní zostalo, či tu boli dôvody vydedenia.

O neposkytnutie pomoci za podmienok uvedených v § 469a ods. 1 písm. a/ Občianskeho zákonníka
pôjde najmä vtedy, keď dedič poručiteľovi odkázanému na pomoc v chorobe a starobe neposkytol

potrebnú pomoc, hoci o tejto odkázanosti poručiteľa vedel a so zreteľom na svoje objektívne možnosti
a schopnosti mu pomoc mohol poskytnúť. Potreba pomoci na strane poručiteľa a objektívna možnosť
dedičaporučiteľovipomocposkytnúťsamusívkaždomkonkrétnomprípadeposudzovaťosobitne.Treba
to posúdiť z hľadiska, či dedičovo správanie bolo v rozpore s dobrými mravmi. K naplneniu tohto dôvodu
vydedenia nestačí, že poručiteľ bol chorý, dosiahol vek, ktorý možno označiť ako starobu alebo sa ocitol

v inej ťažkej životnej situácii (dedič mu neposkytol pomoc v iných závažných prípadoch, napr. pri živelnej
pohrome, ohrození života, zdravia alebo jeho majetku zásahom tretích osôb). Potreba pomoci potomka
závisí aj na tom, či nie je iná osoba, od ktorej možno predovšetkým očakávať poskytovanie takejto
pomoci a ktorá túto pomoc aj reálne poskytuje a poskytovať môže, pretože má pre to lepšie podmienky
ako potomok, ktorého sa vydedenie týka. Pri odkázanosti poručiteľa na pomoc je ale nevyhnutné,

aby potomok mal reálnu možnosť poručiteľovi potrebnú pomoc poskytovať, teda, či jej poskytovanie
nevylučuje napríklad zdravotný stav potomka porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 29.02.2012 sp. zn. 2 Cdo 109/2010).

Skutková podstata citovaného ustanovenia § 469a ods. 1 písm. a/ Obč. zákonníka predpokladá

neposkytnutie pomoci poručiteľovi v chorobe, v starobe alebo v iných závažných prípadoch, potrebnosť
takejto pomoci a zároveň rozpor takéhoto správania potomka (spočívajúceho v neposkytnutí potrebnej
pomoci) s dobrými mravmi, teda rozpor s etickými a kultúrnymi pravidlami všeobecne uznávanými
v demokratickej spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a
vzájomné rešpektovanie. Skúmanie týchto predpokladov musí byť posudzované so zreteľom na všetky

zistené okolnosti konkrétneho prípadu. Musí byť napr. brané do úvahy nielen to, či pre toho, kto bol
poručiteľom vydedený, bolo objektívne možné pomoc v danej dobe poručiteľovi poskytnúť a či potrebná
pomoc nebola poručiteľom bezdôvodne odmietaná, ale aj to, aký bol vzťah poručiteľa a vydedeného
potomka od jeho vzniku (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30.06.2009 sp. zn. 4 Cdo
129/2009).

V konaní nebolo preukázané, že by poručiteľka bola odkázaná na pomoc v chorobe a v starobe a
teda, že by potrebovala pomoc svojej dcéry. O pomoc ju nikdy matka nežiadala a o zdravotnom stave
žalobkyňu neinformovala (na druhej strane však treba uviesť, že dcéra sa o zdravotný stav svojej matky
ani nezaujímala). Poručiteľka do spísania listiny o vydedení sa neocitla v takej situácii, že by potrebovala

pomoc predovšetkým od žalobkyne. Nakoľko pri odkázanosti poručiteľa na pomoc je navyše ďalej
nevyhnutné, aby potomok mal aj reálnu možnosť poručiteľovi potrebnú pomoc poskytovať, vzhľadom na
vzdialenosť bydlísk by žalobkyňa túto reálnu možnosť v prípade potreby zrejme ani nemala (záležalo by
však na tom, aká pomoc by bola potrebná). Súd preto konštatoval, že v konaní nebol preukázaný dôvod
vydedenia podľa § 469a ods. 1 písm. a/ Občianskeho zákonníka.

Pri úvahe, či ide o neprejavenie opravdivého záujmu v zmysle ustanovenia § 469a ods. 1 písm. b/
Občianskeho zákonníka, považoval súd za významný vzťah medzi poručiteľom a potomkom, najmä,
či tento vzťah mal charakter skutočného vnútorného vzťahu a nielen predstieraného, formálneho.
Existenciu takéhoto kvalifikovaného vzťahu možno vyvodiť z rozličných vonkajších prejavov, pričom

pri posudzovaní otázky, či existuje dôvod vydedenia uvedený v § 469a ods. 1 písm. b/ Občianskeho
zákonníka,nemožnoopomenúťanikonkrétnemožnostidedičaprejavovaťtakýtozáujematiežokolnosti,
za ktorých k vydedeniu došlo, najmä, či potomkovi v prejavovaní opravdivého záujmu o poručiteľa
nebránili objektívne okolnosti, prípadne, či zo strany potomka nejde o nezavinené neprejavenie takéhotokvalifikovaného záujmu. Zákonný dôvod vydedenia uvedený v § 469a ods. 1 písm. b/ Občianskeho
zákonníka totiž vyžaduje, aby neprejavenie opravdivého záujmu bolo potomkom zavinené, nestačí len
samotná existencia takéhoto stavu. Záujem, ktorý by potomok mal prejavovať o poručiteľa je treba

posudzovať s prihliadnutím k okolnostiam konkrétneho prípadu. Pokiaľ je skutočnosť, že potomok trvale
neprejavuje o poručiteľa opravdivý záujem, dôsledkom toho, že poručiteľ neprejavuje záujem o potomka,
nemožno bez ďalšieho dôvodiť, že by neprejavenie tohto záujmu potomkom mohlo byť dôvodom k jeho
vydedeniu (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 Cdo 239/2009, zo dňa 24 februára 2010).
Poručiteľka po odsťahovaní sa z Nemecka na Slovensko o žalobkyňu prejavovala neustály záujem,

čo však opačne neplatilo a v dôsledku tohto nezáujmu matka žalobkyne trpela. Toto mal súd za
preukázané z výpovedí svedkov (pozn. súdu: aj keď prípadne svedok poznal poručiteľku až po spísaní
závetu a listiny o vydedení, poručiteľka sa zmieňovala pred ním aj o období minulom, t. j. aj o období
pred spísaním závetu). Je potrebné uviesť, že sama žalobkyňa pokladala poručiteľku za dobrú matku.
Vzťah medzi matkou a dcérou existoval v čase, keď poručiteľka žila v Nemecku. Žalobkyňa neuviedla
žiadnu skutočnosť, pre ktorú by bolo možné považovať tento vzťah za nie dobrý a v staršom veku

mala preto na čo vo vzťahu k poručiteľke (matke) nadviazať. To, že sa poručiteľka po rozvode v roku
1996 odsťahovala na Slovensko navyše v čase, keď už mala žalobkyňa 19 rokov, považuje súd za
pochopiteľné, pochádzala zo Slovenska, mala tu svojich súrodencov a priateľov, známych. Žalobkyňa
už nebola odkázaná vzhľadom svoj vek na starostlivosť, výchovou, prípadne finančne od svojej matky.
Žalobkyňa uviedla, že na Slovensku bola trikrát, následne uviedla, že dvakrát, pričom z toho jedenkrát

malabývaťusvojejtetyI.,ktorávšaktototvrdeniežalobkynevyvrátila.NávštevužalobkynenaSlovensku
jedenkrát potvrdila svedkyňa I.J. F. (sestra poručiteľky) a E. Q., C.. F. (neter poručiteľky). Súd mal
preto za preukázané, že žalobkyňa navštívila matku na Slovensku jedenkrát v roku 2000 alebo 2001.
Roky potom do spísania sporných listín matku nenavštívila, telefonicky ju prvá nekontaktovala (vždy ju
kontaktovala matka, čo žalobkyňa sama uviedla), a korešpondencia zo strany žalobkyne svojej matke

pred spísaním sporných listín preukázaná nebola (žalobkyni nič nebránilo v tom, aby súdu predložila
korešpondenciu od svojej matky z rozhodného obdobia, z ktorej by napr. vyplývalo, že matka reaguje
na list žalobkyne, príp. jej na niečo, na čo sa pýtala v liste odpovedá atď.). Žalobkyňa nepreukázala
žiadnu iniciatívu v tomto vzťahu, všetko svedčí o jej pasivite. To, že poručiteľka sa pred svedkyňou
E. Q.W. zmienila, že otec dcére zakazuje, aby s ňou volala, taktiež žalobkyňa vo svojej výpovedi a

ani v žalobe netvrdila. Podľa názoru súdu mohlo sa jednať len o dohad samotnej poručiteľky, ktorá
sa snažila vnútorne vysporiadať sa s nezáujmom svojej dcéry. Navyše žalobkyňa bola už dospelá a v
prípade čo i len najmenšieho záujmu by aspoň z času na čas matke sama zavolala. Z dokazovania
je zrejmé, že vzťah dcéry - žalobkyne voči svojej matke bol „chladný“. To, že žalobkyňa ako potomok
neprejavovala trvalo opravdivý záujem o svoju matku, ktorý by ako potomok prejavovať mala v danom

prípade spočíva v dlhoročne trvajúcej pasivite žalobkyne napriek snahe jej matky o kontakt s ňou. Postoj
žalobkyne voči svojej matke nemožno považovať za záujem a už vôbec nie za záujem, ktorý by mala
ako potomok prejavovať. Žalobkyňa vzhľadom na vyššie uvedené, preto musí znášať zákonné dôsledky
vydedenia, keď situáciu, že o poručiteľku neprejavila opravdivý záujem, nespôsobila v značnej miere
sama poručiteľka. Odsťahovanie sa do svojej rodnej krajiny (vzdialenosť cca 1.000 km) po rozvode

nemožno považovať za dôvod, ktorým by poručiteľka zavinila nezáujem svojej dcéry v značnej miere.
Tvrdenie, že poručiteľka opakovane odmietala pozvania svojej dcéry, aby ju navštívila považuje súd
za účelové, toto nebolo ničím podložené, ani žiadnym svedkom potvrdené. Navyše poručiteľka mala v
prípade návštevy svojej dcéry pre ňu zariadenú samostatnú izbu a nie je zrejmé, kde chcela žalobkyňa
ubytovať svoju matku. V prípade, že by toto tvrdenie súd aj vzal do úvahy, samo o sebe a ani v spojení

s odsťahovaním sa poručiteľky však nepostačuje pre záver, že by poručiteľka zavinila nezáujem svojej
dcéryvznačnejmiere(predsalenišlooosobustaršiusozdravotnýmiproblémami,ktorábycestovalacca
1.000 km). Žalobkyni nebránili ani objektívne okolnosti, vzdialenosť nemohla byť objektívnou príčinou
správania žalobkyne, keď táto jej nebránila v iniciovaní telefonického kontaktu s matkou a aspoň raz
ročne ju mohla navštíviť v čase, keď ešte nemala záväzky voči svojmu vlastnému dieťaťu (dieťa sa

narodiloažpospísaníspornýchlistín).Kópiaobálky(odtlačokpečiatkysdátumom15.04.2010)založená
v spise len preukazuje, že poručiteľka poslala list, resp. pohľadnicu svojej dcére ako blahoželanie k
narodeniu dieťaťa. To, že jej žalobkyňa na túto pohľadnicu odpovedala, ako tvrdí, je už bezpredmetné,
pretože išlo o skutočnosť z obdobia po spísaní listín.

Ako relevantná skutočnosť, ktorá je spôsobilá zaviniť nezáujem potomka o rodiča v značnej miere v
zmysle judikatúry je uvádzaná napríklad situácia, keď rodič zavrhne svoje dieťa hneď po jeho narodení
a neprejavuje oň počas celého detstva záujem. Potom nemožno od dieťaťa, ktoré nemalo vybudovaný
žiadny vzťah s takýmto rodičom, požadovať zmenu v jeho postoji voči rodičovi po dosiahnutí plnoletostia neprejavenie opravdivého záujmu za zavinené konanie a neposkytnutie potrebnej pomoci v chorobe
za konanie v rozpore s dobrými mravmi (porovnaj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
1 Cdo 173/1996, sp. zn. 4 Cdo 123/2009 a 5 Cdo 239/2009). Z toho je zrejmé, že musí ísť o nejakú

mimoriadnu okolnosť, alebo okolnosti (možno to vyvodiť aj z formulácie „v značnej miere“), nie ako
v tomto prípade. Žiadne iné skutočnosti ako vyššie uvedené, ktoré mali nezáujem žalobkyne vyvolať
zistené a tvrdené neboli.

Vydedenie prichádza do úvahy tam, kde poručiteľ o blízky príbuzenský vzťah stojí, kde sa ho nezáujem

potomka osobne citovo dotýka, kde mu tento stav vadí, ako v danej veci, čo bolo nepochybne
preukázané výpoveďami svedkov (porovnaj napr. rozsudok Krajského soudu v Českých Budějovicích
z 09.08.1996 sp. zn. 6 Co 10/96, publikovaný pod č. 23 ve Sbírce soudních rozhodnutí a stanovisek,
ročník 1998). Naopak neprichádza do úvahy v situácii, keď je tento stav poručiteľovi ľahostajný. Súd má
za preukázané, že poručiteľka sa o svoju dcéru zaujímala a jej postojom, teda nezáujmom z jej strany
trpela. O tom nepriamo svedčí aj fakt, že spísala „splnomocnenie“, ktorým v prípade svojej nevládnosti

všetko (majetok, či svoju osobu) zverila svojej kamarátke - žalovanej (ku ktorej mala dôveru), nie svojej
dcére.

Súd samozrejme posudzoval existenciu dôvodov vydedenia v čase spísania listiny o vydedení a závetu,
ktoré nastali za obdobie pred ich napísaním.

Na dokreslenie vzťahu dcéry voči matke však nedá súdu nad rámec prejednávanej veci neuviesť
(nakoľkopostojdcérykmatkepovažujesúdnavyšezanemenný,bolstálerovnakýčiužpredrokom2005
alebo po ňom), že žalobkyňa svojej matke ani len neoznámila narodenie dieťaťa (vnúčaťa poručiteľky). O
tomto sa poručiteľka dozvedela od svojho bývalého manžela, keď mu telefonovala k jeho narodeninám,

čo bolo po 3 roku po jej narodení (toto uviedla sama žalobkyňa). Žalobkyňa nebola ani len na pohrebe
svojej matky, čo súd považuje za prejav neúcty voči rodičovi. Súd však zdôrazňuje, že tieto skutočnosti
pri svojom rozhodovaní, pretože nastali po spísaní sporných listín, nezohľadňoval.

K závetu poručiteľky súd uvádza nasledovné. Závet je právny úkon, ktorým fyzická osoba robí pre

prípad svojej smrti usporiadanie svojho majetku. Závet je právny úkon, ktorého platnosť sa posudzuje
jednak z hľadiska všeobecných ustanovení (§ 34 a nasl. Občianskeho zákonníka) a jednak z hľadiska
ustanovení špeciálnych (§ 476 a nasl. Občianskeho zákonníka). Pri zriadení závetu je nutné dbať
na všetky náležitosti, ktoré zákon vyžaduje pre platnosť akéhokoľvek právneho úkonu a vedľa toho i
náležitostí špeciálnych, vzťahujúcich sa k prejavu vôle pre prípad smrti.

V zmysle citovaného ustanovenia § 476b Občianskeho zákonníka závet možno urobiť aj tak, že ho
poručiteľ nenapíše vlastnou rukou, ale musí ho vlastnou rukou podpísať. Závet môže napísať iná
osoba ako poručiteľ, alebo môže byť napísaný mechanickými, či v súčasnosti skôr elektronickými
prostriedkami, najmä na počítači, ale vytlačený v papierovej podobe. Ide o alografný závet, ktorý musí

poručiteľvlastnoručnepodpísaťapreddvomasúčasneprítomnýmisvedkamivýslovneprejaviť,želistina
obsahuje jeho poslednú vôľu. Svedkovia sa musia na závete tiež podpísať, pričom pri tejto forme závetu
svedkovia osvedčujú svojimi podpismi obsah poručiteľovho vyhlásenia a nie obsah závetu.

Poručiteľkavdanomprípadezriadilaalografnýzávet,zvýsledkovvykonanéhodokazovanianepochybne

vyplýva, že sporný závet spĺňa všetky požiadavky podmieňujúce platnosť alografného závetu v zmysle
citovaných ustanovení § 476 ods. 1, 2 a § 476b Občianskeho zákonníka. Na správnosti tohto právneho
záveru nič nemení ani to, že pisateľom, ale i svedkom bol v jednej osobe advokát. Zo žiadneho
ustanovenia Občianskeho zákonníka totiž nevyplýva zákaz, aby pisateľ závetu, aj keď je ním advokát,
nemohol byť zároveň svedkom, ktorý je súčasne prítomný pri výslovnom prejave poručiteľa, že listina

obsahuje jeho poslednú vôľu (porovnaj napr. aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
28.07.2010 sp. zn. 4 Cdo 3/2010).

Závet obsahuje deň, mesiac, rok, kedy bol podpísaný, je vlastnou rukou poručiteľky podpísaný a pred
dvoma svedkami súčasne prítomnými bolo výslovne prejavené, že listina obsahuje poslednú vôľu p. R.

F.. Uvedená skutočnosť vyplýva už aj zo samotného znenia závetu (hoci vyhlásenie, že ide o poslednú
vôľu, závet výslovne obsahovať vo svojom texte nemusí). Svedkovia sú na závete podpísaní.Výslovný prejav vôle poručiteľa o tom, že listina obsahuje jeho poslednú vôľu, môže byť urobený ústne,
písomne, prípadne aj iným jednoznačným, nesporným a pochybnosti nevzbudzujúcim spôsobom. Pre
platnosť závetu nie je nevyhnutné, aby bolo priamo v jeho texte uvedené, že poručiteľ pred oboma

svedkami súčasne prítomnými výslovne prejavil, že listina obsahuje jeho poslednú vôľu. Rozhodujúce
je, či sa tak fakticky stalo. Práve svedkovia závetu sú povolaní k tomu, aby o tom podali svedectvo
(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28.07.2010 sp. zn. 4 Cdo 93/2009).

Súčasnú prítomnosť dvoch svedkov potvrdila svedkyňa H. Y.. Ako svedkyňa tejto skutočnosti potvrdila,

že poručiteľka si listinu prečítala a potom podpísala, tým prejavila svoju vôľu. Pri hodnotení dôkazu
výsluchom svedkyne H. Y. súd bral do úvahy len skutočnosti, ktoré uviedla ako svedok v zmysle § 476b
Občianskeho zákonníka neberúc do úvahy skutočnosti, o ktorých sa dozvedela v súvislosti s výkonom
advokácie svojho zamestnávateľa a to s poukazom na § 23 ods. 1 a 8 zákona č. 586/2003 Z. z. o
advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský
zákon) v znení neskorších predpisov, nakoľko povinnosti mlčanlivosti ako zamestnanec advokáta

zbavená písomne nebola (§ 23 ods. 2 tohto zákona). Byť svedkom pri podpise závetu a vyhlásení, že
tento obsahuje poslednú vôľu poručiteľa nemožno považovať za činnosť podľa § 1 ods. 2 zákona č.
586/2003Z.z.Súdmázato,ževdanomprípadebolopreukázané,žeporučiteľkaprejavilapredsúčasne
prítomnými svedkami, že závet obsahuje jej poslednú vôľu.

Súd konštatoval, že v konaní nebol preukázaný dôvod vydedenia podľa § 469a ods. 1 písm. a/
Občianskeho zákonníka, dôvod vydedenia podľa § 469a ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka tu v
prípade žalobkyne každopádne preukázaný bol. Z obsahu žaloby jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa
spochybňovala dôvody vydedenia, ktorých existenciou súd skúmal aj z dôvodu v nadväznosti na § 479
Občianskeho zákonníka (plnoletým potomkom sa musí dostať aspoň toľko, koľko robí jedna polovica

ich dedičského podielu zo zákona, pokiaľ tomu závet odporuje, je v tejto časti neplatný, ak nedošlo
k vydedeniu potomka). Navyše je potrebné uviesť, že žalobkyňa sa domáhala neplatnosti sporných
listín, bolo by preto nelogické, aby sa súčasne výrokom rozsudku domáhala aj ich neúčinnosti (ak
dôvody vydedenia neboli dané, spôsobuje to neúčinnosť právneho úkonu), pretože neúčinnosti sa
možno dovolávať len v prípade platného právneho úkonu. V danom prípade teda, keď bola spochybnená

samotná platnosť listín, táto v sebe subsumuje aj ich neúčinnosť.

Listina o vydedení a závet obsahujú všetky zákonom požadované náležitosti a zároveň bolo pred
súčasne dvomi prítomnými svedkami prejavené poručiteľkou, že ide o jej poslednú vôľu, preto sú platné
s tým, že vyvolávajú všetky zákonom predpokladané účinky.

Vzhľadom na vyššie uvedené súd žalobu v celom rozsahu zamietol.

V závere sa dodáva, že v prípade, ak sa v odôvodnení nezaoberal konkrétnou námietkou účastníkov
konania, urobil tak preto, že daný argument a taktiež odpoveď naň nepovažoval pre rozhodnutie za

rozhodujúce (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins
c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Podľa § 151 ods. 3 O.s.p., v zložitých prípadoch, najmä z dôvodu väčšieho počtu účastníkov konania

alebo väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní súd môže rozhodnúť, že o trovách konania
rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej; ustanovenie § 166 sa nepoužije.
Ustanovenia odsekov 1 a 2 platia primerane s tým, že lehota troch pracovných dní plynie od
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Súd vo výroku rozsudku zároveň vyslovil, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej (§ 151 ods. 3 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia jeho písomného
vyhotovenia, cestou podpísaného súdu, ku Krajskému súdu v Trnave, dvojmo.Odvolanie sa podáva na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje (§ 204 ods. 1, veta prvá O.s.p.).
Odvolanie musí mať náležitosti požadované ustanovením § 42 ods. 3 O.s.p., tzn. musí obsahovať
označenie súdu, ktorému je určené, označenie účastníkov konania, prípadne ich zástupcov,

kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len
tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že súd prvého
stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že doteraz zistený
skutkovýstavneobstojí,pretožesútuďalšieskutočnostialeboinédôkazy,ktorédoterazneboliuplatnené

(§ 205a) a že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§
205 ods. 2, písm. a/- f/ O.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie (§ 205 ods. 3 O.s.p.).
Skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti

rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak sa týkajú podmienok konania,
vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu, ak
mábyťnimipreukázané,ževkonanídošlokvadám,ktorémohlimaťzanásledoknesprávnerozhodnutie
vo veci samej, ak odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4 a ak ich účastník konania bez
svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa (§ 205a ods. 1 O.s.p.).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh
na súdny výkon rozhodnutia alebo požiadať o výkon rozhodnutia podľa Zák. č. 233/1995 Z. z. v znení
neskorších zmien a doplnkov (Exekučného poriadku).