Uznesenie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 5. marec 2012

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 8Er/3/2005

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2105200307
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 03. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Matej Kačurek
ECLI: ECLI:SK:OSTT:2012:2105200307.2

Uznesenie

Okresný súd Trnava v právnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava,
IČO: 35 807 598, zast. JUDr. Martinom Máčajom, advokátom, so sídlom Trnavská cesta 70, 821 02
Bratislava proti povinnému U. M., O.. X.X.XXXX, V. B. X/X, XXX XX Š., vykonávanej súdnym exekútorom
Mgr. Vladimír Cipár, so sídlom Vazovova 9, 811 07 Bratislava, pre vymoženie sumy 537,74 EUR s
príslušenstvom a trov exekúcie takto

r o z h o d o l :

Súd exekúciu z a s t a v u j e .

o d ô v o d n e n i e :

PoverenímOkresnéhosúduTrnavač.5207 032707zodňa30.01.2006bolsúdnyexekútorMgr.Vladimír
Cipár, so sídlom Vazovova 9, 811 07 Bratislava poverený vykonaním exekúcie v prospech oprávneného
na základe vykonateľného rozhodnutia - notárskej zápisnice Notárskeho úradu JUDr. Jarmily Kováčovej
so sídlom v Bratislave, č.k. N 2790/2004, Nz 74364/2004 zo dňa 10.10.2004.

Podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku druhá veta, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj
na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená
osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici
s vykonateľnosťou súhlasila.

Predmetom exekučného titulu - vykonateľnej notárskej zápisnice č. N 2790/2004, Nz 74364/2004 bolo
vyhlásenie povinného o uznaní právneho záväzku a súhlase s exekúciou podľa § 41 ods. 2 Exekučného
poriadku.

Primárny právny vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe Zmluvy o úvere č. 1460105 uzatvorenej
dňa 07.04.2004 (ďalej len „Zmluva o úvere“), ktorú povinný riadne a včas neplnil. V predmetnej

zmluve povinný pre prípad neplnenia si zmluvných podmienok (a to najmä nesplatenia úveru a
jeho príslušenstva) splnomocnil advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice ako
exekučného titulu, t.j. aby v jeho mene uznal záväzok vyplývajúci zo Zmluvy o úvere tak, aby
sa predmetná notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia. Takáto
notárska zápisnica mala teda obsahovať aj údaj o skutočnej časti nesplateného záväzku zo Zmluvy
úvere (t.j. dosial neznámu čiastku, o ktorej ani nebolo známe, či v budúcnosti vznikne) a súhlas

povinného s vykonateľnosťou tejto notárskej zápisnice. Na dôvažok v bode č. 07 Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy o úvere, povinný vyhlasuje, že
žiadnym konaním neznemožní veriteľovi zabezpečenie svojho záväzku spísaním notárskej zápisnice
ako exekučného titulu, t.j. de facto sa povinný zaviazal toto plnomocenstvo počas trvania zmluvy
nevypovedať.

Súd sa pri skúmaní notárskej zápisnice zaoberal najmä otázkou, či je exekučný súd oprávnený vykonať
preskúmanie exekučného titulu z hmotnoprávneho hľadiska, t.j. preskúmať konkrétne okolnosti, ktorépredchádzali vyhotoveniu exekučného titulu. Ak by mal totiž exekučný súd vykonať preskúmanie veci
spôsobom, akým koná civilný súd v občianskoprávnom konaní, muselo by byť takéto oprávnenie
v zákone výslovne uvedené, inak by takéto preskúmanie išlo nad rámec preskúmania formálnej a

materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu.

Zákon nerozlišuje medzi exekučnými titulmi z toho hľadiska, či mu predchádzalo alebo nepredchádzalo
preskúmanie veci súdom z hľadiska hmotného práva, v tomto zmysle notárska zápisnica ako
vykonateľný exekučný titul požíva rovnakú súdnu ochranu, aká sa poskytuje vykonateľnému rozhodnutiu

súdu(vynímajúcsúdrozhodcovskývzmyslepríslušnýchustanovení).Vtejtosúvislostivšaktrebacitovať
časť nálezu Ústavného súdu I. ÚS 5/2000 v ktorom je výslovne uvedené, že by nebolo možné pripustiť
exekúciu na základe exekučnej notárskej zápisnice, a to najmä s ohľadom na jej mimosúdny spôsob
vzniku, vtedy, ak by sa ňou mohli porušiť také princípy zákonnej alebo ústavnej hodnoty, na ktorých treba
bezpodmienečne trvať. V takomto prípade je teda možné nepriznať oprávnenej osobe právo na súdnu
ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy. V iných prípadoch by však bolo preskúmanie súladu exekučného

titulu ako prvku prameniaceho v úniovom práve so zákonom súdom posudzované ako jednoznačné
prekročenie právomocí slovenského súdu a samo o sebe by bolo porušením práva EÚ.

V prípade, že takýto výklad aplikujeme na prípad možného zastavenia exekúcie realizovanej na
základe absolútne neplatného exekučného titulu (notárskej zápisnice), má tunajší súd za to, že

takýmto postupom nebude nielen nijakým spôsobom ohrozená následná vymožiteľnosť nároku, ktorý je
predmetom exekúcie, ale bude tak i zachované právo na súdnu ochranu oprávneného v zmysle čl. 46
ods. 1 Ústavy (oprávnený totiž môže svoj nárok v zmysle príslušných procesných ustanovení uplatniť v
riadnom občiansko-súdnom konaní). Navyše, právo na súdnu ochranu v zmysle uvedeného ustanovenia
bude týmto uznesením priznané i povinnému, ktorý bude mať taktiež právo obhájiť existenciu či

výšku svojho záväzku. Doterajší právny stav neposkytoval dostatok možností právnej a ani súdnej
ochrany povinnému, naopak, okolnosti, za ktorých bola spísaná Notárska zápisnica ako podklad pre
výkon exekúcie, bola v ostrom rozpore so zákonnými ustanoveniami týkajúcich sa najmä základných
predpokladov zastúpenia a v konečnom dôsledku tak bolo povinnému odňaté i právo na súdnu ochranu v
zmysle § 46 ods. 1 Ústavy, čo je už samo o sebe dostatočným dôvodom pre aplikáciu vyššie uvedeného

postupu, t.j. možnosti preskúmania exekučného titulu.

Takýto právny názor v prípade preskúmania notárskych zápisníc potvrdzuje aj nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky II. ÚS 498/2010, v zmysle ktorého je exekučný súd oprávnený exekučný titul
preskúmavať aj z hľadiska príslušných hmotnoprávnych zákonných ustanovení, t.j. nielen z procesného

hľadiska.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného, súd sa zaoberal otázkou opodstatnenosti exekučného konania a
otázkou, či exekučný titul, ktorý bol podkladom na vykonanie exekúcie, naozaj spĺňa všetky zákonom
predpísané náležitosti stanovené pre takýto právny úkon a v neposlednom rade, či je tento exekučný titul

platný a vykonateľný. Predmetom skúmania tunajšieho súdu bolo najmä oprávnenie Splnomocnenca
zastúpiť povinného pri spísaní notárskej zápisnice.

Tunajší súd dospel k záveru, že splnomocnenie udelené povinným Splnomocnencovi priamo v Zmluve
o úvere je neplatné, a to z nasledovných dôvodov:

Toto splnomocnenie na uznanie dlhu bolo povinným udelené Splnomocnencovi ešte v čase, keď ich
dlh z omeškania neexistoval, t.j. povinný sa vopred vzdal svojho práva na uznanie či neuznanie dlhu v
čase, keď ešte nemal vedomosť o jeho prípadnom vzniku ani o jeho výške, takže toto splnomocnenie
bolo neurčité a všeobecné. Povinnému bolo totiž odňaté právo namietať výšku uznaného dlhu v čase

uznania, pretože neistý záväzok v budúcnosti nie je dostatočne určitý a určiteľný, navyše nemožno
ani predpokladať, či vôbec určité právne významné okolnosti vôbec v budúcnosti nastanú. Takéto
splnomocnenie nemôže byť platné, pretože nie je z neho možné zistiť konkrétny rozsah oprávnení, ktoré
znehoSplnomocnencovivyplývajúanásledneposúdiť,čikonalSplnomocnenecvmenesplnomocniteľa
v medziach udeleného oprávnenia, či tým vznikli práva a povinnosti priamo splnomocniteľovi alebo či

Splnomocnenec prekročil svoje oprávnenie vyplývajúce z plnomocenstva. Naopak, splnomocnenie je
koncipované tak, že vytvára veľmi široký priestor pre konanie a právne úkony Splnomocnenca.Zastúpenie treťou osobou by mohlo byť v zmysle zákona akceptovateľné v takýchto prípadoch len
v prípade zastúpenia advokátom v zmysle § 25 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, čo však v
žiadnom prípade nemožno aplikovať na daný prípad, a to najmä z dôvodu rozporu záujmov, t.j. zjavnej

skutočnosti, že Splnomocnenec nemal v zmysle Zmluvy o úvere konať v záujme povinného, skôr
naopak, jeho zastúpením sa malo zabezpečiť silnejšie postavenie oprávneného ako veriteľa a okamžitá
vymožiteľnosť jeho pohľadávky bez toho, aby sa o tom povinný čo i len dozvedel. Súd je toho názoru,
že pri inštitúte takej právnej sily ako je vykonateľná notárska zápisnica je nutné bezpodmienečne zaistiť
taký právny stav, pri ktorom je nepochybné, že s uznaním dlhu povinný/dlžník naozaj súhlasil a bol si

vedomý všetkých právnych následkov s tým spojených.

V zmysle bodu 18. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou
Zmluvy o úvere, sa obidve zmluvné strany dohodli v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, že
všetky ich právne vzťahy vyplývajúce zo Zmluvy uzatvorenej v zmysle § 497 Obchodného zákonníka sa
budú spravovať Obchodným zákonníkom. Odhliadnuc od skutočnosti, že obsah zmluvy možno už na

prvý pohľad jasne identifikovať ako spotrebiteľský, exekučný súd žiadnym spôsobom neprekročil svoju
právomoc a nepreskúmaval samotnú Zmluvu o úvere a nároky z nej plynúce, naopak, zaoberal sa iba
otázkou platnosti plnomocenstva v nej obsiahnutého, t.j. otázkou vykonateľnosti Notárskej zápisnice.

V zmysle § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka, právne vzťahy uvedené v odseku 1 (postavenie

podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním) sa
spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia
sa podľa predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa
podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon.

V zmysle odseku 2 Obchodného zákonníka je vzťah k Občianskemu zákonníku založený na zásade
subsidiarity a na zásade lex specialis derogat legi generali (osobitný zákon ruší všeobecný zákon). To
znamená, že ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa ustanovení Obchodného zákonníka, riešia sa
podľa ustanovení Občianskeho zákonníka (resp. podľa predpisov občianskeho práva v širšom zmysle).
Ide tu teda o vzťah osobitného (Obchodný zákonník) a všeobecného (Občiansky zákonník) predpisu.

Aj v prípade posúdenia platnosti plnomocenstva zakomponovaného priamo v Zmluve o úvere je nutné
použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka, pretože daná otázka nie je vôbec predmetom úpravy
Obchodného zákonníka.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného, plnomocenstvo udelené Splnomocnencovi zjavne nerešpektuje
zákonnú podmienku uvedenú v § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorej zastupovať iného
nemôže ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Ako vyplýva z vyššie uvedeného,
je zrejmé, že v tomto prípade Splnomocnenec (resp. jeho splnomocnenec na základe substitučného
plnomocenstva) v skutočnosti nehájil záujmy povinného, ktorý ho na uznanie dlhu splnomocnil, ale

oprávneného. Uznanie dlhu formou notárskej zápisnice je totiž jednoznačne zabezpečujúcim inštitútom
pre oprávneného, pričom jeho postavenie ako veriteľa je jeho spísaním zjavne posilnené na úkor
povinného - dlžníka, ktorý týmto právnym úkonom stráca možnosť dovolať sa svojich práv na súde,
naopak, veriteľ môže ihneď pristúpiť k uplatneniu svojich práv prostredníctvom exekúcie, aj keby nebola
v skutočnosti opodstatnená.

Splnomocnenec dlžníka má naopak chrániť záujem dlžníka/povinného v súvislosti s návratnosťou úveru
do budúcna a nie uzatvárať za dlžníka/povinného notársku zápisnicu s uznaním dlhu a vyhlasovať, že
súhlasí s exekúciou na uspokojenie pohľadávky veriteľa/oprávneného.

Exekučný súd žiadnym spôsobom nespochybňuje možnosť dať sa pri spísaní notárskej zápisnice
zastúpiť v zmysle § 31 Občianskeho zákonníka a vyvolať tak, aj konaním splnomocnenej osoby, účinky
zamýšľané v § 41 ods. 2 Exekučného poriadku. Súd má však za to, že plnomocenstvo udelené
Splnomocnencovi túto osobu neoprávňovalo na spísanie Notárskej zápisnice v znení ako bola spísaná.
Okrem toho je splnomocnenie tejto osoby na vykonanie takéhoto úkonu v ostrom rozpore s § 22 ods.

2 Občianskeho zákonníka, nakoľko splnomocnená osoba zjavne nekonala v záujme povinného, skôr
naopak.Zákonnou úpravou zastúpenia zákonodarca jednoznačne sledoval právnu ochranu zastúpených osôb,
ktoré sa dajú zastúpiť nimi zvoleným zástupcom. Právne úkony urobené osobami, ktoré nespĺňajú
podmienky upravené v § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, sú v zmysle Občianskeho zákonníka

absolútne neplatné a to bez ohľadu na skutočnosť, že o tom účastníci právneho úkonu (v tomto prípade
povinný) vedeli.

Tento právny názor potvrdzuje aj skutočnosť, že pri uzatváraní Zmluvy o úvere povinný nemal žiadnu
možnosť výberu zástupcu/splnomocnenca, pretože zo Zmluvy o úvere je zrejmé, že pri jej vyhotovení

bola použitá predtlač vyhotovená oprávneným, v ktorej už bola osoba Splnomocnenca určená bez
akejkoľvek možnosti zmeny, vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru bolo dokonca uvedené,
že povinný de facto túto plnú moc nemôže až do zániku záväzku splnením odvolať, čo je v ostrom
rozpore s ust. § 33b ods. 3 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého sa splnomocniteľ nemôže platne
vzdať práva plnomocenstvo kedykoľvek odvolať.

V zmysle nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 329/2010 udelenie takéhoto
plnomocenstva povinným nerešpektuje základný predpoklad jeho udelenia a to, ako už bolo uvedené
vyššie, že splnomocnenec bude presadzovať a brániť záujem povinného ako aj slobodnú voľbu pri
voľbe svojho splnomocnenca. Pri jedinej možnej variante konkrétneho mena zástupcu vyplývajúcej a
zakomponovanej priamo do predtlače už vopred pripravenej Zmluvy o úvere, nemožno o slobodnej vôli

povinného vôbec hovoriť.

Z dôvodov vyššie uvedených má súd jednoznačne za to, že dohoda o plnomocenstve je absolútne
neplatná. Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona a pôsobí voči každému,
takžekaždýsajejmôžedovolať.Naabsolútnuneplatnosťprihliadasúdajbeznávrhu(exoffo).Absolútna

neplatnosť sa nemôže napraviť dodatočným schválením a nemôže byť konvalidovaná ani dodatočným
odpadnutím dôvodu neplatnosti. Plnenie, ku ktorému došlo z absolútne neplatného právneho úkonu
zakladá bezdôvodné obohatenie. Absolútna neplatnosť právneho úkonu sa nepremlčuje.

Pri zohľadnení príslušných ustanovení Obchodného zákonníka o uznaní záväzku súd jednoznačne

dospel k záveru, že predmetné plnomocenstvo nespĺňa dokonca ani požiadavku v zmysle § 323 ods. 1
Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého môže byť uznaný iba v čase uznania existujúci určitý, čo do
výšky, záväzok, pričom v čase udelenia splnomocnenia povinným nebolo a ani nemohlo byť jasné, či v
budúcnosti povinnému z tohto úveru vznikne dlh a v akej výške (II. ÚS 498/2010).

Notárska zápisnica, ktorú exekučný poriadok za exekučný titul považuje, je verejná listina, ktorá vznikla
mimosúdnou cestou, ale jej formálne i obsahové náležitosti sú vymedzené zákonom, t.j. zákon č.
323/1992 Z.z. o notároch a notárskej činnosti (ďalej len „Notársky poriadok“) a samotný Exekučný
poriadok. V tejto súvislosti možno poukázať na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS
5/2000 zo dňa 13.07.2000, v ktorom Ústavný súd okrem iného riešil aj čiastkovú otázku, čo musí spĺňať

notárska zápisnica, aby bola spôsobilým exekučnými titulom. Ústavný súd vyslovil, že rozdiel medzi
uznaním dlhu, resp. záväzkom podľa hmotného práva a notárskou zápisnicou obsahujúcou právny
záväzok v zmysle § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, teda uznaním dlhu v procesnom zmysle, je v
dvoch náležitostiach. V prípade notárskej zápisnice nemôže ísť predovšetkým o jednoduchý písomný
právny úkon, ale o písomný právny úkon v kvalifikovanej forme. Okrem toho notárska zápisnica musí

obsahovať výslovný súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou právneho záväzku, čo priamo vyplýva
aj zo samotného ustanovenia § 41 ods. 2 Exekučného poriadku. Práve tento súhlas povinného s
vykonateľnosťou notárskej zápisnice je jej najdôležitejšou náležitosťou ako exekučného titulu, až tento
prejav vôle povinného robí z notárskej zápisnice verejnú listinu spôsobilú na nútený výkon povinnosti
uvedenej v jej obsahu. Uvedeným prejavom vôle povinného sa teda završuje vznik exekučného titulu,

výlučne v dôsledku tohto právneho úkonu povinného, ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel procesnej
povahy, sa z notárskej zápisnice stáva exekučný titul, ktorému zákon priznáva rovnaké právne účinky
aké priznáva vykonateľnému rozhodnutiu súdu.

Z uvedeného vyplýva, že prejav vôle povinného, ktorý zakladá takýto významný právny inštitút, nemôže

byť nijakým spôsobom spochybnený. Pri spísaní exekučného titulu, t.j. predmetnej Notárskej zápisnice,
nebol povinný prítomný, naopak, o spísaní Notárskej zápisnice nemusel byť ani upovedomený, tobôž o
jej obsahu či konkrétne o výške uznaného dlhu. Vychádzajúc z vyššie preukázanej neplatnosti plnej moci
udelenej Splnomocnencovi možno konštatovať, že Notárska zápisnica nespĺňa formálne a materiálnepodmienky exekučného titulu, pretože bola spísaná neoprávnenou osobou a teda neobsahuje záväzok
povinného a už vôbec nie jeho vyhlásenie o súhlase s jej vykonateľnosťou. V prípade, že je neplatné
splnomocnenie, na základe ktorého bola spísaná Notárska zápisnica, tak ani táto nemôže byť platná,

a teda neexistuje spôsobilý exekučný titul. Súd má za to, že táto Notárska zápisnica ako exekučný titul
je absolútne neplatná.

Absolútna neplatnosť dohody o plnomocenstve má teda za následok, že Splnomocnenec nemohol
zastupovaťpovinnéhoprispisovaníNotárskejzápisniceakoexekučnéhotituluatedaNotárskazápisnica

neobsahuje jednu z materiálnych podmienok vykonateľnosti a to súhlas povinného s vykonateľnosťou
a teda nie je exekučným titulom. Ak teda z neplatne udeleného plnomocenstva nevyplynuli právne
účinky pre povinného, v mene ktorého “konal“ Splnomocnenec, predložená Notárska zápisnica nemôže
byť exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého
vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

Exekučný titul, ktorým bola v tomto prípade Notárska zápisnica, teda nie je spôsobilým exekučným
titulom v zmysle požiadavky § 41 ods. 2 Exekučného poriadku.

Práve platný a vykonateľný exekučný titul je predpokladom na vedenie exekúcie. Každý exekučný titul,
na podklade ktorého sa navrhuje exekúcia, musí súd podrobiť preskúmaniu v rozsahu ustanovenom

zákonom. Rozsah prieskumnej činnosti je obmedzený na to, či je exekučný titul vydaný orgánom
oprávneným na jeho vydanie, či je exekučný titul materiálne a formálne vykonateľný a či sú oprávnený
a povinný vecne legitimovaní, príp. spôsobilí byť účastníkmi exekučného konania. Súd môže takisto v
tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (t.j. v každom štádiu konania na
návrhúčastníkakonaniaalebobeznávrhu)avprípadezistenia,ženiesúsplnenépodmienkymateriálnej

alebo formálnej vykonateľnosti, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť ( II.ÚS 498/2010).

V tomto zmysle je koncipované aj ust. § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku ako dôvod zastavenia
exekúcie, ktorý zahŕňa i prípad, kedy sa exekúcia vôbec nemala začať, keďže rozhodnutie nebolo
vykonateľné a v čase rozhodovania o zastavení exekúcie stále vykonateľné nie je. Tunajší súd v tejto

súvislosti poukazuje na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára
2007 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 uviedol, že súdna exekúcia môže byť nariadená len na
základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Najvyšší súd sa ďalej vyjadril, že
ak bude exekúcia podľa exekučného titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne
nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.

Odmietnutie takéhoto exekučného titulu, resp. zastavenie exekúcie vykonávanej na podklade notárskej
zápisnice, ktorá bola spísaná za účasti neoprávnenej osoby nie je zásahom do vlastníckeho práva
oprávneného a ani nie je nijakým spôsobom upreté jeho právo na majetok, resp. právo na ochranu
majetku zakotvené v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ľudských právach a základných

slobodách(III.ÚS329/2010).Zastavenímexekúcieniejeznemožnenéplnenievprospechoprávneného,
ktorý ma ešte stále dostatok zákonných možností na uplatnenie svojich práv vyplývajúcich zo Zmluvy
o úvere. Exekučný súd totiž týmto uznesením žiadnym spôsobom nepreskúmava samotnú Zmluvu
o úvere, nároky z ktorej môžu byť predmetom samostatného súdneho konania. Platnosť Zmluvy o
úvere nie je týmto uznesením nijakým spôsobom dotknutá a jej posúdenie nie je ani pre rozhodovanie

tunajšieho súdu relevantné, posudzovaná bola len platnosť, resp. vykonateľnosť Notárskej zápisnice,
ktorou bol uznaný záväzok povinného zo Zmluvy o úvere. Uvedené zjavne nebráni oprávnenému
domáhať sa na príslušnom súde podľa platných právnych procesných predpisov vydania rozhodnutia
znejúceho na plnenie dlžnej peňažnej sumy v zmysle Zmluvy o úvere a v prípade úspechu v konaní aj
práva súdom priznanú pohľadávku exekučne vymáhať (III. ÚS 329/2010).

Právny názor tunajšieho súdu obsiahnutý v tomto uznesení je vyjadrením ustálenej judikatúry Ústavného
súdu Slovenskej republiky, ktorý sa jednoznačne vyslovil, že plnomocenstvo obsiahnuté priamo v
úverovej zmluve vo forme a obsahu, v akej bolo obsiahnuté v prípade zmluvného vzťahu oprávneného
a povinného, je jednoznačne neplatné a zakladá tak dôvod na zastavenie exekúcie, či už v zmysle § 57

ods. 1 písm. a) alebo § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku ( II. ÚS 498/2010 zo dňa 25.11.2010,
III. ÚS 329/2010 zo dňa 21.9.2010, III. ÚS 294/2010 zo dňa 25.10.2010).

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, súd exekúciu zastaví na návrh alebo aj bez návrhu.Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, súd môže zastaviť exekúciu aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení
tohto alebo osobitného zákona.

Podľa § 57 ods. 1 písm. a) exekúciu súd zastaví, ak sa začala a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo
vykonateľným. Vykonateľnosť exekučného titulu predstavuje materiálny podklad exekúcie, conditio
sine qua non začatia a priebehu exekučného konania. Ak exekučný súd v ktoromkoľvek štádiu na
návrh či bez návrhu zistí, že rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom, sa dosiaľ nestalo vykonateľným,

exekúciu musí zastaviť. Tento dôvod zastavenia exekúcie sa vzťahuje iba na prípady, ak rozhodnutie
vôbec nenadobudlo vykonateľnosť, a napriek tomu sa začalo exekučné konanie. Túto skutočnosť môže
exekučný súd zistiť najskôr v štádiu vydávania poverenia, ale prakticky je to možné v ktoromkoľvek
štádiu exekučného konania. Táto skutočnosť vyplýva aj z povinnosti súdu vyplývajúcej už z citovaného §
58 ods. 1 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého má súd povinnosť počas celého exekučného konania
skúmať zákonnosť exekúcie a v prípade, že zistí dôvod jej neprípustnosti, musí ju ex offo zastaviť.

Exekučný súd má teda právo preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom nielen v štádiu konania
pred udelením poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, ale aj kedykoľvek v priebehu exekučného
konania. Takýto právny názor zastáva aj Ústavný súd, ktorý v náleze II. ÚS 498/2010 ustanovuje, že
právny predpis, resp. jeho jednotlivé ustanovenia je potrebné vykladať v súlade s celkovým účelom
právneho predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach, nie izolovane - oprávnenie exekučného súdu

kedykoľvek preskúmavať prípustnosť exekúcie (teda nielen pred vydaním poverenia) plne korešponduje
so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44
ods. 2 Exekučného poriadku.

V súlade s vyššie uvedeným, a to najmä z dôvodu absolútnej neplatnosti notárskej zápisnice ako

exekučného titulu, t.j. jej nespôsobilosti a nepoužiteľnosti ako exekučného titulu v exekučnom konaní
z dôvodu, že nenastala jej vykonateľnosť, súd exekúciu v zmysle § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného
poriadku zastavuje. Exekučný súd totiž dospel k záveru, že exekučné konanie sa začalo bez toho, aby
sa exekučný titul stal vykonateľným.

S ohľadom na naliehavý právny záujem povinného z dôvodu odstránenia rizík spojených s vedením
neprípustnej exekúcie, súd rozhodne o trovách osobitným uznesením.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na súde, proti
rozhodnutiu ktorého smeruje.

Vodvolanísamápoprivšeobecnýchnáležitostiach(§42ods.3O.s.p.) uviesť,protiktorémurozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávne a čoho sa odvolateľ domáha.