Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, February 8, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 10Co/42/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8816205394
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8816205394.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a sudcov JUDr.

Jozefa Angeloviča a JUDr. Anny Ilčinovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného JUDr. Barbora Korenecová, advokátkou,
so sídlom Slnečná 765/3, 900 45 Malinove, IČO: 42 174 902, proti žalovanému: H. D., S.. XX.X.XXXX,
F. XXXX/XX, XXX XX W. S. N., o zaplatenie sumy 547,04 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Vranov nad Topľou č. k. 8Csp/8/2016-35 zo dňa 9.2.2017, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie..

Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo
„okresný súd“) žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou podanou na tamojšom súde dňa
18.07.2016 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 547,04 eur spolu so zákonným úrokom z
omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 547,04 eur od 9.6.2005 do zaplatenia a náhrady trov konania.
Podanie žaloby odôvodnil tým, že na základe Zmluvy o úvere č. XXXXXXX zo dňa 30.3.2005 žalobca,

ako veriteľ, poskytol žalovanému, ako dlžníkovi, úver vo výške 331,94 eur, ktorý sa žalovaný zaviazal
vrátiť spolu s príslušným poplatkom vo výške 215,10 eur, spolu vo výške 547,04 eur za podmienok
dohodnutých v Zmluve o úvere, a to v 8-mich mesačných splátkach po 68,38 eur, počnúc dňom
4.5.2005. V zmysle Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou
Zmluvy o úvere, sa žalobca a žalovaný dohodli, že tretina poplatku predstavuje dohodnutý úrok a dve
tretiny poplatku predstavujú náklady na vypracovanie a uzatvorenie Zmluvy o úvere spolu so všetkou
administratívou s tým spojenou. Žalobca zaslal žalovanému viacpočetné upozornenia na omeškanie

so zaplatením splátok. Na uvedené upozornenia žalovaný nereagoval. Vzhľadom na to, že žalovaný
neplnil riadne a včas svoj záväzok v zmysle dohodnutých podmienok, čím porušil dojednania predmetnej
Zmluvy o úvere a stratil výhodu splátok a dňa 9.6.2005 sa dlh stal splatným. Žalobca podal dňa
31.8.2005 trestné oznámenie na Okresné riaditeľstvo Policajného zboru Vranov nad Topľou vo veci
podozreniazospáchaniaprečinuúverovéhopodvodupodľa§222ods.1Trestnéhozákona,nakoľkomal
žalobca podozrenie, že žalovaný uzatvoril zmluvu o úvere v úmysle úver vôbec nesplácať. Uvedenému
podozreniu nasvedčovala aj skutočnosť, že odo dňa uzatvorenia zmluvy o úvere ku dňu podania

trestného oznámenia žalovaný nepoukázal v prospech predmetnej zmluvy o úvere žiadnu splátku, a to aj
napriek skutočnosti, že mal finančné prostriedky, čo vyplýva z údajov uvedených v žiadosti o úver v časti
„Mesačné príjmy a výdavky“. Žalobca má za to, že žalovaný už v čase uzatvárania zmluvy o úvere vedel,
že nebude úver splácať, čím uviedol žalobcu do omylu a spôsobil mu tým škodu. Okresný súd Vranovnad Topľou trestným rozkazom č. k. XT/XXX/XX-XX zo dňa XX.XX.XXXX, uznal žalovaného vinným
zo spáchania prečinu úverového podvodu podľa § 222 ods. 1 Trestného zákona a podľa § 288 ods. 1
Trestného poriadku odkázal žalobcu ako poškodeného so svojím nárokom na náhradu spôsobnej škody

na občianske súdne konanie. Trestný rozkaz Okresného súdu Vranov nad Topľou č. k XT/XXX/XXXX-
XX zo dňa XX.XX.XXXX, nadobudol právoplatnosť dňa XX.X.XXXX a vykonateľnosť dňa XX.X.XXXX.
Žalovaný ku dňu vyhotovenia návrhu na vydanie platobného rozkazu neuhradil žalobcovi žiadnu platbu.

3. Žalovaný sa k podanej žalobe nevyjadril.

4. Súd prvej inštancie aplikujúc ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 2,
3, 5, § 54 ods. 1, 2, § 39, § 420 ods. 1, 3, § 106 ods. 1, 2 a § 112, všetko Občianskeho zákonníka uzavrel,
že nepochybne zmluva uzavretá medzi stranami sporu je spotrebiteľskou zmluvou, a je potrebné na ňu
aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka.

5. V danej právnej veci mal súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania za preukázané,
že medzi žalobcom a žalovaným bola uzavretá zmluva o úvere dňa 30.3.2005. Na základe predmetnej
zmluvy poskytol žalobca žalovanému úver vo výške 331,94 eur, ktorý sa žalovaný zaviazal vrátiť
spolu s poplatkom vo výške 215,10 eur, spolu vo výške 547,04 eur v 8-mich mesačných splátkach
po 68,38 eur, počnúc dňom 4.5.2005. Trestným rozkazom tunajšieho súdu č. k. XT/XXX/XXXX-XX zo

dňa XX.XX.XXXX, ktorý nadobudol právoplatnosť dňom XX.X.XXXX, súd uznal žalovaného za vinného
z prečinu úverového podvodu podľa § 222 ods. 1 Trestného zákona, pričom žalobca bol odkázaný s
nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie.

6. Následne súd prvej inštancie aplikujúc ustanovenia § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 5b

zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, z úradnej moci prihliadol na oslabenie nároku žalobcu
voči spotrebiteľovi z dôvodu jeho premlčania. Ide o procesné ustanovenie, ktoré je podľa súdu prvej
inštancie, povinný súd aplikovať v čase rozhodovania o predmetnom nároku bez ohľadu na skutočnosť,
či spotrebiteľ vznesie námietku premlčania.

7. V ďalšom súd prvej inštancie poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu SR z 21.4.2015 vo veci sp. zn.
3MCdo/14/2014 a z 22.12.1983 so veci sp. zn. 5Cz/27/83.

8. K premlčaniu nároku žalobcu súd prvej inštancie uviedol, že trestný rozkaz nadobudol právoplatnosť
dňa 28.2.2007. Žalobca získal nepochybne vedomosť o osobe škodcu a rozsahu škody najneskôr

v priebehu trestného konania, v ktorom vystupoval ako poškodený s uplatneným nárokom. Po
právoplatnosti trestného rozkazu mal žalobca podľa súd prvej inštancie riadne pokračovať v uplatnenom
nároku na náhradu škody. Dobu, po ktorú bol žalobca nečinný rozhodne nemožno podľa okresného
súdu považovať za primeranú, a preto takéto konanie, resp. nečinnosť poškodeného nemožno
považovať za riadne pokračovanie v konaní. Po skončení trestného konania, odkázaním poškodeného

na občianskoprávne konanie pokračovalo plynutie premlčacej doby. Dvojročná subjektívna premlčacia
doba podľa § 112 Občianskeho zákonníka tak v predmetnej veci podľa okresného súdu začala plynúť
najneskôr dňa 1.0.2007 a uplynula dňa 1.3.2009. Keďže žalobca podal žalobu o náhradu škody na
tamojšom súde až dňa 18.7.2016, urobil tak až po uplynutí premlčacej doby. Nárok žalobcu na náhradu
škody proti žalovanému tak súd považuje za premlčaný, preto ho v celom rozsahu zamietol.

9. Pokiaľ ide o aplikáciu subjektívnej dvojročnej premlčacej doby podľa Občianskeho zákonníka, na
daný vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy, súd prvej inštancie poukazuje na to, že prednosť majú osobitné
ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú súčasťou špeciálnej právnej úpravy v oblasti spotrebiteľského
práva vrátane ustanovení § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka. Dualistický systém záväzkového

práva (dve kúpne zmluvy, dvojaká úprava premlčania, dvojaká úprava odstúpenia od zmluvy a pod.) v
našom právnom poriadku síce dlhodobo funguje, avšak niet rozumného dôvodu na skonštatovanie,
že na premlčanie v spotrebiteľsko-právnej, a teda typickej občianskoprávnej veci má dopadať právna
úprava regulujúca vzťahy v zásade medzi podnikateľmi, ak Občiansky zákonník ako kódex občianskeho
súkromného práva takúto úpravu má a je pre nepodnikateľov výhodnejšia.

10. Popretím úveru ako absolútneho obchodu sa nemôže rozumieť stav, ak súd aplikuje ustanovenie
§ 54 ods. 1 OZ, ktoré má svoj obsah a ktorým zákonodarca sledoval dôležitý cieľ v spotrebiteľských
zmluvách, bez ohľadu na typ zmluvy, teda aj v prípade absolútnych obchodov (absolútne obchody súvzťahy regulované Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov zmluvy). Zo žiadneho
ustanovenia zákona nevyplýva, že by z pôsobnosti ustanovenia § 54 ods. 1 OZ boli vylúčené niektoré
typy spotrebiteľských zmlúv. Teda ustanovenie § 54 ods. 1 OZ reguluje aj absolútne obchody.

11. V danej súvislosti okresný súd poukazuje na Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo
dňa 24. júna 2013 č. k. 4 Obdo 45/2012 podľa ktorého „ ...nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia,
ktorého sa v predmetnom konaní spotrebiteľka domáha, má svoj základ v spotrebiteľskej zmluve.
Žalobkyňa má preto postavenie spotrebiteľa, v dôsledku čoho sa na ňu vzťahuje zákonné oslobodenie

od súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 2 písm. za) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch. Dovolací
súd na margo uvedeného dodal, že pri nejednoznačnom výklade akejkoľvek problematiky týkajúcej sa
ochrany spotrebiteľa, je potrebné uprednostniť vždy ten výklad, ktorý sleduje záujem spotrebiteľa ...“.
V závere súd považuje za potrebné poukázať na skutočnosť, že v prípade, ak by aj nešlo o premlčaný
nárok, súd by musel skúmať aj požadovanú výšku škody. Predmetná spotrebiteľská zmluva zo dňa
19.11.2008, od ktorej žalobca nárok na náhradu škody odvodzuje, však nespĺňa všetky zákonom

požadované náležitosti.“

12. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP, keď žalovaný bol v
súdnom konaní úspešný v celom rozsahu, ale nakoľko sa súdneho pojednávania nezúčastnil a zo spisu
mu nevyplývajú žiadne vzniknuté trovy konania, súd mu náhradu trov konania nepriznal.

13. Proti tomuto rozsudku ako celku, podal žalobca včas odvolanie, v ktorom uviedol, že súdna
prax zhodne určila použitie Obchodného zákonníka nezávisle na dohode strán v prípade sporov
zabezpečenia záväzkov zo zmluvy o úvere (R SR 11/2001), ako aj v prípade vydania bezdôvodného
obohatenia na základe neplatnej zmluvy o úvere. Je teda podľa žalobcu nepochybné, že zmluva o úvere

sa bez ohľadu na dohodu zmluvných strán, riadi Obchodným zákonníkom (§ 261 ods. 3 písm. d)). Podľa
odvolateľa zmluvu o úvere nemožno považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle Zákona o
spotrebiteľských úveroch, a preto nie je namieste vzťahovať na ňu výlučne ustanovenia Občianskeho
zákonníka. V zmluve o úvere a Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru povinný zároveň vyhlásil,
že sa oboznámil a súhlasil s obsahom zmluvy (vrátane Všeobecných podmienok poskytnutia úveru), a

že nemá k nej žiadne výhrady a zaväzuje sa ju dodržiavať. Keďže Obchodný zákonník aplikáciu právnej
normy úpravy inštitútu spotrebiteľských zmlúv podľa žalobcu nevylučuje, ani komplexne neupravuje
osobitným spôsobom a ide o kogentné ustanovenie Občianskeho zákonníka, je nevyhnutné ju v
skutkovorelevantnýchprávnychvzťahochaplikovať,pričomniejerelevantné,čiideorelatívnyobchodný
záväzkový vzťah, absolútny obchodný záväzkový vzťah, alebo fakultatívny obchodný záväzkový vzťah.

Zákon v čase uzatvorenia zmluvy o úvere nestanovil maximálne možnú prípustnú výšku odplaty,
pričom ak záväzkový vzťah vznikol pred 1.6.2014, odplata za poskytnutie peňažných prostriedkov
spotrebiteľovi sa podľa odvolateľa riadi predpisom účinným do 31.5.2014. Znamená to, že pokiaľ bola
spotrebiteľovi poskytnutá pôžička alebo úver na základe zmluvy uzatvorenej do 31.5.2014, obmedzenie
výšky odplaty sa nebude aplikovať. Regulácia odplaty sa riadi § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, v

zmysle ktorého, ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie
odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery
v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu
spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutia peňažných prostriedkov
a lehotu splatnosti. Na peňažnom trhu boli v čase poskytnutia úveru stovky iných subjektov, ktorí

vystupovali ako veritelia pri poskytnutí úveru, pričom žalovaný uzatvoril zmluvu o úvere so žalobcom
slobodne, vážne, zrozumiteľne, nie v tiesni, ani za nápadne nevýhodných podmienok, čo potvrdil svojim
podpisom.

14. K premlčaniu nároku žalobca poukázal na ustanovenie § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka s tým,

že jeho nárok nie je premlčaný, a to z dôvodu, že Okresný súd Vranov nad Topľou trestným rozkazom
vedeným pod č. k. XT/XXX/XXXX-XX zo dňa XX.XX.XXXX, odkázal s nárokom na náhradu škody na
občianskoprávne súdne konanie. Tento trestný rozkaz nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa
XX.X.XXXX s tým, že z vyššie citovaného zákonného ustanovenia podľa žalobcu jasne vyplýva, že
uplatnený nárok nie je premlčaný. Okrem toho z ustanovení o premlčaní nároku na náhradu škody,

konkrétne § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa žalobcu jasne vyplýva, že právo na náhradu
škody sa premlčuje na desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla. Z právoplatného
a vykonateľného trestného rozkazu jasne vyplýva, že k udalosti došlo dňa XX.XX.XXXX, a teda nárok
bol uplatnený v premlčacej dobe.15. Vzhľadom na vyššie uvedené žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým, že si zároveň uplatnil náhradu trov

odvolacieho konania.

16. Žalovaný sa k podanému odvolaniu žalobcu nevyjadril.

17. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou,

v ktorej neprospech bolo rozhodnuté, a v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359 CSP,
§ 362 ods. 1 CSP), a zistení, že spĺňa náležitosti § 363 CSP, viazaný rozsahom odvolania a odvolacími
dôvodmi (§ 379 a § 380 CSP) a skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP),
prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania s verejným vyhlásením rozhodnutia a
dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

18. V predmetnom konaní je nárok žalobcu, v ktorom sa domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy
547,04 eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z tejto sumy od 9.6.2005 do zaplatenia a
náhrady trov konania. Súd prvej inštancie preskúmavaným rozsudkom žalobu zamietol po prijatí záveru,
že nárok žalobcu je premlčaný, keď trestný rozkaz, ktorým súd okrem iného uznal žalovaného vinného
zo spáchania prečinu úverového podvodu, nadobudol právoplatnosť dňa XX.X.XXXX, s tým, že žalobca

bol odkázaný s nárokom na náhradu škody na občianskoprávne konanie, kde ďalej pokračovalo plynutie
premlčacej doby. Dvojročná premlčacia doba podľa § 112 Občianskeho zákonníka tak v predmetnej veci
začala plynúť najneskôr 1.3.2007 a uplynula 1.3.2009, a keďže žalobca podal žalobu o náhradu škody
na tamojšom súde až dňa 18.7.2006, urobil tak podľa okresného súdu po uplynutí premlčacej doby.

19. Je potrebné uviesť, že žalobca si svoj nárok v tomto konaní uplatnil podľa § 420 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.
Táto všeobecná zodpovednosť vychádza zo zásady zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením
akejkoľvek právnej povinnosti. Je zodpovednosťou za zavinený protiprávny úkon. Zodpovednosť
žalovaného, žalobca odvodzoval zo skutočnosti, že trestným rozkazom Okresného súdu Vranov nad

Topľou vo veci č. k. XT/XXX/XXXX-XXX zo dňa XX.XX.XXXX, bol žalovaný uznaný vinným zo spáchania
prečinu úverového podvodu podľa § 222 ods. 1 Trestného zákona, ktorého sa dopustil tak, že od žalobcu
vylákal úver tým, že ho uviedol do omylu v otázke splnenia podmienok na poskytnutie úveru na jeho
splácanie, a tým mu spôsobil škodu. Trestný rozkaz nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa
XX.X.XXXX. Odvolací súd v danej právnej veci rešpektujúc závery právoplatného rozhodnutia v trestnej

veci konštatuje, že viazanosť odsudzujúcim rozsudkom je daná vo vzťahu ku všetkým skutočnostiam,
ktoré boli podmienkou odsúdenia žalovaného (odsúdeného), a ktoré boli zistené súdom prvej inštancie,
vrátane zistenia vzniku škody na majetku poškodeného (žalobcu) v dôsledku protiprávneho konania
odsúdeného (nález I.ÚS 269/2011). V danej veci si žalobca uplatňuje náhradu škody na základe
okolností totožných s okolnosťami, ktoré boli podstatné pre rozhodnutie v trestnom konaní, preto

rešpektujúc právny názor Ústavného súdu SR, vyslovený v náleze I.ÚS 269/2011, odvolací súd pri
rozhodovaní vychádzal zo záveru, že rozsah viazanostií všeobecného súdu rozhodnutím vydanom v
trestnom konaní pri rozhodovaní v občianskom súdnom konaní v prípadoch, v ktorých sa zákonné
znaky skutkovej podstaty trestného činu zhodujú s okolnosťami relevantnými, resp. podstatnými pre
rozhodnutie v občiansko-právnom konaní, t. j. o spáchaní trestného činu, a o tom, kto ho spáchal,

nemožno obmedziť len na závery o protiprávnom konaní, t. j, o spáchaní trestného činu, kto ho spáchal
(R 77/2011). V občiansko-súdnom konaní je súd viazaný nielen rozhodnutím súdu v trestnom konaní o
tom, že bol spáchaný trestný čin, a kto ho spáchal, ale aj právnou kvalifikáciou skutku, a tým aj formou
zavinenia, predpokladanou Trestným zákonom (2Cz 16/92 z 29.4.1992, R 35/1993). S ohľadom na
uvedené odvolací súd uzavrel, že viazanosť právoplatným rozsudkom vydaným v trestnom konaní (§

135 O.s.p., § 193 CSP), v ktorom bol žalobca s nárokom na náhradu škody odkázaný na konanie vo
veciach občianskoprávnych, zakladá právny nárok žalobcu na náhradu škody uplatnenej v tomto konaní
priamo proti žalovanému.

20. Odvolací súd vychádzajúc z výroku trestného rozkazu o vine žalovaného ako celku, s prihliadnutím

na jeho právnu a skutkovú časť, a viazaný totožnými znakmi skutkovej podstaty trestného činu, a nároku
na náhradu škody uplatnenej v tomto konaní, súhlasí s právnym záverom súdu prvej inštancie, že nárok
žalobcu je premlčaný. V tejto súvislosti žalobca v odvolaní poukazoval na nesprávny postup súdu, keď
tvrdil, že nárok na náhradu škody si uplatnil včas, v desaťročnej objektívnej premlčacej dobe.21. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa právo premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej (§ 101 až § 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Súd je

povinný na zistenú námietku premlčania vždy prihliadnuť. Podľa § 106 ods. 1, 2 cit. zákona, právo na
náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode, a o tom, kto za ňu
zodpovedá. Najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú
úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o
škodu na zdraví.

22. Pri právach na náhradu škody ustanovuje Občiansky zákonník premlčaciu dobu v § 106, a to kratšiu
subjektívnu (ods. 1), a dlhšiu objektívnu (ods. 2). Ich začiatok je upravený odlišne. Ich vzájomný vzťah
je taký, že ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí, a to aj napriek tomu, že poškodenému
ešte plynie druhá premlčacia doba. Ak napríklad odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode, a o
tom, kto za ňu zodpovedá, do uplatnenia práva na náhradu škody uplynie čas uvedený v ustanovení

§ 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a škodca v súdnom konaní vznesie námietku premlčania, právo
sa premlčiavalo, aj keď ide o škodu spôsobenú úmyselne. Neprichádza tu už do úvahy objektívna
desaťročná premlčacia doba podľa ustanovenia § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

23. Podľa ustanovenia § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo na náhradu škody sa premlčí

za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode, a o tom, kto za ňu zodpovedá. Občiansky
zákonník v tomto ustanovení viaže premlčanie práva uplynutím subjektívnej dvojročnej premlčacej doby
na podmienku vedomosti poškodeného:
a) o škode (nie iba o protiprávnom úkone, či o škodnej udalosti), ako určitej majetkovej alebo
nemajetkovej ujme, určitého druhu a rozsahu, ktorú možno objektívne vyčísliť peniazoch do takej

miery, aby poškodený mohol svoj nárok na náhradu škody uplatniť aj na súde; okamih vzniku škody,
resp. vedomosť poškodeného o škode sa pritom nemusí zhodovať s okamihom škodovej udalosti, či s
protiprávnym konaním,
b) o tom, kto za vzniknutú škodu zodpovedá, t. j. o zodpovednostnom subjekte.
Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby môže byť rozdielny vo vzťahu k vedomosti poškodeného

o škodcovi a k jeho vedomosti o škode. Pri posudzovaní otázky, kedy sa poškodený dozvedel o
tom, kto za škodu zodpovedá, treba vychádzať z preukázanej skutočnej vedomosti poškodeného o
tomto prvku (nestačí teda len možnosť dozvedieť sa o ňom). Poškodený sa dozvie o tom, kto za
škodu zodpovedá, v okamihu preukázateľného získania informácie o skutkových okolnostiach, na
základe ktorých si môže urobiť dostatočný úsudok o tom, konkrétne ktorá fyzická alebo právnická

osoba za škodu zodpovedá; v uvedenom okamihu nemusí byť daná z rozhodnutia súdu vyplývajúca
nespochybniteľná istota poškodeného o zodpovednom subjekte a jeho zodpovednosti (rozsudok NS SR
sp. zn. 1Cdo/82/2009).

24. Občiansky zákonník v § 112 upravuje prípad, keď dochádza k zastaveniu plynutia premlčacej

doby, ktorému hovoríme spočívanie premlčacej doby. Jeden z príkladov, keď dochádza k zastaveniu
plynutia premlčacej doby je, keď veriteľ uplatní v premlčacej dobe právo na súde, alebo u iného
príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje (§ 112 veta prvá Občianskeho zákonníka).
Právo je uplatnené na súde, keď je podaná žaloba, a ďalej vtedy, keď oprávnený subjekt v priebehu
prebiehajúceho súdneho, alebo iného konania, uplatní svoje subjektívne právo (napríklad právo na

náhradu škody). Podľa ustálenej judikatúry a teórie, ak dôjde k uplatneniu iba časti pohľadávky, nastáva
spočívanie premlčania iba pri tejto časti. Prípadom konania, v rámci ktorého dochádza k zastaveniu
plynutia premlčacej doby, je i tzv. adhézne konanie (§ 46 Trestného poriadku), teda konanie o nároku na
náhradu škody v rámci trestného konania. Návrh podľa platnej právnej úpravy treba podať najneskoršie
na hlavnom pojednávaní pred začatím dokazovania. Ak v trestnom konaní nedošlo k uloženiu povinnosti

nahradiť poškodenému uplatnenú náhradu škody, má poškodený možnosť uplatniť si nárok na náhradu
škody v občianskom súdnom konaní v premlčacej dobe, ktorej plynutie pokračovalo po skončení
trestného konania (R 31/1974).

25. Riadne a včasné uplatnenie znamená, že nie sú žiadne pochybnosti o uplatnenom nároku, pričom

zákon výslovne požaduje, aby boli z návrhu zrejmé dôvody a výška uplatneného nároku; stačí, ak
poškodený ako dôvod uvedie, že skutkom uvedenom v uznesení o vznesení obvinenia mu bola
spôsobená škoda, a z toho dôvodu si uplatňuje nárok na náhradu škody; pokiaľ ide o výšku nároku,
treba uviesť aspoň konkrétnu minimálnu výšku spôsobenej škody, prípadne odkázať na dokument(písomnosť), kde je výška určená (napríklad na znalecký posudok, ktorý je súčasťou spisu); nestačí
však také vyjadrenie, ktoré odkazuje na budúce vyčíslenie škody; uplatnenú minimálnu výšku škody
môže ďalej upresňovať až do doby, než sa súd na hlavnom pojednávaní (verejnom zasadnutí o

odvolaní) odoberie na záverečnú poradu, keďže na určenie výšky uplatneného nároku môže mať
vplyv dokazovanie vykonané na hlavnom pojednávaní, resp. verejnom zasadnutí o odvolaní; návrh
musí byť uplatnený voči konkrétnemu obvinenému. Za nesprávne uplatnený nárok na náhradu škody
treba považovať nárok uplatnený poškodeným napríklad v znení „budem žiadať náhradu škody v plnej
výške“, „pripojujem sa s nárokom na náhradu škody“„vznikla mi škoda vo výške....“ alebo „požadujem

náhradu škody vo výške zistenej orgánmi činnými v trestnom konaní, resp. vo výške škody spôsobenej
obvineným“ (ASPI komentár § 46 zákona č. 301/2005 Z. z.).

26. V danej veci sa o škode a o subjekte zodpovednom za vzniknutú škodu, žalobca najneskoršie
dozvedel nadobudnutím právoplatnosti trestného rozkazu, ktorým bol odkázaný so svojím nárokom na
občiansko-právne konanie, t. j. dňa XX.X.XXXX, a týmto dňom mu začala plynúť dvojročná subjektívna

lehota na uplatnenie práva na náhradu škody. Uvedeným dňom žalobca získal vedomosť o skutkových
okolnostiach týkajúcich sa vzniku škody a subjektu, ktorý za škodu zodpovedá. Táto skutočnosť nebola
ani v konaní sporná.

28. Odvolací súd zotrvávajúc na svojich vyššie uvedených záveroch o uplynutí premlčacej doby na

uplatnenie nároku, ako aj na tom, že vzájomný vzťah subjektívnej a objektívnej lehoty je taký, že ak
sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí, a to aj napriek tomu, že poškodenému ešte plynie
druhá premlčacia doba, má za to, že žalobcovi uplynula subjektívna dvojročná premlčacia doba na
podanie žaloby najneskoršie dňa 28.2.2009, a pretože za dobu odo dňa, kedy trestný rozkaz nadobudol
právoplatnosť (XX.X.XXXX), do dňa skončenia subjektívnej premlčacej doby (XX.X.XXXX), nedošlo,

a žalobca to ani netvrdil, k prerušeniu plynutia premlčacej doby, bola žaloba podaná v tejto veci dňa
15.7.2016 oneskorene, a nárok žalobcu bol už v čase podaného žalobného návrhu premlčaný.

29. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil
podľa § 387 ods. 1 CSP, keď považoval za nezbytočné vzhľadom na toto premlčanie nároku žalobcu,

zaoberať sa ďalšími odvolacími dôvodmi.

30. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP, v spojení s § 255
ods. 1 CSP, keď v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania
v plnom rozsahu s tým, že o tomto nároku rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia

(§ 262 ods. 2 CSP).

31. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu v pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie
je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí,
ak:
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca, alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca, alebo nesprávny obsadený súd,

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 430 CSP).

Dovolanie je prípustne proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky:a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená,
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.1, 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné ak:
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desať násobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania, len príslušenstvo, pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písm. a) a b).

Na určenie výšky určenie minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods. 1 je rozhodujúci deň podania

žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacoch od doručenia
rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom, alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a
čoho sa dovolateľ domáha (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je:

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá ma vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec, alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobouzaloženou,alebozriadenounaochranuspotrebiteľa,osobouoprávnenounazastupovaniepodľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a ochrane pred diskrimináciou, alebo odborovou organizáciou, a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 1, 2 CSP).

Rozsah v akom sa rozhodnutie napadá môže dovolateľ rozšíriť, len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).