Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 28, 2018

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17CoE/2/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3807210518
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Miroslav Manďák
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3807210518.2

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Miroslava Manďáka a sudkýň
Mgr. Stanislavy Miklánkovej a JUDr. Ivety Sopkovej v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, proti povinnému: N. J., bytom U. XXX, o
vymoženie 402,97 eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu
Prievidza č.k. 9Er/1771/2007-39 zo dňa 20. júla 2012, takto

r o z h o d o l :

I. Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

II. Uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil
podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, s poukazom na príslušné ustanovenia Občianskeho

zákonníka § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, ako aj na príslušné
ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla
1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. V odôvodnení svojho uznesenia uviedol,
že oprávnený navrhol vykonať exekúciu voči povinnému na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu sp. zn.SR 2210/07 zo dňa 17.04.2007. Povinný podal dňa 24.11.2011 návrh na
odklad a zastavenie exekúcie a námietku zaujatosti súdneho exekútora. Po preskúmaní pripojeného

exekučného titulu a zmluvy o úvere súd prvej inštancie zistil, že predmetná zmluva je zmluvou
spotrebiteľskou, ktorá v článku 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru tvoriacich jej súčasť,
obsahuje rozhodcovskú doložku, ktorú posúdil ako nekalú podmienku. Súd prvej inštancie konštatoval,
že možnosť výberu spôsobu riešenia sporu povinným je len zdanlivá, keď vo väčšine prípadov určuje
spôsob riešenia prípadného sporu a v prípade rozhodcovského konania aj osobu rozhodcu oprávnený.
V prevažnej väčšine sporov zo spotrebiteľských úverov je na strane žalobcu veriteľ, pričom dlžník

ako spotrebiteľ v zásade žalobu nepodáva. Spotrebiteľ teda podľa uvedenej zmluvnej úpravy síce
mal možnosť ovplyvniť alternatívu riešenia sporu, avšak podaním žaloby v rozhodcovskom konaní
oprávneným, stratil povinný možnosť domáhať sa právnej ochrany pred všeobecným súdom. Uviedol,
že v danom prípade bola voľba rozhodcovského súdu a osoby rozhodcu uskutočnená jednostranne,
nakoľko samotné ustanovenie rozhodcovského súdu rozhodnúť vo veci na predtlačenom formulári
dokonca predchádzalo nepochybne aj samotnému rozhodnutiu povinného si finančné prostriedky touto

cestou obstarať, čiže predtým ako k uzatvoreniu zmluvy povinný vôbec pristúpil. Jednostrannosť a
nekalosť tohto zmluvného dojednania súd prvého stupňa videl v tom, že faktickým subjektom, ktorý
definuje, ako sa budú prípadne spory riešiť je v tomto prípade Veriteľ, čiže oprávnený, pretože
tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve, ktorú
oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého
druhu a neurčitého počtu. Aj v predmetnom prípade povinný nemal možnosť podstatným spôsobom

obsah predmetnej zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou sú aj obchodné podmienky. Povaha zmluvy
je teda adhézna, teda spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok resp. odmietnuť. Obsah rozhodcovskejdoložky bol dodávateľom vopred pripravený. Len veľmi ťažko možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol
vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. Prvostupňový
súd záverom uviedol, že existujúca, ale neplatná rozhodcovská doložka nemôže byť potom základom

právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doložky odvodil, na
ktorom základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto rozhodnutie považovať za rozhodnutie
vydané osobou na to oprávnenou. Uvedené spôsobuje, že pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie
neprebehlo riadne rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom by bol rozhodcovský rozsudok, na
podklade ktorého by mohla byť vedená exekúcia. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd prvého stupňa

exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil. Keďže exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil
ju, nepovažoval za potrebné rozhodovať o návrhu povinného na odklad exekúcie a námietke zaujatosti
zo dňa 22.11.2011. Pokiaľ ide o trovy predmetnej exekúcie uviedol, že o nich rozhodne po právoplatnosti
uznesenia.

2. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený, ktorý žiadal,

aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na
ďalšie konanie, prípadne aby odvolací súd alternatívne konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP
prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
predložil prejudiciálne otázky: 1/ či sa má písm. q/ Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje

rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov; 2 /v prípade zápornej odpovede na otázku 1, či je možné písm. q/ Prílohy
smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 vykladať tak, že mu neodporuje uzavretie takej rozhodcovskej
doložky, ktorú citoval a 3/ či je v súlade s čl. 17 a 47 Charty základných práv Európskej únie také
rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a hmotnoprávne ustanovenia s

odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi. Svoje
odvolanie oprávnený odôvodnil tým, že súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§
205 ods. 2 písm. b/ OSP.); nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný
(§ 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. e/ OSP); že súd svojím postupom odňal
účastníkovi možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. d/

OSP); že prvostupňový súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie
a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods.
2 písm. f/ OSP). V súvislosti s odvolacou námietkou, že súd prvého stupňa rozhodol nad rámec
zverenej právomoci oprávnený uviedol, že exekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať všetky
úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto

rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. Mal za to, že k takejto situácii došlo,
keď exekučný súd skúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti.
Skonštatoval, že ochranu práva, pre ktorú existovala právnymi predpismi vymedzená procesná cesta
(aplikácia § 40 a nasl. zákona č. 244/2002 Z.z.), nie je možné využiť dodatočne po tom, čo takýto
prostriedok už nemožno uplatniť, a to cestou kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným súdom.

Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Pre
prípad, že sa súd nestotožní s jeho ústavne súladnou interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
žiadal, aby súd postupom podľa § 191 písm. b) OSP konanie prerušil a podal Ústavnému súdu SR návrh
na konanie o súlade § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy
SR, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v

právny poriadok. Je otázne, či je v súlade s uvedenými princípmi opakované uskutočňovanie revízneho
postupu podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, bez akejkoľvek časovej imitácie. Poukázal na
uznesenieÚstavnéhosúduSRsp.zn.II.ÚS/269/2009zodňa07.07.2009,podľaktoréhosúdbuďvykoná
ústavne konformný výklad právnej normy alebo vysvetlí, prečo považuje bez ďalšieho právnu normu za
ústavne súladnú alebo sa stotožní s návrhom účastníka a podá vec Ústavnému súdu. V tomto zmysle

nemožno pod domnienkou či pod dospeniu k záveru rozumieť úplne voľnú úvahu súdu. K odvolacej
námietke, že nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný oprávnený tvrdil,
že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu
alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka
konania (§ 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z.). Ďalej mal oprávnený za to, že exekučný súd mu svojím

postupom odňal možnosť konať pred súdom. Namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek
tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom
postavení. Taktiež nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu, pričom
však dané rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie. Exekučnému súduvytýkal, že postup, ktorý zvolil, dával nezákonne povinnému dodatočnú príležitosť na to, aby bez
existencie akýchkoľvek obáv z reakcie oprávneného došlo k zmareniu exekúcie. Poukázal na to, že
oprávnený je voči povinnému v pozícii veriteľa, ktorému doposiaľ nebol uhradený jeho legitímny dlh.

Ďalej oprávnený namietal, že exekučný súd nevykonal vo veci náležite dokazovanie a k svojim záverom
dospel len na základe domnienok bez reálneho zistenia skutočného stavu. Konštatoval, že úvaha
súdu v tomto smere nemôže byť podkladom pre rozhodnutie. V súvislosti so záverom prvostupňového
súdu o tom, že dojednaná rozhodcovská doložka je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi oprávnený
uviedol, že v zmysle predmetnej rozhodcovskej doložky je účastníkom zmluvy daná možnosť voľby, či

sa obrátia na rozhodcovský súd, alebo na riadny súd. Nejde pritom o fiktívnu možnosť, ale o reálnu
a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Skutočnosť, že v prejednávanej veci si povinnosť
nesplnil spotrebiteľ, a teda žalobcom bol dodávateľ, nemôže byť na ťarchu osoby, ktorá vo vzťahu
nie je spotrebiteľom. Rovnako na tomto základe nie je možné dospieť k záveru, že možnosť voľby
medzi rozhodujúcim orgánom je len fiktívna, resp. môže patriť len spotrebiteľovi. Ďalej vyjadril svoj
nesúhlas s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona

o spotrebiteľských úveroch. Uviedol, že oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce
dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, a teda v
predmetnej zmluve nemusela byť ako podstatná náležitosť dohodnutá o.i. aj ročná percentuálna miera
nákladov. Čo sa týka úroku z omeškania vo výške 0,25 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania
odo dňa, kedy sa stal splatným celý dlh až do dňa jeho uhradenia, uviedol, že tento úrok má sankčný

charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky. Poukázal na skutočnosť,
že ani zo zákona, ani z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodno-záväzkové vzťahy
obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť (Uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Obdo/96). Pri úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov z
omeškania zaviaže, vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a

včassplní.Povinnýsivšaksvojupovinnosťnesplnil,apretobymalzaporušeniesvojejpovinnostiznášať
vopred dohodnutú sankciu. K poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zasielanie upomienok uviedol,
že nakoľko poskytuje peňažné prostriedky z vlastných zdrojov, mohol si dojednať odplatu - poplatok
pozostávajúci v 1/3 z dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o
úvere, spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Dodal, že otázku, či exekučný titul bol vydaný

v súlade s právnym poriadkom a teda, či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu
alebo nie, súd už raz posudzoval a o nej právoplatne rozhodol. Súd poverenie na vykonanie exekúcie
vydal, teda zistil súlad žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného
titulu so zákonom. K návrhu na prerušenie konania na základe § 109 ods. 1 písm. c) OSP uviedol,
že odvolací súd ako súd poslednej inštancie má podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

povinnosť položiť Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky, pretože v opačnom prípade sa
otvára otázka ústavnosti jeho postupu s poukazom na čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky. Poukázal na výklad pojmu opravný prostriedok v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej
únie, ako aj na nesprávny slovenský preklad pojmu nekalá podmienka v ustanovení písm. q) ods. 1
prílohy smernice 93/13/EHS. Záverom uviedol, že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná

možnosť posúdiť exekučné konanie v danej veci komplexne tak, aby účastníkov zbavil právnej neistoty
vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a jeho aplikácii vnútroštátnymi súdmi.

3. Na základe uvedeného odvolania, Krajský súd v Trenčíne uznesením č.k. 17CoE/13/2013-66 zo dňa
29.05.2013 návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ OSP zamietol a

uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.

4. Oprávnený podal proti výroku krajského súdu o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ OSP odvolanie (č.l. 94), o ktorom rozhodol Najvyšší súd SR uznesením č.k.
2OboE/164/2013 -122 zo dňa 28.08.2014 tak, že odvolacie konanie zastavil a povinnej náhradu trov

odvolacieho konania nepriznal. Výrok uznesenia Krajského súdu v Trenčíne č.k. 17CoE/13/2013-66 zo
dňa 29.05.2013 o zamietnutí návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/
OSP tak nadobudol právoplatnosť.

5. Oprávnený ďalej podal proti výroku uznesenia Krajského súdu v Trenčíne č.k. 17CoE/13/2013-66

zo dňa 29.05.2013, ktorým uznesenie súdu prvého stupňa potvrdené, dovolanie. Najvyšší súd SR
uznesením č.k. 2Oboer/361/2013-125 zo dňa 25.06.2015 zamietol návrh oprávneného na prerušenie
dovolacieho konania a uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č.k. 17CoE/13/2013-66 zo dňa 29.05.2013
v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení Najvyšší súd SR uviedol,že z obsahu spisu zistil, že oprávnený vo svojom odvolaní ( č.l. 43) proti uzneseniu súdu 1. stupňa
navrhol, aby súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b/ OSP konanie prerušil a podal Ústavnému
súdu SR návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods.

1 veta prvá Ústavy SR. Odvolací súd o tomto procesnom návrhu nerozhodol, v odôvodnení neuviedol
žiadne dôvody, pre ktoré sa návrhom na prerušenie konania nezaoberal. Takýmto postupom odňal
oprávnenému možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ OSP. So zreteľom na uvedené najvyšší
súd uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uviedol, že v ďalšom konaní
odvolací súd posúdil návrh oprávneného na prerušenie konania podľa §109 ods. 1 písm. b/ OSP.

6. Po rozhodnutí Najvyššieho súdu SR došlo k zmene právnej úpravy občianskeho súdneho konania,
keď dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len "
CSP"), ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“), platný
v čase vydania napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie a v čase podania odvolania oprávneného
z č.l. 43 proti uzneseniu súdu prvej inštancie.

7. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

8. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom účinnosti

tohto zákona, zostávajú zachované.

9. Na základe uvedeného Krajský súd v Trenčíne ( ďalej i „odvolací súd“) posúdil návrh oprávneného na
prerušenie konania, obsiahnutý v odvolaní, z hľadiska § 109 ods. 1 písm. b/ OSP.

10. Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ OSP súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú
nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k
záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnouzmluvou,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná;vtomprípadepostúpinávrhústavnému
súdu na zaujatie stanoviska.

11. Na základe citovaného zákonného ustanovenia je daná povinnosť súdu prerušiť konanie v prípade,
keď súd pred rozhodnutím dospeje k záveru, že všeobecne záväzný predpis, ktorý sa týka veci, je v
rozpore s Ústavou SR, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná.
V takomto prípade súd podá Ústavnému súdu SR návrh na začatie konania podľa § 37 a nasl. zákona

č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení
jeho sudcov. Prerušiť konanie podľa tohto zákonného ustanovenia však možno len vtedy, ak k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s Ústavou, so zákonom alebo
s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, dospel súd, a nie účastník konania
(rozhodnutie Najvyššieho súdu SR publikované pod č. R 53/1999).

12. V prejednávanej veci krajský súd nevzhliadol dôvod, pre ktorý by bolo potrebné prerušiť konanie
podľa § 109 ods. 1 písm. b/ OSP. Rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo vydané v kolerácii s
rozhodovaním súdov v analogických prípadoch. V súvislosti so skúmaním (nedostatku) právomoci
rozhodcovského súdu (rozhodcu), ktoré podľa názoru oprávneného nepatrí do právomoci exekučného

súdu, je nutné uviesť, že pokiaľ sa rozhodcovské konanie týka sporu zo spotrebiteľského právneho
vzťahu, ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní (platného a účinného v čase uzavretia
rozhodcovskej doložky medzi stranami v zmluve o úvere č. 3460785 zo dňa 25.10.2006 ako i v čase
vydania rozhodcovského rozsudku, ktorý je exekučným titulom vo veci), ktoré umožňujú účastníkovi
tohto konania, aby namietal nedostatok právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo

neplatnosť rozhodcovskej zmluvy v žalobe na príslušnom všeobecnom súde (§ 40 ods. 1 písm. c/
zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní), skúmanie tejto právomoci exekučným súdom v
exekučnom konaní sa nevylučuje ( viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
16. januára 2013 sp.zn. 6 M Cdo 9/2012). To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania,
ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy

podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný
skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto
smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci neúčinnosť, a teda
nezáväznosť tohto exekučného titulu. V tejto súvislosti Najvyšší súd SR zdôraznil princíp "vigilantibusiura sripta sunt" v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach (teda v závislosti od konkrétnych
okolností), ktorý ustupuje dôležitejšiemu princípu, a tým je ochrana práv spotrebiteľa. Na podporu tohto
názoru odvolací súd poukazuje tiež na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora, ktorý v rozhodnutí C -

168/05 uviedol, že na rozhodcovský rozsudok v spore zo spotrebiteľskej zmluvy má súd kedykoľvek z
úradnej povinnosti prihliadnuť z hľadiska jeho platnosti, resp. nulity takého rozhodcovského rozhodnutia
a nie je potrebné jeho prípadné zrušenie postupom podľa vnútroštátnych predpisov. Na základe
uvedeného odvolací súd nezistil, že by bol daný rozpor § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného
poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR v zmysle žalobcom uvádzaných argumentov. Pokiaľ takýto

názor zastáva samotný oprávnený, nie je to dôvodom na prerušenie konania tak, ako je uvedené vyššie.
Na základe uvedeného, odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1
písm. b/ OSP zamietol ako nedôvodný.

13. Odvolací súd následne preskúmal vec podľa § 379, § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné a

napadnuté uznesenie je potrebné potvrdiť ako vecne správne podľa § 387 ods. 1,2 CSP.

14. Odvolací súd vzhľadom na skutočnosť, že odvolanie žalobcu bolo podané ešte za účinnosti
pôvodného procesného predpisu (OSP), posudzoval dôvody odvolania podľa jeho ustanovení (§ 212
ods. 1).

15. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s kritériami vtedy účinného ust. § 157
v spojení s ust. § 167 ods. 2 OSP, preto odvolací súd podľa ust. § 387 ods. 2 CSP poukazuje
v podrobnostiach na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie a zároveň považuje za potrebné
dodať:

16. Súd prvej inštancie správne uviedol, že zmluvu o úvere je potrebné posudzovať podľa ustanovení
o spotrebiteľskom práve. V spotrebiteľských veciach je pomerne časté, že súd môže prvýkrát
poskytnúť spotrebiteľovi z úradnej povinnosti (teda bez akejkoľvek procesnej aktivity spotrebiteľa)
účinnú spravodlivú ochranu jeho práv až po podaní návrhu na exekúciu rozhodcovského rozsudku.

Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je totiž to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je
vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý oprávneným túto
charakteristiku spĺňa.

17. Preskúmaním predmetnej rozhodcovskej doložky vzhliadol odvolací súd rovnako ako súd prvej

inštancie v takto ustanovenom zmluvnom dojednaní nekalú podmienku.

18. Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav
zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa
vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba

konkrétne znamená (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 16. januára 2013,
sp.zn. 6 M Cdo 9/2012). Nakoľko nebolo preukázané, že by boli tieto podmienky splnené, rozhodcovská
doložka sa nepovažuje za dojednanú individuálne. Dôsledkom takto uzavretej rozhodcovskej zmluvy je,
že spotrebiteľ v skutočnosti ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči nárokom
veriteľa na riadnom súde v mieste svojho bydliska.

19. Za neprimeranú je potrebné považovať rozhodcovskú doložku aj v danej veci, ktorá je súčasťou
Všeobecnýchpodmienokposkytnutiaúveru,ktorépredkladaloprávnenýpovinnémunaformulári,pričom
nebola individuálne dojednaná a jej obsah povinný ani nemohol ovplyvniť. Neobstojí ani námietka
zo strany oprávneného v tom smere, že tu existuje možnosť voľby riešiť spor z predmetnej zmluvy

buď súdnym konaním alebo rozhodcovským konaním. V danom prípade veriteľ mohol na základe
predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie a rozhodnutie rozhodcovskému orgánu,
resp. rozhodcovi, ktorého si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto
rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči
takýmto nárokom veriteľa na všeobecnom súde v mieste svojho bydliska. Výber osoby rozhodcu, resp.

rozhodcovského súdu pritom uskutočnil jednostranne sám veriteľ, ktorý zostavil znenie rozhodcovskej
doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve, resp. všeobecných podmienkach poskytnutia
úveru. Odvolací súd zastáva názor, že o nekalú zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak spotrebiteľ má
podľa nej možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym všeobecným súdom, ale ak by sa podľatakejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa (veriteľa), spotrebiteľ by bol nútený
podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Vychádzajúc z komplexnej úpravy rozhodcovskej doložky je
potom potrebné považovať takúto rozhodcovskú doložku v celosti za neprijateľnú podmienku a to aj v

nadväznostinajudikatúruSúdnehodvoraEÚ/ES(C-240/98ažC-244/98,C-40/08, C-473/00,C-243/08,
C-168/05).

20. Odvolací súd zároveň uvádza, že pokiaľ je zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech
spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý

vzťah teória u prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti
o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre
docielenie skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj
bez návrhu a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej
podmienky. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a
dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi (k tomu viď aj

uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. februára 2011, sp. zn. IV. ÚS 55/2011).

21. Exekučný titul vydaný v rozhodcovskom konaní rozhodcovským súdom, ktorý založil svoju právomoc
na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul vydaný v
súlade so zákonom.

22.Odvolacísúduzatvára,žesúdprvejinštancievdanomprípadesprávneprávneposúdilrozhodcovský
rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na
základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, teda nejde o spôsobilý exekučný titul a správne exekúciu
vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, účinného v čase

začatia konania.

23. Na základe uvedených skutočností odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil podľa § 387
ods. 1, 2 CSP ako vecne správne.

24. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).