Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, March 27, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 24Co/134/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115210870
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eliška Wagshalová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8115210870.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Elišky Wagshalovej a členov

senátu JUDr. Antónie Kandravej a JUDr. Martina Barana v spore žalobcu: M. B. P. Prešov, s. r. o., IČO:
31 723 004, Jarkova 27, 080 01 Prešov, právne zastúpená JUDr. Jánom Surmom, advokátom so sídlom
v Prešove, Hlavná 122, P.O.BOX 125, Prešov, proti žalovanej: C. D., L.. XX. XX. XXXX, J. I. XX, XXX
XX G., v konaní zastúpená Jozefom Vaškom, nar. 07. 02. 1966, bytom Janouškova 16, 080 01 Prešov,
o zaplatenie 322,28 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Prešov,
č. k. 12C/188/2015-196 zo dňa 06. 07. 2017 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok vo vyhovujúcom výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 487,83

Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 248,38 Eur od 29. 04. 2015 do zaplatenia
a zo sumy 239,27 Eur od 29. 10. 2015 do zaplatenia v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku
a vo výroku o trovách konania.

II. V prevyšujúcej vyhovujúcej časti nad sumu 487,83 Eur s prísl. mení rozsudok tak, že žalobu v tejto
časti zamieta.

III. Mení rozsudok vo výroku IV. tak, že stranám sporu sa náhrada trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom zaviazal žalovanú
zaplatiť žalobcovi sumu 494,76 Eur s prísl. titulom nesplnenia povinnosti zo zmluvy o výkone správy za
obdobie od rokov 2012 - 2013.

2. Súd prvej inštancie čiastočne zamietol žalobu v časti uplatneného poplatku za výkon správy, ako aj
poplatkov za odvod zrážkovej vody a spotrebu studenej vody.

3. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalobca je aktívne legitimovaným subjektom na podanie
žaloby o zaplatenie poplatkov vyplývajúcich zo zmluvy o výkone správy, nakoľko táto bola platne
uzavretá a priznaná suma zodpovedá dohode vyplývajúcej zo zmluvy o výkone správy medzi stranami
sporu.

4. Súd prvej inštancie vec právne posúdil v zmysle ustanovení § 1, § 6, § 8, § 10, § 14 zákona č. 182/1993
Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov účinného v čase vzniku uplatnenej pohľadávky. Zároveň

vychádzal zo zmluvy o výkone správy zo dňa 12. 03. 2012, ako aj ust. § 72 ods. 1 Obchodného
zákonníka, § 517 Občianskeho zákonníka a Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z..5.Súdprvejinštanciemalzapreukázané,žemedzistranamisporubolaplatneuzavretázmluvaovýkone
správy, pričom žalovaná nesplnila svoje povinnosti z tejto zmluvy a za roky 2012 - 2013 jej vznikol dlh
vo výške 494,76 Eur a v tejto časti žalobe vyhovel.

6. Vyporiadal sa s námietkami žalovanej týkajúcimi sa poplatku za výkon správy, nákladov na odpočet
meračov, nákladov za osvetlenie spoločných priestorov, nákladov na odvádzanie zrážkovej vody, ako
aj nákladov za spotrebu studenej vody.

7. Proti uvedenému rozsudku bolo podané v zákonnej lehote odvolanie zo strany žalovanej. V podanom
odvolaní žalovaná namietala záver o platnosti zmluvy o výkone správy. Súd prvej inštancie vychádzal z
konštatovania súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10C/100/2011, z ktorého vyplýva, že žalobca je od
09. 03. 2012 aktívne legitimovaným subjektom na nároky spojené so zmluvou o výkone správy, pričom
takéto konštatovanie nemá oporu v právnych predpisoch, nakoľko ide o konštatovanie súdu nad rámec
žalobného návrhu len v odôvodnení rozsudku. Taktiež namietala skutočnosť, že žalobca nepredložil

dôkaz o prevzatí vyúčtovaní, a preto v zmysle zmluvy by nedoplatok mal vlastník uhradiť správcovi
do 30 dní od prevzatia ročného vyúčtovania. Taktiež nesprávne súd prvej inštancie sa vyporiadal s
poplatkom za osvetlenie spoločných priestorov, kedy súd ignoroval jednoznačnú a jasnú formuláciu čl.
4.2.55 zmluvy a rovnako nesprávne došlo k právnemu posúdeniu poplatku za odpočet meračov vo výške
0,33 Eur, nakoľko prijatý výklad súdom prvej inštancie otvára neobmedzené možnosti výkladu správy

bytového domu a odopiera právo prehlasovaného vlastníka, obrátiť sa na súd. Počet meracích zariadení
je základným vstupným údajom pre výkonné správy a rozpočítanie jednotlivých nákladov, a ak by
postačovalo pre správcu to, že niečo vykoná za vlastníkov bez ich súhlasu a má za to nárok na finančnú
odmenu, došlo by k popretiu zákonom stanoveného správcovského poplatku a k nepredvídateľným
nákladom na úkor neinformovaných vlastníkov. Reálne sú vykonávané len dva úkony, nie dvanásť, teda

každý mesiac, to však neplatí v každom bytovom dome, čím dochádza k dotovaniu jedného bytového
domu na úkor iného bytového domu. Z týchto dôvodov žalovaná navrhla zrušiť rozsudok súdu prvej
inštancie, resp. zamietnuť žalobu z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu.

8. Žalobca vo svojom vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že súd prvej inštancie rozhodol v súlade

s výsledkami vykonaného dokazovania, pričom zmluva o výkone správy zo dňa 12. 03. 2012 je platnou,
nakoľko uznesenie schôdze vlastníkov zo dňa 09. 03. 2012 nebolo oprávnenou osobou zákonným
spôsobom napadnuté. Taktiež bolo preukázané, že žalobca za celé žalované obdobie dodával žalovanej
služby v súvislosti so zabezpečením osvetlenia spoločných priestorov, dodávky vody, stočného a
uplatnená suma nebola žalovanou zaplatená, ani žalobcovi, ani pôvodnému správcovi v likvidácií.

9. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č.
160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods. 1 a 2
CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§

385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského
súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie
žalovanej je dôvodné len čiastočne.

10. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v

ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

11. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o

odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

12. Po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého rozsudku odvolací súd zhodnotil, že súd prvej
inštancie presvedčivo a logicky odpovedal na každý argument vznesený v spore a toto odôvodneniespĺňa kritéria vyžadované vyššími súdnymi autoritami pre zrozumiteľnosť a presvedčivosť súdneho
rozhodnutia. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je konzistentné a jednoznačnými argumentmi podporil
záver, ku ktorému dospel, pričom k celkovej presvedčivosti rozhodnutia súdu prvej inštancie možno

uviesť, že premisy zvolené v rozhodnuté, ako aj závery, na základe ktorých k týmto dospel, sú pre nielen
právnickú, ale aj laickú verejnosť prijateľné a racionálne; zároveň aj spravodlivé a presvedčivé. Právne
závery sú v súlade s vykonanými skutkovými zisteniami a celkovo možno konštatovať, že napadnuté
rozhodnutie, pokiaľ sa týka rozsahu jeho odôvodnenia je v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale aj čl.
6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

13. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal
správny právny záver s výnimkou položky nákladov za odpočet meračov. Keďže ani v priebehu
odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si
osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu
odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP) a vo vzťahu k odvolacím námietkam uvádza .

14. Ústavný súd už v náleze č. k. II. ÚS 349/0936 z 20. januára 2010 zdôraznil, že vzhľadom na
zásadu prejudiciality vyplývajúcu z ustanovenia § 135 ods. 2 OSP /228 CSP/, ako aj na zásadu
viazanosti súdu právoplatnými rozhodnutiami vydanými v inom konaní podľa § 159 ods. 2 OSP konajúci
všeobecný súd nemá možnosť výberu v otázke, či bude rešpektovať právoplatné rozhodnutie vydané

v inom konaní, ktoré rieši otázku javiacu sa prejudiciálnou v súvislosti s riešením daného prípadu.
Pokiaľ pri riešení prejudiciálnej otázky zaujme odlišné stanovisko, je takýto jeho postup, resp. z neho
vyplývajúci záver arbitrárny pre jednoznačný rozpor so zákonom. Tento názor ústavného súdu reflektuje
aj rozhodovacia prax všeobecných súdov pri riešení otázky ich viazanosti posúdením hmotnoprávneho
vzťahu účastníkov konania v inom súdnom konaní. Najvyšší súd napríklad v uznesení sp. zn. 1 Cdo

133/2009 z 29. apríla 2010 uviedol, že „... ak z existencie právoplatného rozhodnutia vyplýva otázka,
ktorá je pre správne rozhodnutie v terajšej veci podstatnou (rozhodujúcou), treba sa ňou zaoberať...
Pokiaľ ide o iný (nie ten istý) nárok (predmet konania), zásadne platí, že ak v skončenom konaní
účastníkov došlo právoplatným súdnym rozsudkom k vyriešeniu hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého sa
aj tento (nový) nárok (neidentický s predmetom skončeného konania)odvodzuje, súd v tomto ďalšom

(novom) občianskom súdnom konaní pri zodpovedaní predbežnej otázky (ktorá právoplatným súdnym
výrokom sa už vyriešila ako vec sama) je týmto vyriešením viazaný.“

15. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že súdna prax i odborné publikácie sa zhodujú v názore, že
účinky právoplatného rozsudku sa vzťahujú na účastníkov konania, v ktorom bolo vydané, no zároveň

je výrok tiež záväzný pre súdy a iné štátne orgány, a to aj vtedy, ak ako predbežnú otázku posudzujú
právny vzťah medzi týmito účastníkmi, ktorý sa vyriešil uvedeným právoplatným súdnym rozhodnutím.
Pokiaľ ide o iný nárok, čo v danom prípade bolo splnené, zásadne platí, že ak v skončenom konaní
účastníkov došlo k právoplatným súdnym rozsudkom k vyriešeniu hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého
sa aj tento nový nárok, ktorý nie je identický s predmetom skončeného konania odvodzuje, súd v tomto

novom občianskom súdnom konaní pri zodpovedaní predbežnej otázky, je týmto vyriešením viazaný.
Súd nesmie vychádzať z existencie iného záveru ohľadom existencie či neexistencie uloženej povinnosti
medzi týmito istými účastníkmi, než ako o tomto ich právnom vzťahu už bolo právoplatne rozhodnuté.

16. Odvolací súd v danom konaní poukazuje na špecifikum tohto vzťahu, kedy nepochybne, ak je

predmetom predbežnej otázky posudzovanie platnosti vzniku zmluvy o výkone správy, medzi vlastníkmi
bytov a nebytových priestorov a poskytovateľom služieb nemožno v jednom konaní dospieť k záveru,
že táto zmluva je platná a účinná, aj keď jej účastníkom na strane vlastníka bytu je iná osoba, než
ktorá vystupuje v danom konaní. V prejednávanej veci však žalovaná bola účastníčkou konania, na
ktoré sa odvoláva súd prvej inštancie, a preto je nepochybne bolo známe odôvodnenie súdu, ktorý sa

ako s predbežnou otázkou vyporiadal s otázkou platnosti zmluvy o výkone správy. Nemožno prisvedčiť
tvrdeniam, že konajúci súd je viazaný len výrokom predchádzajúceho konania bez prihliadnutia na
podklad pre rozhodnutie o takomto inom nároku. Ak skutkovo i právne v rovnakej právnej veci bol
posúdený nárok na zaplatenie vo výrokovej časti a v odôvodnení bolo uvedené ako bola vyriešená
predbežná otázka, nepochybne je týmto viazaný aj následne konajúci súd, tak ako to vyplýva z citovanej

judikatúry súdom prvej inštancie. Naviac strany sporu v predošlom konaní boli totožné!

17. Povinnosťou súdu je, aby vždy v obdobných veciach rozhodoval identický. Súd prvej inštancie
náležitým a presvedčivým spôsobom svoj záver pre akceptáciu záveru vysloveného v inom súdnomkonaní odôvodnil. Vyslovil, že, sám nenašiel dôvody pre odklon od tohto záveru. Postupoval v súlade
s viacerými nálezmi Ústavného súdu SR, z ktorých jednoznačne vyplývajú závery o povinnosti súdu
akceptovať právne závery súdu o právnej relevantnej otázke za rovnakej situácie.

18. Imanentným znakom právneho štátu popri neodmysliteľne je aj princíp právnej istoty (napr. PL.ÚS
36/95), ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určite právne relevantnú otázku pri opakovaní
rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL.ÚS 16/95, II. ÚS 80/99).
Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej

alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť je ústavne
neudržateľná (PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Ak všeobecný súd rozhodol v zásade v identických veciach
na základe analogických skutkových zistení s diametrálne odlišným výsledkom a svoj názorový posun
primeraným spôsobom neodôvodnil, je jeho rozhodnutie v rozpore s Ústavou chráneným princípom
právnej istoty a porušuje právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods.1 Ústavy a čl. 6 ods.1
Dohovoru (porovnaj Nález Ústavného súdu SR z 29.05.2013, sp.zn. I. ÚS 564/2012). K predmetnej

otázke sa Ústavný súd vyjadroval opakovane, napríklad v Náleze z 30.01.2013 sp.zn. III. ÚS 55/2012,
z 22.11.2011 sp.zn. IV. ÚS 499/2011. Právna istota je stav, v ktorom každý, môže legitímne očakávať,
že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít;
ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho
spor bude rozhodnutý spravodlivo. Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne

osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto
odklonu.

19. Náležitým spôsobom sa vyrovnáva súd prvej inštancie s názorom žalobcu ohľadom jeho argumentu
domáhať sa iným spôsobom možnosti prieskumu rozhodnutí prijatých na schôdzi vlastníkov bytov.

Poukazuje správne na ustanovenie § 14 ods. 4 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov
č. 182/ 1993 Z. z ďalej len „ZoVBNP“, ktoré je svojou povahou lex specialis, ktoré vylučuje použitie
všeobecnýchprávnychprostriedkov.Úpravapodľa§14ods.4ZoVBNPjejedinýmzákonnýmspôsobom,
ktorým možno napadnúť prijaté rozhodnutia. Žaloba podľa § 14 ods. 4 ZoVBNP musí byť podaná
v zákonom stanovenej lehote, ktorá má prekluzívny charakter (do 15 dní od oznámenia o výsledku

hlasovania, resp. do troch mesiacov od faktického hlasovania). Márnym uplynutím prekluzívnej lehoty
sú formálne a vecné nedostatky prijatých rozhodnutí konvalidované a v záujme právnej istoty sa tieto
rozhodnutia považujú za platné a záväzné. Nie je možné extenzívnym výkladom rozširovať oprávnenie
podať žalobu smerujúcu proti rozhodnutiam prijatým na schôdzi vlastníkov bytov aj na osobu správcu.
Zákon totiž nedovoľuje iným osobám ako vlastníkom návrhom podľa ust. § 14 ods. 4 cit. zákona

zasahovať do vnútorných pomerov a rozhodnutí prijatých na schôdzi či zhromaždení vlastníkov.

20. K jednotlivým odvolacím námietkam odvolací súd uvádza, že žalovaná namietala nepredloženie
dôkazu o prevzatí vyúčtovania za príslušné zúčtovacie obdobie. Z obsahu spisu bolo zistené, že žalobca
zasielal vyúčtovanie úhrad za správu bytov a služieb poskytovaných s užívaním bytu za rok 2012, ako aj

za rok 2013 doporučenou zásielkou na adresu trvalého pobytu žalovanej, ako to vyplýva z č. l. 24 a 27
spisu. V tejto súvislosti aj vzhľadom na skutočnosť, že žalovanej bola doručená žaloba, možno dospieť
k záveru, že týmto spôsobom žalobca uniesol dôkazné bremeno, ktoré mu vyplýva z bodu 4.2.9 zmluvy
o výkone správy ohľadom doručenia ročného vyúčtovania nákladov. Túto skutočnosť je nepochybne
nutné vykladať aj s prihliadnutím na dobré mravy, kedy nemožno hovoriť o tom, že vlastník bytu si nie

je vedomý doručovania ročného zúčtovania úhrad za správu bytu a priznať súdnu ochranu prípadnému
správaniu vlastníka bytu, ktorý by neprevzatím doporučenej zásielky ročného vyúčtovania služieb sa
vyhol splneniu svojich povinností. Z týchto dôvodov zhodnotil odvolací súd túto odvolaciu námietku za
nedôvodnú.

21. Rovnako považoval odvolací súd za nedôvodné námietky žalovanej týkajúce sa nesprávneho
spôsobu určenia poplatku za osvetlenie spoločných priestorov. Formulácia čl. 4.2.55, ktorá stanovuje
spôsob rozúčtovania nákladov podľa počtu osôb s trvalým pobytom, tak musí byť logicky vykladaná
v spojitosti s čl. 3.2 písm. g) zmluvy, ktorý stanovuje povinnosť vlastníka bytu oznámiť správcovi
skutočnosti rozhodujúce pre určenie výšky úhrad za plnenia spojené s užívaním bytu, predovšetkým

zmenu počtu osôb. Je nutné vychádzať z logického výkladu zmluvy, teda počet osôb s trvalým pobytom
v zmysle čl. 4.2.55 sa vzťahuje na osoby, ktoré boli oznámené vlastníkom bytu, nakoľko je nelogické
prijať výklad, že sa jedná o osoby hlásené s trvalým pobytom v zmysle zákona o hlásení pobytu občanov,
nakoľko na takýto výklad by musel byť zrejmý odkaz v zmluve o výkone správy. Z týchto dôvodov súdpovažuje výklad súdu prvej inštancie za logický a poukazuje na jeho presvedčivé odôvodnenie v bode
45 v spojení s bodom 42 odôvodnenia rozsudku.

22. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil ako vecne správny rozsudok vo vyhovujúcom výroku do
zaplatenia sumy 487,83 Eur s prísl. s úrokom z omeškania tak, ako je to špecifikované vo výrokovej
časti rozsudku odvolacieho súdu postupom podľa § 387 ods. 1 CSP.

23. Postupom podľa § 388 CSP, odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti o

zaplatenie poplatku za odpočet meračov. V tomto smere odvolací súd po oboznámení sa s obsahom
spisu dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno preukázania dôvodnosti vyúčtovania
poplatku za odpočet meračov vo výške 0,33 Eur mesačne. Vzhľadom na skutočnosť, že medzi stranami
sporu sa jedná o vzťah dodávateľa a spotrebiteľa, kedy je dodávateľ silnejšou stranou sporu, a teda
vykonáva predmetnú činnosť profesionálne, je dôvodné klásť na neho zvýšené nároky v súvislosti s
preukazovaním dôvodnosti jednotlivých položiek uplatnených voči spotrebiteľovi, pričom základným

dokumentom pre posúdenie tohto nároku je zmluva o výkone správy. Zo samotnej zmluvy o výkone
správy, ktorá bola predložená do súdneho spisu nevyplýva výslovne individuálne dojednaná povinnosť
spotrebiteľaplatiťpredmetnýpoplatok.Ktakémutozáveruniejemožnédospieťanivýkladom.Vzhľadom
na spotrebiteľský charakter vzťahu strán sporu je nuktné vychádzať zo základnej premisy, že dodávateľ
má právo na odmenu len za služby, ktoré skutočne a reálne vykonal pre spotrebiteľa. Okrem toho

v konaní nebolo vyvrátené tvrdenie žalovanej, že k odpočtu meračov nedochádza pravidelne každý
mesiac a tento odpočet sa nevykonáva v rovnakej frekvencii v každom bytovom dome. Je neprimerané
zaťažovať spotrebiteľa hoci aj nízkou paušálnou položkou za službu, ktorá sa nevykonáva pravidelne
mesačne. Z týchto dôvodov odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok v časti o zaplatenie nákladov
na odpočet meračov, ktoré boli účtované v rokoch 2012 a 2013 vo výške 3,96 Eur ročne, čo činilo 33

Eur mesačne, a preto bolo nutné ponížiť priznaný nárok žalovaného v roku 2012 o sumu 2,97 Eur,
nakoľko vyúčtovanie za rok 2012 uplatňoval žalobca za obdobie od marca, teda za 9 mesiacov a za
rok 2013 o sumu 3,96 Eur. Spolu to predstavuje rozdiel na istine 6,93 Eur a v tejto súvislosti došlo aj
k zmene priznaného úroku z omeškania, kedy dlžná suma za rok 2012 predstavuje sumu 248,38 Eur,
teda ponížená o 2,97 Eur a za rok 2013 sumu 239,27 Eur, teda ponížená o sumu 3,96 Eur.

24. Pretože odvolaním bolo napadnuté rozhodnutie vo veci samej, odvolací súd preskúmal taktiež
výrok o náhrade trov konania. V tomto prípade odvolací súd dospel k záveru, že je dôvodné o trovách
konania rozhodnúť tak, že stranám sporu sa náhrada trov konania nepriznáva. Odvolací súd postupoval
v zmysle ust. § 396 ods. 1, 2 CSP v spojení s ust. § 257 CSP. Za dôvody hodné osobitného zreteľa

odvolací súd považoval okrem skutočnosti, že žalobca nebol úspešný v celom rozsahu, dôvody, na ktoré
poukazovala žalovaná vo svojom vyjadrení k spisu (č. l. 63) teda, že trpí zdravotnými problémami ako
sú vysoký tlak, pohybové problémy, s čím sú nepochybne spojené zvýšené výdavky, pričom v tomto
konaní je druhou stranou sporu dodávateľ do majetkového práva, ktorého takýmto rozhodnutím nebude
negatívnym spôsobom zasiahnuté.

25. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).