Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 8, 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/39/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5717202233
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Turza

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5717202233.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Turzu a

členov senátu JUDr. Jána Burika a JUDr. Ladislava Mejstríka, v spore žalobkyne: Mgr. Q. C., nar. XX. XX.
XXXX, bytom C. XXXX/XX, V. proti žalovanému: Provident Financial, s.r.o., so sídlom Mlynské nivy 49,
Bratislava, IČO: 35 805 731, zastúpenému spoločnosťou De minimis, spol. s r.o., so sídlom Lovinského
22,Bratislava,IČO:36868949,oneplatnosťzmlúv,naodvolaniežalobkyneažalovanéhoprotirozsudku
Okresného súdu Martin, č. k. 17Csp/9/2017-247 zo dňa 14. septembra 2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1) Napadnutým rozsudkom súd uložil žalovanému zaplatiť žalobkyni sumu 234,86 eur, vo zvyšku žalobu
zamietol a žalobkyni uložil povinnosť nahradiť žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 98,78 %.
2) Pokiaľ išlo o petity, ktoré sa týkali určenia, že celé zmluvy sú neplatné, bezúročné a bez poplatkov,
tak súd dospel k záveru, že nie je na takomto určení naliehavý právny záujem. Aj vzhľadom na to, že
žalobkyňa požadovala vydanie bezdôvodného obohatenia, súd sa otázkou platnosti predmetných zmlúv
zaoberal. Pokiaľ išlo o vydanie bezdôvodného obohatenia, žalovaný vzniesol námietku premlčania,
pričom premlčanie sa netýkalo iba zmlúv s koncovkami 047 a 400, zvyšný nárok na vydanie

bezdôvodného obohatenia bol premlčaný. Pri zmluve č. 570771047 zo dňa 31. 05. 2014 bolo
preukázané, že bolo od nej odstúpené a strany si vrátili vzájomné plnenie. Zmluva č. 611107400 zo dňa
30. 03. 2015 bola vyhodnotená ako bezúročná a bez poplatkov, pričom ju žalobkyňa preplatila 234,84
eur. Nárokované finančné zadosťučinenie súd žalobkyni nepriznal, nakoľko nebola so svojim nárokom
úspešná a ani nepreukázala žeby jej konanie žalovaného bolo spôsobilé privodiť ujmu.

3) Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, čo do výroku, ktorým súd žalobe

vyhovel. Súd porušil zásadu legality (v bode 37 odôvodnenia rozsudku). Poukázal na závery rozsudku
Súdneho dvora EÚ vo veci sp. zn. C-42/15, s ktorými sa súd nevysporiadal. Takisto sa nevyjadril
k povinnosti aplikovať eurokonformný výklad a poukázal aj na nepriamy účinok smernice. Navrhol
rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.
4) Vo vyjadrení zotrval na dôvodoch svojho odvolania. Poukázal na to, že žalobkyňa neuvádza, z akých
dôvodov by rozhodnutie súdu prvej inštancie malo byť nesprávne. Odvolanie považoval za nesprávne
a účelové.

5) Žalobkyňa vo svojom odvolaní poukázala na to, že neboli splnené procesné podmienky. Rozhodnutie
je arbitrárne, zjavne neodôvodnené, neprimerane prísne, nevyvážané a nezohľadňujúce argumenty
žalobkyne. Uviedla články Ústavy SR, rozhodnutia ESĽP, ako aj Ústavného súdu SR. Súd odignorovalrozsiahlu judikatúru vnútroštátnych súdov, keď nepriznal zákonný nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia. Navrhla rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.
6) Vo vyjadrení poukázala na to, že neuplynula 10-ročná premlčacia doba. Žiadala rozsudok zrušiť.

7)Krajskýsúd,akosúdodvolací(§34CSP),preskúmalvecvrozsahuvymedzenomvpodanomodvolaní
(§ 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP) a bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP) odvolaním napadnutý
rozsudok podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

8) Pokiaľ išlo o skutkové zistenia, vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne posúdenie veci, v
tomto smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v
takomto prípade nie je potrebné opakovať (ust. § 387 ods. 2 CSP), keď ani zo strany odvolateľov neboli v
priebehu odvolacieho konania tvrdené také skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal súd prvej inštancie
v dôvodoch napadnutého rozhodnutia.

9) Odvolanie žalovaného súd vyhodnotil ako nedôvodné. Odvolateľ mal za to, že zmluva o úvere mala
náležitosti v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, s ktorým názorom sa odvolací súd nemohol
stotožniť, pričom bol toho istého názoru ako súd prvej inštancie o bezpoplatkovosti a bezúročnosti
zmluvy č. 611107400 zo dňa 30. 03. 2015.

10) Pokiaľ išlo o rozhodnutie SD EÚ vo veci C-42/15 a výklad smernice 2008/48/ES, súd prvej inštancie
správne uviedol, že Súdny dvor EÚ poskytuje výlučne výklad európskej legislatívy, nie vnútroštátneho
práva, teda v danom prípade nevykladal zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a jeho
relevantné ustanovenia (§ 9), ale smernicu Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/ES o zmluvách
o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS.

11) Smernica EÚ, ktorá bola zjavne implementovaná do nášho právneho poriadku nad jej rámec a
v rozpore s ustanovením o úplnej harmonizácii, nemôže mať priamy účinok, teda zakladať práva a
povinnosti priamo sporovým stranám - pôsobiť horizontálne. Teória a prax Súdneho dvora EÚ vychádza
z premisy, že takáto situácia môže následne viesť k použitiu tzv. eurokonformného výkladu vnútroštátnej

normy (tzv. nepriamy účinok smernice), ktorý má však svoje medze už judikované rovnako Súdnym
dvorom EÚ.
12) V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ je rozsah nepriameho účinku smerníc spočívajúci
v eurokonformnom výklade vnútroštátnej regulácie vyjadrený jednak právom EÚ, jednak právom
vnútroštátnym. Súdny dvor medze nepriameho účinku smernice prehľadne zhrnul vo veci Adeneler,

C-212/04 zo 4. júla 2006, keď uviedol, že „povinnosť vnútroštátneho sudcu odvolávať sa na obsah
smernice pri výklade a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je obmedzená
všeobecnýmizásadamipráva,najmäprávnouistotouazákazomretroaktivityanemôžeslúžiťakozáklad
pre výklad contra legem vnútroštátneho práva“.
13)Vzhľadomnaexplicitnézneniezákonač.129/2010Z.z.včastipovinnostičleneniasplátoknasplátky

istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov, by súd, ak by po rozsudku C-42/15 vyložil toto ustanovenie
eurokonformne tak, že zmluva nemusí obsahovať členenie splátok na splátky istiny, úrokov a iných
poplatkov, prípadne v otázke, kedy je zmluva o úvere bezúročná a bez poplatkov, doslova „zlomil“
vnútroštátne právo a toto vnútroštátne právo by nahradil smernicou EÚ (čo je postup typický pre priamy
účinok). Nakoľko sa ale jedná o spory medzi jednotlivcami, priamy účinok smernice je vylúčený (teda

môžeme uvažovať iba o účinku nepriamom) a naznačený postup nebude možný, pretože by sa jednalo
o výklad práva contra legem.
14) Žiada sa uviesť, že výklad zákona č. 129/2010 Z. z. nemôže narúšať všeobecné právne zásady,
najmä zásadu právnej istoty. Pojem právnej istoty je v slovenskom Civilnom sporovom poriadku
vyjadrený v článku 2 ods. 2 ako „stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude

rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej
rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý
spravodlivo“. Ustálená judikatúra slovenských súdov podala (a aj podáva) stabilný výklad ustanovenia
zákona ohľadom potreby štruktúrovania splátok úveru a jej prelomenie spôsobom, ktorý uvádzal
odvolateľ, nie je prípustný. Na to, aby bolo možné vykladať zákon v súlade so smernicou, by bolo

potrebné zákon č. 129/2010 Z. z. novelizovať a zosúladiť s textom smernice, inak by sa jednalo o výklad
práva contra legem a bola by porušená zásada právnej istoty (k novelizácii zákona došlo s účinnosťou
od 1.1.2018).15) Aj odvolanie žalobkyne súd vyhodnotil ako nedôvodné. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je
dostatočne odôvodnené, a tým aj preskúmateľné. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru,
že rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce sa žalobkyňou v odvolaní namietaných skutočností, je

vyčerpávajúco, správne skutkovo a právne, zdôvodnené a zodpovedá požiadavkám kladeným na
odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci
skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán sporu k prejednávanej
veci, výsledky vykonaného dokazovania a právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a
z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho

rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že žalobkyňa sa
s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie nestotožnila, neznamená, že jeho zdôvodnenie
nezodpovedá požiadavkám, ktoré na túto časť rozhodnutia kladie zákon (CSP). Súd prvej inštancie totiž
zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobe nemohol vyhovieť.
16) Súd prvej inštancie správne prihliadal na vznesenú námietku premlčania, ktorá skutočnosť mala

za následok, že zaviazal žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia iba z jednej zmluvy, ktorú
vyhodnotil ako bezúročnú a bez poplatkov. Súd takto neodignoroval rozsiahlu judikatúru vnútroštátnych
súdov ako namietala žalobkyňa, ale postupoval v zmysle zákonných hľadísk, ktoré mu ukladali prihliadať
na premlčaciu dobu. Správne vysvetlil aj tú skutočnosť, že neboli zistené také skutočnosti, ktoré by
odôvodňovali aplikáciu 10-ročnej objektívnej premlčacej doby. Pokiaľ išlo o posúdenie premlčacej doby

a jej trvania, odvolací súd sa plne stotožnil s názorom prezentovaným v rozhodnutí súdu prvej inštancie,
dodáva však, že pre aplikáciu 10-ročnej premlčacej doby musí existovať úmysel žalovaného získať
bezdôvodnéobohatenie,čopreukázanénebolo.Vdesaťročnejdobesaprávonavydaniebezdôvodného
obohatenia premlčí vtedy, keď bezdôvodné obohatenie bolo získané úmyselne. Úmysel (či už priamy
alebo nepriamy) musí smerovať k bezdôvodnému obohacovaniu sa a musí existovať už v čase získania

bezdôvodného obohatenia. Nestačilo by teda, keby povinný získal bezdôvodné obohatenie neúmyselne
a potom by si ho úmyselne ponechal. Podmienky na desaťročnú premlčaciu dobu nie sú splnené a platí
trojročná objektívna premlčacia doba aj v prípade, keď žalovaný získanie bezdôvodného obohatenia
vôbec nezavinil. Zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie je zodpovednosťou objektívnou. Žalobkyňa
však žiadnym spôsobom nepreukázala, že by žalovaný mal úmysel k bezdôvodnému obohacovaniu

sa vo vzťahu k plneniu vyplývajúcemu zo zmlúv uzavretých medzi stranami konania, a že by tento
existoval už v čase získania bezdôvodného obohatenia. V čase uzavretia zmluvy žalovaný mal v
predmete podnikania uzatváranie zmlúv, ktorými poskytoval finančné prostriedky za účelom zisku. Štát
žalovanému dovolil túto formu podnikania, preto žalovaný mohol očakávať určitý zisk. Až následne
vývojom spotrebiteľského práva pod vplyvom Európskej únie a únijného práva dochádza ku kontrole

spotrebiteľských vzťahov a uzatvorených zmlúv. Očakávanie zisku z dovoleného podnikania nemožno
podradiť pod úmysel žalovaného bezdôvodne sa obohatiť.
17) Ak nebolo v konaní zo strany žalobkyne bez akýchkoľvek pochýb preukázané úmyselné konanie
žalovaného pri získavaní bezdôvodného obohatenia, ktoré by malo vplyv na predĺženie objektívnej
premlčacej doby z troch na desať rokov v zmysle ustanovenia § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, súd

prvej inštancie postupoval správne, ak zohľadnil ako relevantnú trojročnú objektívnu premlčaciu dobu.

18) O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 396 ods. 1 CSP, § 255 ods. 2 CSP, nakoľko
každá zo strán mala v konaní úspech iba čiastočný, preto súd rozhodol tak, že žiadnej zo strán nárok
na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

19) Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).