Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 27, 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/118/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6711213793
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Kvietok

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6711213793.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Kvietka a členiek

senátu JUDr. Amy Odalošovej a JUDr. Janky Boroškovej, v právnej veci žalobcu: V.. N. U., nar. XX.
XX. XXXX, bytom, H., G. XXX/XX, zastúpeného JUDr. Radkom Petruňom, advokátom, so sídlom
Advokátskej kancelárie ABELOVSKÝ - PETRUŇO, Zvolen, Tehelná 189, proti žalovanému: Slovenská
republika, za ktorú koná Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Pribinova 2,
o zaplatenie 3.161,61 € s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k.
6C/162/2011-222 zo dňa 19. 11. 2015, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd (ďalej tiež „súd prvej inštancie“ alebo „prvostupňový súd“)
rozhodol tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 2 000 € z titulu náhrady nemajetkovej ujmy
do 10 dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň okresný súd vyslovil, že o trovách konania rozhodne do
30 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

2. V odôvodnení rozhodnutia okresný súd uviedol, že žalobca sa domáhal proti žalovanému zaplatenia

sumy 3 161,61 €. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. Okresný súd o nároku žalobcu, ktorý pozostával
z náhrady škody voči štátu vo výške 1 161,61 €, ktorú v trestnom konaní zaplatil žalobca advokátovi a
nároku titulom nemajetkovej ujmy vo výške 2 000 € rozhodol rozhodnutím zo dňa 17. 10. 2013 tak, že
uložil povinnosť žalovanému zaplatiť žalobcovi titulom náhrady škody sumu 1 161,61 € a v prevyšujúcej
časti žalobu zamietol. Predmetné rozhodnutie napadol tak žalobca, ako aj žalovaný odvolaním. Krajský
súd rozsudkom č. k. 17Co/14/2014-170 zo dňa 03. 03. 2015 rozsudok Okresného súdu Zvolen
vo výroku, ktorým zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi titulom náhrady škody sumu 1 161,61 € zmenil

tak, že zaviazal žalovaného nahradiť žalobcovi titulom škody sumu 1026,95 € do 3 dní od právoplatnosti
rozhodnutia. Vo výroku, ktorým okresný súd žalobu vo zvyšku zamietol a vo výroku o trovách konania
rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že vzhľadom na právoplatné
rozhodnutie odvolacieho súdu sa v ďalšom konaní zameral len na odvolaním dotknutú časť uplatneného
nároku žalobcu, ktorý sa týkal náhrady nemajetkovej ujmy. Prvostupňový súd konštatoval, že jeho

úlohou podľa pokynu krajského súdu bolo v ďalšom konaní v rámci dokazovania vysporiadať sa s
nárokom žalobcu na zaplatenie sumy 2 000 €, titulom nemajetkovej ujmy a to z hľadiska kritérií: a/
povahy trestnej veci, kde sa má na mysli najmä závažnosť trestného činu kladeného osobe poškodenej
za vinu, v súvislosti s hrozbou trestného postihu a prípadného spoločenského odsúdenia, ktoré saodzrkadľuje v charaktere verejného záujmu chráneného trestnými predpismi v konkrétnom prípade, b/
kritéria dĺžky trestného konania, ktoré zohľadňuje po akú dobu trval zásah do osobnostných zložiek
jednotlivca v dôsledku proti nemu vedenému trestnému konaniu a c/ kritériá následkov spôsobených

trestným konaním v osobnej sfére poškodenej osoby, ktoré umožňuje zohľadnenie individuálnych
následkov trestného stíhania v osobnej sfére poškodenej osoby, ktoré môžu byť umocnené, alebo
zmiernené v dôsledku objektívnych skutočnosti daného prípadu uvedených pod bodom a/ a b/.

4. Súd prvej inštancie po doplnenom dokazovaní dospel k záveru, že nárok žalobcu vo vzťahu k

nemajetkovej ujme je dôvodný. Vo vzťahu k prvému kritériu konštatoval, že išlo o povahu trestnej
veci pri danom obvinení, kde žalobcovi reálne hrozil aj trest odňatia slobody bez podmienečného
odkladu. V takom prípade tu bola aj existentná hrozba spoločenského odsúdenia nielen v obci, kde
žalobca má trvalý pobyt, ale aj v rámci jeho podnikateľských aktivít, zákazníkov na prevádzkach,
ktoré žalobca vlastnil a podobne. Čo sa týka dĺžky trestného konania, po akú dobu trval zásah do
osobných zložiek jednotlivca, prvostupňový súd považoval sumu nemajetkovej ujmy vo výške 2 000 € za

odôvodnenú, nevymykajúcu sa závažnosti zásadu do osobnostných práv a slobôd žalobcu s dôrazom
na nerozporovaný fakt, že obvinenie trvalo počas vianočných sviatkov, kedy väčšina rodín trávi toto
obdobie v kruhu svojich najbližších a v domácom prostredí. Uvedenú sumu preto súd prvej inštancie
považoval za zodpovedajúcu dĺžke trvania zásahu a obdobiu, kedy k zásahu došlo. Prvostupňový súd
tiež uviedol, že v posudzovanom konaní, po doplnení dokazovania, vo vzťahu ku kritériu označenom ako

c/ dospel k záveru, že zásah do psychiky a zdravotného stavu žalobcu bol vzhľadom na jeho dedičné
ochorenie srdca, tak závažný a negatívny, že mu reálne hrozila aj smrť (v dôsledku zlyhania srdcového
svalu). Uvedené skutočnosti mal súd preukázané jednak s predloženými listinnými dôkazmi odborného
lekára I.. C. S., ako aj jeho odborným vyjadrením. Zlý zdravotný (psychický stav) u žalobcu potvrdil aj
brat žalobcu a nezávisle od neho aj I.. D., ktorí boli s ním v inkriminovanom období v bezprostrednom

osobnom kontakte a zhoršený zdravotný stav aj reálne zrakovými zmyslami registrovali.

5. Na základe uvedeného súd prvej inštancie potom rozhodol tak, že žalovaný je povinný zaplatiť
žalobcovi sumu 2 000 € z titulu náhrady nemajetkovej ujmy do 10 dní od právoplatnosti rozsudku.

6. Vzhľadom na charakter prejednávanej veci, súd prvej inštancie o trovách konania rozhodol tak, že o
trovách konania rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, aplikujúc § 151 ods.
3 OSP.

7. Rozsudok okresného súdu napadol v zákonom stanovenej lehote odvolaním žalovaný. Požadoval,

aby odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu sp. zn. 6C/162/2011-222 zo dňa 19.
11. 2015 zrušil a vrátil na ďalšie konanie.

8. Žalovaný podal odvolanie z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. b/, písm. d/ a písm. f/ a § 221
ods. 1 písm. h/ Občianskeho súdneho poriadku.

9. Žalovaný v odvolaní uviedol, že má za to, že z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobca
nepreukázal svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Uviedol, že žalobca si uplatnil náhradu
nemajetkovej ujmy titulom nesprávneho úradného postupu. Žalovaný má však za to, že ak je výsledkom
určitého úradného postupu vydanie rozhodnutia, v takom prípade sa úradný postup, ktorému vydanie

rozhodnutia predchádzalo už neposudzuje. V takom prípade je súd viazaný návrhom žalobcu a nie
je vecou právneho posúdenia súdu, či si žalobca uplatňuje svoj nárok titulom nesprávneho úradného
postupu, alebo nemajetkovej ujmy. Súd nárok žalobcu posúdil ako nesprávny úradný postup, avšak
vzhľadom na uvedené je toto posúdenie nesprávne. Žalobca mohol uplatniť svoj nárok, ako náhradu
škody titulom nezákonného rozhodnutia, pričom tak neurobil. Na základe uvedeného žalobca dospel

k názoru, že súd nesprávne, právne posúdil podmienky predpokladané zákonom č. 514/2003 Z. z.
o priznanie náhrady škody, t. j. rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

10. Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom sp. zn. 17Co/14/2014-170 zo dňa 03. 03. 2015 uložil

okresnému súdu zaoberať sa podanou žalobou z hľadiska kritérií stanovených rozsudkom Najvyššieho
súduČR30Cdo2813/2011,tojepovahoutrestnejveci,dĺžkoutrestnéhokonaniaanásledkamitrestného
stíhania v osobnom živote žalobcu. Žalovaný v tejto súvislosti uviedol, že predmetom trestného stíhania
bol prečin, t. j. z hľadiska trestného zákona menej závažná forma trestného činu, pričom dĺžka trvaniatrestného stíhania žalobcu patrí medzi najkratšie, nakoľko trestné stíhanie bolo zastavené na základe
podanej sťažnosti žalobcu, t. j. v čase, keď bola pravdepodobnosť spáchania uvedeného prečinu
osobou, voči ktorej bolo vznesené obvinenie, najmenšia. Žalobca na podporu svojich tvrdení navrhol

súdu ako vykonanie dôkazov predvolanie svedkov, ktorými boli brat žalobcu, lekárka - psychiatrička a
lekár - kardiológ, u ktorého sa žalobca liečil cca od dovŕšenia veku 18 rokov. Ani jednou z predmetných
výpovedí sa nepotvrdila jednoznačná súvislosť medzi trestným stíhaním a dôvodmi na priznanie
nemajetkovej ujmy žalobcovi. Z výpovede psychiatričky bolo zrejmé, že ju žalobca navštívil len jeden
krát. Termín kontroly bol určený na 03. 12. 2009, to znamená, mal sa konať v čase, keď ešte nebolo

trestné stíhanie ukončené. Zhoršenie psychického stavu žalobcu nemohlo nastať v takom rozsahu, aby
odôvodňovalo priznanie nemajetkovej ujmy. Druhého svedka - lekára kardiológa žalobca navštívil 15.
12. 2009, t. j. presne v deň, keď bolo trestné stíhanie vedené voči jeho osobe, zastavené. Nakoľko sa
žalobca u tohto lekára liečil dlhodobo, pričom lekárovi uviedol, že prekonal stresovú situáciu, ktorú však
nijako nešpecifikoval, žalovaný má za to, že výpoveď tohto svedka žiadnym spôsobom nepotvrdzuje
negatívnyvplyvtrestnéhostíhanianazdraviežalobcu.Lekárovižalobcanešpecifikovalstresovúsituáciu,

ktorú prežil, preto má žalovaný za to, že ani táto skutočnosť neodôvodňuje priznanie nemajetkovej ujmy.

11. Vo veci vypovedal aj brat žalobcu, ktorého výpoveď je podľa žalovaného značne ovplyvnená blízkym
vzťahom k žalobcovi a z tohto dôvodu ju žalovaný nepovažuje za objektívnu. Súčasne táto výpoveď
podľa žalovaného nepreukázala zhoršenie postavenia žalobcu v spoločnosti.

12. Žalovaný tiež v odvolaní uviedol, že žalobca na podporu svojich tvrdení od začiatku konania na
okresnom súde nenavrhol žiadnych svedkov, ktorí by neboli v rodinnom vzťahu k jeho osobe, teda
žiadnym spôsobom nepotvrdil svoje tvrdenie o zhoršení svojej povesti, preukazujúce jeho nárok na vznik
nemajetkovej ujmy. Žalovaný má tiež za to, že orgány činné v trestnom konaní, konajúce na základe

trestného oznámenia, pričom oznamovateľ trestného činu niekoľkokrát potvrdí osobu, o ktorej tvrdí, že
spáchala trestný čin, nemajú inú možnosť, len postupovať podľa tohto tvrdenia, nakoľko po ich poučení o
rizikutýkajúcomsakrivéhoobvineniamusíorgánčinnývtrestnomkonaní,t.j.vyšetrovateľpredpokladať,
že oznamovateľ trestného činu tvrdí pravdu. Čo sa týka dĺžky a obdobia, v ktorom bol žalobca trestne
stíhaný, žalovaný uviedol, že obvinenie mu bolo vznesené 22. 10. 2009 a následne na základe ním

podanej sťažnosti bolo dňa 15. 12. 2009 trestné stíhanie zastavené. Samotné trestné stíhanie však bolo
zastavené uznesením zo dňa 15. 12. 2015, teda v dostatočnom časovom predstihu pred vianočnými
sviatkami. Žalovaný v podanom odvolaní tiež prvostupňovému súdu vytýka, že na základe vykonaných
dôkazovdospelknesprávnymskutkovýmzisteniam,čosatýkazávažnostidopadovvzneseniaobvinenia
na život a zdravie žalobcu. Žalovaný má za to, že žalobcom a svedkami tvrdené vplyvy neboli tak

závažné, aby odôvodňovali priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Súd pri určovaní konkrétnej výšky
náhrady za spôsobenú ujmu má zohľadniť nielen primeranosť k iným finančným kompenzáciám, ale
prihliadnuť napr. na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije, závažnosť
vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému
v súkromnom živote, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Súd

prvého stupňa musí posúdiť, či vzhľadom na všetky okolnosti prípadu nie je už samotné konštatovanie
porušenia práva pre tu dostatočným zadosťučinením. Žalovaný je preto toho názoru, že Okresný súd
Zvolen na základe vykonaného dokazovania v tejto súvislosti dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam
a vec nesprávne právne posúdil.

13. Žalovaný v závere podaného odvolania namietol, že rozsudok okresného súdu je nedostatočne
odôvodnený. Súd sa nevysporiadal s námietkami žalovaného vyslovenými v priebehu konania a
zhrnutými v záverečnej reči, prednesenej na pojednávaní dňa 19. 11. 2015. Súd sa nevysporiadal
s použitím ust. § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z., ktorým samotný zákonodarca stanovil nárok na
priznanie nemajetkovej ujmy ako sekundárny. Žalovaný je toho názoru, že prvostupňový súd nesprávne

posúdil závažnosť žalobcom tvrdených dopadov na jeho osobný život, nedostatočne svoje rozhodnutie
odôvodnil a nevysporiadal sa s námietkami žalovaného, ani vo vzťahu k výške nemajetkovej ujmy,
nakoľko vzhľadom na rozhodnutia súdov Slovenskej republiky, na ktoré žalovaný v tejto súvislosti
poukazoval, je táto vzhľadom na dĺžku trestného konania a závažnosť dopadov na život žalobcu,
neprimerane vysoká.

14. Žalobca v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu žalovaného navrhol, aby odvolací súd
rozsudok okresného súdu potvrdil a žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania.15. Žalobca vo vyjadrení uviedol, že pokiaľ žalovaný odôvodňuje svoje odvolanie, okrem iného tvrdením,
že právny záver prvostupňového súdu o naplnení podmienok predpokladaný zák. č. 514/2003 Z. z. na
priznanie náhrady škody, je nesprávny, je zrejmé, že žalovaný dostatočne nerozlišuje právne kategórie

akými sú protiprávne konanie (nesprávny úradný postup, alebo nezákonné rozhodnutie a pod.) a jeho
následky v podobe škody (skutočná škoda resp. ušlý zisk) a nemajetkovej ujmy. Žalobca uviedol, že
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy si uplatňuje podľa spomínaného zákona č. 514/2003 Z. z., ktorý
upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Je nepochybné, že pre
vznik tejto zodpovednosti (štátu) sa vyžaduje splnenie predpokladov a to, a/ nezákonné rozhodnutie,

nezákonné zatknutie, zadržanie, alebo iné pozbavenie osobnej slobody, rozhodnutie o treste, alebo o
ochrannom opatrení, rozhodnutie o väzbe, alebo nestranný úradný postup; b/ vznik škody (skutočná
škoda resp. ušlý zisk, ktoré sú ujmou v majetkovej sfére poškodeného), resp. vznik nemajetkovej ujmy
(ktorá je de facto osobitným druhom škody - ujmy, v nemajetkovej sfére poškodeného); príčinná súvislosť
medzi písm. a/ a písm. b/. Žalobca zdôraznil, že si svoj nárok uplatňuje titulom náhrady škody (a to
pokiaľ ide o trovy trestného konania) a titulom náhrady nemajetkovej ujmy. K tvrdeniam žalovaného

uviedol, že vo všeobecnosti je právna kvalifikácia, ktorou žalobca argumentačne podporuje žalobné
tvrdenia, z hľadiska rozhodnutia súdu vo veci samej irelevantná. Občianske súdne konanie je totiž
ovládané zásadou iura novi cúria (súd pozná právo). Právna kvalifikácia veci je úlohou súdu. Ak
účastník uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje ním tvrdený nárok, alebo obranu proti
nemu, alebo s týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym

názorom účastníka a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom
zistený skutkový stav dopadajú. V tejto súvislosti poukázal žalobca na rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 5 Cdo 196/2009. Právna kvalifikácia nároku nie je povinnosťou žalobcu, je teda len
výlučne úlohou súdu, aby žalobcom prezentované skutkové tvrdenia podradil pod príslušné hmotno-
právne ustanovenie. Uvedený záver napokon v danej veci už vyslovil aj odvolací súd (čo žalovaný

zjavne prehliadol) a to vo svojom rozhodnutí zo dňa 09. 04. 2013 sp. zn. 17Co/95/2012, v ktorom
uviedol „či navrhovateľovi vznikol nárok z nesprávneho úradného postupu orgánov verejnej moci, alebo
nezákonným rozhodnutím, je vecou právneho posúdenia nároku súdom. Právnou kvalifikáciou nároku
zo strany účastníka súd viazaný nie je, iba skutkovým vymedzením nároku“. K tvrdeniu žalovaného, že
neboli naplnené podmienky predpokladané zákonom č. 514/2003 Z. z. žalobca vo vyjadrení uviedol, že

z obsahu súdneho spisu (ako i trestného) vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva
Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície PZ, oddelenie skráteného vyšetrovania zo dňa
22. 10. 2009 bolo začaté trestné a súčasne voči žalobcovi vznesené obvinenie pre prečin ublíženia na
zdraví spáchaní v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva. Proti uzneseniu o vznesení obvinenia
žalobca podal sťažnosť, keďže sa k skutku, ktorý mu bol kladený za vinu nedopustil. Na základe ním

podanej sťažnosti okresný prokurátor uznesením zo dňa 15. 12. 2009 napadnuté uznesenie zo dňa
22. 10. 2009 v časti vznesenia obvinenia voči žalobcovi zrušil. Následne poverený policajt konal podľa
pokynov dozorujúceho prokurátora tak, že dňa 22. 02. 2010 vzniesol obvinenie pre vyššie uvedené
trestné činy celkom inej osobe. Z vyššie uvedeného vyplýva, že uznesenie povereného príslušníka PZ
bolo nezákonné a teda aj postup v OČTK bol v danom prípade nesprávny, pretože viedli trestné stíhanie

voči osobe, ktorá žiadny trestný čin nespáchala. Nezákonnosť resp. nesprávnosť trestného konania
vedeného proti žalobcovi vyplýva teda z výsledkov trestného konania, ktoré sa skončilo v jeho prospech.
Zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia, neznamená vo svojej podstate nič iné, nech že podozrenie zo
spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného
stíhania a vznesení obvinenia. Nezákonným trestným stíhaním vedeným proti žalobcovi došlo tak zo

stranyOČTK kzásahudojehozákladnýchpráv,pričomtakýtoneospravedlniteľnýzásahjemožnépodľa
zákona č. 514/2003 Z. z. odčiniť. Žalobca vo vyjadrení tiež uviedol, že prvostupňový súd v tejto súvislosti
správne konštatoval, že nezákonné rozhodnutie povereného orgánu PZ zakladá v zmysle ust. § 5 ods.
1 zák. č. 514/2003 Z. z. účinného do dňa 31. 12. 2012 právny titul na odškodnenie osobe, ktorej bola
nezákonným rozhodnutím spôsobená škoda. Uvedený záver napokon potvrdil v danej veci aj odvolací

súd a to rozhodnutím zo dňa 03. 03. 2015 č. k. 17Co/14/2014-170. Žalobca zastáva názor, že v konaní
dostatočným spôsobom preukázal opodstatnenosť jeho žaloby v nároku na zaplatenie nemajetkovej
ujmy vo výške 2 000 €. Uviedol, že bol trestne stíhaný pre prečin ublíženia na zdraví v jednočinnom
súbehu s prečinom výtržníctva, za ktoré mu hrozil trest odňatia slobody až na 3 roky. Zo skutkov ho
usvedčovali traja (jediní) svedkovia, ktorí neochvejne trvali na svojich svedectvách. Išlo o svedectvo

ľudí, ktorí majú istý spoločenský status, sú vysokoškolsky vzdelaní a na prvý pohľad pôsobili ako
ľudia, ktorí nemajú dôvod hovoriť nepravdu. Hoci sa títo svedkovia v osobe páchateľa absolútne mýlili,
predsa len išlo o takých svedkov, ktorí objektívne mohli pôsobiť z pohľadu orgánov činných v trestnom
konaní hodnoverne. Žalobca tiež uviedol, že bol stíhaný za násilný trestný čin, konkrétne ho orgányčinné v trestnom konaní vinili z toho, že mal fyzicky dokonca so zbraňou v ruke agresívne napadnúť
iného človeka. Z uvedeného je zrejmé, že nebol stíhaný pre nejaký triviálny, či z pohľadu spoločnosti
nezaujímavý či nezávažný delikt. Bol stíhaný za ozbrojený fyzický útok smerujúci proti zdraviu, či životu

iného človeka, čo mieru jeho diskreditácie, či dehonestácie pochopiteľne ešte zvyšovalo. Skutočnosť,
že vznesenie obvinenia následne vedeného trestného stíhania samo o sebe predstavuje vážny zásah
do osobnostných práv jednotlivca potvrdil aj Najvyšší súd SR a to v uznesení zo dňa 23. 02. 2011,
č. k. 5 MCdo 7/2010. Napriek tomu, že už samotná existencia nezákonného rozhodnutia voči jeho
osobe a následne vedenia nezákonného trestného stíhania postačuje na to, aby bol zo strany štátu

odškodnený aj vo sfére nemajetkovej ujmy skutočnosť, že jeho nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
(nielen v teoretickej rovine) je dôvodný vyplynulo aj z vykonaných dôkazov, a to výsluchu svedka V. M.,
I. U., z lekárskej správy I.. Z. D. a z lekárskej správy I.. C. S., na ktoré vo vyjadrení poukázal.

16. Vo vzťahu k námietke žalovaného, že prvostupňový súd nezohľadnil skutočnosť, že samotné
konštatovanie porušenia práva je v danom prípade dostatočným zadosťučinením, žalobca vo vyjadrení

uviedol, že od samého začiatku tvrdil, že nezákonné trestné stíhanie zasiahlo do jeho osobnostných
práv, pričom takýto závažný zásah nemožno odčiniť iba konštatovaním tak markantného porušenia jeho
práv, nakoľko takéto konštatovanie samo o sebe nepredstavuje dostatočnú satisfakciu. Je nesporné,
že vedenie trestného stíhania je jedným z tých najzávažnejších zásahov, nakoľko vo svojich dôsledkoch
zasahuje do širokej škály ľudských práv a slobôd dotknutej osoby a prináša možné nenávratné

následky. Peňažná satisfakcia nemá plniť len funkciu satisfakčnú, ale aj preventívnu, a má slúžiť
nielen na zmiernenie následkov nemajetkovej ujmy, ale predstavuje významný nástroj špeciálnej a
generálnej prevencie, ktorá má odradzovať rušiteľov chránených osobnostných statkov a ich možných
nasledovníkov od protiprávneho konania, čo je plne v súlade s úmyslom zákonodarcu. Ak má byť štát
skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konania svojich

orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Na jednej strane je síce povinnosťou
OTČK vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za
postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V tejto
súvislosti žalobca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 4 MCdo 15/2009.

17. Žalobca sa nestotožnil s názorom žalovaného a napadnutý rozsudok ako celok považuje za
dostatočne odôvodnený a je toho názoru, že súd dal v ňom odpovede na všetky v konaní relevantné
otázky a adekvátnym spôsobom sa vysporiadava aj s argumentáciou oboch účastníkov.

18. Na vyjadrenie žalobcu k podanému odvolaniu žalovaného reagoval žalovaný replikou. Naďalej

považuje žalobu žalobcu v časti náhrady nemajetkovej ujmy za nedôvodnú a navrhol, aby odvolací súd
odvolaním napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

19. Na repliku žalovaného reagoval duplikou žalobca, ktorý opätovne navrhol, aby odvolací súd
odvolaním napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. Žalobca si opakovane uplatnil náhradu trov

odvolacieho konania.

20. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal vec podľa § 370, § 380 ods. 1, 2. CSP a bez
nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario CSP odvolaním napadnutý rozsudok okresného
súdu podľa § 387 ods. 1,2 CSP potvrdil.

21. Z obsahu spisu vyplýva, že odvolanie vo veci bolo podané počas platnosti Občianskeho súdneho
poriadku,pričomod01.07.2016nadobudolúčinnosťCivilnýsporovýpriadok(CSP).Podľaprechodných
ustanovení upravených v § 470 ods. 1 platí, že ak nie je ustanovené inak platí tento zákon aj na konania
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa ods. 2 právne účinky úkonov, ktoré v konaní

nastali pre dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Odvolací súd preskúmal
vec na základe podaného odvolania žalovaného, ktorého právne účinky nastali predo dňom platnosti
CSP, pričom aplikoval podľa ods. 1 vo veci už CSP.

22. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.23.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

24. Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalovaného, ako aj predchádzajúce
konaniespolusnapadnutýmrozsudkomsúduprvejinštancieauvádza,žesavplnomrozsahustotožňuje
so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie a v tomto smere si osvojuje dôvody napadnutého

rozsudku prvej inštancie a v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP na tieto v celom rozsahu poukazuje. Na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku reagujúc na odvolacie dôvody žalovaného odvolací súd
uvádza, že sú prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam,
na ktoré aplikoval správne ustanovenia právneho predpisu a súčasne vec správne, právne posúdil. Z
dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného viazaný (§ 379 CSP, § 380
CSP), pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami žalovaného uvedenými v odvolaní a procesným

postupom súdu prvej inštancie, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku z hľadiska, či došlo k
vadám, ktoré by sa týkali procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP).

25. Odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

26. Odvolacia námietka žalovaného týkajúca sa tvrdenia žalovaného, že žalobca si svoj nárok mohol
uplatniť ako náhradu škody titulom nezákonného rozhodnutia nie je dôvodná.

27. Žalobca si svoj nárok uplatňuje titulom náhrady škody (trov trestného konania) a titulom náhrady
nemajetkovej ujmy. Všeobecne platí, že právna kvalifikácia, ktorou žalobca argumentačne podporuje

žalobné tvrdenia, je z hľadiska rozhodnutia súdu vo veci samej irelevantná. Občianske súdne konanie je
totiž ovládané zásadou iura novi cúria (súd pozná právo). Právna kvalifikácia veci je úlohou súdu. Súd
nie je viazaný právnym názorom účastníka a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré
na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú (k tomu porovnaj napr. rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 5 Cdo 196/2009). Právna kvalifikácia nároku nie je povinnosťou žalobcu. Je výlučne

úlohou súdu, aby žalobcom prezentované skutkové tvrdenia podradil pod príslušné hmotno-právne
ustanovenie. Uvedený záver v danej veci už vyslovil odvolací súd, a to vo svojom rozhodnutí zo dňa 09.
04. 2013 sp. zn. 17Co/95/2012, čo žalovaný zrejme prehliadol.

28. Ako nedôvodné odvolací súd posúdil aj odvolacie námietky žalovaného, že neboli naplnené

podmienky predpokladané zákonom č. 514/2003 Z. z. a že samotné konštatovanie porušenia práva
žalobcu je dostatočným zadosťučinením.

29. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného
zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície PZ, oddelenie skráteného vyšetrovania zo dňa 22. 10.

2009 bolo začaté trestné a súčasne voči žalobcovi vznesené obvinenie pre prečin ublíženia na zdraví
spáchaní v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva. Proti uzneseniu o vznesení obvinenia žalobca
podal sťažnosť, pričom tvrdil, že sa skutku, ktorý mu bol kladený za vinu nedopustil. Na základe ním
podanej sťažnosti okresný prokurátor uznesením zo dňa 15. 12. 2009 napadnuté uznesenie zo dňa
22. 10. 2009 v časti vznesenia obvinenia voči žalobcovi zrušil. Následne poverený policajt konal podľa

pokynov dozorujúceho prokurátora tak, že dňa 22. 02. 2010 vzniesol obvinenie pre vyššie uvedené
trestné činy celkom inej osobe. Uznesenie povereného príslušníka PZ bolo teda nezákonné a teda
aj postup v OČTK bol v danom prípade nesprávny, pretože bolo vedené trestné stíhanie voči osobe,
ktorá žiadny trestný čin nespáchala. Nezákonnosť resp. nesprávnosť trestného konania vedeného proti
žalobcovi vyplýva teda z výsledkov trestného konania, ktoré sa skončilo v jeho prospech. Nezákonným

trestným stíhaním vedeným proti žalobcovi došlo tak zo strany OČTK k zásahu do jeho základných práv,
pričom takýto neospravedlniteľný zásah je možné podľa zákona č. 514/2003 Z. z. odškodniť. Nezákonné
rozhodnutie povereného orgánu PZ zakladá v zmysle ust. § 5 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. účinného do
dňa 31. 12. 2012 právny titul na odškodnenie osobe, ktorej bola nezákonným rozhodnutím spôsobená
škoda. Uvedený záver v danej veci vyslovil odvolací súd, a to rozhodnutím zo dňa 03. 03. 2015 č. k.

17Co/14/2014-170, čo zrejme žalovaný taktiež prehliadol.

30. Žalobca v konaní dostatočným spôsobom preukázal opodstatnenosť jeho žaloby čo sa týka nároku
na zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 2 000 €. Bol stíhaný za násilný trestný čin, konkrétne hoorgány činné v trestnom konaní vinili z toho, že mal fyzicky dokonca so zbraňou v ruke agresívne
napadnúť iného človeka. Trestne stíhaný bol pre prečin ublíženia na zdraví v jednočinnom súbehu s
prečinom výtržníctva, za ktoré mu hrozil trest odňatia slobody až na 3 roky. Vznesenie obvinenia

a následné vedené trestné stíhanie samo o sebe predstavuje vážny zásah do osobnostných práv
jednotlivca, čo potvrdil aj Najvyšší súd SR a to v uznesení zo dňa 23. 02. 2011, č. k. 5 MCdo 7/2010.
Už samotná existencia nezákonného rozhodnutia voči žalobcovi a následne vedenia nezákonného
trestného stíhania postačuje na to, aby bol zo strany štátu odškodnený aj vo sfére nemajetkovej ujmy.

31. Pri zohľadnení vyššie uvedené bolo namieste, aby súd prvej inštancie aplikujúc voľnú úvahu súdu
priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 2 000 €, pričom logicky zohľadnil, že nemajetková
ujma nemá mať len kompenzačný charakter ale aj sankčný (odradzujúci) charakter.

32. Nedôvodná je tiež námietka žalovaného týkajúca sa odôvodnenia odvolaním napadnutého
rozhodnutia. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia obsahuje odpovede na všetky relevantné otázky,

ktoré bolo potrebné s prejednávanou vecou riešiť.

33. Odvolací súd nepovažuje za náležité a preskúmateľné rozhodnutie iba také rozhodnutie, ktoré je
argumentačne obsiahle, zaoberajúce sa rôznymi teóriami, pričom povaha právneho posúdenia môže
ustupovať do pozadia. V písomnom vyhotovení rozhodnutia by podľa zákona mal sudca vysvetliť všetky

právne relevantné skutočnosti tak, aby v konečnom dôsledku bol rozsudok presvedčivý. Presvedčivosť
nemožno dosiahnuť kvetnatým štýlom a ani poňatím odôvodnenia ako stručnejšej dizertačnej práce
s doslovným citovaním rôznych nesúrodých prameňov, ale jasným v nevyhnutnej miere stručným a
pochopiteľným výpočtom tých zásadných momentov, ktoré vo svojom súhrne viedli súd resp. sudcu k
vydaniu rozhodnutia.

34. Na základe uvedeného odvolací súd odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako
vecne správne potvrdil.

35. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ust. § 396 ods. 1 CSP, § 255 ods. 1

a § 262 ods. 1 CSP, keď v odvolacom konaní bol v celom rozsahu úspešný žalobca, preto mu odvolací
súd priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, pričom o výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

36. O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená aleboc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,

b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.
(§ 127 ods. 1 CSP)

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).