Uznesenie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 20. január 2012

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 37Er/463/2010

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2110216272
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 01. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Martin Jasenský
ECLI: ECLI:SK:OSTT:2012:2110216272.2

Uznesenie

Okresný súd Trnava vo veci výkonu exekúcie v prospech oprávneného: FINIMO a.s., IČO: 31 384 277,
Mlynské Nivy 54, 821 05 Bratislava, zast.: JUDr. Zuzana Majcherová, advokát, Mlynské nivy 54, 821 05
Bratislava proti povinnému: Fakultná nemocnica Trnava, IČO: 00 610 381, so sídlom Trnava, A. Žarnova
11, vykonávanej súdnym exekútorom: JUDr. Mária Hlavňová, Exekútorský úrad Košice, Hlavná 115, 040
01 Košice pre vymoženie 10.846,15 Eur, trov predchádzajúceho konania vo výške 4.067,29 Eur a trov

exekúcie, rozhodujúc o námietkach povinného proti exekúcii, takto

r o z h o d o l :

Súd námietky povinného proti exekúcii z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Poverením Okresného súdu Trnava č. 5207* 093332 zo dňa 24.02.2011 bola súdna exekútorka JUDr.
Mária Hlavňová poverená vykonaním exekúcie na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia
Okresného súdu Trnava č. k. 31Cb/210/2008-145 zo dňa 15.04.2010.

Súdny exekútor upovedomil povinného o začatí exekúcie, povinného vyzval k splneniu povinnosti, alebo
aby do 14 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie vzniesol voči nej námietky. Zároveň
súdny exekútor poučil povinného aj o možnosti vzniesť námietky proti trovám exekúcie do 3 dní
odo dňa doručenia upovedomenia o začatí exekúcie u exekútora povereného vykonaním exekúcie.
Upovedomenie o začatí exekúcie bolo povinnému doručené dňa 16.03.2011.

Dňa 28.03.2011 povinný podal na exekútorskom úrade námietky proti exekúcii, v ktorých poukazuje na
tieto skutočnosti a síce, že povinný ako Fakultná nemocnica Trnava, ktorej hlavným predmetom činnosti
je poskytovanie zdravotnej starostlivosti podľa osobitných predpisov a vykonaním exekúcie by došlo k
situácii, že by povinný Fakultná nemocnica Trnava ako poskytovateľ zdravotnej starostlivosti (zaradený
do minimálnej siete poskytovateľ zdravotnej starostlivosti) nemohol vykonávať túto činnosť, čo by malo

negatívne dôsledky pre zdravie občanov a tým by nebolo zabezpečené ich základné právo podľa ústavy
SR a to právo na ochranu zdravia.

Zo zdrojov verejného zdravotného poistenia a pohľadávok štátu z titulu nájmu majetku štátu iným
zdravotníckym zariadeniam hradí nemocnica všetky svoje náklady na zabezpečovanie zdravotnej
starostlivosti, služby súvisiace so zabezpečovaním zdravotnej starostlivosti pacientov, vrátane nákladov

na mzdy svojich zamestnancov a prevádzkové náklady. Disponibilné zdroje v nedostatočnej miere
pokrývajú nevyhnutné finančné náklady nemocnice.

Žalovaný je štátnou príspevkovou organizáciou v zriaďovateľskej pôsobnosti Ministerstva zdravotníctva
SR, ktorá hospodári s majetkom štátu podľa zák. č. 279/1993 Z. z. o správe majetku štátu.

Toto nepriaznivé postavenie povinného nie je zavinené ním samotným, t.j. Fakultnou nemocnicou
Trnava, ale ide o objektívne nepriaznivú situáciu v našom zdravotníctve.Povinný ďalej poukázal na právne významné skutočnosti pre rozhodnutie o námietkach, ktoré zneli
nasledovne:

1.PovinnýještátnoupríspevkovouorganizáciouvzriaďovateľskejpôsobnostiMinisterstvazdravotníctva
Slovenskej republiky. V právnom postavení správcu majetku štátu podľa zákona NR SR č. 278/1993 Z.
z. o správe majetku štátu v znení neskorších predpisov (§ 1 ods. 1 písm. a) spravuje povinný majetok
štátu, ktorým sú podľa ust. § 2 zákona veci vrátane finančných prostriedkov vo vlastníctve Slovenskej

republiky, ako aj pohľadávky a iné majetkové práva. Štátna príspevková organizácia nemôže nadobúdať
majetok do svojho vlastníctva, ale len do správy. Pohľadávky, ktoré vznikli z činnosti správcu, sú tak
pohľadávkami štátu. Pôvod vzniku pohľadávok štátu nie je relevantný.

2. Správa majetku štátu je právnou formou výkonu základných oprávnení (držať vec, užívať ju a nakladať
s ňou), ktoré tvoria obsah vlastníckeho práva štátu. Správca majetku štátu vykonáva správu majetku

štátu vlastným menom a na vlastnú zodpovednosť. Súhrn oprávnení správcu podľa § 3 zák. o správe
majetku štátu tvorí právo správy. Toto právo správcu je síce odlišné od vlastníckeho práva štátu, je však
s ním nerozlučne späté. Správca pritom nakladá s predmetom správy akoby právom vlastníctva, pričom
štát ovplyvňuje nakladanie správcu s vlastníckymi právami štátu prostredníctvom zákonov. Správca je
oprávnený a povinný vykonávať vlastnícke práva štátu len v medziach zákona (rozhodnutie Najvyššieho

súdu SR uverejnené v zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod č. 87/2004).

3. Peňažné pohľadávky, ktoré má povinný voči zdravotným poisťovniam, sú majetkom štátu v správe
povinného účelovo určené na poskytovanie zdravotnej starostlivosti a služby súvisiace s poskytovaním
zdravotnej starostlivosti. Zdravotné poisťovne sú ako klient Štátnej pokladnice podľa ust. § 12 ods. e)

zákona č. 291/2002 Z. z. o Štátnej pokladnici v znení neskorších predpisov povinné zriaďovať účty
výlučne v Štátnej pokladnici. Prostriedky na účte klienta, ktorý je zdravotnou poisťovňou, nepodliehajú
podľa ust. § 12 ods. 7 zákona č. 291/2002 Z. z. o štátnej pokladnici výkonu rozhodnutia odpísaním
z účtu. Charakter verejných financií je definovaný aj v ustanovení § 2 ods. 2 zákona č. 580/2004
Z. z., ktorý cit. ,,Vykonávanie verejného zdravotného poistenia je činnosť vo verejnom záujme,

pri ktorej sa hospodári s verejnými prostriedkami.“ V danom konaní je nepochybne sporné, či na
pohľadávky povinného voči zdravotným poisťovniam ako dlžníkom povinného je možné uskutočniť
exekúciu prikázaním iných pohľadávok v zmysle § 105 a nasl. Exekučného poriadku, nakoľko
tento spôsob je exekútormi v praxi preferovaný. Verejné prostriedky získané z verejných zdrojov
(od poistencov) zdravotného poistenia podľa zákona č. 580/2004 Z. z. v z.n.p. sa týmto procesne

zákonnýmspôsobomdostávajúdosúkromnéhosektoraobchodnýchspoločnostíaneplniasvojzákladný
verejnoprospešný účel. V záujme zachovania vyššieho verejného a spoločenského záujmu, ktorým
je nepochybne dostupnosť a kvalita zdravotnej starostlivosti poistencov (občanov) SR, je prednostne
žiadúce zabezpečiť ochranu aj toku účelovým verejným prostriedkom, od ktorých sú poskytovatelia
zdravotnej starostlivosti existenčne závislí.

4. Využívanie majetku pre potreby verejného záujmu môže byť podľa právneho názoru Ústavného súdu
dôvodom na obmedzenie nielen vlastníckeho práva, ale aj tých ďalších základných práv alebo slobôd,
uplatňovaním ktorých by tento majetok prestal slúžiť potrebám verejného záujmu. Základné právo na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (ktorého integrálnou časťou je aj nútený výkon súdnych a

iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa exekučného poriadku) ústavodarca nekoncipoval ako
absolútne právo (právo absolútnej povahy), z uplatňovania ktorého nie sú dovolené žiadne obmedzenia.
Právnaúpravaobsiahnutávčl.20ods.2ÚstavySRpredpokladá,žezákonustanoví,ktorýďalšímajetok,
okrem majetku uvedeného v čl. 4 Ústavy SR nevyhnutný na zabezpečovanie verejného záujmu môže
byť iba vo vlastníctve štátu, obce alebo určených právnických osôb. Majetok štátu v správe štátnych

príspevkových organizácii (teda aj povinného) je zákonom určený na využívanie na verejnoprospešné
a nepodnikateľské úlohy (§ 1 ods. 1 zákona č. 278/1993 Z. z.) a tiež v súlade s verejnoprospešnými
činnosťami alebo verejnými funkciami, na výkon ktorých boli takéto organizácie zriadené a ktoré sú
uvedené v ich zriaďovacích listinách. Jedna z garancií zabezpečenia využívania takéhoto majetku štátu
pre potreby verejného záujmu spočíva v tom, že takýto majetok je určený len do správy štátnych

rozpočtových a príspevkových organizácií (Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL ÚS 11/96 zo 4. marca
1998).5. S poukazom na uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 2/1998 o rozsahu majetku určeného
na potreby verejného záujmu rozhoduje zákonodarca tým, že prijme taký zákon, o akom hovorí v čl.
20 ods. 2 Ústavy SR.

6. Ak zákon poskytuje čiastočnú exekučnú imunitu niektorým povinným subjektom (ad personam),
resp. niektorým častiam majetku týchto povinných subjektov (ad rem), potom v uznesení všeobecného
súdu treba presne vymedziť, na ktoré časti majetku povinného sa exekučná imunita vzťahuje (Nález

Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 164/04 z 13.januára 2005)

7. Poukázali na § 64a Exekučného poriadku, že exekúciou nemožno postihnúť majetok alebo práva,
ktoré podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov nepodliehajú exekúcii, alebo sú z exekúcie
vylúčené alebo na ktoré je exekúcia neprípustná. Týmto osobitným predpisom je zákon o správe majetku
štátu. Na podklade vyššie citovaných ustanovení povinný majetok nevlastní, ide o majetok štátu, povinný

ho iba spravuje a tento tak, ako je vyššie uvedené nemožno postihnúť výkonom rozhodnutia ani podľa
zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti.

8. Je absolútne nepochybné, že poskytovanie zdravotnej starostlivosti štátnymi príspevkovými
organizáciami je verejnoprospešnou a nepodnikateľskou činnosťou, ktorá je na rozdiel od iných činností

považovaná za vyšší spoločenský záujem. Štát na zabezpečenie tohto cieľa osobitne chráni určité typy
subjektov prostredníctvom osobitných právnych noriem.

9. Voči povinnému sú vedené viaceré exekučné konania, vykonaním ktorých by bolo porušené

základné ústavné právo občana na ochranu zdravia (čl. 40 Ústavy SR) a nemožno opomenúť
ani práva zamestnancov na odmenu za vykonanú prácu (čl. 36 Ústavy SR). V občianskom
súdnom konaní postupuje súd/teda aj exekútor ako štátom určená a splnomocnená osoba/tak, aby
nedochádzalo k porušovaniu práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb a aby
sa práva nezneužívali na úkor týchto osôb. Procesnými zabezpečovacími úkonmi súdnych exekútorov

poverených vykonaním exekúcie prichádza k obmedzovaniu práv a oprávnených záujmov najmä
pacientov ale aj zamestnancov.

10. Súdny exekútor pri vykonávaní exekučnej činnosti je viazaný nielen Exekučným poriadkom, ale
najmä ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi, inými všeobecne záväznými právnymi predpismi a

medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná. Exekútor vykonáva exekučnú
činnosť nestranne, nezávisle a spravodlivo, žiadne z účastníkov konania nesmie znevýhodňovať ani
diskriminovať. Dôrazne podotýkame, že civilné exekučné konanie však svoj cieľ, čiže uspokojovanie
práv oprávneného, realizuje za súčasnej ochrany povinného a tretích osôb pred nadmernými a
neopodstatnenými zásahmi inštitútov civilnej exekúcie do práv týchto osôb.

11. Dovolili si zdôrazniť skutočnosť, že podanie námietok ako procesná obrana povinného na rozdiel od
návrhunazastavenieexekúciemáodkladnýúčinokčovpraxiznamenánemožnosťvydaniaexekučného
príkazu. V súlade s ust. § 61 Exekučného poriadku je navrátenie do predošlého stavu v exekučnom

konanívylúčené,pretosmetohonázoru,žesúdajbeznávrhuvrámcidohľadunadzákonnosťoupostupu
súdneho exekútora môže vydať uznesenie o zastavení exekúcie sčasti, v ktorom presne vymedzí, na
ktoré časti majetku povinného sa exekučná imunita vzťahuje, čím je možné predísť k porušovaniu alebo
zneužívaniu práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb dotknutých výkonom
rozhodnutia.

Podľa § 50 ods. 1 Exekučného poriadku povinný môže vzniesť u exekútora povereného vykonaním
exekúcie do 14 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie námietky proti exekúcii, ak po
vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku alebo bránia jeho
vymáhateľnosti, alebo ak sú tu iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná. To isté platí, ak sa namieta,

že oprávnený alebo povinný nie sú právnymi nástupcami osoby uvedenej v exekučnom titule. Námietky
musia byť odôvodnené a na dodatočne uvedené dôvody sa neprihliadne. Ak po podaní námietok
exekútor upustil od vykonania exekúcie (§ 46), o námietkach netreba rozhodnúť.Námietky proti exekúcii sú procesnou obranou povinného proti neprípustnej exekúcii, ktorých účelom
je zastavenie exekúcie alebo upustenie od vykonania exekúcie z dôvodov taxatívne ustanovených
v zákone. Z toho je zrejmé, že námietky nie sú opravným prostriedkom, ktorým by sa napádalo

rozhodnutie štátneho orgánu (exekučný titul). Je to procesný prostriedok, ktorým možno vyvolať
začiatok incidenčného sporu o prípustnosť exekúcie. Smeruje proti exekúcii, nie proti exekučnému titulu,
proti upovedomeniu o začatí exekúcie, prípadne povereniu na vykonanie exekúcie. Námietky musia
byť predovšetkým odôvodnené, pričom na dodatočne uvedené dôvody sa neprihliadne. Predmetom
námietok môžu byť skutočnosti procesného i hmotného práva. Ich spoločným znakom je, že tieto

skutočnosti nastali až po vzniku exekučného titulu. Procesné skutočnosti sú okolnosti, ktorých základ
spočíva v nedostatku procesných podmienok, hmotnoprávne skutočnosti sú okolnosti, na základe
ktorých spravidla dochádza k zániku vymáhaného nároku (najčastejšie splnením). Lehota na podanie
námietok proti exekúcii je štrnásťdňová a začína plynúť od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie,
pričom táto lehota je zákonná a nemožno ju predlžovať, odpustenie jej zmeškania je vylúčené.

Po preskúmaní včas podaných námietok povinného proti exekúcii a po oboznámení sa s ostatným
spisovým materiálom dospel súd k záveru, že námietkam povinného proti exekúcii nemožno vyhovieť.

Súd musí konštatovať, že argumenty povinného, ktoré uvádza vo svojom podaní nie sú v zmysle § 50
Exekučného poriadku skutočnosťami, odôvodňujúcimi podanie námietok, nakoľko sa nimi nepreukazuje

zánik vymáhaného nároku oprávneného voči povinnému a taktiež nie sú dôvodmi neprípustnosti
exekúcie.

Povinný vo svojich námietkach poukazoval na skutočnosť, že výkonom exekúcie by povinný ako
poskytovateľ zdravotnej starostlivosti nemohol vykonávať túto činnosť, čo by malo negatívne dôsledky

pre zdravie občanov a tým by nebolo zabezpečené ich základné právo podľa Ústavy SR na ochranu
zdravia. Tento dôvod však v zmysle vyššie uvedeného nemožno, aj napriek tvrdeniam povinného,
úspešne uplatniť v námietkach proti exekúcii, za účelom následného zastavenia exekúcie. Exekučný
poriadok však dáva možnosť účastníkovi konania využiť právny inštitút odkladu exekúcie v zmysle § 56
ods. 4 Exekučného poriadku, podľa ktorého súd môže na návrh povinného povoliť odklad exekúcie aj

vtedy, ak by neodkladná exekúcia mohla zabrániť povinnému poskytovať alebo zabezpečovať zdravotnú
starostlivosť podľa osobitných predpisov.

Právnou podstatou súdnej exekúcie je ručenie povinnej osoby za nútene vymáhané nároky celým jej
majetkom, s výnimkou toho majetku, ktorý je preukázateľne (skutkovo) podľa osobitných predpisov

vylúčený z exekúcie. Exekučný poriadok a osobitné zákony však nevylučujú majetok povinnej osoby,
ale len jeho jednotlivé časti (veci, práva a pohľadávky). Ústavný súd SR vychádzal zo zásady,
že základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy SR umožňuje každému, aby sa stal po splnení
predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady
ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so

všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú. Takto
vymedzený obsah základného práva na súdnu ochranu sa uplatňuje aj v nútenom výkone súdneho a
iného rozhodnutia. Aj vo výkone rozhodnutia alebo v súdnej exekúcii sa musí zaručiť každému prístup
k súdnej ochrane, ak splní predpoklady ustanovené zákonom. K naplneniu záruk na prístup k súdnej
ochrane dochádza až vtedy, keď uplatnené právo je efektívne vykonané. Efektívnosť výkonu tohto

základného práva vyžaduje, aby všeobecný súd konal objektívne, vylúčil náhodné alebo svojvoľné
uplatnenie zákonných možností na rozhodnutie, a ak prijme rozhodnutie, aby pritom vychádzal z toho, čo
objektívne zistil. Ústavný súd SR zároveň konštatoval (II. ÚS 509/2010-27), že exekučno-právna imunita
v zmysle § 18a ods. 1 zákona o správe majetku štátu a § 8 ods. 10 zákona o rozpočtových pravidlách
sa vzťahuje nie na príslušný subjekt, ale na konkrétny majetok. Zákon neposkytuje príspevkovým

organizáciám úplné vyňatie z exekúcie tým, že by ich explicitne uvádzal ako subjekty, proti ktorým je
exekúcia absolútne neprípustná. Z exekúcie sú vylúčené podľa zákona len konkrétne časti majetku, čo
úplne nevylučuje možnosť existencie majetku, ktorý zo zákona nie je vylúčený z exekúcie. To znamená,
ževzhľadomnatietoskutočnosti,kedyajsúdnyexekútorakovyplývazupovedomeniaozačatíexekúcie,
nevykonáva exekúciu spôsobom postihujúcim celý majetok, ale len majetok podliehajúci exekúcii,

nemohol námietkam povinného vyhovieť a následne z tohto dôvodu exekúciu zastaviť. (ad 7.)

V zmysle § 1 ods. 1 písm. a) zákona č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu (ďalej len “zákon o
správe majetku štátu“), tento zákon upravuje správu majetku vo vlastníctve SR vo verejnoprospešneja nepodnikateľskej sfére, ktorú vykonáva správca majetku štátu, a to štátna rozpočtová organizácia
a štátna príspevková organizácia. Ako je i uvedené priamo v zákone, definíciu týchto organizácií
vymedzuje zákon č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a

doplnení niektorých zákonov (ďalej len “zákon o rozpočtových pravidlách“). Rozpočtové a príspevkové
organizácie sú upravené v § 21 a nasl. predmetného zákona.

V zmysle § 1 ods. 2) písm. a) a c) zákona o správe majetku štátu, tento zákon sa nevzťahuje na
nakladaniesmajetkomštátu,priktoromdochádzakplneniuzáväzkovvrámcipredmetučinnostisprávcu

alebo v súvislosti s ním, t.j. napr. v rámci obchodných záväzkových vzťahov v zmysle § 261 a nasl.
zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka, resp. § 488 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho
zákonníka a taktiež sa nevzťahuje na hospodárenie s peňažnými prostriedkami štátu, ktoré upravuje
osobitný predpis, t.j. zákon o rozpočtových pravidlách.

V zmysle § 3 ods. 2 zákona o správe majetku štátu, správca (t.j. povinný ako štátna príspevková

organizácia) je oprávnený a povinný majetok štátu užívať na plnenie úloh v rámci predmetu činnosti
alebo v súvislosti ním.

Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že zákon o správe majetku štátu sa vzťahuje len na nakladanie
s takým majetkom, ktorý bol povinnému, t.j. štátnej príspevkovej organizácii zverený priamo štátom

na výkon vlastného predmetu činností či na výkon činností s týmto predmetom súvisiacich. V zmysle
citovaných ustanovení nemožno tento zákon vzťahovať na odlišné finančné vzťahy, ktoré nevznikli
priamo v súvislosti so zverením majetku štátu do správy štátnej príspevkovej organizácie, t.j. nemožno
ho aplikovať na záväzkové vzťahy, ktoré vznikli v súvislosti s predmetom činnosti povinného (t.j.
poskytovanie zdravotnej starostlivosti), pri ktorej dochádza k plneniu záväzkov alebo k hospodáreniu s

peňažnými prostriedkami štátu, ktoré je predmetom zákona o rozpočtových pravidlách. Povinný má teda
v zmysle zákona, aj napriek jeho tvrdeniam, aj vlastné príjmy, ktoré používa najmä na zabezpečenie
zdravotnej starostlivosti, či už z pohľadu zabezpečenia personálneho alebo finančného substrátu. Štátna
príspevková organizácia teda s výnimkou právnych úkonov bezprostredne súvisiacich so správou
majetku štátu koná vo svojom mene a na svoj vlastný účet, následkom čoho jej môžu vzniknúť nielen

práva (t.j. napr. môže tak nadobudnúť majetok) ale aj povinnosti, t.j. záväzky, a to vrátane povinnosti
uhrádzať záväzky vzniknuté z uzatvorených zmlúv, kde povinný sám, nie v mene štátu, vystupuje ako
účastník zmluvného vzťahu. Z tohto dôvodu je nutné posudzovať konkrétny právny vzťah, z ktorého
vyplývajú určité práva a povinnosti vždy samostatne a následne určiť, či sa na túto reláciu vzťahujú
ustanovenia zákona o správe majetku štátu.

Podľa § 2 ods. 2 zákona o správe majetku štátu štátna príspevková organizácia nemôže nadobúdať
majetok do svojho vlastníctva.

Pri výklade zákonných ustanovení treba vychádzať z teleologického výkladu, t.j. s prihliadnutím na ich

zrejmý účel a taktiež i zámer zákonodarcu. Nemožno opomenúť i systematické zaradenie vykladaných
ustanovení v konkrétnom zákone. Uvedené ustanovenie, s ohľadom na jeho systematické zaradenie a
i súvisiace ustanovenia zákona o rozpočtových pravidlách je nutné vyložiť tak, že zákaz nadobudnutia
majetku do svojho vlastníctva sa vzťahuje len na majetok štátu, resp. majetok zverený štátom, a nie na
majetok všeobecne, ktorý štátna príspevková organizácia môže nadobudnúť aj iným spôsobom.

V zmysle § 21 ods. 2 zákona o rozpočtových pravidlách, príspevková organizácia je právnická osoba
štátu, obce a vyššieho územného celku, ktorej menej ako 50% výrobných nákladov je pokrytých tržbami
a ktorá je na štátny rozpočet, rozpočet obce alebo na rozpočet vyššieho územného celku zapojená
príspevkom. Platia pre ňu finančné vzťahy určené zriaďovateľom v rámci jeho rozpočtu.

V zmysle § 21 ods. 4 zákona o rozpočtových pravidlách, rozpočtové a príspevkové organizácie môžu
vo vlastnom mene nadobúdať práva a zaväzovať sa odo dňa svojho zriadenia.

V zmysle § 24 ods. 1 prvá a druhá veta zákona o rozpočtových pravidlách, príspevková organizácia

hospodári podľa svojho rozpočtu nákladov, výnosov a výsledku hospodárenia. Jej rozpočet zahŕňa aj
príspevok z rozpočtu zriaďovateľa a prostriedky prijaté od iných subjektov.V zmysle § 24 ods. 6 zákona o rozpočtových pravidlách, finančný vzťah medzi zriaďovateľom
a príspevkovou organizáciou je určený záväznými ukazovateľmi štátneho rozpočtu a záväznými
ukazovateľmi určenými zriaďovateľom.

V zmysle § 24 ods. 7 prvá a druhá veta zákona o rozpočtových pravidlách, príspevková organizácia
uhrádza náklady na prevádzku, opravy a údržbu hmotného majetku, ako aj na obstaranie hmotného a
nehmotného majetku z vlastných zdrojov a z príspevku od zriaďovateľa, pričom vlastné zdroje používa
prednostne. Zriaďovateľ poskytuje príspevkovej organizácii príspevok na jej prevádzku v takej výške,

aby jej rozpočet bol vyrovnaný; to neplatí, ak je príspevková organizácia zdravotníckym zariadením,
ktorému patrí úhrada za poskytnutú zdravotnú starostlivosť podľa osobitného predpisu.

Najmä z posledne citovaného ustanovenia jasne a zrozumiteľne vyplýva, že úhradu za poskytnutú
zdravotnú starostlivosť treba posudzovať ako príjem štátnej príspevkovej organizácie - povinného, a nie
štátu. Takáto úhrada teda nemôže byť posudzovaná ako majetok štátu, ale ako plnenie zdravotných

poisťovní na základe zmlúv uzatvorených so zdravotníckym zariadením.

Podľa § 18 a ods. 1 zákona o správe majetku štátu na majetok štátu v správe správcu uvedeného
v § 1 ods. 1 nemožno uskutočniť výkon rozhodnutia, konkurzné konanie a vyrovnacie konanie podľa
osobitných predpisov.

Podľa § 8 ods. 10 zákona o rozpočtových pravidlách verejnej správy výkonu rozhodnutia podľa
osobitných predpisov nepodliehajú prostriedky poskytnuté zo štátneho rozpočtu a z rozpočtu Európskej
únie. Hnuteľný majetok a nehnuteľný majetok obstaraný z prostriedkov poskytnutých zo štátneho
rozpočtu a z rozpočtu Európskej únie nepodlieha výkonu rozhodnutia podľa osobitných predpisov, s

výnimkou výkonu rozhodnutia na majetok obstaraný z prostriedkov štátneho rozpočtu a z rozpočtu
Európskej únie, o ktorom tak ustanovuje zmluva podľa § 20 ods. 2.

Ako už bolo vyššie uvedené, Ústavný súd SR konštatoval (II. ÚS 509/2010-27), že exekučno-právna
imunita v zmysle § 18a ods. 1 zákona o správe majetku štátu a § 8 ods. 10 zákona o rozpočtových

pravidlách sa vzťahuje nie na príslušný subjekt, ale na konkrétny majetok. Argumentácia povinného, že
v zmysle vyššie uvedených ustanovení nemožno vykonať exekúciu na majetok štátu v správe správcu
nie je presná, nakoľko tieto ustanovenia možno aplikovať len v prípade, že ide o majetok, ktorý bol
povinnému ako štátnej príspevkovej organizácii len zverený, avšak nie o majetok, ktorý nadobudol
povinný iným spôsobom, napr. na základe zmluvy o poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Zákon

neposkytuje príspevkovým organizáciám úplné vyňatie z exekúcie tým, že by ich explicitne uvádzal
ako subjekty, proti ktorým je exekúcia absolútne neprípustná. Z exekúcie sú vylúčené podľa zákona
len konkrétne časti majetku, čo úplne nevylučuje možnosť existencie majetku, ktorý zo zákona nie je
vylúčený z exekúcie. Súd musí na základe uvedeného konštatovať, že na iný majetok povinného než je
majetok štátu, je možné výkon rozhodnutia uskutočniť. Toto má napokon vyplývať aj z upovedomenia o

začatí exekúcie zaslaného súdnym exekútorom povinnému, podľa ktorého súdny exekútor nevykonáva
exekúciu spôsobom postihujúcim celý majetok, ale len majetok podliehajúci exekúcii. V prípade, že
by povinný preukázal, že celý jeho majetok je majetkom štátu, ktorý je z exekúcie na základe zákona
vylúčený, súd by námietkam povinného vyhovel a následne by exekúciu zastavil. Súd však túto
skutočnosť nemal z námietok povinného za preukázanú, t.j. zo strany povinného nebolo žiadnym

spôsobom preukázané, že by sa na neho vzťahovala exekučná imunita ad personam alebo ad rem (čo
i len čiastočne), preto aj s ohľadom na vyššie uvedené tunajší súd rozhodol tak, ako je uvedené vo
výrokovej časti tohto uznesenia. Súd ale v tejto súvislosti považuje za potrebné podotknúť, že v prípade,
ak by následne pri vykonávaní exekúcie došlo k postihnutiu majetku povinného, ktorý je z exekúcie
vylúčený, súd exekúciu v časti týkajúcej sa tohto majetku aj bez návrhu zastaví.

Súd musí zároveň konštatovať, že v prípade, že by sa stotožnil s tvrdeniami povinného, že exekúcia by
vlastne postihla jeho majetok, ktorý je z exekúcie vylúčený (podľa vyjadrení v námietkach vlastne celý
majetok povinného) a exekúcia je z tohto dôvodu neprípustná a z tohto dôvodu námietkam povinného
vyhovel a následne exekúciu v celom rozsahu zastavil, o čo povinný žiada, dosiahli by sa zastavením

exekúcie účinky, ktoré sa rovnajú exekučno-právnej imunite povinného, t.j. došlo by k vylúčeniu zákonnej
možnostiviesťvočitakejtopovinnejosobenútenývýkonsúdnychrozhodnutívkonanípodľaExekučného
poriadku.Vzhľadom na tieto skutočnosti súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia. Súd
ale považuje za potrebné podotknúť, že v prípade, ak by následne pri vykonávaní exekúcie došlo k

postihnutiu majetku povinného, ktorý je z exekúcie vylúčený, súd exekúciu v časti týkajúcej sa tohto
majetku aj bez návrhu zastaví. Súd musí konštatovať, že povinný uvádzanými dôvodmi nespochybňuje
samotnú prípustnosť, resp. odôvodnenosť exekúcie, ktorej namietanie by mohlo byť pre súd relevantné.
Avšak v tomto prípade súd námietky povinného vyhodnotil ako nedôvodné.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 202 ods. 2 O.s.p.)

Proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu
podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu
vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca
odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej

lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa,
proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202 O.s.p.), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a
opätovne rozhodne sudca (§ 374 ods. 4 O.s.p.).