Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, February 27, 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/27/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6114225196
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Kvietok

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6114225196.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Kvietka a členiek

senátu JUDr. Amy Odalošovej a JUDr. Janky Boroškovej, v právnej veci žalobcu: Slovenská kancelária
poisťovateľov, so sídlom Bratislava, Trnavská cesta 82, IČO: 36 062 235, zast. Allianz - Slovenská
poisťovňa, a. s., so sídlom Bratislava, Dostojevského rad 4, IČO: 00 151 700, proti žalovanému: L. E.,
nar. XX. XX. XXXX, bytom K. K., M. XX, prechodne bytom M., V.B. XXX, právne zast. JUDr. Vierou
Rubaninskou, advokátkou, so sídlom Advokátskej kancelárie Lieskovec, Medzi hrušky 14, o zaplatenie
217 705,56 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č.
k. 9C/154/2015-115 zo dňa 18. 11. 2015, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým súd prvej inštancie v prevyšujúcej časti návrh
zamietol (tretí výrok rozsudku) m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 174 164,36
€ s úrokom z omeškania vo výške 5,15 % ročne od 21. 10. 2014 až do zaplatenia, a to v lehote 30 dní
od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. V ostatnej odvolaním nenapadnutej časti (prvý výrok a druhý výrok rozsudku) zostáva rozsudok súdu
prvej inštancie nedotknutý.

III. Žalobcovi priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej tiež „okresný súd“ alebo „prvostupňový súd“) uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 43 541,20 € s úrokom z omeškania vo výške 5,15 %
ročne od 21. 10. 2014 až do zaplatenia. Okresný súd povolil žalovanému zaplatiť žalovanú sumu v
mesačných splátkach po 500 € splatných vždy do 15. dňa v mesiaci počnúc dňom právoplatnosti tohto
rozhodnutiaaždozaplatenia,podhrozboustratyvýhodysplátok.Vprevyšujúcečastisúdžalobužalobcu
zamietol. Rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

2.Súdprvejinštancievychádzalzoskutkovéhostavuzistenéhovykonanýmdokazovaním,podľaktorého
dňa 13. 10. 2001 po požití alkoholických nápojov spôsobil žalovaný dopravnú nehodu, na základe ktorej
utrpel zranenia T.. T. C. a jeho spolujazdec M. C., ako posádka vozidla N.: M., ďalej vodič vozidla X C. a
osádkavozidlaXXXAZC.,pričomvkrvimalvkritickejdobenajmenej0,85‰alkoholu.Zatentoskutoksa
žalovaný uznal vinným rozsudkom zo dňa 16. 04. 2002. Poškodení boli odkázaní na konanie vo veciach
občianskoprávnych. Rozsudkom Okresného súdu Martin sp. zn. 10C/196/2003 bola uložená povinnosť

žalovanému uhradiť spoločne s G. E. T.. T. C. škodu vo výške 207 500,29 € s úrokom z omeškania
zo sumy 207 500,29 € vo výške 12,5 % ročne od 22. 10. 2003 až do zaplatenia. Zároveň bola uložená
povinnosť žalovanému uhradiť trovy právneho zastúpenia úspešnému žalobcovi vo výške 10 205,27 €.
Na základe vykonané dokazovania mal okresný súd za preukázané, že nárok žalobcu je dôvodný čo dozákladu, pričom bola sporná iba jeho výška. Nebolo sporné, že žalobca uhradil za žalovaného z titulu
spôsobenej škody žalovanú sumu, ktorej výška bola stanovená v právoplatnom rozhodnutí rozsudku
Okresného súdu Martin sp. zn. 10C/196/2003.

3. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ bol zriadený zákonom
Národnej rady SR č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla. Jeho úlohou je spravovať poistný garančný fond a poskytovať z neho
poistné plnenie za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel z titulu povinného zákonného

zmluvného poistenia. Účelom právnej úpravy zákona 381/2001 Z. z., ako aj predtým vyhlášky č.
423/1991 Zb., bolo zo zákona zabezpečiť poistenie motorových vozidiel v súvislosti s možným vznikom
škôd spôsobených ich premávkou a tým zabezpečiť rýchlu a účinnú náhradu škody pre poškodených.
Ust. § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 423/1991 Zb. upravovalo možnosť poisťovne domáhať sa náhrady
vyplatených súm, okrem iného, aj v prípade zistenia obsahu alkoholu v krvi nad 0,3 ‰. Zároveň však v
ust. § 25 vyhlášky je uvedené, že od uplatnenia práva uvedeného v § 11 vyhlášky č. 423/1991 Zb. môže

poisťovňa v odôvodnených prípadoch upustiť čiastočne alebo úplne, pričom dôvody takéhoto upustenia
zákonodarca explicitne neuviedol.

4. Okresný súd v dôvodoch svojho rozhodnutia citoval § 26 vyhlášky č. 423/1991 Zb., podľa ktorého
ak sa v tejto vyhláške neustanovuje inak, použijú sa primerane ustanovenia tých právnych predpisov,

ktoré právne vzťahy vznikajúce z poistenia upravujú a tiež § 826 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
ak poistený spôsobí škodu následkom požitia alkoholu alebo návykových látok, má poistiteľ proti nemu
právo na primeranú náhradu toho, čo za neho plnil.

5. Prvostupňový súd uviedol, že nebolo sporné, že Slovenská poisťovňa, právny predchodca žalobcu,

po tom, čo žalovaným bola spôsobená škoda v dôsledku dopravnej nehody, požadoval v súlade s jeho
internými predpismi, od žalovaného náhradu škody tak, ako ju uhrádzal priebežne v rozsahu 20 %.
Žalobcavšakpožadovalškodupriznanúvkonaní10C/196/2003OkresnýmsúdomMartinodžalovaného
v rozsahu 100 %.

6. Súd prvej inštancie konštatoval, že poistná zmluva svojím charakterom a účastníkmi je dvojstranný
právny úkon a spadá do oblasti súkromného práva. Citovaná právna úprava vyhláška č. 423/1991 Zb.
však svedčí o tom, že vznik tohto súkromno-právneho vzťahu ako aj jeho rámcový obsah a podmienky
určuje zákon, a teda do jeho vzniku a obsahu zasahuje verejná moc. Pokiaľ potom zákonodarca
v ustanovení § 25 vyhlášky 423/1991 Zb. umožňoval poisťovni v odôvodnených prípadoch upustiť

čiastočne alebo úplne od uplatnenia práva podľa § 11, bolo by z hľadiska princípov súkromného
práva (napr. zásady ochrany dobrej viery, ochrany slabšej zmluvnej strany, ktorá urobila právny úkon
s dôverou v určitý druhou stranou prezentovaný skutkový stav), ale najmä z hľadiska potreby určitosti
a zrozumiteľnosti upravených práv a povinností v zmluvnom vzťahu vhodné upraviť podmienky a
rozsah uplatnenia práva v zmysle § 11 citovanej vyhlášky tak, aby poistení mohli predvídať následok

porušenia svojej zmluvnej povinnosti. Povinné zmluvné poistenie, nazývané tiež zákonné poistenie,
totiž predpokladá uzatvorenie poistnej zmluvy s konkrétnou poisťovňou (súkromným podnikateľským
subjektom), pričom podrobné podmienky poistnej zmluvy sú väčšinou upravené aj vo všeobecných
podmienkach. Výška poistného sa líši u jednotlivých poisťovní a tým zohľadňuje rôzne pre konkrétnu
poisťovňu rizikové, prípadne výhodné, faktory. Nič potom nebránilo poisťovni, aby v konkrétnych

zmluvných podmienkach upravila podrobne aj následky porušenia zmluvných povinností tak, aby si
poistenec - spotrebiteľ mohol vybrať medzi rôznymi produktmi na trhu a zároveň získal úplné a
jednoznačne definované podmienky zmluvy.

7. V danom prípade mal súd za preukázané, že existoval úzus na základe interného predpisu, ktorý

tieto pravidlá upravoval a právny predchodca žalobcu sa podľa neho aj riadil. Pre prípad porušenia
povinnosti na strane žalovaného - zistenia požitia alkoholických nápojov v krvi v rozsahu 0,85 ‰
alkoholu požadoval od žalovaného 20 % vyplateného poistného za žalovaného. Pokiaľ potom došlo
ku zmene interných predpisov a zmene postupu na strane žalobcu ako právneho nástupcu pôvodného
oprávneného, došlo ku zmene pravidiel na strane žalobcu voči žalovanému, a to po uzatvorení zmluvy

o povinnom zmluvnom poistení. Z týchto dôvodov súhlasil súd prvej inštancie s argumentáciou právnej
zástupkyne žalovaného v tom smere, že výkon práva žalobcu, ktorý vyplýva z § 11 ods. 1 písm. a)
vyhlášky č. 423/1991 Zb., v ktorej požaduje od žalovaného vyššiu sumu než 20 % vyplatenej sumy, je
potom v rozpore s dobrými mravmi.8.Okresný súdpoukázal ajnasamotnúvýškupožadovanejsumy,keďvdanomprípadejezrejmákolízia
práva žalobcu na plnenie v súvislosti s jeho právom na vlastníctvo majetku (článok 20 ods. 1 Ústavy SR),

s právom žalovaného na jeho právo vlastniť majetok (tiež podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR). Okresný súd
mal za to, že vzhľadom k výške žalovanej sumy je zrejmé, že táto je pre žalovaného likvidačná, keď tento
vsúčasnejdobenemápríjemanimajetok. Ajkebymalpríjemamajetoktak,akohomalvčasedopravnej
nehody, táto suma vysoko prevyšuje jeho možnosti ju uhradiť. Účelom zákonného poistenia bolo pre
prípad vzniku poistnej udalosti plniť túto škodu za žalovaného. Pokiaľ v zákonom stanovených prípadoch

sa žalobca mohol domáhať jej náhrady, malo to sledovať predovšetkým prevenčný aj sankčný charakter,
ale určite nie likvidačný vo vzťahu k poistenému. Aj z ustanovenia § 826 Občianskeho zákonníka, podľa
ktorého ak poistený spôsobí škodu následkom požitia alkoholu, má poistiteľ proti nemu právo len na
primeranú náhradu toho, čo za neho plnil. Z komentára k tomuto zákonnému ustanoveniu (autor Jaromír
Svobodaakolektív)vyplýva,žetakétoustanoveniemávýchovnývýznamahľadísaajnato,abypoistený
nebol finančne ohrozený, pričom určiť primeranosť náhrady nie je výlučným právom poistiteľa a súd

môže primeranosť posúdiť aj inak než poistiteľ. Súd prvej inštancie uzavrel, že výkon práva upraveného
v § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 423/1991 Zb. v takom rozsahu, v akom ho žalobca požaduje, je potom
v rozpore so zásadou dobrých mravov a zásadou zákazu zneužitia subjektívnych práv.

9.Prvostupňovýsúdsanestotožnilsnázoromžalobcu, ževprípadochnárokupodľa§11ods.1vyhlášky

č.423/1991Zb.možnoúplnevylúčiťprávnuúvahusudcupriaplikáciipráva,čobyvylúčiloúplnemožnosť
aplikácie práva sudcom pri odstraňovaní zjavnej tvrdosti právnej úpravy. Súd nie je absolútne viazaný
doslovným znením zákonného ustanovenia, ale sa od neho smie a musí odchýliť v prípade, keď to
vyžaduje zo závažných dôvodov účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý
z princípov, ktoré majú svoj základ v ústavno-komformnom právnom poriadku alebo významovom celku,

pričom poukázal na nález Ústavného súdu Pl. ÚS 21/96.

10. Z uvedených dôvodov mal súd prvej inštancie za to, že nárok žalobcu je dôvodný len v rozsahu 20
% a v tejto časti žalobe vyhovel. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol. Prvostupňový súd povolil
žalovanému uhradiť žalovanú sumu v mesačných splátkach, ktorá vzhľadom k výške priznanej sumy sa

javila súdu primeraná v rozsahu 500,-- Eur mesačne v zmysle § 160 ods. 1 OSP. O úrokoch z omeškania
prvostupňový súd rozhodol podľa § 517 ods. 1, 2 O. z. a vykonávacieho vládneho nariadenia 87/1995
Z. z. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 OSP tak, že žiadnemu z účastníkov súd náhradu
trov konania nepriznal.

11. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Prvostupňové
rozhodnutie napádal vo výroku, ktorým súd v prevyšujúcej časti návrh zamietol a vo výroku o náhrade
trov konania, teda v treťom a štvrtom výroku. Žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu
prvého stupňa zmenil v napadnutej časti tak, že žalovaného zaviaže zaplatiť žalobcovi sumu 174 164,36
€ spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,15 % ročne od 21. 10. 2014 do zaplatenia a prizná mu právo

na náhradu trov konania spočívajúce v zaplatených súdnych poplatkoch.

12. Žalobca v odvolaní namietal, že okresný súd nesprávne pochopil pojmový a obsahový rozdiel
medzi zákonným a povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla. Nesprávne prihliadol na „úzus“ resp. na neplatný interný predpis poisťovne,

ktorý nemá všeobecne záväznú povahu a preto ani nezakladá právo tretích osôb na jeho aplikáciu.
Podľa žalobcu súd prvej inštancie v rozpore s platnou a publikovanou judikatúrou aplikoval ust. § 3
Občianskeho zákonníka, hoci toto ustanovenie samo o sebe nemá normatívnu povahu, taktiež, že v
rozpore s existujúcou judikatúrou moderoval postihové právo poisťovne, hoci toto právo, v zmysle ust.
§ 25 vyhlášky č. 423/1991 Zb. má len poisťovňa.

13. Žalobca uviedol, že okresný súd zamenil zákonné poistenie s povinným zmluvným poistením.
Predmetný prípad sa týka zákonného poistenia a nie povinného zmluvného poistenia. Na rozdiel od
povinného zmluvného poistenia, poistenie zákonné nevzniklo uzavretím poistenej zmluvy, ale priamo zo
zákona naplnením zákonom predpokladanej skutočnosti, napr. pridelenie štátnej poznávacej značky u

tuzemského motorového vozidla (§ 13 vyhlášky č. 423/1991 Zb.), neexistovala poistná zmluvy, poistný
vzťahvznikolzozákona,držiteľvozidlabolpovinnýpreukázaťjedinezaplateniepoistného.Totopoistenie
vykonávala len jediná poisťovňa. Ak sa teda jednalo o dopravnú nehodu zapríčinenú žalovaným dňa
13. 10. 2001, na ktorú sa vzťahujú predpisy zákonného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenúprevádzkou motorového vozidla, tzn. Vyhlášky č. 423/1991 Zb., nemohol, a ani nemôže byt žalovaný
považovaný za spotrebiteľa, nakoľko sa nejedná o zmluvný vzťah uzatváraný v zmysle definície
obsiahnutej v Občianskom zákonníku. A nejedná sa ani o spotrebiteľskú zmluvu, nakoľko jej obsah nebol

určovaný zmluvnými stranami, ale priamo zákonom a vyhláškou. Rozsah a obsah poistenia bol určený
zákonom a vyhláškou. Preto argumentácia súdu prvého stupňa založená na povinnosti poisťovateľa
konkretizovať rozsah a podrobnosti uplatnenia postihového práva v poistných podmienkach, pre účely
aby si spotrebiteľ mohol vybrať produkt poisťovateľa, je vzhľadom na monopolný výkon zákonného
poistenia a nespotrebiteľský charakter zákonného poistenia, založená na nepochopení podstaty povahy

zákonného poistenia, a preto je z právneho hľadiska nesprávna.

14. Žalobca tiež namietal, že okresný súd nesprávne prihliadol na interný predpis poisťovne, ktorý nemá
všeobecný záväzný normatívny charakter. Jedná sa výlučne o vnútorne upravený postup poisťovne,
ktorývšaknezakladážiadneoprávneniatretímosobám,abysadomáhalijehoaplikácie.Uvedenýinterný
predpis bol navyše, po prijatí zákona č. 381/2001 Z. z. a po prechode zákonného poistenia zo Slovenskej

poisťovne na Slovenskú kanceláriu poisťovateľov zrušený, preto nemohol byt ani aplikovateľný. S
účinnosťou od 01. 01. 2002 prešli práva a povinnosti zo zákonného poistenia na kanceláriu, ktorá
toto zákonné poistenie vykonáva a určuje si podmienky, za akých bude toto poistenie v medziach
zákona aplikované. Zákonný rámec postihového práva je vymedzený v ust. § 11 ods. 1 písm. a)
vyhlášky č. 423/1991 Zb. Nie náhodou zákonodarca zaradil tento druh postihu za škodu spôsobenú

úmyselne resp. pod vplyvom alkoholu na prvé miesto, jedná sa totiž o najzávažnejší prípad nežiaduceho
správania sa subjektu, na ktorý sa zákonné poistenie vzťahuje. V prípade ak by zákonodarca mal
záujem zúžiť rozsah postihového práva poisťovne, bol by hornú hranicu postihu obmedzil, ako je tomu
napr. pri postihu pre neplatenie poistného, kde v ust. § 11 ods. 4 vyhlášky č. 423/1991 Zb. (ďalej tiež
„vyhláška“) limituje výšku postihu 50 % vyplatených súm. V prípade tohto najzávažnejšieho postihu,

takýto limit nestanovil. Vyhláška v danom prípade priznáva právo poisťovateľovi na postih až do výšky
vyplateného poistného plnenia, a teda je nutné predpokladať, že zákonodarca považoval takéto právo
za primerané a odôvodnené najmä svojou preventívnou či sankčnou funkciou. Bol to práve žalovaný,
ktorý svojim nezodpovednými správaním, vedením motorového vozidla pod vplyvom alkoholu, spôsobil
vážnu dopravnú nehodu so závažnými dôsledkami na zdraví poškodeného, čím sám zavdal dôvody,

pre aplikáciu postihového práva a nebyť existencií poistenia, znášal by povinnosť náhrady škody úplne
sám. Prihliadajúc však na okolnosti, za ktorých k vzniku nehody došlo, jazda v alkoholickom opojení na
červenú, je aplikácia postihu voči jeho osobe zákonná a dôvodná.

15.Pokiaľbolosúdomprvéhostupňaaplikovanéust.§3Občianskehozákonníkavovzťahukpoisťovňou

uplatnenému postihu, žalobca v odvolaní poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR publikované v
Zbierke súdnych rozhodnutí ako R 89/1998, podľa ktorého len na základe ust. § 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka nie je totiž možné založiť vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností, lebo toto ustanovenie
nemá vlastnú priamu normotvornú platnosť. S uvedenou právnou argumentáciu sa stotožnil aj Najvyšší
súd SR v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo 257/2009 zo dňa 14. 03. 2011, v ktorom nepovažoval aplikáciu ust. §

3 ods. 1 Občianskeho zákonníka vo vzťahu k možnosti zníženia postihu za dôvodnú a právne prípustnú.
Uplatnenie postihového práva v zákonnej výške nepredstavuje konanie, ktoré by bolo v rozpore s
dobrými mravmi. Súd prvého stupňa znížil uplatnené postihové právo v zmysle ust. § 3 Občianskeho
zákonníka pre údajný rozpor uplatnenej výšky postihu s dobrými mravmi. Rozpor s dobrými mravmi
vzhliadal súd prvého stupňa v skutočnosti, že súdu sa javila ako primeraná suma 43 541,20 €, ktorá

dostatočne naplní sankčnú funkciu ust. § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky a nebude viesť k neprimeraným
dôsledkom na finančnej situácii žalovaného. Žalobca tiež vyjadril nesúhlas s právnym názorom, že
uplatnenie postihu v súlade so zákonom (zákonom prípustnej výške) by bolo možné považovať za
rozporné s dobrými mravmi podľa ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, najmä z dôvodu, že bolo
uplatnené v rozpore s neplatným a právne nezáväzným interným predpisom poisťovne. Žalobca

okrem uplatnenia si zákonného právneho nároku, nepostupoval inak nepoctivo, šikanózne, zneužívajúc
svoje právo postihu voči žalovanému, či inak narúšal rovnosť účastníkov občianskoprávneho vzťahu.
Naopak, porušenie povinnosti na strane žalovaného je prvotnou príčinou vzniku práva žalobcu na
postih, a je jednoznačné, že žalovaný sa takémuto postihu mohol jednoducho vyhnúť tým, že by
si riadne plnil svoje zákonné povinnosti. V uplatnení postihu žalobcom v danej výške ne je podľa

žalobcu zjavný žiadny úmysel poškodiť druhého účastníka vzťahu, či domáhať sa voči nemu morálne
neakceptovateľného práva. Zákon v danom prípade priznáva právo žalobcovi na postih až do výšky
vyplateného poistného plnenia, a teda je nutné predpokladať, že zákonodarca považoval takéto právo
za primerané a odôvodnené najmä svojou preventívnou či sankčnou funkciou.16. K odvolacej námietke, že okresný súd v rozpore s existujúcou judikatúrou moderoval postihové právo
poisťovne, hoci toto právo v zmysle ust. § 25 vyhlášky má len poisťovňa, žalobca v odvolaní poukázal

na rozhodnutie R 36/1980, R 27/1980 a R 52/2004. Žalobca v odvolaní tiež uviedol, že Najvyšší súd
SR v rozhodnutí sp. zn. 1MCdo 3/2004 zo dňa 23. 11. 2004 v odôvodnení zmieneného rozhodnutia
dokonca skonštatoval, že súd pri rozhodovaní o postihu uplatňovaného podľa § 11 ods. 2 vyhlášky
(podľa novej úpravy § 12 zák. č. 381/2001 Z. z.) nie je oprávnený aplikovať moderačné ustanovenia §
450 Občianskeho zákonníka a dokonca ani podľa § 25 vyhlášky (nakoľko moderačné právo podľa tohto

ustanovenia patrí len samotnej poisťovni). Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 1 M
Cdo 3/2004 vylovil teda právny názor, že prípadné zníženie postihu je výlučným oprávnením poisťovne,
nie súdu. S uvedenou právnou argumentáciou sa stotožnil aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn.
3Cdo 257/2009, v ktorom nepovažoval aplikáciu ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka vo vzťahu k
možnosti zníženia postihu za dôvodnú a právne prípustnú. Totožný právny názor vyslovil aj Najvyšší súd
SR v rozsudku sp. zn. 4Obdo 38/2013. Z obsahu publikovaných a nepublikovaných súdnych rozhodnutí

možno vyvodiť závery, že postihové právo poisťovne nemá povahu práva na náhradu škody, ale je to
osobitnéoriginálneprávopoisťovateľaažepostihovéprávouplatnenépoisťovateľomniejemožnéznížiť
cestou uplatneného moderačného práva v zmysle ust. § 450 Občianskeho zákonníka ani podľa § 3
Občianskeho zákonníka.

17. Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

18. Konanie v prejednávanom spore začalo pred 30. 06. 2016. Dňa 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť
zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP). Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je
ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa

§470ods.2 CSP,právneúčinkyúkonov,ktorévkonanínastalipredodňomnadobudnutiaúčinnostitohto
zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci,
popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

19. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), prejednal vec bez potreby nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 ods. 1 len v rozsahu odvolania žalobcu podľa § 379 CSP a z dôvodov
vymedzených v odvolaní žalobcu podľa § 380 ods. 1 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388
CSP zmenil, pretože neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie ani na jeho zrušenie.

20. Podľa § 388 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie ani na jeho zrušenie.

21. Odvolací súd pri rozhodovaní o podanom odvolaní vychádzal zo skutkových zistení súdu prvej
inštancie popísaných v napadnutom rozsudku, preto nebolo potrebné vykonané dokazovanie opakovať

alebo doplniť.

22. Odvolací súd sa však nestotožnil s právnym posúdením veci zo strany súdu prvej inštancie, že výkon
práva žalobcu, ktorý vyplýva z § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 423/1991 Zb., v ktorej požaduje od
žalovaného vyššiu sumu než 20 % vyplatenej sumy, je v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko existoval

„úzus“ na základe interného predpisu, ktorý tieto pravidlá upravoval a právny predchodca žalobcu sa
podľa neho aj riadil, teda že pre prípad porušenia povinnosti na strane žalovaného (zistenia požitia
alkoholických nápojov v krvi v rozsahu 0,85 ‰ alkoholu) požadoval od žalovaného 20 % vyplateného
poistného za žalovaného.

23. Podľa § 28 ods. 2 zák. č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len
zákon č. 381/2001 Z.z.), právne vzťahy vzniknuté zo zákonného poistenia zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla do 31. decembra 2001 sa spravujú podľa doterajších
právnych predpisov.

24. Podľa § 28 ods. 3 zákona č. 381/2001 Z.z., práva a povinnosti Slovenskej poisťovne, a.s., vzniknuté
zo zákonného poistenia prechádzajú 1. januára 2002 na kanceláriu. Tieto práva a povinnosti uplatňujea vykonáva v mene a na účet kancelárie Slovenská poisťovňa, a.s. Túto činnosť účtuje Slovenská
poisťovňa, a.s., oddelene od ostatnej činnosti.

25. Podľa § 1 ods. 1 druhej vety Vyhlášky č. 423/1991 Zb. Ministerstva financií Slovenskej republiky
z 30. septembra 1991, ktorou sa ustanovuje rozsah a podmienky zákonného poistenia zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v znení neskorších zmien a doplnkov (ďalej len
vyhláška č. 423/1991 Zb.), zákonné poistenie sa vzťahuje, ak táto vyhláška neustanovuje inak, na
zodpovednosť za škodu prevádzkovateľa a vodiča motorového vozidla...

26. Podľa § 3 ods. 1 vyhlášky č. 423/1991 Zb., prevádzkovateľ a vodič motorového vozidla, na ktorého sa
vzťahuje zákonné poistenie (ďalej len "poistený"), má právo, aby poisťovňa za neho nahradila v rozsahu
a vo výške podľa osobitných právnych predpisov 1) poškodeným uplatnené a preukázané nároky na
náhradu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla inému
a) na zdraví alebo usmrtením,

b) poškodením, zničením, stratou alebo odcudzením veci,
c) vznikom inej majetkovej ujmy, pokiaľ poistený za túto škodu zodpovedá podľa zákona a ak sa ďalej
neustanovuje inak.

27. Podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 423/1991 Zb., poisťovňa má právo na náhradu súm, ktoré

vyplatila z dôvodu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, proti poistenému, ktorý spôsobil
škodu úmyselne alebo po požití alkoholického nápoja, ak bol zistený v krvi obsah alkoholu vo výške nad
0,30 promile, alebo návykovej látky, alebo lieku označeného zákazom viesť motorové vozidlo.

28. Podľa § 11 ods. 5 vyhlášky č. 423/1991 Zb., výška náhrady, na ktorú poisťovni vznikne právo podľa

odsekov 1 až 4, nemôže presiahnuť úhrn súm, ktoré poisťovňa vyplatila z dôvodu poistnej udalosti.

29. Podľa § 25 vyhlášky č. 423/1991 Zb., od uplatnenia práva uvedeného v § 11, 12 a 21 môže poisťovňa
v odôvodnených prípadoch upustiť čiastočne alebo úplne. Z rovnakých dôvodov môže poisťovňa upustiť
od vymáhania súm zvýšenia poistného podľa § 19.

30. Zo spisu súdu prvej inštancie vyplýva skutkový stav tak, ako ho popísal súd prvej inštancie v
napadnutom rozsudku. Podľa zisteného skutkového stavu dňa 13. 10. 2001 po požití alkoholických
nápojov, spôsobil žalovaný dopravnú nehodu, pri ktorej utrpel zranenia T.. T. C. a jeho spolujazdec M.
C., ako posádka vozidla N.:X.., ďalej vodič vozidla M. Z. a osádka vozidla K. pričom v krvi mal v kritickej

dobe najmenej 0,85 ‰ alkoholu. Za tento skutok sa žalovaný uznal vinným rozsudkom zo dňa 16. 04.
2002. Poškodení boli odkázaní na konanie vo veciach občianskoprávnych. Rozsudkom Okresného súdu
Martin sp. zn. 10C/196/2003 bola uložená povinnosť žalovanému uhradiť spoločne s G. E. T.. C. škodu
vo výške 207 500,29 € s úrokom z omeškania zo sumy 207 500,29 € vo výške 12,5 % ročne od 22. 10.
2003 až do zaplatenia. Zároveň bola uložená povinnosť žalovanému uhradiť trovy právneho zastúpenia

úspešnému žalobcovi vo výške 10 205,27 €.

31. V konaní nebolo sporné, že žalobca uhradil za žalovaného z titulu spôsobenej škody žalovanú
sumu, teda sumu 217 705,56 €. Žalobcovi teda vzniklo v zmysle citovaného ustanovenia § 11 ods. 1
písm. a) vyhlášky č. 423/1991 Zb. právo na náhradu sumy 217 705,56 €, ktorú vyplatil z dôvodu škody

spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. Výška žalobcom uplatnenej náhrady nepresahuje úhrn
súm, ktoré žalobca (poisťovňa) vyplatil z dôvodu poistnej udalosti (§ 11 ods. 5 vyhlášky č. 423/1991
Zb.). Žalobca v danom prípade nevyužil svoje oprávnenie upustiť čiastočne alebo úplne od uplatnenia
si práva na náhradu ním vyplatenej sumy (§ 25 vyhlášky č. 423/1991 Zb.), ale požadoval náhradu celej
vyplatenej sumy 217 705, 56 € pretože toto právo mu vyplýva z citovaného ustanovenia § 11 ods. 1

písm. a) v spojení s citovaným ustanovením § 11 ods. 5 vyhlášky č. 423/1991 Zb.

32. Ak v danom prípade súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 43 541,20 € s úrokom z omeškania vo výške 5,15 % ročne od 21. 10. 2014 až
do zaplatenia a v prevyšujúce časti žalobu žalobcu zamietol dôvodiac, že v danom prípade mal

za preukázané, že existoval „úzus“ na základe interného predpisu, ktorý určoval pravidlá a právny
predchodca žalobcu sa podľa neho aj riadil, teda že pre prípad porušenia povinnosti na strane
žalovaného - zistenia požitia alkoholických nápojov v krvi v rozsahu 0,85 ‰ alkoholu požadoval od
žalovaného 20 % vyplateného poistného za žalovaného a z týchto dôvodov súhlasil súd prvej inštancies argumentáciou právnej zástupkyne žalovaného v tom smere, že výkon práva žalobcu, ktorý vyplýva
z § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 423/1991 Zb., v ktorej požaduje od žalovaného vyššiu sumu než 20
% vyplatenej sumy, je potom v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka), ide zo

strany súdu prvej inštancie o nesprávne právne posúdenie veci.

33. Z vyššie citovaných ustanovení vyhlášky č. 423/1991 Zb. vyplýva, že nárok poisťovne na náhradu
vyplatených súm podľa § 11 ods. 1 písm. a) citovanej vyhlášky je osobitným nárokom poisťovne proti
poistenému, ktorý vyplýva z poisteného pomeru (v tomto konkrétnom prípade zo zákonného poistenia

a nie z povinného zmluvného poistenia ako si mylne vyložil súd prvej inštancie). Tento nárok nie možné
stotožňovať s nárokom na náhradu škody podľa Občianskeho zákonníka. Z tohto dôvodu o náhrade
vyplatených súm vyplývajúcich z poistenia podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 423/1991 Zb. nie je
súd oprávnený aplikovať moderačné ustanovenie podľa § 450 Občianskeho zákonníka. Taktiež nie je
súd oprávnený aplikovať moderačné ustanovenie citovaného § 25 vyhlášky č. 423/1991 Zb., pretože
toto právo v zmysle citovaného ustanovenia má iba poisťovňa.

34. V zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z
občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov
iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Toto ustanovenie umožňuje súdu posúdiť vec v tom
smere, či výkon daného subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, že tomu tak nie

je, odoprieť právnu ochranu uplatňovaného práva. Aplikácia tohto ustanovenia umožňuje aj zásah do
výkonu už existujúceho práva vyplývajúceho z občianskoprávnych vzťahov, nemôže ale viesť ku vzniku,
zmene alebo zániku práv a povinností. Ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemá totiž
vlastnú priamu normatívnu platnosť - upravuje iba spôsob aplikácie a interpretácie iných ustanovení.
Nemožno vylúčiť, aby sa vzhľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu prihliadlo, hoci úplne

výnimočne, aj na okolnosti spočívajúce v osobe alebo v pomeroch účastníka, ktorý sa domáha ochrany
proti neoprávnenému zásahu. Môže však ísť len o také okolnosti, ktoré svojou závažnosťou tento
mimoriadny ohľad vyžadujú, pričom treba osobitne starostlivo dbať o to, aby ten, kto sa ich dovoláva,
sám nekonal v rozpore s dobrými mravmi a nevyžadoval ohľady neúmerné okolnostiam konkrétneho
prípadu.

35. Žalovaným akcentovaná skutočnosť, že existoval „úzus“ na základe interného predpisu, ktorý
určoval pravidlá a právny predchodca žalobcu sa podľa neho aj riadil, teda že pre prípad porušenia
povinnostinastranežalovaného -zisteniapožitiaalkoholickýchnápojovvkrvivrozsahu0,85‰alkoholu
požadoval od žalovaného 20 % vyplateného poistného za žalovaného, je v zmysle ustanovenia § 3 ods.

1 Občianskeho zákonníka neopodstatnená.

36. V danom prípade nemohol odvolací súd prehliadnuť skutočnosť, že príčinnou dopravnej nehody,
ktorú zavinil žalovaný, bola jednak jazda žalovaného pod vplyvom alkoholu (zistenie požitia
alkoholických nápojov v krvi v rozsahu 0,85 ‰ alkoholu), prejazd cez svetelnú križovatku na červenú

za súčasného prekročenia rýchlosti nie menej ako 30 km/hod (v úseku s povolenou rýchlosťou 70 km/
hod žalovaný išiel rýchlosťou viac ako 100 km/hod).

37. Ak sa v tomto konkrétnom prípade žalovaný sám konal v rozpore so zákonom, teda v rozpore s
dobrými mravmi, nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi uplatňovanie si zo strany žalobcu zákonného

nároku na náhradu súm, ktoré žalobca vyplatil z dôvodu škody spôsobenej žalovaným [§ 11 ods. 1 písm.
a) vyhlášky č. 423/1991 Zb.]

38. Je čisto na rozhodnutí žalobcu či bude aplikovať moderačné ustanovenie § 25 vyhlášky č. 423/1991
Zb. alebo nie. V danom prípade žalobca využil svoje právo na náhradu sumy 217 705,56 €, ktorá

nepresahuje úhrn súm mím vyplatených z dôvodu poistnej udalosti.

39. Pretože súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na zaplatenie len sumy 43 541,20 € s úrokom
z omeškania vo výške 5,15 % ročne od 21. 10. 2014 až do zaplatenia a odvolací súd dospel k záveru,
že odvolanie žalobcu je dôvodné, odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým

súd prvej inštancie v prevyšujúcej časti návrh zamietol (tretí výrok rozsudku) tak, že žalovaný je povinný
zaplatiť žalobcovi sumu 174 164,36 € s úrokom z omeškania vo výške 5,15 % ročne od 21. 10. 2014
až do zaplatenia, pričom aplikujúc § 232 ods. 3 druhá veta CSP určil na plnenie lehotu 30 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku.40. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené v o výroku I. tohto rozsudku.

41. Rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku nenapadnutého odvolaním (prvý výrok a druhý výrok
rozsudku), ponechal nedotknutý bez preskúmavania v zmysle § 367 ods. 2 CSP.

42. O nároku na náhradu trov konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP, podľa ktorého
ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie v spojení

s § 396 ods. 2 CSP, podľa ktorého ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu
trov konania na súde prvej inštancie v spojení s § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane
náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci a v spojení s § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorého
o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
Nakoľko rozhodnutím odvolacieho súdu konanie v prejednávanom spore končí a súčasne odvolací súd
zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie, bol odvolací súd povinný rozhodnúť o nároku na náhradu trov

celého konania. V konaní bol žalobca v celom rozsahu úspešný, keďže v konečnom dôsledku mu po
rozhodnutí odvolacieho súdu bola priznaná celá žalovaná suma 217 705,56 € vrátene príslušenstva.
Žalobcovi teda patrí náhrada trov konania v rozsahu 100 %. O samotnej výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

43. O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a

e) podpis.
(§ 127 ods. 1 CSP)

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).