Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Friday, February 23, 2018

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 3T/41/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1117010667
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michal Kačáni
ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2018:1117010667.1

Uznesenie

OkresnýsúdBratislavaIvkonanípredsamosudcomMgr.MichalomKačánim,vtrestnejveciobvineného
O.. L. O., trestne stíhaného pre prečin ohovárania podľa § 373 odsek 1, odsek 2 písmeno c/ Trestného
zákona, dňa 23.02.2018, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 241 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku z dôvodu uvedeného v § 215 odsek 1 písmeno
b/ Trestného poriadku, súd

z a s t a v u j e

trestné stíhanie proti obvinenému O.. L. O., D.. XX.XX.XXXX S. H., H. N. Č. XXXX/XX, XXX XX H.,
poslancovi Národnej rady Slovenskej republiky, pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin ohovárania
podľa § 373 odsek 1, odsek 2 písmeno c/ Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom

základe, že
dňa 13.08.2015 v presne nezistenom čase, na doposiaľ nezistenom mieste, používajúc status pod
menom L. O., na sociálnej sieti Facebook, prostredníctvom verejne dostupného profilu () zverejnil text: „Pán vystupujúci ako predseda vlády si
spoločne s manželkou v roku 2008 založili schránkovú firmu na Belize. V deň vzniku si táto firma založila

dva bankové účty v Belize Bank Internacionál (BBIL). Stav účtov k 21. júlu 2015 je 674.546.004,42
$. Viac k tomu dnes o 10 h na tlačovke v NR SR.“, pričom v kontexte s vyhláseniami obvineného
prezentovanými dňa 14.08.2015 na tlačovej konferencii konanej v priestoroch Národnej rady Slovenskej
republiky,ktorejpriamyprenoszabezpečovaliviacerémédia,vyplýva,žeinformácienauvedenomprofile
sa týkajú predsedu vlády Slovenskej republiky W.. M.. F. T., Y.., (ďalej len „predseda vlády“) a jeho
manželky, A.. M.. Z. T., Y.., (ďalej len „manželka“), čím mal oznámiť o predsedovi vlády a jeho manželke

nepravdivé informácie, spočívajúce v existencii obchodnej spoločnosti a bankových účtov vedených v
Belize s dispozičným právom predsedu vlády a jeho manželky s tam uvedeným stavom účtov, ktorého
zdrojom majú byť predovšetkým nelegálne príjmy, a tieto nepravdivé informácie boli následne šírené
prostredníctvom sociálnych sietí, televíznym vysielaním, elektronickými i tlačenými médiami, pričom boli
spôsobilé poškodiť predsedu vlády v oblasti vnútorných a medzinárodných politických vzťahov a jeho
manželku v zamestnaní na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave,

pretože tento skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci.

o d ô v o d n e n i e :

Dňa 14.09.2017 bola Okresnému súdu Bratislava I doručená obžaloba prokurátora Krajskej prokuratúry
Bratislava, č. k. 1 Kv 116/15/1100-78 na obvineného O.. L. O. pre prečin ohovárania podľa § 373 odsek
1, odsek 2 písmeno c/ Trestného zákona na skutkovom základe uvedenom vo výrokovej časti tohto
uznesenia.

Samosudca po prezretí obžaloby z hľadísk predpokladaných v § 238 odsek 1 Trestného poriadku a
následnom preskúmaní obžaloby a príslušného na vec sa vzťahujúceho spisového materiálu v súlade snávetím § 241 odsek 1 Trestného poriadku, dospel k záveru, že skutok, ktorý je obvinenému kladený za
vinu, nie je trestným činom, pričom súčasne nie je ani daný dôvod na postúpenie veci, čo odôvodňuje
rozhodnutie podľa § 241 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku z dôvodu podľa § 215 odsek 1 písmeno

b/ Trestného poriadku.

Podľa § 241 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku obžalobu podanú na súde pre prečin a zločin s
hornou hranicou trestnej sadzby neprevyšujúcou osem rokov preskúma samosudca a podľa jej obsahu
a obsahu spisu trestné stíhanie zastaví, ak sú tu okolnosti uvedené v § 215 ods. 1.

Podľa § 215 odsek 1 písmeno b/ Trestného poriadku prokurátor zastaví trestné stíhanie, ak nie je tento
skutok trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci.

V posudzovanej trestnej veci samosudca, so zreteľom na obsah spisu a zadovážené dôkazy, zistil, že
sa skutok síce stal a že ho spáchal obvinený, avšak podľa názoru súdu skutok, ktorý je obvinenému

kladený za vinu, nie je možné právne posudzovať ako trestný čin - prečin ohovárania podľa § 373 odsek
1, odsek 2 písmeno c/ Trestného zákona, ako ani iný trestný čin uvedený v osobitnej časti Trestného
zákona a nie je ani dôvod na postúpenie veci.

Podľa § 8 Trestného zákona trestný čin je protiprávny čin, ktorého znaky sú uvedené v tomto zákone,

ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 373 odsek 1 Trestného zákona kto o inom oznámi nepravdivý údaj, ktorý je spôsobilý značnou
mierou ohroziť jeho vážnosť u spoluobčanov, poškodiť ho v zamestnaní, v podnikaní, narušiť jeho
rodinné vzťahy alebo spôsobiť mu inú vážnu ujmu, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky.

Ako vyplýva zo skutkovej podstaty uvedeného trestného činu, znakmi charakterizujúcimi jeho objektívnu
stránku sú uvedenie nepravdivého údaja a jeho spôsobilosť v značnej miere privodiť niektorý v tejto
skutkovej podstate predpokladaný následok (samotné spôsobenie následku sa nevyžaduje).

Nepravdivým údajom je taký údaj, ktorý je v rozpore so skutočným stavom veci (so skutočnosťou).

Spôsobilosť v značnej miere ohroziť dotknutú osobu (poškodeného) zase predpokladá, že nemôže ísť
o ohrozenie akejkoľvek intenzity (teda miernej alebo obvyklej intenzity), ale musí sa skutočne jednať o
ohrozenie zásadnejšieho charakteru, a to aj z toho pohľadu, že ide o ohrozovací trestný čin (Uznesenie

Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 5 Tdo 83/2003 zo dňa 05.02.2003 a sp. zn. 11 Tdo 15/2008 zo dňa
08.07.2008).

Vposudzovanejtrestnejvecivšetkyznakyobjektívnejstránkyprečinuohováraniapodľa§373Trestného
zákona naplnené neboli, čoho dôsledkom je jediný možný záver, a to, že skutok nie je trestným činom.

Súd pritom už na tomto mieste zdôrazňuje, že z dôvodov uvedených nižšie nie je daný priestor na to,
aby súd k otázke právnej kvalifikácie skutku (z toho hľadiska, či skutok je alebo nie je trestným činom)
vykonal dokazovanie na hlavnom pojednávaní, a to aj so zreteľom na závery vyplývajúce z rozhodovacej
činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa súd venuje na inom mieste odôvodnenia tohto

uznesenia.

V danej trestnej veci suma zabezpečených dôkazov neumožňuje vysloviť záver o nepravdivosti
obvineným uvádzaných skutočností, nakoľko ním prezentované informácie sú v podstate neoveriteľné.
Tým súd v nijakom smere netvrdí, že tieto informácie sú pravdivé, avšak vzhľadom na objektívnu stránku

stíhanéhotrestnéhočinuohováraniapodľav§373odsek1Trestnéhozákonajezhľadiskavyvodzovania
trestnoprávnej zodpovednosti nevyhnutné, aby nepravdivosť údaja bola preukázaná jednoznačne, bez
akýchkoľvek rozumných pochybností. Uvedené so sebou nevyhnutne nesie predpoklad, že pravdivosť
alebo nepravdivosť takéhoto údaja je objektívne zistiteľná a overiteľná (nielen z hľadiska delenia
výrokov na skutkové tvrdenia a hodnotiace súdy), čo v predmetnej trestnej veci splnené nie je.

Vzhľadom na povahu uverejnenej informácie, ktorú predostrel obvinený a povahu veci ako takej (z
hľadiska možnosti vykonania do úvahy prichádzajúcich dôkazov) je možné s pravdepodobnosťou
približujúcou, resp. rovnajúcou sa istote konštatovať, že dôkazná situácia vyplývajúca z prípravného
konania zostane nezmenená aj po vykonaní hlavného pojednávania, v dôsledku čoho by bolo hlavnépojednávanie nedôvodným, „umelým“ a čisto formálnym vykonávaním dokazovania a v konečnom
dôsledku bezdôvodným predlžovaním trestného stíhania obvineného.

Uvedené platí predovšetkým s ohľadom na charakter listiny označenej ako „Poskytnutie informácii -
odpoveď“ spísanou dňa 28.08.2015 a podpísanou zodpovednou osobou Prezídia Policajného zboru,
národnej kriminálnej agentúry, finančnej spravodajskej jednotky, ktorá sa týka údajnej informácie od
partnerskej finančnej spravodajskej jednotky Belize (ďalej len „FIU Belize“). Obsahom tejto listiny je
informácia týkajúca sa W.. M.. F. T., Y.. a A.. M.. Z. T., Y.., podľa ktorej „FIU Belize informovala FSJ, že v

súvislosti s preverovaním vyššie uvedených osôb požiadala o poskytnutie informácií finančné inštitúcie,
ktoré pôsobia v rámci jurisdikcie Belize, aby preverili svoje interné databázy klientov. Bolo zistené, že
preverované osoby nemajú ani v minulosti nemali žiadne osobné alebo podnikateľskú účty alebo iné
finančné produkty vedené vo finančných inštitúciách na Belize a tieto osoby ani nie sú signatármi na
žiadnych účtoch, ktorých majiteľmi sú právnické osoby na Belize. Ďalej nás FIU Belize informovala, že
predmetné osoby nemajú účasť v žiadnych spoločnostiach s registrovaným sídlom na Belize a tieto

osoby nie sú ani majitelia ani štatutári v takýchto spoločnostiach.“

O tejto listine sa pritom sám prokurátor v podanej obžalobe správne vyjadril, že na takto poskytnutú
informáciu nie je možné prihliadať. Uvedené vyplýva z povahy informácie použiteľnej iba pre
spravodajskéúčely,ktorásaneopieraožiadenprávnerelevantnýdokument,resp.tentoniejezaloženýv

spise. V danom prípade je obsah listiny vyhotovený Prezídiom Policajného zboru, národnou kriminálnou
agentúrou, finančnou spravodajskou jednotkou a preto nemožno vôbec uvažovať v rovine existencie
akéhokoľvek oficiálneho a pre potreby tohto trestného konania použiteľného vyjadrenia príslušných
orgánov štátu Belize.

V tomto smere súd dopĺňa, že aj v prípade, ak by súčasťou spisu bolo vyjadrenie samotnej FIU Belize,
nebolo by možné na takéto vyjadrenie prihliadať okrem už zmieneného dôvodu (spravodajské účely) aj
vzhľadom na absenciu jeho dôkaznej hodnoty. Relevantný právny význam by mohla mať iba informácia
poskytnutá priamo od Belize Bank International (BBIL) alebo inej finančnej inštitúcie (peňažného ústavu)
štátu Belize a tej inštitúcie, ktorá by mohla mať prístup k relevantným údajom o spoločnosti (označovanej

ako tzv. schránková firma, off-shore korporácia a pod.), prípadne od príslušného justičného orgánu
Belize, ktorého súčasťou (prílohou) by bola takto požadovaná informácia od uvedenej inštitúcie v
písomnej forme.

V konečnom dôsledku by však ani prípadne takto poskytnutá informácia nebola spôsobila potvrdiť

alebo vyvrátiť obžalovaným uverejnené údaje o poškodených osobách. Nemožnosť overenia pravdivosti
obžalovaným uvádzaného vyjadrenia, ktoré je popísané v skutkovej vete obžaloby, je totiž daná
praktickou nemožnosťou zistenia totožnosti osôb, ktoré stoja (by eventuálne mohli stáť) za založením
obchodnej spoločnosti v štáte Belize, ktorá má atribúty tzv. schránkovej firmy, a tým aj osôb, ktoré v jej
mene založili (by eventuálne mohli založiť) účet takejto spoločnosti v Belize Bank International (BBIL).

Zjednodušene povedané, podstata tzv. schránkovej firmy, najmä v štátoch označovaných ako „daňové
raje“, spočíva okrem iného totiž v tom, že sa síce musí uvádzať napr. spoločník (akcionár) takejto
spoločnosti, prípadne agent spoločnosti, tento však nemusí byť jej skutočným spoločníkom, ale iba
fiktívnym, za ktorým stojí skutočný spoločník (beneficial owner - tzv. užívateľ konečných výhod), ktorému
fiktívny spoločník, prípadne iná osoba odovzdáva finančné prostriedky, výnosy a pod. Právne predpisy

v takýchto štátoch spravidla nevyžadujú, aby skutočný spoločník figuroval v takejto spoločnosti a
umožňujú, resp. dovoľujú skutočnému spoločníkovi (väčšinou fyzickej osobe) „utajovať“ a nezverejňovať
vlastné majetkové pomery. Anonymita konečného užívateľa výhod je popri minimálnej daňovej záťaži
jednouzkľúčovýchcharakteristíktakýchtospoločností,ktorájepreoff-shorefinančnécentrámimoriadne
dôležitá a chránená.

Tu je na mieste poznamenať, že uvedené pravdepodobne neznamená, že by príslušné orgány daného
štátu nemali žiadnu možnosť zistiť osobu vlastníka alebo skutočného spoločníka tzv. schránkovej
firmy. Ťažko si možno predstaviť, že v prípade vedenia trestného stíhania na území takéhoto štátu
by príslušné orgány nevedeli zistiť vlastnícku štruktúru spoločnosti s charakteristikami tzv. schránkovej

firmy, pokiaľ by to pre účely trestného konania považovali za nevyhnutné. Otázne je, do akej miery
možno v danej trestnej veci predpokladať, že by na základe medzinárodnej právnej pomoci boli uvedené
orgány oprávnené takúto skutočnosť zistiť a poskytnúť o nej informáciu pre potreby dokazovania v
trestnej veci vedenej v inom štáte. V danom prípade by vzhľadom na neexistenciu žiadnej bilaterálnej(dvojstrannej) medzinárodnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Belize, prichádzal do úvahy iba
postup v rámci mnohostranných medzinárodných zmlúv, aj to iba podľa § 5 odsek 1 písmeno j/
Viedenského dohovoru o konzulárnych stykoch zo dňa 24.04.1963 (vyhláška ministra zahraničných

vecí č. 32/1969 Zb.), ku ktorému pristúpilo aj Belize (Dohovor o vzájomnej administratívnej pomoci v
daňových záležitostiach zo dňa 25.01.1988 v znení Protokolu, ktorým sa mení Dohovor o vzájomnej
administratívnej pomoci v daňových záležitostiach - Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí a
európskych záležitostí Slovenskej republiky č. 461/2013 - je nepoužiteľný, nakoľko podľa tohto dohovoru
je možné poskytnúť informácie v súvislosti s trestným stíhaním, ktoré sa týka daní /viď. čl. 22 bod. 2/),

prípadne na základe vzájomnosti.

Avšak vychádzajúc z doterajších skúseností pokiaľ ide o právny styk s cudzinou vo vzťahu k štátu
Belize, samotnú povahu zverejnenej informácie, význam a ochrana anonymity konečného užívateľa
výhod pri tzv. schránkovej spoločnosti, ktorá je off-shore finančným centrom poskytovaná, kladúc dôraz
na skutočnosť, že obžalovaný nie je trestne stíhaný pre trestný čin v súvislosti s konaním majúcim základ

v nelegálnych aktivitách v štáte Belize, ani pre žiaden daňový trestný čin alebo trestný či legalizácie
príjmu z trestnej činnosti, resp. ani pre obzvlášť závažný zločin, je možné úvahu o získaní relevantnej
informácie z daného štátu vylúčiť, a to napriek tlaku, ktorý je na off-shore finančné centrá vyvíjaný
zo strany Finančnej akčnej skupiny (FATF - Financial Action Task Force - medzivládna organizácia
vytvorená na podporu stratégie a kooperácie medzi členskými krajinami v boji proti praniu špinavých

peňazí a financovaniu teroristov).

Nepochybne z týchto záverov vychádzali aj orgány činné v trestnom konaní, keď v prípravnom konaní
nepristúpili k žiadnej forme medzinárodnej právnej pomoci vo vzťahu k orgánom štátu Belize.

Ak by v čisto hypotetickej rovine dôvodnosť naznačeného postupu prichádzala do úvahy, bola by
rezignácia orgánov činných v trestnom konaní na takýto postup prenášaním ich povinnosti vyplývajúcej
z § 2 odsek 10 Trestného poriadku (postup smerujúci k zisteniu skutkového stavu, o ktorom nie sú
dôvodnépochybnosti)nasúd,ktorýsohľadomnapovahuveciniejemožnéakceptovať.Vtejtosúvislosti
je potrebné zdôrazniť, že v štádiu po podaní obžaloby súd nie je predĺženou rukou orgánov činných

v trestnom konaní, ale nezávislým a nestranným arbitrom medzi jednotlivými procesnými stranami,
rešpektujúc okrem iného aj také zásady uplatňované v trestnom konaní, ako sú zásada kontradiktórnosti
a zásada „rovnosti zbraní“. Z hľadiska objektivity je namieste poznamenať, že naznačený prípadný
nesprávny postup nie je možné pripísať na vrub dozorujúcemu prokurátorovi Krajskej prokuratúry
Bratislava, keďže tento postupoval v intenciách zrušujúceho uznesenia námestníka generálneho

prokurátora Slovenskej republiky pre trestný úsek zo dňa 28.03.2017, č. k. IV Pz 440/16/1000-10. Z jeho
odôvodneniajezrejmé,žesastotožnilsozáveromvyšetrovateľa,ktorýpovažovalzabezpečenédôkazné
prostriedky za dostatočné v danom štádiu trestného konania, pričom z obsahu spisu (so zreteľom na
časové súvislosti) vyplýva, že v čase vydania uvedeného uznesenia už bola súčasťou spisu aj vyššie
zmienená listina obsahujúcu informáciu od FIU Belize. Žiaden pokyn, resp. úvaha v smere potreby

realizácie žiadosti o medzinárodnú právnu pomoc do Belize nebola súčasťou odôvodnenia daného
zrušujúceho uznesenia. Z právnych úvah a právneho názoru námestníka generálneho prokurátora
Slovenskej republiky pre trestný úsek, vysloveného v predmetnom uznesení, možno naopak vyvodiť
(hoci to v ňom nie je výslovne uvedené), že pre účely zistenia skutkového stavu a záverov o naplnení
zákonných znakov daného trestného činu z hľadiska dôvodnosti postavenia obvineného pred súd, bude

po vznesení obvinenia postačujúce iba zopakovať výsluchy poškodených osôb.

Na základe uvedeného a v zhode so samotným odôvodnením obžaloby je možné konštatovať, že záver
prokurátora o nepravdivosti obžalovaným prezentovaného údaja o bankových účtoch v Belize sa opiera
o výpovede svedkov - poškodených osôb a podporne aj o závery trestného konania vedeného pod ČVS:

PPZ-631/NKA-PK-BA-2015.

V tejto súvislosti však súd uvádza, že po posúdení týchto dôkazov možno dôkaznú relevanciu pripustiť
iba vo vzťahu k výpovediam svedkov - poškodených. Závery trestného konania, na ktoré sa prokurátor
odvoláva v podanej obžalobe totiž vychádzajú z uznesenia vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru,

národnej kriminálnej agentúry, národnej protikorupčnej jednotky zo dňa 15.10.2015, ČVS: PPZ-631/
NKA-PK-BA-2015, ktorým bola vec možného podozrenia zo zločinu machinácii pri verejnom obstarávaní
a verejnej dražbe podľa § 266 odsek 1, odsek 2 písmeno c/, písmeno d/, odsek 3 písmeno a/ Trestného
zákona, obzvlášť závažného zločinu legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 odsek 1 písmenoa/, odsek 3 písmeno a/, odsek 4 písmeno a/ Trestného zákona a zo spáchania zločinu podplácania podľa
§ 333 odsek 1, odsek 2 písmeno b/ Trestného zákona, vyplývajúcich zo všeobecných informácií, ktoré L.
O. dňa 13.08.2015 zverejnil na facebookovom profile (): „Pán

vystupujúci ako predseda vlády si spoločne s manželkou v roku 2008 založili schránkovú firmu na Belize.
V deň vzniku si táto firma založila dva bankové účty v Belize bank International (BBIL). Stav účtov k 21.
júlu 2015 je 674.546.004,42 $. Viac k tomu dnes o 10h na tlačovke v NR SR.“ Odmietnutá, nakoľko nie
je dôvod na začatie trestného stíhania alebo na postup podľa § 197 ods. 2 Trestného poriadku.

Hoci uznesenie má 10 strán, podstatná časť odôvodnenia uznesenia sa týka teoretických východísk pri
tom ktorom trestnom čine a až na záver 9 strany a na 10 strane vyšetrovateľ konštatuje, že z udania
anonymného oznamovateľa a z výpovede L. O. nevyplývajú žiadne konkrétne skutočnosti o reálnej
existencii machinácií pri verejnom obstarávaní, korupčného konania, resp. legalizácie príjmu z trestnej
činnosti, na ktorých by mal participovať predseda vlády Slovenskej republiky s manželkou. Z listinných
dokladov nebadať priamu a ani nepriamu súvislosť a spojitosť s nejakou konkrétnou právnickou alebo

fyzickou osobou sídliacou v Belize, ako ani so žiadnym finančným plnením smerujúcim do niektorého
z peňažných ústavou sídliacich v Belize. Vyšetrovateľ pritom vychádzal aj z už uvedenej informácie
finančnej spravodajskej jednotky, Národnej kriminálnej agentúry Prezídia PZ, týkajúcej sa poškodených
osôb, hoci ide o informáciu absolútne nepoužiteľnú pre účely trestného konania (pre absenciu originálu
predmetnej správy, pričom aj keby išlo o originál správy z Belize, táto nebola poskytnutá konkrétnym

peňažným ústavom sídliacim v Belize). Pritom nepoužiteľnosť zaznamenanej informácie v trestnom
konaní (z dôvodu jej určenia iba na spravodajské účely) je explicitne konštatovaná priamo v tejto listine,
a to dokonca s upozornením, že ak majú byť poskytnuté informácie v niektorom z tam uvedených
konaní použité ako dôkaz, je potrebné ich žiadať cestou medzinárodnej právnej pomoci prostredníctvom
Generálnej prokuratúry SR (paradoxne práve povaha trestných činov uvedených v tomto uznesení by

mohla významne prispieť k zvýšeniu argumentačnej sily pre prípadnú úspešnú realizáciu žiadosti o
medzinárodnú právnu pomoc). Vyšetrovateľ následne už len konštatoval, že tvrdenia oznamovateľa
o možnom protiprávnom konaní nemajú dôkaznú relevanciu a význam a v danom prípade ide len o
všeobecne vyslovené názory.

Z uvedeného uznesenia teda vyplýva, že v danej veci nedošlo k vykonaniu žiadnych relevantných
úkonov smerujúcich k zisteniu alebo prevereniu takých skutočností, ktoré by boli akokoľvek spôsobilé
podporiť záver o nepravdivosti obžalovaným uvedených údajov. Inak povedané, závery vyšetrovateľa
obsiahnutévpredmetnomuznesenínemajúabsolútnežiadenvýznampremeritórnerozhodnutietrestnej
veci obvineného O.. L. O., a to ani na základe jeho hodnotenia jednotlivo alebo v súhrne s ostatnými

dôkazmi (§ 2 odsek 12 Trestného poriadku).

S poukazom na uvedené súd konštatuje, že jedinými vo veci vykonanými a použiteľnými dôkazmi, ktoré
zhľadiskaposudzovaniapravdivostiobvinenýmzverejnenejinformáciesvedčiaprotinemu,súvýpovede
svedkov - poškodených osôb. Vychádzajúc z povahy danej trestnej veci, resp. právnej kvalifikácie skutku

ako prečinu ohovárania podľa § 373 odsek 1, odsek 2 písmeno c/ Trestného zákona, ako aj osobitosti
zverejneného údaja, ktorého pravdivosť je predmetom posudzovania, nie sú skutočnosti vyplývajúce z
výpovedí poškodených osôb samy osebe (bez toho, aby boli podporené inými dôkazmi) dostatočným
podkladom pre záver smerujúci k vysloveniu viny obvineného (z hľadiska istoty vyžadovanej pre
vyvodzovanie trestnoprávnej zodpovednosti pre stíhaný trestný čin). Súd na tomto mieste opätovne

zdôrazňuje, že tento záver nie je možné interpretovať „a contrario“, t. j. tak, že informácia zverejnená
obvinenýmjepravdiváalebožetvrdeniapoškodenýchsúnepravdivé.Vtrestnomkonaníjevšakvotázke
viny nevyhnutné vychádzať z istoty aspoň na úrovni pravidla „bez akýchkoľvek pochybností“.

Keďže v danej trestnej veci ide o takú povahu skutočností vyplývajúcich z tvrdení obvineného, ktorých

pravdivosť alebo nepravdivosť pre vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti nie je možné objektívne
zistiť (a to ani v rámci úvah o prípadnom dokazovaní na hlavnom pojednávaní), nie je naplnený znak
objektívnej stránky charakterizujúci konanie predpokladané danou skutkovou podstatou trestného činu.

Podľa názoru súdu je možné vysloviť pochybnosti aj vo vzťahu k otázke naplnenia ďalšieho znaku

objektívnej stránky prečinu ohovárania podľa § 373 Trestného zákona, ktorý sa viaže k následku.

Trestný čin podľa tohto ustanovenia je trestným činom ohrozovacím, čo znamená, že pre vyvodenie
trestnoprávnej zodpovednosti sa nevyžaduje, aby reálne došlo k narušeniu vážnosti iného uspoluobčanov, jeho poškodeniu v zamestnaní, v podnikaní, v narušení jeho rodinných vzťahov alebo v
spôsobení mu inej vážnej ujmy, postačí, ak je oznámenie nepravdivého údaja spôsobilé taký následok
vyvolať v značnej miere.

Tu sa súd stotožňuje s názorom prokurátora Krajskej prokuratúry Bratislava vysloveným v uznesení
zo dňa 08.12.2016, č. k. 1 Kv 116/15/1100-50, ktorým bolo pôvodne zrušené uznesenie o vznesení
obvinenia O.. L. O., podľa ktorého z prílohy vyšetrovacieho spisu (mediálnych správ, komentárov a
iných príspevkov uverejnených na verejne prístupných zdrojoch, ale i v printových médiách) nevyplýva

taký záver, že by predmetné údaje sprostredkované obvineným boli skutočne spôsobilé v značnej
miere poškodiť premiéra SR a jeho manželku. Ako na to poukázal prokurátor, predmetné vyjadrenie
obvineného brali médiá aj s poukazom na zdroj informácie (anonym), ale aj s poukazom na osobu
obvineného s rezervou, pričom ako príklad uviedol články, príspevky a komentáre s názvami „O.
nedokonalá analógia“, „O. a jeho grotesky“, „Je L. O. politický obchodník?“, uverejnené na www.sme.sk
dňa 14.08.2015, „Štyri dôvody, prečo brať informácie o premiérových účtoch na Belize s rezervou“

uverejnený na www.sme.sk dňa 16.08.2015, „Cvokhaus“ uverejnený na www.pravda.sk dňa 14.08.2015,
„Víkendovka: L.“ uverejnená na www.aktuality.sk dňa 14.08.2015, „Politický cirkus 196 dní pred voľbami
sa začal naplno: O. obvinil T. a T.“ uverejnený na www.cas.sk dňa 15.08.2015, „L. ako psychiatrický
pacient“ publikovaný v denníku Nový čas dňa 15.08.2015, „Také kotrmelce ako od O. občan nezažil,
tvrdí C.“ publikovaný v denníku Pravda dňa 15.08.2015, „Pochod za život poráža korupciu“ uverejnený

na www.dennikn.sk dňa 16.08.2015, „Gaťafalš majstra O. uverejnený na www.korzar.sme.sk dňa
16.08.2015 a ďalšie).

V danom prípade sú to aj média, ako sprostredkovatelia informácií, ktoré v rozhodujúcej miere môžu
významne ovplyvňovať a spoluurčovať spôsobilosť vzniku následku, ako aj mieru závažnosti, akou je

sprostredkovanie určitej informácie spôsobilé ohroziť napríklad vážnosť dotknutej osoby alebo spôsobiť
jej inú vážnu ujmu. V predmetnej trestnej veci zo spôsobu sprostredkovania obvineným zverejneného
údaja, v rámci ktorého médiá zaujali výrazne rezervovaný postoj k jeho hodnovernosti, možno spolu
s tým, ako bola inkriminovaná informácia podaná samotným obvineným, vyvodzovať záver o miere
jeho spôsobilosti poškodiť osoby dotknuté zverejneným údajom, obzvlášť vtedy, ak sa takýto údaj týka

verejne činnej osoby a jeho manželky. Vždy je potrebné posudzovať celkový kontext a spôsob, ako
bola informácia prezentovaná zo strany samotnej obvinenej osoby, prípadne aj iné okolnosti, za akých
k zverejneniu došlo.

Pre uvedený záver je pritom potrebné vychádzať nie zo subjektívneho vnímania samotnej dotknutej

osoby, alebo inej konkrétnej osoby, ale je potrebné stanoviť kritérium, z ktorého možno objektívne
vychádzať, t. j. takého, ktorý možnosť v značnej miere poškodiť dotknuté osoby objektivizuje. Takýmto
kritérium pri difamačných vyjadreniach (rovnakých alebo obdobných, ako je tomu v tomto prípade) bude
priemerne rozumne uvažujúci jednotlivec.

Vychádzajúc z tohto kritéria je potrebné poukázať na to, že obvinený O.. L. O. na tlačovej konferencii
v rámci spontánnej časti jeho vystúpenia primárne kriticky reagoval na prešetrovanie účtovníctva
spoločnosti regionPRESS a spôsobu medializácie tejto záležitosti a do tohto kontextu potom vniesol
informáciu o existencii schránkovej firmy a účtoch na Belize, pričom obidve záležitosti spájal s osobou
predseduvládySlovenskejrepubliky.ŤažiskoinformovaniaoúčtochnaBelizevychádzaažznásledných

otázok novinárov. Obvinený v rámci svojho vystúpenia pritom viackrát uviedol, že ním uvádzané údaje
pochádzajú z anonymného zdroja, že nevie, či zverejnená informácia je hodnoverná, resp. výslovne
uviedol, že možno je to „blud“ a možno je to pravda.

Z povahy takto zverejnenej informácie, kedy sám obvinený výslovne pripúšťa možnosť, že nemusí byť

pravdivá, pričom opakovane zdôraznil, že táto informácia pochádza z anonymného zdroja, v spojení s
už zmieneným rezervovaným postojom médií pri informovaní verejnosti, možno nepochybne dospieť k
záveru, že z hľadiska priemerne rozumne uvažujúceho jednotlivca nemôže byť uvedený údaj spôsobilý v
značnej miere poškodiť dotknuté osoby spôsobom upraveným v skutkovej podstate prečinu ohovárania
podľa § 373 Trestného zákona. V kontexte vyššie uvedeného dokonca aj údaj o sume peňažných

prostriedkovnaúčtochvBelizeprispievaskôrkvnímaniutaktoposkytnutejinformácieakonevierohodnej
(z pohľadu priemerne rozumne uvažujúcej osoby), než k vyvolaniu pohoršenia vo vzťahu k poškodeným
osobám. V súvislosti s týmto konštatovaním možno pre ilustráciu poukázať na článok zo dňa 28.04.2016
uverejnený na www.tv.hnonline.sk pod názvom „G. v parlamente tvrdo napadol O., pozrite si ich slovnúroztržku“, kde sa uvádza: „Čerešničku na torte podľa ministra vnútra predstavuje kauza Belize, kedy O.
obvinil premiéra F. T., že má tajné účty v tejto krajine. Spomínanej kauze podľa G. „neuverili už ani jeho
kolegovia, ani pán U., ani všetci ostatní. Tomu neverí už nikto.“

Záverom k tejto otázke súd konštatuje, že obvineným zverejnená informácia mohla byť spôsobilá
poškodiť dotknuté osoby, nie však v miere potrebnej pre vyvodzovanie trestnej zodpovednosti za trestný
čin - prečin ohovárania podľa § 373 odsek 1, odsek 2 písmeno c/ Trestného zákona.

V rovine civilného práva pri ochrane osobnosti podľa § 11 Občianskeho zákonníka môže byť situácia
iná. Súd sa v nijakom smere nestotožňuje so spôsobom, akým obvinený zverejnil inkriminované údaje,
naopak, takýto spôsob považuje za zjavne nesprávny a v rozpore s elementárnymi zásadami morálky.
To však samo osebe, bez toho, aby boli naplnené znaky trestného činu, nemôže zakladať trestnoprávnu
zodpovednosť.

V súvislosti s vyššie uvedenými úvahami súdu, vychádzajúc z obsahu spisu a v ňom zaznamenanými
argumentmi, považuje súd za potrebné vysloviť aj ten názor, že samotný facebookový status O.. L.
O. je potrebné vnímať v kontexte jeho vyjadrení na tlačovej konferencii. Až z tohto kontextu možno
bezpečne ustáliť osobu /osoby/, na ktoré sa zverejnený údaj vzťahuje. Podľa názoru súdu skutočnosť, že
uvedenienepravdivéhoúdajasamátýkať„iného“vzmysleskutkovejpodstatytrestnéhočinuohovárania

podľa § 373 Trestného zákona nevyhnutne predpokladá dostatočnú individualizáciu osoby, ktorej sa
má takýto údaj týkať, alebo aspoň uvedenie takých skutočnosti, na základe ktorých je možné takúto
osobukonkretizovať.Nestačí,abybolatakátoosobaidentifikovanávšeobecneibanazákladejejfunkcie,
postavenia a pod., pokiaľ by sa takéto označenie vzťahovalo na neurčitý okruh osôb, resp. aj na určitý
okruh osôb, z ktorého rámca ale nie je možné konkrétnu osobu s istotou určiť. V danom prípade z

uvedeného statusu na facebookovom profile nie je možné určiť, o predsedu vlády a jeho manželky ktorej
krajiny ide. Skutočnosť, že si niekto iba na základe dohadov spája označenie predsedu vlády a jeho
manželky s predsedom vlády Slovenskej republiky a jeho manželky bez toho, aby mal na to dostatočný
podklad, nesvedčí pre záver o naplnení znakov stíhaného trestného činu. Inak povedané, spájanie
s osobou poškodených výlučne na základe zmieneného statusu sa pohybuje v rovine domnienok

založených na subjektívnom vnímaní tej - ktorej osoby.

Na základe uvedeného bolo možné uvažovať o existencii znakov stíhaného prečinu iba vo vzájomnom
kontexte statusu na facebookovom profile a informácii zverejnených obvineným na tlačovej konferencii.

Pokiaľ ide o naplnenie formálnych znakov trestného činu ohovárania podľa § 373 Trestného zákona,
považuje súd za potrebné vyjadriť sa stručne aj k subjektívnej stránke tohto trestného činu, hoci so
zreteľom na neexistenciu znakov jeho objektívnej stránky nemá otázka zavinenia podstatný právny
význam (pre vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti). V danom prípade však v priebehu prípravného
konania boli použité aj argumenty, v zmysle ktorých u obvineného nebolo dané zavinenie vo forme

úmyslu, s čím sa súd nemôže stotožniť. Tu je potrebné uviesť, že obvinený O.. L. O. sám pripustil, že
ním zverejnený údaj môže byť nepravdivý. Ak sa teda aj napriek tomu rozhodol informáciu zverejniť,
v prípade jej skutočnej nepravdivosti a súčasnej spôsobilosti v značnej miere ohroziť napr. vážnosť
poškodených osôb u spoluobčanov, nepochybne by vedel, že môže ohroziť záujem chránený Trestným
zákonom a v prípade, že také ohrozenie spôsobí, bol by s ním aj nepochybne uzrozumený. Tým by

bol daný nepriamy úmysel v zmysle § 15 písmeno b/ Trestného zákona. Z pohľadu súdu by otázka
zavinenia sporná nebola, čo však nemení nič na tom závere súdu, že v danej trestnej veci skutok
nenapĺňa formálne znaky po objektívnej stránke, a teda nemôže ísť o trestný čin.

Nakoľko súd dospel k záveru, že skutok, pre ktorý je obvinený trestne stíhaný, nie je trestným činom

a v tejto otázke nie je potrebné vykonávať dokazovanie na hlavnom pojednávaní, súd považuje závery
uvedené v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.11.1998, sp. zn. 6 Tz 13/1998
aplikovateľné aj v tejto trestnej veci v smere odôvodnenosti zastavenia trestného stíhania obvineného
O.. L. O. pre daný skutok podľa § 241 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku z dôvodu uvedeného v
§ 215 odsek 1 písmeno b/ Trestného poriadku.

Uvedené platí o to viac, že v posudzovanom prípade by nemohla byť naplnená ani materiálna stránka
trestného činu z dôvodu absencie materiálneho znaku vyžadovaného pri prečine v zmysle § 10 odsek
2 Trestného zákona, ktorý sa uplatňuje ako tzv. materiálny korektív formálnych znakov trestného činu.V tomto konkrétnom prípade je tomu tak z dôvodu potreby uplatňovania princípu ultima ratio, resp.
zásady subsidiarity trestnoprávnej represie, ktorá vyjadruje, že trestné právo je prostriedok určený
k ochrane zákonom stanovených záujmov, ktorý musí byť používaný iba vtedy, keď použitie iných

právnych prostriedkov k poskytnutiu ochrany nápravy neprichádza do úvahy, pretože už boli vyčerpané
alebosúzjavneneúčinnéčinevhodné,resp.ideužotakzávažnéporušeniaaleboohrozeniachránených
záujmov, že ani ochrana poskytnutá inými právnymi prostriedkami nie je dostatočná.

Uvedené znamená, že aj v prípade, ak by sa preukázala nepravdivosť obvineným zverejneného údaja,

ako aj jeho spôsobilosť v značnej miere poškodiť dotknuté osoby svedkov - poškodených, nebol by
naplnený Trestným zákonom požadovaný stupeň závažnosti pre to, aby mohlo ísť o prečin ohovárania
podľa § 373 Trestného zákona. Súd si je plne vedomý, že existencia konkrétneho stupňa závažnosti pri
prečine ako Trestným zákonom upravený materiálny znak sa v zásade zisťuje až vtedy, ak súd dospeje
k záveru o naplnení jeho formálnych znakov, ktoré s poukazom na vyššie uvedené odôvodnenie tohto
uznesenia naplnené neboli.

V predmetnej trestnej veci je však posudzovanie materiálnej stránky prečinu odôvodnené s ohľadom na
trestné stíhanie obvineného O.. L. O. v štádiu konania pred súdom po podaní obžaloby v spojitosti s
otázkou potreby vykonania dokazovania na hlavnom pojednávaní, ale predovšetkým preto, že Najvyšší
súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 13.08.2013, sp. zn. 2 Tdo 35/2013 (publikovaného pod

č. 96 Zbierky stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 6/2014) zúžil
možnosť uplatňovania princípu ultima ratio iba cez kritéria upravené v § 10 odsek 2 Trestného zákona, t.
j princíp ultima ratio uplatňovaný v trestnom práve stotožnil s materiálnou stránkou v podobe závažnosti
(ktorého posudzovanie prichádza do úvahy iba pri prečinoch). Tým princíp ultima ratio stráca význam
interpretačného pravidla, aplikáciou ktorého by bolo možné dospieť k záveru aj o nenaplnení formálnych

znakov skutkovej podstaty konkrétneho trestného činu.

Uplatňovanie princípu ultima ratio pri trestnom čine ohovárania podľa § 373 Trestného zákona má pritom
nepochybne význam aj vo svetle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva.

Na tomto mieste je potrebné poukázať predovšetkým na to, že Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len
„ESĽP“) opakovane zdôraznil, že čl. 10 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „Dohovor“) nezaručuje úplne neobmedzenú slobodu prejavu, a to dokonca ani vtedy,
keď ide o spracovanie otázok vážneho verejného záujmu (Bergens Tidende a ostatní proti Nórsku,
Hannover proti Nemecku, viď aj Barford proti Dánsku).

ESĽP dokonca nevylúčil, aby príslušné orgány štátu riešili zneužitie slobody prejavu aj opatreniami
trestnej povahy (Castells proti Španielsko).

Možnosť uplatnenia trestnoprávnych prostriedkov je však potrebné vykladať reštriktívne. Posudzovanie

proporcionality zásahu s chránenými právami totiž v mnohých prípadoch závisí od toho, či sa orgány
štátu mohli uchýliť aj k iným prostriedkom, než sú trestné sankcie, a to k takým, ako sú občianskoprávne
a disciplinárne prostriedky nápravy (Lehideux and Isorni proti Francúzsku). Z rozhodovacej činnosti
ESĽP taktiež vyplýva, že aj v prípade, ak dôvody vnútroštátnych súdov na ospravedlnenie odsúdenia
možno považovať za relevantné, musia byť tieto dôvody dostatočné (na to, aby sa použili trestnoprávne

prostriedky) a musia korešpondovať tlaku spoločenskej potreby (Colaço Mestre a SIC - Sociedade
Independente de Comunicaçăo S. A. proti Portugalsku). V inom svojom rozhodnutí ESĽP vyjadril názor,
že ak by aj sťažovateľka bola vinná, prostriedky dostupné podľa občianskeho práva boli dostatočné na
urovnanie veci (Kanellopoulou proti Grécku).

Podľa ESĽP dominantná pozícia, akú má vláda, jej prikazuje prejavovať zdržanlivosť pri používaní
trestných sankcií, najmä ak existujú iné prostriedky ako odpovedať na neoprávnené útoky a kritiku
protivníkov. Príslušné orgány štátu samozrejme môžu prijať aj trestné opatrenia určené k primeranej a
neprehnanej reakcii na podobné výroky. Pôjde však v zásade o také prípady, kde inkriminované výroky
podnecujú k použitiu násilia proti jednotlivcovi, predstaviteľovi štátu alebo časti obyvateľstva, kde majú

vnútroštátne orgány širší priestor k posúdeniu nevyhnutnosti zasahovania do výkonu slobody prejavu
(Başkaya and Okçuodlu proti Turecku).Z vyššie uvedených príkladov je evidentné, že použitie prostriedkov trestného práva je prípustné
iba vtedy, ak zneužitie slobody prejavu je natoľko závažné a spoločensky nebezpečné, že ho treba
sankcionovať trestom ustanoveným v Trestnom zákone. Inak povedané, konkrétny zásah do práva na

slobodu prejavu musí zodpovedať naliehavej spoločenskej potrebe, musí byť primeraný sledovanému
cieľu a musí byť nevyhnutný v demokratickej spoločnosti.

S poukazom na uvedené nie je súdu zrejmé, čo mal námestník generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky pre trestný úsek vo svojom zrušujúcom uznesení v tejto trestnej veci na mysli, keď konštatoval,

že je potrebné rozlišovať medzi ohováraním ako trestným činom a ohováraním ako jednou z foriem
zásahudoosobnostnýchprávfyzickejosoby(pokiaľneuvažovalčistovlegislatívnejrovine),atoobzvlášť
v kontexte jeho následného vyjadrenia, že argumentácia prokurátora Krajskej prokuratúry Bratislava
je skôr vhodná v prípadnom civilnom konaní. Z princípu ultima ratio, ako aj z judikatúry ESĽP totiž
nepochybne vyplýva, že ak je podstata argumentácie použiteľná v civilnom konaní, o to viac bude
použiteľná v konaní trestnom, najmä pokiaľ ide o vhodnosť použitia toho-ktorého právneho prostriedku

na ochranu dotknutých práv.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že v zmysle judikatúry ESĽP sa primeranosť zásahu
skúma cez trojstupňový test proporcionality, ktorý pozostáva z (A) testu dostatočne dôležitého cieľa,
teda testu vhodnosti, v rámci ktorého sa zisťuje, či zásah smeruje k cieľu, ktorý je dostatočne dôležitý

na ospravedlnenie zásahu, resp. či daným prostriedkom (obmedzením slobody prejavu) je možné
dosiahnuť akceptovateľný cieľ (ochranu cti), z (B) testu nevyhnutnosti, t. j. testu potrebnosti použitia
danéhoprostriedku-zásahu-teda,činebolopotrebnépoužiťšetrnejšízásahaz(C)testuproporcionality
v užšom slova zmysle, ktorý zahŕňa jednak praktickú súladnosť, t. j. test zachovania maxima z obidvoch
základných práv, a jednak tzv. Alexyho vážiacu formulu - vážiaci vzorec.

Pre účely tohto rozhodnutia z hľadiska vyvodzovania trestnoprávnej zodpovednosti nie je nevyhnutné
analyzovať všetky uvedené aspekty pre posudzovanie primeranosti zásahu. Postačí poukázať na to, že
ak je vôbec možné uvažovať o vhodnosti nejakého zásahu do slobody prejavu za účelom dosiahnutia
legitímnehocieľa,t.j.ochranyinéhozákladnéhopráva(právanazachovaniaosobnejctiadobrejpovesti)

a nie je možné (vzhľadom na podstatu základných práv) zachovať obidve práva popri sebe, musí byť
zásah nevyhnutný aj z hľadiska adekvátnosti zvoleného prostriedku.

Z pohľadu ESĽP má práve primeranosť sankcie značne určujúci význam pre posudzovanie zásahu do
práva na slobodu prejavu z hľadiska aplikácie čl. 10 Dohovoru. Ak je sankcia príliš prísna, spravidla to

v rozhodovaní ESĽP vedie k záveru o porušení čl. 10 Dohovoru. Pritom neprimerane prísne nemusia
byť len trestnoprávne sankcie, ale aj sankcie súkromnoprávne. Okrem toho ESĽP prihliada na samotný
druh sankcie a na jej možný účinok, ktorý nesmie byť odstrašujúci (tzv. chilling efect). Aj pri hodnotení
sankcií by ako merná jednotka mal byť priemerne rozumovo vyspelý a predvídateľne štandardne sa
správajúci ľudský jednotlivec. V kontexte princípu ultima ratio a so zreteľom na vyššie uvedené závery

vyplývajúce z rozhodovacej činnosti ESĽP považuje súd za potrebné zdôrazniť, že uvedené aspekty
pre hodnotenie sankcie je potrebné vnútroštátnymi súdmi posudzovať aj v tej rovine, či ide o sankciu,
ktorej uloženie v oblasti trestného práva hrozí, teda inak povedané, či je potrebné a žiadúce uvažovať v
rovine vyvodzovania trestnoprávnej zodpovednosti (vzhľadom na fakt, že už samotné deklarovanie viny
v trestnom konaní možno považovať za významný negatívny dôsledok).

V spojitosti s judikatúrou ESĽP, Ústavného súdu Slovenskej republiky, ale aj judikatúrou Ústavného
súdu Českej republiky považuje súd za podstatné poukázať aj na ostatné kritéria, ktorými sa vo
všeobecnosti tieto súdy riadia pri posudzovaní a nastoľovaní spravodlivej rovnováhy medzi konfliktnými
záujmami. ESĽP vo veci Fedchenko proti Rusku uviedol, že pri posudzovaní skutkových okolností

prípadu vezme Súd do úvahy nasledujúce okolnosti: 1. postavenie sťažovateľa (t. j. autora sporných
výrokov), postavenie žalobcu v konaní na ochranu osobnosti, obsah publikovaného materiálu a
kvalifikáciu sporných výrokov vnútroštátnymi súdmi. V rozsudku Axel Springer AG proti Nemecku
potom ESĽP konštatoval, že vnútroštátne súdy musia pri posudzovaní kolízie práva na slobodu prejavu
a osobnostných práv chránených čl. 8 Dohovoru zvažovať nasledujúcich šesť faktorov: 1) či ide o

príspevok k debate sledujúcej verejný záujem, 2) ako známa je dotknutá osoba a čo je predmetom
reportáže, 3) predchádzajúce konanie dotknutej osoby, 4) spôsob získania informácie a jej pravdivosť,
5) obsah, forma a dôsledky zverejnenia a 6) prísnosť uloženia sankcie.V ústavnoprávnej rovine odzrkadľujúcej judikatúru ESĽP sa poukazuje na potrebu posúdenia (1) kto
zásah do práva na ochranu osobnosti vykonal, (2) o kom bol namietaný prejav (článok a pod.) a do
koho osobnostnej sféry zasahoval, (3) čo bolo obsahom namietaného prejavu, (4), kde bol namietaný

článok uverejnený, (5) kedy bol namietaný článok uverejnený, (6) ako boli informácie v namietanom
článku formulované.

K týmto samozrejme môžu pristúpiť ďalšie hľadiská, ktoré majú význam pre posudzovanie rovnováhy
medzi konfliktným záujmom a slobodu prejavu, napr. možnosť overenia pravdivosti zverejnenej

informácie, motív zverejnenia, „tón“, akým bola informácia šírená médiami, pričom ESĽP priznal slobode
prejavu aj odvetnú funkciu (ktorá v užšom zmysle slova spočíva v tom, že pokiaľ sa určitý subjekt
dopustí ostrej kritiky, musí počítať prinajmenšom s rovnako ostrou kritikou, pričom reakcia môže byť ešte
ostrejšia než pôvodný útok, nie však neprimerane ostrejšia; tejto povinnosti strpieť protiútok kritizovanej
osoby zodpovedá právo kritizovaného brániť sa proti kritike svojej osoby s použitím rovnako ostrého, či
dokonca ostrejšieho jazyka, pokiaľ je taká ochrana nevyhnutná k vyváženiu nevraživosti a skresleniam

obsiahnutých v pôvodnom verbálnom ataku na túto osobu - k tomu pozri Kobenter proti Rakúsku, Nilsen
a Johnsen proti Norsku.

Všetky do úvahy prichádzajúce kritéria je potrebné posudzovať a hodnotiť komplexne, nie je možné
primárne vychádzať iba napríklad z toho, že zverejnená informácia bola distribuovaná hromadne, čo

by pri izolovanom posudzovaní odôvodňovalo poskytnutie zvýšenej ochrany osobnostným právam. Je
potrebné prihliadať aj na to, či osoba, ktorej sa konkrétny prejav týka, je verejne činnou osobou, či ide
o prejav, ktorý možno klasifikovať ako „prejav sledujúci verejný záujem“, ktorému sa poskytuje zvýšená
ochrana, či osobe, ktorá prejav urobila, prináleží privilegované postavenia z hľadiska zvýšenej ochrany
slobody prejavu a pod.

Taktiež je vždy nevyhnutné, aby sa hodnotil celý prejav a v celom kontexte, nikdy nemožno posudzovať
iba jednotlivý vytrhnutý výrok alebo vetu (I. ÚS 453/03, Ústavný súd Českej republiky).

Vyššie uvedené hľadiská pretavené do konkrétne trestnej veci obvineného O.. L. O. umožňujú vysloviť

záver, že ani za predpokladu naplnenia objektívnej stránky prečinu ohovárania podľa § 373 Trestného
zákona pri existencii požadovanej formy zavinenia, by vyvodzovanie trestnoprávnej zodpovednosti
nebolo nevyhnutné pre poskytnutie ochrany právam poškodených garantovaných čl. 8 Dohovoru.

V prípade poškodeného W.. M.. F. T., Y.. ide o osobu predsedu vlády Slovenskej republiky, teda politika,

u ktorého sú hranice akceptovateľnosti šírenia informácií nastavené oveľa širšie. Uvedené, t. j. že by išlo
o politika, síce neplatí u poškodenej A.. M.. Z. T., Y.., avšak neplatí úplne ani to, že u nej nie je daný dôvod
znášať zvýšenú intenzitu miery kritiky, preháňania či silnejších výrazov na jej adresu iba preto, že nie je
verejným činiteľom. ESĽP definuje osoby verejného záujmu značne široko, pričom okrem politikov sa za
určitých okolností do tejto kategórie osôb zaraďujú aj osoby, ktoré politicky činné nie sú, ale s politicky

činnou osobou sú v bližšom vzťahu. Informácie týkajúce sa takejto osoby sa môžu považovať za vec
oprávneného verejného záujmu vtedy, pokiaľ je zverejňovanie týchto skutočností v priamej súvislosti s
činnosťou uvedených osôb vo verejnom živote. Takéto zverejnenie teda musí mať nevyhnutne väzbu na
verejnú činnosť, ktorú tzv. osoby verejného záujmu vyvíjajú navonok.

Vzhľadom na povahu zverejnenej informácie možno nepochybne vysloviť, že sa netýka súkromnej sféry
dotknutých osôb, ale spadá do kategórie otázok verejného záujmu v takom rozsahu, že u poškodenej
možno uvažovať o priamej väzbe na osobu jej manžela ako verejne činnej osoby.

Hoci z morálneho hľadiska možno nepochybne vyjadriť nesúhlas s tým, že obvinený ju v rámci svojho

prejavu „zatiahol“ do informácie o účtoch na Belize, sama táto skutočnosť nemôže odôvodňovať
založenie trestnoprávnej zodpovednosti obvineného za skutok, ktorý mu je kladený za vinu (uvedené
neznamená, že by nemohla byť daná zodpovednosť obvineného súkromnoprávnej povahy). Nemožno
totiž opomenúť celkový kontext zverejneného údaja v rámci prejavu obvineného, z ktorého okrem iného
vyplýva, že tento sa primárne týkal poškodeného W.. M.. F. T., Y.., čo vo svojej výpovedi pripustila

samotná poškodená.

Vtejtosúvislostijepotrebnéopätovnepoukázaťnato,žeobvinenýnaviacerýchmiestachsvojhoprejavu
výslovneuviedol,žeinformáciapochádzazanonymnéhozdroja,pričomvzhodesozáveromprokurátoraKrajskej prokuratúry Bratislava (vyslovenom v uznesení, ktorým zrušil uznesenie o vznesení obvinenia)
súd konštatuje, že predmetné anonymné písomné podanie bolo spoločne s prílohami zabezpečené do
vyšetrovacieho spisu, a preto je zrejmé, že toto skutočne existovalo. Žiadnym dôkazom získaným počas

vyšetrovania sa nepreukázalo, že by toto podanie obvinený účelovo vytvoril, alebo si inak zabezpečil
a z tohto dôvodu je preto potrebné vychádzať z premisy, že toto podanie skutočne obdržal tak, ako to
verejne prezentoval.

Obvinený tiež viackrát uviedol, že nevie, či je ním zverejnený údaj pravdivý, resp. hodnoverný, ako aj

to, že nemá možnosť a nedokáže zistiť, či spomínaný účet je taký, ako to prezentoval anonymný zdroj.
Pritom na otázku novinára výslovne uviedol aj to, že neobviňuje F. T., že má účty niekde na Belize, ale
iba hovorí, že dostal takúto anonymnú informáciu, disponuje ňou a rozhodol sa ju zverejniť, lebo je to
presne to isté, ako keď F. T. zverejňuje anonymné udanie na regioPRESS cez orgány činné v trestnom
konaní, ktoré ovláda.

Podľa názoru súdu nemožno opomenúť celkový kontext prejavu obvineného, ktorý predmetnú tlačovú
konferenciu, v ktorej zverejnil aj inkriminovaný údaj, začal ohľadne informácii získaných z TA3 týkajúcich
sa kontroly v jeho firme regionPRESS. V jej rámci ďalej napádal dosah vlády na prokuratúru, políciu
a ostatné kontrolné inštitúcie a vyslovene poukázal na budúce voľby a možnosť skomplikovania ich
výsledku stranám vo vláde. Kontrolu v danej firme personifikoval v osobe predsedu vlády F. T. v spojitosti

s osobami na čele polície, Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a špeciálnej prokuratúry ktorí
sú podľa neho blízki predsedovi vlády. Zdôraznil, že prešetrovanie uvedenej firmy média spojili s jeho
osobou a k vytvoreniu dojmu, že O. a regionPRESS je neplatič daní, poukázal na spôsob vykonania
prehliadky nebytových priestorov a žiadal, aby orgány činné v trestnom konaní zverejnili celé uznesenie
o začatí trestného stíhania a anonymné podanie vo vzťahu k regionPRESS-u, pričom dal súhlas na

zverejnenie celého účtovníctva tejto firmy na základe splnomocnenia od konateľa spoločnosti. Väčšia
časť jeho vyjadrení k účtom na Belize bola prezentovaná až v rámci otázok novinárov.

Na základe uvedeného možno uzavrieť, že obvineným uskutočnený prejav bol politickej povahy, ktorého
súčasťou bola vlastná obrana médiami zverejnených údajov, ktoré sa ho dotýkali, a teda nepochybne

ide taký prejav, ktorý požíva vyššiu mieru ochrany. Celkový prejav obvineného možno zaradiť do oblasti
verejného záujmu vrátane informácie o údajných účtoch dotknutých osôb na Belize.

V danom prípade nemožno prehliadnuť ani ten fakt, že obvinený je (v čase skutku bol) politikom
opozičným a poslanom Národnej rady Slovenskej republiky, v dôsledku čoho sa súd stotožňuje s

obhajobnou argumentáciou obvineného (urobenou aj prostredníctvom jeho obhajcu), v ktorej okrem
iného poukázal na to, že ak sa sloboda prejavu uplatňuje ako politický prejav, obmedzenia sú
ospravedlniteľné iba dokiaľ existuje jasná, naliehavá a presná spoločenská potreba. Tu je možné
doplniť, že vládnuca moc sa musí zdržať prijímania reštriktívnych opatrení majúcich odradzujúci účinok
na politickú debatu (Castells proti Španielsku). V tejto súvislosti obhajoba správne poukazuje aj na

rozhodnutie ESĽP vo veci Karácsony a ostatní v. Maďarsko, v ktorom bolo zdôraznené, že (verbálny a aj
neverbálny) prejav demokraticky zvoleného parlamentného reprezentanta požíva veľmi vysokú úroveň
ochrany.

V danej veci je potrebné prihliadnuť aj na tú skutočnosť, že poškodený predseda vlády Slovenskej

republiky, ako aj jeho manželka (vzhľadom na uvedené postavenie jej manžela), majú oveľa širší priestor
na prístup k médiám a teda aj širokú možnosť a príležitosť reagovať a komentovať to, čo je v centre
pozornosti, a to v podstate ihneď po zverejnení informácie, ktorá sa ich týka. Tým im je daná možnosť
okamžitej reakcie a možnej eliminácie alebo zmiernenia negatívneho dosahu zverejňovaných informácií.

Napokon majú pre posúdenie materiálnej stránky daného činu význam aj časové súvislosti z hľadiska
blížiacich sa volieb do Národnej rady Slovenskej republiky. Pri posudzovaní vyjadrení politikov sa otázka
predvolebnej kampane nemôže zužovať iba na „oficiálnu“ volebnú kampaň, ale je potrebné ju vnímať
širšie v kontexte celkovej činnosti a vystupovania kandidátov, resp. politických strán. Obdobie siedmich
mesiacov pred voľbami je obdobím, kedy sa už výrazne prejavuje boj medzi jednotlivými politickými

stranami a ich kandidátmi a tento aspekt nemožno prehliadať ani v trestnej veci obvineného O.. L. O..
Už v tomto období totiž možno predpokladať prednášanie ostrej kritiky na adresu kandidátov, pretože
ide o imanentnú súčasť predvolebného súboja, ktorú nie je možno všeobecne kriminalizovať (Uznesenie
Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 5 Tdo 873/2002 zo dňa 07.11.2002). Vzhľadom na celkovýkontext prejavu menovaného obvineného, možno tento považovať nielen za prejav politický, ale aj za
prejav uskutočnený v rámci predvolebného boja. Tieto faktory je potom potrebné dôsledne posudzovať
aj v tom smere, ktorý svedčí pre záver o nevyhnutnosti aplikácie princípu „ultima ratio“ uplatňovaného

v trestnom práve.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd dospel k nepochybnému záveru, že predmetný
skutok nie je spôsobilý dosiahnuť vyšší než nepatrný stupeň závažnosti, ktorý sa v zmysle § 10 odsek
2 Trestného zákona cez kritéria v ňom obsiahnuté (spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti,

za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa - zistiteľné z vyššie uvedeného
odôvodnenia tohto uznesenia) vyžaduje pre to, aby mohlo ísť o trestný čin - prečin.

Záverom súd už iba dopĺňa, že poskytnutie prípadnej ochrany prostriedkami občianskeho práva (§ 11
Občianskeho zákonníka) by sledovalo ten istý legitímny cieľ a poskytnutie takejto ochrany by bolo plne
postačujúce v prípade, ak by bola odôvodnená.

V danom prípade súd považuje akékoľvek vyvodzovanie zodpovednosti v oblasti verejného práva
(t. j. trestného, ale aj správneho - administratívneho) za neprípustné a neakceptovateľné z hľadiska
požiadaviek kladených na demokratický a právny štát v kontexte voľby adekvátneho právneho
prostriedku pri poskytnutí ochrany práv dotknutých osôb.

Vzhľadom na osobitný procesný význam správnosti a zákonnosti vykonávania výsluchu obvinenej
osoby, ako aj svedka, považuje súd za obzvlášť dôležité vyjadriť sa ku konštatovaniu námestníka
generálneho prokurátora Slovenskej republiky pre trestný úsek (v zrušujúcom uznesení), ktorým takmer
doslova identické výpovede svedkov poškodených, ako aj kladenie sugestívnych otázok zo strany

vyšetrovateľa nepovažoval za nezákonné, ale iba za neprofesionálne. S takýmto konštatovaním sa súd
nemôže v nijakom smere stotožniť, nakoľko identický obsah zápisníc o výsluchu svedkov - poškodených
vyvoláva odôvodnené pochybnosti o zákonnom postupe vyšetrovateľa (kladenie sugestívnych otázok
je už doslova nezákonným postupom) a takýto postup nie je možné za žiadnych okolností akceptovať.
V takomto prípade totiž vznikajú závažné a dôvodné pochybnosti o tom, či svedok vypovedal sám

alebo mu bola zo strany vyšetrovateľa prečítaná zápisnica o výsluchu inej osoby, čo je evidentne v
rozpore s ustanoveniami upravujúcimi spôsob vykonania tohto úkonu (najmä § 132 Trestného poriadku).
Nie je zrejmé, z čoho námestník generálneho prokurátora Slovenskej republiky pre trestný úsek
vychádzal, hoci v uznesení prokurátora Krajskej prokuratúry Bratislava, ktoré svojím rozhodnutím zrušil,
sa explicitne odkazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Tdo 15/2012 zo

dňa 19.02.2012, ktoré je plne aplikovateľné aj na danú trestnú vec a ktoré jednoznačne uvedený názor
vylučuje.

Hoci táto otázka už nemá v danej veci právne relevantný význam, vzhľadom na možný dosah
prezentovaného názoru pre postup pri výsluchu v iných trestných veciach, považoval súd za nevyhnutné

zaujať k nej patričný postoj.

Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností a prezentovaných úvah súdu, bolo rozhodnuté tak,
ako je to uvedené v enunciáte tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu môže prokurátor a obvinený podať sťažnosť, ktorá má odkladný účinok (§ 241
odsek 4 Tr. por.).
Sťažnosť možno podať v lehote troch dní odo dňa jeho oznámenia na Okresný súd Bratislava I.