Rozsudok ,
Zrušené Judgement was issued on Wednesday, October 12, 2017

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 3T/52/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1116010758

Dátum vydania rozhodnutia: 12. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michal Kačáni

ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2017:1116010758.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I v konaní pred samosudcom Mgr. Michalom Kačánim, v trestnej veci
obžalovaného O. A., pre prečin ochrany súkromia v obydlí podľa § 194a odsek 1 Trestného zákona, na
hlavnom pojednávaní konanom dňa 12.10.2017 v Bratislave, takto

r o z h o d o l :

Obžalovaný:

O. A. V. U. L. Č. G. V. narodený XX.XX.XXXX S. N., trvale bytom D.Á.O. Z. XXX/XX, N. nezamestnaný,

s a u z n á v a v i n n ý m , ž e

v presne nezistenom období roka 2014 nainštaloval bez vedomia poškodenej O. A., D. XX.XX.XXXX,
trvale bytom D.O. Z. XX, N. do jej bytu č. 22 nachádzajúceho sa na treťom poschodí na D. Z. Č.. XX,

N., odpočúvacie a sledovacie zariadenie, ktorým ju pozoroval, počúval a sledoval, čo bolo zistené dňa
07.02.2015 v čase okolo 10.30 hodiny svedkami H. S. a F. C. počas toho, ako chceli zapojiť elektrinu
do predmetného bytu č. 22,

t e d a

úmyselneporušilprávoinéhonajehosúkromievobydlí,právonajehosúkromnýarodinnýživotvedenýv
obydlí tým, že bez jeho súhlasu zadovažoval pre seba neoprávneným sledovaním jeho obydlia poznatky
o jeho živote a živote osôb, ktoré sa zdržiavajú v jeho obydlí a s využitím informačno-technických
prostriedkov a iných technických prostriedkov vyhotovoval z tohto pozorovania záznamy alebo inú
dokumentáciu,

č í m s p á c h a l

prečin ochrany súkromia v obydlí podľa § 194a odsek 1 Trestného zákona.

Za to sa
o d s u d z u j e :

Podľa § 194a odsek 1 Trestného zákona s použitím § 38 odsek 2 Trestného zákona na trest odňatia
slobody vo výmere 1 (jeden) rok.Podľa § 51 odsek 1 v spojení § 49 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona súd obžalovanému výkon
trestu odňatia slobody podmienečne odkladá a zároveň mu ukladá probačný dohľad nad jeho správaním

v skúšobnej dobe.

Podľa § 51 odsek 2 Trestného zákona súd ustanovuje obžalovanému skúšobnú dobu v trvaní 4 (štyri)
roky.

Podľa § 51 odsek 2 veta tretia, odsek 3 písmeno f) Trestného zákona sa obžalovanému O. A. ukladá
primerané obmedzenie spočívajúce v zákaze kontaktu s osobou poškodenej O. A., D.. XX.XX.XXXX
S. N., bytom O. B. X, N.L.Z. v akejkoľvek forme vrátane kontaktovania prostredníctvom elektronickej
komunikačnej služby alebo inými obdobnými prostriedkami.

Podľa § 51 odsek 2 veta tretia, odsek 4 písmeno a), písmeno i/ Trestného zákona sa obžalovanému O. A.

ukladá primerané obmedzenie spočívajúce v príkaze nepriblížiť sa k poškodenej O. A., D.. XX.XX.XXXX
S. N., N. O. B. X, N. na vzdialenosť menšiu ako päť metrov a nezdržiavať sa v blízkosti jej obydlia
alebo v určenom mieste, kde sa takáto osoba zdržuje alebo ktoré navštevuje, o ktorých miestach má
obžalovaný vedomosť, ako aj v príkaze podrobiť sa v skúšobnej dobe psychoterapii alebo zúčastniť sa
na psychologickom poradenstve.

o d ô v o d n e n i e :

Na Okresný súd Bratislava I bola dňa 21.12.2016 doručená obžaloba prokurátora Okresnej prokuratúry
Bratislava I zo dňa 20.12.2016, č. k. 3 Pv 89/15/1101-26 na obvineného O. A. pre skutok právne
kvalifikovaný ako prečin ochrany súkromia v obydlí podľa § 194a odsek 1 Trestného zákona, ktorého sa
mal dopustiť na tom skutkovom základe, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Súd na podklade podanej obžaloby nariadil vo veci hlavné pojednávanie, ktoré v časti vykonal v
neprítomnosti obžalovaného O. A. za splnenia podmienok upravených v § 252 odsek 2 Trestného
poriadku (nakoľko sa obžalovaný na hlavné pojednávanie bez ospravedlnenie nedostavil, hoci naň
bol riadne a včas predvolaný a bol na možnosť konania hlavného pojednávania v jeho neprítomnosti

upozornený). Po tom, čo sa obžalovaný dostavil na hlavné pojednávanie, mu súd umožnil urobiť niektoré
z vyhlásení predpokladaných v § 257 odsek 1 písmeno a/ až c/ Trestného poriadku, pričom obžalovaný
urobilvyhláseniepodľa§257odsek1písmenoa/Trestnéhoporiadku(žejenevinnýzospáchaniaskutku
uvedeného v obžalobe). Súd na hlavnom pojednávaní vykonal dokazovanie výsluchom obžalovaného
O. A., výsluchom svedkyne - poškodenej O. A. (aj čítaním zápisnica o jej výsluchu z prípravného konania

zo dňa 8.11.2016) a svedkov F. C., H. S., W. S., ako aj výsluchom znalca pplk. Ing. Jána Kuljovského,
ďalej čítaním znaleckých posudkov KEÚ PZ č. PPZ-KEU-BA-EXP-2015/2835 zo dňa 11.03.2016 a č.
PPZ-KEU-BA-EXP-2015/4514 zo dňa 07.04.2015 za podmienok upravených v § 268 odsek 2 Trestného
poriadku a napokon aj čítaním listinných dôkazov podľa § 269 Trestného poriadku, a to zápisnice
o vykonaní domovej prehliadky spolu s fotodokumentáciou, zápisnice o obhliadke miesta činu spolu

s fotodokumentáciou, prepisu sms správ, lekárskych správ, výpisu z ústrednej evidencie priestupkov
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, odpovede na lustráciu v GP SR, odpovede na lustráciu v STA,
odpovede na lustráciu ZVJS, odpisu registra trestov obžalovaného, prepisu sms správy medzi a výpisu
z LV 5553.

Všetky vykonané dôkazy súd hodnotil jednotlivo i v ich súhrne podľa svojho vnútorného presvedčenia
založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu tak, ako to predpokladá § 2 odsek
12 Trestného poriadku, pričom vychádzajúc z trestnoprávne relevantných zásad dôkazného konania,
dospel k záveru, že skutok, ktorý je v predmetnej trestnej veci obžalovanému kladený za vinu, sa stal,
napĺňa všetky zákonné znaky trestného činu - prečinu ochrany súkromia v obydlí § 194a odsek 1

Trestného zákona a že tento skutok spáchal práve obžalovaný O. A..

K výroku o vine

Obžalovaný O. A. vinu za spáchaný skutok od začiatku svojho trestného stíhania popieral. V rámci svojej

obhajoby argumentoval tým, že v čase spáchania skutku mal už dávno inú priateľku. V ten deň ráno sazobudili na to, ako niekto vŕta do jeho steny vŕtačkou. Na chodbe uvidel S. V. C. ako vŕtajú do steny.
Keď vyšiel z bytu, C. V. S.Á.U. len čo ho zbadali, tak boli v šoku, nakoľko si asi mysleli, že tam nie je,
čo usudzoval z toho, že asi nevideli jeho auto, ktoré vždy parkoval pred domom. Z uvedeného dôvodu

aj zavolal policajtov, ktorí zistili a zadokumentovali, že diera nevchádza do jeho bytu a že stena jeho
bytu je nepriechodná. Teda nebola tam žiadna diera ani kábel. On do žiadneho bytu kameru nedal,
nakoľko poškodená už bývala s priateľom v Dúbravke. Ďalej sa obžalovaný bránil tým, že ak tam mala
byť kamera, tak to bola 300 riadková kamera, ktorá vie zaznamenať obraz iba na jeden meter tak, aby
to bolo zreteľné. Ide v podstate o takú kameru, ako je video vrátnik. Pri domovej prehliadke mu všetko

zobrali, avšak žiaden záznam z 300 riadkovej kamery tam nebol. Podľa obžalovaného je 300 riadková
kamera taká, ktorá neumožňuje prezretie obrazu, je možné uvidieť iba tak hlavu osoby, ale nie celú
miestnosť. Taktiež uviedol, že tam mal byť pinho objektív, ktorý nie je určený na sledovanie priestorov,
nakoľko má zlú svetelnú citlivosť. Tá kamera nevidí za šera. Taktiež podľa obžalovaného bol na mieste
nájdený iba sieťový kábel, ktorý neprenáša videosignál. Bolo by to zašumené a nepriehľadné. Bol tam
teda kábel bez tienenia, ktorý neumožňuje prehnať videosignál. Ak by mal tienenie ,teoreticky by to bolo

možné, ale obraz by bol v katastrofálnej kvalite. Poukázal tiež na to, že uvedení policajti od momentu,
ako vošli do jeho bytu, strážili vchod do jeho bytu po dobu dvoch dní, čo bol v CPZ. Pokiaľ ide o vzťah
s poškodenou, obžalovaný v rámci obhajoby uviedol, že hoci ich vzťah s poškodenou bol ukončený v
marci 2014, on jej bol ešte v byte niečo pomáhať a v podstate mali kamarátsky vzťah. Poškodená sa
chcela aj k nemu vrátiť, ale on už nemal záujem. V predmetnom byte bývali počas ich vzťahu a niekedy

dokonca aj po jeho ukončení. Obžalovaný pripustil, že rozchod s poškodenou neznášal dobre, mal z
toho depresiu druhého stupňa a navštívil aj psychiatra, aby mu predpísal lieky na depresiu. K obsahu
sms správ zadokumentovaných v spise obžalovaný na svoju obhajobu uviedol, že on o skutočnostiach,
ktoré sa tam uvádzajú, vedel z dôvodu, že to bolo počuť. Sú tam tenké dvere a malé okno, preto keď sa
s ním hádala, bolo možné to zachytiť. O tom, kedy prichádzala domov vedel preto, lebo jeho pes štekal,

keď zabuchla dvere. O sviečkach vedel preto, že ich v byte videl, keď ho zavolala, aby nebola večer
sama. Obžalovaný tiež namietal tvrdenie poškodenej, že neprenajímala byt žiadnym osobám, nakoľko
byt bol prenajímaný striptízovému klubu, v ktorom bývali dievčatá, ktoré v ňom pracovali. To by mohlo
poukazovať na to, ako sa tam kamera dostala a kto ju tam skutočne namontoval.

S uvedenými obhajobnými tvrdeniami obžalovaného sa súd nemohol stotožniť, nakoľko výsledky
vyplývajúce z procesu dokazovania ich jednoznačným spôsobom vyvracajú a bez najmenších
rozumných pochybností vylučujú akýkoľvek iný záver, než je ten, ktorý svedčí o vine obžalovaného za
spáchaný skutok. V tomto smere súd uvádza, že orgány činné v trestnom konaní získali a zabezpečili
rozhodujúce dôkazy zákonným spôsobom a v rozsahu nevyhnutnom pre náležité zistenie a objasnenie

skutkového stavu, ktorých vykonanie na hlavnom pojednávaní preukázalo ich vzájomnú obsahovú
zhodu, resp. obsahovú nadväznosť a vzájomné dopĺňanie sa. Po ich vyhodnotení bolo možné vylúčiť
akékoľvek pochybnosti o vine obžalovaného za spáchaný skutok.

Obhajoba obžalovaného O. A. bola vyvrátená výpoveďami svedkyne - poškodenej O. A., svedkov F. C.,

H. S. a predovšetkým výpoveďou svedkyne W. S., ďalej výpoveďou znalca pplk. Ing. Jána Kuljovského
za KEÚ PZ, ako aj listinným dôkazmi, predovšetkým sms správami medzi obžalovaným a poškodenou
a zápisnicou o ohliadke miesta činu s pripojenou fotodokumentáciou.

V tomto smere súd uvádza, že z výpovedí svedkyne poškodenej O. A. a svedkov H. S. V. F. C. vyplynulo,

že dňa 07.02.2015 boli dvaja naposledy menovaní svedkovia zapájať elektriku v byte poškodenej O.
A. (byt č. 22 na Námestí SNP č. 23 v Bratislave), pričom zistili, že poškodená má v byte nainštalovaný
mikrofón a „zasadrovanú“ minikameru. Toto zariadenie bolo napojené na kábel, ktorý viedol von z bytu
poškodenej na spoločnú chodbu 3. poschodia, ďalej viedli po stene na spoločnú chodbu 4. poschodia
a následne cez stenu chodby do bytu, kde býval obžalovaný O. A.V.U.. Dieru v stene následne zväčšil

svedok F. C., v dôsledku čoho bolo vidieť 3-dielny kábel, pričom tento kábel nesmeroval o poschodie
vyššie, ani naspäť na 3. poschodie, nestáčal sa doprava alebo doľava, ale išiel priamo cez stenu, za
ktorou sa nachádzal byť obžalovaného O. A., resp. byt, kde menovaný obžalovaný býval. Privolaná
polícia po tomto zistení následne vykonávala ďalšie úkony na 3. poschodí, kde sa nachádzal byt
poškodenej, pričom keď sa v rámci krátkeho časového úseku išli pozrieť spolu so svedkom H.Á.Š. S.

späť na 4. poschodie zistili, že ten kábel, ktorý bol predtým v stene, sa tam už nenachádza, teda bol
odstránený jedine takým možným spôsobom, že bol vtiahnutý cez stenu. Vzhľadom na neprítomnosť
iných osôb na danom mieste mohol tento kábel odstrániť iba obžalovaný O. A.. Z výpovedí svedkovS. V. C. taktiež vyplýva, že následne mal obžalovaný vyjsť z bytu a vyhrážať sa im podaním trestného
oznámenia.

O týchto skutočnostiach vyplývajúcich z výpovedí uvedených svedkov nemal súd najmenší dôvod
pochybovať, pričom tieto majú oporu aj vo fotodokumentácii, ktorá bola vyhotovená pri ohliadke miesta
činu a z ktorej je evidentné, že uvedené káble vedú cez stenu do bytu za ňou, pričom skutočnosť, že ide
práve o byt, kde býval obžalovaný, potvrdila tak poškodená O. A., ako aj svedkyňa W. S. po tom, čo im
bolo umožnené oboznámiť sa s predmetnou fotodokumentáciou. To, že ide o byt, kde býval, nenamietal

ani samotný obžalovaný.

Jeho obhajoba, že do daného bytu žiadne káble nesmerovali a jeho stena bola nepriechodná, čo
sa snažil podoprieť fotodokumentáciou vyhotovenou pri domovej prehliadke, bola v celom rozsahu
vyvrátená svedkyňou W. S., ktorá výslovne uviedla, že obžalovaný hneď, ako sa zobudili, odsunul gauč
a začal odtiaľ vyťahovať nejakú kameru a následne aj začal sádrovať uvedené miesto. Toto konanie

obžalovaného sama priamo videla, pričom obžalovaný mal v ruke špachtlu. Hneď na to ju poslal z
bytu preč a iba jej uviedol, že mal s poškodenou zlý rozchod a že si navzájom robia zle. O uvedených
skutočnostiach jej potom aj sám obžalovaný rozprával, pričom jej sám uviedol, že tam tú kameru
poškodenej dával. Hoci sa obžalovaný snažil uvedené tvrdenie svedkyne spochybniť argumentujúc,
že sa stretla s poškodenou a vzájomne sa na tejto výpovedi dohodli, súd nezistil nič, čo by mohlo

vierohodnosť tejto svedkyne spochybniť a obžalovaného vyjadrenie považuje za ničím nepodložené
tvrdenie. Okrem toho, že išlo o svedkyňu, ktorú navrhoval vypočuť sám obžalovaný, súd v spojitosti s
uvedeným tvrdením obžalovaného uvádza, že z vyjadrenia poškodenej, v rámci ktorého na hlavnom
pojednávaní uviedla, že osoba, ktorá tu je prítomná (svedkyňa W. S.) je jej známa podľa mena (o ktorom
sa dozvedela pri zisťovaní prítomnosti predvolaných osôb zo strany súdu), nakoľko jej poslala správu z

messengeru, ktorej obsah predložila súdu, vyplýva pravý opak, t. j. že jediná ich komunikácia vyplýva
z tejto správy. To v nijakom smere nemôže založiť dôvod pre záver o nedôveryhodnosti tejto svedkyne.
V konečnom dôsledku svedkyňa W. S. vylúčila osobné stretnutie s poškodenou, ako aj svedkami S.
V. C., pričom o skutočnostiach o ktorých vypovedala, sa nemala ako a od koho dozvedieť, nakoľko
nie je osobou oprávnenou nahliadať do vyšetrovacieho alebo súdneho spisu. Tu je možno ako príklad

uviesť jej presné vyjadrenie ohľadne miesta, kde mal obžalovaný vyťahovať predmetný kábel po tom,
ako odsunul gauč, ktoré sa v plnej miere zhoduje s miestom zachyteným na fotodokumentácii, ako
aj jej vyjadrenie ohľadne sadrovania daného miesta, ktoré korešponduje so spôsobom, akým bola
pripevnená kamera v byte poškodenej (jej zasadrovanie pod stropom daného bytu). Z toho hľadiska jej
výpoveďneznehodnocujeanitáokolnosť,žepodľajejvyjadreniataktiežpodalanaobžalovanéhotrestné

oznámenie a preto nie je ani najmenší dôvod sa domnievať, že by chcela obžalovanému bezdôvodne
uškodiť. Naopak, jej vyjadrenie v tomto smere iba potvrdzuje výpoveď poškodenej, ku ktorej sa mal
správať obdobne ako k nej.

Pokiaľ ide o obžalovaným namietanú skutočnosť, že ak by sadroval dané miesto, bolo by to vidieť,

nakoľko by to bolo vlhké, pričom zo strany policajtov nebolo nič také zaznamenané, súd uvádza, že k
domovej prehliadke došlo až dňa 08.02.2015 o 15.10 hodine, teda niečo vyše dňa po spáchaní skutku,
čo možno považovať za dostatočne dlhý časový úsek na to, aby stopy po sadrovaní inkriminovaného
miesta neboli viditeľné. Obžalovaný si zrejme mýli domovú prehliadku s ohliadkou miesta činu, ku ktorej
došlo v deň spáchania skutku, avšak mimo priestorov bytu, v ktorom býval.

Čo sa týka jeho ďalšej obhajobnej argumentácie vzťahujúcej sa ku kamere, káblom a objektívu
nájdenými v byte poškodenej, túto považuje súd za vyvrátenú výpoveďou znalca KEÚ PZ v Bratislave
pplk. Ing. Jána Kuljovského. Vo vzťahu k danej kamere totiž znalec na hlavnom pojednávaní uviedol, že
ide o mikrokameru s rozlíšením 420 televíznych riadkov s citlivosťou snímača 0,5 luxa a s ohniskovou

vzdialenosťou objektívu 1,2, z čoho vyplýva, že objektív má veľmi široký záber. Znaleckým skúmaním
bola dokumentovaná funkčnosť danej kamery ako takej, pričom ohľadne svetelnej citlivosti poukázal
na to, že danou kamerou by už pri jednej sviečke (ktorá má svetelnú citlivosť 1 lux) bolo možné
zaznamenať taký obraz, v ktorého rámci by bolo možné rozoznať miestnosť, predmety ktoré sa v
miestnosti nachádzajú, prípadne osoby, ktoré sa v miestnosti pohybujú a v tomto smere zdôraznil,

že uvedená kamera je schopná snímať už pri svetle 0,5 lux. Pokiaľ ide o „pinho“ objektív znalec sa
vyjadril v tom smere, že ide o objektív s nekonečnou hĺbkou ostrosti, čo znamená, že vie zaostriť aj na
niekoľko metrov, resp. v podstate je obraz neustále zaostrený. Výrobca tohto objektívu ho vyrába práve
natakétoúčely.Ponahliadnutídozápisniceoobhliadkemiestačinuapripojenejfotodokumentáciiznalecuviedol, že káble, ktoré vedú z bytu poškodenej sú metalické káble, ktoré štandardne slúžia aj na prenos
videosignálu a zvuku. Rovnako uviedol, že v prípade ukončenia ustrihnutej časti káblov rovnakými typmi
konektorov pri totožnom napojení jednotlivých UTP káblov podľa farby vodičov je možno obrazový a

zvukový signál prenášať na väčšie vzdialenosti, pričom súčasne musí byť cez napájacie korektory ku
kamere privedené napájacie napätie. Znalec tiež potvrdil, že kamera nebola testovaná na UTP kábli pri
dĺžke 30-40 metrov, ale aj keby išlo o testovanie kábla cez UTP kábel na takú dĺžku, videosignál alebo
aj zvukový signál by bol prenesený. Znalec sa nevedel vyjadriť, v akej kvalite by bol daný takýto obraz.

S poukazom na tieto vyjadrenia znalca je obhajoba obžalovaného absolútne neopodstatnená, nakoľko
je zrejmé, že uvedené zariadenie aj s použitím daných káblov bolo spôsobilé zaznamenávať obraz
aj zvuk. Je pritom irelevantné, či by obraz cez uvedené káble bol nižšej kvality, podstatné je to, že
obžalovaný uvedeným zariadením evidentne mohol zaznamenávať, čo sa v byte poškodenej odohráva a
tým zasahovať do jej súkromia. Z tohto dôvodu aj súd odmietol vykonať obžalovaným navrhovaný dôkaz
spočívajúci v testovaní kamery cez UTP kábel o dĺžke 30 - 40 metrov, nakoľko to s ohľadom na výpoveď

znalca nebolo potrebné, pričom obžalovaným uvádzaná dĺžka kábla nezodpovedá vzdialenosti, po ktorú
bol vedený kábel z bytu poškodenej do jeho bytu, na posúdenie čoho nie je potrebné ani osobitné
meranie tejto vzdialenosti.

Skutočnosť, že prostredníctvom danej kamery a mikrofónu obžalovaný reálne zaznamenával priestor

bytu poškodenej dokazuje obsah prepisu sms správ medzi ním a poškodenou, ako aj výpoveď svedka
H. S. a poškodenej O. A.. Prvý menovaný vo svojej výpovedi uviedol, že obžalovaný mu dňa 13.10.2014
zaslal sms správu, v zmysle obsahu ktorej je poškodená v byte č. 22 s jeho kolegom, sedia na matracoch
a majú zapálenú sviečku, o čom nemal ako vedieť. Poškodená O. A. na hlavnom pojednávaní zasa
vypovedala v tom smere, že obžalovaný ako keby vedel o každom jej kroku, stále ju sledoval, chodil za

ňou do roboty alebo aj za kamarátkou a toto trvalo asi pol roka. Taktiež ju sledoval autom. Keď prišla
domov, obžalovaný jej takmer ihneď zaklopal na dvere. K uvedenému dodala, že obžalovaný mal prístup
do jej bytu, nakoľko asi do augusta 2014 (teda už po ich rozchode) mal kľúče od jej bytu, pričom jej aj
pomáhal v byte v súvislosti s tým, že vytopila susedov.

Pokiaľ ide o ďalšiu obranu obžalovaného súd poznamenáva, že znalec ohľadne predmetnej kamery
v žiadnom prípade nevychádzal z fotografie z internetu, o čom svedčí fotodokumentácie v spise a
znalec jednoznačne uviedol, že vychádzal z informácie od výrobcu. Skutočnosť, že na zaistených
elektrotechnických zariadeniach u obžalovaného nebol zistený žiaden záznam z bytu poškodenej v
nijakom smere nezbavuje obžalovaného viny. Vyhotovovanie záznamov v zmysle skutkovej podstaty

stíhaného trestného činu nemožno stotožňovať s ich uchovávaním (ukladaním) na príslušné technické
zariadenie. To, že takéto záznamy neboli u obžalovaného nájdene, neznamená, že neboli vyhotovené,
ale iba to, že si ich obžalovaný neukladal a neuchovával pre akékoľvek prípadné ďalšie využitie.
Rovnako tá okolnosť, že aj obžalovaný volal príslušníkov PZ (týchto volali aj svedkovia, ktorí v
byte poškodenej zistili nainštalovanie vyššie uvedeného technického zariadenia) nemôže svedčiť v

prospech obžalovaného. Naopak, v kontexte celého skutku a celkového správania sa obžalovaného iba
dokumentuje spôsob jeho konania v smere zahladzovania stôp a odvrátenia podozrenia vo vzťahu k
jeho osobe. V tomto smere súd dopĺňa, že z výpovede svedkyne W. S. nepochybne vyplýva, že políciu
obžalovaný privolal až vtedy, keď zasadroval dieru v stene svojho bytu. Vo vzťahu k obhajobnému
tvrdeniu ohľadne navŕtania diery zo strany H. S. alebo F. C. je možné poukázať na to, že vŕtanie z

ich strany obžalovaný ani svedkyňa W. S. priamo nevideli, pričom z fotodokumentácie vyhotovenej pri
ohliadke miesta činu je možné jednoznačne vylúčiť, že by káble do bytu obžalovaného boli inštalované
v uvedený deň. Z tejto dokumentácie je nepochybné, že tieto tam boli po dlhšie časové obdobie. Ak
menovaní svedkovia použili nejaké náradie, použili ich práve za účelom odhalenia a zistenia skutočnosti
spočívajúcej v tom, kam uvedené káble vedú. Použitie vŕtačky by pritom bolo plne odôvodnené práve na

mieste, ktoré popísala W. S. (nešlo o vonkajšiu stranu steny bytu obžalovaného), nakoľko iba tak bolo
možné zistiť smerovanie káblov z 3. na 4. poschodie.

Ďalšie obhajobné tvrdenia obžalovaného, že o príchode poškodenej do bytu vedel z dôvodu štekotu
svojhopsaaostatnéskutočnostivnímalztohodôvodu,žesútamtenkédvereamaléokno,cezktorébolo

počuť, možno vo svetle všetkých vykonaných dôkazov vyhodnotiť ako nedôvodné a účelové. Uvedené
tvrdenia by totiž predpokladali taký záver, že pes obžalovaného štekal iba vtedy, keď sa v bytovom dome
(o poschodie nižšie, než býval obžalovaný) pohybovala poškodená a na iné osoby jeho pes štekotom
nereagoval, čo možno vyhodnotiť priam až za absurdné, rovnako ako jeho tvrdenie ohľadne dverí aokna, nakoľko obžalovaný mal nepochybne vedomosť aj o takých skutočnostiach, o ktorých sa cez dvere
alebo okno dozvedieť nemohol.

Obžalovaným ďalšie navrhované dôkazy, a to výsluch svedka O. G. - majiteľa striptízového klubu, ktorý
malmaťbytpoškodenejvnájme,dievčatá,ktoréužívalitentobytasvedkamenomL.-spolumajiteľklubu,
ktorý uvedený byt rekonštruoval, súd odmietol, nakoľko pre meritórne rozhodnutie bolo nepodstatné,
či daný byt mal niekto v nájme pred marcom roku 2014, a to vzhľadom na to, že káble od kamery a
mikrofónu viedli z bytu poškodenej do bytu, ktorý užíval obžalovaný.

Sumarizujúc všetky dokázané skutočnosti, ktoré vyplynuli z procesu dokazovania môže súd bez
akýchkoľvek rozumných pochybností konštatovať, že to bol práve obžalovaný O. A., ktorý nainštaloval
do bytu poškodenej O. A. mikrokameru a mikrofón, ktorých kabeláž viedla priamo do bytu, v ktorom
býval obžalovaný a prostredníctvom ktorých zasahoval do súkromia poškodenej tým spôsobom, že ju
pozoroval, počúval a sledoval, čím naplnil všetky zákonné znaky prečinu ochrany súkromia v obydlí

podľa § 194a odsek 1 Trestného zákona. Pokiaľ ide o subjektívnu stránku súd už len dopĺňa, že u
obžalovaného je zavinenie dané vo forme priameho úmyslu, nakoľko z vyššie popísaných skutočností
nepochybne vyplýva, že chcel spôsobom uvedeným v § 194a odsek 1 Trestného zákona porušiť záujem
týmto ustanovením chránený (§ 15 písmeno a/ Trestného zákona).

Súd posudzoval aj stupeň závažnosti (materiálnu stránku) stíhaného prečinu cez kritéria upravené v
§ 10 odsek 2 Trestného zákona, pričom dospel k záveru, že vzhľadom na spôsob vykonania činu
a jeho následok, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a jeho pohnútku je stupeň
závažnosti daného trestného činu značne vyšší než nepatrný. Skutočnosť, že obžalovaný využil prístup
do bytu obžalovanej na jej sledovanie po dobu niekoľkých mesiacov, informácie takto získané využíval

spôsobom, ktorý evidentne poškodenú obťažoval do takej miery, že musela vyhľadať odbornú pomoc,
vedený pritom priamym úmyslom, preukazujú (v spojení s ostatnými skutočnosťami popísanými vyššie)
uvedený Trestným zákonom predpokladaný stupeň závažnosti pre účely vyvodzovania trestnoprávnej
zodpovednosti.

K výroku o treste

V súvislosti s výrokom o treste súd poznamenáva, že pri ukladaní trestu vychádzal z účelu trestu
vyjadrenéhov§34odsek1Trestnéhozákona,vzmyslektoréhotrestmázabezpečiťochranuspoločnosti
pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho

výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest
zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou, pričom súčasne prihliadal aj na ostatné
Trestným zákonom upravené zásady pre ukladanie trestov.

Z tohto hľadiska súd mohol uložiť trest odňatia slobody vo výmere ustanovenej Trestným zákonom (§

34 odsek 2 Trestného zákona). Ďalej bol súd povinný prihliadať najmä na spôsob spáchania činu a jeho
následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho
pomery a možnosť jeho nápravy (§ 34 odsek 4 Trestného zákona).

V súvislosti s výrokom o treste bol súd okrem ostatných kritérií upravených v § 34 odsek 4 Trestného

zákona povinný posúdiť aj existenciu poľahčujúcich a priťažujúcich okolností a vzájomný pomer medzi
nimi. Z tohto hľadiska súd uvádza, že u obžalovaného nezistil žiadnu poľahčujúcu okolnosť, ako ani
žiadnupriťažujúcuokolnosť,vdôsledkučohonedošlokúpravetrestnejsadzbyupravenejv§194aodsek
1 Trestného zákona. V tejto súvislosti súd na vysvetlenie uvádza, že poľahčujúcu okolnosť podľa § 36
písmeno j/ Trestného zákona (vedenie riadneho života pred spáchaním trestného činu) obžalovanému

nepriznal z dôvodu, že tento sa v minulosti (od roku 1994 do roku 2005) 4 krát dopustil trestnej činnosti.
Hoci pri všetkých štyroch odsúdeniach obžalovaného O. A. platí fikcia neodsúdenia (hľadí sa na neho,
ako keby nebol odsúdený), má táto skutočnosť pre obžalovaného význam iba v tom smere, že súd na
takéto zahladené odsúdenia nemôže prihliadať ako na priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písmeno m/
Trestného zákona. To však neznamená, že mu z dôvodu uvedenej fikcie automaticky možno priznať

uvedenú poľahčujúcu okolnosť, nakoľko fikciu neodsúdenia nemožno stotožňovať s fikciou nespáchania
trestného činu, nakoľko ide o dve rozdielne právne skutočnosti.Vzhľadom na uvedené súd pri ukladaní trestu (a jeho výmery) vychádzal z trestnej sadzby 0 až 1 rok
obsiahnutej v § 194a odsek 1 Trestného zákona.

S poukazom na nižšie uvedené dôvody a vychádzajúc z danej trestnej sadzby súd považoval za
nevyhnutné uložiť obžalovanému trest odňatia slobody na samej hornej hranici trestnej sadzby, t. j. 1
(jeden) rok s tým, že mu výkon tohto trestu podmienečne odložil na dlhšiu, resp. prísnejšiu skúšobnú
dobu, konkrétne v trvaní 4 (štyri) roky a súčasne uložil probačný dohľad nad jeho správaním v skúšobnej
dobe.Ktakémutodruhutrestuajehovýmery,akoajdĺžkyskúšobnejdoby,primälisúdvšetkynahlavnom

pojednávaní preukázané skutočnosti vrátane tých, ktoré sa vzťahujú k osobe obžalovaného a ktorých
základ, z ktorého súd pri ukladaní trestu vychádzal, sa zmenil podstatným spôsobom oproti stavu, ktorý
existoval v čase vydania trestného rozkazu.

V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že obžalovaný
nielen zasahoval do súkromia poškodenej O. A. spôsobom popísaným v skutkovej vete tohto rozsudku,

ale robil tak z dôvodu, aby takto získané skutočnosti ďalej využíval pre kontaktovanie poškodenej,
jej fyzické sledovanie a obťažovanie, čo malo stúpajúcu tendenciu a viedlo dokonca k vyhrážaniu
sa osobe poškodenej zo strany obžalovaného spôsobom ňou uvedeným. Súd opätovne uvádza, že
nebola zistená žiadna skutočnosť, pre ktorú by bolo možné tvrdenia poškodenej spochybňovať a na
tejto skutočnosti nemení nič ani ten fakt, že poškodená s obžalovaným udržiavala spočiatku kontakt

aj po ich rozchode. Pravdivosti výpovede poškodenej nasvedčuje totiž aj výpoveď svedkyne W. S., ku
ktorej sa mal obžalovaný správať obdobne (v období po spáchaní skutku), ako ku poškodenej, teda
že aj ju po rozchode prenasleduje, čaká ju pod bránou, a to aj napriek tomu, že je tehotná a vie, že
je v strese. Z uvedeného vyplýva, že narušenie páchateľa - obžalovaného O. A. je oveľa výraznejšie,
než sa javilo z dokazovania uskutočneného v prípravnom konaní a že obžalovaný O. A. rieši rozpad

vzťahu spôsobom, ktorý je zjavne protiprávny a neberie žiaden ohľad na stav, v ktorom sa dotyčná
osoba nachádza. U poškodenej to bol jej psychický stav, o ktorom sa obžalovaný vyjadril v tom smere,
že poškodená mala psychické problémy aj predtým, teda už z tohto jeho vyjadrenia je evidentne, že
nepochybne musel vedieť, že jeho konanie môže mať na poškodenú výraznejší negatívny dopad. U
svedkyni W.L.Z. S. to bol zase stav tehotenstva, napriek ktorému sa voči nej správal tak, ako to uviedla.

Hoci táto svedkyňa nie je poškodenou v danej trestnej veci, vyššie uvedené skutočnosti, ktoré uviedla na
hlavnom pojednávaní, umožňujú utvoriť si obraz o osobe obžalovaného vrátane možnosti jeho nápravy,
a to práve pre účely ukladania trestu. Tu je možné vo vzťahu k osobe obžalovaného ešte doplniť, že
k zmene jeho nekritického postoja k spáchanému skutku ho neviedla ani jednoznačne usvedčujúca
výpoveď menovanej svedkyne.

Pokiaľ ide o poškodenú O. A. je potrebné poukázať tiež na to, že konanie obžalovaného skutočne
viedlo k zhoršeniu jej psychického stavu, o čom svedčia lekárske správy založené v spise. V súčasnosti
je poškodená liečená na panickú poruchu, a to práve v súvislosti s konaním obžalovaného, pričom v
minulostibolaztohtodôvoduajhospitalizovaná.Takmerrokpohospitalizáciipoškodenánebolaschopná

pracovať.

Pre určenie výmery trestu súd nemohol opomenúť ani tú skutočnosť, že v danom prípade nešlo
iba o krátky čas trvajúci zásah do súkromia poškodenej, ale o sústavný zásah do jej súkromia
presahujúci obdobie niekoľkých týždňov, resp. mesiacov. Takéto obdobie síce ešte nemusí napĺňať

kvalifikačný pojem spočívajúci v závažnejšom spôsobe konania podľa § 194a odsek 2 písmeno a/
Trestného zákona s použitím § 138 písmeno b/ Trestného zákona - po dlhší čas (skutok takto ani
nebol v podanej obžalobe právne kvalifikovaný), nakoľko zo skutkovej podstaty podľa § 194a odsek
1 Trestného zákona možno vyvodiť, že pre naplnenie jej objektívnej stránky sa vyžaduje, aby taký
zásah vychádzal nie iba z jednorazového konania páchateľa, v danom prípade však súd dobu trvania

predmetného zásahu nepochybne musel zohľadniť pri ukladaní trestu. Vysoká intenzita, s akou z
uvedeného hľadiska obžalovaný zasahoval do súkromia poškodenej spolu s ostatnými už uvedenými
skutočnosťami odôvodňujú uloženie trestu vo výmere na samej hornej hranici zákonom ustanovenej
trestnej sadzby.

Podľa názoru súdu však nie je nevyhnutne potrebné, aby obžalovaný uložený trest bezpodmienečne
vykonal, ale z hľadiska výchovnej, preventívnej a ochrannej funkcie trestu je u obžalovaného možné
dosiahnuť účel trestu aj podmienečným odkladom výkonu trestu odňatia slobody na dostatočne dlhú
skúšobnú dobu, čím bude čiastočne naplnená aj represívna funkcia trestu. Vzhľadom na preukázanéskutočnosti považoval súd za nevyhnutné aj uloženie probačného dohľadu nad obžalovaným počas
skúšobnej doby, a to za účelom náležitej kontroly uložených obmedzení a povinností.

S ohľadom na závažnosť stíhaného trestného činu, vychádzajúcu z vyššie popísaného spôsobu jeho
spáchania, spôsobeného následku, okolností, za ktorých bol čin spáchaný, zavinenia a pohnútky, ako
aj so zreteľom na osobu obžalovaného a možnosť jeho nápravy, možno uzavrieť, že iba hrozba výkonu
trestuodňatiaslobodyvmaximálnemožnejvýmere(1rok),ktorejbudeobžalovanýčeliťpočasskúšobnej
doby v trvaní 4 roky, môže účinne prispieť k ochrane spoločnosti a najmä k ochrane osôb, s ktorými

obžalovaný bol, je alebo bude v partnerskom vzťahu pred rovnakým alebo obdobným konaním, pre
ktoré bol uznaný vinným v tejto trestnej veci, prípadne pred iným protiprávnym konaním. Počas tejto
dlhšej skúšobnej doby (ktorá, ako už bolo uvedené, je z hľadiska posudzovania osoby obžalovaného
odôvodnená aj jeho konaním vo vzťahu k ďalšej osobe, s ktorou bol vo vzťahu po spáchaní skutku)
bude môcť obžalovaný preukázať, že sa skutočne napravil a že sa vyvaruje akejkoľvek trestnej činnosti,
nielen tej, pre ktorú je stíhaný v tejto trestnej veci.

Pre posilnenie dosiahnutia účelu trestu súd obžalovanému uložil primeranú povinnosť podrobiť sa
v skúšobnej dobe psychoterapii alebo zúčastniť sa na psychologickom poradenstve. Uloženie tejto
povinnosti si vyžaduje osoba obžalovaného z hľadiska potreby odbornej pomoci zameranej na zvládanie
takých vypätých situácií, ktoré sa môžu vyskytnúť vo vzťahu medzi partnermi, prípadne sú spojené s

rozpadom partnerského vzťahu.

Súd taktiež uložil obžalovanému primerané obmedzenie a povinnosť aj pokiaľ ide o osobu poškodenej
O. A., konkrétne obmedzenie spočívajúce v zákaze kontaktu s osobou poškodenej O. A. v akejkoľvek
forme vrátane kontaktovania prostredníctvom elektronickej komunikačnej služby alebo inými obdobnými

prostriedkami a povinnosť spočívajúcu v príkaze nepriblížiť sa k poškodenej O. A., D.. XX.XX.XXXX
S. N., N. O. B. X, Bratislava na vzdialenosť menšiu ako päť metrov a nezdržiavať sa v blízkosti
jej obydlia alebo v určenom mieste, kde sa takáto osoba zdržuje alebo ktoré navštevuje, o ktorých
miestach má obžalovaný vedomosť. Ich uloženie považoval súd za nevyhnutné okrem iného aj z dôvodu
zabezpečenia ochrany menovanej poškodenej a minimalizovanie potenciálnej možnosti zhoršenia jej

psychického stavu, ktorý si z dôvodu konania obžalovaného vyžadoval jej liečbu pre panickú poruchu.
Na potrebe týchto obmedzení a povinností nemení nič ani ten fakt, že za posledné obdobie nedošlo
zo strany obžalovaného ku kontaktovaniu poškodenej, nakoľko vzhľadom na preukázané správanie
obžalovaného nemožno uvedenú možnosť vylúčiť, pričom vo vzťahu k osobe poškodenej je potrebné
maťnazreteliprávepreventívnycharaktertýchtoobmedzeníapovinností.Ichuloženieokremtohomôže

prispieť k dosiahnutiu účelu trestu.

Čo sa týka povinnosti nezdržiavať sa v blízkosti obydlia poškodenej, alebo miesta, kde sa poškodená
zdržiava, súd dodáva, že hoci poškodená má byt na rovnakej adrese, na ktorej sa zdržuje obžalovaný, v
tomto byte sa dlhodobo nezdržiava. Na tomto základe preto uvedená skutočnosť nebola prekážkou pre

uloženie predmetnej povinnosti. Ak by sa aj poškodená z akéhokoľvek dôvodu v tomto byte zdržiavala,
nemohla by byť táto skutočnosť na ujmu obžalovaného, nakoľko by nešlo o úmyselné porušenie tejto
povinnosti zo strany obžalovaného. Táto okolnosť by teda nemohla viesť k záveru o tom, že obžalovaný
by v takomto prípade dal príčinu na rozhodovanie o neosvedčení sa v skúšobnej dobe podmienečného
odsúdenia.

Sumarizujúc všetky skutočnosti významné čo do výroku o treste súdu konštatuje, že obžalovanému bol
uložený prísnejší podmienečný trest odňatia slobody, ktorý však so zreteľom na povahu skutku a osobu
obžalovaného nemožno z hľadiska dosiahnutia účelu trestu považovať za neprimeraný. Naopak, jeho
uloženie odzrkadľuje a zohľadňuje všetky zásady pre ukladanie trestov vrátane zabezpečenia účinnej

ochrany spoločnosti a v tomto smere ho možno považovať za adekvátny.

S prihliadnutím na všetky uvedené skutočnosti, súd rozhodol tak, ako je to uvedené v enunciáte tohto
rozsudku.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku môže obžalovaný a prokurátor podať odvolanie do 15 dní od jeho oznámenia na
Okresný súd Bratislava I. V rovnakej lehote s obžalovaným môžu podať odvolanie v jeho prospech aj
príbuzní obžalovaného v priamom rade, jeho súrodenci, osvojiteľ, osvojenec, manžel a druh.

Odvolanie má odkladný účinok okrem prípadu, že rozsudok nadobudol právoplatnosť spôsobom
predpokladaným v § 183 odsek 1 Trestného poriadku.