Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 24, 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25CoPr/7/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2116206747
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 01. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2116206747.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a

členov senátu: JUDr. Ľubica Spálová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobkyne: Bc. R.
N., nar. XX.XX.XXXX, adresa W. X, zastúpenej advokátom: Mgr. Peter Odehnal, Trnava, Hlavná
42, proti žalovanému: Škôlkárik a Školáčik, n. o., so sídlom Malženice 395, IČO: 457 429 01,
zastúpenému advokátom: JUDr. Stanislav Jakubčík, Bratislava, Kutlíkova 17, o zaplatenie 2.491,40 Eur
s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 27.4.2017,
č.k. 16Cpr/2/2016-121, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd žalobu zamietol a žalovanému priznal náhradu trov
konania v rozsahu 100%.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne citáciou § 28 ods. 1, § 79 ods. 1, 3, § 77, § 79 ods.
1, § 62 ods. 2,, § 63 ods. 1 písm.a), § 76 ods. 6, § 15 Zákonníka práce, čl. 5, § 255 ods. 1 v spojení s §
262 ods. 2 Civilného sporového poriadku a vecne tým, že z vykonaného dokazovania vyplýva a nebolo

sporné, že žalobkyňa bola v pracovnom pomere na základe pracovnej zmluvy zo dňa 1.10.2006 ako
učiteľka materskej škôlky, ktorú pracovnú zmluvu uzatvorila so Základnou školou s materskou školou
v Trstíne, od 1.7.2009 na dobu neurčitú. Od 1.1.2015 prešla zriaďovateľská pôsobnosť k Materskej
školy Naháč na obec Naháč. Dňa 1.6.2015 bola žalobkyni doručená výpoveď obce Naháč z pracovného
pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce, odôvodnená zrušením prevádzky. Na základe
rozhodnutia MŠVVŠ SR č. 2015-14928/35343-10C0/MŠ zo dňa 15.7.2015 a Zmluvy o prevode práv
a povinností zriaďovateľa uzavretej medzi obcou Naháč a žalovaným 23.6.2015 v spojení s dodatkom

č. 1 zo dňa 20.8.2015 došlo s účinnosťou od 1.9.2015 k zmene zriaďovateľa Materskej školy Naháč z
obce Naháč na žalovaného. Žalovaný podľa zmluvy neprebral záväzky z pracovnoprávnych vzťahov.
Dňa 2.9.2015 žiadala žalobkyňa obec Naháč o prideľovanie práce. Dohodou o mimosúdnom urovnaní
sporných nárokov, uzavretou dňa 30.9.2015 medzi obcou Naháč a žalobkyňou, v ktorej žalobkyňa
považuje danú jej výpoveď za neplatnú, keď výpovedný dôvod nebol daný a je rozhodnutá podať návrh
naneplatnosťvýpovedeauplatňovaťsimzdovénároky.„Účelomdohodyjeurovnaťspornénárokymedzi
zamestnávateľomazamestnankyňouavyhnúťsatakhroziacemusúdnemusporu,keďžezamestnávateľ

nemá možnosť zamestnankyňu zamestnávať v jej pôvodnej funkcii a zamestnankyňa nemá záujem u
zamestnávateľa vykonávať inú prácu.“ Obec Naháč a žalobkyňa sa dohodli, že pracovný pomer končí
dňom30.9.2015azamestnávateľsazaväzujevyplatiťzamestnankyniokremmzdyzamesiacseptember
2015 ešte čiastku 7.000,- Eur v hrubom. Žalobkyňa prehlásila, že vyplatením vyššie uvedenej čiastkybude považovať všetky svoje nároky, ktoré jej vyplývali z pracovného pomeru so zamestnávateľom za
uspokojené a nebude si voči zamestnávateľovi z uvedeného dôvodu žiadne ďalšie nároky.

3. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že z výpovede svedka V. vyplýva, že žalobkyni obec Naháč
vyplatila mzdu za mesiac september a sumu 7.000,- Eur ako násobok mzdy - odstupné. Účel tejto
sumy neuviedol s odkazom na právne posúdenie veci právnym zástupcom, ktorý toto nepovažoval za
rozhodujúce. Sama žalovaná uviedla, že to bola ročná mzda pre prípad, že si nenájde prácu. Z výpovede
svedkyne V. vyplýva, že žalobkyňa chcela byť spoluzakladateľkou alebo spoluvlastníčka neziskovej

organizácie, táto skutočnosť vyplýva aj z e-mailovej korešpondencie, mala však vysoké mzdové nároky
a k dohode nedošlo. Všetky tieto skutočnosti nasvedčujú účelovosti konania žalobkyne. Pokiaľ potom
malo dôjsť k prechodu práv a povinností na žalovaného (a pracovný pomer tak mal trvať do 30.9.), za
mesiac september bola žalobkyni vyplatená mzda bez toho, aby či už pre žalovaného alebo pôvodného
zamestnávateľa pracovala. Nárokuje si vyplatenie odstupného od žalovaného, ktorý s ňou neukončil
pracovný pomer - tu treba poukázať na § 76 ods. 1 Zákonníka práce, v zmysle ktorého zamestnávateľ

poskytne zamestnancovi odstupné, ak sa pracovný pomer končí dohodou z dôvodov uvedených v §
63 ods. 1 pís. a) alebo písm. b) alebo z dôvodu, že zamestnanec stratil vzhľadom na svoj zdravotný
stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu. O taký prípad sa však
nejedná, nakoľko pracovný pomer zo strany žalovaného nebol ukončený (ani založený, i keď sa tak
malo v dôsledku prechodu práv a povinností zo zákona stať). Žalobkyňa nenamietala súdnou cestou

ani platnosť výpovede danej jej obcou Naháč, táto je teda platná. Pokiaľ zo zápisnice zo zasadnutia
obecného zastupiteľstva v Naháči dňa 15.12.2016 vyplýva, že starosta na tomto zasadnutí uviedol, že
v sume 7.000,- Eur nie je špecifikované, či sa jedná o mimosúdne vyrovnanie a zahŕňa aj odstupné
(tu žalobkyňa uviedla, že sa jedná iba o vyrovnanie za to, že nezákonnú výpoveď nenapadne žalobou
na súde) a že toto mimosúdne vyrovnanie nebolo účtované ako odstupné, nie je pre posúdenie veci

v tomto konaní relevantné (správnosť vedenia účtovníctva obce Naháč nie je predmetom konania),
nakoľko súd vychádza z výpovede starostu obce v tomto konaní, ale naviac zo skutočnosti, že reálne
žalobkyni suma 7.000,- Eur bola vyplatená ako náhrada mzdy a odstupné slúži i na takýto účel, teda
prípad, kedy si zamestnanec nemôže nájsť vhodnú prácu po ukončení pracovného pomeru. Ak potom
žalobkyňa prijala plnenie za to, že nepodá žalobu na súd, toto jej konanie nemá oporu v zákone,

javí sa ako špekulatívne (odplata za nepodanie žaloby o neplatnosť výpovede), a teda ani žalobkyňa
nepostupovala v súlade so zákonom. Pokiaľ teda namieta nesprávny postup pri prechode práv a
povinností, rovnako sa podieľala na nezákonnom ďalšom konaní. Treba tiež poukázať na skutočnosť,
že žalobkyňa si po ňou udávané trvanie pracovného pomeru od 1.9. do 30.9.2015 neuplatňuje voči
žalovanému náhradu mzdy za tento mesiac, pričom uhradená jej bola obcou Naháč, teda má za

to, že tento nárok je uspokojený. Naviac ak malo dôjsť k prechodu práv a povinností vyplývajúcich
z pracovno-právnych vzťahov, tento prechod je potrebné chápať komplexne, a teda vrátane dohody
žalobkyne s predchádzajúcim zamestnávateľom obcou Naháč, kde žalobkyňa prehlásila, že všetky
nároky považuje za uspokojené a nebude si voči zamestnávateľovi uplatňovať žiadne nároky - potom
i táto dohoda prechádza na nového zamestnávateľa, ktorý dôvodne považuje pracovný pomer so

žalobkyňou za ukončený predchádzajúcim zamestnávateľom a dohoda sa vzťahuje aj voči žalovanému.
Potom výplata odstupného a urovnanie vzťahov prešlo i na nového zamestnávateľa, u ktorého zjavne
žalobkyňa v tom čase nemala záujem zotrvať v zamestnaní. Tu treba poukázať na dátum uzavretia
dohody o mimosúdnom urovnaní sporných nárokov - 30.9.2015 a skutočnosť, že zároveň došlo k
dohode o skončení pracovného pomeru ku dňu 30.9.2015. K podpisu tejto dohody došlo už v čase,

kedy žalobkyňa mala vedomosť o prechode práv a povinností a z dohody je tiež zrejmé, že nie je
možné žalobkyňu zamestnávať v jej pôvodnej funkcií a zamestnankyňa nemá záujem vykonávať inú
prácu. Z toho vyplýva, že nemala záujem vykonávať prácu ani pre žalovaného (relevantne sa toto ani
nedomáhala). Pokiaľ žalobkyňa namieta nesprávny postup v časti prechodu práv a povinností, nie je
zrejmé, z akého dôvodu sa nedomáhala prideľovania práce od zamestnávateľa (ak pracovný pomer

mal prejsť na žalovaného), prácu nevykonávala a neplnila si žiadne povinnosti zamestnanca. Naviac ak
tvrdí, že plnenie vo výške 7.000,- Eur nie je odstupným, ale „výplata za to, že nenapadne výpoveď“, nie
je zrejmé, o aké ustanovenie zákona takýto postup opiera, o akú náhradu sa má v skutočnosti jednať
(sumu nešpecifikovala z hľadiska jej výpočtu) a tento jej postup nemožno hodnotiť ako súlad so zákonom
- súd nepopiera možnosť uzavretia mimosúdnej dohody, avšak i v takom prípade je potrebné, aby bola

zmluva jasná, zrozumiteľná a nespochybniteľná, v danom prípade však nasvedčuje účelovosti konania
žalobkyne i s prihliadnutím na dátum jej uzavretia dňom ukončenia pracovného pomeru. Žalobkyňa
uzavretím mimosúdnej dohody potvrdila doriešenie všetkých nárokov z pracovno-právneho vzťahu, teda
i vo vzťahu k žalovanému (i keď nebol účastníkom dohody), nakoľko mala vedomosť o prechode práva povinností, nemala záujem na ďalšom zamestnávaní, ukončila pracovný pomer, bolo jej vyplatené
odstupné zahrnuté v podobe sumy 7.000,- Eur a s poukazom na uvedené i táto suma prechádza
ako splnený záväzok prechodom práv a povinností. Skutočnosť, že sama žalobkyňa nepostupovala

v súlade so zákonom, nevyužila právo podať žalobu a o neplatnosť výpovede a z toho vyplývajúcich
nárokov, nemôže byť na ťarchu žalovaného práve s poukazom na uvedené skutočnosti a okolnosti.
Nárok žalobkyne v tomto konaní je potrebné posudzovať ako nárok duplicitný. Prejav vôle v zmysle §
15 Zákonníka práce treba vykladať v spojení s § 34 Občianskeho zákonníka pri uzavretí mimosúdnej
dohody ako vyrovnanie všetkých nárokov i vo vzťahu k žalovanému (u ktorého nemienila byť ďalej

v pracovnom pomere), s prihliadnutím na skutočnosť, že netrvala na ďalšom zamestnávaní, v čase
uzavretia dohody mala vedomosť o postúpení práv a povinností (ku ktorému podľa zákona malo dôjsť),
bolo jej ponúknuté pracovné miesto, ktoré odmietla, a teda cieľom dohody bolo napraviť a upraviť všetky
vzťahy strán z pracovno-právnych vzťahov vo vzťahu nielen k pôvodnému zamestnávateľovi, ale aj vo
vzťahu k žalovanému.

4. Záverom prvoinštančný súd poukázal i na čl. 5 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého zjavné
zneužitie práva nepožíva právnu ochranu. Nesprávny postup obce Naháč a žalovaného v súvislosti s
prechodom práv a povinností nebol na ťarchu a v rozpore so záujmami žalobkyne ako zamestnanca, keď
jej nároky boli uspokojené, nemožno konštatovať porušenie zásady ochrany zamestnanca. Na strane
druhej nemôže súd poskytnúť ochranu zneužívaniu nesprávneho postupu žalovaného žalobkyňou v

záujme zachovania zásady rovnosti strán, nakoľko súd dospel k záveru, že záujmy žalobkyne ako
zamestnanca poškodené neboli (z hľadiska uspokojenia nároku z pracovno-právneho vzťahu) a táto sa
účelovo, v rozpore so zákonom a dobrými mravmi, domáha opakovaného uspokojenia svojho nároku,
zneužívajúc týmto uvedený nesprávny postup. Takému konaniu žalobkyne nemôže byť poskytnutá
súdna ochrana.

5. Sud prvej inštancie potom z uvedených dôvodov žalobu v celom rozsahu zamietol a o náhrade trov
konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, keď žalovaný bol úspešný v celom v rozsahu, a teda mu
súd priznal plnú náhradu trov konania, ktorých výška bude určená osobitným rozhodnutím v zmysle
§ 262 ods. 2 CSP.

6. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie, podal žalovaný prostredníctvom právneho zastúpenia
odvolanie, ktorým žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že
žalobe vyhovie v celom rozsahu a žalovaného zaviaže k náhrade trov konania v rozsahu 100%, ako aj k
náhrade trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Ako odvolacie dôvody uviedol tie, ktoré vyplývajú z

§ 365 ods. 1 písm. d), f), g), h) Civilného sporového poriadku. Argumentoval tým, že od podania žaloby
je predmetom sporu jej nárok na zaplatenie odstupného, ktorý nárok si uplatnila proti žalovanému, o
ktorom tvrdí, že v čase skončenia pracovného pomeru bol jej zamestnávateľom a nezaplatil jej odstupné,
na ktoré jej vznikol nárok zo zákona po skončení pracovného pomeru. Súd sa nedostatočne vysporiadal
s podstatnou okolnosťou, že počas trvania jej pracovného pomeru došlo k organizačným zmenám, v

dôsledku ktorých v zmysle § 28 Zákonníka práce dňom 1.9.2015 zo zákona prešli práva a povinnosti z
pracovnéhovzťahuzpôvodnéhozamestnávateľaObceNaháčnanovéhozamestnávateľa-žalovaného.
Tento záver platí aj napriek tomu, že Obec Naháč a žalovaný sa v čl. III ods. 1. Zmluvy o prevode
práv a povinností zriaďovateľa zo dňa 23.6.2015 dohodli, že „pôvodný zriaďovateľ a nový zriaďovateľ
sa dohodli, že nový zriaďovateľ nepreberá všetky záväzky v pracovnoprávnych vzťahoch pôvodného

zriaďovateľa ako zamestnávateľa“. Od začiatku tvrdí, že toto ustanovenie zmluvy je neplatné, pretože
odporuje kogentnému ustanoveniu § 28 Zákonníka práce. Z napadnutého rozsudku nie je zrejmé ako sa
súd vysporiadal s otázkou, či v období od 1.9.2015 do 30.9.2015 jej pracovný pomer trval, a ak áno, či v
období od 1.9.2015 do 30.9.2015 bola zamestnancom Obce Naháč alebo zamestnancom žalovaného.
Tvrdí a v konaní preukázala, že jej pracovný pomer trval a zamestnávateľom bol žalovaný. V tomto spore

nesporuje platnosť, resp. neplatnosť výpovede, ktorá jej bola daná predchádzajúcim zamestnávateľom -
Obcou Naháč. Žalobu o určenie neplatnosti výpovede nepodala práve preto, že Obec Naháč jej ponúkla
mimosúdne vyrovnanie ako kompenzáciu za to, že nepodá žalobu o určenie neplatnosti výpovede.
Pokiaľ ide o dátum uzatvorenia dohody o mimosúdnom vyrovnaní, t.j. 30.9.2015, jednalo sa o deň,
kedy jej mal skončiť pracovný pomer v prípade, ak nepodá žalobu. Obsah tejto dohody formulovala

obec, resp. jej právny zástupca, teda nie ona. Konštatovanie súdu, že nežiadala o prideľovanie práce
ani Obec Naháč, ani žalovaného, ktoré je uvedené na str. 12 napadnutého rozsudku, nemá oporu v
žiadnom dôkaze a nevyplýva z obsahu spisu. Návrh na vykonanie výsluchu svedkov zobrala späť z
dôvodu, že sa jednalo o osoby, ktoré vo svojich podaniach označil žalovaný a ktorý mali preukazovaťjeho nepravdivé tvrdenia. Pokiaľ ide o čestné prehlásenia R. V., Y. L. a M. F., napriek tomu, že podľa
jej názoru obsah týchto vyhlásení nemá význam pre rozhodnutie vo veci samej, obsah týchto čestných
prehlásení nie je dôkazom v zmysle ustanovení Civilného sporového poriadku. Tvrdenie, že súčasťou

zaplatenej sumy mimosúdneho urovnania 7.000,- Eur malo byť aj odstupné, nemá oporu v samotnom
znení tejto dohody. Z obsahu tejto dohody jednoznačne vyplýva, že riešiť spor pred podaním žaloby o
určenie neplatnosti výpovede takým spôsobom, aby k podaniu žaloby o určenie neplatnosti nedošlo.
Keďže Obec Naháč nebola v čase uzatvorenia dohody o mimosúdnom urovnaní jej zamestnávateľom,
nemalo byť súčasťou tejto dohody ani odstupné, ktoré je povinný zaplatiť zamestnávateľ. Napokon

v rámci dokazovania predložila aj listinný dôkaz, z ktorého vyplýva, že zaplatená suma 7.000,- Eur
nebola zúčtovaná Obcou Naháč ako odstupné. Z tohto dôkazu vyplýva, že sa o odstupné nejednalo.
V napadnutom rozsudku pritom pod bodmi 9, 10 súd prvej inštancie používa ustanovenia Zákonníka
práce, ktoré stratili účinnosť už v čase, keď jej pracovný pomer trval. Ustanovenie Zákonníka práce, ktoré
upravujú odstupné, boli zmenené novelou - zák. č. 361/2012 Z.z., ktoré nadobudla účinnosť 1.1.2013.
Podľa prechodného § 251i ods. 1 zák. č. 361/2012 Z.z., „týmto zákonom sa spravujú aj pracovnoprávne

vzťahy, ktoré vznikli pred 1.1.2013“. Z uvedeného dôvodu použitie pôvodných ustanovení Zákonníka
práce, ktoré boli nahradené inou úpravou a celá časť rozsudku založená na výklade týchto ustanovení,
je nesprávnym právnym posúdením veci. Po citácii § 76 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce v znení
vzťahujúcom sa na uvedenú právnu vec odvolateľka poukázala na to, že v napadnutom rozsudku
teda došlo k aplikovaniu nesprávnych ustanovení, ktoré sú zároveň podstatné pre rozhodnutie vo veci

samej, a zároveň tieto ustanovenia majú značne odlišný obsah. Založenie napadnutého rozsudku na
posúdení, že jej konanie bolo v rozpore s dobrými mravmi a že sa jedná o zneužitie práva, ktoré
v zmysle čl. 5 Civilného sporového poriadku nepožíva právnu ochranu, je nesprávne. Nedopustila
sa žiadneho porušenia právnych predpisov, ani zneužitia práva. Súd nevzal do úvahy ňou tvrdené a
listinnými dôkazmi predložené argumenty, ktoré nikto nevyvrátil a z ktorých vyplýva, že práve žalovaný

(aj Obec Naháč) v rámci skončenia pracovného pomeru, v rámci prechodu práva a povinností z
pracovnoprávnych vzťahov porušili viacero zákonných ustanovení Zákonníka práce a to cielene v
neprospech zamestnancov - obchádzanie § 28, nesplnenie informačnej povinnosti voči zamestnancom
- § 29. Postup žalovaného nasvedčuje tomu, že uviedol do omylu Ministerstvo školstva SR v procese
vydávania súhlasu so zmenou zriaďovateľa a to v otázke prechodu práv a povinností vyplývajúcich z

pracovného pomeru zamestnancov. Zmluva o prevode práv a povinností zriaďovateľa, ktorá mala byť
uzatvorená dňa 23.6.2015 a ktorá bola podkladom na vydanie súhlasu Ministerstva školstva SR so
zmenou zriaďovateľa a ktorá sa nachádza v spise, existujú dôvodné podozrenia, že bola vyhotovená
až po tom, ako ministerstvo vyslovilo súhlas so zmenou zriaďovateľa. Táto zmluva bola zverejnená na
stránke obce až dňa 14.9.2015, t.j. po tom, čo ministerstvo vyslovil súhlas. V tejto zmluve je riešené, že

žalovaný nepreberá zamestnancov. To, že zmluva bola vyhotovená až spätne, svedčí aj znenie čl. I ods.
1 tejto zmluvy, kde je uvedené „Dňa 24.6.2015 Obec Naháč vydala súhlasné stanovisko v zmysle zák.
č. 596/2013 na prevádzkovanie Súkromnej materskej školy a školskej jedálne novému zriaďovateľovi“.
Uvedené formulácie potvrdzujú, že zmluva bola vyhotovená neskôr s nepravdivo uvedeným dátumom
23.6.2015.Zovšetkýchtýchtookolností,ktorébolivkonanínasúdeprvejinštanciepreukázanédôkazmi,

vyplýva nezákonné a nečestné konanie žalovaného. V konaní pred súdom prvej inštancie si riadne a
včas uplatnil nárok na náhradu trov konania. Vzhľadom k tomu, že od výroku rozhodnutia vo veci samej
je závislý aj výrok o náhrade trov konania, podáva odvolanie aj proti výroku, ktorým súd žalovanému
priznal náhradu trov konania 100%.

7. K doručenému odvolaniu žalobkyne sa žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu písomne
vyjadril, v ktorom vyjadrení poukázal na to, že v plnom rozsahu sa stotožňuje s rozsudkom súdu prvej
inštancie. Žalobkyňa okrem iného v odvolaní namieta spôsob vykonávania dokazovania v priebehu
konania, keď sa domnieva, že súd sa nezaoberal niektorými ňou predloženými listinnými dôkazmi a
v odôvodnení rozsudku tieto dôkazy následne nevyhodnotil. Je však dôležité poznamenať, že úlohou

súdu je rozhodovať na základe skutkového stavu, ktorý sa zisťuje procesnými postupmi uvedenými
v Civilnom sporovom poriadku. Súd pritom vykonal a zhodnotil každý dôkaz predložený v právnom
sporovom konaní a v záujme dodržania princípu hospodárnosti a rýchlosti konania sa súd vysporiadal s
dôkazmi, ktoré dokážu objasniť skutkový stav veci potrebný pre rozhodnutie. Žalobkyňa ďalej tvrdí, že
jej pracovný pomer trval v čase od 1.9.2015 do 30.9.2015 práve s ním. Aj v záverečnom vyjadrení zo dňa

12.4.2017 uviedol, že na stretnutí na obecnom úrade mu starosta Obce Naháč oznámil, že pracovný
pomer so žalobkyňou bude ku dňu 31.8.2015 ukončený a tým mu nevzniknú žiadne pracovnoprávne
vzťahy voči žalobkyni. Starosta Obce Naháč doručoval osobne výpoveď žalobkyni, ktorú táto odmietla
prevziať a následne jej bola doručená poštou dňa 1.6.2015, pričom výpovedná lehota v tomto prípadeuplynula dňa 30.9.2015. Po predchádzajúcom stanovisku starostu Obce Naháč mal pritom za to, že
pracovnoprávne vzťahy ku dňu 1.9.2015 budú vysporiadané a z toho dôvodu bolo žalobkyni ponúknuté
pracovné miesto na stretnutí za prítomnosti poslancov obecného zastupiteľstva a hlavnej kontrolórky

Obce Naháč. Pracovné miesto žalobkyňa odmietla s odôvodnením, že má so starostom Obce Naháč
nevysporiadané vzťahy. Na základe uvedených skutočností je teda nelogické, aby jej ponúkol pracovné
miesto, ak by aj bola naďalej jeho zamestnancom. Pritom možno vyvodiť záver, že v čase prevzatia
práv a povinností z Obce Naháč na neho, nebola žalobkyňa jeho zamestnancom tak, ako to po celý
čas žalobkyňa tvrdí. Jej správanie možno označiť ako špekulatívne a účelové. Taktiež vidí rozpor v

tvrdení žalobkyne, keď uvádza, že bola jeho zamestnancom, avšak od starostu Obce Naháč prevzala
náhradu mzdy za mesiac september 2015, čo potvrdzuje aj dohoda o mimosúdnom vyrovnaní sporných
nárokov zo dňa 30.9.2015. V dohode vystupuje ako zamestnanec žalobkyňa a ako zamestnávateľ Obec
Naháč. Obsahom dohody je okrem iného aj zaplatenie mzdy za mesiac september 2015 a účastníci
tejto dohody sa zároveň dohodli, že vyplatením vyššie uvedenej mzdy a čiastky 7.000,- Eur budú všetky
nároky žalobkyne vyplývajúce z pracovnoprávneho pomeru uspokojené. Je teda zrejmé, že v čase

podpísaniadohodysižalobkyňabolavedomátoho,žezamestnávateľombolaObecNaháč.Ajsohľadom
na skutočnosti uvedené v záverečnom vyjadrení zo dňa 12.4.2007 a predchádzajúcich výpovedí a
predložených dôkazov má za to, že odvolanie žalobkyne proti rozsudku je postavené na argumentoch
a skutočnostiach, ktoré nezakladajú dôvod na postup podľa § 388 Civilného sporového poriadku.

8. K doručenému vyjadreniu žalovaného k odvolaniu žalobkyne, žalobkyňa prostredníctvom právneho
zastúpenia písomne uviedla, že v plnom sa rozsahu sa pridržiava svojho odvolania proti napadnutému
rozsudku súdu prvej inštancie a rovnako aj dôvodov, pre ktoré odvolanie podala. Vyjadrenie žalovaného
obsahujetotožnénámietky,akéuplatňovalvkonanípredsúdomprvejinštancie.Tietonámietkypovažuje
za nedôvodné.

9. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej CSP),
ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej OSP).
Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného
ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania

začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP. Pritom už aj súd prvej inštancie konal a
rozhodoval vo veci napadnutým rozsudkom v čase účinnosti nového procesného predpisu, tým potom
aj odvolanie žalobkyne bolo vo veci podané na účinnosti Civilného sporového poriadku.

10. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§

362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359
CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP),
po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 365 CSP) a že odvolateľ
použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. d), f), g), h) CSP), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1

CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§
380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby
zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na
úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a

dospel k právnemu záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie
v zmysle § 387 ods. 1 CSP.

11. Predmetom konania je nárok žalobkyne na zaplatenie odstupného, ktorý jej mal vzniknúť voči

žalovanému, o ktorom tvrdí, že v čase skončenia pracovného pomeru bol jej zamestnávateľom a
nezaplatil jej žiadané odstupné, na ktoré jej vznikol nárok zo zákona po skončení pracovného pomeru.

12. Nesporným pritom zostáva, že na základe Zmluvy o prevode práv a povinností zriaďovateľa zo
dňa 23.6.2015 v spojení s dodatkom č. 1 zo dňa 20.8.2015 došlo s účinnosťou od 1.9.2015 k zmene

zriaďovateľa Materskej školy Naháč z obce Naháč na žalovaného, na ktorého v súlade s § 28 ods. 1
Zákonníka práce v platnom znení v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy prešli všetky práva a povinnosti
z pracovnoprávnych vzťahov jeho predchodcu (teda prevádzateľa, ktorým bola obec Naháč). Zákonným
pracovnoprávnym následkom Zmluvy o prevode práv a povinností zriaďovateľa zo dňa 23.6.2015 vspojení s jej dodatkom č. 1 je prechod práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov
od obce Naháč na žalovaného, ku ktorému dochádza priamo zo zákona ku dňu prevodu. Pre prechod
práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov je charakteristické, že na preberajúceho zamestnávateľa

prechádzajú všetky práva a povinnosti, ktoré boli doteraz (do dňa prechodu práv a povinností) medzi
zamestnancom a jeho doterajším zamestnávateľom založené, vrátane všetkých nárokov medzi nimi
vzniknutých (splatných či nesplatných, prípadne aj budúcich, prisúdených alebo doteraz sporných a
riešených v konaní pred súdom), ibaže zákon výslovne stanovuje, že sa prechod týka len jednotlivého
nároku (jedného z nárokov alebo časti jedného z nárokov) zamestnanca voči jeho zamestnávateľovi, čo

však nie je daný prípad, a je (ako to dovodila už ustálená judikatúra súdov) vylúčené, aby prechod nastal
inak, napríklad ako to bolo v danom prípade len na základe zmluvného dojednania zamestnávateľov
(sporný čl. III ods. 1 zmluvy zo dňa 23.6.2015), podľa ktorého sa pôvodný a nový zriaďovateľ,
teda obec Naháč a žalovaný mali dohodnúť, že nový zriaďovateľ, t.j. žalovaný nepreberá záväzky z
pracovnoprávnych vzťahov pôvodného zriaďovateľa, t.j. obce Naháč ako zamestnávateľa).

13. V prejednávanej veci bolo z hľadiska skutkového stavu zistené, že prevádzajúci zamestnávateľ -
obec Naháč ukončil so žalobkyňou pracovný pomer výpoveďou zo dňa 26.5.2015 a to podľa § 63 ods.
1 písm. a) Zákonníka práce s odôvodnením zrušenia prevádzky Materskej školy Naháč, ktorá výpoveď
bolažalobkyniakozamestnankynidovlastnýchrúkdoručenádňa1.6.2015,ktoréskončeniepracovného
pomeru výpoveďou zamestnávateľa nebolo žalobkyňou na súde napadnuté neplatnosťou, čím potom

predmetný pracovný pomer skončil uplynutím výpovednej doby, ktorá bola podľa znenia v tom čase
účinného § 62 ods. 3 písm. b) Zákonníka práce tri mesiace, t.j. ku dňu 30.9.2015, kedy už nastal prechod
práv a povinností z uvedeného pracovnoprávneho vzťahu na žalovaného podľa Zmluvy o prevode práv
a povinností zriaďovateľa zo dňa 23.6.2015.

14. Ak dochádza k prechodu práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov, z povahy veci vyplýva,
že uvedené práva a povinnosti preberajúci zamestnávateľ (tu žalovaný) preberá v tej kvalite a s
tými vlastnosťami, ktorými sa vyznačovali u doterajšieho zamestnávateľa (u obce Naháč), teda
vrátane mzdových a ostatných pracovnoprávnych nárokov vyplývajúcich z "pôvodného" pracovného
pomeru; rozsah prechádzajúcich práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov je určovaný právami

a povinnosťami, ktoré doterajšiemu zamestnávateľovi (obce Naháč) vyplynuli z pracovných pomerov k
zamestnancom, ktorých sa prechod týka. Okamihom prechodu práv a povinností z pracovnoprávnych
vzťahov (výkonu práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov) totiž dochádza - uvažované z pohľadu
zamestnanca - len k zmene v osobe zamestnávateľa, zatiaľ čo samotný obsah pracovnoprávneho
vzťahu tým zostáva nedotknutý (z hľadiska obsahu pracovnoprávneho vzťahu tu teda platí rovnaký

právny stav, ako keby k zmene v osobe zamestnávateľa vôbec nedošlo).

15. Nárok na odstupné nie je priamym dôsledkom právneho úkonu výpovede z pracovného pomeru
zamestnávateľom, ale jeho vznik je podmienený uplynutím výpovednej doby, teda skončením
pracovného pomeru, pre prípad ktorého skončenia zákon tento nárok priznáva.

16. V prejednávanej veci nebolo sporným, že žalobkyni vznikol nárok na odstupné pre prípad skončenie
jej pracovného pomeru výpoveďou zo strany zamestnávateľa, sporným zostalo to, či vznikla práve
žalovanému povinnosť toto odstupné žalobkyni vyplatiť.

17. Pracovný pomer žalobkyni skončil uplynutím výpovednej doby ku dňu 30.9.2015, kedy už nastal
prechod práv a povinností z uvedeného pracovnoprávneho vzťahu na žalovaného (pozri odsek 14), čím
je to potom žalovaný, ktorému vznikla povinnosť vyplatiť žalobkyni odstupné, na ktoré jej vznikol nárok
podľa § 76 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce účinného v čase jeho vzniku a to v sume dvojnásobku
priemerného mesačného zárobku zamestnanca.

18. I prvoinštančný súd vychádzal z existencie nároku žalobkyne na odstupné (i keď žalobkyňa
správne namietala použitú právnu úpravu odstupného súdom v nesprávnom znení), ktorý ale podľa
súdu žalobkyňa žiada priznať duplicitne, pretože už predchodca žalovaného - obec Naháč jej poskytla
plnenie v súvislosti so skončením pracovného pomeru, vrátane odstupného, konkrétne na základe ich

mimosúdnej dohody, v ktorej žalovaná potvrdila vyrovnanie všetkých pracovnoprávnych nárokov z jej
pracovného pomeru. Prvoinštančný súd tiež odkázal na čl. 5 CSP, podľa ktorého zjavné zneužitie práva
nepožíva právnu ochranu. Nesprávny postup obce Naháč a žalovaného v súvislosti s prechodom práv a
povinností pritom nebol na ťarchu a v rozpore so záujmami žalobkyne ako zamestnanca, keď jej nárokyboli uspokojené, preto nemožno konštatovať porušenie zásady ochrany zamestnanca. Na strane druhej
nemôže súd poskytnúť ochranu zneužívaniu nesprávneho postupu žalovaného žalobkyňou v záujme
zachovania zásady rovnosti strán, nakoľko súd dospel k záveru, že záujmy žalobkyne ako zamestnanca

poškodené neboli (z hľadiska uspokojenia nároku z pracovno-právneho vzťahu) a táto sa účelovo, v
rozpore so zákonom a dobrými mravmi, domáha opakovaného uspokojenia svojho nároku, zneužívajúc
týmto uvedený nesprávny postup. Takému konaniu žalobkyne preto nemôže byť podľa prvoinštančného
súdu poskytnutá súdna ochrana.

19. Žalobkyňa v odvolaní namietala takýto záver prvoinštančného súdu, zdôrazňovala, že sa nedopustila
žiadneho porušenia právnych predpisov ani zneužitia práva, pričom túto odvolaciu argumentáciu
považuje odvolací súd za zásadnú, ku ktorej zaujal nasledovné.

20. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že Dohodou o mimosúdnom urovnaní sporných nárokov,
uzavretou dňa 30.9.2015 medzi obcou Naháč a žalobkyňou, si jej strany urovnali sporné nároky

medzi zamestnávateľom a zamestnankyňou z pracovného pomeru, ktorý mal skončiť uplynutím
trojmesačnejvýpovednejlehotydňom30.9.2015,scieľomvyhnúťsahroziacemusúdnemusporu,keďže
zamestnankyňa považuje výpoveď z pracovného pomeru, ktorú jej dal zamestnávateľ za neplatnú a
zamestnávateľ nemá možnosť zamestnankyňu zamestnávať v jej pôvodnej funkcii a zamestnankyňa
nemá záujem u zamestnávateľa vykonávať inú prácu. Strany predmetnej dohody sa zhodli, že pracovný

pomer sa končí dňom 30.9.2015 a zamestnávateľ sa zaväzuje vyplatiť zamestnankyni okrem mzdy za
mesiac september 2015 ešte čiastku 7.000,- Eur v hrubom. Zamestnankyňa prehlásila, že vyplatením
vyššie uvedenej čiastky bude považovať všetky svoje nároky, ktoré jej vyplývali z pracovného pomeru
so zamestnávateľom za uspokojené a nebude si voči zamestnávateľovi z uvedeného dôvodu žiadne
ďalšie nároky.

21. Odvolací súd je v prejednávanej právnej veci toho názoru, že na vec sa vzťahuje aj ustanovenie
právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci
rozhodujúce, konkrétne čl. 2 veta tretia Zákonníka práce. V súlade s § 382 CSP dal potom odvolací
súd priestor stranám na vyjadrenie sa k možnému použitiu tohto zákonného ustanovenia, ktoré právo

strany aj využili.

22. Žalobkyňa prostredníctvom právneho zastúpenia v rámci argumentácie uviedla, že súd prvej
inštancie založil napadnutý rozsudok okrem iného aj na takom právnom posúdení, podľa ktorého
jej konanie bolo v rozpore s dobrými mravmi a že sa má jednať o zneužitie práva, ktoré v zmysle

čl. 5 Civilného sporového poriadku nepožíva právnu ochranu. Právny názor odvolacieho súdu v
zmysle ktorého sa na vec vzťahuje aj vyššie uvedené ustanovenie Zákonníka práce v podstate taktiež
naznačuje, že mala postupovať v rozpore s dobrými mravmi, s čím zásadne nesúhlasí. Neuplatnený
nárok na zaplatenie odstupného nie je možné považovať za šikanózny výkon práva, jedná sa o
uplatnenie zákonného nároku. Žalovaný od počiatku vedel o tom, že Obec Naháč má zamestnancov

v materskej škole, vedel aj o tom, že na neho prechádzajú práva a povinnosti z pracovnoprávnych
vzťahov. Nebol v tejto otázke uvedený do omylu a musel predpokladať, že si uplatní zákonné nároky,
ktoré jej z tohto vzťahu podľa zákona patria. Z obsahu vzájomnej mimosúdnej dohody jednoznačne
vyplýva, že rieši spor pred podaním žaloby o určenie neplatnosti výpovede takým spôsobom, aby k
podaniu žaloby o určenie neplatnosti nedošlo a suma 7.000,- Eur predstavuje Obcou Naháč navrhnutú

a neodsúhlasenú kompenzáciu za to, že nenapadne neplatnosť výpovede. Je názoru, že žalovaný
sa nemôže domáhať použitia ust. § 2 veta tretia Zákonníka práce, pretože on sám porušil viaceré
kogentné ustanovenia Zákonníka práce a cielene v jej neprospech a neprospech ich zamestnancov.
Žalovaný v rámci prechodu práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov porušil viacero zákonných
ustanovení Zákonníka práce v neprospech zamestnancov a takýto postup žalovaného nasvedčuje tomu,

že uviedol do omylu Ministerstvo školstva a v procese vydávania súhlasu so zmenou zriaďovateľa a
to v otázke prechodu práv a povinností vyplývajúcich z pracovného pomeru zamestnancov. Zmluva o
prevode práv a povinností zriaďovateľa, ktorá mala byť uzatvorená dňa 23.6.2015 medzi Obcou Naháč a
žalovanýmaktorásanachádzavspise,priktorejexistujedôvodnépodozrenie,žebolavyhotovenáažpo
rozhodnutí,ktorýmministerstvovyslovilosúhlassozmenouzriaďovateľa,vtejto zmluvejevčl.3riešené,

že žalovaný nepreberá zamestnancov. Pritom až teraz zistila, že táto zmluva pravdepodobne nebola
ministerstvu predložená a bola vyhotovená so spätným dátumom a to s cieľom poškodiť zamestnancov
v pracovnoprávnych vzťahoch. Zo všetkých týchto okolností, ktoré boli v konaní na súde prvej inštancie
preukázané dôkazmi vyplýva nezákonné a nečestné konanie práve žalovaného (a jeho predchodcuObec Naháč). V tejto situácii nie je možné použiť čl. 2 veta tretia Zákonníka práce v tom zmysle, že má
byť ona účastníkom pracovnoprávneho vzťahu, ktorý koná v rozpore s dobrými mravmi.

23. Žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu zase poukázalo na to, že v rámci konania pred súdom
prvej inštancie bolo jednoznačne preukázané, že žalobkyňa si uplatňuje duplicitný nárok, ktorý jej už bol
vyplatený Obcou Naháč. Je preto zrejmé, že sa jedná o špekulatívne konanie zo strany žalobkyne a
súd prvej inštancie správne zamietol podanú žalobu, keď súčasne v tomto kontexte poukázal aj na čl.
5 Civilného sporového poriadku, keďže podanú žalobu považoval za zjavné zneužitie práva zo strany

žalobkyne,ktorájevrozporesdobrýmimravmi.Ztohodôvodumázato,žejenamiestepoužitiečl.2veta
tretia Zákonníka práce. Dohodnutá suma v zmysle uzatvorenej dohody bola žalobkyni vyplatená, čo aj
sama potvrdzuje, a teda je zrejmé, že jej nárok na vyplatenie odstupného z titulu ukončenia pracovného
pomeru bol v celosti vysporiadaný Obcou Naháč a v tomto konaní si uplatňuje opätovne ten istý nárok
voči nemu. Takéto konanie zo strany žalobkyne je podľa jeho názoru jednoznačne v rozpore s dobrými
mravmi a nemôže požívať ochranu v súdnom konaní, či už v zmysle čl. 2 tretia veta Zákonníka práce,

alebo čl. 5 Civilného sporového poriadku. Zároveň poukazuje i na to, že žalobkyňa vedela o skutočnosti,
že ako nový zriaďovateľ materskej školy nepreberá záväzky v pracovnoprávnych vzťahoch pôvodného
zriaďovateľa a bude s ňou ukončený pracovný pomer, má preto za to, že odmietnutie prevzatia výpovede
žalobkyňou bolo z jej strany účelové, nakoľko tým, že výpoveď prevzala až v júni 2015, kalkulovala s tým,
že jej trojmesačná výpovedná doba uplynie až 30.9.2015 a on tak bude povinný prevziať zodpovednosť

za jej pracovný pomer. Pri nachádzaní hranice zneužívania práva v okolnostiach tohto prípadu treba
predovšetkým rešpektovať vôľu žalobkyne pri uzatváraní dohody s prihliadnutím na účel, ktorý sa týmto
právnym úkonom sledoval, t.j. vysporiadanie jej všetkých pracovnoprávnych nárokov, ako aj skutočnosť,
že očakával, že pracovný pomer so žalobkyňou bol v čase delimitácie už ukončený ku dňu 31.8.2015.
Z toho dôvodu má za to, že konanie žalobkyne je v rozpore s dobrými mravmi a aj táto argumentácia

svedčí v prospech správnosti súdu prvej inštancie o zamietnutí podanej žaloby v celom rozsahu.

24. Podľa čl. 2 veta tretia Základných zásad Zákonníka práce výkon práv a povinností vyplývajúcich z
pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti
zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov.

25. Dobrými mravmi sa v judikatúre súdov rozumie súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem,
ktoré v historickom vývoji osvedčujú určitú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, sú
zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných (pozri právny názor
vyjadrený v rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 3 Cdon 69/96, uverejnený pod č. 62 v časopise

Soudní judikatura, roč. 1997).

26. Uvedený článok Zákonníka práce teda upravuje spôsob výkonu práva, počítajúc s prípadmi, že
subjekt môže právo vykonať aj nedovoleným spôsobom a teda v rozpore s dobrými mravmi. Zneužite
subjektívneho práva a jeho zákaz má špecifický právny zmysel, ak správanie oprávneného subjektu

je síce v hraniciach obsahu subjektívneho práva, ale v rámci možnosti tvoriacej jeho obsah oprávnený
subjekt použije také konkrétne formy, ktoré nie sú bežné, ale sú v rozpore so všeobecne spoločensky
uznávanými zásadami konania v právnych vzťahoch.

27. Základným zmyslom príkazu správať sa v súlade s dobrými mravmi je vylúčiť pri výkone práv

a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov závažné porušenie morálky, zabezpečenie
elementárnej slušnosti pri výkone subjektívnych práv a povinností. Treba pritom dodať, že nie každé
správanie sa oprávneného subjektu, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, je aj zneužitím práva, avšak
každé zneužitie práva je vždy správaním v rozpore s dobrými mravmi.

28. K uvedenému je ešte potrebné dodať, že podľa citovaného článku právneho predpisu zrejme
nebude postačovať akýkoľvek rozpor alebo zásah, ale že tento musí mať určitú intenzitu, ktorá je
z hľadiska verejnej mienky neakceptovateľná. Zisťuje sa pritom, či sa výkon práva prieči dobrým
mravom v danom čase a na danom mieste podľa objektívneho kritéria, nezávisle na vedomí a vôle
toho kto právo vykonáva. Dobré mravy sú totiž meradlom hodnotenia konkrétnej situácie, odpovedajúcej

všeobecne uznávaným pravidlám slušnosti v súlade so všeobecnými zásadami morálky v demokratickej
spoločnosti.29. Pri výkone subjektívneho práva žalobkyne ako zamestnanca domáhať sa nároku na odstupné
od žalovaného, ktorý výkon práva je v danom prípade navonok v súlade s objektívnym právom, ale
v procese jeho uskutočňovania, žalobkyňa za daných konkrétnych okolností prípadu použila také

konkrétne formy správania sa, ktoré podľa odvolacieho súdu sú v rozporné s dobrými mravmi.

30. Odstupné je plnenie, ktoré je zamestnávateľ povinný poskytnúť svojmu zamestnancovi, s ktorým
rozviazal (skončil) pracovný pomer výpoveďou danou podľa § 63 ods. 1 písm. a) alebo písm.
b) Zákonníka práce alebo z dôvodu, že zamestnanec stratil vzhľadom na svoj zdravotný stav

podľa lekárskeho posudku dlhodobo spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu. Odstupné predstavuje
jednorazový peňažný príspevok, ktorý má zamestnanci pomôcť preklenúť, často zložitú, sociálnu
situáciu,vktorejsaocitolpreto,žebezsvojejviny(zdôvodovnastranezamestnávateľa)stratildoterajšiu
prácu. Tým, že sa odstupné poskytuje ako dvojnásobok priemerného zárobku, zákon sleduje, aby sa
zamestnancovi dostali také peňažné prostriedky, aké by inak dostal, keby pracovný pomer pokračoval
ešte po dobu, ktorá bola rozhodujúca pre určenie výšky odstupného (tu dva mesiace). Odstupné

má týmto spôsobom kompenzovať pre zamestnancov nepriaznivý dôsledok organizačných zmien a
poskytnúťmunazmiernenietýchtodôsledkovadekvátnubezpečnosťformoujednorazovéhopeňažného
príspevku.

31. V konaní bolo pritom bezpečne preukázané, že žalobkyni bola v súvislosti s ukončením jej

pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa výpoveďou zo dňa 26.5.2015 vyplatená prevádzajúcim
zamestnávateľom - obcou Naháč, ktorý zamestnávateľ pracovný pomer so žalobkyňou výpoveďou
ukončil, ale v čase jeho skončenia uplynutím výpovednej doby ku dňu 30.9.2015 už nastal s účinnosťou
od 1.9.2015 prechod práv a povinností z predmetného pracovnoprávneho vzťahu na žalovaného ako
preberajúceho zamestnávateľa, ako mzda za mesiac september, tak i suma 7.000, Eur v hrubom.

Účelom vyplatenia uvedenej sumy malo byť podľa výpovede právneho zástupcu žalobkyne v konaní
na pojednávaní dňa 27.9.2016 odškodnenie za nenapadnutie výpovede na súde, a podľa výpovede
samotnej žalobkyne „vychádzalo z toho, že v jej veku sa jej ťažko bude hľadať zamestnanie a že po dobu
jedného roka si zamestnanie nenájde a bola to ročná mzda.“ Žalobkyňa zároveň v mimosúdne dohode
prehlásila, že vyplatením uvedenej čiastky bude považovať všetky svoje nároky, ktoré jej vyplývali z

pracovného pomeru so zamestnávateľom za uspokojené a nebude si voči zamestnávateľovi „zrejme
uplatňovať“- (vo vete to chýba) z uvedeného dôvodu žiadne ďalšie nároky. (v tejto súvislosti pozri tiež
ods. 20)

32. Aj keď je nárok žalobkyne na odstupné uplatnený voči žalovanému dôvodný, vychádzajúc z

uvedeného v ods. 30, avšak za popísaných okolností podľa predchádzajúceho odseku, je podľa
odvolacieho súdu výkon práva žalobkyne na odstupné voči žalovanému rozporný s dobrými mravmi,
preto mu nie je možné poskytnúť súdnu ochranu. Poukázaním sumy 7.000,- Eur žalobkyni pôvodným
zamestnávateľom, tu bez právneho dôvodu (ktorý nárok obce Naháč na jeho vrátenie voči žalobkyni je
navyše už premlčaný), došlo podľa odvolacieho súdu k naplneniu účelu právneho inštitútu odstupného,

žalobkyni pritom bolo plnené nezanedbateľne viac než je výška zákonného odstupného, žalobkyňa tiež
mala vedomosť o dohode medzi zamestnávateľmi, podľa ktorej mali byť do prevodu práv a povinností
vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov od obce Naháč na žalovaného vysporiadané záväzky z
pracovnoprávnychvzťahovpôvodnéhozamestnávateľa,ktorýzamestnávateľsožalobkyňouajpracovný
pomer ukončil, a ktorý pracovný pomer podľa znenia výpovede i mal byť do času prechodu skončený,

čo sa ale nestalo, pretože výpoveď bola žalobkyni doručená až v nasledujúcom mesiaci po dátume
výpovede, a tým potom došlo k uplynutiu výpovednej doby a tým k ukončeniu pracovného pomeru až
v čase, kedy už došlo k zmene osoby zamestnávateľa na žalovaného (čo všetko zrejme i viedlo obec
Naháč k vyplateniu peňažných prostriedkov v súvislosti s ukončením pracovného pomeru so žalobkyni,
i keď už nebol jej zamestnávateľom). Žalobkyňa v čase uzatvárania dohody s obcou Naháč (dňa

30.9.2015) vedela, že obec už nie je jej zamestnávateľom, týmto sa stal od 1.9.2015 žalovaný, a tým už
obec nebola povinná jej plniť akékoľvek nároky z pracovnoprávneho vzťahu, tým potom ani pomyselný
nárok na odškodnenie za nepodanie žaloby o neplatnosť výpovede, pritom dojednané plnenie prijala,
ako i náhradu mzdy za mesiac september. Žalovaná pritom jednoznačne prehlásila, že vyplatením jej
dohodnutej čiastky (mzdy za mesiac september 2015 a sumy 7.000,- Eur v hrubom) bude považovať

všetky svoje nároky, ktoré jej vyplývali z pracovného pomeru so zamestnávateľom za uspokojené,
ktorým nárokom musí byť aj odstupné, preto musela byť v domnení, rovnako ako obec Naháč, tak i
žalovaný, že nárok na odstupné je týmto tiež vyporiadaný. Preto podľa odvolacieho súdu, vzhľadom na
uvedené okolnosti daného prípadu, by priznanie odstupného žalobkyni, ako ďalšieho peňažného plneniav súvislosti s ukončením jej pracovného pomeru už nebolo v súlade s pravidlami slušnosti v súlade so
všeobecnými zásadami morálky v spoločnosti.

33. Na uvedenom závere nemohla nič zmeniť ani tá argumentácia žalobkyne, obsiahnutá v jej
vyjadrení sa k možnému použitiu čl. 2 veta tretia Zákonníka práce, podľa ktorej to bol práve žalovaný,
ktorý v rámci prechodu práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov porušil viacero zákonných
ustanovení Zákonníka práce v neprospech zamestnancov, pretože za nezákonný postup zákon
porušiteľa sankcionuje sám, tu ale žalobkyňa vykonáva právo, ktoré jej zo zákona patrí, avšak tento

výkon práva je voči jeho adresátovi rozporný s dobrými mravmi, preto mu nie je možné poskytnúť súdnu
ochranu.

34. Ďalšie odvolacie argumenty žalobkyne odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už
za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak
národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranou
sporu. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku
účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné
argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS

200/09 a podobne).

35.Podľaodvolaciehosúdujezadanýchokolnostíprípadunamiestekonštatovaťvýkonprávažalobkyne
na odstupné za rozporné s dobrými mravmi, ktorému právu sa tým nedá poskytnúť súdna ochrana, preto
pokiaľ súd prvej inštancie žalobu žalobkyne zamietol rozhodol vecne správne a odvolací súd napadnutý

rozsudok s použitím § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny, včítane závislého výroku o náhrade trov
konania osobitnými odvolacími dôvodmi nenapadnutého, potvrdil.

36. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnému žalovanému vznikol zásadne nárok na náhradu trov
odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP),

o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť
odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v
takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

37. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).