Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 15, 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/310/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5108218258
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Turza

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5108218258.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.JozefaTurzuačlenov

senátu JUDr. Jána Burika a JUDr. Ladislava Mejstríka, v spore žalobcu: P E R E X, a. s., IČO: 00 685
313, so sídlom v Bratislave, Trnavská cesta 39/A, zastúpeného JUDr. Marekom Ogurčákom, advokátom,
so sídlom advokátskej kancelárie LEGAL PROFESSIONALS, s.r.o., v Bratislave, ul. Sartorisova č. 12,
IČO: 36 857 998, proti žalovanému: Ing. I. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom F., R. D. XX/XX, zastúpenému
Advokátskou kanceláriou JUDr. Milan Chovanec, s.r.o., so sídlom Žilina, ul. V. Tvrdého č. 17, IČO: 36
436 640, v konaní o zaplatenie 16.596,96 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu v Žiline č.k. 8C/209/2008-238 zo dňa 23.11.2016, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v časti, ktorou uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 16.596,96
Eur s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne z uvedenej sumy od 09.02.2007 do zaplatenia, všetko
do 15 dní od právoplatnosti rozsudku, p o t v r d z u j e , vrátane nároku žalobcu na náhradu trov konania
od žalovaného.

Rozsudok súdu prvej inštancie v časti, v ktorej žalobu vo zvyšnej časti zamietol, odvolaním
nenapadnutej, ponecháva n e d o t k n u t ý .

Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi
16.596,96 Eur s úrokom z omeškania 9,5 % ročne z uvedenej sumy od 09.02.2007 do zaplatenia, II.
vo zvyšnej časti žalobu o zaplatenie 1.394,14 Eur spolu s úrokom z omeškania 9 % ročne z uvedenej
sumy od 09.02.2007 do zaplatenia zamietol a III. žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu
trov konania. Sumu 16.596,96 Eur zaviazal žalovaného zaplatiť podľa ust. § 450 ods. 1, 2 OZ z
titulu vydania bezdôvodného obohatenia z právneho dôvodu, ktorý odpadol v spojitosti so zrušením

právoplatného rozsudku Okresného súdu Žilina sp.zn. 2C/1885/1999 zo dňa 23. mája 2003, ktorým
bol žalobca zaviazaný zaplatiť žalovanému z titulu ochrany osobnosti 500.000,00 Sk (16.596,96 Eur)
a trovy konania - zaplatený súdny poplatok vo výške 42.000,00 Sk (1.394,14 Eur) a trovy právneho
zastúpenia vo výške 60.756,00 Sk (2.016,93 Eur). Aj keď odvolanie proti uvedenému rozsudku bolo
uznesením Krajského súdu Žilina sp.z. 23Co/415/2004 zo dňa 30.11.2004 odmietnuté a tak isto bolo
odmietnuté následne aj dovolanie žalobcu uznesením Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Cdo/100/2005 zo
dňa 01.08.2005, na základe nálezu Ústavného súdu SR II.ÚS 249/05 z 18.01.2006 bolo rozhodnutie

dovolacieho súdu zrušené a následne tento rozsudkom sp.zn. 1Cdo/146/2006 z 24.08.2006 zrušil
uznesenie krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, na základe čoho krajský súd uznesením
sp.zn. 7Co/48/2006 zo dňa 19.12.2007 zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu taktiež vrátil na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie. O nároku žalovaného titulom ochrany osobnosti bolo napokonrozsudkom Okresného súdu Žilina č.k. 27C/67/2008-563 zo dňa 07. mája 2015 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Žiline č.k. 11Co/126/2016-611 z 19.04.2016 rozhodnuté tak, že právo žalovaného
na ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy nebolo dané a jeho žaloba bola preto zamietnutá.

Plnenie žalobcu žalovanému dňa 31.05.2015 mal preukázané z výtlačku peňažných operácií z daného
dňa a následne aj výpisu z účtu Tatra banky, a.s. s výslovným potvrdením banky z 21.11.2016 o
vykonaní prevodu, pričom tento skutkový stav nepriamo vyplynul aj z prvého písomného vyjadrenia
žalovaného z 21.08.2008. Neprihliadol na námietku premlčania žalovaného, podľa ktorej premlčacia
doba začala plynúť doručením nálezu Ústavného súdu SR žalobcovi. Pri povahe sporu, kedy sa o

práve medzi stranami rozhodlo právoplatným rozsudkom Okresného súdu Žilina sp.zn. 2C/1885/1999
zo dňa 23.05.2003, na základe ktorého žalobca žalovanému plnil, nemohol žalobca vedieť, že došlo
k bezdôvodnému obohateniu (§ 107 ods. 1 OZ). Rozhodovacia činnosť dovolacieho súdu o podanom
dovolaní, resp. ústavného súdu o podanej ústavnej sťažnosti boli rozhodnutia o špecifických právach
procesného charakteru účastníkov súdneho konania (či odvolanie proti prvostupňovému rozsudku bolo
podané včas), ale neboli samotné zrušením rozsudku súdu prvého stupňa vo veci, na základe ktorého

sa plnilo. Preto bol nadbytočný návrh na doplnenie dokazovania pripojením spisu ústavného súdu za
účelom zistenia dátumu doručenia rozhodnutia ústavného nálezu žalobcovi. Žalobu zamietol v časti, v
ktorej sa na základe prednesu na pojednávaní 13.07.2016 žalobca domáhal navyše zaplatenia 1.394,14
Eur (42.000,00 Sk) spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne z uvedenej sumy od 09.02.2007
do zaplatenia z titulu rozsudkom Okresného súdu Žilina sp.zn. 2C/1885/1999 zo dňa 23.05.2003

priznaných a zaplatených trov konania a to vzhľadom na vznesenú námietku premlčania žalovaným.
Premlčacia lehota začala plynúť od doručenia, resp. nadobudnutím právoplatnosti uznesenia Krajského
súdu Žilina sp.zn. 7Co/48/2006 z 19.12.2007, ktorým zrušil rozsudok okresného súdu a prakticky najskôr
od vydania tohto uznesenia (ktorého si žalobca bol vedomý najneskôr v čase vypracovania svojej výzvy
žalovanému z 22.01.2007) začala plynúť subjektívna dvojročná lehota podľa ust. § 107 ods. 1 OZ, ktorá

podaním pôvodnej žaloby na zaplatenie 500.000,00 Sk (16.596,96 Eur) prerušená nebola a v čase
zmeny žaloby na pojednávaní 13.07.2016 už uplynula. Neprihliadol na argument žalobcu, že vzniklo
úmyselné bezdôvodné obohatenie žalovaného, ktoré sa preto nemohlo premlčať v 10-ročnej premlčacej
dobe, keďže plnenie poskytol sám žalobca v dôsledku v tom čase vydaného právoplatného rozsudku
a s dôverou v takto vydaný rozsudok sa riadil aj žalovaný. Na uvedenom nič nemení ani námietka

žalovaného, že uznesenie o zmene žaloby zo dňa 16.08.2016 nezodpovedá doslovne podaniu zo
06.06.2016, lebo uznesenie odkazovalo na prednes žalobcu na pojednávaní 13.07.2016. Aj keď podanie
malo byť písomné, mal za to, že žalobcovi stále svedčí dispozičná právomoc s predmetom konania,
pričom spísaním daného návrhu na zmenu žaloby mu dal súd písomnú formu. Úrok z omeškania priznal
žalobcovi podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia Vlády č. 87/1995

Zb. od 09.02.2007 v súvislosti s jeho výzvou z 22.01.2007, doporučene zaslanou žalovanému, keď už
žalovaný v omeškaní bol. Nárok na náhradu trov priznal žalobcovi podľa § 255 ods. 1, 2 CSP vzhľadom
na jeho úspech vo vysoko prevažujúcej miere vo výške 92 %, pri ktorej miere neúspechu bola pomerne
zanedbateľná.

2. Proti výroku I., III. uvedeného rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný z
dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d/, h/ CSP a žiadal ho zmeniť tak, že žaloba bude zamietnutá a
jemu priznané trovy prvostupňového a odvolacieho konania, resp. ak by odvolací súd došiel k záveru, že
bezdôvodné obohatenie vzniklo právoplatnosťou nového konečného rozhodnutia vo veci samej, zmeniť
ho tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 16.596,96 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9 %

ročne z uvedenej sumy od 09.04.2016 do zaplatenia a rozhodnúť, že žiaden z účastníkov nemá nárok
na náhradu trov konania vzhľadom na pomer úspešnosti istina a úroky. Mal za to, že rozhodujúcou
skutočnosťou pre posúdenie premlčania je termín, od ktorého sa žalobca dozvedel, že žalovanému
vzniklo bezdôvodné obohatenie, keď titulom uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia
má byť nález Ústavného súdu SR II.ÚS 249/05 zo dňa 18.01.2006, ktorý bol účastníkom doručený

28.04.2006. Z obsahu nálezu muselo byť žalobcovi nesporné, že zaplatením 500.000,00 Sk 31.01.2005
mu vzniklo bezdôvodné obohatenie a v čase podania žaloby, t.j. 21.07.2008 bol už nárok žalobcu
na vydanie bezdôvodného obohatenia premlčaný, z dôvodu ktorého vzniesol námietku premlčania.
Súd prvej inštancie námietku premlčania nesprávne neakceptoval, keď za rozhodujúci termín, od
ktorého začína plynúť premlčacia lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia, ustálil nadobudnutie

právoplatnosti uznesenia Krajského súdu v Žiline sp.zn. 2C/1885/1999 zo dňa 23.05.2003. Súčasne
nesprávne určil dobu, za ktorú má žalobca nárok na zaplatenie úroku z omeškania, keďže s poukazom
na uznesenie NS SR zo dňa 23.11.2011 sp.zn. 5Mcdo/17/2009 vzniká nárok na zaplatenie úroku z
omeškania až právoplatnosťou nového konečného rozhodnutia vo veci samej, t.j. rozsudku Okresnéhosúdu Žilina č.k. 27C/67/2008-563 zo dňa 07.05.2015 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline
sp.zn. 11Co/126/2016 zo dňa 19.04.2016, ktorým bolo rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdené.
Doba, od ktorej má žalobca nárok na úrok z omeškania, by mala začať plynúť najneskôr dňom doručenia

tohto rozhodnutia žalovanému. Podanie právneho zástupcu žalobcu zo dňa 06.06.2016, doručené súdu
09.06.2016, ktorým navrhol zmenu návrhu na začatie konania, nie je totožné s uznesením Okresného
súdu Žilina č.k. 8C/209/2008-156 zo dňa 16.08.2016, ktorým bola pripustená zmena žaloby, pričom
uvedené uznesenie bolo vydané za účinnosti Civilného sporového poriadku, pričom v uznesení sa
uvádza, že 13.07.2016 žalobca navrhoval súdu pripustiť zmenu žaloby v znení, ako je uvedená vo

výrokovej časti rozhodnutia. Z uznesenia vyplýva, že žalobca zmenu žaloby nenavrhoval písomne,
nakoľko ju predniesol na pojednávaní 13.07.2016, a teda si nesplnil povinnosť vyplývajúcu mu z ust.
§ 125 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 123 ods. 1, 2 CSP, a preto súd nemal o takejto zmene rozhodnúť
jej pripustením, keďže sa vyžadovala písomná forma. Návrh na zmenu žaloby zo dňa 06.06.2016,
resp. prednesením na pojednávaní 13.07.2016, bol podaný po uplynutí zákonnej premlčacej doby na
vydanie bezdôvodného obohatenia, a preto je premlčaný, preto proti aj týmto nárokom vzniesol námietku

premlčania. Ďalšiu vadu konania videl v tom, že v rozpore so zásadou kontradiktórnosti konania vyzval
súd žalobcu na predloženie dôkazu o zaplatení žalovanej sumy a za tým účelom odročil pojednávanie,
pričom pokiaľ by takto neupozornil žalobcu na jeho dôkaznú núdzu, bol by musel žalobu zamietnuť.
Aj keď súd správne konštatuje, že žalobca nebol úspešný v rozsahu 100 %, ničím neodôvodňuje,
prečo sa pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania odchýlil od ust. § 255 ods. 1, 2 CSP,

pričom nezohľadnil ani skutočnosť, že niektoré trovy konania zavinil žalobca (§ 256 ods. 2 CSP). Na
pojednávaní 09.11.2016 upozornil, že v dôsledku nepreukázania nároku žalobca požiadal o odročenie
pojednávania za účelom predloženia dôkazu o úhrade žalovanej sumy, pričom konanie začalo žalobou
zo dňa 09.07.2008 a dôkaz bol predložený až na výzvu súdu pred posledným pojednávaním 23.11.2016.
Preto súd mal priznať žalovanému nárok na náhradu trov konania za účasť na odročenom pojednávaní

a naopak nepriznať tento úkon žalobcovi. V týchto krokoch súdu možno vidieť dôvod na postup podľa §
257 CSP a nepriznanie nároku na náhradu trov konania žiadnemu z účastníkov.

3. Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiadal rozhodnutie súdu prvej
inštancie ako vecne správne potvrdiť. Poukázal na to, že v čase podania žaloby rozhodnutie Okresného

súdu Žilina č.k. 2C/1885/99-142 zo dňa 23.05.2003 neexistovalo, nebolo pre strany súdneho sporu,
ani súd, ani žiadnu inú osobu platné ani záväzné, pričom pred podaním žaloby opakovane žiadal
žalovaného o vrátenie žalovanej sumy s príslušenstvom, avšak tento tak doposiaľ neučinil. Konanie o
žalobe žalobcu na ochranu osobnosti bolo právoplatne skončené rozsudkom sp.zn. 27C/67/2008 zo
dňa 07.05.2015, ktorým boli nároky žalobcu na ochranu osobnosti zamietnuté, potvrdeným rozsudkom

Krajského súdu Žilina sp.zn. 11Co/126/2016 zo dňa 19.04.2016. Žalovanému uhradil 31.01.2005 sumu
500.000,00 Sk titulom náhrady nemajetkovej ujmy a sumu 42.000,00 Sk titulom súdneho poplatku
na základe právoplatného rozsudku OS Žilina č.k. 2C/1885/99-142 zo dňa 23. mája 2003. Tento
rozsudok bol zároveň právnym titulom, na základe ktorého mal žalovaný vo svojej držbe uvedené
sumy. Nálezom Ústavného súdu SR ani rozsudkom NS SR nedošlo k meritórnemu prejednaniu veci

v súvislosti s nárokom na ochranu osobnosti žalovaného, ale tieto súdy riešili výlučne len otázky,
ktoré spadali do ich vecnej príslušnosti, teda v prípade ústavného súdu rozhodnutie o porušení/
neporušení ústavného práva sťažovateľa, t.j. žalobcu a v prípade najvyššieho súdu rozhodnutie o
mimoriadnom opravnom prostriedku žalobcu v podanom dovolaní. Rozhodnutie Okresného súdu Žilina
bolo právoplatné, vykonateľné a rozhodnutiami súdov vyššieho stupňa nedotknuté až do okamihu

rozhodnutia KS Žilina zo dňa 19.12.2007 sp.zn. 7Co/48/2006. Keďže ÚS SR ani NS SR nemohli
rozhodnúť o nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, nemohla začať plynúť ani
premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia a až po jeho zrušení vznikla žalovanému
povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie žalobcovi, nakoľko prestal existovať právny titul, na základe
ktorého mu boli žalované sumy vyplatené. Namietaná vada konania neexistuje, pretože civilné sporové

konanie je založené na zásade ústnosti, a teda na úkonoch, ktoré realizujú sporové strany najmä v
konaní pred súdom na nariadenom ústnom pojednávaní. Písomné podanie na súd nastupuje v prípade,
ak sporová strana komunikuje so súdom mimo nariadeného ústneho pojednávania. Žalobca preto mohol
v rámci ústneho pojednávania v konaní pred súdom formulovať svoje úkony, a to v rámci svojich
prednesov na ústnom pojednávaní, pričom na pojednávaní boli prítomní zástupcovia obidvoch strán,

a preto žalovaný mal prostredníctvom svojho právneho zástupcu možnosť vyjadriť sa k navrhovanej
zmenežalobnéhonávrhu.Nebolaporušenáanizásadakontradiktórnostikonania,pretožežalobcapodal
žalobu voči žalovanému 21.07.2008, v ktorej tvrdil, že mu uhradil sumu 542.000,00 Sk na základe
právoplatného rozsudku okresného súdu, pričom žiadal vrátenie tejto sumy zo strany žalovaného akobezdôvodného obohatenia, pričom predložil ako dôkaz výzvy na vydanie bezdôvodného obohatenia
a rovnako doklad, z ktorého vyplýva zrealizovanie úhrady žalobcom žalovanému. V priebehu celého
konania žalovaný ani jedenkrát nerozporoval uhradenie tejto sumy ani jej výšky a neuviedol, že by túto

sumu od neho neprijal, alebo že by mu nebola ním uhradená. Voči jasným, zrozumiteľným tvrdeniam
obsiahnutým v žalobe a dokladom predloženým sa nijako nebránil. Z uvedeného dôvodu mal za to, že
táto skutočnosť (výška uhradenej sumy) je medzi stranami nesporná a nie je ju potrebné ako nespornú
preukazovať (§ 151 ods. 1 CSP). Ďalšie doklady týkajúce sa úhrady žalovanej sumy boli do spisu
založené hneď po tom, ako sa žalovaný snažil spochybniť na pojednávaní 19.11.2016 dovtedy nespornú

skutočnosť. Žalovaného opätovne opakovane vyzýval na vydanie bezdôvodného obohatenia, t.j. vyvinul
maximálne úsilie, aby nedošlo k súdnemu sporu, pričom žalovaný doposiaľ odmieta vydať bezdôvodné
obohatenie, a teda spôsobil, že mu vznikli trovy konania. Trovy z dôvodu odročenia pojednávania
konaného 09.11.2016 by neboli vznikli, ak by žalovaný bol svoje tvrdenia o tom, že mu nebola žalobcom
uhradená žalovaná suma, predniesol kedykoľvek od roku 2008, alebo v rámci ktoréhokoľvek písomného
podania doručeného súdu a žalobcovi. Z uvedeného dôvodu nemal na pojednávaní k dispozícii dôkaz o

tom, že žalobca žalovanému túto sumu uhradil. Z dôvodu tejto obštrukcie bolo pojednávanie odročené
za účelom predloženia dokladu, že žalovaná suma bola žalovanému bezhotovostným prevodom na
jeho bankový účet uhradená, t.j. nad rámec dokladu už sa nachádzajúceho v spise, pričom žalovanému
muselo byť zjavné, že žalovaná suma mu bola riadne uhradená.

4. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu nevyjadril.

5. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP) preskúmal vec v rozsahu vymedzenom v podanom odvolaní
(§ 379, § 380 ods. 1 CSP) a postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP odvolaním
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti podľa ust. § 387 ods. 1 CSP

ako vecne správny potvrdil. V časti odvolaním nenapadnutej ponechal rozsudok súdu prvej inštancie
nedotknutý.

6. Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho spisového materiálu a
vyhodnotením toho, čo uviedol v rámci odvolacieho konania žalobca, konštatuje, že súd prvej inštancie

vo veci samej v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci a vykonal potrebné
dokazovanie a následne dospel k správnym skutkovým a právnym záverom. V tomto smere sa
odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto prípade
nie je potrebné opakovať (§ 387 ods. 2 CSP), keďže ani žalobca vo svojom odvolaní neuviedol
žiadne skutočnosti, s ktorými by sa prvoinštančný súd nevysporiadal a ktoré by boli spôsobilé inak

vyhodnotiť zistený skutkový stav a prijaté právne závery. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah
medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na
strane druhej.

7. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia k odvolacím námietkam žalovaného krajský

súd dopĺňa, že základ a výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (tzv. materiálna satisfakcia)
určuje iba súd konštitutívnym rozhodnutím (len týmto okamihom vzniká záväzok) a to podľa kritérií
ustanovených v § 13 ods. 3 OZ nezávisle od výšky náhrady žiadanej navrhovateľom. Zrušenie
právoplatného rozsudku majúceho konštitutívne účinky (akov tomto prípade) zakladá samo osebe právo
na vydanie bezdôvodného obohatenia, na rozdiel od zrušenia právoplatného rozhodnutia deklaratórnej

povahy, ktoré nezakladá bez ďalšieho právo strany v konaní na vrátenie poskytnutého plnenia, pretože
rozhodujúce je, či právny dôvod plnenia spočíval na reálne existujúcom hmotno-právnom základe (I.ÚS
18/2016). Správny bol teda právny názor súdu prvej inštancie, že nedošlo k premlčaniu uplatneného
nároku vzhľadom k tomu, že premlčacia doba začala plynúť od zrušenia rozsudku Okresného súdu
sp.zn. 2C/1885/1999 zo dňa 23.05.2003 uznesením Krajského súdu Žilina sp.zn. 7Co/48/2006 zo dňa

19.12.2006, keďže žaloba bola podaná v rámci plynutia subjektívnej premlčacej doby 21.07.2008 (§ 107
ods. 1 OZ) v rámci plynutia objektívnej premlčacej doby (§ 107 ods. 2 OZ). Žalovaný napriek tomu, že
po uvedenom zrušení rozsudku súdu prvej inštancie bol žalobcom vyzvaný na vydanie bezdôvodného
obohatenia výzvou zo dňa 22.01.2007 so stanovenou lehotou splatnosti, tak neučinil, a preto žalobcovi
podľa § 517 ods. 2 OZ vznikol aj nárok na úrok z omeškania od ním požadovaného 09.02.2007 do

zaplatenia.

8. K ďalšej odvolacej námietke žalovaného krajský súd dopĺňa, že pripustenie zmeny žaloby nie na
základe písomného, ale ústneho podania žalobcu na pojednávaní dňa 13.07.2016, nie je takou vadoukonania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolanie proti rozsudku o tej
časti nároku, ktorá bola uznesením pripustená, t.j. o nárok na zaplatenie 1.394,14 Eur s príslušenstvom
z titulu trov pôvodného konania, nebolo podané a v tejto časti rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť,

t.j. v tejto časti bol uplatnený nárok žalobcu z dôvodu premlčania právoplatne zamietnutý a predmetom
odvolacieho prieskumu bol len nárok na zaplatenie sumy 16.596,96 Eur s príslušenstvom.
K ďalšej odvolacej námietke žalovaného krajský súd dopĺňa, že z obsahu zápisnice z pojednávania
09.11.2016, ktorá je verejnou listinou, a teda potvrdzuje pravdivosť toho, čo sa v nej uvádza (§ 99 ods.
1, § 205 CSP) vyplýva, že žalobca nežiadal o odročenie pojednávania z dôvodu, že žalovaný až na

ňom (resp. vo svojom podaní zo 07.11.2016) začal popierať dovtedy od začatia konania (21.07.2008)
nesporné tvrdenia žalobcu o zaplatení žalovanej sumy, ako aj doklad (operácie na účtoch) preukazujúci
platbu, keďže ju vo svojej evidencii neeviduje a uvedený doklad, keďže sa jedná o internú evidenciu,
platbu nepreukazuje. Vzhľadom na uvedené nie je naplnený obsah ustanovenia § 181 ods. 4 CSP
a žalobca takto vzniknuté trovy neznáša (§ 181 ods. 5, § 256 ods. 2 CSP), keď navyše z listiny
predloženej na ďalšom pojednávaní vyplynula pravdivosť tvrdení žalobcu, ako aj skutočnosti uvedenej v

ňom predloženom listinnom dôkaze, z ktorého dôvodu v uvedenom v žiadnom prípade nemožno vidieť
dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by náhrada trov konania nemala byť žalobcovi priznaná (§
257 CSP).

9. Vychádzajúc aj z uvedených skutočností, vysporiadajúc sa s podstatnými tvrdeniami žalovaným

uvedenými v odvolaní, krajský súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil, vrátane
trov konania podľa ust. § 255 ods. 1, 2 CSP, pri rozhodovaní o ktorých bola správne podľa obsahu
použitá vzhľadom na neexistenciu právnej úpravy nepatrného neúspechu v spore analógia ustanovenia
§ 142 ods. 3 OSP (čl. 4 CSP).

10. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust.
§ 255 CSP a nárok na ich náhradu vzhľadom na plný úspech žalobcu v odvolaní mu priznal v plnom
rozsahu.

11. Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote 2

mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval
v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného
uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).