Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 21, 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/79/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2216209916
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2216209916.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a sudcov:

Mgr. Lucia Mizerová a JUDr. Daniel Ilavský, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807
598,sosídlomPribinova25,Bratislava,zastúpenéhoadvokátkou:JUDr.BarboraKorenecová,Malinovo,
Slnečná 765/3, proti žalovanému: H. T., nar. X.X.XXXX, bytom R. C., S. ulica XX/X, o zaplatenie
908,16 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda
č.k. 16C/276/2016-44 zo dňa 3.2.2017, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu o zaplatenie 908,16 Eur s ročným úrokom z
omeškania vo výške 5,05 % od 27. apríla 2005 zamietol a žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na
náhradu 100 % trov prvoinštančného konania.

2. Rozhodnutie odôvodnil právne § 106 ods. 1, 2, § 112, § 110 ods. 1, § 52 ods. 3, 4 Občianskeho
zákonníka, § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch, § 392 ods. 2, § 402 Obchodného zákonníka a vecne tým, že žalobca sa

domáha svojho nároku bez toho, aby špecifikoval jeho titul. V žalobe však predniesol, so žalovaným
uzavrel určitú zmluvu 4. marca 2005, zároveň však uzavretie tejto zmluvy bolo dôsledkom protiprávneho
správania žalovaného, ktorého trestnosť bola konštatovaná rozsudkom trestného súdu. Podľa § 193
tretej vety Civilného poriadku je súd v civilnom sporovom konaní viazaný rozhodnutím o tom, že bol
spáchanýtrestnýčinaktohospáchal.Podľajudikatúrycitovanéustanovenieznamená,žesúdjeviazaný
ibavýrokom,nieajodôvodnenímtrestnéhorozsudku,atovrozsahu,vakomsúznakyskutkovejpodstaty
trestného činu zhodné so skutočnosťami rozhodnými pre náhradu škody [porov. judikát R 22/1979, časť

2 písm. b)]. Výrok trestného rozsudku nerieši pritom pre civilný súd záväzne otázku rozsahu a výšky
škody, a to ani vtedy, ak je odškodniteľná ujma pojmovým znakom trestného činu [tamtiež, časť 2 písm.
c)],atodokoncaanivtedy,keďbolobžalovanýnanáhraduškodyzaviazaný[tamtiež,časť1písm.b)].Na
druhej strane však novšia judikatúra Najvyššieho súdu SR (porov. judikát R 57/2013) zastáva názor, že
pokiaľ bola pohľadávka navrhovateľovi právoplatne priznaná v adhéznom konaní (§ 287 a 288 Trestného
poriadku) ako náhrada škody, nemôže sa v občianskom súdnom konaní jej príslušenstvo riadiť iným
právnym režimom. Citovaný judikát pritom riešil podobný prípad ako tu prerokúvaná vec - nárok veriteľa

voči dlžníkovi, ktorý dosiahol získanie pôžičky trestným činom, na zaplatenie úrokov. V prerokúvanej
veci však trestný rozsudok sp. zn. 3 T 6/2009 nepriznal žalobcovi ani čiastočný nárok na náhradu škody,
ale s celým jeho nárokom ho odkázal na občianske súdne konanie (t. j. od 1. júla 2016 civilné sporové
konanie). Závery judikátu R 57/2013 preto nemožno na prerokúvanú vec bez ďalšieho použiť.3. Podľa prvoinštančného súdu k premlčaniu práva na náhradu škody stačí, aby uplynula ktorákoľvek z
dôb podľa § 106 Občianskeho zákonníka, aj keď by druhá doba ešte neuplynula. Poškodený musí svoje

právouplatniťpodľa§112Občianskehozákonníkavrámciobochtýchtodôb(subjektívnejajobjektívnej).
V prerokúvanej veci sa žalobca dozvedel o vzniku škody a o tom, kto za ňu zodpovedá, najneskôr
právoplatnosťou odsudzujúceho trestného rozsudku, teda 25. februára 2009. Podľa cit. § 106 ods. 1
Občianskeho zákonníka tak najneskôr týmto dňom začala plynúť dvojročná premlčacia doba, ktorá tak
uplynula 25. februára 2011 (v skutočnosti táto doba začala plynúť podstatne skôr a uplatnením nároku v

adhéznom konania spočívala, § 112 Občianskeho zákonníka v spojení s judikátom R 12/1977, to však
na postavení žalobcu nič nemení, pretože pri takomto počítaní by uplynula ešte skôr). V prerokúvanej
veci nedošlo ani k predĺženiu premlčania podľa § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože trestným
rozsudkom nebol žalobcovi priznaný nárok na náhradu škody ani čiastočne, ale s celým nárokom bol
žalobca dokázaný na občianske súdne konanie. Premlčacia doba nároku žalobcu na náhradu škody tak
uplynula najneskôr 25. februára 2011. Ak potom žalobca tento nárok uplatnil v tu prerokúvanej veci 22.

júna 2016, uplatnil ho celkom zjavne po uplynutí premlčacej doby a týmto uplatnením nemohol nastať
účinok podľa § 112 Občianskeho zákonníka (jej spočívanie).

4. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že citovaný § 5b je ustanovenie obsiahnuté v zákone č.
250/2007 Z. z., v dôsledku čoho treba pojmy v ňom uvedené vykladať podľa cit. zákona. Podľa § 2

písm. a) cit. zák. sa za spotrebiteľa na účely daného zákona považuje fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní
a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, zamestnania
alebo povolania (s odkazom na § 52 až 54 Občianskeho zákonníka). V prerokúvanej veci je zrejmé,
že žalovaný ako spotrebiteľ nekonal na takéto účely, a ani žalobca to v žalobe netvrdil. Vzhľadom na
to žalovaného treba považovať za spotrebiteľa na účel § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. Opačný výklad

by viedol k neodôvodnenému rozlišovaniu v postavení spotrebiteľa len v závislosti od toho, v akom
type konania sa o nárokoch voči nemu rozhoduje (či napr. adhéznom konaní o náhrade škody alebo
v občianskom súdnom konaní), a v závislosti od toho, či došlo alebo nedošlo k odsúdeniu spotrebiteľa
za trestný čin. Z ustanovení § 2 písm. a) zákona č. 250/2007 Z. z., ale ani § 52 ods. 4 Občianskeho
zákonníka v znení účinnom od 1. januára 2008 (ani § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka účinného

predtým) nemožno vyvodiť, že by postavenie spotrebiteľa (a nárok na ochranu) bolo závislé od toho,
či spotrebiteľ v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou spáchal alebo nespáchal trestný čin, resp. či bol
alebo nebol za taký čin odsúdený. Tento rozdielny prístup by viedol k tomu, že spotrebiteľ by bol vlastne
„potrestaný“ stratou občianskoprávnej ochrany, ktorú mu zákon poskytuje, za spáchanie trestného
činu. Takýto rozdiel je neodôvodnený, pretože spotrebiteľ je za svoje trestnoprávne konanie postihnutý

trestnoprávnou sankciou. To však samo osebe (bez výslovného zákonného základu) nemôže viesť k
ďalšej sankcii v podobe straty občianskoprávnej ochrany ako spotrebiteľa a teda k zvýhodneniu veriteľa
(dodávateľa). Inak povedané, § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka nerobí postavenie spotrebiteľa
závislým od toho, či sa pri uzatváraní zmluvy niečím previnil, ale výslovne od objektívnych skutočností
(nekonanie na účely obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti).

5. Prvoinštančný súd si položil otázku, či zmluvu o úvere zo 4. marca 2005 možno na považovať za
spotrebiteľskú na účely aplikácie § 5b a § 2 písm. a) zákona č. 250/2007 Z. z., ktorý v podstate odkazuje
na § 52 Občianskeho zákonníka. Z hľadiska vtedajšieho znenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka
mohlobyťsporné,čisatakátozmluvaoúvere,ktorápodľavtedajšieho§261ods.3písm.d)Obchodného

zákonníka bola tzv. absolútnych obchodným vzťahom, kvalifikuje ako spotrebiteľská zmluva. Podľa
ustanovenia § 879j Občianskeho zákonníka sa však aj zmluvy uzavreté pred 1. januárom 2008 spravujú
predpismiúčinnýmiod1.januára2008.Keďžežalobcakonalnapriuzatváranítejtozmluvyvrámcisvojej
obchodnej a podnikateľskej činnosti a žalovaný nekonal na tento účel, spĺňajú definíciu dodávateľa a
spotrebiteľa podľa § 52 ods. 3 a 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1. januára 2008. Zmluva

o úvere zo 4. marca 2005 sa tak stala spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka od 1. januára 2008, ktoré ustanovenia sa od tohto dátumu nepochybne aplikujú aj v (inak)
obchodnoprávnych vzťahoch, keďže Obchodný zákonníka spotrebiteľské zmluvy osobitne neupravuje
(§ 1 ods. 2 Obchodného zákonníka). Keďže žalobca uplatňuje svoje nároky z tejto zmluvy v súčasnosti,
musel súd na citované ustanovenie a spotrebiteľský charakter zmluvy prihliadať.

6. Súd prvej inštancie potom uzavrel, že na základe uvedeného je vo veci použiteľný § 5b zákona č.
250/2007 Z. z. a súd tak musí prihliadať aj na premlčanie nároku žalobcu na náhradu škody, keďže
tento v podstate kopíruje nároky zo zmluvy zo 4. marca 2005, ktorú treba najneskôr od 1. januára 2008posudzovať ako zmluvu spotrebiteľskú podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Súd teda musí podľa
cit. § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. prihliadať na premlčanie nároku žalobcu aj bez - inak potrebnej (§ 100
ods. 1 Občianskeho zákonníka) - námietky dlžníka. Keďže podľa predošlého výkladu je nárok žalobcu

premlčaný, súd po prihliadnutí na túto okolnosť žalobu zamietol.

7. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, keď plne
úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu všetkých trov konania.

8. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca prostredníctvom svojho právneho
zastúpenia odvolanie z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) Civilného sporového poriadku a
navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vrátiť vec súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Uplatnil si náhradu trov konania, vrátane trov odvolacích. Argumentoval výlučne len tým, že súd
prvej inštancie nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa premlčacej doby,
keďže bolo potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka. V tejto súvislosti poukázal na

skutočnosť, že postavenie žalovaného ako spotrebiteľa razantne odmieta, zdôrazňuje skutočnosť, že
dňa 4.3.2005 uzavrel so žalovaným zmluvu o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka.
Zákonom požadované náležitosti v predmetnom prípade sú dostatočné označenie subjektov a predmetu
zmluvy, t.j. poskytnutie úveru. Iné náležitosti sa považujú za fakultatívne a preto v dôsledku absencie
nie je možné zmluvu označiť bezúročnú a bez poplatkov. Súdna prax rozhodne určila použitie

Obchodného zákonníka nezávisle na dohode strán v prípade sporov zo zabezpečenia záväzkov zo
zmluvy o úvere, ako aj v prípade vydania bezdôvodného obohatenia na základe neplatnej zmluvy
o úvere. Je teda nepochybné, že zmluva o úvere sa bez ohľadu na dohodu zmluvných strán riadi
Obchodným zákonníkom (§ 261 ods. 3 písm. d). Vzťah Obchodného a Občianskeho zákonníka je
založený na subsidiárnom základe, čo znamená, že Občiansky zákonník je vo vzťahu k Obchodnému

zákonníku všeobecným a podporným právnym predpisom. Vylúčiť aplikáciu Obchodného zákonníka ako
všeobecnej občianskoprávnej úpravy možno v obchodnom právnom vzťahu pokiaľ Obchodný zákonník
danú problematiku komplexne upravuje osobitným spôsobom a sám vylučuje aplikáciu Občianskeho
zákonníka alebo jeho konkrétneho ustanovenia a napokon dohoda zmluvných strán vylúčiť aplikáciu
dispozitívneho ustanovenia Občianskeho zákonníka. Zmluvu o úvere nemožno považovať za zmluvu o

spotrebiteľskom úvere v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch a preto nie je namieste vzťahovať
na ňu výlučne ustanovenia Občianskeho zákonníka. V zmluve o úvere a všeobecných podmienkach
poskytnutia úveru povinný zároveň vyhlásil, že sa oboznámil a súhlasí s obsahom zmluvy a že nemá
k nej žiadne výhrady a zaväzuje sa ju dodržiavať. Keďže Obchodný zákonník aplikáciu právnej úpravy
inštitútu spotrebiteľských zmlúv nevylučuje, ani komplexne neupravuje osobitným spôsobom a ide o

kogentné ustanovenie Občianskeho zákonníka, je nevyhnutné ju skutkovo a v relevantných právnych
vzťahoch aplikovať, pričom nie je relevantné, či ide o relatívny obchodný záväzkový vzťah, absolútny
obchodný záväzkový vzťah, alebo fakultatívny obchodný záväzkový vzťah. Na peňažnom trhu boli v
čase poskytovania úveru stovky iných subjektov, ktoré vystupovali ako veritelia pri poskytnutí úveru.
Klient uzatvoril zmluvu o úvere so spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s.r.o., slobodne, vážne, zrozumiteľne,

nie v tiesni, ani za nápadne nevýhodných podmienok, čo potvrdil svojím podpisom. Odvolateľ následne
po citácii § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyjadril názor, že uplatnený nárok nie je premlčaný a to z
dôvodu, že Okresný súd Dunajská Streda rozsudkom vydaným pod sp. zn. 3T/6/2009 zo dňa 25.2.2009
odkázal ho s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie. Z citovaného ustanovenia
Občianskeho zákonníka jasne vyplýva, že uplatnený nárok nie je premlčaný. Následne po citácii §

106 ods. 2 Občianskeho zákonníka žalobca uviedol, že okrem toho z ustanovení o premlčaní nároku
na náhradu škody jasne vyplýva, že právo na náhradu škody sa premlčuje za desať rokov odo dňa,
keď došlo k udalosti, v ktorej škoda vznikla. Z právoplatného a vykonateľného trestného rozkazu jasne
vyplýva, že k udalosti došlo dňa 25.9.2009 a teda nárok bol uplatnený v premlčacej dobe. Napokon
odvolateľ uzavrel, že zaplatenia sumy 908,16 Eur s príslušenstvom sa domáha titulom náhrady škody a

to z nasledovných dôvodov: Okresný súd Dunajská Streda ho rozsudkom v uvedenom trestnom konaní,
v ktorom uznal žalovaného vinným zo spáchania prečinu úverového podvodu odkázal ako poškodeného
so svojím nárokom na náhradu spôsobenej škody na občianske súdne konanie.

9. Žalovaný odvolací návrh nepodal. K doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.

10. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku účinného od 1.7.2016 (tiež CSP), ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občianskysúdny poriadok (tiež OSP), pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak
nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

11. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§
359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods.
1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľ
použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f), h) CSP), preskúmal napadnuté

rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), ktoré
jediné vymedzili predmet prieskumu odvolacieho súdu, s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce
sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako
ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného
vyhláseniarozsudkubolooznámenénaúradnejtabulianawebovejstránkeodvolaciehosúduminimálne

5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať
úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vrátane výroku o náhrade trov konania vecne
správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (387 ods. 1 CSP).

12. Pokiaľ ide o zodpovedanie otázky, či na premlčanie bolo potrebné aplikovať ustanovenia

Občianskeho alebo Obchodného zákonníka, keď právne posúdenie nároku ako takého napádané
nebolo, tu súd prvej inštancie predovšetkým správne kvalifikoval právny vzťah založený úverovou
zmluvou uzatvorenou medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným dňa 4.3.2005, v súvislosti s
ktorým žalobcovi vznikla škoda, ktorej náhrady sa žalobou domáha, ako spotrebiteľský.

13. Slovenský právny poriadok totiž upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa už v zák. č. 634/1992
Zb. o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období od 31.12.1992 do 30.6.2007. Jeho ustanovenie
§ 23a účinné v čase uzavretia predmetnej zmluvy, zakotvilo, že spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy
uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých
charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah

zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

14. Neskoršie ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce spotrebiteľské zmluvy sú transpozíciou
smernice Rady č.93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
Predmetná zmluva bola pritom uzatvorená za účinnosti novely Občianskeho zákonníka č. 150/2004 Z.

z., na základe ktorej s účinnosťou od 1.4.2004 boli do Občianskeho zákonníka vložené ustanovenia o
spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka).

15. Podľa znenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v období od 1.4.2004 do 31.12.2007, zmluva
o úvere, ktorá je upravená v Obchodnom zákonníku, pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa §

52 Občianskeho zákonníka výslovne nespadala. Z gramatického výkladu ustanovenia § 52 ods. 1
Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007 by bolo možné dospieť k záveru, že úprava
spotrebiteľských zmlúv a teda vo svojej podstate aj ochrana spotrebiteľa má svoje miesto len u
zmlúv, ktoré sú upravené v 8. časti Občianskeho zákonníka, takýto výklad je však zjednodušený a
nesprávny. Pri výklade tejto občianskoprávnej úpravy je potrebné rešpektovať skutočnosť, že táto

úprava je implementáciou smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách (Úradný vestník Európskych spoločenstiev L 095, 21/4/1993, str. 29-34).
Túto smernicu je nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku,
upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv. Podľa čl. 1 ods. 1 smernice účelom tejto smernice je
aproximovať zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia členských štátov, ktoré sa týkajú

nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom.
Predmetná smernica definuje spotrebiteľskú zmluvu ako zmluvu uzatvorenú medzi predajcom alebo
dodávateľom a spotrebiteľom, a takto je potrebné vykladať aj predmetné ustanovenie § 52 Občianskeho
zákonníka účinné do 31.12.2007. Smernica č. 93/13/EHS neurčila zmluvné typy, ktoré môžu mať
povahu spotrebiteľskej zmluvy. Každá zmluva upravená zákonom, aj nepomenovaná zmluva, môže byť

spotrebiteľskou zmluvou, ak vykazuje znaky určené smernicou.

16. Právna úprava ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007 nemá
taxatívny charakter (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 157/2012 zo dňa 5.2.2013), pretosúd prvej inštancie pri posudzovaní charakteru uzatvorenej zmluvy správne zohľadnil všetky kritériá
uzatvorenej zmluvy o úvere, na základe ktorej právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému úver v
rámci vykonávania svojej obchodnej činnosti a žalovaní túto službu prijal ako fyzická osoba spotrebiteľ,

pričom bol jednoznačne v pozícii slabšej zmluvnej strany.

17. Po zhrnutí týchto všetkých skutočností možno dospieť len k tomu záveru, že predmetná zmluva
je vzhľadom na svoju povahu a postavenie zmluvných strán pri uzatváraní a plnení zmluvy zmluvou
spotrebiteľskou, na ktorú je nevyhnutné použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce

spotrebiteľské zmluvy v znení účinnom od 1.4.2004.

18. U spotrebiteľských zmlúv potom skutočne treba dodržiavať všeobecnú úpravu spotrebiteľských
zmlúv (§ 52 až 54 Občianskeho zákonníka), ako aj osobitnú úpravu uvedenú v príslušných
ustanoveniach zmluvných typov.

19. Z uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah založený zmluvou zo dňa 4.3.2005 je nevyhnutné
posudzovať podľa zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období od 31.12.1992
do 30.6.2007, na čom nič nemení ani odvolateľom namietaná skutočnosť, že poskytnutý úver nespadá
podspotrebiteľskézmluvy,tupotomibezohľadunato,žezmluvaoúverejetzv.absolútnyobchod(§261
ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka). S poukazom už na uvedené vyššie, vychádzajúc zo zásady

prednosti aplikácie špeciálnej právnej úpravy, ktorou v danom prípade je zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane
spotrebiteľa, ako i § 52 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka, má prednosť pred všeobecnou, ktorou
je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah posudzovať podľa súdom prvej inštancie
citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka.

20. Úprava premlčania je obsiahnutá v dvoch právnych predpisoch, a to v § 387 a nasl. Obchodného
zákonníka a ust. § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka. Nakoľko je potom uplatnený nárok nárokom na
náhradu škody, ktorý vznikol z právneho vzťahu posudzovaného podľa súdom prvej inštancie citovaných
ustanovení Občianskeho zákonníka, keď odvolateľ v podanom odvolaní vychádzal len z toho, že na
daný prípad sa vzťahuje právna úprava podľa Obchodného zákonníka, bez toho, aby sa zaoberal i inými

rozhodujúcimi skutočnosťami, napr. právna kvalifikácia uplatneného nároku súdom a pod., bolo dôvodné
podľa tohto zákona (Občianskeho zákonníka) posudzovať i otázku premlčania práva žalobcu, ako k
tomu správne pristúpil súd prvej inštancie aplikáciou § 106 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka.

21. Odvolateľ pritom namietal, že ani pri aplikácii Občianskeho zákonníka nárok v zmysle § 110

Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak bolo právo priznané právoplatným rozhodnutím súdu alebo
iného orgánu, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď sa malo podľa rozhodnutia plniť, premlčaný
nie je, pretože bol rozsudkom v trestnom konaní právoplatným dňa 25.2.2009 odkázaný s nárokom na
náhradu škody na občianske súdne konanie. Rovnako i z ustanovení o premlčaní nároku na náhradu
škody (odvolateľom citovaný § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka) jasne vyplýva, že právo sa premlčuje

za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla, tu potom odo dňa 25.2.2009, čo
vyplýva z právoplatného trestného rozkazu.

22. K uvedenej argumentácii je možné uviesť len toľko, že odvolateľ nesprávne stotožňuje priznanie
práva právoplatným rozhodnutím súdu s odkázaním nároku na náhradu škody v trestnom konaní na

občianske súdne konanie. Pre aplikáciu § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka a tým plynutia 10 ročnej
premlčacej doby na plnenie podľa právoplatného rozsudku, musí ísť o právoplatné rozhodnutie, ktoré je
exekučným titulom, teda rozhodnutie, ktorým bol nárok žalobcu na náhradu škody v požadovanej výške
908,16 Eur s príslušenstvom už právoplatne priznaný, ktorým rozhodnutie vydané v trestnom konaní o
odkázaní žalobcu s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie nie je. O nároku žalobcu

sa rozhoduje až v predmetnom konaní.

23. Pokiaľ odvolateľ tiež poukazuje na to, že 10 ročná premlčacia doba podľa § 106 ods. 2 Občianskeho
zákonníka do podania žaloby na súd ešte neuplynula, odvolací súd zdôrazňuje, že ak odo dňa, keď sa
žalobca ako poškodený dozvedel o škode a o tom kto za ňu zodpovedá, tu potom ako to správne uzavrel

prvoinštančný súd najneskôr právoplatnosťou odsudzujúceho trestného rozsudku, teda 25.2.2009, do
uplatnenia práva na náhradu škody podanou žalobou uplynie čas uvedený v § 106 ods. 1 Občianskeho
zákonníka (2 roky), čo v danej veci pripadá na 25.2.2011, pričom žaloba bola podaná na súd 22.6.2016,
právo sa premlčalo, aj keď ide o škodu spôsobenú úmyselne. Tu už potom neprichádza do úvahyobjektívna 10 ročná premlčacia doba podľa § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka, na ktorú sa žalobca
odvoláva (pozri rozsudok NS SSR zo dňa 29.1.1975, sp. zn. 2 Cz 129/74).

24. S poukazom na uvádzané a skutočnosť, že odvolateľ inú odvolaciu argumentáciu, než tú, s ktorou
sa odvolací súd už vysporiadal nenastolil, čím sa obmedzila jeho preskúmacia právomoc, napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie, vrátane vecne správneho výroku o náhrade trov konania, osobitnými
odvolacími dôvodmi nenapadnutého, podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

25. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnému žalovanému vznikol nárok na náhradu trov
odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1 § 256 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP), o ktorom
v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd,
keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v
zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

26. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade bol žalovaný v odvolacom konaní pasívny, nevykonal
žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnil, ani nevyčíslil a podľa obsahu spisu mu ani
žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

27.Civilnýsporovýporiadokvýslovneneriešisituáciuakstrana,ktoránazákladeprocesnýchustanovení
má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu spisu
jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli.

28. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia CSP alebo iného zákona

(analogialegisalebojuris).OdvolacísúdpretospoužitímZákladnýchprincípovčl.4ods.2CSPaplikoval
na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov
žalovaného rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal
pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v
konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcich procesnú ekonómiu

rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodnutie
postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu
trovkonaniaanáslednesúdomprvejinštancieovýškenáhradytrovkonania,zasituácie,keďoprávnenej
(žalovanej) žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou
hospodárnosti civilného súdneho sporu.

29. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).