Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. november 2016

Súd: Okresný súd Zvolen
Spisová značka: 8C/194/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6713216936
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Banský

ECLI: ECLI:SK:OSZV:2016:6713216936.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Zvolen v konaní pred samosudcom JUDr. Petrom Banským v právnej veci navrhovateľov:

1. M. B., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom H. XXX, XXX XX S., občan SR, 2. W. B., nar. XX. XX. XXXX,
trvale bytom XXX XX U., L. V., M.. XX, C., občan SR, 3. H. I., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom R. XXXX/
X, XXX XX H., občan SR, 4. H. B., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom Č. XXX, XXX XX S., občan SR, všetci
zastúpení JUDr. Radkom Petruňom, advokátom, Advokátska kancelária ABELOVSKÝ PETRUŇO so
sídlom Tehelná 189, 960 01 Zvolen proti odporcovi Mesto Zvolen, Námestie slobody 22, 960 01 Zvolen,
IČO: 00320439, o zaplatenie 5.936,52 EUR s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh z a m i e t a .

Súd p r i z n á v a žalovanému trovy konania vo výške 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobcovia sa svojím návrhom došlým Okresnému súdu vo Zvolene domáhali, aby
súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 5.936,52 EUR aj s príslušenstvom, ktoré tvorili úroky z
omeškania a to na základe tých skutkových okolností, že sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností
zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX v katastrálnom území H. Správou katastra H.. Každý z
účastníkov má spoluvlastnícky podiel v pomere k celku 1-ina. Predmetné nehnuteľnosti odporca užíva
bez existencie akéhokoľvek platného právneho titulu a tieto sú zastavané miestnou komunikáciou

D., chodníkom a parkoviskami vo vlastníctve žalovaného a pokryté verejnou zeleňou, ktorú užívajú
obyvatelia žalovaného. Žalovaný nepopiera užívanie týchto nehnuteľností z dôvodu, že 21. 05. 2012 im
bol zaslaný návrh zmluvy o nájme č. 691/2012/06/T, predmetom ktorej mal byť nájom vyššie uvedených
nehnuteľností. Podľa tejto zmluvy bolo navrhované nájomné vo výške 0,16 EUR/m2/rok. Žalobcovia si
dali vypracovať znalecký posudok č. X/XXXX zo dňa 08. 08. 2012 súdnym znalcom Y.. H. R., kde bola
určená výška nájmu nehnuteľností, ktoré užíva žalovaný v sume 2,324 EUR/m2/ročne. Poukázali na
to, že podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodným obohatením je majetkový prospech

získaný plnením bez právneho dôvodu. Vzhľadom na tú skutočnosť, že odporca uvedené nehnuteľnosti
užíva bez právneho dôvodu a neposkytuje za ich užívanie žiadne náhrady, dochádza na jeho strane
k bezdôvodnému obohateniu. Nakoľko sú podielovými spoluvlastníkmi v celkovej výmere 1273 m2,
bezdôvodné obohatenie denne predstavuje 8,11 EUR, pričom si uplatňujú vydanie bezdôvodného
obohatenia spätne za dva roky od podania žaloby t. j. 732 x 8,11 EUR = 5.936,52 EUR. Poukázali
aj na to, že prostredníctvom právneho zástupcu dňa 26. 07. 2012 vyzvali na vydanie bezdôvodného
obohatenia. Nakoľko žalovaný nechce uhradiť svoj dlh dobrovoľne, sú nútení domáhať sa svojich práv

a žiadajú, aby súd odporcu zaviazal na zaplatenie sumy 5.936,52 EUR a zároveň aj úroky z omeškania
a to s poukázaním na § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka spojený s ustanovením § 3 Nariadenia
vlády č. 87/1995 Z. z.2. Súd rozsudkom 8C/194/2013-88 zo dňa 05. 04. 2014 žalobu zamietol
a žalovanému trovy konania nepriznal.

3. Proti uvedenému rozsudku podali žalobcovia odvolanie, pričom Krajský súd
v Banskej Bystrici svojim uznesením zo dňa 26. 11. 2015 pod sp. zn. 17Co/1007/2014-117 rozsudok
okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vo svojom zrušujúcom uznesení poukázal
na to, že pre správne rozhodnutie o uplatnenom nároku je potrebné zodpovedať otázku či vzniká
vlastníkompozemkovzastavanýchmiestnymikomunikáciami,parkoviskamiaverejnouzeleňounáhrada

za zákonom zriadené vecné bremeno a ak áno, či vo forme jednorázovej náhrady alebo opakovaného
plnenia a v akej výške alebo iba právo na náklady za zachovanie veci zaťaženej vecným bremenom
(strana 6 posledný odsek).
Poukazujú na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4MCdo/2/2014 z 23. 04. 2015,
kde sa skutkovo a právne riešila obdobná vec s tým, že zákon č. 66/2009 Z. z. nedáva vlastníkovi
pozemku žiadnu možnosť domáhať sa usporiadania vlastníckych vzťahov k pozemkom zaťažených

zákonným vecným bremenom a ponecháva ich usporiadanie výlučne na dobrej vôli užívateľa pozemku,
záver o neexistencii práva vlastníkov pozemku na náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva
na dobu vopred neurčiteľnú nemôže byť v súlade nielen s citovanými ustanoveniami Občianskeho
zákonníka, Listinou základných práv a slobôd ale ani s Ústavou Slovenskej republiky. Predmetné
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR je v súlade s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. 4Cdo/52/2009 z 31. 01. 2011, na ktoré poukazovali už žalobcovia a podľa ktorých režim zákonom
zriadených vecných bremien, ktoré majú verejnoprávny prvok nevylučuje použitie všeobecnej úpravy
občianskeho práva o vecných bremenách a vlastníckom práve.
Na strane 8 odstavec 1 poukazuje na to, že náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné
priznať aj opakovane za určitý časový úsek až do usporiadania vlastníckych vzťahov predpokladaných

v § 2 a § 3 zákona č. 66/2009 Z. z. Tento nárok sa premlčuje vo všeobecnej premlčacej dobe podľa §
101 Občianskeho zákonníka, ale premlčacia doba nemôže začať plynúť skôr, než nárok vznikol.
Preto úlohou okresného súdu bude vyzvať žalobcov na odstránenie rozporu v texte, kde uvádzajú,
že sa domáhajú vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 5.928,41 EUR s petitom návrhu, kde
sa domáhajú titulom istiny zaplatenie sumy 5.936,52 EUR, venovať pozornosť tvrdeniam žalobcov o

meškaní žalovaného so splnením peňažného dlhu v súvislosti s uplatňovanými úrokmi z omeškania,
skúmať režim pozemkov, za ktoré sa požaduje náhrada, oboznámiť sa s rozsudkom Okresného
súdu Zvolen č. k. 17C/43/2011 a tiež či miestne komunikácie, parkoviská, verejná zeleň zriadené na
pozemkoch prešli do vlastníctva žalovaného podľa zákona o majetku obcí. Následne sa okresný súd má
zaoberať výškou žalobcami požadovanej náhrady pre prípade, že sa účastníci neuspokoja s listinným

dôkazom o všeobecnej hodnote nájmu predmetných pozemkov predloženým žalobcami.

4. Súd na základe vykonaného dokazovania zistil nasledovný skutkový stav veci:

5. Súd na základe listu vlastníctva č. XXXX, katastrálne územie H. zistil, ž

žalobcovia v 1. až 4. rade sú každý v 1-ine spoluvlastníckeho podielu vlastníkmi nehnuteľnosti
uvádzaných na predmetnom liste vlastníctva a to parc. č. XXXX/XXX o výmere 351 m2, parc. č. XXXX/
XXX o výmere 223 m, parc. č. XXXX/XXX o výmere 192 m, parc. č. XXXX/XXX o výmere 30 m2, parc.
č. XXXX/XXX o výmere 334 m2 a parc. č. XXXX/XXX o výmere 143 m2.

6. Súd na základe zmluvy o nájme uzatvorenej podľa § 663 a nasl. Občianskeho
zákonníka zistil, že žalobcovia v 1. až 4. rade ako prenajímatelia a žalovaný ako nájomca podľa bodu II.
uzavreli zmluvu o prenájme pozemkov, pričom sa jedná o pozemky zapísané na vyššie uvedenom liste
vlastníctva č. XXXX. Nájomné malo byť vo výške v zmysle článku 4 bod 0,16 EUR za meter štvorcový na
rok. Podľa článku VI. bod 2 zmluva mala byť účinná od 01. 07. 2012. Súd poukazuje na to, že uvedená

zmluva nie je podpísaná ani prenajímateľmi ani nájomcom.

7. Na základe znaleckého posudku vypracovaného súdnym znalcom Y.. H.
R. č. X/XXXX bolo zistené, že úlohou znalca bolo stanovenie všeobecnej hodnoty nájmu pozemkov na
LV č. XXXX, katastrálne územie H.. Súd uvedený list vlastníctva bude uvádzať len ako list vlastníctva. V

zmysle predmetného znaleckého posudku na strane 8 znalec uvádza, že podľa neho má byť nájomné
stanovené vo výške 2,324 EUR/m2/rok.

8. Na základe listu právneho zástupcu žalobcov adresovanému žalovanému zodňa 26. 07. 2012 súd zistil, že týmto listom vyzval právny zástupca žalobcovi žalovaného na zaplatenie
sumy nájomného vo výške 6.374,32 EUR a to z dôvodu, že jeho klienti sú spoluvlastníkmi pozemkov
vedených na LV č. XXXX. Nakoľko Mesto Zvolen užíva predmetné nehnuteľnosti bez existencie platného

právneho titulu, keďže predmetná zmluva o nájme nebola podpísaná, dochádza v zmysle § 451 ods. 2
Občianskeho zákonníka k bezdôvodnému obohateniu. Podľa nich výška nájomného má byť 2,50 EUR/
m2/rok. Na základe týchto skutočností, nakoľko podieloví spoluvlastníci majú celkovú výmeru pozemkov
1273 m2 za jeden deň sa má zaplatiť suma vo výške 8,72 EUR. Na základe týchto skutočností žiadajú
dva roky spätne doplatiť nájomné, t. j. 731 dní x 8,72 EUR čo sa rovná 6.374,32 EUR. Zároveň žiadajú

uhradiť trovy právneho zastúpenia vo výške 548,16 EUR.

9. Súd na základe písomného vyjadrenia žalovaného k žalobe doručeného súdu dňa
24. 04. 2014 zistil, že podľa nich tu nárok na náhradu za užívanie pozemkov z titulu bezdôvodného
obohatenia nie je daný. Poukazujú na § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. , na základe ktorého
vzniklo k predmetným pozemkom zo zákona vecné bremeno. Vecná bremená zriadené na základe

zákona majú špecifický režim upravený viacerými verejnoprávnymi predpismi, na základe ktorých boli
zriadené. Na základe tých skutočností namietajú výšku nájmu za prenájom predmetných nehnuteľností
2,324 EUR/m2/ročne, pričom Mesto disponuje znaleckým posudkom vypracovaným znalkyňou z odboru
stavebníctvo Y.. X. J., kde bola stanovená hodnota vecného bremena zriadeného v zmysle § 66/2009
Z. z. na sumu 1,- EUR/m2. Z vyššie uvedených dôvodov žaloba nie je dôvodná.

10. Súd na základe vyššie uvedeného vykonal dokazovanie na odstránenie rozporov
tak ako mu to krajský súd v zrušujúcom uznesení uložil. Čo sa týka rozporu vo výške vymáhanej sumy,
ktorá sa týkala rozdielu medzi sumou uvedenou v texte 5.928,41 EUR a uvádzanou v petite vo výške
5.936,52 EUR žalobcovia poukázali na to vo svojom vyjadrení zo dňa 02. 03. 2016, že išlo o pisársku

chybu a žalobou sa domáhajú zaplatenia istiny vo výške 5.936,52 EUR.
Čo sa týka venovania pozornosti k tvrdeniam spočívajúcim v omeškaní žalovaného so splnením
peňažného dlhu súd z toho dôvodu, že návrh zamietol sa nebude bližšie zaoberať úrokmi z omeškania.
Čo sa týka režimu pozemkov, za ktoré sa požaduje náhrada súd sa oboznámil s rozsudkom
17C/43/2011-119 a zistil, že predmetom tohto rozsudku bolo okrem iného určenie, že žalobcovia sú

vlastníkmi aj nehnuteľností každý v podiele 1-iny parciel katastrálneho územia H. a to parc. č. XXXX/
XXX o výmere 233 m2, parc. č. XXXX/XXX o výmere 192 m2, parc. č. XXXX/XXX o výmere 30 m2,
parc. č. XXXX/XXX o výmere 334 m2 a parc. č. XXXX/XX o výmere 143 m2, pričom uvedené parcely
vznikli na základe geometrického plánu vyhotoveného Y.. S. O. dňa 09. 09. 2010 úradne overeného
Správou katastra dňa 06. 10. 2010, ktoré boli vo vlastníctve žalovaného zapísané na LV č. X. Uvedené

pozemky boli zapísané v pozemkovej knihe, katastrálne územie H. v zápisnici č. XXX, parc. č. XXXX
- U., A. O.. Z listu žalovaného zo dňa 07. 12. 1999 vyplýva, že na pozemkoch vedených v pozemkovej
knihe katastrálneho územia H., vo vložke XXX na parc. č. XXXX A. O. je realizovaná druhá stavba H.
- H. s tým, že zistili, že tieto pozemky sú stále na LV č. X a preto nemôžu uzatvoriť nájomnú zmluvu a
doporučujú vypracovať si geometrický plán.

11. Čo sa týka zisťovania či miestne komunikácie prešli do vlastníctva žalovaného
podľa zákona o majetku obcí súd v tomto poukazuje na § 186 ods. 2 Civilného sporového poriadku,
podľa ktorého súd vychádza zo zhodných tvrdení strán ak neexistuje dôvodná pochybnosť o ich pravosti.
Súd však aj na základe týchto skutočností vykonal dokazovanie vo veci zisťovania či na uvedených

pozemkoch sa nachádzajú miestne komunikácie, chodníky, resp. verejná zeleň s tým, že aj ohliadkou zo
dňa 14. 11. 2016 zistil, že na uvedených parcelách okrem parcely č. XXXX/XXX sa nachádzajú chodníky,
resp. verejné komunikácie a čo sa týka prechodu vlastníctva nehnuteľného majetku podľa zákona č.
138/1991 Zb. v zmysle Protokolu č. 1/1991 (č. l. 137) boli odovzdané žalovanému nehnuteľnosti v
hodnote 75.654.841,- Kčs s tým, že podľa Protokolu sa jednalo o nehnuteľnosti, okrem iného aj, uvedené

pod riadkom č. 138, kde je označená cesta B2 druhá stavba parc. č. XXXX. Ďalej podľa Protokolu č.
75/91 (č. l. 143) predmetom bol zoznam nehnuteľného majetku.
Súd z oznámenia žalovaného doručeného súdu dňa 21. 04. 2016 zistil, že na parc. č. 3410/496 sa
nenachádza žiadna stavba vo vlastníctve mesta a táto časť nebola ani predmetom vyvlastňovacieho
konania pre stavbu H. - H.. Podľa územného plánu sa jedná o stavebný pozemok navrhnutý na

stavbu parkovacieho domu. Čo sa týka parc. č. XXXX/XXX na tomto pozemku sa nachádzajú odstavné
plochy pre osobné motorové vozidlá a verejná zeleň a vlastníctvo k nim prešlo v zmysle zákona č.
138/1991 Zb. na základe Protokolu č. 75/91. Čo sa týka parc. č. XXXX/XXX nachádza sa tu miestna
komunikácia, vlastníctvo prešlo na žalovaného v zmysle Protokolu č. 75/91, parc. č. XXXX/XXX natejto sa nachádzajú chodníky pre peších a verejná zeleň, pričom vlastníctvo prešlo do majetku obce v
zmysle zákona č. 138/1991 Zb. na základe Protokolu č. 75/1991 a čo sa týka parc. č. XXXX/XXX tu sa
nachádzajú chodníky pre peších a verejná zeleň a vlastníctvo prešlo na základe protokolu č. 75/91 na

žalovaného podľa zákona č. 138/1991 Zb. Na základe uvedených skutočností súd mal teda preukázané,
že uvedený režim pozemkov je v zmysle tých skutočností, že na nich je sčasti verejná zeleň, sčasti
parkoviská a sčasti komunikácie a tiež, že prešli na žalovaného podľa zákona č. 138/1991 Zb. táto
podlieha režimu tých pozemkov, na ktoré sa vzťahuje zákon č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri
majetkovoprávnomusporiadanípozemkovpodstavbami,ktoréprešlizvlastníctvaštátunaobceavyššie

územné celky. Na základe tohto, teda s výnimkou parcely č. XXXX/XXX všetky podliehajú a sú v režime
zákona č. 66/2009 Z. z. Čo sa týka pozemku XXXX/XXX tento nebol nikdy predmetom vyvlastňovacieho
konania pod stavbu I. H. H., v súčasnosti ho mesto len kosí a podľa schváleného územného plánu a
štúdie revitalizácie sídliska H. H. je na pozemku navrhnutá stavba parkovacieho domu.

12. Súd zo Zbierky stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí

súdov Slovenskej republiky č. 8/2016 zistil, že v uvedenej zbierke je uverejnený rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo 14. 04. 2016 sp. zn. 3Cdo/49/2014. Uvedený rozsudok rieši nárok na
finančnú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z.,
pričom na tento nárok má právo iba pôvodný vlastník pozemku, v súdnom konaní ho môže uplatniť
úspešne iba v zákonom stanovenej premlčacej lehote, ktorá začína plynúť od účinnosti tohto zákona.

Z odôvodnenia tohto rozsudku vyplýva, že Krajský súd v Prešove potvrdil rozsudok Okresného súdu
Prešov č. k. 29C/208/2011, ktorým bola žaloba zamietnutá, pričom z odôvodnenia rozsudku vyplýva,
že k parcele vzniklo podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. vecné bremeno (ex lege). Uvedené
vecné bremeno obmedzuje vlastníka, ktorý je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo
konať. Vecné bremená zriaďované zákonom majú charakter, ktorý je riadený špeciálnou úpravou. Ak

osobitná úprava neobsahuje riešenie týkajúce sa náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva takéto
právo vecného bremena možno obmedziť len za náhradu. Finančná náhrada je jednorázová a nemá
charakter opakujúceho sa plnenia.
Krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu s tým, že tento vo svojom odôvodnení okrem iného
uviedol, že finančná náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva zriadenie vecného bremena

má jednorázový charakter. Nároky uplatňované žalobcom vo forme náhrady za pretrvávajúce
obmedzovanie jeho vlastníckeho práva nemajú oporu v zákone. Na odôvodnenie pripustenia dovolania
uviedol, že primerané plnenie zo zákonom zriadeného vecného bremena nie je výslovne upravené v
zákone.
Proti tomuto rozsudku podal žalobca dovolanie, poukázal na to, že v danom prípade bolo síce vecné

bremeno zriadené zo zákona, právny vzťah vlastníka zaťažený v spornej nehnuteľnosti nebol doteraz
nejakým spôsobom vyrovnaný. Podľa nich ide o nesprávny názor odvolacieho súdu podľa ktorého by
mal bez akejkoľvek náhrady niekto trpieť užívanie pozemku v jeho vlastníctve niekým iným. Zdôraznil, že
sa nedomáha jednorázovej náhrady za zriadenie vecného bremena ako to naznačil súd prvého stupňa,
ale ide mu o náhradu za nútené obmedzenie jeho vlastníckeho práva za obdobie vymedzené v žalobe.

Podľa neho súdy nepochopili správne prečo odkázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 21. 12. 2009 sp. zn. 4Cdo/89/2008 a nepostrehli o čo mu v skutočnosti v konaní ide.
Čo sa týka žalovaných, títo poukázali na to, že odvolací súd rozhodol na podklade vecne správnych
skutkových a právnych záverov. Poukázali aj na rozhodnutie sp. zn. IV.ÚS 320/2011, v ktorom Ústavný
súd konštatoval, že je ustálený a akceptovateľný názor, podľa ktorého finančná náhrada za vznik

vecného bremena je jednorázová. Žalovaní dali tiež do pozornosti aj rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 4Cdo/277/2009, podľa ktorého nárok za náhradu za užívanie nehnuteľností je nepochybne
právom majetkovej povahy, ktoré podlieha premlčaniu vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa
§ 101 Občianskeho zákonníka.
Najvyšší súd SR ako súd dovolací z dôvodu, že v zmysle § 238 ods. 3 O. s. p. je odvolaciemu súdu

zverené oprávnenie založiť výrokom rozsudku prípustnosť dovolania v prípade, že toto rozhodnutie je
zásadného významu má za to, že je tu potrebné riešiť takú právnu otázku, ktorá judikatúrou vyšších
súdov nebola riešená alebo výklad, v ktorej judikatúre týchto súdov nie je ustálený alebo ak odvolací
súd posúdil určitú právnu otázku ináč, než je riešená v konštančnej judikatúre vyšších súdov. Na strane
12 v odstavci 2 poukázal na to, že vecné bremeno môže vzniknúť písomnou zmluvou na základe

závetu, rozhodnutím súdu aj priamo zo zákona. Zákonom zriadené vecné bremeno je vlastník povinný
rešpektovať v nevyhnutnej miere a rozsahu a za obmedzenie svojho vlastníckeho práva má právo
žiadať náhradu. V prípade vecných bremien zriaďovaných priamo zo zákona ide vo svojej podstate
o určitý druh verejnoprávneho obmedzenia vlastníka nehnuteľnosti. V odstavci 3 poukazuje na to, žetakto zriadené vecné bremená majú špecifický režim upravený verejnoprávnymi predpismi, na základe
ktorých boli zriadené. Zároveň však majú aj súkromnoprávny prvok. Špeciálne predpisy nemajú zvláštnu
úpravu, sa riadi ich režim všeobecnou úpravou občianskoprávnou. Subsidiárne použitie všeobecných

ustanovení Občianskeho zákonníka vyplýva aj z ustanovenia § 3 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z., podľa
ktorého ak tento zákon neustanovuje inak vzťahuje sa na práva a povinností vlastníkov domov, bytov a
nebytových priestorov Občiansky zákonník. Na strane 13 ods. 1 sa poukazuje na to, že finančná náhrada
za zriadenie vecného bremena je nepochybne majetkových právom osoby, ktorá je povinný subjektom
z vecného bremena. Vecné bremeno vzniká in rem, vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého

pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je
nepochybne jednorázová; nemá charakter opakovaného plnenia. Je nelogické, aby pri každej zmene
vlastníka mal nový majiteľ zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu.
V bode 10.3.1 poukazuje Najvyšší súd SR na to, že ak by v súčasnosti bol vlastníkom pozemku ten
istý vlastník, ktorý ním bol v deň nadobudnutia účinnosti zákona č. 182/1993 Z. z. v praxi by nevznikali
pochybnosti o tom, že a) uvedeným dňom došlo ex lege k obmedzeniu jeho vlastníckeho práva vecným

bremenom,b)uvedenýmdňommuajvzmyslevšeobecnýchustanoveníObčianskehozákonníkavzniklo
právo na náhradu za toto obmedzenie a za c) od uvedeného dňa mal vlastník možnosť uplatniť svoje
právo na náhradu za obmedzenie jeho vlastníckych práv v Občianskom zákonníku stanovenej dobe.
Podľa bodu 10.3.2 v odstavci 2 poukazuje na to, že ak aj dôjde k zmene v osobe vlastníka pozemku
treba naďalej rozlišovať jednak tú skutočnosť, že priamo zákon upravil samotný vecno-právny vzťah

vlastníka pozemku a vlastníka stavby (vecným bremenom obmedzujúcim vlastníka pozemku) a jednak
skutočnosť, že - pokiaľ tento zákon osobitne neupravil vzájomné vyrovnanie nositeľov práv a povinností
tvoriacich obsah tohto právneho vzťahu - prichádza do úvahy možnosť ich vyrovnať podľa všeobecných
ustanovení Občianskeho zákonníka (avšak len do doby stanovenej zákonom).
Podľa bodu 10.4 dovolací súd uzatvára, že bez ohľadu na to či vlastník pozemku, ktorému 01. septembra

1993 vzniklo právo na jednorázovú náhradu za vecné bremeno túto náhradu uplatnil alebo neuplatnil,
resp. či mu náhrada bola alebo nebola vyplatená, súčasnému vlastníkovi tohto pozemku nepatrí právo
na nejakú ďalšiu náhradu za pretrvávajúce obmedzenie jeho vlastníckeho práva. V bode 10.5 dovolací
poznamenáva, že podstatu predmetného názoru považoval za ústavne udržateľnú aj Ústavný súd v
rozhodnutí sp. zn. IV.ÚS 227/2012.

Súd k uvedenému rozhodnutiu IV.ÚS 227/2012 poukazuje na to, že v tomto rozhodnutí podľa bodu
11 ods. 3 k otázke či náhrada za nútené obmedzenie vlastníckeho práva má mať alebo má charakter
opakujúceho sa plnenia alebo ide o jednorázovú náhradu dospel k záveru, že v predmetnej veci ide o
finančnú náhradu za vznik vecného bremena, ktorá je jednorázovou náhradou. Podľa názoru Ústavného
súdu namietaný rozsudok je primeraným spôsobom odôvodnený a nemožno považovať za exces alebo

za prejav aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho súdu a ako taký ho nemožno kvalifikovať ako
arbitrárny.

13. Podľa článku 2 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. (ďalej len Civilný sporový
poriadok) právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý

v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej
praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.

14. Podľa § 391 ods. 2 Civilného sporového poriadku ak bolo rozhodnutie zrušené a
ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym

názorom odvolacieho súdu.

15. Podľa § 21 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch na najvyššom súde sa
zriaďuje občianskoprávne kolégium, trestnoprávne kolégium, obchodnoprávne kolégium a správne
kolégium. Ďalšie kolégium môže zriadiť predseda súdu na základe predchádzajúceho súhlasu pléna

najvyššieho súdu. Sudca najvyššieho súdu je členom kolégia podľa prevažujúceho obsahu svojej
rozhodovacej činnosti určeného rozvrhom práce. Sudca môže byť členom len jedného kolégia; to
nevylučuje možnosť konať a rozhodovať vo veciach patriacich do iného kolégia, ak sudcovia príslušného
kolégia nemôžu z dôvodu vylúčenia vo veci konať a rozhodnúť. Sudcu možno zaradiť do iného kolégia
len s jeho súhlasom alebo za podmienok podľa § 51a aj bez jeho súhlasu.

16. Podľa § 21 ods. 3 písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z. kolégium najvyššieho súdunajmä na návrh predsedu kolégia, predsedu najvyššieho súdu alebo ministra prijíma stanoviská
k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, ak došlo k
výkladovým rozdielnostiam v právoplatných rozhodnutiach veľkých senátov kolégií.

17. Podľa § 21 ods. 3 písm. d) zákona č. 757/2004 Z. z. kolégium najvyššieho súdu
najmä prerokúva a schvaľuje návrhy rozhodnutí na uverejnenie v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.

18. Súd na vyššie uvedeného zákonné ustanovenia poukazuje z toho dôvodu, že
v rámci tohto rozhodnutia dochádza k tej skutočnosti, že na jednej strane okresný súd je viazaný v
zmysle § 391 ods. 2 Civilného sporového poriadku (predtým do 30. 06. 2016 v zmysle § 226 O.s. p.)
právnym názorom odvolacieho súdu, pričom zároveň súd s poukazom na článok 2 ods. 2 základných
princípov Civilného sporového poriadku poukazuje na to, že právna istota je stav, v ktorom každý môže
legitímneočakávať,žejehosporbuderozhodnutývsúladesustálenourozhodovacoupraxounajvyšších

súdnych autorít. Na základe tej skutočnosti, že dochádza k stretu dvoch zákonných ustanovení ako má
súd v takýchto prípadoch postupovať okresný súd má za to, že v súčasnosti sa nemôže riadiť právnym
názorom odvolacieho súdu, ktorým bolo zrušené jeho rozhodnutie a podľa ktorého v prípade ako sa
žalobcovia domáhali zaplatenia bezdôvodného obohatenia išlo o možnosť opakujúceho sa plnenia,
pretože v čase tohto rozhodnutia t. j. 26. 11. 2015 ešte krajskému súdu nemohla byť známa skutočnosť,

že dôjde k zjednoteniu výkladu v takýchto prípadoch, kedy vzniklo vecné bremeno zo zákona a to,
že Najvyšší súd Slovenskej republiky v tejto otázke vyslovil názor, že nemôže v takýchto prípadoch
ísť o opakujúce sa plnenie, ale len o plnenie za vznik vecného bremena, ktoré sa zároveň premlčuje
v zákonom stanovenej dobe t. j. všeobecnej trojročnej premlčacej lehote podľa § 101 Občianskeho
zákonníka. Keďže od zrušenia rozsudku okresného súdu Krajským súdom v Banskej Bystrici došlo

k zmene v rámci posudzovania takýchto nárokov súd je povinný postupovať v zmysle toho, že v
súčasnosti už bude platiť judikatúra, ktorá je zverejnená v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a
rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, kde uvedený rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3Cdo/49/2014 zo dňa 14. 04. 2016 bol uverejnený s tým, že jeho uverejnenie bolo schválené a
navrhnuté kolégiom Najvyššieho súdu, ktoré sa skladá zo všetkých sudcov Najvyššieho súdu, ktorý majú

v prevažujúcej rozhodovacej činnosti určené rozvrhom práce vybavovanie občianskoprávnej agendy. Z
tohto teda vyplýva, že tak ako súd vyššie uviedol, že došlo k stretu dvoch zákonných ustanovení, na
jednej strane, že súd prvého stupňa je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu v prípade zrušenia
jeho rozhodnutia a ustanovenia v základných princípoch Civilného sporového poriadku článku 2 bod
2 právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v

súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít súd má za to, že keďže po vydaní
zrušujúceho uznesenia krajského súdu došlo k zjednoteniu v rozdielnosti názorov na možnosť v prípade
zriadenia vecného bremena zo zákona či sa má uplatňovať jednorázové plnenie, resp. či môže ísť aj o
opakované plnenie alebo či sa môže ako odplata uplatňovať len odplata za zriadenie vecného bremena,
okresný súd postupoval v zmysle rozhodnutia, ktoré bolo uverejnené v Stanovisku Najvyššieho súdu a

rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 8/2016.

19. Podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov ak vlastník domu nie je vlastníkom pozemku, vzniká k pozemku právo zodpovedajúce
vecnému bremenu, ktoré sa zapíše do katastra nehnuteľností.

20. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. ak nemá vlastník stavby ku dňu účinnosti
tohto zákona k pozemku pod stavbou zmluvne dohodnuté iné právo, vzniká vo verejnom záujme k
pozemku pod stavbou užívanému vlastníkom stavby dňom účinnosti tohto zákona v prospech vlastníka
stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu, 10) ktorého obsahom je držba a užívanie pozemku pod

stavbou, vrátane práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o stavbu povolenú podľa platných
právnych predpisov, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok. Podkladom
na vykonanie záznamu o vzniku vecného bremena v katastri nehnuteľností je súpis nehnuteľností, ku
ktorým vzniklo v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu.

21. Podľa § 451 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. (ďalej len Občiansky zákonník) kto sa
na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.

22. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodným obohatením jemajetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu
alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých
zdrojov.

23. Súd na základe vyššie uvedených zákonných ustanovení poukazuje na to, že
predmetné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a
rozhodnutí súdov Slovenskej republiky sa týka zriadenia vecného bremena v rámci zákona o vlastníctve
bytov a nebytových priestorov č. 182/1993 Zb., ktoré vzniká, tak ako súd vyššie popísal automaticky

zo zákona a to dňom jeho účinnosti. Zároveň s porovnaním § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. takisto
zo zákona vzniká aj vlastníkovi pozemku strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu a to
do vykonania pozemkových úprav v príslušnom katastrálnom území. Z tohto, tak ako súd teda vyššie
poukázal sa má za to, že žalobcovia sú povinní strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu
a to z dôvodov, ktoré boli vyššie uvedené a podrobne rozobraté v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR.
Týmto istým sa však súd aj zaoberal vo svojom prvom rozsudku. Súd poukazuje na to, že finančná

náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorázová a nemá charakter opakujúceho sa
plnenia. Opačný výklad by bol v rozpore so zákonom, keďže zo žiadnych ustanovení žiadneho zákona
nie je možné vychádzať, že by v rámci pozemkov, na ktorých sú stavby podľa zákona č. 66/2009
Z. z. mohlo dochádzať k nájomnému vzťahu, resp. k bezdôvodnému obohateniu, resp. k akémusi
opakovanému náhradnému plneniu za takto zriadené vecné bremeno. Ani úmyslom zákonodarcu, tak

ako súd už predtým uviedol nemohlo byť vytvorenie takého stavu, že sa bude opakovane platiť za toto
vecnébremeno,pretožeodplatazavecnébremenojejednoznačnestanovenáakojednorázovávzmysle
Občianskeho zákonníka a nie ako opakujúce sa plnenie. Vlastníci týchto pozemkov si mohli uplatniť
náhradu za uvedené vecné bremeno, avšak len v zákonom stanovenej lehote a to do troch rokov (§ 101
OZ) od nadobudnutia účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z. t. j. od 01. 07. 2009, pričom súd nepoukazuje na

to, že by išlo o prekluzívnu lehotu, avšak v prípade namietnutia premlčania takéhoto práva súd by takéto
právo nemohol priznať. Uvedené namietnutie takéhoto práva bolo namietané aj zo strany žalovaného
a preto by ho súd nemohol priznať. Uvedená otázka je však len otázkou okrajovou v tomto prípade
a to z toho dôvodu, že žaloba nesmerovala k zaplateniu odplaty za zriadenie vecného bremena, ale
žaloba smerovala k tomu, že žalovaný je povinný platiť opakujúce sa plnenie za určité obdobie, ktoré

si uplatňovali žalobcovia a teda, tak ako súd vyššie poukázal, na toto nemajú právo, pretože žiaden
zákon im takéto právo nepriznáva. Na základe týchto skutočností teda zo strany žalovaného ani nemôže
dôjsť k akémukoľvek bezdôvodnému obohacovaniu, keďže tomuto zo zákona vzniká tu právo vecného
bremena, za ktoré by v prípade, ak by si ho žalobcovia riadne a včas uplatnili by mali nárok na finančnú
náhradu za vznik vecného bremena, ktorá je však jednorázová. Uvedená náhrada za vznik vecného

bremena sa však v našom konaní týka len uplatňovania si nároku a to v zmysle tých pozemkov, ktoré sa
týkajú parcely č. XXXX/XXX, č. XXXX/XXX, č. XXXX/XXX, č. XXXX/XXX a č. XXXX/XXX, na ktorých sa
nachádzajú spevnené plochy resp. trávnaté porasty. Na základe tohto teda sa to týka všetkých parciel,
ktoré sú predmetom tohto sporu s výnimkou parcely č. XXXX/XXX.

24. Čo sa týka parcely XXXX/XXX, na tejto sa plochy nenachádzajú,
avšak súd ani v tejto časti žalobcom nepriznal právo na náhradu za bezdôvodné obohatenie v zmysle
§ 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. Súd má za to, že zo strany žalobcov nebolo preukázané,
že by k bezdôvodnému obohateniu žalovaného došlo na úkor žalobcov. Na uvedenom pozemku nie sú
žiadne plochy, ktoré by mohli byť podriadené režimu zákona č. 66/2009 Z. z. t. j. nejaké spevnené plochy

resp. priľahlé trávnaté plochy takého charakteru, že by nevyhnutne slúžili žalovanému resp. v rámci
poskytovania služieb obyvateľom žalovaného. Na charakter pozemku súd poukazuje z toho dôvodu, že
aj z vyjadrenia žalovaného doručeného súdu dňa 21. 04. 2016 (č. l. 154) je dané, že uvedené nádvorie
nebolo predmetom vyvlastňovacieho konania, tak ako je to zakreslené v pôvodnom geometrickom
pláne, pričom v súčasnej dobe ho mesto len kosí, ale podľa schváleného územného plánu a štúdie

revitalizácie sídliska H. H. je na pozemku navrhnutá stavba parkovacieho domu. Z tohto dôvodu, že
je tu navrhnutá stavba parkovacieho domu uvedený pozemok nie je nevyhnutný pre obyvateľov B. H.
tým, že žiadnym spôsobom nebola žalobcami súdu preukázaná tá skutočnosť, že oni sami by chceli
využívať tento pozemok na nejaký účel a že by im toto mesto neumožnilo. Žiadne dôkazy v tomto smere
neprodukovali, že napr. by tam niečo chceli oni postaviť, resp. že by tam chceli si časť tohto pozemku

oplotiť a využívať len pre seba a ani žiadnym spôsobom nebola preukázaná tá nevyhnutnosť, že by
obyvateliažalovanéhotentopozemokvyužívalinejakýmspôsobom,ktorýjeprenichnevyhnutný.Ztohto
dôvodu teda súd nemohol ani priznať náhradu za užívanie tohto predmetného pozemku, keďže samotnýžalobcovia nijakým spôsobom nepreukázali, že oni si chcú tento pozemok nejakým spôsobom užívať
len pre seba a že v tomto užívaní by im žalovaný nejakým spôsobom bránil.

25. Čo sa týka nevykonania dôkazu, ktorý pôvodne predtým navrhoval žalovaný vo
veci v prípade, ak by súd žalobe chcel vyhovieť, aby sa zisťovala cena bezdôvodného obohatenia
súd uvedený dôkaz nevykonal z toho dôvodu, že v tomto konaní, keďže návrh bol v celom rozsahu
zamietnutý, takýto dôkaz by bol nadbytočný.

26. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku súd prizná strane náhradu trov
konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

27. Súd o trovách konania rozhodol tak, že žalovanému, ktorý bol v celom rozsahu
úspešný priznal náhradu trov potrebných na účelné bránenie a uplatňovanie práva.
§ 2 ods. 2 zák. č. 160/2015 Z. z.

§ 391 ods. 2 zák. č. 160/2015 Z. z.
§ 21 ods. 1, 3 písm. a), d) zák. č. 757/2004 Z. z.
§ 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z. z.
§ 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z. z.
§ 451 ods. 1, 2 zák. č. 40/1964 Zb.

§ 255 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15-tich dní odo dňa jeho doručenia, prostredníctvom
tunajšieho súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici, písomne (§ 362 C. s. p.).

Podanie urobené v listinnej podobe treba doložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa
jeden rovnopis prílohy mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis
s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh súd vyhotoví kópie podania na trovy
toho, kto podanie urobil (§ 125 ods. 3 C. s. p.).

V odvolaní sa má popri všeobecných záležitostiach (§ 127 ods. 1 C. s .p.) uviesť proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje
za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 363 C. s. p.). Pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu
nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov, v znení neskorších predpisov); ak ide o
rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia sa dáva podľa § 376 C. m. p.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len
tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 389 ods. 1, 2 C. s. p.,t. j.
1.odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší len ak:
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala je patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno
napraviť v konaní pred odvolacím súdom,
c) súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy,
ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom, alebo

d) nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané zanikli alebo ak také dôvody
neexistovali.
2.ak sú dané odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 2 C. s. p. odvolací súd zruší odvolaním napadnuté
rozhodnutie vo veci samej, zároveň zruší aj právoplatné uznesenie, ktoré rozhodnutiu vo veci samej
predchádzalo.