Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 27, 2018

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27Co/239/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3115224532
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Záhumenská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3115224532.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a členiek
senátu Mgr. Martiny Trnavskej a JUDr. Gabriely Janákovej v spore žalobcu: X., proti žalovanému: Q. o
zaplatenie 1.119,72 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín
zo dňa 04.mája 2017, č.k. 17C/406/2015-34, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd konanie v časti o zaplatenie žalovanej sumy 198,05 eur spolu
s úrokom z omeškania z tejto sumy z dôvodu späťvzatia žaloby zastavil. Žalobu zamietol. Žalovanému
náhradu trov konania nepriznal. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 488, § 489, § 491 ods. 1, 2,
3, § 52 ods. 1 - 4, § 53 ods. 1, § 657 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, 2 písm. f/, k/, § 11
ods. 1 písm. a/ zák. č. 129/2010 Z.z., § 101, § 103, § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Rozhodol

na základe výsledkov vykonaného dokazovania, z ktorého mal za preukázané, že žalobcom predložená
zmluva je neurčitým právnym úkonom, a v dôsledku toho teda aj neplatným právnym úkonom. Obsah
tohto právneho úkonu súd vyvodzoval najmä z jej časti označenej ako "Predmet financovania pôžičky".
V nej je však celkom neurčito uvedené, že celková suma pôžičky je 0 eur (resp. bez uvedenia akejkoľvek
sumy). Ďalej je uvedené, že celková výška pôžičky bez poistenia je 1.180,95 eur. Žalovaný odmietol
poistenie. Zároveň je uvedené, že pôžička (finančné plnenie) je v sume 956,82 eur, celkové náklady

spotrebiteľa sú 224,13 eur, počet splátok 15, výšky splátky 78,73 eur, ročná úroková sadzba 38,54
%, RPMN 38,54 %. Z uvedeného mal za ozrejmené, že z tohto právneho úkonu, nie je možné s
určitosťou posúdiť obsah zmluvného vzťahu medzi účastníkmi tejto zmluvy. Nie je z neho zrejmé aká
suma peňazí mala byť žalovanému reálne poskytnutá. Teda či išlo o sumu 1.180,95 eur, o sumu 956,82
eur, alebo o inú sumu. Žalobca v písomnom podaní zo dňa 28.04.2017 uvádza predmet pôžičky sumu
1.088 eur. Konštatoval, že súčet všetkých splátok predstavuje celkovo sumu 1.180,95 eur, čo pri úročení
pôžičky ročným úrokom 38,54 % a pri poskytnutí pôžičky 956,82 eur nie je logické (matematicky to

nedáva zmysel). Pri spotrebiteľskom úvere 956,82 eur a ročnom úroku 38,54 % predstavuje ročný úrok
368,76 eur, pričom podľa zmluvy boli celkové náklady (za 15 mesiacov splatnosti pôžičky) spotrebiteľa
vyčíslené sumou 224,13 eur (čo by zodpovedalo výrazne nižšej sume pôžičky). Ani z prehľadu splátok a
úhrad predložených žalobcom nie je možné určiť aká presná suma pôžičky bola žalovanému poskytnutá.
Dokonca žalobca predložil súdu dva rôzne prehľady splátok a úhrad (č.l. 30 a č.l. 7). Súčet zostatkov
(predposledný stĺpec) je v oboch týchto prehľadoch rôzny (1.154,84 eur a 1.120,32 eur). Avšak nielen

celkový súčet, ale takmer všetky údaje o zostatku (chronologicky) sú rôzne. Na pojednávanie sa žalobca
nedostavil, preto nebolo možné túto okolnosť na pojednávaní ozrejmiť. Následky nedostavenia sa na
pojednávanie pritom musí znášať strana, ktorá sa dobrovoľne vzdala práva zúčastniť sa pojednávaniaa prípadne reagovať na zistenia súdu. Aj z konania žalobcu je zrejmá pochybnosť o výške poskytnutej
pôžičky, pretože v liste zo dňa 28.11.2012 (č.l. 5) požadoval od žalovaného istinu v sume 1.212,43
eur. Pritom žalovaný po tomto dátume nevykonal žiadnu úhradu. Súd prvej inštancie dôvodil, že

vzhľadom k tomu, že v danom prípade túto neplatnú časť zmluvy nemožno oddeliť od ostatného
obsahu zmluvy, pričom ide o podstatnú časť zmluvy (aká suma peňazí bola požičaná) podľa § 41
Občianskeho zákonníka, je neplatná celá zmluva o pôžičke. V tejto súvislosti nie je možné uvažovať o
platnom uzavretí zmluvy o pôžičke v inej forme ako písomnej (ústne, prípadne konkludentne), nakoľko
pre platnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere sa v čase jej uskutočnenia, rovnako ako v súčasnosti,

vyžadovala písomná forma. Za potrebné považoval uviesť, že ak by aj došlo k platnému uzatvoreniu
zmluvy o spotrebiteľskom úvere, bolo by potrebné považovať tento úver za
bezúročný a bez poplatkov. V zmluve totiž absentujú zákonom o spotrebiteľských úveroch požadované
údaje. Týmito údajmi sú správny údaj o výške úrokovej sadzby, o termínoch splátok istiny, úrokov a
iných poplatkov a konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru (presný dátum). Podľa § 11 ods. 1 zákona
o spotrebiteľských úveroch by tak bol poskytnutý spotrebiteľský úver bezúročný a bez poplatkov. Súd

nemôže takisto opomenúť skutočnosť, že žalobcom predložená zmluva je čiastočne nečitateľná (dolná
časť zmluvy). Konštatoval, že vzhľadom na skutočnosť, že nebolo hodnoverne preukázané akú sumu
peňazí žalovaný prijal ako pôžičku, nie je možné riadne ustáliť ani výšku prípadného bezdôvodného
obohatenia na strane žalovaného. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na ustanovenie §
140 ods.1 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého za zmenu žaloby je potrebné považovať aj

uplatnenie iného práva, ako bolo uplatnené doposiaľ. Žalobca sa pritom žalobou domáha rozhodnutia
súdu o splnení povinnosti žalovaného zo zmluvy, nie z iného právneho dôvodu. Konštatoval, že pri
bezdôvodnom obohatení takisto platí iná dĺžka premlčacej doby, pričom súd musí pri spotrebiteľskom
spore na premlčanie (oslabenie nároku dodávateľa) prihliadať z úradnej moci. Mal za to, že v prípade,
že by sa žalobca domáhal vydania bezdôvodného obohatenia, jeho právo by zrejme bolo premlčané.

Uviedol, že k bezdôvodnému obohateniu malo dôjsť dňa 23.06.2012 a žaloba bola podaná na súde
dňa 18.11.2015, teda po uplynutí dvoch rokov (trvanie subjektívnej premlčacej doby v zmysle § 107
Občianskeho zákonníka) odo dňa, keď sa žalobca dozvedel, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a
kto sa na jeho úkor obohatil. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 257 CSP
tak, že aj keď žalovaný bol v konaní úspešný v celom rozsahu, avšak v priebehu konania mu žiadne

trovy nevznikli, náhradu trov konania mu nepriznal.

2. Proti tomuto rozsudku vo výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá, podal v zákonom stanovenej lehote
odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil
a žalobe v celom rozsahu vyhovel. Dôvodil, že uplatnený nárok riadne špecifikoval čo do právneho

dôvodu aj výšky v podaní zo dňa 28.04.2017. Zmluva, z ktorej nároky si voči žalovanému uplatňuje, je
zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle ust. § 9 zák. č. 129/2010 Z.z. bez ohľadu na jej formálne
označenie.Nímuvádzanéskutočnostižalovanýžiadnymspôsobomnerozporoval,prostriedkyprocesnej
obrany nevyužil, počas sporu ostal celkom pasívny, z uvedeného dôvodu sa tak ním uvádzané skutkové
tvrdenia považujú za nesporné podľa ust. § 151 ods. 1 CSP. Správnym zistením skutkového stavu by

musel súd prvej inštancie zistiť, že k vzniku záväzkovoprávneho vzťahu došlo už uzavretím zmluvy
o spotrebiteľskom úvere, pre platnosť ktorej sa nevyžaduje preukázanie výšky poskytnutého plnenia,
čo je základný rozdiel medzi zmluvou o pôžičke ako reálnym kontraktom podľa § 657 Obč. zák. a
úverovou zmluvou ako kontraktom konsenzuálnym. Výška poskytnutého úveru žalovanému vyplýva zo
základných náležitostí úverovej zmluvy v časti „predmet financovania pôžičky“, kde výška poskytnutého

úveru je označená ako „pôžička (finančné plnenie): 956,82 eur“, ktorú sa žalovaný zaviazal splatiť
formou 15 pravidelných mesačných splátok á 78,73 eur pri výške úrokovej sadzby a RPMN 38,54%.
Celkové náklady žalovaného s úverom predstavujú sumu 224,13 eur. Dôvodil, že pri výklade právnych
úkonov a ich posudzovaní z pohľadu nárokov na ich platnosť je nevyhnutné brať na zreteľ ústavný
príkaz preferencie výkladu v prospech platnosti právneho úkonu a dôvody neplatnosti nerozširovať nad

rámec zákonom uvedených prípadov. Poukazoval na Nález Ústavného súdu SR z 01. apríla 2015 sp.
zn. I. ÚS 640/2014 a rozhodnutie Súdneho dvora (ES) z 15.03.2012 vo veci C-453/10 Pereničová,
Perenič proti SOS financ spol. s r.o. V dôsledku nesprávneho posúdenia absolútnej neplatnosti úveru
považoval za nesprávne aj nastolenie režimu bezdôvodného obohatenia, a tým aj nesprávnu aplikáciu
2-ročnej subjektívnej premlčacej doby podľa ust. § 107 ods. 1 Obč. zákonníka na uplatnený nárok.

Dôvodil, že nakoľko úverová zmluva bola uzavretá platne, vzťahuje sa na plynutie premlčacej doby ním
uplatneného nároku režim 3-ročnej premlčacej doby podľa ust. § 101 Obč. zákonníka a ním uplatnený
nárok z úverovej zmluvy premlčaný v čase začatia sporu nebol. Žalovaného listom zo dňa 28.11.2012vyzval na plnenie v lehote do 07.12.2012, žaloba bola podaná dňa 18.11.2015, t.j. pred uplynutím 3-
ročnej premlčacej doby.

3. Žalovaný sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

4. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov odvolania podľa §§ 379 a 380
Civilného sporového poriadku zákona č. 160/2015 Z.z. (ďalej len C.s.p.) bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 C.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa

387 ods. 1, 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdiť z týchto dôvodov:
5. V sporovom konaní, o ktoré ide aj v prejednávanej veci, platí prejednací princíp. Prejednací princíp
spočíva v tom, že tvrdiť skutočnosti, rozhodné pre posúdenie daného prípadu, a navrhovať a predkladať
dôkazy pre tieto skutočnosti, je zásadne vecou strán sporu, na ktorých spočíva hlavná zodpovednosť
za zhromaždenie skutkového podkladu potrebného pre rozhodnutie vo veci samej. Úprava vychádza z
toho, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách a ukladá im označiť dôkazy k

preukázaniu tvrdenia. Strany sú povinné prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že
pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky. Súd nie je povinný
sámvyhľadávaťpotrebnétvrdeniaa dôkazy.Niejepovinnýponichpátrať,anibytakdosťdobrenemohol
urobiť,pretožebymuselvyhľadávaťskutočnosti,ktorésatýkajúrozmanitýchsúkromnýchvzťahovmedzi
stranami. Tie mu nie sú pravidelne známe a vôbec dostupné. Ak tak strany nevykonajú, potom zastihne

tú stranu, ktorá je povinná potrebné tvrdenie vykonať, nepriaznivý procesný následok spočívajúci v tom,
že súd rozhodne v jej neprospech.

6. K naplneniu tohto následku došlo aj v prejednávanej veci.

7. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca existenciu a dôvodnosť svojho
nároku voči žalovanému nepreukázal.

8. K námietkam žalovaného voči zisteniam súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza, že dominujúcim
princípom občianskeho (civilného) súdneho procesu je okrem prejednacieho princípu aj s ním úzko

súvisiaci princíp ústnosti zakotvený v zákone č. 757/2004 Z.z. o súdoch (§ 3), s ktorým
je spojený princíp priamosti čiže bezprostrednosti civilného procesu. Z uvedených princípov vyplývajú
povinnosti nielen pre konajúci súd, ale aj pre strany sporu.

9. Žalobca sa sám svojou bezdôvodnou neúčasťou a neprítomnosťou na nariadenom ústnom

pojednávaní zbavil možnosti, aby označoval a predkladal skutočnosti za účelom odstránenia zistených
rozporov a pochybností a vysvetlil súdu ako orgánu rozhodujúcemu o nároku zo spotrebiteľskej
zmluvy svoje tvrdenia odporujúce zisteniam z predložených listinných dôkazov, resp. vysvetlil navzájom
rozpornélistinnédôkazy.Akbysažalobcapojednávaniazúčastnil,moholnasúdeprvejinštancieuplatniť
príslušnéprocesnéprostriedky(skutkovétvrdenia,dôkazyresp.návrhynavykonaniedôkazov,námietky,

právne závery a argumenty, vysvetlenia), ktoré v rozpore s procesným poriadkom uplatnil až v odvolaní.
10. Za danej situácie sa odvolací súd stotožňuje s právnym posúdením zmluvy o
poskytnutí pôžičky zo dňa 23.06.2012 ako neplatnej zmluvy pre neurčitosť (pochybná výška poskytnutej
pôžičky a výška záväzku) a s premlčaním práva na vydanie bezdôvodného obohatenia, ako vykonal
súd prvej inštancie.

11. Žalobcom uplatnené dôvody odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie potom nebolo možné
považovať za opodstatnené, a preto bolo potrebné rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti
potvrdiť.

12. Súd prvej inštancie rozhodol správne aj o náhrade trov konania.

13. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

14. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania,
potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto
rozsudku.15. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 C.s.p. v spojení s § 255
ods. 1 a § 251 C.s.p. Z výsledku odvolacieho konania vyplýva, že žalovaný bol v odvolacom
konaní úspešný, a preto mu v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. v zásade patrí právo na náhradu trov tohto

odvolacieho konania. Zo spisu však nevyplynuli žiadne odôvodnené a preukázané trovy žalovaného v
zmysle § 251 C.s.p., preto odvolací súd rozhodol, že mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

16. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu krajského súdu 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)

(§ 428 CSP).