Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 20, 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14CoPr/1/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6113222510
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Snopčoková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6113222510.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Snopčokovej a

sudcov JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Márie Podhorovej, v právnej veci žalobcu: X. X., nar. XX. XX.
XXXX, trvale bytom B. K. XXX/X, S. proti žalovanému: STD DONIVO, odštepný závod Banská Bystrica,
so sídlom Zvolenská cesta 165, Banská Bystrica, IČO: 31 678 343, v konaní právne zastúpený AK
NOVIKMEC, s. r. o., Advokátska kancelária, so sídlom Rázusova 125, Vranov nad Topľou, IČO: 36 868
701, o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru a náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného
pomeru, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 20Cpr/5/2013 - 244 zo
dňa 24. 11. 2016 v spojení s dopĺňacím rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 20Cpr/5/2013

- 288 zo dňa 21. 09. 2017, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolanie žalobcu proti výroku rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 20Cpr/5/2013 - 244
zo dňa 24. 11. 2016, ktorým súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom náhrady mzdy z
neplatného skončenia pracovného pomeru sumu 997,20 Eur brutto v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti
rozhodnutia, o d m i e t a .

II. Dopĺňací rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 20Cpr/5/2013 - 288 zo dňa 21. 09. 2017

p o t v r d z u j e .

III. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica, č. k. 20Cpr/5/2013 - 244 zo dňa 24. 11. 2016
vo výroku o trovách konania z r u š u j e a v tejto časti rozsudok v r a c i a súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodoval o uplatnenom nároku, ktorým sa
žalobca domáhal náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za obdobie od 17. 08.
2013 - 22. 01. 2014 vo výške 2.274,49 Eur, pričom súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovanému

uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru
sumu 997,20 brutto v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia (výrok I.). O trovách konania
rozhodol tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania podľa úspechu v konaní (výrok II.).
Proti tomuto rozsudku žalobca podal odvolanie, pričom odvolací súd po predložení veci na rozhodnutie
o podanom odvolaní žalobcu bez meritórneho rozhodnutia vo veci vrátil dňa 19. 07. 2017 spis súdu prvej
inštancie na rozhodnutie podľa § 225 CMP, keďže odvolací súd preskúmaním veci zistil, že súd prvej
inštancie nerozhodol o celom uplatnenom nároku žalobcu. Súd prvej inštancie následne postupom v

zmysle § 225 CSP rozhodol dopĺňacím rozsudkom tak, že súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol.

2. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k názoru, že žaloba žalobcu, ktorou
sa domáhal náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru je dôvodná čo do sumy 997,20Eur brutto a v prevyšujúcej časti uplatnený nárok žalobcu dôvodný nie je. Súd v odôvodnení rozsudku
poukázal na to, že v konaní nebolo sporné, že zo strany žalovaného došlo k neplatnému skončeniu
pracovného pomeru, o ktorom súd rozhodol rozsudkom č. k. 20Cpr/5/2013 - 63 zo dňa 21. 01. 2014,

ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 25. 03. 2014. Žalobca oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní
listom zo dňa 17. 08. 2013. V konaní bolo zistené, že do práce u žalovaného žalobca nastúpil dňa 22. 01.
2014 a práca mu bola pridelená dňa 29. 01. 2014. U žalovaného prácu vykonával do mája 2014, kedy
s ním bol okamžite skončený pracovný pomer a na Okresnom súde Banská Bystrica prebieha ďalšie
konanie o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. Súd v konaní výsluchom žalobcu

zistil, že od skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe bol zamestnaný, vykonával práce pre
iné subjekty a od októbra 2013 až do januára 2014 vykonával prácu vodiča medzinárodnej kamiónovej
prepravy pre spoločnosť G. S., s. r. o., kde skúšobná doba mu skončila dňa 14. 01. 2014, s touto
spoločnosťou bol tiež v súdnom spore. Súd žalobe žalobcu vyhovel v časti a priznal mu náhradu mzdy z
neplatného skončenia pracovného pomeru za obdobie od 17. 08. 2013 do 17. 10. 2013 vo výške 997,20
Eur brutto, vychádzajúc zo znaleckého posudku, ktorý v konaní nerozporoval ani žalobca ani žalovaný

a v prevyšujúcej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol. Žalovaný uznal nárok žalobcu na náhradu mzdy
za priznané obdobie. Súd mal za to, že žalovaný umožnil žalobcovi pokračovať v práci, poukázal na
to, že žalovaný uviedol, že prácu pre žalobcu mal a žalobca prácu mohol vykonávať, avšak žalobca
úmyselne ignoroval výzvy zo strany žalovaného, stránil sa kontaktu so žalovaným, čo nasvedčuje tomu,
že nemal záujem vykonávať naďalej práce podľa pracovnej zmluvy pre žalovaného. Odo dňa 12. 08.

2013nebolmožnýkontaktsožalobcom,ktorývrátilžalovanémuslužobnýtelefónikreditnúkartu.Najeho
súkromné číslo ho nebolo možné kontaktovať z dôvodu, že osoba, ktorá predmetný telefón obsluhovala
sa prezentovala ako osoba odlišná od žalobcu a z jej odpovedí je zrejmé, že sa žalobca stránil kontaktu
so žalovaným, aby mohol popierať doručenie oznámenia podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce. Zároveň v
konaní bola preukázaná SMS správa ako výzva na nástup do zamestnania, čo svedčí o tom, že úmyslom

žalobcu bolo vytvoriť stav, že nemá vedomosť o možnosti nástupu do práce. Z Manuálu vodiča MKD
ako vnútorného predpisu zamestnávateľa bolo zistené, že každý je povinný nahlásiť zmenu kontaktného
telefónneho čísla, žalobca takto nekonal napriek tomu, že oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom
zamestnávaní. V konaní bola predložená písomná výzva, ktorou bolo preukázané, že žalovaný žalobcu
vyzval písomne na nástup do práce, zásielka bola doručovaná doporučene s dátumom 30.10. 2013.

Súd poukázal na to, že žalobca v konaní vypovedal, že na uvedenej zásielke je jeho podpis, dátum 18.
11. 2013, zásielku podpísal, nechal však bežať predĺženú úložnú lehotu, neprevzal ju, pretože nevedel,
čo zásielka obsahuje. Táto skutočnosť svedčí o tom, že žalobca nemal záujem nastúpiť do práce u
žalovaného, pričom v tom čase vykonával práce vodiča kamiónovej dopravy pre spoločnosť G., bol
tam v skúšobnej dobe. Súd poukázal na to, že nie je dôležité čo obsahuje zásielka, ale je povinnosťou

toho, komu je určená, aby zásielku prevzal, alebo ak ju nemieni prevziať, aby odmietol jej prevzatie.
Dôvod tvrdený žalobcom, že zásielku neprevzal z dôvodu, že sa potreboval poradiť, lebo nevedel,
čoho sa zásielka týka, nemožno akceptovať. Žalobca zároveň v konaní potvrdil, že jeho súkromný
telefón používala jeho priateľka, od ktorej mal vedomosť, že mu tam chodia SMS správy od žalovaného.
Vypovedal, že v tom čase bol však zamestnaný v inej spoločnosti a 4 týždne bol v zahraničí a týždeň

doma. Súd pri priznaní náhrady mzdy prihliadol na skutočnosť, že žalobca bol napriek tomu, že oznámil
žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní v riadnom pracovnom pomere v inej spoločnosti. Ako
žalobca uviedol, už od augusta 2013 v podstate až do januára 2014, vykonával rovnakú prácu ako u
žalovaného s tým, že jeho mzda bola 650 Eur brutto. Pokiaľ poukázal na skutočnosť, že bol s inou
spoločnosťou v súdnom spore a nebola mu vyplácaná mzda, toto jeho tvrdenie sa nezakladá na pravde,

pretože táto mu bola vyplatená v rámci mimosúdnej dohody. Súd ustálil, že je pravdou, že žalobca
nemoholanivykonávaťpráceužalovanéhovzhľadomktomu,žebolvriadnompracovnompomerevinej
spoločnosti a prácu mohol začať vykonávať až v januári 2014, kedy s ním bol u iného zamestnávateľa
skončený pracovný pomer v skúšobnej dobe. Z týchto dôvodov súd priznal žalobcovi nárok len za
obdobie od 17. 08. 2013 do 17. 10. 2013, čo v konaní sporné nebolo. O trovách konania súd rozhodol

s poukazom na ustanovenie § 262 ods. 1 CSP, pričom uviedol, že predmetom žaloby bola náhrada
mzdy, ktorú požadoval žalobca podľa znaleckého posudku vo výške 2.274,49 Eur brutto. Vyhovené bolo
žalobe v časti a priznaná bola suma 997,20 Eur. Zároveň súd v odôvodnení uviedol, že o výške trov
rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej podľa § 262 ods. 2 CSP.
Dopĺňacím rozsudkom č. k. 20Cpr/5/2013 - 288 zo dňa 21. 09. 2017 súd žalobu v prevyšujúcej časti

zamietol postupujúc podľa § 225 ods. 1 - 3 CSP, pričom v odôvodnení poukázal na to, že z dôvodu, že
súd nerozhodol o časti predmetu konania, keď žalobca sa domáhal náhrady mzdy vo výške 2274,49
Eur a súd priznal žalobcovi nárok vo výške 997,20 Eur brutto, mal súd návrh vo zvyšku zamietnuť. Súd
nerozhodol v rozsudku o časti, keď nepriznal žalobcovi celý uplatnený nárok, ale len vo výške 997,20Eur za obdobie od 17. 08. 2013 do 17. 10. 2013 a mal za to, že mu prislúcha len nárok na náhradu mzdy
za priznané obdobie, čo odôvodnil v rozsudku zo dňa 24. 11. 2016 v bode 22.

3. Proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 20Cpr/5/2013 - 244 zo dňa 24. 11. 2016, ako
aj proti dopĺňaciemu rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 20Cpr/5/2013 - 288 zo dňa 21.
09. 2017 v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca. V odvolaní proti rozsudku Okresného
súdu Banská Bystrica, č. k. 20Cpr/5/2013 - 244 zo dňa 24. 11. 2016 žalobca namietol, že rozhodnutie
súdu má vady, je v rozpore so zákonom č. 311/2011 Z. z. a súd dospel k nesprávnym skutkovým

zisteniam. Súd na pojednávaní dňa 21. 01. 2014 rozhodol o neplatnosti skončenia pracovného pomeru
zo strany zamestnávateľa. Zamestnávateľ je povinný vyzvať zamestnanca, aby opäť nastúpil do práce.
Zamestnávateľ dňa 22. 01. 2014 zamestnancovi nepridelil žiadnu prácu, tú mu pridelil až 29. 01.
2014 a to i napriek tomu, že podľa vyjadrenia žalovaného prácu pre zamestnanca mal odo dňa 17.
08. 2013, t. j. odo dňa oznámenia zamestnanca o trvaní na pracovnej zmluvy zamestnávateľovi.
Poukázal na ustanovenie § 79 ods. 2 Zákonníka práca, podľa ktorého, ak celkový čas, za ktorý

by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrady mzdy presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť
zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu, za čas prevýšujúci 12 mesiacov primerane znížiť, príp.
vôbec nepriznať, pričom poukazoval na to, že tak môže súd urobiť len na žiadosť zamestnávateľa a len
nadhranicupresahujúcu12mesiacov.Zamestnávateľvkonanínežiadal,abysúdznižovalnáhradumzdy
zamestnancovi, doba posudzovanej náhrady mzdy neprevyšuje dobu 12 mesiacov, t. j. za obdobie od

17. 08. 2013 do 22. 01. 2014, nebolo dôvodné súdom skúmať, či zamestnanec mal akýkoľvek iný príjem,
aleboinúprácupočasobdobianepresahujúceho12mesiacov.Rozhodnutiesúdupriznaťzamestnancovi
náhradu mzdy len v období od 17. 08. 2013 do 17. 10. 2013 vo výške 997,20 Eur brutto je podľa
žalobcu nezákonné a rozhodnutie súdu má vadu. Náhrada mzdy nemá charakter ekvivalentu mzdy,
ale má charakter satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne sankcie voči zamestnávateľovi. K výzve

zamestnávateľa na nástup do práce uviedol, že táto písomnosť zamestnávateľa musela byť doručená
zamestnancovi do vlastných rúk (nie telefonicky). Zásielka zamestnávateľa pod číslom X. XXXXXXXXX
S. zo dňa 30. 10. 2013 nebola doručovaná do vlastných rúk zamestnanca, ale bola zasielaná len
ako doporučený list. V odvolaní uviedol, že listová zásielka, ktorú súd popisuje a považuje vo svojom
odôvodnení za Výzvu zamestnancovi na nástup do práce od zamestnávateľa zo dňa 17. 10. 2013,

nebola výzvou na nástup do práce. Súd nesprávne identifikoval skutkový stav, súd dôkaz nevykonal.
Poukázal na to, že listová zásielka predložená súdu od zamestnávateľa doručovaná žalobcovi poštovým
podnikom dňa 30. 10. 2013, o ktorú sa súd vo svojom rozhodnutí opieral, je otvorená listová obálka.
Žalovaný tvrdí, že sa mu jeho listová zásielka zo dňa 17. 10. 2013 vrátila od poštového podniku ako
neprevzatá zásielka, podľa jeho tvrdenia malo ísť údajne o výzvu zamestnancovi na nástup do práce, z

akého dôvodu listovú zásielku žalovaný otváral, ak by bola výzva k nástupu do práce skutočne obsahom
listovej zásielky? Je isté, že žalovaný obsah zásielky vymenil, pretože nemal dôvod listovú zásielku
otvárať, ak by skutočne obsahovala výzvu nástupu do práce. Súd dôkaz otvorenia a preukázania
obsahu listovej zásielky nevykonal. V ďalšom poukazoval na to, že právny zástupca žalovaného sa
nezúčastňoval na pojednávaniach, žalovaný si mal svoje námietky a dôkazy uplatňovať na štyroch

pojednávaniachokresnéhosúdu,akbytakétonámietkyadôkazyvtomčaseexistovali,žalovanýpodáva
odvolania účelovo, vykonštruoval si údajnú výzvu nástupu do práce a bol si žalovaný istý rozhodnutím
krajského súdu. Žalovaný koná účelovo v rozpore s dobrými mravmi a nezákonne. Po opätovnom
nástupe do práce bol nútený voči zamestnávateľovi podať trestné oznámenie podľa § 49 ods. 1 písm.
d) zákona č. 372/1990 Zb. Voči zamestnávateľovi je vedené trestné konanie na Okresnom riaditeľstve

PZ Topoľčany podľa § 60 ods. 3 písm. d) zákona č. 372/1990 Zb. Zo strany žalobcu sú na žalovaného
podané ďalšie dve súdne žaloby v súvislosti s pracovným pomerom na Okresnom súde Banská Bystrica
pod spisovými označeniami 9Cpr/4/2015, 14Cpr/2/2015. Navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnuté
rozhodnutie Okresného súdu č. k. 20 Cpr/5/2013 - 244 zo dňa 24. 11. 2016 a prvotné rozhodnutie
Okresného súdu Banská Bystrica, č. k. 20 Cpr/5/2013 - 198 zo dňa 14. 01. 2016 potvrdil.

4. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že žalobca podané odvolanie
odôvodňuje odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP tým, že súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Ako dôvod odvolania žalobca
neuvádza nesprávne právne posúdenie veci, ako ani iný dôvod uvedený ustanovení § 365 CSP.

Odvolací súd je viazaný odvolacími dôvodmi, je oprávnený podané odvolanie posudzovať len s ohľadom
na nesprávne zistený skutkový stav. Podľa žalovaného sa súd dostatočne vysporiadal so všetkými
predloženými dôkazmi, na základe ktorých dospel k správnym skutkovým zisteniam. Počas celého
konania uvádzali, že žalobca cielenými vopred uváženými krokmi po tom, čo mu žalovaný doručilneplatné skončenie pracovného pomeru úmyselne vyvolával dojem „nevedomosti“ o výzve na nástup
do zamestnania, pričom sa rovnako stránil akéhokoľvek kontaktu z jeho strany. Takémuto konaniu
zo strany žalobcu nie je možné poskytnúť právnu ochranu, keďže sa jedná o porušenie základnej

zásady pracovného práva uvedenej v čl. 2 Zákonníka práce. V časti odvolania A a B je zrejmé, že
žalobca nesúhlasí s právnym posúdením skutočnosti, že náhrada mzdy z titulu neplatného skončenia
pracovného pomeru mu patrí len za obdobie od 17. 08. 2013 do 17. 10. 2013, ale trvá na tom, že
súd je oprávnený túto náhrady mzdy nepriznať len za obdobie, ktoré presahuje 12 mesiacov. Keďže v
danom prípade sa jedná len o právne posúdenie veci, ktoré odvolateľ neuvádza ako odvolací dôvod,

odvolací súd nie je oprávnený túto skutočnosť posudzovať a v rozhodovaní by sa týmito odvolacími
dôvodmi nemal zaoberať. Napriek tomu, žalovaný poukázal na právny názor odvolacieho súdu, ktorý
vyjadril v uznesení zo dňa 24. 08. 2016, sp. zn. 14Cpr/3/2016, kde uviedol, že pokiaľ žalobca počas
doby pri neplatnom skončení pracovného pomeru vykonával prácu u iného zamestnávateľa jedná sa
o prekážku v práci na jeho strane, počas trvania ktorej mu táto náhrada mzdy nepatrí, s poukazom na
rozhodnutie NS SR sp. zn. Cdo/204/2009 a nález Ústavného súdu SR sp. zn. III ÚS/36/2010, na ktoré v

celom rozsahu odkazuje. S tvrdením žalobcu o povinnosti doručovať výzvu na nástup do zamestnania
do vlastných rúk nesúhlasí, „do vlastných rúk“ je zamestnávateľ povinný doručovať len písomnosti,
ktoré sa týkajú „vzniku, zmeny a skončenia pracovného pomeru.“ Výzva na nástup do zamestnania
však žiadnym takýmto dokumentom nie je. Postup predpokladaný žalobcom by nepomerne sťažoval
komunikáciu medzi zamestnanci a zamestnávateľmi aj v bežných veciach, ktoré často krát vyžadujú

flexibilnejšiu komunikáciu v rámci plnenia pracovných úloh. Tak, ako pri bodoch A a B aj v tomto bode sa
jedná len o právne posúdenie veci a nie o skutkové zistenia, ktoré jediné ako dôvod odvolania uviedol
žalobca.Tiebolivrámcikonaniazistenésprávne,keďžeanijednazostránnerozporovalaskutočnosť,že
zásielka bola doručovaná len „doporučene“, či skutočnosť, že žalovaný zaslal žalobcovi SMS - správu,
ktorá výzvu na nástup do zamestnania obsahovala. Námietky žalobcu, že žalovaný, ako ani jeho

právny zástupca sa nezúčastnili posledných štyroch pojednávaní na okresnom súde rovnako neobstoja,
keďže tieto osoby takúto povinnosť nemajú. Navyše všetky listinné dôkazy boli zo strany žalovaného
predložené už pri prvých úkonoch (vrátane výzvy na nástup do práce, čo však žalobca namieta). V časti
odvolania ohľadom trestného oznámenia, začatia trestného konania a iných sporov vedených medzi
stranamisporunemajútietoktomutokonaniužiadensúvis,pretosaknimžalovanýnevyjadruje.Navrhol,

aby odvolací súd rozsudok potvrdil a priznal žalovanému náhradu trov odvolacieho konania.

5. Žalobca v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedol, že žalobca v odvolaní priamo
popisuje nesprávne zistený skutkový stav ohľadom predloženého dôkazu žalovaného, t. j. listovej
zásielky zamestnávateľa s podacím číslom X. XXXXXXXXX S. zo dňa 30. 10. 2013. V odvolaní

uvádza, že predmetný dôkaz bol žalovaným vytvorený účelovo, s poukazom na to, že predmetná
listová zásielka bola predložená súdu v otvorenom stave a tvrdí, že žalovaný vymenil obsah listovej
zásielky. Žalovaný vykonštruoval jeho tvrdenie o listovej zásielke dodatočne, až v jeho odvolaní, pretože
v konaní pred okresným súdom takéto námietky neexistovali. Žalobca má za to, že predmetná listová
zásielka obsahovala „potvrdenie o zrazených preddavkoch na daň za zamestnanca zo závislej činnosti

za rok 2013“ doručovaného zamestnancovi na konci zdaňovacieho obdobia v roku 2013. Skutkový stav
rozhodnutia okresného súdu bol zistený nesprávne z dôvodov, že v predmetnej listovej zásielke nešlo
o výzvu na nástup do zamestnania a nebola žalobcovi doručená do vlastných rúk, preto predmetná
listová zásielka je irelevantná a okresný súd sa ňou správne ani v prvom rozhodnutí zo dňa 14. 01. 2016
nezaoberal.

6. Žalobca podal odvolanie proti doplňujúcemu rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica, č. k.
20Cpr/5/2013 - 288 zo dňa 21. 09. 2017 s poukazom na to, že podal odvolania voči rozhodnutiu
okresného súdu sp. zn. 20 Cpr/5/2013 zo dňa 24. 11. 2016. V odvolaní uviedol, že žalovaný v rozhodnutí
na strane 3 v bode 6 uvádzajú, že nevedia akým zákonným a preukázateľným spôsobom sa má

zamestnanec vyzvať na nástup do práce, keď žalovaný tvrdí, že v zákone sa priamo nespomína
povinnosť zamestnávateľa preukázateľným spôsobom zamestnanca na nástup do práce vyzývať.
Žalovaný v rozpore so svojím tvrdením, že nevie ako správne zaslať výzvu na nástup do zamestnania,
údajne dňa 29. 10. 2013 zasielal výzvu na nástup do zamestnania a v ďalšom konaní sa odvoláva na
túto údajnú výzvu na nástup. Podľa Zákonníka práce výzva zamestnávateľa zamestnancovi na nástup

do práce je písomnosť, ktorá sa týka zmeny pracovného pomeru. Nakoľko zamestnávateľ dňa 07. 08.
2013 neplatne ukončil pracovný pomer, sa následná výzva na nástup do práce posudzuje ako zmena
oproti predchádzajúcemu pracovnému stavu a táto písomnosť zamestnávateľa musela byť doručená
zamestnancovi do vlastných rúk (nie telefonicky). V odvolaní uviedol, že žalovaný v rozhodnutí súdu nastrane 3 v bode 12 uvádzajú, že sa zásielka vrátila žalovanému dňa 17. 12. 2013 ako nevyzdvihnutá.
Ďalej uviedol, že žalovaný dňa 13. 12. 2013, t. j. tri dni ešte pred vrátením nevyzdvihnutej zásielky,
zasiela žalobcovi SMS - správu, na ktorú žalovaný odpovedal. Z časovej osi a z dokazovania v konaní

je zrejmé, že žalovaný kontaktoval žalobcu SMS - správami. Ak by žalovaný dňa 29. 10. 2013 skutočne
zasielal žalobcovi výzvu na nástup poštovým podnikom, poštový podnik pri doporučenej zásielke
oznamuje odosielateľovi jej nedoručenie. Oznámenie poštového podniku o adresátovom neprevzatí
zásielky by postačovalo žalovanému ako dôkaz o žalobcovom marení v doručení výzvy na nástup.
Žalovanýpretonemaldôvodeštepredtýmtooznámenímpoštovéhopodnikuoprevzatízásielky,zasielať

žalobcovi SMS - správu, ak by údajná výzva na nástup dňa 29. 10. 2013 existovala. Z časovej osi
je zrejmé, že zasielanie písomnej údajnej výzvy na nástup poštovým podnikom je fabulácia, pretože
údajná výzva na nástup dňa 29. 10. 2013 neexistovala. Ďalej znova poukázal na to, že zásielka nebola
doručovaná do vlastných rúk zamestnanca, má za to, že predmetná listová zásielka zo dňa 29. 10.
2013 obsahovala „Potvrdenie o zrazených preddavkoch na daň za zamestnanca zo závislej činnosti za
rok 2013“, prípadne nevyzdvihnuté výplatné pásky zamestnanca, alebo vykonané prepravné zostavy

žalovaného odosielané mzdovým oddelením žalovaného. V odvolaní predložený dôkaz listovej zásielky
žalovaného, kde žalobca uvádza, že predmetný dôkaz bol žalovaným vytvorený účelovo. Napáda, že
listová zásielka žalovaného bola žalovaným predložená súdu v otvorenom stave. Tvrdí, že žalovaný
vymenil obsah listovej zásielky. Otvorenie a preukázanie obsahu listovej zásielky ako dôkazu mal
vykonať súd, súd tento dôkaz nevykonal, nesprávne identifikoval skutkový stav. Opakovane uviedol, že

súdmôženáhradumzdyprimeraneznížiť,príp.vôbecnepriznaťatolennažiadosťzamestnávateľaalen
nadhranicupresahujúcu12mesiacov.Zamestnávateľvkonanínežiadal,abysúdznižovalnáhradumzdy
zamestnancovi, doba posudzovanej náhrady mzdy neprevyšuje dobu dvanástich mesiacov a nebolo
dôvodné súdom skúmať, či zamestnanec mal akýkoľvek iný príjem, alebo inú prácu počas obdobia
presahujúceho 12 mesiacov. Navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnuté rozhodnutia Okresného súdu

Banská Bystrica sp. zn. 20Cpr/5/2013 - 288 zo dňa 21. 09. 2017 a sp. zn. 20Cpr/5/2013 - 244 zo dňa
24. 11. 2016 a prvotné rozhodnutie sp. zn. 20 Cpr/5/2013 - 198 zo dňa 14. 01. 2016 potvrdil.

7. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie
považuje za vecne správny s poukazom na to, že súd prvej inštancie bol viazaný právnym názorom

odvolacieho súdu. Keďže vo svojom rozhodnutí č. k. 20Cpr/5/2013 - 244 okresný súd opomenul žalobu
v prevyšujúcej časti zamietnuť, túto skutočnosť len napravil doplňujúcim rozsudkom 20Cpr/5/2013 -
288. Poukázal na bod 10 rozhodnutia odvolacieho súdu 14Copr/3/2016 - 224, v ktorom súd uviedol,
že žalobca počas doby po neplatnom skončení pracovného pomeru vykonával u iného zamestnávateľa
prácu, čo by svedčilo o existencii prekážky na strane žalobcu vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy

u žalovaného. Práve z týchto dôvodov okresný súd žalobcovi žalobu v prevyšujúcej časti nepriznal.
Žalobca tendenčne opakuje svoje námietky. Žalobca obdržal výzvu na nástup do zamestnania nielen
doporučenou zásielkou, ktorej obsah účelovo rozporuje (zásielku prevzal, otvoril na pošte a následne
uviedol poznámku - prevzaté omylom a zásielka bola vrátená zamestnávateľovi ako neprevzatá v
odbernej lehote), ale okrem iného aj SMS - správou. Skutočnosť, že o tejto SMS komunikácii vedel,

keďže ju dosiaľ nepopieral, je dôkazom toho, že si už v tom čase bol vedomý výzvy na nástup do
zamestnania zo strany žalovaného ako zamestnávateľa. Keďže žalobca z vlastnej iniciatívy odovzdal
firemný mobilný telefón, žalovaný sa ho pokúšal kontaktovať na jeho súkromné telefónne číslo, ktoré
uviedol pri nástupe do zamestnania. Viacnásobný kontakt bol neúspešný a osoba, ktorá telefón s
uvedeným číslom obsluhovala sa počas všetkých pokusov prezentovala ako osoba odlišná od žalobcu.

Z odpovedí tejto „neznámej“ osoby je zrejmé, že žalobca sa úmyselne stránil akéhokoľvek kontaktu so
žalovaným, práve z dôvodu, aby mohol popierať doručenie oznámenia v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka
práce o možnosti ďalej vykonávať prácu v zmysle pracovnej zmluvy. Týmto sa zámerne pokúšal predĺžiť
časové obdobie, za ktoré by mu mala patriť náhrada mzdy. Žalovaný v konaní neuvádzal, že nevie
ako správne zaslať výzvu na nástup do zamestnania, ako tvrdí žalobca. Žalovaný uviedol, že zákon

nekonkretizuje žiaden presný špecifický spôsob, ktorý by bol záväzný pre takúto výzvu na nástup
do zamestnania adresovanú zamestnancovi zo strany zamestnávateľa. Opätovne poukázal na to, že
ako zásielku „do vlastných rúk“ je zamestnávateľ povinný doručovať len písomnosti, ktoré sa týkajú
„vzniku, zmeny a skončenia pracovného pomeru.“ Výzva na nástup do zamestnania však žiadnym
takýmto dokumentom nie je. Doručovanie iných písomností neupravuje a preto môže byť uskutočnené

viacerými spôsobmi. Výzva na nástup do zamestnania je faktickým právnym úkonom zamestnávateľa,
rovnako ako aj oznámenie zamestnanca, že trvá na ďalšom zamestnávaní je faktickým právnym úkonom
zamestnanca. Nejedná sa teda o právny úkon uvedený v § 38 Zákonníka práce, ktorý zakladá vznik,
zmenu, zánik pracovného pomeru ako uvádza žalobca. V tomto smere poukázal na výklad podanýv stanovisku občianskoprávneho kolégia, obchodného kolégia Najvyššieho súdu ČR zo dňa 09. 06.
2004, Cpjn 4/2004. Ďalej uviedol, že aj napriek tomu, že každý má právo na súdnu ochranu, žalobca
je z pohľadu žalovaného ukážkovým príkladom zneužívania práva vyplývajúceho z pracovnoprávnych

vzťahov a konania v rozpore s dobrými mravmi. Poukázal na súdne konania o ktorých má žalovaný
vedomosť, nakoľko v týchto súdnych konaniach sám žalobca poukazoval aj na iných zamestnávateľov,
s ktorými vedie súdne spory, väčšinou na rovnakom základe, kedy žalobca svojím nedôstojným a
provokačným správaním vyvolá ukončenie pracovného pomeru a s ohľadom na vyššie uvedené si
následne odmieta prebrať zásielky za účelom marenia uplatnenia práv zo strany zamestnávateľov. V

rozpore s akýmikoľvek dobrými mravmi tak hrubo zneužíva „pro - zamestnanecký“ Zákonník práce, ktorý
chráni zamestnancov, čo je síce správne, nie je však správne zneužívanie práva spôsobom, akým ho
zneužíva žalobca. V ďalšom uviedol zoznam žalôb žalobcu proti zamestnávateľom a to proti žalovanému
v tomto konaní, spoločností: G. S., s. r. o., B. P., s. r. o., E., s. r. o., v celkovom počte 6 žalôb s tým, že
žalovaný má vedomosť len o týchto konaniach, žalobca by však vedel sa vyjadriť aj k prípadným ďalším
súdnym konaniam, ktoré vedie so svojimi (bývalými) zamestnávateľmi. Navrhol rozsudok súdu prvej

inštancie č. k. 20Cpr/5/2013 - 244 zo dňa 24. 11. 2016 v spojení s dopĺňacím rozsudkom Okresného
súdu Banská Bystrica č. k. 20Cpr/5/2013 - 288 zo dňa 21. 09. 2017 potvrdiť.

8. Žalobca v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedol, že v konaní sú rozhodujúce časové
obdobia a dátumy, kedy mal žalovaný žalobcovi doručiť písomnosti, ktoré žalovaný zámerne neuvádza,

stále predpokladá len jeho viaceré fabulácie o jeho vymyslených písomnostiach. Žalovaný tvrdí, že
prvýkrát bol vyzvaný na nástup do práce dňa 29. 10. 2013 písomne, zásielka sa žalovanému 17. 12.
2013 ako nevyzdvihnutá vrátila, dňa 13. 12. 2013 mu bola zaslaná SMS - správa, na ktorú odpovedal,
že nejde o jeho súkromné telefónne číslo. Opakovane poukázal, že z časovej osi jednoznačne vyplýva,
že žalovaný dňa 13. 12. 2013, t. j. 4 dni ešte pred vrátením nevyzdvihnutej zásielky zasielal žalobcovi

SMS - správu. To znamená, že žalovaný dňa 29. 10. 2013 nezaslal žalobcovi nástup do práce, ale inú
písomnosť. Ku skutočnosti, že písomnosť žalovaného zo dňa 29. 10. 2013 nie je výzvou na nástup
svedčia ďalšie závažné skutočnosti, okrem iného že písomnosť nebola doručovaná do vlastných
rúk zamestnanca. Závažným porušením zákonnosti je aj skutočnosť, že žalovaný predkladá súdu
otvorenú rozlepenú listovú zásielku ako dôkaz. Vo svojom vyjadrení zo dňa 22. 11. 2017 žalovaný

tvrdí, že otvorenú rozlepenú listovú zásielku odoslal žalovanému späť žalobca, čo jednoznačne svedčí
o zmätenosti žalovaného z dôvodu, že boli opäť odhalené jeho nekalé praktiky. Žalovanému sa jeho
listová zásielka vrátila 17. 12. 2013 od poštového podniku ako omylom prevzatá zásielka a prijatá
príjemcom, pretože žalobca zásielku osobne neprebral, ani objektívne nemohol prevziať listovú zásielku
z dôvodu, že žalobca nebol prítomný na Slovensku, bol v zahraničí. Ak skutočne bola obsahom listovej

zásielky výzva k nástupu do práce, žalovaný nemal dôvod listovú zásielku otvárať a rozliepať. Tvrdí, že
je isté, že žalovaný obsah listovej zásielky vymenil. Otvorenie a preukázanie obsahu listovej zásielky
ako dôkazu mal vykonať súd. Takémuto účelovému konaniu žalovaného nasvedčujú fakty, že priamo
vedúci personálni pracovníci žalovaného porušili priestupkový zákon č. 372/1992 Zb. § 49 ods. 1 písm.
d) a je voči nim vedené trestné konanie na Okresnom riaditeľstve PZ v Topoľčanoch a priestupkový

spis bol predložený Okresnému úradu Topoľčany. V súčasnosti konanie preveruje Okresná prokuratúra
Topoľčany. Žalovaný svoje tvrdenie o listovej zásielke vykonštruoval dodatočne až v jeho odvolaní.
Nakoľko rozhodovania súdoch trvajú a vyžadujú určité časové obdobie žalobca ako zamestnane je
posudzovaný podľa Zákonníka práce. Je vecou a na rozhodnutí žalobcu s akým zamestnávateľom sú
pre neho výhodnejšie zmluvy.

9.Žalovanývpísomnomvyjadreníkvyjadreniužalobcuuviedol,žežalobcavosvojomvyjadreníneustále
opakuje svoje predošlé tvrdenia, pričom nepredkladá žiadne nové skutočnosti a to zjavne tendenčne s
cieľomdosiahnuťrozhodnutievosvojprospech.Vprvomradeuvádza,žežalovanýnemaldôvodzasielať
žalobcovi SMS - správu ešte pred oznámením poštového podniku o neprevzatí zásielky, ak údajná

výzva na nástup dňa 29. 10. 2013 existovala. Toto jeho tvrdenie však žiadnym spôsobom nepreukazuje
skutočnosť, ktorú súdu predkladá a to, že zásielka, ktorá sa žalovanému dňa 17. 12. 2013 vrátila ako
nevyzdvihnutá v odbernej lehote obsahovala inú písomnosť a nie výzvu na nástup do zamestnania.
Žalovaný naďalej zotrváva na svojich vyjadreniach, že skutočne zaslal žalobcovi dňa 29. 10. 2013
zásielku, ktorá obsahovala výzvu na nástup do zamestnania, pričom tým, že žalobca mal na základe

svojejžiadostipredĺženúodbernúlehotu,ktorásamunazákladetohopredĺžilaoďalších30dníažalobca
si zásielku po uplynutí dlhšieho času, počas ktorého už bola zásielka na pošte dosiaľ nevyzdvihol a
rovnakovtomčaseanidozamestnanianenastúpiljedôvodomtoho,prečosažalovanýrozhodolžalobcu
ešte dňa 13. 12. 2013 kontaktovať formou SMS - správy na jeho súkromné telefónne číslo. Žalobcaviacnásobne upriamuje pozornosť na predloženú otvorenú listovú zásielku zo strany žalovaného, pričom
po vrátení zásielky žalovanému s vyznačením „neprevzatá v odbernej lehote“ bolo zrejmé, že žalobca
túto zásielku prevzal, avšak po jej otvorení a oboznámení sa s obsahom jej vrátenie účelovo zmaril. Na

doručenkejepritomriadnežalobcapodpísanýsdátumomprevzatia18.11.2013,tietoúdajesúnásledne
prečiarknuté s poznámkou „prevzaté omylom“ a dodatkom „predĺžená odberná lehota.“ Porovnaním
podpisu na doručenke s ostatnými podpismi žalobcu je zrejmé, že sa jedná o jeho podpis a teda zásielka
nebola prevzatá v odbernej lehote, ale jej prevzatie bolo žalobcom odopreté podľa § 34 zákona o
poštových službách. Keď žalobca vo svojom vyjadrení tvrdí, že takúto zásielku osobne neprebral a ani

objektívne prebrať nemohol a to z dôvodu, že sa v rozhodnom období, konkrétne teda by to mal byť deň
18. 11. 2017, kedy bola táto zásielka podpísaná sa zdržiaval v zahraničí, toto jeho tvrdenie nemožno
považovať za relevantné a to z dôvodu, že ho žiadnym spôsobom nepreukázal a nepredložil o tom ani
žiaden dôkaz. Žalovaný takúto zásielku v žiadnom prípade neotváral ani nevymieňal jej obsah a toto
jeho tvrdenie podporuje aj samotná listová zásielka, ktorá je tomto prípade listovým dôkazom. Trvá na
svojich podaniach, navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím rozsudkom potvrdiť.

10. V dôsledku odvolania krajský súd ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného
sporového poriadku, ďalej len „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a §
380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario
odvolanie žalobcu proti výroku rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 20Cpr/5/2013 - 244 zo

dňa 24. 11. 2016, ktorým súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom náhrady mzdy z
neplatného skončenia pracovného pomeru sumu 997,20 Eur brutto v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti
rozhodnutia odmietol podľa § 386 písm. b) CSP, dopĺňací rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č.
k. 20Cpr/5/2013 - 288 zo dňa 21. 09. 2017 podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP z dôvodu jeho vecnej správnosti
potvrdil a rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 20Cpr/5/2013 - 244 zo dňa 24. 11. 2016 vo

výroku o trovách konania podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a v tejto časti rozsudok vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konania a nové rozhodnutie podľa § 391 ods. 1 a 3 CSP.

11. Po preskúmaní veci odvolací súd uvádza, že v súdenej veci súd prvej inštancie čiastočným
rozsudkom č. k. 20Cpr/5/2013 - 64 zo dňa 21. 01. 2014 rozhodol vo vzťahu k neplatnosti výpovede

z pracovného pomeru tak, že určil, že skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe žalovaným
voči žalobcovi listom zo dňa 07. 08. 2013 je neplatné a zároveň určil, že pracovný pomer žalobcu u
žalovaného naďalej trvá. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňom 25. 03. 2014. V ďalšom konaní súd
prvej inštancie rozhodoval o nároku žalobcu, ktorým sa domáhal náhrady mzdy z neplatného skončenia
pracovného pomeru za obdobie od 17. 08. 2013 do 22. 01. 2014 vo výške 2.274,94 Eur. Súd prvej

inštancie prvýkrát o nároku žalobcu z titulu náhrady mzdy rozhodol rozsudkom č. k. 20Cpr/5/2013 -
198 zo dňa 14. 01. 2014, ktorý rozsudok na odvolanie žalovaného uznesením Krajského súdu Banská
Bystrica č. k. 14CoPr/3/2016 - 244 zo dňa 24. 08. 2016 bol zrušený a vec bola vrátaná súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie z dôvodu nepreskúmateľnosti rozsudku súdu prvej
inštancie a z dôvodu, že súd prvej inštancie náležite nezistil skutkový stav veci s prihliadnutím na dôkazy

doložené do spisu, keď súd prvej inštancie tieto dôkazy ani nevykonal. Následne súd prvej inštancie
vo veci vytýčil pojednávanie na deň 24. 11. 2016, na ktorom vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu
ako aj znaleckým posudkom a ostatnými písomnými dôkazmi zo spisu a vo veci znova rozhodol. Žalobe
žalobcu vyhovel v časti o zaplatenie 997,20 Eur brutto a rozhodol o trovách konania. Keďže súd prvej
inštancie rozsudkom, ktorý bol vyhlásený súdom na pojednávaní dňa 24. 11. 2016 nerozhodol o celom

žalobnom návrhu žalobcu vo vzťahu k uplatnenej náhrade mzdy, odvolací súd vrátil vec bez meritórneho
prejednaniasúduprvejinštancienapostupvzmysle§225CSP,tedaabysúdprvejinštanciedoplňujúcim
rozsudkom rozhodol o tej časti predmetu konania, o ktorej nerozhodol na pojednávaní dňa 24. 11.
2016. Súd prvej inštancie následne vo veci vytýčil pojednávanie na deň 21. 09. 2017 a dopĺňacím
rozsudkom žalobu žalobcu v prevyšujúcej časti zamietol. Žalobca podal odvolanie proti rozsudku súdu

prvej inštancie zo dňa 24. 11. 2016 a rovnako proti dopĺňaciemu rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa
21. 09. 2017.

12. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že pokiaľ žalobca podal odvolanie proti rozsudku súdu prvej
inštancie č. k. 20Cpr/5/2013 - 244 zo dňa 24. 11. 2016, ktorým súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť

žalobcovi titulom náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru sumu 997,20 Eur brutto
v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia, ako to nepochybne vyplýva aj z jeho odvolania,
je žalobca osobou neoprávnenou podať odvolanie proti tomuto výroku rozsudku súdu prvej inštancie v
zmysle § 386 písm. b) CSP, keďže vo vzťahu k tomuto výroku rozsudku súdu prvej inštancie bol žalobcaúspešnou stranou. Podľa § 359 CSP odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie
vydané. Je nepochybné, že v horeuvedenom výroku rozsudku súdu prvej inštancie bolo vyhovené
žalobcovi v časti o zaplatenie sumy 997,20 Eur brutto ako náhrady mzdy z neplatného skončenia

pracovného pomeru a teda týmto odvolaním napadnutým výrokom bolo rozhodnuté v prospech žalobcu
a z tohto dôvodu žalobca nie je oprávnenou stranou sporu podať odvolanie voči výroku rozsudku súdu
prvej inštancie. Z týchto dôvodov preto bolo potrebné, aby odvolací súd odvolanie žalobcu odmietol.

13. Vo vzťahu k dopĺňaciemu rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd prvej inštancie žalobu žalobcu

v prevyšujúcej časti zamietol, žalobca bol stranou sporu oprávnenou podať odvolanie, preto odvolací
súd podrobil odvolaciemu prieskumu vecnú správnosť rozsudku súdu prvej inštancie a to dopĺňaciemu
rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým žalobu v prevyšujúcej časti zamietol.

14. V zmysle § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

15. V zmysle § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, príp. doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

16. Na základe podaného odvolania žalobcu, tak v rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379 CSP a
dôvodov podaného odvolania podľa § 380 CSP po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie a konania,
ktoré mu predchádzalo, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu
zistil skutkový stav veci, dôkazy vyhodnotil v súlade s ustanovením § 191 ods. 2 CSP, rozhodnutie

náležite odôvodnil, pričom odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie má náležitosti podľa § 220
ods. 2 CSP. S prihliadnutím na rozsah odvolania žalobcu a odvolacie dôvody žalobcu uvedené v jeho
odvolaní, odvolací súd konštatuje, že na základe preskúmania veci dospel odvolací súd k záveru, že
podané odvolanie nie je dôvodné. Odvolací súd sa s rozhodnutím súdu prvej inštancie vysloveným v
napadnutom rozhodnutí vo veci samej ako aj s jeho dôvodmi stotožňuje a na tieto poukazuje, pričom

odvolací súd zároveň konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia. Po preskúmaní veci
odvolací súd nezistil žiadne vady konania v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré by sa týkali
procesných podmienok; čo sa týka preskúmania veci samej, odvolací súd dospel k záveru, že súd
prvej inštancie z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby žalobcu dospel k správnym skutkovým a
právnym záverom a rozsudok súdu je vecne správny. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie nie sú

založené na chybnom hodnotení dôkazov. Odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie v odôvodnení
dopĺňacieho rozsudku poukázal na to, že mal za to, že žalobcovi prislúchal len nárok na náhradu mzdy
za priznané obdobie (od 17. 08. 2013 do 17. 10. 2013 vo výške 997,20 Eur), čo odôvodnil v rozsudku
zo dňa 24. 11. 2016. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 24. 11. 2016 nepochybne
vyplýva, že súd považoval z dôvodov uvedených v odôvodnení tohto rozhodnutia za dôvodný len

nárok žalobcu uplatnený za obdobie od 17. 08. 2013 do 17. 10. 2013, čo v konaní medzi stranami
sporu sporné nebolo. Odvolací súd k odvolacím dôvodom žalobcu uvádza, že na základe doplneného
dokazovania dospel súd prvej inštancie k správneho zisteniu skutkového stavu, keď aj z výpovede
samotného žalobcu vyplýva, že od neplatného skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe dané
žalovaným žalobcovi bol žalobca zamestnaný, vykonával práce pre iné subjekty, pričom od októbra

2013 až do januára 2014 vykonával prácu vodiča medzinárodnej kamiónovej prepravy pre spoločnosť
G. S., s. r.o., pričom práve s prihliadnutím na takto zistený skutkový stav odvolací súd opakovane
poukazuje na to, že potreba náhrady mzdy, ktorá zamestnancovi patrí podľa ustanovenia § 79 ods.
1 zákona č. 311/2001 Z. z. v znení platnom ku dňu neplatného skončenia pracovného pomeru (ďalej
len „Zákonník práce“) je vyvolaná tým, že zamestnávateľ po neplatnom rozviazaní pracovného pomeru

a to či už výpoveďou, okamžitým zrušením alebo skončením v skúšobnej dobe prestal prideľovať
zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy i napriek tomu, že zamestnanec trval na tom, aby ho
zamestnávateľ ďalej zamestnával. V súdenej veci nebolo sporné, že žalobca ako zamestnanec oznámil
žalovanému ako svojmu zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával. Odvolací súd
zároveňzdôrazňuje,žekstratenazárobkunásledkomnesplneniapovinnostizamestnávateľaprideľovať

zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy môže u zamestnanca prísť len za situácie, že sám
je pripravený, ochotný a schopný prácu vykonávať podľa pracovnej zmluvy. Doplnením dokazovania
súd prvej inštancie nepochybne mal preukázané, že u žalobcu existovala prekážka, aby mohol ako
zamestnanec, vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy u žalovaného, keďže žalobca počas doby,za ktorú sa domáhal náhrady mzdy vykonával prácu u iného zamestnávateľa. Teda bolo preukázané,
že u žalobcu existovala prekážka vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy pre žalovaného. V tomto
smere odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/204/2009 a nález

Ústavného súdu SR sp. zn. III ÚS 36/2010. Teda už len na základe takto zisteného skutkového stavu
rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne, pričom odvolací súd nemohol podrobiť prieskumu
správnosti rozhodnutia rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 24. 11. 2016 vo výroku I. - ktorým uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom náhrady mzdy sumu 997,20 Eur, keďže žalovaný proti
tomuto rozhodnutiu odvolanie nepodal a žalobca bol osobou neoprávnenou podať odvolanie voči tomuto

rozhodnutiu. Z konania pred súdom prvej inštancie ako aj z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie
však nepochybne vyplýva, že súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť titulom náhrady
mzdy sumu 997,20 Eur z dôvodov, že žalovaný uznal nárok žalobcu na náhradu mzdy za priznané
obdobie, t. j. za obdobie od 17. 08. 2013 - 17. 10. 2013, pričom výška náhrady za toto obdobie bola
predmetom znaleckého dokazovania a podľa výpočtu uvedeného v znaleckom posudku predstavovala
čiastku997,20Eurbrutto,ktorývýpočetstranysporuvkonanínerozporovali.Súdprvejinštanciesprávne

ustálil skutkový stav, ako aj právne posúdenie, že žalobca nemohol práce u žalovaného vykonávať
vzhľadomktomu,žebolvriadnompracovnompomereuinejspoločnostiaprácumoholzačaťvykonávať
až v januári 2014, kedy s ním bol skončený pracovný pomer v skúšobnej dobe. Z týchto dôvodov preto
žalobcovi ani neprináleží nárok na náhradu mzdy za obdobie prevyšujúce obdobie od 17. 08. 2013 do
17. 10. 2013, za ktoré súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok titulom náhrady mzdy z neplatného

skončenia pracovného pomeru z dôvodov uznania tohto nároku žalovaným. Súd prvej inštancie dospel
k správnemu záveru, že zistené skutočnosti v konaní pred súdom prvej inštancie uvedené v bode 22
odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie preukazujú, že žalobca nemal skutočný záujem pokračovať
v práci u žalovaného, pričom dospel aj správnemu záveru, že žalovaný preukázal, že vyzýval žalobcu na
nástup do práce, pričom žalobca zmaril svojím prístupom kontakt so žalovaným, s ktorým vyhodnotením

skutkového stavu sa odvolací súd v plnom rozsahu tiež stotožňuje. K námietke žalobcu o spôsobe
doručovaniavýzvynanástupdozamestnania,žetakátovýzvamalabyťžalobcovidoručenádovlastných
rúk a bola doručovaná žalobcovi iba doporučene s následným tvrdením, že doporučená zásielka
doručovaná žalobcovi dňa 30. 10. 2013 neobsahovala výzvu na nástup do zamestnania, žalobcom v
konaní žiadnym spôsobom preukázaná nebola, odvolací súd poukazuje na to, že je nepochybné, že

žalobca prevzal zásielku doručovanú žalovaným prostredníctvom Slovenskej pošty, pričom túto zásielku
žalobca aj prevzal a to dňa 30. 10. 2013, čo nepochybne vyplýva zo samotnej doručenky (v spise
na č. l. 35) a nakoniec aj z výpovede žalobcu. Je právne bezvýznamné, že žalobca následne nechal
zásielku uložiť na pošte; práve s prihliadnutím na konanie žalobcu je potrebné považovať túto zásielku
za doručenú už dňom 30. 10. 2013, keďže je nepochybné a to z obsahu doručenky v spise na č. l. 35 a

z výpovede žalobcu v konaní pred súdom, že svojím konaním zmaril doručenie tejto zásielky riadne. Je
preto potrebné považovať túto zásielku za doručenú. S prihliadnutím však k zistenej skutkovej okolnosti
a vzhľadom na to, že bolo preukázané (rovnako z výpovede žalobcu), že žalobca v rozhodnom období
bol zamestnaný v riadnom pracovnom pomere u iného zamestnávateľa a teda u žalobcu existovala
prekážkavýkonupráceužalovanéhopočastohoistéhoobdobiajeskúmanieprevzatiazásielky,spôsobu

doručenia zásielky - výzvy na nástup do práce, ako aj vyhodnotenia SMS - správy zo dňa 13. 12. 2013
právne bezvýznamné. Námietky žalobcu v tomto smere sú vo vzťahu k právnemu posúdeniu právne
bezvýznamné. Odvolací súd však uvádza, že preskúmaním veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie
skutkový stav na základe vykonaných dôkazov, aj čo sa týka konania žalovaného a konania žalobcu vo
vzťahu k nástupu do práce vyhodnotil správne. Z týchto dôvodov odvolanie žalobcu nemožno považovať

za dôvodné. Rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (dopĺňací
rozsudok zo dňa 21. 09. 2017) preto odvolací súd z dôvodov vecnej správnosti v zmysle § 387 ods. 1
a 2 CSP potvrdil.

17. Odvolací súd podrobil odvolaciemu prieskumu postupom v zmysle § 379 písm. a) CSP aj závislý

výrok a to výrok o trovách konania. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že súd rozhodol o trovách
konania neurčito, keď rozhodol, že žalovanému sa priznáva nárok na náhradu trov konania podľa
pomeru úspechu v konaní, pričom vo výroku samom nešpecifikoval pomer úspechu. V odôvodnení
rozhodnutia k tomuto výroku súd prvej inštancie len uviedol, že priznal nárok na náhradu trov konania
podľa pomeru úspechu v konaní podľa § 262 ods. 1 CSP, pričom predmetom žaloby bola náhrada

mzdy, ktorú požadoval žalobca podľa znaleckého posudku vo výške 2.274,49 Eur brutto, vyhovené
bolo žalobe v časti a priznaná suma 997,20 Eur, zároveň uviedol, že o výške trov rozhodne súd
samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej podľa § 262 ods. 2 CSP. Odvolací
súd vytýka rozhodnutiu súdu prvej inštancie, ako aj jeho odôvodneniu, čo sa týka trov konania okremnepreskúmateľnostirozhodnutia,keďžesúdvovýroku nerozhodolvakompomerepriznávažalovanému
nárok na náhradu trov konania aj nesprávne právne posúdenie, keďže z odôvodnenia rozhodnutia
vyplýva, že súd vo veci neaplikoval správne ustanovenie týkajúce sa náhrady trov konania, keď súd

prvej inštancie vo veci mal správne aplikovať ustanovenie § 255 CSP, podľa ktorého súd prizná náhrady
trov konania strane sporu podľa pomeru jej úspechu vo veci ( § 255 ods. 1 CSP). Odvolací súd zároveň
zdôrazňuje, že predmetom konania je žaloba žalobcu, ktorou sa domáhal jednak určenia, že skončenie
pracovného pomeru v skúšobnej dobe žalovaným voči žalobcovi listom zo dňa 07. 08. 2013 je neplatné
a určenia, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného naďalej trvá, o ktorej časti žaloby súd rozhodol

čiastočným rozsudkom zo dňa 21. 01. 2014. V ďalšom konaní súd rozhodoval o nároku žalobcu, ktorým
sa domáhal náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru v sume 2.274,49 Eur a v
tejto časti bol úspešný žalobca, čo do sumy 997,20 Eur. Pri rozhodovaní o trovách konania preto súd
prvej inštancie musí rozhodovať o trovách celého konania, čo sa týka určenia neplatnosti skončenia
pracovného pomeru ako aj náhrady mzdy. V ďalšom konaní preto súd prvej inštancie rozhodne o trovách
konania postupom v zmysel § 255 CSP, pričom rozhodne najprv o nároku na náhradu trov konania

pri aplikácii ustanovenia § 262 ods. 1 CSP, avšak za použitia ustanovenia § 255 CSP. Až následne
v prípade, že niektorej strane sporu prizná nárok na náhradu trov konania voči protistrane, rozhodne
o výške náhrady trov konania podľa § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením. Súd prvej inštancie
rozhodne o náhrade trov celého konania vrátane trov odvolacieho konania, vzhľadom na to, že odvolací
súd rozhodnutie súdu prvej inštancie vo vzťahu k trovám konania zrušil.

18. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).