Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 12, 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/273/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6613200776
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Kvietok

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6613200776.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Kvietka a členiek

senátu JUDr. Amy Odalošovej a JUDr. Janky Boroškovej, v právnej veci žalobcu: O.. W. U., nar. XX.
XX. XXXX, bytom A., S. O./XX, zast. JUDr. Jánom Marčokom, advokátom, so sídlom Advokátskej
kancelárie Lučenec, M. Gorkého 21, proti žalovanej: H.. I. J., nar. XX. XX. XXXX, bytom A., L. J. XX,
zast. JUDr. Miriam Bitalová - advokátka, s. r. o., so sídlom Rimavská Sobota, Povstania 20, IČO: 47 244
798, o zaplatenie 825,64 € s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k.
14C/49/2013-162 zo dňa 18. 02. 2016, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

II. Žalobca je povinný zaplatiť žalovanej náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % do troch dní
od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd (ďalej tiež „súd prvej inštancie“ alebo „prvostupňový
súd“) žalobu žalobcu o zaplatenie 825,64 € s prísl. zamietol. Zároveň rozhodol, že žalobca je povinný
žalovanej nahradiť trovy konania, ktoré budú vyčíslené v osobitnom uznesení.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd uviedol, že žalobca sa v žalobnom návrhu domáhal

prisúdenia 825,64 Eur s príslušenstvom proti žalovanej na tom skutkovom základe, že so žalovanou
a jej maloletým synom C., ako aj spoločným synom maloletým synom A. užívali byt nachádzajúci sa v
bytovom dome na S. III/XX v A.. Žalovaná spolu s maloletými deťmi užívala predmetný byt do konca
mesiaca august 2011 a všetky platby spojené s užívaním bytu, t.j. nájomné, zálohové platby za plyn a
elektrickú energiu platil žalobca, a to 7x nájomné v sume 145,46 Eur, 6x zálohovú platbu za plyn v sume
4,- Eur a 7x zálohovú platbu za elektrickú energiu v sume 39,83 Eur mesačne, celkovo za predmetné
obdobie zaplatil náklady na bývanie v sume 1 321,03 Eur. Žalobca si týmto návrhom uplatnil nárok na

zaplatenie zodpovedajúcej časti na ním zaplatených nákladoch za užívanie predmetného bytu. Voči
žalovanej si uplatnil podiel na platbách zodpovedajúci za osobu žalovanej a maloletého syna C. a podiel
1/8 za spoločného maloletého syna A., čo celkovo predstavuje sumu 825,64 Eur. Žiadal priznať náhradu
trov konania.

3. Okresný súd vydal vo veci platobný rozkaz, proti ktorému žalovaná podala v zákonnej lehote odpor,
preto bol platobný rozkaz v zmysle § 174 ods. 2 O.s.p. zrušený.

4. Žalovaná v odpore proti platobnému rozkazu uviedla, že je pravdou, že v uvedenom období žili
účastníci konania v spoločnej domácnosti, v byte na ul. S. II/21 v A., kde žili približne 4 roky. Ich
spolužitie skončilo začiatkom mesiaca august 2011, kedy sa žalovaná s obidvomi deťmi z uvedenéhobytuodsťahovala.Dovtedy,počasceléhospoločnéhoužívaniabytužalobcaodžalovanejnikdynežiadal,
aby prispievala na úhradu nákladov spojených s bývaním. Po narodení ich spoločného syna A. ju
požiadal, aby sa nasťahovala s deťmi k nemu, a aby spoločne vychovávali obidve deti. Hoci sa účastníci

konania nezosobášili, žili spoločne ako druh a družka, a spoločne aj hospodárili. Medzi účastníkmi
konania sa zaužila prax a došlo ku konkludentnej dohode, že náklady spojené s bývaním uhrádzal
žalobca, ktorý byt užíval a aj predtým ako sa žalovaná k nemu nasťahovala. Žalovaná zase zo svojho
príjmu uhrádzalaostatnébežnévýdavky.Nakupovalastravu,oblečenie,kozmetikuaostatnévecibežnej
spotreby, ktoré užíval aj žalobca. Takto boli výdavky obdivoch strán zhruba rovnaké.

5. Prvostupňový súd uviedol, že k veci boli vypočutí ako svedkovia Ing. A. J. a Dr. I. J. a tiež účastníci
konania.

6. Svedok O.. A. J., otec žalovanej uviedol, že v januári roku 2007 sa pred ním žalobca vyjadroval tak,
že on má dobrý príjem a má aj dobré výsledky, má niečo našetrené, a vôbec nespomínal, že by bolo
potrebnézaspoločnébývaniesjehodcérouniečoplatiť.Soženoudávalidcérenazákladejejpožiadania
mesačne pravidelne okolo 100 - 150,- Eur na chod domácnosti, a keď bolo treba, on pravidelne chodil
do bytu k deťom, keď napr. bolo treba ísť k lekárovi.

7. Svedkyňa Dr. I. J. uviedla, že v roku 2007 prišiel žalobca k nim domov, a spolu s manželom si s ním
sadli do kuchyne, a on im povedal, že by bol rád, keby sa ich dcéra nasťahovala k nemu do A., na čo
sa jej manžel opýtal žalobcu, či vie, čo je s tým spojené, pretože v tom čase vlastne dcéra mala dve
deti, jedno z predošlého manželstva a jedno s ním, a na túto otázku, či je schopný zabezpečiť ich dcéru

a deti, žalobca odpovedal, že áno, samozrejme, je schopný a ochotný. Ona sa potom odsťahovala k
nemu a žili spolu v spoločnej domácnosti. V júni 2011 sa potom malý vnúčik C. nasťahoval k nim a počas
prázdnin bola u nich aj ich dcéra. V minulosti požičiavali žalobcovi nejaké peniaze v značnej výške,
a to vo výške 750 000,- Sk, ktoré im v roku 2011 vrátil. Dcére do spoločnej domácnosti dávali sumy
okolo 100 - 150,- Eur mesačne. V lete roku 2011 ich dcéra bývala striedavo u žalobcu a u nich, avšak u

žalobcu bola veľmi málo, chodila tam zalievať kvety a prerábala si svoj byt, kde sa tiež zdržiavala. Veci
mala pobalené a časť mala v byte u žalobcu a časť u nich.

8. Žalobca uviedol, že až do odsťahovania žalovanej z bytu znášal kompletne náklady na prevádzku
tohto bytu on, väčšinou nákupu na potraviny, oblečenie a ostatné veci potrebné k životu, ako sú pohonné

hmoty a prevádzka motorového vozidla, ktoré mala k dispozícii žalovaná a uhrádzal taktiež telefónne
účty. K ukončeniu ich vzájomného vzťahu došlo do februára 2011. Znášal náklady na detské jasle ako
aj na stravu v týchto zariadeniach. Náklady hradili každý osobitne, väčšinu nákladov hradil on a niektoré
drobné nákupy hradila aj žalovaná, čo bolo skôr sporadické a neexistovala medzi nimi dohoda kto -
čo platí. Nevedel uviesť aký príjem dosahovala žalovaná. Ďalej uviedol, že počas mesiacov február -

august 2011 ich vzťah nebol partnerský, ale bol to len vzťah rodičov, ktorí vychovávajú maloleté deti a
ako vzťah spolubývajúcich.

9. Žalovaná uviedla, že so žalobcom veľmi málo hovorili o finančnej situácii počas ich spoločného
bývania , nik jej nepovedal koľko zarába. Z jej strany bola citová väzba aj dlhšie ako on uvádza. Ona

nakupovala potraviny, čistiace prostriedky, prala na deti, kupovala im veci. Pohonné hmoty jej žalobca
nehradil. Zo strany žalovanej bola citová väzba voči žalobcovi aj v rozhodnom období, on si našiel
priateľku o čom sa žalovaná dozvedela neskôr keď zistila, že tento ich vzťah zo strany žalobcu nemá
ďalej budúcnosť, tak sa odsťahovala zo spoločnej domácnosti. Praxou bolo zaužívané, že každý z
účastníkovsiplatilnáklady,ktoréslúžilinazabezpečenieichspoločnýchpotriebatovedeniadomácnosti,

starostlivosti o deti má za to, že ide o spoločné hospodárenie, nakoľko v opačnom prípade by žalovaná
a žalobca si sadli spolu, robili nejaké vyúčtovania a žiadali polovicu nákladov na toho druhého.

10. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie aj oboznámením sa žalobným návrhom, výpisom z účtu

za obdobie od januára 2011 do augusta 2011, platobným rozkazom vo veci, odporom proti platobnému
rozkazu, návrhom na úpravu rodičovských práv a povinností k maloletému synovi, dokladmi o platení
školného, vyúčtovaním nákladov spojených s užívaním bytu za obdobie januára 2012 do decembra
2012, za obdobie roku 2010, za obdobie roku 2011, výpisom z účtu majiteľa Ing. W. U. č. XXXXXXXXXX,judikatúrou, ktorú predložila právna zástupkyňa žalovanej, opätovne vypočul účastníkov konania a ich
právnych zástupcov na základe čoho zistil, že žalobca sa žalobným návrhom domáhala zaplatenia
alikvotnej časti nákladov na bývanie, kde býval spoločne so žalovanou a jej maloletým synom C. a

ich spoločným synom A. za obdobie mesiacov február - august 2011 v celkovej výške 825,64 Eur,
čo predstavuje alikvotnú časť celkových nákladov, ktoré za uvedené obdobie mal v sume 1 321,03
Eur. Žalovaná naproti tomu tvrdila, že oni mali ústnu dohodu ohľadom toho, že ona bude hradiť chod
spoločnej domácnosti, čo sa týka bežných výdavkov na potraviny, drogériu, školné a pod., a on mal
znášať náklady za nájomné a zálohové platby za plyn a elektrickú energiu. Toto žalobca popieral a

trval na podanom návrhu. Žalovaná naproti tomu uviedla, že tým, že žili ako druh a družka v spoločnej
domácnosti, išlo o faktické spolužitie postavené na úroveň spolužitia manželov a žalobcovi nárok na
zaplatenie alikvotnej časti nákladov ani nevznikol a žiadala žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Ďalej
žalobca tvrdil, že ich spoločné bývanie nenapĺňalo pojmové znaky domácnosti a neexistovala medzi nimi
dohoda ohľadom spoločnej úhrady nákladov. Naproti tomu žalovaná uviedla, že žalobca ju sám oslovil
s tým, aby sa k nemu prisťahovala a takáto ich dohoda počas spolubývania sa vyskytla v konkludentnej

podobe tým, že mali dohodu kto bude, čo uhrádzať na chod domácnosti zo svojich prostriedkov.

11. Právne vec súd prvej inštancie posúdil podľa § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, podľa §
456 Občianskeho zákonníka, podľa § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka a podľa § 115 Občianskeho
zákonníka.

12. Uviedol, že z hľadiska výkladu pojmu domácnosť je možné tento pojem vymedziť tým, že ide o trvalé
spolužitie a spoločné uhradzovanie nákladov na chod domácnosti.

13. Prvostupňový súd bol toho názoru, že v konaní bolo zistené, že účastníci konania trvale spolu
žili v období od roku 2007 do roku 2011. Z ich samotných výpovedí je zrejmý úmysel spolu žiť trvale,
nielen na prechodnú dobu. Ďalším pojmovým znakom domácnosti je spoločné uhrádzané nákladov za
spoločné potreby, pri ktorom osoby spoločne hospodária so svojimi príjmami , nie sú presne oddeľované
finančnými prostriedkami a nerozlišuje sa, ktoré veci v domácnosti môžu tieto osoby užívať. Nie je

podmienkou, aby všetci členovia domácnosti prispievali na spoločné potreby len finančne. O spoločné
hospodárenie nejde vtedy, ak osoby síce bývajú spoločne v jednom byte, avšak so svojimi príjmami
hospodária oddelene. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že počas spolužitia účastníkov konania medzi
nimi bola dohoda v tom smere, kto zo svojich príjmov čo bude uhrádzať na spoločný chod domácnosti a
to v tom smere, že žalobca uhrádzal náklady na nájomné a služby spojené s nájmom, pohonné hmoty a

podobne, a žalovaná zabezpečovala spoločný chod domácnosti nákupom bežného spotrebného tovaru
potrebného na chod domácnosti a to hygienických prostriedkov, drogérie, potravín a podobne. Počas
celého trvania ich spolužitia žalobca od roku 2007 nepožadoval od žalovanej úhradu alikvotnej časti
nákladov, čo svedčí o tom, že bol uzrozumený s tým, že spoločne tvoria domácnosť, a úhrady sa začal
domáhať až potom, keď medzi nimi vznikli rozpory týkajúce sa ich spolužitia ako druha a družky.

14. Na základe uvedeného súd prvej inštancie vyhodnotil ich spolužitie tak, že toto napĺňa pojem
domácnosť, a preto bol toho názoru , že na strane žalovanej nevzniklo bezdôvodné obohatenie, ktoré by
odôvodňovalo u žalobcu vznik nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia žalovanej. Z tých dôvodov
súd žalobu opätovne zamietol ako nedôvodnú.

15. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O.s.p., účastníkovi, ktorý mal vo veci
plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti
účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Konštatoval, že žalobca, ktorý vo veci nemal úspech je povinný
nahradiť trovy konania žalovanej, ktorá vo veci mala úspech, pričom táto je povinná vyčísliť ich najneskôr

do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia, a o ich náhrade bude rozhodnuté osobitným
uznesením podľa § 151 O.s.p.

16.Protipredmetnémurozsudkuokresnéhosúdupodalvzákonnejlehoteodvolaniežalobca.Žiadal,aby
odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že jeho žalobe bude v celom rozsahu vyhovené. Zároveň

si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania.

17. Žalobca v odvolaní namietal, že súd ustálil vznik domácnosti medzi účastníkmi konania na základe
splnenia podmienok trvalého spolužitia a spoločného uhrádzania nákladov na chod domácnosti. S týmtozáverom žalobca nesúhlasí a považuje ho za nesprávny. Vo vzťahu k trvalosti spolužitia uviedol, že
tento znak nebol naplnený. Je síce pravdou, že úmysel účastníkov konania bol pôvodne žiť trvale spolu,
avšak v rozhodnom období, za ktoré žalobca požaduje úhradu (február - august 2011) už so žalovanou

nemali úmysel pokračovať v trvalom spolužití. V súvislosti s výpoveďou žalovanej na pojednávaní
konanom dňa 15. 02. 2016, kedy uviedla, že jej citová väzba ku žalobcovi trvala aj vo februári 2016,
žalobca v odvolaní uviedol, že úmysel trvalého spolužitia musí byť obojstranný a nepostačuje úmysel iba
jednej strany. Túto výpoveď zároveň považoval za účelovú, nakoľko so žalovanou spoločné spolužitie
ukončili po rozhovore vo februári 2011. Žalobca tiež uviedol, že ani ďalší pojmový znak domácnosti a

to spoločné uhrádzanie nákladov za svoje potreby, nebol rovnako naplnený. Pojmom znak domácnosti
a to spoločné uhrádzanie nákladov za svoje potreby, nebol rovnako naplnený. Z viacerých výpovedí
žalobcu a aj žalovanej jednoznačne vyplýva, že hospodárili oddelene. Žalobca je toho názoru, že ust. §
115 Občianskeho zákonníka neumožňuje absenciu jedného z pojmových znakov domácnosti (spoločné
uhrádzanie nákladov na svoje potreby) nahradiť prípadnou dohodou medzi účastníkmi, tak ako to
vyhodnotil v napadnutom rozhodnutí súd. V prípade, ak by aj táto dohoda bola preukázaná, nie je možné

hovoriť o naplnení pojmových znakov domácnosti podľa ust. § 115 Občianskeho zákonníka. Samotná
skutočnosť, že niektorý z účastníkov podľa svojho uváženia vykonával nákup vecí, nie je možné
považovať za existenciu dohody. Z výpovedí účastníkov v konaní vyplýva, že neuskutočňovali spoločné
nákupy, ale práve naopak, tieto vykonávali oddelene. Samotný fakt, že nakúpené veci spotrebúvali
v istej časti spoločne, nie je možné vyhodnotiť ako spoločné uhrádzanie nákladov na potreby alebo

ako existenciu istej dohody o hospodárení. Pre posúdenie, či ide o spoločnú domácnosť nie je ani
tak podstatné to, že ľudia spolu žijú, spoločne uhrádzajú náklady na potreby, ale predovšetkým ide o
úhradu nákladov zo združeného fondu na spoločné potreby domácnosti ako spoločenstva. Je zjavné,
že samotné bývanie v spoločnom byte k existencii domácnosti nepostačuje. V prejednávanej veci
bolo síce preukázané, že so žalovanou spoločne užívali byt vo vlastníctve matky žalobcu, avšak

nebola preukázaná existencia spoločného hospodárenia, resp. spoločného fondu na úhradu spoločných
potrieb domácnosti. Z uvedených dôvodov žalobca dospel k názoru, že prvostupňový súd dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a to najmä vo vzťahu k vyhodnoteniu
existencie dohody o spoločnom hospodárení a zároveň napádané rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci v časti týkajúce sa plnenia pojmových znakov domácnosti v zmysle ust. § 115

Občianskeho zákonníka.

18. Žalovaná v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu žalobcu uviedla, že podľa jej názoru súd
dospel k správnym skutkovým zisteniam, ktoré logicky vyplývajú z výpovedí účastníkov konania, ako
aj z ich predchádzajúceho použitia a následne dospel k správnemu právnemu záveru. Navrhla, aby

odvolací súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť
žalovanej trovy odvolacieho konania.

19. Žalovaná v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu uviedla, že v konaní bolo preukázané,
že účastníci konania viedli spoločnú domácnosť ako druh a družka takmer 5 rokov, pričom spoločne

uhrádzali všetky výdavky s tým spojené. Napokon, toto vyplýva aj z odvolania samotného, keď žalobca
poukazuje na to, že náhradu nákladov žiada len za obdobie február až august 2011, keď on už nemal so
žalovanou úmysel žiť v spoločne v jednej domácnosti. Toto obdobie je však predmetom konania len z
dôvodu eliminovania možnosti podanej námietky premlčania v dvojročnej subjektívnej premlčacej dobe
titulom vydania nároku z bezdôvodného obohatenia, keďže žalobu o zaplatenie podal žalobca dňa 21.

01. 2013. Žalovaná si nie je vedomá toho, že by vo februári 2011 žalobca ich spolužitie ako druha a
družky ukončil a tým aj spoločnú domácnosť. V súvislosti s týmto žalovaná poukázala na písomný návrh
žalobcu na úpravu práv a povinností k maloletému synovi A. U., kde uviedol, že „viedli so žalovanou
spoločnú domácnosť do júla 2011, pričom ich spolužitie bolo harmonické a bezproblémové. K rozchodu
došlo až po ich vzájomnej dohode“. Dôvodom rozchodu bola žalobcova známosť s inou ženou, o ktorej

žalovanánevedelaapojejzistenísazospoločnejdomácnostiodsťahovalaajspolusdeťmi. Pokiaľteda
žalobca mienil ukončiť spoločnú domácnosť s odporkyňou vo februári 2011, mal ju o tom upovedomiť
a vyzvať ju na odsťahovanie sa, alebo na úhradu na ňu pripadajúcich nákladov spojených s bývaním.
Žalovaná až od opustenia spoločnej domácnosti žila v presvedčení, že žijú ako druh a družka, spoločne
hospodária s financiami a spoločne uhrádzajú náklady nie len svoje, ale aj na svoje deti. Pokiaľ žalobca

uvádza, že v konaní nebola preukázaná existencia spoločného hospodárenia, resp. spoločného fondu
na úhradu spoločných potrieb, nakoľko každý samostatne uhrádzal výdavky, hoci aj na spoločné veci,
zo svojho príjmu. Takéto hospodárenie však nevylučuje existenciu spoločnej domácnosti. Ak by sa totiž
o ňu nejednalo, môžeme predpokladať, že účastníci konania ako „spolubývajúci“ by pravidelne robilivyúčtovanie nákladov a pýtali si úhrady od druhého za to, čo uhradili zo svojho na jeho výdavky. Takéto
vyúčtovanie sa počas piatich rokov nerealizovalo ani raz. Samotná realizácia úhrad a to spôsobom,
že každý platí výdavky zo svojho príjmu, môže byť aj je spôsobom spoločnej úhrady nákladov na

domácnosť. Obidvaja účastníci konania boli v danom období dospelí zarábajúci ľudia, ktorí sa dohodli,
ako bude financovanie ich spoločnej domácnosti realizované a bez problémov to rešpektovali obidve
strany takmer 5 rokov. Spoločný fond neznamená len spoločné miesto, kde by účastníci domácnosti
odkladali všetky svoje príjmy a odtiaľ by ich v prípade potreby brali. Fond môže predstavovať aj
ponímanie príjmov každého z nich ako spoločné, hlavne keď sú príjmy poukazované na bankové

účty. Práve úhrada spoločných potrieb každým z nich dokazuje, že išlo o spoločný fond, používaný
práve na úhradu chodu domácnosti. Súd správne vychádzal zo zákonného ust. § 115 Občianskeho
zákonníka, ktorý definuje spoločnú domácnosť ako faktické spolužitie fyzických osôb, ktoré spolu trvale
žijú a spoločne uhrádzajú náklady na svoje potreby. Pritom sa oprel aj o výsluch rodičov žalovanej, z
ktorého vyplynulo, že žalobcu brali ako člena rodiny, ktorý mal od ich rodinného domu v XX. Krajský
aj kľúče. Okrem toho mu požičiavali vysoké finančné sumy. Je nepochybné, že počas celého takmer

5 ročného spolužitia si žalobca nárok na náhradu časti nájomného od žalovanej neuplatňoval, pretože
sa sám dobrovoľne rozhodol viesť so žalovanou, ich spoločným dieťaťom a jej dieťaťom spoločnú
domácnosť, čo bolo potvrdené aj výsluchom svedkov a napokon aj výsluchom žalobcu samotného.
Žalovaná vyjadrila presvedčenie, že ak by účastníci konania netvorili spoločnú domácnosť, žalobca by
s cudzími spolubývajúcimi mal uzatvorenú napr. podnájomnú zmluvu a vyžadoval by od nich pravidelné

uhrádzaniečastispoločnýchnákladovakoajodmenyzaužívanie nehnuteľnostiaurčitebyobčasnerobil
zadarmo nákupy na spoločne užívané veci.

20. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal vec bez potreby nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP (a contrario) len v rozsahu odvolania žalobcu podľa § 379 CSP

a z dôvodov vymedzených odvolaním podľa § 380 ods. 1 CSP rozsudok súdu prvej inštancie podľa §
387 ods. 1 ako vecne správny potvrdil.

21. Z obsahu spisu vyplýva, že odvolanie vo veci bolo podané počas platnosti Občianskeho súdneho
poriadku, pričom od 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (CSP). Podľa

prechodných ustanovení upravených v § 470 ods. 1 platí, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon
aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa ods. 2 právne účinky úkonov, ktoré
v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Odvolací súd
preskúmal vec na základe podaného odvolania žalobcu, ktorého právne účinky nastali predo platnosti
CSP, pričom aplikoval podľa ods. 1 vo veci už CSP.

22. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

23.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

24. Odvolací súd preskúmal všetky odvolacie námietky žalobcu, ako aj predchádzajúce konanie spolu s
napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie a uvádza, že sa v plnom rozsahu stotožňuje so skutkovými

a právnymi závermi súdu prvej inštancie. V tomto smere si osvojuje dôvody napadnutého rozsudku súdu
prvej inštancie a v zmysle § 387 ods. 1, 2 CSP na tieto v celom rozsahu poukazuje.

25. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku, reagujúc na odvolacie námietky žalobcu,
odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym

skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenia právneho predpisu a súčasne vec správne
právne posúdil. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu viazaný (§ 379
CSP, § 380 CSP), pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami žalobcu uvádzanými v odvolaní a
procesnýmpostupomsúduprvejinštancie,ktorýpredchádzalvydaniunapadnutéhorozsudkuzhľadiska,
či nedošlo k vadám, ktoré by sa týkali procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP).

26. Žalobca svoje odvolacie ťažisko odôvodnil tým, že súd prvej išntnacie nepostupoval správne, keď
vzťah medzi žalobcom a žalovanou bol posúdený ako domácnosť v zmysle ust. § 115 Občianskeho
zákonníka, nakoľko neboli naplnené všetky kvalifikačné znaky pojmu domácnosť.27. Odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Žalobca žiadnym spôsobom, argumentmi uvádzanými v odvolaní
nespochybnil správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie.

28. Podľa § 115 Občianskeho zákonníka, domácnosť tvoria fyzické osoby, ktoré spolu trvale žijú a
spoločne uhradzujú náklady na svoje potreby.
Domácnosť je historicky aj v súčasnosti spoločenstvo fyzických osôb, ktoré síce nemá právnu
subjektivitu, avšak bez priznania tejto kvality právneho postavenia spôsobuje vznik, zmenu a zánik

právnych vzťahov, práv a povinností determinovaných existenciou pomeru určitej skupiny fyzických
osôb. Pojmovými znakmi vymedzujúcimi domácnosť sú: a) spolužitie, b) aspoň dvoch alebo viacerých
fyzických osôb, c) ktoré spoločne uhrádzajú náklady do tejto domácnosti na svoje potreby (spotrebné
spoločenstvo) a d) ak charakter tohto spolužitia je trvalý.

29. Odvolací súd preskúmaním veci v zhode so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca

a žalovaná v rozhodnom období tvorili domácnosť a preto žalobca nemá nárok na zaplatenie ním
požadovaného bezdôvodného obohatenia.

30. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalobca spoločne so žalovanou, ich spoločným
synomA. asynomžalovanejC.bývalivjednomatomistombyteodroku2007atakmer5rokov,čomedzi

účastníkmi ani nebolo sporné. Počas tohto obdobia sa podieľali na chode spoločnej domácnosti. Tento
faktický stav rešpektoval tak žalobca ako aj žalovaná. Spoločné žitie v tom istom byte po dobu takmer 5
rokov má nepochybne charakter trvalosti. To, že žalobca, podľa jeho tvrdenia, už vo februári 2011 nemal
záujem o ďalšie spoločné bývanie, nijakým spôsobom nepreukázal. Teda odvolacia námietka žalobcu,
že pôvodným úmyslom účastníkov konania bolo trvalé spolužitie, ale od februára 2011 už so žalovanou

nemali úmysel pokračovať v trvalom spolužití, nie je dôvodná.

31. Nedôvodné sú aj odvolacie námietky žalobcu týkajúce sa spoločného hospodárenia a teda, že nie
je naplnený tento pojmový znak domácnosti.

32. Zo spotrebného spoločenstva viacerých osôb vyplýva, že tieto osoby prispievajú na úhradu
spoločných potrieb a každá z nich si okrem toho ešte zaobstaráva čo potrebuje. Vzájomné príspevky sa
zásadne nehodnotia, existuje tu pocit spolupatričnosti k jednému celku, v ktorom každý podľa možností
prispieva (k tomu porovnaj napr. R 34/1960). Aj formy tohto spoločného hospodárenia môžu byť rôzne,
pretože od niektorých osôb sa napríklad nebude ani vyžadovať, aby prispievali finančne na úhradu

nákladov, napríklad keď pôjde o maloletých, študujúcich, prípadne tých ktorý sa budú starať o chod
spoločnej domácnosti (varia pre všetkých, perú veci všetkých, upratujú a pod. - zabezpečujú chod
domácnosti).

33. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že aj pojmový znak domácnosti a to spoločné

uhrádzanie nákladov do domácnosti (spoločné hospodárenie) bol vo vzťahu žalobcu a žalovanej
naplnený. Samotný fakt, že veci zakúpené či už žalovanou (potraviny, kozmetika a pod.) boli
spotrebúvané v istej časti spoločne je potrebné vyhodnotiť ako spoločné uhrádzanie nákladov do
domácnosti oproti tomu, že žalovaný platil nájomné za byt a s tým súvisiace poskytované služby. Nie
je pritom dôležité, aby tieto úhrady boli realizované zo spoločného účtu resp. z prostriedkov, ktoré by

do nejakého fondu vložili tak žalobca ako aj žalovaná. Práve úhrada spoločných potrieb každým z nich
samostatne hovorí o spoločnom uhrádzaní nákladov do domácnosti, a teda o spoločnom hospodárení.

34. Na základe uvedeného odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne
potvrdil vrátane výroku o trovách konania, ktorý bol odôvodnený plným úspechom žalovanej v spore a

ktorý žalobca ani nenapadol konkrétnymi dôvodmi.

35. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP,
podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalovaná
bola v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešná a vzniklo jej proti žalobcovi právo na náhradu trov

odvolacieho konania v plnom rozsahu, preto jej odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP
súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník.36. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov členov senátu 3 : 0 (§ 393 ods.
2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde ( § 427 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,

c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.
(§ 127 ods. 1 CSP)

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky

tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).