Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 22, 2018

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/402/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112230946
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 02. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Záhumenská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3112230946.2

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a sudkýň
JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Viery Škultétyovej v spore žalobcu: O., zastúpeného E., proti žalovaným:
1/ K. 2/ M., o určenie neúčinnosti právnych úkonov, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Trenčín zo dňa 07. júna 2016, č.k. 15C/287/2012-275, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaní 1/, 2/ majú voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol. Žalobcovi uložil povinnosť nahradiť
žalovanému 1/ náhradu trov konania v sume 988,82 eur a žalovanému 2/ nahradiť trovy konania v
sume 673,51 eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, k rukám ich právnych zástupcov. Právne svoje

rozhodnutie odôvodnil ust. § 42a ods. 1, 2, 3, 4, § 42b ods. 1, 2, 3 Obč. zákonníka. Rozhodol na
základe výsledkov vykonaného dokazovania, z ktorého mal za preukázané, že Zmluvou o krátkodobej
finančnej výpomoci č. XXX/XX/XXX/ZKFV zo dňa 01.02.2009 sa žalobca ako veriteľ so spoločnosťou
H. ako dlžníkom dohodli na poskytnutí krátkodobej finančnej výpomoci na financovanie zásob vozidiel,
ktorej výška bola 149.372,63 eur. Krátkodobá finančná výpomoc bola poskytnutá na dobu určitú, do
31.03.2009. Dohodou o splácaní dlhu v splátkach a uznaní záväzku zo dňa 20.04.2009 sa žalobca ako

veriteľ so spoločnosťou H. ako dlžníkom dohodli, že dlžník uhradí veriteľovi dlžnú sumu 149.372,63
eur v 23. v splátkach s tým, že 1. až. 22. splátka vo výške 6.600,- eur sú splatné k poslednému dňu
v kalendárnom mesiaci od 31.08.2009 do 31.05.2011 a 23. splátka vo výške 4.172,63 eur je splatná
k 30.06.2011. Z upovedomenia o začatie exekúcie E. súdneho exekútora EX XXXX/XXXX
zo dňa 30.08.2011 vyplýva, že dňa 28.06.2011 začalo exekučné konanie v prospech oprávneného -
žalobcu v neprospech povinného 1/ spoločnosti H. 2/ J. na vymoženie pohľadávky vo výške 140.708,38

eur, príslušenstva vo výške 21.554,83 eur a úrokov vo výške 6 % ročne zo sumy 140.708,38 eur
od 30.08.2011 do zaplatenia. Kúpnou zmluvou zo dňa 15.05.2007 uzavretou medzi predávajúcim -
spoločnosťou D. a kupujúcim - spoločnosťou H. previedol predávajúci nehnuteľnosti zapísané na LV č.
XXXX okres V., obec V. k.ú. B., a to budovu - R. súp. č. XXXX postavenú na parc. č. XXX/X., parc.
č. XXX/XX. - zastavané plochy a nádvoria o výmere 1288 m2, parc.č. XXX/X - zastavané plochy a
nádvoria o výmere 458 m2 za kúpnu cenu 189.603,66 eur (5.712.000,- Sk) vrátane DPH. Predávajúci

vyhlásil, že na prevádzaných nehnuteľnostiach neviaznu žiadne iné ťarchy ako tie, ktoré sú uvedené v
LV. Dňa 20.08.2007 bola v kúpnej zmluve vykonaná J. oprava v označení čísla vložky a druhu pozemkov.
Kúpnou zmluvou zo dňa 23.10.2009 uzavretou medzi spoločnosťou H.. ako predávajúcim a žalovaným
1/ ako kupujúcim previedol predávajúci nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX okres V., obec V. k.ú. B.,
a to budovu - servis súp. č. XXXX postavenú na parc. č. XXX/X., parc. č. XXX/XX - zastavané plochy
a nádvoria o výmere 1288 m2, parc.č. XXX/X -. zastavané plochy a nádvoria o výmere 458 m2

na žalovaného. Kúpna cena bola vzhľadom na stav predmetu kúpy, ako aj ťarchy viaznuce na predmete
kúpy, stanovená dohodou strán, a to spolu v sume 59.251,15 eur. Kúpna cena bola dohodnutávrátane DPH s tým, že bude vyplatená k rukám predávajúceho, resp. v na účet predávajúceho v lehote
do 60 dní od zápisu vlastníckeho práva k predmetu kúpy do katastra nehnuteľností na kupujúceho.
Predávajúci vyhlásil, že na predmete kúpy neviaznu žiadne ťarchy, dlhy ani vecné bremená ani žiadne

iné právne povinnosti v prospech tretej osoby okrem tých, ktoré bližšie špecifikoval. Z vkladového spisu
Katastrálneho úradu v Trenčíne č. Y. súd prvej inštancie zistil, že návrh na vklad vlastníckeho práva
do katastra nehnuteľností podali žalovaný 1/ ako predávajúci a žalovaný 2/ v zastúpení O. M. ako
prokuristom žalovaného 2/ dňa 15.03.2010. Kúpnopredajnou zmluvou č. XX-XXXX zo dňa 18.02.2010
žalovaný 1/ ako predávajúci predal žalovanému 2/ ako kupujúcemu nehnuteľnosti zapísané na LV č.

XXXX okres V., obec V. k.ú. B., a to budovu - servis súp. č. XXXX postavenú na parc. č. XXX/X, parc. č.
XXX/XX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 1288 m2, parc.č. XXX/X - zastavané plochy a nádvoria
o výmere 458 m2. Zmluvné strany sa dohodli na kúpnej cene vo výške 300.000,- eur s tým, že kupujúci
zaplatí pri podpise zmluvy 18.02.2010 zálohu vo výške 106.000,- eur, ktorú prevezme predávajúci od
kupujúceho na základe príjmového pokladničného dokladu. Predávajúci je povinný použiť túto zálohu
na výplatu a následný výmaz tiarch v prospech R. podľa zmluvy o zriadení záložného

práva k nehnuteľnostiam zo dňa 16.10.2008 vkladovanej pod Y. - záložné právo na budovu - servis
súp.č. XXXX na parc. č. XXX/X a na pozemky parcely č. XXX/XX. a XXX/X, podľa zmluvy o zriadení
záložného práva k nehnuteľnostiam zo dňa 11.05.2007 vkladovanej pod Y. - záložné právo na stavbu
súp.č. XXXX na parc. č. XXX/X a na pozemky parcely č. XXX/XX. a XXX/X. Zvyšná časť kúpnej ceny
vo výške 194.000,- eur bude predávajúcemu vyplatená najneskôr do 10 dní po povolení návrhu výmazu

uvedenej ťarchy a po podaní návrhu na vklad zmeny vlastníkov predmetu kúpy, za splnenia podmienky
povolenia návrhu na vklad zmeny vlastníkov katastrálnym úradom v V.. Zvyšná časť kúpnej ceny bude
kupujúcimpredávajúcemupoukázanánaúčet.Celkovákúpnacenapozostávaznasledujúcichpoložiek:
budova - R. súp.č. XXXX na parcele XXX/X. - dohodnutá kúpna cena 229.095,- eur, pozemok parc.č.
XXX/XXaparc.č.XXX/X-dohodnutákúpnacena36.000,-eur,vybaveniabudovyvkúpnejcene34.905,-

eur. Rozhodnutím o prerušení konania zo dňa 14.04.2010 bolo konanie o návrhu na vklad vlastníckeho
práva prerušené. Návrh na vklad bol dňa 19.04.2010 opravený konateľkou žalovaného 2/ S. M. v časti
označenia druhu predávaných pozemkov. Dňa 19.04.2010 bola v kúpnopredajnej zmluve vykonaná S.
M. oprava v označení krstného mena žalovaného 1/, rodného čísla prokuristu žalovaného 2/, druhu
pozemkov parc.č. XXX/XX a XXX/X., slovného vyjadrenia dohodnutej kúpnej ceny za budovu - R.. Vklad

vlastníckeho práva bol vyznačený v katastri nehnuteľností dňa 07.06.2010. Z dohody
o pristúpení k záväzku zo dňa 23.10.2009 vyplýva, že žalovaný 1/ ako pristupujúci dlžník sa zaviazal
splniť dlh dlžníka - spoločnosti H. zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 11.05.2007 veriteľovi R.
ktorého zostatok istiny úveru je 105.843,85 eur splatný v mesačných splátkach po 829,85
eur vždy do 20. dňa v mesiaci, a stáva sa tak dlžníkom R.. popri pôvodnom dlžníkovi - spoločnosti H.

Z výpisu LV č. XXXX okres V., obec V., k.ú. B. zo dňa 07. 11. 2011 vyplýva, že žalovaný 2/ je výlučným
vlastníkom nehnuteľností, a to pozemkov parc.č. XXX/XX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 1288
m2, parc.č. XXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere 458 m2, budovy - R. súp.č. XXXX
postavenej na parc.č. XXX/X. Vklad kúpnopredajnej zmluvy č. XX/XXXX. bol povolený pod Y.. V časti
C - ťarchy nie sú uvedené žiadne záložné práva v prospech záložného veriteľa R.. Po konštatovaní

súdu prvej inštancie, že žaloba bola podaná včas, súd prvej inštancie skúmal splnenie predpokladov
pre posúdenie napadnutých právnych úkonov ako odporovateľných. Konštatoval, že hmotnoprávnou
podmienkou pre podanie odporovacej žaloby je podľa § 42a ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka
to, že dlžník urobil v prospech tretej osoby odporovateľný právny úkon, ktorým sa zbavil majetku s
úmyslom ukrátiť uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky svojho veriteľa. Uviedol, že bremeno tvrdenia

a dôkazné bremeno o tom, že pohľadávka je vymáhateľná a že dlžníkov právny úkon ukracuje jej
uspokojenie, nesie veriteľ. Zo zmluvy o krátkodobej finančnej výpomoci zo dňa 01.02.2009 a z dohody
o splácaní dlhu v splátkach a uznaní záväzku zo dňa 20.04.2009 vyplýva, že žalobca mal voči dlžníkovi
vymáhateľnú pohľadávku, ktorá bola ku dňu 20.04.2009 vo výške 149.372,63 eur. Z upovedomenia o
začatí exekúcie súdneho exekútora JN. U. zo dňa 30.08.2011 mal súd prvej inštancie za preukázané,

že žalobca mal voči spoločnosti H. vymáhateľnú pohľadávku vo výške 140.708,38 eur s príslušenstvom.
Ďalej konštatoval, že ukrátením veriteľa je odňatie možnosti, aby sa pohľadávka veriteľa mohla reálne
uspokojiť z majetku dlžníka. O ukracujúci právny úkon nejde vtedy, ak dlžník dostal za prevedené veci
od nadobúdateľa skutočne - reálne ich obvyklú cenu, alebo mu zaň bola poskytnutá iná primeraná
náhrada. Žalobca v konaní namietal, že žalovaný 1/ vyplatil spoločnosti H. kúpnu cenu len

vo výške 59.251,15 eur, hoci hodnota týchto nehnuteľností bola podstatne vyššia. Z kúpnej zmluvy, na
základe, ktorej nadobudla spoločnosť H. predmetné nehnuteľnosti od spoločnosti D. vyplýva, že kúpna
cena bola 189.603,66 eur, pričom na prevádzaných nehnuteľnostiach v čase prevodu neboli žiadne
ťarchy v prospech záložných veriteľov. Spoločnosť H. uzavrela ako dlžník so R.. ako záložným veriteľomzmluvy o zriadení záložného práva na zabezpečenie pohľadávok R.. zo zmlúv o úvere, pričom celková
požičaná suma z úverov bola vo výške 132.755,68 eur (4.000.000,-Sk). Preto pokiaľ bola v
kúpnej zmluve dojednanej medzi spoločnosťou H.. a žalovaným 1/ dojednaná kúpna cena 59.251,15

eur s tým, že táto zohľadňuje ťarchy viaznuce na predmete kúpy, pričom z výpovede žalovaného 1/,
svedka J. a z dohody o pristúpení k záväzku vyplýva, že ku dňa 23.10.2009 bola
dlžná istina zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX vo výške 105.843,85 eur, po zohľadnení kúpnej
ceny zariadenia v sume 34.905,- eur, predstavovala hodnota, ktorú dlžník nadobudol od žalovaného
1/ za predávané nehnuteľnosti, sumu 200.000,- eur. Tvrdenia žalobcu o podhodnotenej kúpnej cene

dohodnutej v kúpnej zmluve medzi dlžníkom a žalovaným 1/ preto súd prvej inštancie považoval za
zavádzajúce, pretože nezohľadňujú kúpnu cenu za zariadenie a pristúpenie žalovaného 1/ k záväzku
zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX. Žalobca v konaní nenavrhol vykonať dôkaz ohľadom toho, aká
bola obvyklá cena predmetných nehnuteľností v čase ich prevodu zo spoločnosti H.. na žalovaného
1/, ani v čase ich prevodu zo žalovaného 1/ na žalovaného 2/, preto mal súd prvej inštancie za to, že
obvyklá cena prevádzaných nehnuteľností bola stanovená dohodou zmluvných strán na základe ponuky

a dopytu, t. j., že v čase ich prevodu z dlžníka na žalovaného 1/ bola vo výške 200.000,- eur a v čase
ich prevodu zo žalovaného 1/ na žalovaného 2/ bola vo výške 300.000,- eur. Z výpovede žalovaného
1/, štatutárneho zástupcu žalovaného 2/, svedka O. M. a z predloženej zmluvy o dielo na montážne a
stavebné práce vyplýva, že žalovaný 1/ vykonal rekonštrukciu budovy za sumu 42.892,36 eur. Pokiaľ
teda žalovaný 1/ zaplatil za predmet kúpy sumu 94.156,15 eur (59.251,15 eur + 34.905 eur) a pristúpil k

záväzku dlžníka zo zmluvy o úvere, ktorého zostatok istiny bol ku dňu 23.10.2009 vo výške 105.843,85
eur, pričom do rekonštrukcie predmetných nehnuteľností investoval sumu 42.892,36 eur, nejavila sa
súdu prvej inštancie ako nadhodnotená kúpna cena dojednaná medzi žalovaným 1/ a žalovaným 2/, ale
ako primeraná vzhľadom k tomu, že rozdiel v uvedených hodnotách, za ktoré predmetné nehnuteľnosti
žalovaný 1/ nadobudol a scudzil predstavuje sumu 57.107,64 eur, a tento zahŕňa primeraný zisk

žalovaného 1/ a ďalšie náklady žalovaného 1/ vložené do rekonštrukcie nehnuteľnosti spočívajúce v jeho
osobnom výkone rekonštrukčných prác. Súd prvej inštancie konštatoval, že v konaní o odporovateľnosť
úkonu je ďalším predpokladom úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa. V prípade právnickej osoby sa za úmysel
ukrátiť veriteľa považujú prípady, ak úmysel možno pričítať osobám, ktoré vystupujú v mene právnickej
osoby. Preukázanie úmyslu nie je podmienkou odporovateľnosti iba vtedy, ak sú druhou stranou úkonu

osoby blízke dlžníkovi. O úmysel ukrátiť veriteľa ide nielen vtedy, ak chcel dlžník právnym úkonom
ukrátiť svojho veriteľa, ale aj vtedy, ak vedel, že právnym úkonom môže ukrátiť svojho veriteľa a pre
prípad, že ho skutočne ukráti, bol s tým uzrozumený. Úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa môže vyplývať z
okolností, za ktorých bol urobený - napr. zlá finančná situácia dlžníka, hrozba súdnych sporov zo strany
veriteľa, hrozba exekúcie, ak deklarovaná snaha udržať majetok v rodine, prevod majetku bezodplatne

alebo za podozrivo nízku cenu. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že z výpovedí svedkov H. a J. R.
nevyplývajú žiadne okolnosti, z ktorých by mal vyplývať úmysel J. R., ako konateľa spoločnosti H. ukrátiť
žalobcu ako veriteľa. Mal za to, že z ich výpovedí, ako aj výpovede žalovaného 1/ vyplýva, že H. a J.
R. prevádzkovali autobazár, v ktorom ponúkali na predaj viaceré motorové vozidlá, vozili sa na drahších
motorových vozidlách, mali rodinné domy, predmetné nehnuteľnosti ponúkali na predaj dlhšiu dobu a s

predajom nehnuteľností žalovaného 1 / nesúrili. Preto súd prvej inštancie nepovažoval za preukázaný
ani úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa. Konštatoval, že posledným predpokladom odporovateľnosti právneho
úkonu je podľa § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka preukázanie vedomosti tretej osoby, na ktorú
bol majetok prevedený, o úmysle dlžníka ukrátiť svojho veriteľa alebo preukázanie toho, že vzhľadom
na okolnosti, za ktorých došlo k právnemu úkonu, jej musel byť úmysel dlžníka známy. Dôkazné

bremeno zaťažuje veriteľa. Samotná skutočnosť, že na predmetných nehnuteľnostiach boli zriadené
záložné práva v prospech R. nezakladá predpoklad úmyslu dlžníka ukrátiť svojho iného veriteľa najmä
s poukazom na to, že suma zabezpečovanej pohľadávky záložného veriteľa R.. bola zohľadnená v
kúpnej zmluve. Z výpovedí svedkov H. a J. R. a z výpovede žalovaného 1/ vyvodil, že H. a J. R.
nepovedali žalovanému 1/ o svojom záväzku voči žalobcovi a z verejne dostupných zdrojov sa o ňom

žalovaný 1/ dozvedieť nemohol. Podnikateľská činnosť spoločnosti H.. dlžníka a prezentovaná životná
úroveň konateľa tejto spoločnosti a jeho brata nevzbudzovala u žalovaného 1/ predpoklad o existencii
dlhu spoločnosti H. voči žalobcovi a úmysle predajom nehnuteľností žalobcu ako veriteľa ukrátiť. Súd
prvej inštancie mal zato, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie vedomosti žalovaného
1/ o úmysle dlžníka kúpnou zmluvou ukrátiť žalobcu ako svojho veriteľa. Ohľadom žalovaného 2/

súd prvej inštancie uviedol, že tretími osobami sú osoby, na ktoré prešiel majetok osôb, ktoré mali z
odporovateľného právneho úkonu prospech, či už na základe dedenia alebo scudzovacieho úkonu.
V ich prípade sa podľa § 42b ods. 3 Občianskeho zákonníka kladie miernejšia požiadavka na ich
vedomosť o úmysle dlžníka ukrátiť držiteľa, pričom stačí, ak im boli známe okolnosti odôvodňujúceodporovateľnosť právneho úkonu proti ich predchodcovi. Vedomosť tretích osôb o týchto okolnostiach
musí v konaní preukazovať žalobca. Ak boli tretie osoby dobromyseľné, t.j. ak nevedeli o tom, že
ich právny predchodca urobil odporovateľný právny úkon, nemôžu právne účinky odporovateľnosti

zasahovať do ich právneho postavenia. V konaní nebolo preukázané, že by žalovaný 2/, resp. jeho
štatutárni zástupcovia mali vedomosť o okolnostiach odôvodňujúcich odporovateľnosť právneho úkonu
voči ich právnemu predchodcovi. V konaní nebolo preukázané, že by žalovaný 2/, resp. jeho štatutárni
zástupcovia boli s dlžníkom alebo so žalovaným 1/ pred uzavretím zmluvy v akomkoľvek osobnom alebo
obchodnomstyku, zvýpisuLVpredávanýchnehnuteľnostívyplývalo,žeichvýlučnýmvlastníkomje

žalovaný1/,pričomvkúpnejcene300.000,-eurbolatiežzohľadnenávýškazabezpečovanejpohľadávky
zo zmlúv o zriadení záložného práva, ktorá bola súčasťou kúpnej zmluvy vo výške 106.000,- eur.
Uvedená časť kúpnej ceny bola uhradená R.., nakoľko záložné práva viaznuce na prevádzaných
nehnuteľnostiach boli vymazané. Samotná skutočnosť, že spoločnosť H. bola dlžníkom zo zmlúv o úvere
so R., ktoré boli zabezpečované záložným právom, nezakladá predpoklad vedomosti žalovaného 2/ o
okolnostiach odôvodňujúcich odporovateľnosť právneho úkonu proti ich predchodcovi, najmä s ohľadom

na to, že hodnota zabezpečovanej pohľadávky tvorila cca tretinu kúpnej ceny. V konaní tiež nebolo
preukázané, že by boli konateľ spoločnosti H. a jeho brat v čase urobenia úkonu blízkymi osobami so
žalovaným 1/ a štatutárnymi zástupcami žalovaného 2/, ani že by boli spoločnosť H. so žalovaným 1/ a
žalovaným 2/ akokoľvek obchodne prepojení, či už ako štatutárne orgány, členovia štatutárneho orgánu,
prokuristi alebo likvidátori, majetkovou účasťou a ani obchodnými vzťahmi. O trovách konania rozhodol

súd prvej inštancie podľa § 142 ods. 1 a § 149 ods. 1 O.s.p. tak, že v konaní úspešným žalovaným
1/, 2/ priznal náhradu trov konania tak, ako je táto špecifikovaná v odôvodnení napadnutého rozsudku.

2. Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel. Zastával názor, že dostatočným

spôsobom bolo súdu prvej inštancie preukázané, že kúpna zmluva medzi dlžníkom a žalovaným 1/ bola
zjavne účelová, dojednaná bez ekonomického účelu a zmluvným stranám muselo byť zrejmé, že sa
jedná o neštandardný úkon za účelom ukrátiť veriteľa - žalobcu. Poukázal na to, že kúpna cena bola
dojednaná v sume 59.251,15 eur s tým, že kupujúci (žalovaný 1/) preberá nehnuteľnosti s
ťarchou. Žalovaný 1/ sa však vyjadril, že o záložné právo sa nezaujímal, s bankou nerokoval a nemal

vedomosť o tom, čo ťarcha znamená, bol k nej ľahostajný. V skutočnosti však následne podpísal dohodu
o pristúpení k záväzku dlžníka, pričom išlo o dohodu dlžníka so žalovaným 1/, z ktorej banke nevzniklo
žiadne právo na plnenie od žalovaného. Poukazoval na to, že v skutočnosti zmluvné strany nemohli
vedieť skutočnú kúpnu cenu, nakoľko v tejto mala byť podľa ich tvrdení zohľadnená iba dlžná istina z
úveru, ku ktorej však nie sú pripočítané úroky. Mal za to, že žalovaný 1/ konal iba ako predĺžená ruka

dlžníka na kúpu predmetných nehnuteľností. Uvedenému svedčí aj skutočnosť, že žalovaný 1/ predaj
predmetných nehnuteľností neinzeroval, ale z výpovedí svedkov vyplýva, že žalovanému 2/ dali kontakt
nažalovaného1/R..Zástupcoviažalovaného2/savyjadrili,ževiacakorokhľadalivhodnúnehnuteľnosť,
a preto museli nájsť inzerát dlžníka na predaj týchto nehnuteľností ešte z roku 2009. Nepovažuje preto
za pravdivé tvrdenie, že žalovaný 2/ nebol v kontakte s dlžníkom žalobcu. Vyjadril ďalej presvedčenie,

že dohoda o pristúpení žalovaného 1/ k záväzku dlžníka bola podpisovaná následne (dodatočne) a v iný
deň, ako je uvedené na tomto dokumente, a to s poukazom na to, že na dohode je použitá iná pečiatka
dlžníka ako tá, ktorá je na iných dokumentoch podpísaných dlžníkom v tento istý deň, čo vyvoláva
pochybnosti o skutočnom dni podpisu a vzhľadom na ostatné sporné skutočnosti sa to javí ako účelové
konanie zúčastnených subjektov - dlžníka a oboch žalovaných. Poukazoval ďalej na tú skutočnosť, že

žalovaný 1/ uviedol, že sa so R. (zástupcami dlžníka) bližšie nepoznal, napriek tomu si s nimi tykal,
mal vedomosť o rodinnom dome v V. R., ako aj vedomosť o rodičovskom dome v R.. Poukazoval na
rozchádzajúce sa výpovede žalovaného 1/ a svedka J. R. v tom smere, že žalovaný 1/ tvrdil, že sumu na
vyplateniezáložnýchprávobratomodovzdalJ.R.,avšaktentotvrdil,žeodžalovaného1/takútohotovosť
neprevzal. Považoval za neštandardné, že časť kúpnej ceny vo výške 106.000 eur, určená na vyplatenie

zostatku úveru dlžníka banke, bola žalovanému 1/ zo strany žalovaného 2/ uhradená v hotovosti a nie
bankovým prevodom, obdobne ako druhá časť kúpnej ceny vo výške 194.000 eur. Za neštandardné a
riskantné považoval aj skutočnosť, že splatnosť kúpnej ceny v prípade kúpnej zmluvy medzi dlžníkom
a žalovaným 1/ bola dohodnutá na 60 dní po vklade, pričom zaplatením kúpnej ceny a vyplatenie úveru
nebolo nijak zabezpečené. Zastával názor, že žalovaný 1/ nemal žiadny úmysel nehnuteľnosti prenajať,

jeho tvrdenia o nejakom mechanikovi, ktorý mu odskočil od budúceho prenájmu, považuje v súvislosti
s ostatnými skutočnosťami za účelové. Tento predaj bol jediným obchodom žalovaného tohto druhu
a žalovaný 1/ takýmto spôsobom pred tým nepodnikal. Uvedená transakcia bola podľa jeho názoru
manažovaná dlžníkom a oba predaje manažovala právna zástupkyňa žalovaného 1/, ktorá pripravilazmluvu medzi dlžníkom a žalovaným 1/ a žalovaného 1/ zastupovala pri predaji žalovanému 2/. Vyjadril
presvedčenie, že oba sporné právne úkony možno považovať za odporovateľné právne úkony, keď
mal za to, že z popísaných skutočností je zrejmý úmysel dlžníka ukrátiť uspokojenie vymáhateľnej

pohľadávky žalobcu. Poukazoval na krátkosť času medzi uzavretými kúpnymi zmluvami s tým, že
rozdiel hodnoty týchto nehnuteľností nemohol byť súdom prvej inštancie deklarovaných 57.107,04 eur.
Žalovaný 1/ nepreukázal žiadne náklady, resp. osobný výkon rekonštrukčných prác na predmetných
nehnuteľnostiach, ktorých hodnota by mala byť zahrnutá do údajne primeraného zisku. Pokiaľ sa týka
údajnej neexistencie úmyslu ukrátiť veriteľa na strane dlžníka, považoval žalobca za nepochybné, že

dlžník, resp. jeho zástupcovia vedeli, že takýmto prevodom predmetných nehnuteľností za stanovených
podmienok síce splnia svoj záväzok voči banke, avšak taktiež vedeli, že tým zmaria, prípadne ukrátia
uspokojenie vymáhateľných pohľadávok iných veriteľov, konkrétne žalobcu. To, že zástupcovia dlžníka
prevádzkovali autobazár, mali rodinné domy, vozili sa na drahších autách a predmetné nehnuteľnosti
ponúkali na predaj dlhšiu dobu, považuje vo vzťahu k odporovateľnosti za irelevantné s tým, že žiadne z
týchto skutočností neboli zo strany dlžníka nijakým spôsobom preukázané a jednak ide v skutočnosti o

majetok vo vlastníctve fyzických osôb (podiel na autobazári, autá, rodinné domy), nie o majetok dlžníka
- právnickej osoby. Žalobca trval na tom, že celá transakcia, tzn. prevod predmetných nehnuteľnosti z
dlžníka až na žalovaného 2/, bola uskutočnená účelovo a v spolupráci všetkých troch zúčastnených
subjektov,očomsvedčiarozporyvsvedeckýchvýpovediach,antidatovanédokumenty,časovésúvislosti
i spôsoby úhrady jednotlivých častí kúpnej ceny. Mal za to, že súd prvej inštancie dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ktoré následne nesprávne právne posúdil
a žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol. Zároveň považoval rozsudok súdu prvej inštancie za
arbitrárny, nepreskúmateľný pre jeho nedostatočné odôvodnenie.

3. Žalovaný 1/ v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol potvrdenie napadnutého rozsudku.

Uviedol, že v konaní bolo preukázané, že žalovaný 1/ nadobudol nehnuteľnosť od H. za cenu 200.000
eur. Vzhľadom na stav a ťarchy (záväzok voči R.) nehnuteľnosti sa cena nehnuteľnosti žalovanému
1/ javila primeraná. Túto cenu považuje žalovaný 1/ za primerané protiplnenie za nadobudnutú
nehnuteľnosť. Ďalej uviedol, že v konaní bolo preukázané, že dlžník H.. nehnuteľnosť predával dlhšiu
dobu,hlavnezdôvodu,ženebolschopnýzabezpečovaťúdržbutejtonehnuteľnosti.Nehnuteľnosťpredal

za najvyššiu cenu, aká mu bola ponúknutá. Nebolo preukázané, že týmto predajom mal záujem ukrátiť
akéhokoľvek veriteľa, keďže tu takýto úmysel nebol, nemohol o takomto niečom ani žalovaný 1/ vedieť.
V konaní bolo preukázané, že v čase prevodu H.. nemala dlhy, resp. mala dostatok majetku, ktorý na
úhradu dlhov postačoval.

4. Žalovaný 2/ v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol potvrdenie napadnutého rozsudku.
Poukázal na tú skutočnosť, že súd prvej inštancie sa vo svojom odôvodnení podrobne venoval cene
obvyklej a cene, za ktorú nehnuteľnosti nadobudol žalovaný 1/ a následne žalovaný 2/. Z uvedených
dôvodov nemohol konať tak žalovaný 1/, ako aj žalovaný 2/ s úmyslom ukrátiť veriteľa žalobcu a
nebolo v konaní preukázané, že by mal mať žalovaný 2/ vedomosť o údajnom úmysle dlžníka ukrátiť

svojho veriteľa. Žalovaný 2/ bol pri kúpe dobromyseľný, nemal mať odkiaľ vedomosť o dlhu pôvodného
vlastníka, nehnuteľnosť nadobudol za sumu prevyšujúcu trhovú hodnotu, podrobne popísal, prečo tak
konal, servis nachádzajúci sa v nehnuteľnostiach prevádzkuje dodnes. Uviedol, že ide o snahu žalobcu
zavádzať, ak poukazuje v rámci odvolania na nepodstatný rozdiel vo výpovediach, napr. o tom, kto
a s kým reálne komunikoval, na aký inzerát a komu volal žalovaný 2/, alebo kto si s kým má tykať.

Má za to, že žalovaný 2/, ale aj žalovaný 1/ predložili súdu prvej inštancie množstvo listín, ktoré
preukazujú, že sa obchod reálne uskutočnil, cena odzrkadľovala stav nehnuteľností v čase predaja, išlo
o kontrakty reálne, finančné prostriedky boli riadne uhradené a teda súd prvej inštancie vo veci rozhodol
zákonne a správne. Pokiaľ žalobca v podanom odvolaní uvádzal, že nebola preukázaná rekonštrukcia
nehnuteľností, budovy žalovaným 1/, opak je pravdou. Žalovaný 2/, ako aj žalovaný 1/ vymenovali, čo

bolo očividne rekonštruované a rovnako svedkovia R. potvrdili, že v čase predaja žalovanému 1/ bola
budova zrekonštruovaná. Uvedené žalobca nenamietal a nežiadal vykonať k tejto otázke žiadne iné
dôkazy.

5. Po vydaní rozhodnutia súdu prvej inštancie a odvolaní žalobcu došlo k zmene právnej úpravy

sporového konania, keď dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok (ďalej len "CSP"), ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
(O.s.p.), podľa ktorého rozhodoval súd prvej inštancie. V prechodných ustanoveniach (§
470 ods. 1) CSP stanovil, že ak neustanovuje inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňomnadobudnutia jeho účinnosti. Súčasne však v § 470 ods. 2 CSP uviedol, že zostávajú zachované
právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona. V zmysle
týchto ustanovení odvolací súd posudzoval otázku dôvodnosti podaného odvolania žalobcom, nakoľko

toto bolo podané za účinnosti O.s.p. Procesne vec posudzoval podľa ustanovení CSP.

6. Krajský súd preskúmal vec podľa § 379 a § 380 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.
z.), ďalej len CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel
k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť ako vecne správny podľa § 387 ods.

1, ods. 2 CSP.

7. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní žalobcom
vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie.
Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, vyhodnotil dôkazy v konaní vykonané
každý jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti, odôvodnil, z akých dôvodov, a ktoré

tvrdenia strán sporu mal za preukázané, a ktoré nie, uviedol svoje skutkové zistenia, ktoré z dokazovania
vyplynuli a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne vyložil. Ani v odvolacom konaní
neboli preukázané, ani tvrdené také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie
vo veci. Z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v
podrobnostiach na ne v zmysle § 387 ods. 2 O.s.p. poukazuje.

8. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd dodáva nasledovné:

9. Odvolací súd, vychádzajúc z obsahu odvolania, podrobil prieskumu odvolacieho súdu najskôr
námietku žalobcu, týkajúcu sa nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či

postupom súdu prvej inštancie nedošlo k odňatiu možnosti stranám sporu konať pred súdom, od
01.07.2016 k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorý by znemožnil stranám uskutočňovať im
patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, resp. či tu
nie je existencia takej vady, ktorá by bola spôsobilou mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
(§ 365 ods. 1 písm. b/, d/ CSP).

10. Odôvodňovanie súdnych rozhodnutí je súčasťou práva na spravodlivý súdny proces v zmysle
článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a článku 46 ods. 1 Ústavy SR. V
situácii, keď z odôvodnenia rozhodnutia nemožno zistiť dôvody, pre ktoré bolo vyhovené nároku, ktorý
strana sporu žalobou uplatnila, či pre ktoré bol tento zamietnutý, akým spôsobom sa súd vysporiadal s

prostriedkamiprocesnéhoútoku,čiprocesnejobranyuplatňovanýmistranami,jepretieto veľmiobtiažne
pochopiť takéto rozhodnutie. Pokiaľ nie sú tieto faktory vysvetlené v odôvodnení rozhodnutia, nemožno
vylúčiť, že rozhodnutie, z ktorého nie je možné aspoň v základných rysoch zistiť, akými úvahami sa
súd pri formulovaní výroku spravoval, treba považovať za nepreskúmateľné. Takéto rozhodnutie súdu
porušuje právo účastníka na spravodlivý súdny proces, pretože mu upiera možnosť náležite skutkovo

a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci opravných prostriedkov.

11. Preskúmaním obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, odvolací súd nevzhliadol dôvodnosť
uplatnenej odvolacej námietky. Rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám ust. § 157
ods. 2 O.s.p., účinného do 30.06.2016. Námietky žalobcu, uvedené v podanom odvolaní, sú totožné

s námietkami uplatnenými pred súdom prvej inštancie, s ktorými sa súd prvej inštancie dostatočne
vysporiadal, preto nemohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku.

12. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami
účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia

požiadavkami v zmysle § 220 ods. 2 CSP (do 30.06.2016 podľa § 157 ods. 2 OSP), pričom
účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky, spochybňujúce
závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. V
posudzovanejvecisúdprvejinštancie vodôvodnenísvojhorozhodnutiadalodpoveďnavšetky
právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. uplatnením nároku a

obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia obsahuje dostatok skutkových a právnych
záverov, pričom odvolací súd nezistil, že by tieto závery boli svojvoľné, alebo zjavne neodôvodnené.
Skutočnosť, že žalovaný sa s názorom súdu prvej inštancie nestotožňuje, nemôže samo o sebe viesť k
záveru o zjavnej neodôvodnenosti, alebo arbitrárnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie.13. Postupom súdu prvej inštancie tak nedošlo k odňatiu možnosti stranám sporu konať pred súdom,
od 01.07.2016 k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorý by znemožnil stranám uskutočňovať

im patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a nebola
zistenáanižiadnatzv.inávadakonania,spôsobiláviesťkzáveru,žejejnásledkomdošloknesprávnemu
rozhodnutiu vo veci.

14. Posúdením obsahu odvolania odvolací súd zistil, že ďalšie odvolacie námietky žalobcu smerujú

proti ním tvrdeným nesprávnym skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie, na ktorých založil
svoje rozhodnutie, čo viedlo podľa jeho názoru k naplneniu dôvodov na odvolanie, uvedených v
ustanovení § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p. účinného do 30.06.2016 (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP).

15. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie
nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP (do 30.06.2016 podľa § 132 O.s.p.). Dôkazy súd

hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti,
pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom
konaní platí zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre
rozhodnutie. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade,
ak by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli,

ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v
hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska
ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor.

16. Vyššie uvedené odvolacie námietky žalobcu, vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené.
Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie dostatočným
spôsobom, dostatočne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, dôkazy vyhodnotil
v súlade so zásadami podľa § 191 CSP (do 30.06.2016 podľa § 132 O.s.p.) a zo zisteného
skutkového stavu vyvodil správny právny záver.

17. Pokiaľ žalobca v podanom odvolaní vytýkal súdu prvej inštancie nesprávne právne posúdenie
veci, odvolací súd uvádza, že nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom
vtedy, keď súd pochybí pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový
stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce

bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil
podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval
vlastné pravidlo stanovené dispozíciou právnej normy). Aj túto odvolaciu námietku žalobcu vyhodnotil
odvolací súd ako neopodstatnenú, bez opory v zistenom a ustálenom skutkovom stave a v následnom
právnom posúdení veci súdom prvej inštancie.

18. Právna úprava odporovateľnosti právnych úkonov je obsiahnutá v ust. § 42a a § 42b Občianskeho
zákonníka, v zmysle ktorých ustanovení súd prvej inštancie vec aj správne právne posúdil.

19. Tak ako odvolací súd už uviedol, stotožňuje sa v celom rozsahu s odôvodnením napadnutého

rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP).

20. Odporovateľnosť právnych úkonov spočíva v tom, že dlžníkove právne úkony, pokiaľ ukracujú
uspokojenie veriteľovej vymáhateľnej pohľadávky, môžu byť veriteľom napadnuté tzv. odporom, ktorý
smeruje k tomu, aby boli súdom vyhlásené vo vzťahu k veriteľovi za bezúčinné, čo znamená, že

majetok, ktorého sa tieto dlžníkove úkony týkajú, môže slúžiť k uspokojeniu veriteľovej pohľadávky,
alebo na úspešne odporované dlžníkove úkony sa vo vzťahu k veriteľovi hľadí ako by sa neboli stali.
Odporovateľným právnym úkonom môže byť nielen scudzovací právny úkon, ale akýkoľvek úkon,
ktorým sa zhoršuje veriteľova vyhliadka na uspokojenie jeho pohľadávky. Zmyslom odporovacej žaloby
z pohľadu žalujúceho veriteľa je tak dosiahnuť rozhodnutie súdu, ktorým by bolo určené, že je voči nemu

neúčinný dlžníkov právny úkon, ktorý skracuje uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky.

21. Súd prvej inštancie sa správne vyporiadal s predpokladmi odporovateľnosti právneho úkonu.
Správne prihliadal na tú skutočnosť, že o odporovateľný právny úkon ide len v prípade, že ním bolmajetok dlžníka prevedený na tretiu osobu bez zodpovedajúceho protiplnenia; v opačnom prípade o
odporovateľneprevedenýmajetoknejde.Pokiaľtedaprávnyúkondlžníkanemalzanásledokzmenšenie
jeho majetku, lebo za prevedené veci, práva alebo iné majetkové hodnoty obdržal ich obvyklú cenu,

alebo mu za ne bola inak poskytnutá primeraná (rovnocenná) náhrada, nemôže dôjsť ku skráteniu
uspokojenia veriteľovej pohľadávky. Z toho vyplýva, že o odporovateľný právny úkon môže ísť len vtedy
(prisplneníďalšíchpredpokladov),akzaprevedenýmajetokneboladlžníkoviposkytnutázodpovedajúca
náhrada, k čomu ale v danom prípade nedošlo. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie
náležitým spôsobom zdôvodnil, na základe akých skutočností mal za preukázané, že kúpna cena, ktorá

bola ohľadne nehnuteľností, ktoré boli predmetom prevodu, dohodnutá, nebola neprimeraná, dlžníkovi
bola poskytnutá zodpovedajúca náhrada. Na uvedené nemá žiaden vplyv, ak žalobca spôsob úhrady
jednotlivých častí kúpnej ceny považuje za „neštandardné a riskantné.“ Dostatočným spôsobom súd
prvej inštancie odôvodnil aj nesplnenie ďalších podmienok odporovateľnosti právneho úkonu. Správne
sa súd prvej inštancie vysporiadal s otázkou, či dlžník mal v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ako aj tým, či
žalovaní mali vedomosť o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa, ktoré okolnosti v konaní neboli preukázané. Na

tomto závere nič nemení ani tvrdenie žalobcu o tom, že žalovaný 1/ si so „R.“ tykal, mal vedomosť o ich
vlastníctve k rodinným domom v R., ako aj v V.. R. a pod. So všetkými, v spore podstatnými otázkami sa
súdprvejinštancievysporiadaldostatočnejasne,zrozumiteľneapresvedčivo.Žalobcavsporeneuniesol
dôkazné bremeno, nepreukázal existenciu úmyslu ukrátiť veriteľa realizovanými právnymi úkonmi, ani
vedomosť druhej strany o takomto úmysle, preto aj podľa názoru odvolacieho súdu nie sú splnené

podmienky na to, aby mohlo byť žalobe vyhovené.

22. Z týchto dôvodov krajský súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

23. O trovách konania odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1, § 262 ods.

1 CSP tak, že žalovaní 1/, 2/, ktorí boli v odvolacom konaní úspešní, majú proti žalobcovi nárok na
náhradu trov odvolacieho konania. O výške trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).

24. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).