Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 9, 2018

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/11/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3817204777
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 05. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Denis Vékony
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3817204777.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Denisa Vékonyho a sudkýň JUDr.
Eriky Zajacovej a JUDr. Márie Vrtochovej v spore žalobkyne X. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q., X.
XXX/X, zastúpenej Podhorský & Partners, s.r.o., so sídlom Bratislava, Zámocká 35, IČO: 46 962 000
proti žalovanému PROFI CREDIT Slovakia s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 792 752,
zastúpenému Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Bratislava, Kubániho

16, o zaplatenie 1.109,04 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu
Prievidza č.k. 6Csp/46/2017-34 zo dňa 23. augusta 2017, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaný m á proti žalobkyni n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%, ktorú
náhradu trov konania j e žalobkyňa p o v i n n á žalovanému zaplatiť v sume aká bude vyčíslená
rozhodnutím súdu prvej inštancie, k rukám zástupcu žalovaného Advokátskej kancelárie JUDr. Andrea

Cviková, s.r.o..

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa táto od žalovaného
domáhala zaplatenia 1.109,04 eur s úrokom z omeškania 5% ročne od 14.3.2017 do zaplatenia a
žalovanémupriznalnároknanáhradutrovkonaniavcelomrozsahu.Naodôvodneniesvojhorozhodnutia
uviedol,žežalobkyňasapodanoužaloboudomáhalaodžalovanéhovydaniabezdôvodnéhoobohatenia,
ktoré spočívalo v peňažných prostriedkoch, ktoré mu zaplatila na poskytnutý úver nad jeho istinu, keď

zmluva o úvere bola neplatná. Žalovaný v priebehu konania vzniesol námietku premlčania s poukazom
na § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Súd vykonal vo veci dokazovanie, z ktorého vyplynulo,
že dňa 21.6.2005 podala žalobkyňa žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru v sume 40.032
Sk za podmienok splácania úveru v 36 mesačných splátkach vo výške splátky 1112 Sk pri počte
splatnosti splátky k 26.dňu v mesiaci. Celkové náklady boli vo výške 20046 Sk. Žiadosť bola prijatá
dňa 30.6.2005, maximálna výška úveru bola dojednaná na sumu 40032 Sk, RPMN úveru predstavovala
25.99%, schválená výška revolvingu v sume 26688 Sk, RPMN revolvingu 40.03%, úverový limit 40032

Sk, zmluvná odmena za poskytnutie každého revolvingu v sume 13077 Sk, dátum účinnosti zmluvy
30.06.2005. Vzhľadom k tomu, že žalovaný splnil podmienky uvedené v článku 4., v bode 4.1 Zmluvných
dojednaní zmluvy o revolvingovom úvere, bol jej úver automaticky navýšený a bol dňa 27.6.2007
poskytnutýrevolvingvsume885,84eur,dňa29.6.2009vsume885,84eur,dňa27.6.2011vsume885,84
eur a dňa 4.7.2013 v sume 885,84 eur. Žalobkyňa úver riadne nesplácala. Žalovaný jej dňa 8.1.2014
oznámil zosplatnenie úveru, ktoré žalobkyňa prevzala dňa 14.1.2014, celkom na úver poukázala sumu

3661,65 eur. Uvedené skutočnosti súd posúdil podľa § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Uviedol,
že k bezdôvodnému obohateniu získanému plnením bez právneho dôvodu (§ 452), ak právny dôvod
neexistoval od začiatku, dochádza okamihom poskytnutia plnenia. Týmto okamihom je tiež určenýzačiatok objektívnej premlčacej doby. Subjektívna premlčacia doba začína plynúť odo dňa, keď sa
postihnutý dozvedel, že plnil bez právneho dôvodu, a komu plnil. Vychádzajúc zo skutkových zistení
v predmetnej veci a citovaných ustanovení zákona, dospel súd k záveru, že námietka premlčania

vznesená žalovaným je dôvodná, a preto žalobu zamietol z dôvodu premlčania práva žalobkyne na
vydanie bezdôvodného obohatenia. V konaní žalobkyňa tvrdila, že zmluva o revolvingovom úvere,
uzavretá dňa 30.6.2005 je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, úver je potrebné považovať za bezúročný
a bez poplatkov a žalovaný mal titul len na vrátenie úverovej istiny. Následne tvrdila, že k platnému
uzavretiu zmluvy ani zrejme nedošlo vzhľadom na mechanizmus uzatvárania zmluvy. Je však nesporné,

že žalobkyňa zaplatila celú sumu 3661,65 eur najneskôr dňa 26.10.2013, čo je zrejmé so splátkového
kalendára v spise tunajšieho súdu 10C 42/2015. Objektívna premlčacia doba v zmysle § 107 ods. 2
Občianskeho zákonníka začala plynúť najneskôr od 27.10.2013 a táto uplynula 27.10.2016. Žaloba bola
podaná dňa 16.3.2017, teda po uplynutí objektívnej premlčacej doby, preto súd žalobu zamietol. Pre
premlčanie práva žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia už nemá právny význam, či zmluva
bola uzatvorená platne a či by išlo o bezdôvodné obohatenie z neplatnej zmluvy, alebo by išlo o plnenie

bez právneho dôvodu, v prípade úveru bezúročného a bezpoplatkového. Právne významné je to, že
žalobkyňa plnila najneskôr v mesiaci október 2013, kedy začala plynúť objektívna premlčacia doba.
Súd sa nestotožnil s argumentáciou žalobkyne, že v zmysle § 107 ods. 2 išlo o desaťročnú premlčaciu
dobu, pretože išlo o úmyselné bezdôvodné obohatenie. Takýto úmysel na strane žalovaného nebol
preukázaný. Účastníci uzavreli a podpísali zmluvu, o ktorej ešte dnes žalovaný vyhlasuje, že je platne

uzavretá a takéto zmluvy uzatváral vo viacerých prípadoch, pretože išlo o formulárové zmluvy a súdu
je známe z úradnej činnosti, že takéto zmluvy uzatváral vo veľkom počte so spotrebiteľmi. Nemožno
uvažovať ani o priamom alebo nepriamom úmysle získať bezdôvodné obohatenie. Právny záver, že by
malo ísť v prípade konania žalovaného o úmyselné bezdôvodné obohatenie, nemá jednoznačnú oporu
ani v rozhodovacej praxi súdov. Vzhľadom na uvedené súd žalobu žalobcu zamietol v celom rozsahu.

Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil súd podľa § 262 ods. 1 v spojitosti s § 255 ods. 1 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok /CSP/ s tým, že v konaní bol plne úspešný žalovaný, preto
mu prináleží plná náhrada trov konania.

2. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa. Podľa nej súd prvej inštancie dospel

na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvej inštancie vyhodnotil konanie žalovaného ako
neúmyselné a aplikoval trojročnú objektívnu premlčaciu lehotu. Žalobkyňa s týmto názorom súdu
nesúhlasí a má za to, že takýto záver je jednoznačne v rozpore so skutkovým stavom. Skutkové
okolnosti jednoznačne preukazujú úmyselné bezdôvodné obohatenie (aj keď nepriame) žalovaného.

Žalovaný ako nebankový subjekt má dlhodobo v predmete svojej činnosti aj poskytovanie úverov a teda
jeho povinnosťou je resp. bolo poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie
úverov. Žalovaný však dlhodobo ignoruje zákonné povinnosti napr. správne uvádzať RPMN, dlhodobé
dojednávanie neprimerane vysokých úrokov a poplatkov za poskytnutie úveru, či nesprávny postup
pri uzatváraní zmlúv (oferta - akceptácia) čo sa nedá hodnotiť inak ako úmyselné konanie zamerané

na získanie bezdôvodného obohatenia. Žalovaný uzavrel nespočetne veľa formulárových zmlúv,
ktoré uzatváral so spotrebiteľmi. Tieto formulárové zmluvy (tak ako aj v tomto prípade) obsahovali
viaceré ustanovenia odporujúce dobrým mravom a takisto absentovali aj údaje o RPMN v zmluvách,
čo zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov sankcionoval
bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou. Aj z uvedených dôvodov možno konanie žalovaného považovať

za úmyselné a na daný právny spor aplikovať 10 ročnú premlčaciu dobu. Pre žalovaného je prijateľnejšie
ignorovať právnu úpravu slúžiacu na ochranu spotrebiteľa neuvádzať vo svojich zmluvách zákonom
obligatórne vyžadované údaje požadovať od spotrebiteľov nezákonne vysokú odplatu, za účelom aby
sa obohatil na úkor spotrebiteľov, od ktorých objektívne nie je možné požadovať, aby boli schopní
posúdenia uzatváraných zmlúv už v čase ich podpisu. Žalovaný tak jednoznačne zneužíva svoje

silnejšie postavenie vo vzťahu k spotrebiteľovi pri uzatváraní spotrebiteľských zmlúv a prijíma od
nich plnenia, na ktoré nemá právny nárok. Konanie žalovaného je vopred premyslené a z hľadiska
pomeru rizika voči dosiahnutému zisku dobre premyslené a preň ekonomicky výhodné. Neznalosť
zákona žalovaného v danom prípade neospravedlňovala a ani ho neoprávňovala na vymáhanie a
prijímanie platieb vo vyššej, než poskytnutej sume. Je spochybnená dobrá viera žalovaného v poctivom

obchodnom styku, ako aj jednoznačný úmysel žalovaného poškodzovať žalobkyňu ako spotrebiteľa, čo
vyplýva aj z množstva prípadov na území celej Slovenskej republiky. Žalobkyňa opätovne poukázala
na to, že žalovaný vedome dohodol v zmluve neprijateľné obchodné podmienky a tieto zakotvil aj do
všeobecných zmluvných podmienok ako prílohy k formulárovej zmluve. O týchto skutočnostiach muselmať vedomosť a žalovaný sa spoliehal na to, že všetky dojednané plnenia mu budú spotrebiteľov
vyplatené aj napriek tomu, že išlo o plnenie v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaný by za normálnych
okolností, kedy žalobca ako spotrebiteľ riadne plní, prijal niekoľkonásobne vyššie plnenie na aké má

nárok. Konanie žalovaného považujeme za vedomú činnosť, kde konal v rozpore so zákonom, dokonca
žalovaný uplatnil na súde nárok, ktorý bol zjavne v rozpore s dobrými mravmi, a to v priamom úmysle
obohatiť sa. Použitie napr. neprijateľnej podmienky v zmluve o úvere, či určenie neprimerane vysokej
ceny úveru, nemožno hodnotiť inak ako konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez
právneho dôvodu, minimálne s nepriamym úmyslom získať majetkový prospech opísanými praktikami.

Žalovaný teda mohol a mal vedieť, pri povinnosti odbornej starostlivosti, že zmluva nevznikla, či niektoré
ustanovenia sú v hrubom rozpore s dobrými mravmi a že žalobkyňa už vrátila viac ako bola povinná.
Napriek tomu si na súde uplatnil žalobou nárok na plnenie z nej - práve s úmyslom získať ďalšie
bezdôvodné obohatenie. Vzhľadom na všetky okolnosti prípadu je zrejmé, že žalovaný postupoval
voči žalobkyni od začiatku v rozpore so zákonom a dobrými mravmi. Neprimerané vysoké poplatky
za poskytnutie úveru, uplatňovanie pohľadávok nad rozsah prípustný zákonom, dlhodobé ignorovanie

právnych predpisov je možné považovať za konanie v rozpore s dobrými mravmi a takúto praktiku si
možno ťažko predstaviť len v rovine nedbanlivosti. Aj keby sme pripustili, že žalovaný nemal priamo
úmysel uzavrieť so žalobkyňou zmluvu v snahe získať neoprávnený prospech, ťažko možno uveriť, že
nevedel, čo môže spôsobiť takýmto konaním a pre prípad, že sa tak stane, že s tým nebol uzrozumený.
Súd prvej inštancie potom podľa žalobkyne nesprávne právne posúdil problematiku premlčacej doby.

V danom prípade bola premlčacia lehota zachovaná. Tak ako žalobkyňa uviedla v žalobe, za moment
začatia plynutia premlčacej doby je považované vyhlásenie a odôvodnenie rozsudku Okresného súdu
Prievidza sp. zn.: 10C/42/2015 zo dňa 16.07.2015. Týmto momentom sa žalobkyňa dozvedela, že z
dôvodu bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o úvere, mal žalovaný nárok len na vrátenie poskytnutej
istiny a teda suma zaplatená nad rámec poskytnutej istiny je bezdôvodným obohatením na strane

žalovaného. Podľa ustanovenia Občianskeho zákonníka, § 107 odsek 1 a 2 právo na vydanie plnenia
z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k
bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia
z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za
desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo. Vzhľadom na zákonnú úpravu obsiahnutú v § 107 ods.

1 a 2 Občianskeho zákonníka a skutočnosť, že začiatok plynutia premlčacej doby je 16.07.2015 a
žaloba o vydanie bezdôvodného obohatenia bola podaná na súd 16.03.2017, možno konštatovať,
že dôvodný nárok žalobcu bol uplatnený včas, teda v rámci subjektívnej a aj objektívnej premlčacej
doby. K zachovaniu subjektívnej lehoty sa prvostupňový súd žiadnym spôsobom nevyjadril. K otázke
objektívnej premlčacej doby sa prvostupňový súd vyjadril tak, že podľa jeho názoru nebolo úmyselné

obohatenie žalovaného žiadnym relevantným dôkazom preukázané a preto v danej veci je potrebné
aplikovať na premlčanie objektívnu 3-ročnú premlčaciu dobu. S týmto názorom súdu prvej inštancie
žalobkyňa nesúhlasí a má za to, že na konanie žalovaného je potrebné aplikovať objektívnu 10-
ročnú premlčaciu dobu. K námietke premlčania vznesenej žalovaným sa ďalej žalobkyňa vyjadrila v
tom zmysle, že sa jedná o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi. Toto žalobkyňa namietala aj

pred súdom prvej inštancie ale súd prvej inštancie sa touto podstatnou námietkou vôbec nezaoberal.
Žalobkyňa preto opätovne poukazuje na to, že vznesenie námietky premlčania žalovaným je v rozpore
s dobrými mravmi a poukazuje na spravodlivé vyriešenie prípadu, pričom tento ústavný princíp musí
mať prednosť aj pred princípom právnej istoty tak, ako to vyslovila aj judikatúra Európskeho súdu pre
ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) napr. vo veci Stagno v. Belgicko a Zehenter v. Rakúsko. Podľa čl.

1 ods. 1 Ústavy je Slovenská republika právnym štátom založeným na úcte k právam a slobodám
občana, čo by malo mať významné implikácie v oblasti interpretácie a aplikácie práva tak, aby konajúci
a rozhodujúci sudca v materiálnom právnom štáte nachádzal riešenia, ktoré by zaisťovali maximálnu
spravodlivosť podľa všeobecného prirodzenoprávneho princípu. Aj ústavný súd mnohokrát poukázal na
to, že netoleruje všeobecným súdom formalistický postup, ktorý používa sofistikované odôvodňovanie

na presadenie zrejmej nespravodlivosti. Žalobca zdôrazňuje, že všeobecný súd nie je absolútne viazaný
doslovným znením zákona, ale sa od neho môže odchýliť, pokiaľ to vyžaduje účel zákona, história jeho
vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov, a že povinnosť nájsť právo
neznamená len vyhľadávať priame a výslovné pokyny v zákonnom texte, ale tiež povinnosť zisťovať a
formulovať, čo je konkrétnym právom aj tam, kde ide o interpretáciu abstraktných noriem a ústavných

zásad. Prílišný formalizmus pri výklade právnych noriem vedúci k extrémne nespravodlivému záveru
potom znamená porušenie základných práv. Kogentné ustanovenie § 3 odsek 1 Občianskeho zákonníka
je v rovine podústavného práva odrazom požiadavky spravodlivého riešenia každej individuálnej veci.
Uplatnenie námietky premlčania žalovaným je podľa názoru žalobkyne výrazom zneužitia práva naúkor účastníka, ktorý márne plynutie premlčacej doby nezavinil (práve naopak zavinil to žalovaný,
kedy žaloval v pôvodnom konaní žalobcu ako spotrebiteľa) a voči ktorému by za takej situácie zánik
nároku v dôsledku plynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom

a charakterom ním uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje práva včas neuplatnil. Je teda
zrejmé, že prihliadnutie na vznesenú námietku premlčania žalovaným je tvrdým postihom vo sfére
žalobkyne, kedy žaloba bola zamietnutá aj napriek tomu, že žalobkyňa nemohla a nevedela skôr
uplatniť svoje nároky a žalovaný vedome minimálne s nepriamym úmyslom sa obohacoval na jeho
úkor. Žalobkyňa má za to, že súd prvej inštancie formalistickým postupom umožnil presadenie zrejmej

nespravodlivosti. Nakoniec žalobkyňa poukázala na to, že podľa Ústavy Slovenskej republiky a jej čl. 1
ods. 1 je Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. V právnom štáte, v ktorom sú
ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené také princípy, ako sú právna istota a spravodlivosť
(princíp materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy, sa osobitný dôraz
kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jej úpravy. Povinnosťou všetkých štátnych orgánov je
zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia týmito subjektmi, ktorým boli priznané. Súd by preto nemal

príliš formalisticky posudzovať problematiku plynutia objektívnej a subjektívnej premlčacej doby, pretože
to by mohlo viesť k absurdným záverom napr. skôr ako začne plynúť subjektívna premlčacia doba môže
uplynúť objektívna a tak by sa nemohol takýto subjekt dožadovať svojho práva pretože, ak by zistil
až po 3 rokoch, že na jeho úkor sa niekto obohatil nemôže úspešne (ak protistrana podá námietku
premlčania) uplatniť svoje právo. Aj v tomto prípade sa žalobca dozvedel o tom, že na jeho úkor sa

niekto obohatil až samotným rozhodnutím Okresným súdom Prievidza sp. zn. 10C/42/2015. Skôr sa
to nemal ako dozvedieť, pretože bol práve žalobca žalovaný spoločnosťou PROFI CREDIT Slovakia.
Podstatoumateriálnehoštátujevnášaťdosystémupozitívnehoprávaaformálnejzákonnostiajzákladné
princípy a hodnoty, ktoré sú základom demokracie. Princíp legality je prirodzenou súčasťou právneho
štátu, no používanie a výklad právnych noriem musí byť podriadené aj ich materiálnemu zmyslu, ktorý

rešpektuje základné princípy demokracie. Týmto je jasne vyjadrený odmietavý postoj k čisto formálnej
koncepcii právneho štátu. Teda aj konajúci súd by mal v otázke plynutia premlčacej doby napriek
ustanoveniu zákona prihliadnuť na to, že ak by postupoval čisto formálne znemožnil by uplatňovať
práva subjektov, ktorí boli ,,poškodenými“ v prípade poskytnutia úverov a ktoré časom preplatili. Tieto
subjekty boli dokonca žalované v pôvodných konaniach, museli sa brániť a nevedeli ako ich spor

skončí. Preto nemohli uplatniť žiadne nároky na vydanie bezdôvodného obohatenia, pretože čakali na
rozhodnutie súdu. Stáva sa, že medzičasom do rozhodnutia súdu uplynie 3 ročná objektívna premlčacia
doba a tým sa znemožní subjektom uplatňovať nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Týmto
postupom je porušená povinnosť všetkých štátnych orgánov zabezpečiť reálnu možnosť uplatnenia
nároku (aj na vydanie bezdôvodného obohatenia) týmito subjektmi, ktorým boli priznané. Je teda

vylúčená taká aplikácia práva súdom, ktorá by odňala spravodlivosť týmto subjektom napr. tým, že
uplynutím objektívnej premlčacej doby napriek tomu, že poškodený sa ani nedozvie kto sa na jeho úkor
obohatil, súd žalobu zamietne bez toho aby sa vysporiadal so subjektívnou premlčacou dobou. Zo
všetkých týchto dôvodov žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
zmenil tak, že jej žalobe vyhovie v celom rozsahu.

3. K odvolaniu žalobkyne sa písomne vyjadril žalovaný. Podľa neho žalobkyňa v odvolaní neuvádza
konkrétne skutkové okolnosti, ktorými sa mal podľa nej súd prvej inštancie zaoberať a neurobil to.
Odkazy žalobkyne na rozhodovaciu prax iných súdov Slovenskej republiky, ktoré majú preukazovať
úmysel žalovaného obohatiť sa na úkor žalobkyne, vecne nesúvisia s prejednávanou vecou. Žalobkyňa

sa tiež opakovane odvoláva na svoje právne konštrukcie, podľa ktorých žalovaný ignoruje spotrebiteľské
právo, úmyselne uvádza do svojich zmlúv neprijateľné zmluvné podmienky a podobne, pričom
tieto právne konštrukcie nemajú oporu v zistenom skutkovom stave. Žalobkyňa úmyselne opomína
skutočnosť, že v prípade predmetnej zmluvy čerpala od žalovaného finančné prostriedky v 5 prípadoch
- okrem základného úveru aj 4 revolvingové úvery v rokoch 2007, 2009, 2011 a 2013, pričom v predstihu

splatila989splátokvcelkovejsume3.654,09eur.Vuvedenomobdobížalobkyňavočižalovanému,resp.
výške jeho odmeny nevzniesla žiadne námietky. Samotná zmluva, ktorú strany uzatvorili, nie je podľa
žalovaného v rozpore so zákonom. V období jej uzatvorenia Slovenská obchodná inšpekcia overila, že
zmluvyuzatváranéžalovanýmmajúvšetkyzákonnénáležitosti.Žalovanýpretovychádzalztoho,žejeho
postup pri uzatváraní zmlúv je správny a zákonný. Nakoniec žalovaný namietal tvrdenia žalobkyne, že

jeho vznesenie námietky premlčania je v rozpore s dobrými mravmi a že je výrazom zneužitia práva na
úkor druhého účastníka. Takéto tvrdenia žalobkyne rovnako nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní
ale ani v právnom stave. Žalovaný z týchto dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP v rozsahu a
z dôvodov odvolania žalovaného, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel

k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny
potvrdiť.

5. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzal do úvahy
všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov vyplynuli, neopomenul

rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo,
výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191
CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný
skutkovýstavhoajsprávneaplikoval.Odvolacísúdsapretostotožňujesoskutkovýmiiprávnymizávermi
súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v
celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP a k odvolacím námietkam žalobkyne dodáva

nasledovné:

6. Predmetom konania je žalobkyňou uplatnené právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré má
spočívať v tzv. preplatení ňou čerpaného revolvingového úveru /teda v zaplatení sumy presahujúcej
istinu čerpaného úveru/, ktorý je potrebné považovať v zmysle zákona za bezúročný a bez poplatkov.

7. Súd prvej inštancie žaloby žalobkyne zamietol po tom, čo dospel k záveru o dôvodnosti žalovaným
podanej námietky premlčania uplatneného práva žalobkyne. Pri tomto závere vychádzal zo skutočnosti,
žebolonesporné,žežalobkyňazaplatilacelúsumu3.661,65eurnačerpanýrevolvingovýúvernajneskôr
dňa 26.10.2013. Objektívna premlčacia doba práva na vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle
§ 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka tak podľa prvoinštančného súdu začala plynúť najneskôr od

27.10.2013 a táto uplynula 27.10.2016. Žaloba bola podaná dňa 16.3.2017, teda po uplynutí objektívnej
premlčacej doby a preto prvoinštančný súd žalobu zamietol.

8. S uvedeným záverom súdu prvej inštancie sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje a s odvolacími
námietkami žalobkyne, ktorých podstata spočíva v tom, že v danom prípade konal žalovaný úmyselne

a preto je potrebné aplikovať na premlčanie uplatneného práva žalobkyne objektívnu desaťročnú
premlčaciu dobu, odvolací súd nesúhlasí.

9. Na preukázanie úmyslu konajúcej osoby získať bezdôvodné obohatenie nestačia všeobecné
tvrdenia o zaužívanej praxi žalovaného pri uzatváraní spotrebiteľských zmlúv, resp. jeho vedomosť

o tom, že viaceré jeho nároky voči spotrebiteľom boli v dôsledku súdnej kontroly spotrebiteľských
zmlúv súdom vyhlásené za neplatné alebo považované za bezúročné a bez poplatkov. Pre možnosť
súdu konštatovať vedomostnú zložku úmyslu žalovaného bezdôvodne sa obohacovať by bolo nutné
v každom jednotlivom konkrétnom prípade, s poukazom na okolnosti uzavretia konkrétnej zmluvy s
konkrétnymi zmluvnými stranami preukázať, že žalovaný ako úverový veriteľ v čase uzavretia zmluvy a

prijatia plnenia na základe zmluvy skutočne vedel alebo aspoň bol uzrozumený s tým, že sa bezdôvodne
obohacuje na úkor dlžníkov. Žalovaný skutočne chcel získať odplatu vo forme úrokov za poskytnutý úver,
táto skutočnosť ale nedokazuje jeho úmysel získať bezdôvodné obohatenie. Nemohol predpokladať
v čase uzavretia zmluvy a prijatia platieb, že o niekoľko rokov neskôr v dôsledku neskorších
legislatívnych zmien súdy budú eventuálne posudzovať obdobné zmluvy o úvere ako zmluvy v

rozpore so spotrebiteľským právom. Odvolací súd poukazuje na početné zmeny zákonných ustanovení
upravujúcich spotrebiteľské zmluvy ako aj na vývoj rozhodovacej praxe súdov ohľadne náležitostí zmlúv
o spotrebiteľských úveroch, v dôsledku ktorých je ťažko jednoznačne a nespochybniteľne preukázať
úmysel žalovaného ako veriteľa uzatvárať zmluvy o spotrebiteľskom úvere s úmyslom sa bezdôvodne
obohacovať na úkor spotrebiteľov. Ak nebolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané úmyselné

konanie žalovaného pri získavaní bezdôvodného obohatenia, ktoré by malo vplyv na predĺženie
objektívnej premlčacej doby z troch na desať rokov, súd prvej inštancie postupoval správne, ak
zohľadnil ako relevantnú trojročnú objektívnu premlčaciu dobu uplatneného práva žalobkyne plynúcu
najneskôr odo dňa 27.10.2013, kedy už boli žalobkyňou zaplatené všetky jej peňažné platby na čerpaný
revolvingový úver. Uvedená trojročná objektívna premlčacia doba uplatneného práva žalobkyne tak

uplynula vo štvrtok 27.10.2016 a keďže žalobkyňa si svoje právo uplatnila na súde až žalobou podanou
dňa 16.3.2017, správne súd prvej inštancie, zohľadniac námietku premlčania vznesenú žalovaným,
žalobkyni uplatnené právo nepriznal a jej žalobou zamietol.10. K odvolacej námietke žalobkyne, že vznesenie námietky premlčania žalovaným v tomto konaním je
výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi, odvolací súd uvádza, že ani s týmto názorom žalobkyne
nemožno súhlasiť. Vznesenie námietky premlčania v zásade predstavuje výkon práva v súlade so

zákonom, pretože inštitút premlčania je zákonným inštitútom, ktorý prispieva k právnej istote v právnych
vzťahoch a je aplikovateľný voči ktorémukoľvek právu podliehajúcemu premlčaniu. Nie je vylúčené, aby
aj taký výkon práva, ktorý je v súlade so zákonom predstavoval konanie, ktoré je v rozpore s dobrými
mravmi a preto nepožíval právnu ochranu. O takýto prípad však môže ísť iba celkom výnimočne. V
rozpore s dobrými mravmi môže byť však len taký výkon práva, ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na

úkordruhejstranysporu,pričomvovzťahukvznesenejnámietkepremlčaniamôžeotakýtoprípadísťlen
vtedy, ak druhá strana sporu márne uplynutie premlčacej doby nezavinila a voči nej by za tejto situácie
priznanie účinkov premlčania bolo neprimerane tvrdým postihom. Pre posúdenie tejto primeranosti je
potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu, najmä vziať do úvahy charakter uplatneného
práva (pozri napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 176/2011, uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/507/2014). Postup súdu podľa ustanovenia § 3

ods. 1 Občianskeho zákonníka /neposkytnutie právnej ochrany výkonu práva, ktorý je v rozpore s
dobrýmimravmi/tedamámiestoibavojedinelýchavýnimočnýchprípadoch,kedyjevznesenienámietky
premlčania výrazom zneužitia práva na neprospech tej strany sporu, ktorá márne uplynutie premlčacej
doby nezavinila, a voči ktorej by nepriznanie jeho nároku súdom v dôsledku uplynutia premlčacej doby
bolo neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom uplatňovaného práva a

dôvodmi, pre ktoré svoje právo včas neuplatnil, prípadne kedy k výkonu práva založeného zákonom
dochádza z iných dôvodov, než je dosiahnutie hospodárskych cieľov, či uspokojenia iných potrieb,
kedy hlavnou alebo aspoň prevažujúcou motiváciou je úmysel poškodiť, či znevýhodniť povinnú osobu
tzv. šikanózny výkon práva (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/41/2012).
Posúdenie vznesenia námietky premlčania ako výkonu práva v rozpore s dobrými mravmi je natoľko

významným zásahom do právnej istoty strany, ktorá námietku premlčania vzniesla, že okolnosti, za
ktorýchbolavznesenámuseliprekročiťrámecdobrýchmravovnatoľkointenzívne,žetentozásahmožno
považovať za odôvodnený.

11. V danej veci žalobkyňa neuviedla žiadne konkrétne okolnosti, ktoré by boli tak významné, že by

dovolili narušiť princíp právnej istoty posúdením vznesenej námietky premlčania žalovaného ako výkonu
právavrozporesdobrýmimravmi.Okremvšeobecnýchtvrdeníbezkonkrétnehovzťahukprejednávanej
vecižalobkyňavpodstatelenuviedla,žežalovanýjusámžalovalvinomsúdnomkonaníakospotrebiteľa
a domáhal sa od nej neoprávnených nárokov zo zmluvy o revolvingovom úvere. Žalobkyňa sa v tom
spore musela brániť, nevedela ako jej spor skončí a až samotným súdnym rozhodnutím v uvedenej

inej veci sa dozvedela, že sa žalovaný na jej úkor obohatil. Preto nemohla uplatniť žiadne nároky
na vydanie bezdôvodného obohatenia, pretože čakala na rozhodnutie súdu. Podľa odvolacieho súdu
uvedené okolnosti nemôžu viesť k posúdeniu žalovaným vznesenej námietky premlčania ako výkonu
práva v rozpore s dobrými mravmi. Sama skutočnosť, že žalovaný vyvolal iný spor, v ktorom z rovnakého
záväzkového vzťahu domáhal svojich nárokov voči žalobkyni, ktoré nároky sa nakoniec ukázali ako

neoprávnené, nijako nezabraňovala včasnému uplatneniu práv zo strany žalobkyne, a to o to viac, že
žalobkyňa bola v tomto inom spore právne zastúpená a mala tak objektívne možnosť posúdiť svoje
nároky zo záväzkového vzťahu so žalovaným. Je tiež potrebné prihliadnuť na skutočnosť, že uvedený
iný spor začal podaním žaloby /tu/ žalovaného na súde dňa 28.08.2014, pričom ale /tu/ žalobkyni bola
žaloba doručená a dozvedela sa tak o spore so /tu/ žalovaným až dňa 20.04.2015, teda v čase, kedy už

z objektívnej premlčacej doby jej práva na vydanie bezdôvodného obohatenia uplynulo skoro 1,5 roka /
teda skoro polovica/, pričom za túto dobu nič nebránilo, resp. žalobkyňa to netvrdí, žalobkyni v uplatnení
jej práv proti žalovanému.

12. Na základe uvedených záverov mal odvolací súd za to, že súd prvej inštancie správne žalobu

žalobkyne zamietol z dôvodu premlčania jej uplatneného práva a preto napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

13. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s §

262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol plne úspešný žalovaný a preto mu odvolací
súd priznal proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, ktorú náhradu
trov konania je žalobkyňa povinná žalovanému zaplatiť v sume aká bude vyčíslená rozhodnutím súdu
prvej inštancie /§ 262 ods. 2 CSP/ a to k rukám zástupcu žalobcu /§ 263 ods. 1 CSP/.14. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n é dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).