Rozhodnutie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. marec 2018

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 29C/105/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116206458
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lenka Benčová
ECLI: ECLI:SK:OSPO:2018:8116206458.4

Rozhodnutie

Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Lenkou Benčovou v spore žalobcu U. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom
G. XX, XXX XX P., právne zastúpeného JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, Sov. hrdinov 163/66, 089
01 Svidník, proti žalovanému Home Credit Slovakia, a.s., Teplická 7434/147, 921 22 Piešťany, IČO:
36 234 176, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou GOLIÁŠOVÁ GABRIELA s.r.o., Piaristická
707/25, 911 01 Trenčín, IČO: 47 234 679, o primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3 276,39 eura

takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 500 eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.
III. Žalobca m á n á r o k na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %, o ktorých výške
bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou podanou na tunajšom súde dňa 30.03.2016 domáhal voči žalovanému zaplatenia
primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 3 276,39 eura a náhrady trov konania.
2. V žalobe uviedol, že v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. XXC XXX/XXXX bol
ako žalovaný v postavení spotrebiteľa úspešný, keď terajší žalovaný si voči nemu uplatnil sumu 3 291,69
eura s príslušenstvom a súd mu priznal len sumu 15,30 eura a žalobu nad túto sumu zamietol. Rozsudok
bol potvrdený Krajským súdom v Prešove sp. zn. XXCo XXX/XXXX. Dodávateľ zneužil svoje postavenie,

nepostupoval voči nemu ako spotrebiteľovi s odbornou starostlivosťou, nedodržal zákon a chcel sa na
jeho úkor nezákonne obohatiť o sumu 3 276,39 eura. Podľa názoru žalobcu by mal súd prihliadnuť na
všetky okolnosti, najmä na to, že znášal stav právnej neistoty a že mu hrozila finančná strata 3 276,39
eura. Výška primeraného finančného zadosťučinenia závisí od miery porušenia povinnosti veriteľom.
Žalovaný nepostupoval s odbornou starostlivosťou, keď od neho požadoval plnenie, na ktoré nemal
nárok. Ako spotrebiteľ si uplatňuje satisfakciu za porušenie spotrebiteľských práv.

3. Žalobca ako dôkaz označil rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. XXC/XXX/XXXX zo dňa
05.05.2014 a rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. XXCo XXX/XXXX - 03.12.2015.
4. Žalovaný so žalobou nesúhlasil, nakoľko nárok žalobcu na primerané finančné zadosťučinenie
považoval za nedôvodný. Uviedol, že k základným predpokladom na úspešné uplatnenie práva na
primerané finančné zadosťučinenie je okrem preukázania ujmy aj preukázanie, že žalovaný svojím
konaním porušil súčasne - kumulatívne ustanovenia Zákona o ochrane spotrebiteľa a osobitného

právneho predpisu. Žalobca v podanej žalobe však nepreukázal, ktoré konkrétne ustanovenie Zákona
o ochrane spotrebiteľa a ktoré konkrétne ustanovenia osobitného právneho predpisu žalovaný svojím
konaním porušil. Predpokladom uplatnenia tohto inštitútu je to, aby ujma vznikla, inak nie je čo
reparovať. Rozhodnutie v konaní sp. zn. XXC/XXX/XXXX nemožno považovať za úspešné uplatnenie
porušenia práv a povinnosti ustanovených Zákonom o ochrane spotrebiteľa, lebo v uvedenom konaní to
nebol žalobca - spotrebiteľ, ktorý by uplatňoval na súde porušenie práva a nebol tým, kto inicioval súdne

konanie. Bol to žalovaný, kto inicioval súdne konanie a žalovaný sa v konaní len bránil. Úverová zmluva
bola určená za bezúročnú a bez poplatkov z dôvodu, že neobsahovala náležitosti v zmysle Zákona ospotrebiteľských úveroch a nie z dôvodu porušenia práv alebo povinností ustanovených Zákonom o
ochrane spotrebiteľa alebo osobitnými predpismi. Okrem toho žalovaný poukázal na to, že žalobca
doposiaľ neuhradil ani samotnú istinu poskytnutého úveru. Z dôvodovej správy k Zákonu o ochrane

spotrebiteľa vyplýva nárok spotrebiteľa na poskytnutie finančného zadosťučinenia len v prípade, že
poskytnuté plnenie (či už tovaru alebo služby) malo vady. Plnenie z úverovej zmluvy uzatvorenej medzi
žalobcom a žalovaným žiadne vady nevykazovalo, nakoľko predmet úveru - finančné prostriedky boli
poskytnuté riadne a včas. Navyše výšku primeraného zadosťučinenia považuje za neprimerane vysokú
nakoľko dosahuje takmer výšku poskytnutého úveru. Z vyššie uvedených dôvodov žalovaný navrhol

žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.
5. Vo veci bol dňa 20.01.2017 vydaný rozsudok č. k. XXC XXX/XXXX - XX, ktorým súd žalobu ako
nedôvodnú zamietol a žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznal.
6. Krajský súd v Prešove uznesením č. k. XCo XX/XXXX - XX zo dňa 26.09.2017 na odvolanie
žalobcu rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V
bode 18 zrušujúceho uznesenia poukázal na to, že z ust. § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa

nevyplýva, aby predpokladom pre uplatnenie práva na primerané finančné zadosťučinenie malo byť
podanie žaloby na súde. Spotrebiteľ sa totiž ochrany svojho práva môže domáhať na súde nielen
podaním žaloby na súde, ale tiež formou obrany proti uplatnenému nároku. Úlohou súdu prvej inštancie
bolo opätovne posúdiť dôvodnosť podanej žaloby s tým, že ak v priebehu ďalšieho konania sa zistí,
že neuvedením náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyplývajúcich z ustanovenia § 4 ods. 2

písm. g) a písm. i) zákona č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy došlo k
porušeniu povinnosti vyplývajúcim žalovanému z tohto právneho predpisu, dokazovanie sa zamerá
na otázku výšky primeraného finančného zadosťučinenia žalobcu. Odvolací súd poukázal na to, že
ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov pre vznik tohto práva
nevyžaduje, aby spotrebiteľovi bola privodená nejaká ujma. Postačuje, ak k takémuto porušeniu práva

alebo povinnosti dôjde. Ani za predpokladu, ak by sa pri rozhodovaní vychádzalo zo znenia ustanovenia
§ 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy vyžadujúceho pre vznik
tohto práva, aby išlo o porušenie práva alebo povinnosti spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi, právo
žalobcu na primerané finančné zadosťučinenie by zostalo zachované. Totiž za situácie, ak žalovaný
nedodržal zákonom vyžadované náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere a napriek zákonnej sankcii

spočívajúcej v bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru sa v inom konaní domáhal zaplatenia úrokov a
poplatkov, takéto konanie žalovaného bolo spôsobilé privodiť ujmu žalobcovi.
7. Súd prejednal a rozhodol spor na pojednávaní konanom dňa 28.03.2018 za prítomnosti žalobcu,
právneho zástupcu žalobcu a právneho zástupcu žalovaného. Strany sporu zotrvali na svojich
doterajších stanoviskách. Súd doplnil dokazovanie výsluchom žalobcu (§ 295 CSP), oboznámil sa so

spisovým materiálom a zistil tento skutkový stav veci:
8. Okresný súd Prešov rozsudkom č. k. XXC/XXX/XXXX - XX zo dňa 05.05.2014 v spojení s opravným
uznesením č. k. XXC/XXX/XXXX - XX zo dňa 02.07.2015 uložil žalobcovi (tam v procesnom postavení
žalovaného) povinnosť zaplatiť žalovanému (tam v procesnom postavení žalobcu) sumu 15,30 eura
spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,024% denne zo sumy 117,65 eura od 8.10.2013 do 28.4.2014,

zo sumy 15,30 eura od 28.4.2014 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej
časti žalobu zamietol a žalovanému (tam v procesnom postavení žalobcu) uložil povinnosť nahradiť
žalobcovi (tam v procesnom postavení žalovaného) trovy konania vo výške 499,52 eura (trovy právneho
zastúpenia) na účet jeho právneho zástupcu. V odôvodnení okrem iného uviedol, cit.: „Účastníci konania
uzatvorili dňa 23.09.2009 úverovú zmluvu č. XXXXXXXXXX na sumu 3 500 eur pri ročnej úrokovej

sadzbe 25,64% a RPMN 29,3 %, ktorý sa žalovaný zaviazal splácať v 72 pravidelných mesačných
splátkach po 102,35 eura. Podľa splátkového kalendára žalovaný zaplatil žalobcovi sumu 3 382,35
eura... Súd z vykonaného dokazovania zistil, že predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere, o ktorú
žalobca opiera uplatnený nárok neobsahuje obligatórnu náležitosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. i) zákona č.
258/2001 Z.z. Podľa tohto ustanovenia totiž v zmluve musia byť rozlíšené splátky istiny, úrokov a iných

poplatkov, teda nepostačuje, ak je uvedená len suma predstavujúca súhrn splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov. Rovnako zmluva neobsahuje ani ďalšiu obligatórnu náležitosť a to konečnú splatnosť úveru.
Napriek chýbajúcim náležitostiam je zmluva o spotrebiteľskom úvere platná, avšak predmetný úver je
potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Z vykonaného dokazovania je nesporné, že žalobca
poskytol žalovanému úver vo výške 3 500 eur, pričom žalovaný podľa splátkového kalendára v prospech

žalobcu poukázal úhrady v celkovej výške 3 382,35 eura a dňa 28.04.2014 uhradil sumu 102,35 eura,
spolu 3 484,70 eura. Súd preto žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 15,30 eura.“ Rozsudok
nadobudol právoplatnosť vo výroku I. v časti istiny a vo výroku II. dňa 17.07.2014 a vo výroku I. v časti
príslušenstva v spojení s opravným uznesením a vo výroku III. dňa 14.01.2016.9. Krajský súd v Prešove rozsudkom č. k. XXCo XXX/XXXX - XX zo dňa 03.12.2015 potvrdil rozsudok
súdu prvej inštancie v časti príslušenstva. Náhradu trov odvolacieho konania stranám sporu a
vedľajšiemu účastníkovi nepriznal.

10. Z výsluchu žalobcu vyplýva, že v čase splácania splátok mu bolo veľmi ťažko, keďže jeho manželka
bola po veľmi vážnej operácii. Potvrdil, že žalovaný na neho nevyvíjal nátlak, ale je pravdou, že mal isté
ťažkosti. Uviedol, že v konaní sp. zn. XXC/XXX/XXXX sa zúčastnil jedného alebo dvoch pojednávaní.
Dlžnú sumu istiny doposiaľ žalovanému neuhradil, zabudol na to, ale uhradí túto sumu.
11. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa o zmene zákona Slovenskej

národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o
ochrane spotrebiteľa“), každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v
spotrebiteľských zmluvách.
Podľa § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa, proti porušeniu práv a povinností ustanovených
zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať
ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ

zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie
porušiteľapoškodzujezáujmyspotrebiteľov,ktoréniesúlenjednoduchýmsúhrnomzáujmovjednotlivých
spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované
voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len "kolektívne záujmy spotrebiteľov"). Spotrebiteľ, ktorý na súde
úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi,

má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti
ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.
Podľa § 4 Zákona o ochrane spotrebiteľa, predávajúci nesmie spotrebiteľovi
a) ukladať povinnosť bez právneho dôvodu,
b) upierať práva podľa § 3.

12. Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žaloba je dôvodná pokiaľ ide o
základ uplatneného nároku na priznanie finančného zadosťučinenia. Medzi stranami nebolo sporné,
že vzťah medzi žalobcom a žalovaným je vzťahom vyplývajúcim zo spotrebiteľskej zmluvy. Žalobca
pri uzatvorení a plnení zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti. Žalovaný je obchodnou spoločnosťou, pričom jedným z predmetov jeho podnikania (činnosti) je

poskytovanieúverovapôžičieknebankovýmspôsobomzvlastnýchzdrojov.ZrozsudkuOkresnéhosúdu
Prešov č. k. XXC/XXX/XXXX - XX vyplýva, že žalobca ako spotrebiteľ a žalovaný ako veriteľ uzatvorili
dňa 23.09.2009 úverovú zmluvu č. XXXXXXXXXX, ktorou bol žalobcovi poskytnutý úver 3 500 eur pri
ročnej úrokovej sadzbe 25,64% a RPMN 29,3 %, ktorý sa žalobca zaviazal splácať v 72 pravidelných
mesačných splátkach po 102,35 eura. Podľa splátkového kalendára žalobca uhradil žalovanému sumu

3 382,35 eura. Súd posúdil predmetnú úverovú zmluvu ako bezúročnú a bez poplatkov, nakoľko z
vykonaného dokazovania zistil, že predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje obligatórnu
náležitosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. g) a i) Zákona o spotrebiteľských úveroch účinného v čase
uzatvorenia zmluvy o úvere.
13. V danom prípade súd vychádzal z odôvodnenia vyššie uvedeného rozhodnutia, ktoré konštatovalo

porušenie právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, Zákona
o ochrane spotrebiteľa). Súdne rozhodnutia už ustálili, že nevyhnutnosť ochrany spotrebiteľa je daná
jeho nerovným postavením vo vzťahu spotrebiteľ - dodávateľ vyplývajúcim z nerovnováhy vyjednávacej
sily,nerovnomernostiznalostíaekonomickejneúmernostizdrojov.Systémochranyzavedenýsmernicou
93/13/EHS, ktorý bol prebratý aj do Občianskeho zákonníka, vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ

sa nachádza v nerovnom postavení voči predávajúcemu alebo poskytovateľovi z hľadiska jeho
vyjednávacej sily, z hľadiska úrovne informovanosti, čo ho vedie k tomu, že pristúpi na podmienky
vopred vytvorené predávajúcim alebo poskytovateľom bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah. V týchto
vzťahoch je práve dodávateľ vo fakticky výhodnejšom postavení, pretože má odbornú prevahu nad
spotrebiteľom, ktorému svoje služby poskytuje.

14. Nebola dôvodná obrana žalovaného v tom zmysle, že v žalobe absentuje uvedenie akého porušenia
sa mal žalovaný vo vzťahu k žalobcovi dopustiť, keďže žalobca poukázal na rozsudok súdu, kde
porušenie konkrétnych právnych predpisov konštatované bolo a to neuvedením všetkých obligatórnych
náležitostí spotrebiteľskej zmluvy.
15. Pokiaľ ide o námietku žalovaného ohľadom toho, že žalobcovi nevznikla žiadna ujma, ktorú ani

nepreukázal, súd poukazuje na ust. § 3 ods. 5 veta posledná Zákona o ochrane spotrebiteľa, ktorého
kvalifikačným znakom pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nie je ujma. Postačuje,
že spotrebiteľ úspešne uplatnil na súde porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom. Pre
priznanie primeraného finančného zadosťučinenia je teda podstatné to, že k porušeniu práva došlo.Uvedená skutočnosť v danom prípade vyplýva z vyššie citovaného rozsudku sp. zn. XXC/XXX/XXXX.
Zákon nevyžaduje pre vznik tohto práva, aby spotrebiteľovi bola privodená nejaká ujma. Postačuje, ak
k takémuto porušeniu práva alebo povinnosti dôjde.

16. Ani v prípade aplikácie § 3 ods. 5 veta posledná Zákona o ochrane spotrebiteľa účinného do
09.06.2013 (Osoba, ktorá na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej
týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, koho
porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi je spôsobilé
privodiť ujmu spotrebiteľovi.), z ktorého pravdepodobne žalovaný pri formulácii svojho vyjadrenia

vychádzal (ale s ktorým sa súd nestotožňuje), nebolo by možné dospieť k záveru, že preukázanie vzniku
ujmy je nevyhnutnou náležitosťou pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Na priznanie
nároku na primerané finančné zadosťučinenie úplne postačovala už len hrozba vzniku ujmy. Uvedený
právny názor je plne v súlade s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. XXCo XXX/XXXX zo dňa
25.01.2017 podľa ktorého, cit.: „V prejednávanej veci je predmetom konania nárok žalobkyne opierajúci
sa o ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Citované ustanovenia zákona o

ochrane spotrebiteľa upravuje právo spotrebiteľa žiadať primerané finančné zadosťučinenie v prípade,
aknasúdeúspešneuplatníporušeniesvojhopráva,atoodtoho,ktozatotoporušenieprávazodpovedá.
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje
poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Hypotéza tejto právnej normy vyžaduje splnenie predpokladov,
ktorými sú úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007

Z.z. alebo osobitnými predpismi a spôsobilosť takéhoto porušenia práva alebo povinnosti privodiť
spotrebiteľovi ujmu (stav k 9.6.2013 - poznámka súdu). Samotná povaha primeraného finančného
zadosťučinenia neumožňuje jeho priame vyčíslenie, preto súdu nemusia byť predložené dôkazy o
existencii ujmy, pretože stačí, ak tá ujma tu je. Bez právneho významu je, či ujma spotrebiteľovi reálne
vznikla, pretože postačuje iba možnosť vzniku takejto ujmy. Inštitút primeraného zadosťučinenia môže

na účely ochrany spotrebiteľa naplniť požiadavku účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany.“
17. Keďže žalovaný preukázateľne porušil práva žalobcu ako spotrebiteľa, súd považoval samotný
nárok žalobcu na primerané finančné zadosťučinenie za dôvodný, a preto žalobe vyhovel, avšak iba
sčasti. Zároveň je potrebné uviesť, že súd zhodne s názorom odvolacieho súdu uvádza, že spotrebiteľ
sa ochrany svojho práva môže domáhať na súde nielen podaním žaloby na súde, ale tiež formou

obrany proti uplatnenému nároku. Preto nie je právne významné to, že žalobca vystupoval v konaní
vedenom pod sp. zn. XXC/XXX/XXXX v procesnom postavení žalovaného. Podstatné je to, že v tomto
konaní bol (v prevažnej miere) úspešnou stranou sporu, kedy žaloba o zaplatenie sumy 3 276,39 eura
s príslušenstvom voči nemu bola zamietnutá.
18. Pokiaľ ide o výšku priznaného primeraného finančného zadosťučinenia, súd vychádzal zo

skutočnosti, že dôvodom, pre ktorý súd prvej inštancie považoval úver za bezúročný a bez poplatkov
bol, že úverová zmluva neobsahovala náležitosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. i) Zákon o spotrebiteľských
úveroch (výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov). Súd poukazuje na to, že
judikatúra prvoinštančných ako aj odvolacích súdov k problematike rozpisu splátok na istinu, úroky a iné
poplatky ako povinnej náležitosti spotrebiteľskej zmluvy zaujala rozdiele stanoviská (napr. Krajský súd v

Trenčíne sp. zn. 10Co 158/2013, Krajský súd v Prešove sp. zn. 7Co 220/2014, sp. zn. 21Co 104/2016,
Krajský súd v Trnave sp. zn. 10 CoE 313/2010, Krajský súd v Trenčíne sp. zn. 6Co 523/2014 judikovali,
že rozpis splátok na istinu, úroky a iné poplatky je nevyhnutný a Krajský súd v Prešove sp. zn. 11Co
39/2016, sp. zn. 9Co 48/2017, Krajský súd v Košiciach sp. zn. 3Co 344/2015, sp. zn. 6Co 281/2016
zaujali opačný názor). V danom prípade judikatúra súdov nebola (a doposiaľ ani nie je) jednotná pokiaľ

ide obsahové náležitosti spotrebiteľskej zmluvy týkajúce sa rozpisu jednotlivých splátok na istinu, úroky
a iné poplatky. Pokiaľ ide o náležitosť spotrebiteľskej zmluvy v zmysle § 4 ods. 2 písm. g) Zákona o
ochrane spotrebiteľa (konečná splatnosť úveru), je nesporné, že táto náležitosť v zmluve absentovala,
preto súd pri rozhodovaní o výške primeraného finančného zadosťučinenia zohľadnil aj túto skutočnosť.
19. Súd sa nestotožňuje s tým, že výška primeraného finančného zadosťučinenia musí byť v

každom jednom prípade totožná s výškou hroziacej materiálnej ujmy. Takýto názor by neumožnil
zohľadňovať konkrétny skutkový stav tej - ktorej veci, čo by viedlo k prílišnému formalizmu. Zákon
hovorí o „primeranom“ finančnom zadosťučinení, čo podľa názoru súdu má umožniť súdu posúdiť a
zohľadniť jednotlivé prípady osobitne s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti prípadu. Samotná
povaha primeraného finančného zadosťučinenia neumožňuje jeho priame finančné vyčíslenie, keďže

má vyjadrovať satisfakciu (v zmysle odškodnenia) za stav, keď sa spotrebiteľ musel obrátiť na súd a
žiadať o ochranu svojich práv. V tomto smere súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Českej
republiky sp. zn. 29Odo 652/2001, podľa ktorého, cit: „Právní praxe i právní teorie jsou zajedno v tom, že
nárok na přiměřené zadostiučinění je nárokem, jímž se reparuje újma nemateriální povahy. Tento aspektvyvěrá již z podstaty tohoto nároku, který se označuje jako zadostiučinění neboli satisfakce, aby se již
v názvu zdůraznila jeho imateriální povaha.“ Primeraným finančným zadosťučinením sa odškodňuje
ujma nemateriálnej povahy, preto nie je možné prihliadať iba na možnú hroziacu škodu v materiálnej

sfére žalobcu, ale je potrebné zohľadniť aj iné skutočnosti.
20. Na tomto mieste súd upriamuje pozornosť na to, že primerané finančné zadosťučinenie je chápané
ako nástroj k odstráneniu ujmy nemateriálneho charakteru, nie ako náhrada za spôsobenú materiálnu
škodu(viďnapr.rozhodnutieNajvyššiehosúduČeskejrepublikysp.zn.1Odon4597).Otoviacnemožno
chápať primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu škody, ktorá žalobcovi hrozila. Preto nemôže

obstáť tvrdenie žalobcu, ktorý odvodzuje výšku primeraného finančného zadosťučinenia zo sumy, o
ktorú sa chcel žalovaný na jeho úkor obohatiť. Práve preto, že v prípade primeraného finančného
zadosťučinenia ide o nárok, ktorý podlieha voľnej úvahe súdu (ktorá však musí byť podložená
konkrétnymi skutkovými okolnosťami), je potrebné vychádzať z povinnosti žalobcu tvrdiť a preukázať
rozhodujúce skutočnosti, ktoré ho viedli k uplatneniu primeraného finančného zadosťučinenia práve v
požadovanej výške. V danom prípade žalobca okrem argumentu (= požaduje to, o čo sa chcel žalovaný

na jeho úkor obohatiť) pred súdom neprodukoval žiadne iné tvrdenia ohľadom požadovanej výšky
primeraného finančného zadosťučinenia. Žalobca nevedel popísať pod akým konkrétnym tlakom bol
v súvislosti s prebiehajúcim konaním, uvádzal iba, že bol pod tlakom a zúčastnil sa jedného alebo
dvoch konaní. Potvrdil, že sumu, ktorú mal uhradiť žalovanému vo výške 15,30 eura s príslušenstvom
žalovanému doposiaľ neuhradil, lebo na to zabudol.

21. Súd musel zohľadniť pri rozhodovaní o výške primeraného finančného zadosťučinenia tiež
správanie samotného žalobcu, ktorý napriek právoplatnému rozsudku súdu ukladajúcemu mu povinnosť
zaplatiť žalovanému istinu 15,30 eura (rozsudok nadobudol právoplatnosť v tejto časti 17.07.2014) a
príslušenstvo pohľadávky (v tejto časti nadobudol rozsudok právoplatnosť dňa 14.01.2016) doposiaľ
žalovanému túto sumu neuhradil s odôvodnením, že na to zabudol. Vzhľadom k tomu, že ani samotný

žalobca nerešpektuje právoplatné a vykonateľné súdne rozhodnutie, súd považuje jeho žalobu o
zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia v uplatnenej sume 3 276,39 eura za nenáležité.
22. Pri porovnaní s inými prípadmi, keď v dôsledku konania veriteľa došlo k zmenšeniu majetku
spotrebiteľa (napr. reálnym preplatením úveru alebo tým, že spotrebiteľ si musel na úhradu pôvodného
dlhu požičiavať opäť a ešte nevýhodnejšie) alebo priamymi či nepriamymi vyhrážkami, zastrašovaním

zo strany dodávateľa (napr. telefonátmi, osobnými návštevami), kedy uvedené konanie dodávateľa má
nepochybne vplyv na psychiku či rodinný život spotrebiteľov, súd vyhodnotil finančné zadosťučinenie
vo výške 500 eur v tomto konkrétnom prípade ako primerané, keďže o spomínané prípady sa v danom
prípade nejedná. Možno preto zhodnotiť, že primeraná povahe a rozsahu porušenia práv žalobcu je
suma 500 eur, ktorá zodpovedá svojmu účelu, teda poskytuje žalobcovi ako spotrebiteľovi satisfakciu a

odradí dodávateľa od porušovania práv spotrebiteľa. Súd na záver pripomína, že inštitút primeraného
finančného zadosťučinenia nemôže slúžiť na finančné obohatenie sa žalobcu, resp. na kompenzáciu
jeho majetkovej škody, ale musí zostať na úrovni a vo funkcii účinného a odradzujúceho prostriedku
ochrany (napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2Co 137/2016 zo dňa 24.05.2017). Z týchto
dôvodovsúduložilžalovanémupovinnosťzaplatiťžalobcovisumu500eur dotrochdníodprávoplatnosti

rozsudku a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.
23. Podľa čl. 3 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku, každé ustanovenie tohto zákona je potrebné
vykladať v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, verejným poriadkom, princípmi, na ktorých spočíva
tento zákon, s medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred
zákonom,judikatúrouEurópskehosúdupreľudsképrávaaSúdnehodvoraEurópskejúnie,atostrvalým

zreteľom na hodnoty, ktoré sú nimi chránené. Výklad tohto zákona nesmie protirečiť tomu, čo je v jeho
slovách a vetách jasné a nepochybné. Nikto sa však nesmie dovolávať slov a viet tohto zákona proti
ich účelu a zmyslu podľa odseku 1.
Podľa čl. 4 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ak takého ustanovenia niet, súd prejedná a rozhodne
právnu vec podľa normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím na princípy

všeobecnej spravodlivosti a princípy, na ktorých spočíva tento zákon, tak, aby výsledkom bolo rozumné
usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúce stav a poznatky právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu
prax najvyšších súdnych autorít.
Podľa § 255 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku, súd prizná strane náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania

pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
Podľa § 262 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj
bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súdprvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník.
24. Súd priznal žalobcovi náhradu trov konania v plnej výške napriek tomu, že mu nepriznal ním

požadovanú sumu primeraného finančného zadosťučinenia a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. V
danom prípade výška nároku závisela od úvahy súdu. Úvaha súdu sa týkala skutkových okolností, ktoré
sú podstatné pre rozhodnutie o výške priznaného plnenia, nie čo do základu uplatneného nároku, ten bol
daný. Základná sadzba tarifnej odmeny advokáta sa pritom vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia
(obdobne tiež rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. XCo XX/XXXX zo dňa 05.05.2017). O výške

náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku podľa
§ 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku.

Poučenie:

P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia
písomne na Krajský súd v Prešove cestou tunajšieho súdu.
Z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním

sleduje a musí byť podpísané. Odvolanie musí ďalej obsahovať, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a
čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov
tak, aby jeden zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).