Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 5, 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/165/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2211203853
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2211203853.10

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu: Mgr.

Renáta Gavalcová a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobkyne: Slovenská republika, za ktorú
koná Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky, Mierová 19, Bratislava, IČO: 00 686 832, proti
žalovaným: 1. P. F., nar. X. F. XXXX, bytom Rakúska republika, V., G. X-X/X/X, adresa na doručovanie:
V., A. XXX/XX, 2. D. F., nar. XX. P. XXXX, bytom Rakúska republika, V., G. X-X/X/X, trvalo bytom V., A.
XXX/XX, zastúpená žalovaným 1 ako splnomocnencom, o určenie vlastníctva, na odvolanie žalobkyne
proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 10C/62/2011-643 zo dňa 14. marca 2017, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaným 1 a 2 sa p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyni v
celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. žalobu zamietol. Vo výroku II. priznal
žalovaným v 1. a 2. rade náhradu trov konania v celom rozsahu. Vo výroku III. uviedol, že o výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil aplikáciou ust. § 1 ods. 1, § 5, § 45 ods. 1 a 2, §
47c ods. 1 až 5 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby, § 2 ods.
1, § 5 ods. 1 a 2, § 6 ods. 2 zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku, § 1 ods. 1 a 2, § 14 vyhlášky
Ministerstva financií ČSSR č. 119/1988 Zb., § 1 ods. 1 písm. a) a c) zákona č. 229/1991 Zb. o úprave
vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku, § 35 ods. 1 písm. g) OSP.

3. Vecne súd prvej inštancie argumentoval poukazujúc na rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k.

24Co/50/2008-1176 zo dňa 08.10.2008 tým, že odvolací súd mal za preukázané, že v zmysle
uvedených predpisov mohol štátny podnik prevádzať národný majetok na občanov v zmysle ustanovení
Občianskeho zákonníka o kúpe, pričom odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že Obchodný zákonník
v čase schválenie tejto vyhlášky ešte prijatý nebol. Garancia štátu na prevod vlastníctva v zmysle §
14 ods. 4 cit. vyhl. č. 119/1988 Zb. bola len v prípade bezodplatného prevodu vlastníctva v národnom
majetku na občana, lebo v takých prípadoch sa vyžadoval súhlas buď federálneho ministerstva financií,
alebo ak išlo o subjekt spravovaný republikovým ministerstvom tak sa vyžadoval súhlas republikového

ministerstva financií, cien a miezd". Za podstatné však odvolací súd považoval, že „v danom prípade
ani nešlo o priamy predaj predmetných nehnuteľností zo strany štátneho podniku na fyzické osoby, ale
v danom prípade išlo o preskúmanie, či štátny podnik mal právo nehnuteľnosti vo svojej správe založiť.
Z vyššie uvedených ustanovení zákona č. 111/1990 a vyhl. č. 119/1988 tieto skutočnosti podľa názoruodvolaciehosúdujednoznačnevyplývajúabolibežnoupraxouhospodárskehoživotavčaseuzatvárania
napadnutých zmlúv o prevode. Tento názor odvolacieho súdu korešponduje aj so stanoviskami
uverejnenými v odborných časopisoch. Napríklad, že všeobecné záväzné predpisy, hlavne zák. č.

111/90 Zb. a vyhláška Federálneho ministerstva financií č. 119/1988 Zb. o hospodárení s národným
majetkom, Občiansky zákonník a Obchodný zákonník neobsahujú žiadne ustanovenia splnomocňujúce
zakladajúce ministerstvo k udeleniu písomného súhlasu, ktorým vlastník - štát zastúpený štátnym
orgánom - súhlasí s uzavretím záložnej zmluvy medzi štátnym podnikom a bankou. Naopak zák. č.
111/90 Zb. v § 5 obsahuje ustanovenie o tom, že štát nezodpovedá za záväzky podniku a opačne

(prameň: Státní podnik a smluvní zástavní právo - autori: P. Brychca - V. Pek - EK. 94/27: 57),
alebo, že záložnú zmluvu nemožno považovať za zmluvu o prevode vlastníctva, lebo samotným
vznikom záložného práva ešte nedochádza k prevodu vlastníctva. Nejde preto o prevod vlastníctva
z majetku štátu, ale len zaťaženie majetku štátu. Pretože § 45 zák. č. 92/91 Zb. neobsahuje zákaz
zaťažovať majetok štátu, nemožno ust. § 45 zák. č. 92/91 Zb. vzťahovať na záložné právo (prameň:
Nekteré aktuální otázky zaistení závazkov formou zástavního práva - autori: V. Zoufalý - J. Voršilka

- PaP. 93/7:10). Z vyššie uvedeného je preto zrejmé, že Podnik pre chov koní, Žrebčínec Šamorín
mohol predmetné nehnuteľnosti založiť. Založenie bolo zrealizované podľa ustanovení Občianskeho
zákonníka a Obchodného zákonníka a s tým súvisí aj právo veriteľa, v tomto prípade banky, v prípade
neplnenia úverovej zmluvy uspokojiť svoj nárok zo založenej nehnuteľnosti a to na základe všeobecných
záväzných právnych predpisov akými sú Občiansky a Obchodný zákonník. Iná situácia by bola v

prípade, ak by predmetné nehnuteľnosti mali byť súčasťou privatizácie, lebo tento právny režim sa
spravoval osobitnými právnymi predpismi. Sporné nehnuteľnosti však neboli predmetom privatizácie a
tietoskutočnostisúvsporepreukázanélistomFondunárodnéhomajetkuzodňa16.03.1998,protokolom
NKÚ o výsledku kontroly č. 147 zo dňa 23.06.1994. Je to zrejmé aj zo správy Ministerstva pre správu
a privatizáciu národného majetku SR zo dňa 01.04.1998. Predmetný podnik bol sprivatizovaný až v

roku 1996 (zmluvy uzavreté v roku 1993) a podľa špecifikácie nehnuteľností domy založené záložnými
zmluvami neboli predmetom privatizácie. Táto skutočnosť vyplýva z § 1 ods. 1 zákona č. 92/1991
Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby (ďalej len zákon o veľkej privatizácii). Už
z tohto úvodného ustanovenia je zrejmé, že má ísť o prevod (nie záložné právo) majetku štátu na
česko-slovenské alebo zahraničné právnické alebo fyzické osoby v rámci privatizácie. Súd v danom

prípade poukazuje na § 45 ods. 1 a 2 cit. zákona, pričom z vyššie uvedeného je možné teda vyvodiť,
že zák. č. 92/91 Zb. patril do balíka privatizačných zákonov, ktoré po nežnej revolúcii prijala Národná
rada SR za účelom plynulého prechodu zo socialistického plánovaného hospodárstva na moderné
trhové hospodárstvo. V prejednávanom spore však zjavne nejde o majetok, ktorý mal byť privatizovaný,
nepodliehal režimu osobitných zákonov, preto nebol potrebný ani súhlas vlády na prevod tohto majetku.

Výklad žalobcu nerešpektuje osobitný režim hospodárskeho života štátnych organizácií s majetkom,
ktorý nepodliehal privatizácii a režim nakladania s majetkom štátnych podnikov, ktoré boli pripravené na
privatizáciuamalivypracovaťprivatizačnýprojektavtejtosúvislostimaliobmedzenémožnostiuzavierať
zmluvy o prevode vlastníctva. Túto skutočnosť konštatoval vo svojom rozsudku Krajský súd v Trnave
č. 24Co/50/2008 zo dňa 08.10.2008.

4. Je pravdou, že žalobca odvodzuje svoju aktívnu legitimáciu s poukazom na ust. § 47c zákona č.
92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby (o veľkej privatizácii). Podľa názoru
súdu, sporné nehnuteľnosti boli v roku 1993 v správe Podniku pre chov koní štátny podnik Bratislava,
ktoréhozakladateľomboloMinisterstvopôdohospodárstvaSR,nakoľkoišloopoľnohospodárskypodnik.

Nehnuteľný majetok uvedeného štátneho podniku mohol byť potom majetkom definovaným podľa § 1
ods. 1 písm. a) a c) zákona č. 229/1991 Zb. V zmysle § 47c zákona 92/1991 Zb. o veľkej privatizácii
by ale v prípade naplnenia dôvodov mal byť správcom tohto majetku Slovenský pozemkový fond a nie
žalobca. Poukazujúc na vyššie uvedené skutočnosti, keďže podľa úvahy súdu žaloba nevedel preukázať
svojuaktívnulegitimáciu,súdžalobuvcelomrozsahuzamietol,pričomsastotožnilspísomnýmpodaním

právneho zástupcu žalovaných zo dňa 01.12.2016 čo do namietania aktívnej legitimácie v danom
prípade. Rozhodnutie o trovách konania sa opiera o § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane
náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci, ako aj o § 262 ods. 2 CSP, podľa ktorého
o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Keďže mali žalovaní 1 a 2 v danom

prípade úspech v celom rozsahu, súd im priznal trovy konania v celom rozsahu, pričom o výške náhrady
trov konania po právoplatnosti rozhodnutia rozhodne súd prvej inštancie, ktorý vydá súdny úradník.5. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalobkyňa, navrhla rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť
a žalobe v celom rozsahu vyhovieť, uplatniac odvolacie dôvody v zmysle § 365 ods. 1 písm. f) a h)
CSP. Žalobca má za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam a vychádzal z nesprávneho posúdenia veci. Žalobca v žalobe žiadal, aby súd určil,
že on je vlastníkom nehnuteľností v k. ú. V., ktoré sú v katastri nehnuteľností zapísané na LV č. XXXX
ako pozemky C KN parc. č. 23, 24, 25, 26, 27, 28, 29, 30, 31, 32 a stavby súp. č. XXX, XXX, XXX na
vlastníkov P. F. a D. F., bytom Rakúsko. Predmetné nehnuteľnosti boli pôvodne vedené LV č. XXXX na
vlastníka Čsl. Štát - Podnik pre chov koní, š.p. Bratislava, Žrebčinec Šamorín. Nehnuteľnosti boli na

základe Záložnej zmluvy č. 1/93, Mandátnej zmluvy a Zmluvy o prevode nehnuteľností, všetky zo dňa
23.11.1993prevedenénažalovaných.Napriektomu,žežalobcanamietalabsolútnuneplatnosťvšetkých
zmlúv, súd sa neplatnosťou nezaoberal. Vyslovil len názor, že štátny podnik mohol nehnuteľnosti, ku
ktorým mal štát právo hospodárenia, založiť. Aj keby si žalobca osvojil názor súdu, že štátny podnik
pred vstupom do privatizácie mohol s nehnuteľnosťami v súlade so zákonom o štátnom podniku č.
111/1990 Zb. nakladať bez súhlasu zakladateľa, a teda ich aj založiť, napriek tomu trvá na tom,

že k prevodu nehnuteľností na základe vyššie uvedených zmlúv na žalovaných nedošlo, pretože sú
absolútne neplatné. Právny názor, že štátny podnik mohol nehnuteľnosti založiť, nebráni vysloveniu,
že záložná zmluva a následne mandátna a zmluva o prevode nehnuteľností sú neplatné. Žalobca pri
podaní žaloby vychádzal z odôvodnenia Rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 11/2009, ktorý
na str. 12 uvádza: "Pre úplnosť možno uviesť, že závery, ku ktorým dospel odvolací a dovolací súd

pri posudzovaní prípustnosti žaloby štátu zastúpeného prokurátorom podľa čl. IV. zákona č. 17/1993
Z.z. nebránia tomu, aby sa uvedené dôvody, z ktorých sa vyvodzuje neplatnosť vyššie uvedených
zmlúv o prevode nehnuteľností, posúdili v inom občianskom súdnom konaní, začatom na základe
štátom podanej všeobecnej (vlastníckej) žaloby." Z tohto dôvodu žalobca, nakoľko sa domnieva, že je
vecne legitimovaný na zastupovanie štátu, žalobu podal. Žalobca absolútnu neplatnosť zmlúv napádal

z viacerých dôvodov. V záložnej zmluve č. 1/93 je záložca označený rozdielne v úvodnej časti zmluvy
(Žrebčinec, š.p. Šamorín) a v závere zmluvy (Podnik pre chov koní, š.p. Bratislava, Žrebčinec Šamorín).
Podľa Rozhodnutia Ministerstva pôdohospodárstva SR zo dňa 26.02.1993, č. 1403/1993-420 bol Podnik
pre chov koní, š.p. Bratislava, Žrebčinec Šamorín dňom 28.02.1993 zanikol rozdelením bez likvidácie
a bol k tomuto dňu v obchodnom registri vymazaný. V čase uzatvorenia záložnej zmluvy už právne

neexistoval a bol Obvodným súdom Bratislava 1 z obchodného registra vymazaný (dňa 01.03.1993). V
úvode označenému záložcovi neprislúchalo ani tam uvedené identifikačné číslo 30416698, toto patrilo
už neexistujúcemu Podniku pre chov koní, š.p. Bratislava, Žrebčinec Šamorín. Záložca nemal také
označenie, ktoré by dovoľovalo jeho spoľahlivú identifikáciu tak, aby bolo zrejmé, že ide o subjekt, ktorý
má spôsobilosť mať práva a povinnosti a spôsobilosť na právne úkony. To isté platí aj pri označení

mandanta uvedeného v mandátnej zmluve a v označení prevodcu v zmluve o prevode nehnuteľností.
V čase uzavretia zmluvy o prevode dňa 23.11.1993 bol už účinný zákon č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve
bytov a nebytových priestorov, účinnosť nadobudol 22.08.1993. Predmetom prevodu boli aj dvoj bytové
rodinné domy, obývané nájomníkmi, čo je nespochybniteľné, pretože táto skutočnosť je uvedená v
bode VI. v zmluve o prevode nehnuteľností. Podľa § 16 ods. 1 byt, ktorého nájomcom je fyzická

osoba, môže vlastník domu previesť do vlastníctva len tomuto nájomcovi. Bytový dom Podnik pre
chov koní, š.p. Bratislava, Žrebčinec Šamorín previedol na tretiu osobu, napriek existencie zákona
o bytoch a napriek tomu, že nájomcovia o kúpu bytov požiadali. Záložná zmluva, mandátna zmluva
i zmluva o prevode nehnuteľností boli podpísané v jeden deň, čo považuje žalobca za špekulatívny
dôvod uzatvorenia zmlúv, priečiaci sa dobrým mravom. Zmluvy boli podpísané podľa názoru žalobcu

v rozpore s ustanovením § 3 ods. 1 a § 39 OZ platného v čase uzatvorenia zmlúv. Podľa § 151b
ods. 1 OZ záložné právo vzniká, ak ide o nehnuteľnosť, vkladom do katastra nehnuteľností. Správa
katastra v Dunajskej Strede povolila vklad záložnej zmluvy dňa 04.03.1994, k realizácii záložnej zmluvy
došlo už 23.11.1993, teda predčasne Žalobca má za to, že predložené listinné dôkazy uložené v spise
umožňovali súdu vysloviť záver o absolútnej neplatnosti záložnej zmluvy č. 1/93 zo dňa 23.11.1993 z

dôvodujejneurčitostianespôsobilostiúčastníkovzmluvuuzavrieťanáslednevysloviťzáveroabsolútnej
neplatnosti mandátnej zmluvy zo dňa 23.11.1993 a zmluvy o prevode nehnuteľností zo dňa 23.11.1993.
Žalobca dáva do pozornosti odvolaciemu súdu, že prvoinštančnému súdu navrhol Záložnú zmluvu č.
1/93 zo dňa 23.11.1993 vyhlásiť za neplatnú z dôvodu, že Okresný súd Dunajská Streda Rozsudkom
sp. zn. 9C 235/2003-191 už určil, že Záložná zmluva č. 1/93 zo dňa 23.11.1993 je neplatná. Krajský súd

v Trnave sp. zn. 11Co/305/2005 rozsudok potvrdil.

6. Prvoinštančný súd svoje rozhodnutie založil na právnom názore, že žalobca nie je aktívne
legitimovaný na podanie žaloby, ktorou sa domáha určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiamv k.ú. V. zapísaných na LV č. XXXX. Tento názor vyvodil z ustanovenia § 1 ods. 1 písm. a) a c)
zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku
v znení neskorších predpisov. Žalobca sa domnieva, že rozhodnutie prvoinštančného súdu spočíva

na nesprávnom posúdení veci a zastáva názor, že vo vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam k
podaniu určovacej žaloby vecne legitimovaný je. Svoj názor odvodzuje z ustanovenia § 47c ods. 1
zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v platnom znení, podľa
ktorého majetok podniku alebo tie časti tohto majetku, ktoré nebolo možné z akýchkoľvek dôvodov
privatizovaťapodnikbolzrušenýavymazanýzobchodnéhoregistra,jevspráveministerstvasvýnimkou

majetku, ktorý spravuje SPF podľa osobitného predpisu, ako aj z ustanovenia § 6 písm. m) zákona č.
575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v platnom znení, podľa
ktorého Ministerstvo hospodárstva je ústredným orgánom štátnej správy pre odštátnenie a privatizáciu
majetku štátu a pre správu majetku štátu v podnikateľskej sfére, z ustanovenia § 5 ods. 1 nariadenia
vlády č. 238/2010 Z.z., ktorým sa ustanovujú podrobnosti o podmienkach prenajímania, predaja a
nadobúdaní nehnuteľností Slovenským pozemkovým fondom v platnom znení, podľa ktorého fond môže

nadobúdať nehnuteľnosti do vlastníctva štátu darom a kúpou, ak je to nevyhnutné pre zabezpečenie
úloh fondu, z ustanovenia § 34 ods. 14 zákona č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní
pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a pozemkových spoločenstvách
v platnom znení, podľa ktorého pozemkový fond za štát a neznámych vlastníkov koná pred súdom vo
veciach nehnuteľností uvedených v osobitnom predpise, podielov spoločnej nehnuteľnosti uvedených

v osobitnom predpise a pozemkov, ktorých vlastník nie je známy, a to aj vtedy, ak vlastnícke právo
štátu a neznámych vlastníkov je sporné; obdobne postupuje správca vo veciach lesných pozemkov vo
vlastníctve štátu a lesných pozemkov, ktorých vlastník nie je známy, ako aj z ustanovenia §§ 1 a 17
zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku
v platnom znení. Odvolateľ poukázal na stanovisko Najvyššieho súdu SR uvedené v Rozsudku sp.

zn. 2 Cdo 301/2006 a v Rozsudku sp. zn. 2 Cdo 203/2004 a názor Ústavného súdu SR v Uznesení
sp. zn. ÚS 223/2005 k rozsudku 1 Cdo 203/2004. Vo svojich rozhodnutiach odlišné senáty dospeli k
názoru, že Slovenský pozemkový fond (ďalej len SPF) nie je oprávnený zastupovať Slovenskú republiku
v žalobách, ktoré sa týkajú samotnej existencie vlastníckeho práva, napr. pri žalobách na určenie
vlastníckeho práva, ak je toto právo spochybňované. S týmto názorom sa stotožnil aj Ústavný súd.

Súdy konštatovali, že nie je pochybnosť o tom, že SPF, ktorý je právnickou osobou, môže vystupovať
v súdnom konaní ako subjekt občiansko-právnych vzťahov, ale SPF môže zastupovať štát pred súdom
len vo veciach nehnuteľností vo vlastníctve štátu uvedených v osobitnom predpise, ktorým je § 17
zákona č. 229/1991 Zb. a len za splnenia podmienok uvedených v ustanovení § 34 ods. 14 zákona č.
330/1991 Zb. Podľa uvedeného ustanovenia predpokladom zákonného zastúpenia štátu SPF v konaní

pred súdom je preukázanie že predmetom súdneho konania sú nehnuteľnosti uvedené v ustanovení
§ 17 zákona č. 229/1991 Zb. a že tieto sú v správe SPF v spojení s § 1 ods. 1 zákona č. 229/1991
Zb. a že sú vo vlastníctve štátu. Iba po preukázaní splnenia týchto podmienok možno považovať SPF
za zákonného zástupcu štátu. Podmienka existujúceho vlastníctva štátu vyplýva tak z § 17 zákona č.
229/1991 Zb. ako aj z § 34 ods. 14 zákona č. 330/1991 Zb., teda v zmysle ustanovenia § 34 ods. 14

zákona č. 330/1991 Zb. SPF môže zastupovať štát pred súdom, ale musí ísť o také konanie vo veciach
nehnuteľností, ktoré sú vo vlastníctve štátu, čiže SPF prináleží oprávnenie zastupovať štát pred súdom
vo všetkých veciach, keď je nesporná existencia vlastníckeho práva štátu. Z uvedeného vyplýva, že
SPF vystupuje pred súdmi len v prípadoch, keď predmetom súdneho konania sú nehnuteľnosti, ktoré
spravuje. Nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohoto súdneho sporu nie sú ani vo vlastníctve štátu,

ani v správe SPF. Žalobca, vychádzajúc z ustanovenia § 2 ods. 1 zákona č. 307/1992 Zb. o ochrane
poľnohospodárskeho pôdneho fondu, nepovažuje nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohoto súdneho
sporu - rodinné domy a zastavané pozemky, za súčasť poľnohospodárskeho pôdneho fond, a preto
ani z tohoto dôvodu neuznáva oprávnenie SPF zastupovať štát v tomto spore. Zákonné oprávnenie
zastupovať štát v danej veci patrí Ministerstvu hospodárstva SR ako organizačnej zložke štátu na

ústrednej úrovni podľa ustanovenia § 6 písm. m) zákona č. 575/2001 Z.z., vo veciach správy majetku
štátu vo sfére podnikateľskej v súvislosti s ustanovením § 47c zákona č. 92/1991 Zb.

7. Žalovaní 1 a 2 odvolanie nepodali, k odvolaniu žalobkyne sa písomne nevyjadrili.

8. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok (ďalej len OSP), pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie
je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku
účinného od 01.07.2016 - ďalej len CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP),

oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP),
proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa (§
355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP)
a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s

prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods.
2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať
alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods.
1CSPacontrario),bezpotrebydoplneniadokazovania,keďmiestoačasverejnéhovyhláseniarozsudku
bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením
(§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne nie je možné priznať úspech, keďže

rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre
jeho potvrdenie v zmysle § 387 CSP.

10. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého
obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu

potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam a rozhodol vecne správne.

11. Odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne

vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre
posúdenie žalobkyňou uplatneného nároku.

12. Odvolací súd v zmysle § 385 ods. 1 CSP nepovažoval za potrebné a účelné nariadiť vo veci
pojednávanie, nakoľko vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby

zopakovať či doplniť dokazovanie, pričom predmetom odvolacieho prieskumu bolo posúdenie právnych
otázok, ku ktorým sa všetky sporové strany už vyčerpávajúco a dostatočne vyjadrili. Nariadenie
pojednávania si nevyžadoval ani žiaden dôležitý verejný záujem.

13. Zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie vyplýva, že vlastníkmi predmetných

nehnuteľností sú žalovaní 1 a 2, a to P. a D. F., čo je zrejmé z LV č. XXXX, kat. úz. V.. Žalovaní 1 a 2
sa stali vlastníkmi predmetných nehnuteľností na základe napadnutých zmlúv o prevode nehnuteľností
a to zo dňa 23.11.1993 a 03.12.1993, pričom katastrálny úrad povolil vklad pod č. V 2913/93, resp.
V 2984/93 dňa 04.03.1994 v oboch prípadoch. Pôvodným vlastníkom predmetných nehnuteľností bol
Podnik pre chov koní š.p. Bratislava, Žrebčín Šamorín, čo vyplýva z LV č. XXXX, obec V., kat. úz. V..

Uvedený štátny podnik bol v čase uzatvárania napadnutých zmlúv klientom V. Y. B., a.s. B., pobočka
L. Q.. V čase uzatvárania napadnutých zmlúv medzi Podnikom pre chov koní š.p. Bratislava, Žrebčín
Šamorín a žalovanými manželmi F. bol štátny podnik dlžný V.V. B., a.s. 5.578.169,44 Sk, a to z
nezaplatených predchádzajúcich úverových zmlúv 4/91 z 25.04.1991, 1/92 zo dňa 27.05.1992 a 2/92 z
09.07.1992. Štátny podnik a banka sa dohodli uvedený dlh zlikvidovať poskytnutím nového úveru č. 1/93

zo dňa 23.11.1993 vo výške 6.700.000,- Sk, pričom čerpanie úveru sa dohodlo jednorazovo v mesiaci
november1993vovýške6.700.000,-Sk.Úverovázmluvabolauzavretápodľa§497anasl.Obchodného
zákonníka. Úver bol v zmysle bodu IV. úverovej zmluvy garantovaný podnikateľom s prihliadnutím na
§ 151a až § 151g Občianskeho zákonníka, t.j. záložným právom na nehnuteľnosti ocenené v celkovej
hodnote 5.265.672,- Sk súdnym znalcom a záložné právo na dostihové kone ocenené na 1.025.000,-

Sk podľa expertízneho posudku. V bode III úverovej zmluvy sa podnikateľ, t.j. štátny podnik zaviazal
splácať úver v splátkach k 31.03.1994 1,5 mil. Sk, k 30.06.1994 1,5 mil. Sk, k 30.09.1994 1,5 mil. Sk
a k 15.11.1994 2.200.000,- Sk. Následne v tento istý deň, t.j. 23.11.1993 bol uzavretý medzi V. Y. B.
a Podnikom pre chod koní š.p. Bratislava, Žrebčínec Šamorín dodatok č. 1 k úverovej zmluve č. 1/93
zo dňa 23.11.1993, kde sa podnikateľ zaviazal splácať úver k 23.11.1993 1,5 mil. Sk, 31.03.1994 1,5

mil. Sk, k 30.06.1994 1,5 mil. Sk a k 30.09.1994 2.200.000,- Sk. Ostatné časti úverovej zmluvy zostali
nezmenené. Dodatok nadobudol účinnosť dňom jeho podpísania a v tento deň nastala aj splatnosť prvej
splátky, t.j. 1,5 mil. Sk.14. Zároveň dňa 23.11.1993 bola spísaná medzi zúčastnenými stranami aj záložná zmluva č. 1/1993
podľa § 151a až 151g Občianskeho zákonníka a § 299 a nasl. Obchodného zákonníka a touto zmluvou
bolo zriadené záložné právo na majetok záložcu, t.j. štátny podnik, pričom záložné právo sa vzťahovalo

na nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom sporu. Banka ako záložný veriteľ toto záložné právo prijala a
malo slúžiť na včasné zaplatenie poskytnutých úverov, vrátane bankových úrokov a poplatkov za tieto
úvery. Dňa 23.11.1993 bola medzi V., a.s. a Podnikom pre chov koní š.p. Bratislava, Žrebčínec Šamorín
uzavretá aj mandátna zmluva podľa § 566 a nasl. Obchodného zákonníka na nehnuteľnosti, ktoré
sú predmetom sporu, štátny podnik splnomocnil banku na základe tejto zmluvy, aby v jej mene veci

predala, na ktoré bolo zriadené záložné právo a to priamo alebo na verejnej dražbe. Na základe týchto
skutočností boli potom uzavreté zmluvy o predaji sporných nehnuteľností a to prvá dňa 23.11.1993 a
druhá 03.12.1993, kde prevod bol zrealizovaný podľa § 299 ods. 2 Obchodného zákonníka s poukazom
na ust. § 588 a nasl. Občianskeho zákonníka.

15. Súd prvej inštancie svoj záver o nevyhnutnosti žalobný návrh žalobcu ako nedôvodný zamietnuť

založil na tom závere, že žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný.

16. Na to, aby sa niekto stal stranou sporu, netreba, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu, o
ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti nemu
podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí

od toho, či je účastníkom hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre
označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jeden účastník subjektom práva a účastník
na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom
procesnom práve používa pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je
rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť

účastníkom určitého hmotnoprávneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie
je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-
právnehooprávnenia(žalobca),niejenositeľomtohohmotno-právnehooprávnenia,oktorévkonaníide;
o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom
hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide.

(rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004).

17. Otázku, kto má v danej veci konať za štát, rieši priamo zákon, preto je súd, ktorý pozná právo (iura
novit curia) a ktorý je orgánom aplikácie práva, povinný konať s tým orgánom štátu, ktorého oprávnenie
konať za štát vyplýva zo zákona.

18. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo
149/2011, ktoré sa síce zaoberá otázkou pasívnej vecnej legitimácie za aplikácie ust. OSP účinného do
30.06.2016, jeho závery však možno v celom rozsahu aplikovať aj na otázku aktívnej vecnej legitimácie
za aplikácie ust. CSP účinného od 01.07.2016. Podľa tohto rozhodnutia označenie správneho štátneho

orgánu v žalobe, ktorý koná za štát v rozsahu svojej pôsobnosti, nie je otázkou pasívnej legitimácie štátu
v konaní, resp. s pasívnou legitimáciu štátu nesúvisí. Pasívna legitimácia je stav, ktorý znamená, že
subjekt práva je nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva. K pasívnej legitimácii
sa súd vyjadruje v rozhodnutí vo veci samej vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného vykonaným
dokazovaním. Existencia či neexistencia pasívnej legitimácie štátu ako hmotnoprávneho stavu nemá

nijakú spojitosť so správnym procesným označením štátu ako účastníka konania na žalovanej strane.
Riadne označenie štátu ako žalovaného účastníka konania je náležitosťou riadneho návrhu na začatie
konania. Štát je ako účastník konania označený riadne, ak je súčasne s ním označený príslušný štátny
orgán, ktorý bude za štát konať (§ 79 ods. 1 O.s.p.). Neoznačenie toho, kto má za štát konať, má za
následok neúplnosť návrhu so súčasným vznikom povinnosti súdu pokúsiť sa o odstránenie tejto vady

postupom podľa § 43 O.s.p. V prípade, že žalovaná strana síce štátny orgán, ktorý má za štát konať,
označí, ale uplatnený nárok do pôsobnosti tohto štátneho orgánu nepatrí, alebo označí subjekt, ktorý
štátnym orgánom nie je, resp. nie je ani právnym subjektom, nejde o vadu návrhu ani o nedostatok
podmienky konania. Z ustanovenia § 21 ods. 4 veta prvá O.s.p vyplýva, že súd je povinný - bez
zreteľa na označenie obsiahnuté v návrhu - zabezpečiť, aby za štát pred súdom konal štátny orgán v

rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa
osobitného predpisu a konať len s takýmto oprávneným subjektom.19. Z vyššie uvedeného preto vyplýva, že právny záver súdu prvej inštancie o nedostatku aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu nie je správny, nakoľko je nesporná aktívna vecná legitimácia štátu - Slovenskej
republiky, pričom označenie príslušného orgánu konajúceho za štát, nie je otázkou vecnej legitimácie.

20. Odvolací súd sa prikláňa k argumentácii žalobcu, ktorý svoj názor o danosti jeho oprávnenia
konať za štát odvodzuje z ustanovenia § 47c ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu
majetku štátu na iné osoby v platnom znení, podľa ktorého majetok podniku alebo tie časti tohto
majetku, ktoré nebolo možné z akýchkoľvek dôvodov privatizovať a podnik bol zrušený a vymazaný z

obchodného registra, je v správe Ministerstva hospodárstva s výnimkou majetku, ktorý spravuje SPF
podľa osobitného predpisu, ako aj z ustanovenia § 6 písm. m) zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii
činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v platnom znení, podľa ktorého Ministerstvo
hospodárstva je ústredným orgánom štátnej správy pre odštátnenie a privatizáciu majetku štátu a pre
správu majetku štátu v podnikateľskej sfére, z ustanovenia § 5 ods. 1 nariadenia vlády č. 238/2010 Z.z.,
ktorým sa ustanovujú podrobnosti o podmienkach prenajímania, predaja a nadobúdaní nehnuteľností

Slovenským pozemkovým fondom v platnom znení, podľa ktorého fond môže nadobúdať nehnuteľnosti
do vlastníctva štátu darom a kúpou, ak je to nevyhnutné pre zabezpečenie úloh fondu, z ustanovenia
§ 34 ods.14 zákona č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva,
pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a pozemkových spoločenstvách v platnom znení, podľa
ktorého pozemkový fond za štát a neznámych vlastníkov koná pred súdom vo veciach nehnuteľností

uvedených v osobitnom predpise, podielov spoločnej nehnuteľnosti uvedených v osobitnom predpise a
pozemkov, ktorých vlastník nie je známy, a to aj vtedy, ak vlastnícke právo štátu a neznámych vlastníkov
je sporné; obdobne postupuje správca vo veciach lesných pozemkov vo vlastníctve štátu a lesných
pozemkov, ktorých vlastník nie je známy, ako aj z ustanovenia §§ 1 a 17 zákona č. 229/1991 Zb. o
úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v platnom znení.

21. Odvolací súd v tejto súvislosti zhodne s odvolateľom poukazuje na stanovisko Najvyššieho súdu
SR uvedené v rozsudku sp. zn. 2 Cdo 301/2006 a v rozsudku sp. zn. 2 Cdo 203/2004, ako aj
názor Ústavného súdu SR v uznesení sp. zn. ÚS 223/2005 k rozsudku 1 Cdo 203/2004. Vo svojich
rozhodnutiach odlišné senáty dospeli k názoru, že Slovenský pozemkový fond (ďalej len SPF) nie je

oprávnený zastupovať Slovenskú republiku v žalobách, ktoré sa týkajú samotnej existencie vlastníckeho
práva, napr. pri žalobách na určenie vlastníckeho práva, ak je toto právo spochybňované. S týmto
názorom sa stotožnil aj Ústavný súd. Súdy konštatovali, že nie je pochybnosť o tom, že SPF, ktorý je
právnickou osobou, môže vystupovať v súdnom konaní ako subjekt občianskoprávnych vzťahov, ale
SPF môže zastupovať štát pred súdom len vo veciach nehnuteľností vo vlastníctve štátu uvedených v

osobitnom predpise, ktorým je § 17 zákona č. 229/1991 Zb. a len za splnenia podmienok uvedených
v ustanovení § 34 ods. 14 zákona č. 330/1991 Zb. Podľa uvedeného ustanovenia predpokladom
zákonného zastúpenia štátu SPF v konaní pred súdom je preukázanie že predmetom súdneho konania
sú nehnuteľnosti uvedené v ustanovení § 17 zákona č. 229/1991 Zb. a že tieto sú v správe SPF v spojení
s § 1 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. a že sú vo vlastníctve štátu. Iba po preukázaní splnenia týchto

podmienok možno považovať SPF za zákonného zástupcu štátu. Podmienka existujúceho vlastníctva
štátu vyplýva tak z § 17 zákona č. 229/1991 Zb. ako aj z § 34 ods. 14 zákona č. 330/1991 Zb., teda
v zmysle ustanovenia § 34 ods. 14 zákona č. 330/1991 Zb. SPF môže zastupovať štát pred súdom,
ale musí ísť o také konanie vo veciach nehnuteľností, ktoré sú vo vlastníctve štátu, čiže SPF prináleží
oprávnenie zastupovať štát pred súdom vo všetkých veciach, keď je nesporná existencia vlastníckeho

práva štátu. Z uvedeného vyplýva, že SPF vystupuje pred súdmi len v prípadoch, keď predmetom
súdneho konania sú nehnuteľnosti, ktoré spravuje.

22.Nehnuteľnosti,ktorésúpredmetomtohotosúdnehosporu,niesúanivovlastníctveštátu,anivspráve
SPF. Vychádzajúc z ustanovenia § 2 ods. 1 zákona č. 307/1992 Zb. o ochrane poľnohospodárskeho

pôdneho fondu, nemožno považovať nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohoto súdneho sporu - rodinné
domy a zastavané pozemky, za súčasť poľnohospodárskeho pôdneho fond, a preto ani z tohoto dôvodu
nie je dané oprávnenie SPF zastupovať štát v tomto spore. Zákonné oprávnenie zastupovať štát
v danej veci patrí Ministerstvu hospodárstva SR ako organizačnej zložke štátu na ústrednej úrovni
podľa ustanovenia § 6 písm. m) zákona č. 575/2001 Z.z., vo veciach správy majetku štátu vo sfére

podnikateľskej v súvislosti s ustanovením § 47 c zákona č. 92/1991 Zb.23. Vzhľadom na to, že nebol daný dôvod na zamietnutie žaloby z dôvodu nedostatku aktívnej
vecnej legitimácie žalobcu, bolo potrebné zaoberať sa žalobcom prezentovanými dôvodmi absolútnej
neplatnosti predmetných zmlúv o prevode nehnuteľností.

24. Odvolací súd konštatuje, že rovnaké skutkové okolnosti boli predmetom už konania Okresného
súdu Dunajská Streda sp. zn. 4C/204/1996, v ktorom sa žalobcovia označení ako žalobca 1 Slovenská
republika - zastúpená Okresnou prokuratúrou v Dunajskej Strede, žalobca 2 Slovenská republika -
zastúpená Slovenským pozemkovým fondom, žalobca 3 Slovenský pozemkový fond, domáhali proti

žalovaným označeným ako žalovaný 1 Všeobecná úverová banka, a.s., žalovaný 2 P. F. a žalovaná 3 D.
F., určenia neplatnosti zmlúv o prevode nehnuteľností a to zo dňa 23.11.1993 a 03.12.1993. Rozsudkom
Krajského súdu v Trnave č.k. 24Co/50/2008-1066 zo dňa 08.10.2008 bol zmenený rozsudok súdu
prvého stupňa tak, že žaloba bola v celom rozsahu zamietnutá. Proti tomuto rozsudku bolo podané
dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 3 Cdo 11/2009 zo dňa 16.12.2010.
Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí skonštatoval správnosť právneho záveru odvolacieho súdu,

podľa ktorého žaloba bola podaná nedôvodne z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie štátu
zastúpeného prokurátorom podľa čl. IV. ods. 1 zákona č. 17/1993 Z.z. Najvyšší súd SR zároveň
uviedol, že závery, ku ktorým dospel odvolací a dovolací súd pri posudzovaní prípustnosti žaloby štátu
zastúpeného prokurátorom podľa čl. IV. zákona č. 17/1993 Z.z., nebránia tomu, aby sa uvedené dôvody,
z ktorých sa vyvodzuje neplatnosť vyššie označených zmlúv o prevode nehnuteľností, posúdili v inom

občianskom súdnom konaní, začatom na základe štátom podanej všeobecnej (vlastníckej) žaloby.

25. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti vzniká otázka, či v danom prípade nejde o prekážku rei
iudicatae, t.j. prekážku veci právoplatne rozsúdenej, o ktorej už nemožno konať znova, keď v zásade
možno konštatovať totožnosť sporových strán - v oboch sporoch bol na strane žalobcu štát - Slovenská

republika, pričom z hľadiska totožnosti sporovej strany nie je rozhodujúce, ktorý orgán za štát konal, a na
strane žalovaných boli v oboch sporoch P. F. a D. F.. Rovnako možno konštatovať aj totožnosť predmetu
konania, keď predmetom oboch sporov je posúdenie platnosti zmlúv o prevode nehnuteľností zo dňa
23.11.1993 a 03.12.1993 a z toho vyplývajúce určenie vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam.
Podstatný rozdiel medzi oboma spormi je daný tým, že v konaní Okresného súdu Dunajská Streda

sp. zn. 4C/204/1996 štát zastúpený prokurátorom podal žalobu na základe špeciálneho ustanovenia čl.
IV. zákona č. 17/1993 Z.z., ktorý zakotvil takýto osobitný právny nástroj ochrany záujmov štátu, zatiaľ
čo v prejednávanom spore ide o všeobecnú vlastnícku žalobu štátu, ktorým sa štát domáha ochrany
vlastníckeho práva v zmysle § 126 Občianskeho zákonníka. Vychádzajúc preto aj zo záveru Najvyššieho
súdu SR, ktorý vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 11/2009 uviedol, že závery, ku ktorým dospel odvolací

a dovolací súd pri posudzovaní prípustnosti žaloby štátu zastúpeného prokurátorom podľa čl. IV. zákona
č. 17/1993 Z.z., nebránia tomu, aby sa uvedené dôvody, z ktorých sa vyvodzuje neplatnosť vyššie
označených zmlúv o prevode nehnuteľností, posúdili v inom občianskom súdnom konaní, začatom
na základe štátom podanej všeobecnej (vlastníckej) žaloby, ako aj z vyššie uvedeného rozdielneho
právneho základu oboch žalôb, odvolací súd konštatuje, že v danom prípade nemožno konštatovať

existenciu prekážky rei iudicatae, t.j. prekážky veci právoplatne rozsúdenej, o ktorej už nemožno konať
znova.

26. V tejto súvislosti je však potrebné konštatovať, že z hľadiska nevyhnutnosti rešpektovania princípu
právnej istoty a s tým súvisiacou predvídateľnosťou práva, je v prebiehajúcom spore dôvodné vychádzať

z právnych záverov konajúcich súdov v predošlom spore, a to najmä zo záverov Krajského súdu v
Trnave uvedených v rozsudku č.k. 24Co/50/2008-1066 zo dňa 08.10.2008, v ktorom sa odvolací súd
podrobne zaoberal všetkými podstatnými právnymi otázkami platnosti predmetných zmlúv o prevode
nehnuteľností zo dňa 23.11.1993 a 03.12.1993, a preto nie je dôvod, aby odvolací súd v aktuálne
prebiehajúcom spore dospel k inému právnemu záveru, pokiaľ na to neboli zásadné a dôležité dôvody.

27. Podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 236/06 k znakom právneho štátu a medzi jeho
základné hodnoty patrí neoddeliteľne princíp právnej istoty [(čl. 1 ods. l ústavy), napr. PL. ÚS 36/95],
ktorého neopomenuteľným komponentom je predvídateľnosť práva. Súčasťou uvedeného princípu je aj
požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala

rovnaká odpoveď (mutatis mutandis I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99), teda to, že obdobné
situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované.28. Krajský súd v Trnave v odôvodnení rozsudku č.k. 24Co/50/2008-1066 zo dňa 08.10.2008
skonštatoval, že vzhľadom na absenciu aktívnej legitimácie žalobcu v 1. rade nebolo potrebné sa bližšie
zaoberať ďalšími dôvodmi neplatnosti predmetného prevodu, avšak vzhľadom na dlhotrvajúci spor, ktorý

trvá už 12 rokov, ktorý zneisťuje právne vzťahy účastníkov, lebo žalovaní v 1. a 2. rade nemôžu riadne
uplatňovať svoje vlastnícke práva, lebo ďalšie spory na súdoch sú prerušené za účelom konečného
rozhodnutia, sa odvolací súd zaoberal aj ďalšími dôvodmi, ktoré žalobca v 1. rade namietal.

29. Vzhľadom na to, že žalobca v aktuálnom spore vznáša tie isté námietky, aké boli predmetom

už predchádzajúceho sporu, odvolací súd v plnom rozsahu zotrváva na nižšie uvedených právnych
záveroch, ku ktorým dospel odvolací súd v predchádzajúcom rozhodnutí.

30. Čo sa týka nesprávneho označenia bývalého štátneho podniku v jednotlivých zmluvách, keď v
mandátnej zmluve je označený ako Podnik pre chov koní, š.p. Bratislava, Žrebčínec Šamorín, v záložnej
zmluve ako Žrebínec, š.p. Šamorín, podobne aj v úverovej zmluve, v dodatku č. 1 k úverovej zmluve

znovu ako Podnik pre chov koní š.p. Bratislava, Žrebčínec Šamorín, predmetom sporu boli zmluvy o
prevode nehnuteľností z 23.11.1993 a 03.12.1993 a v tejto súvislosti je predávajúci označený ako Podnik
pre chov koní, š.p. Bratislava, Žrebčínec Šamorín, Agátový rad 1 a teda jeho označenie je v súlade
s výpisom z Obchodného registra. V prípade, ak by aj nebolo, išlo by o neúplné obchodné meno bez
uvedenia jeho právnej formy, avšak podstatná je identita zmluvnej strany a vôľa oboch účastníkov, o

ktorej nebolo pochýb. V tomto smere poukázal odvolací súd aj na rozhodnutie NS SR sp. zn. Obdo
V.10/97 zo dňa 08.10.1997.

31. Žalovaní dôvodne poukázali na to, že majetok, ktorý bol predmetom zmlúv, bol pôvodne vo
vlastníctve Podniku pre chov koni, š.p. Bratislava. Ministerstvo tento podnik zrušilo a vytvorilo viacej

samostatných podnikov a bol rozdelený majetok týchto podnikov na jednotlivé organizácie. Právnym
nástupcomPodnikuprechovkoniš.p.BratislavabolŽrebčinecŠamorín,š.p.Včase,keďbolapodpísaná
zmluvavbanke,eštenebolaznámaskutočnosť,žezobchodnéhoregistrabolvymazanýPodnikprechov
koni, š.p. Bratislava. Preto V., a.s. do tých zmlúv dala ešte meno pôvodného vlastníka, ktorý figuroval na
LV. V rozhodnutí MP SR (č.l. 208) je v bode 4 deň, ku ktorému má byť zápis o výmaze štátneho podniku

prechovkonívBratislavevykonanývobchodnomregistri,ato28.02.1993.Nazákladetohtorozhodnutia
Obvodný súd Bratislava I na návrh MP SR rozhodol, že sa povoľuje vykonávať zápis a zapisuje sa, že
sa podnik rozdelil na 7 jednotlivých podnikov a že sa vymazuje štátny Podnik pre chov koní Bratislava,
zapísaný v obchodnom registri v oddelená Ps vo vložke 718 dňom právoplatnosti tohto uznesenia. Vo
výpise z podnikového registra Obvodného súdu Bratislava I vložka č. 718 zo dňa 05.03.1992 ako aj vo

výpise z obchodného registra pre Podnik pre chov koní, je pečiatka 03.01.1994, z čoho možno vyvodiť,
že toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 03.01.1994. Podnik pre chov koní š.p. Bratislava, Žrebčinec
Šamorín, IČO 304016698 figuroval pod týmto menom až do nadobudnutia právoplatnosti uznesenia na
č.l. 209 spisu.

32. Vychádzajúc z vyššie uvedeného preto nemožno nijako dospieť k záveru o absolútnej neplatnosti
predmetných zmlúv len z dôvodu nedostatkov v označení bývalého štátneho podniku v jednotlivých
zmluvách, keď bolo preukázané, že zúčastnené strany konali a vychádzali z aktuálneho stavu zápisov
v obchodnom registri, pričom medzi nimi nijako nebolo sporné, kto je prevádzajúcim subjektom.

33. Z podobného hľadiska je nutné podľa názoru odvolacieho súdu kvalifikovať aj tzv. predčasnú
realizáciu záložnej zmluvy, lebo zúčastnené strany vedeli, prečo predmetné zmluvy uzatvárali, banka
sledovala likvidovanie dlhu, ktorý nesplácal štátny podnik a štátny podnik sa snažil dlh zaplatiť, pretože
mu hrozili sankcie, čo by mohlo ešte sťažiť jeho platobnú neschopnosť. Žiadna zo zmluvných strán
nebola týmto postupom poškodená, ani štát, zmluvným stranám takéto riešenie vyhovovalo, bolo v

súlade s obvyklou obchodnou politikou, banka zlikvidovala dlh a štátny podnik seba i štát uchránil pred
sankciami plynúcimi z neplatenia úverov.

34. Preto pokiaľ žalobca všeobecne namietal, že prevod vlastníctva nehnuteľností na žalovaných
bol špekulatívny a v rozpore s dobrými mravmi, ani táto námietka neobstojí. Odvolací súd v

predchádzajúcomkonanípodrobneskúmalokolnostipredmetnéhoprevoduvlastníckehoprávaanezistil
žiadne také dôvody, pre ktoré by bolo potrebné konštatovať neplatnosť tohto prevodu. Bolo totiž
nesporné, že pôvodný vlastník - bývalý štátny podnik. Podnik pre chov koní bol dlžníkom z úverových
zmlúv uzatvorených s V., a.s. a s bankou sa rozhodol na takom čiastočnom plnení povinnosti zaplatiťsplátku úveru, že banka v mene štátneho podniku predá nehnuteľnosti v jeho vlastníctve žalovaným 1
a 2, ktorí na základe uzatvorených kúpnych zmlúv zaplatili kúpnu cenu určenú znaleckým posudkom,
ktorá slúžila na dohodnutú splátku úveru. Z tohto hľadiska teda ani nešlo o realizáciu záložného práva

k predmetným nehnuteľnostiam. Preto ani platnosť predmetných zmlúv o prevode vlastníckeho práva k
nehnuteľnostiam nie je nijako podmienená platnosťou Záložnej zmluvy č. 1/1993 zo dňa 23.11.1993, a
preto v tomto konaní je bezpredmetné zaoberať sa otázkou platnosti tejto záložnej zmluvy.

35. Žalobca tiež namietal, že nemohlo prísť k realizácii záložného práva, lebo podľa zák. č. 182/93 Z.z.

účinného od 01.09.1993 mali byť nehnuteľnosti ponúknuté na odpredaj nájomníkom týchto bytov.

36. Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 182/93 Z.z. v čase uzatvárania zmlúv tento zákon upravoval spôsob a
podmienky nadobudnutia vlastníctva bytov a nebytových priestorov v obytnom dome, práva a povinnosti
vlastníkov týchto bytových domov, práva a povinnosti vlastníkov bytov a nebytových priestorov, ich
vzájomné vzťahy a práva k pozemku.

37. Podľa § 1 ods. 2 cit. zák. tento zákon sa nevzťahuje na byty osobitného určenia, byty v domoch
osobitného určenia, byty v domoch určených podľa schváleného územného plánu na asanáciu a na
predaj bytov v rodinných domoch, ktoré sú vo vlastníctve fyzických osôb.

38. Medzi stranami nebolo sporné, že predmetné nehnuteľnosti sú rodinnými domami, ktoré užívali
a užívajú pracovníci bývalého štátneho podniku, ale § 1 upravoval nadobudnutie vlastníctva bytov a
nebytových priestorov v obytnom dome, pričom v danom prípade nejde o byty a nebytové priestory
v obytnom dome a o rodinných domoch hovoril predmetný zákon len v súvislosti s vlastníctvom
fyzických osôb, na ktoré sa zákon samozrejme nevzťahoval. Išlo o legislatívnu nedôslednosť, lebo

zákon v predmetnom ustanovení neriešil rodinné domy, ktoré sú vo vlastníctve štátu. Toto legislatívne
pochybenie si zákonodarca uvedomil a už v najbližšej novele a to v zákone č. 151/95 Z.z. v § 1 ods.
2 vypadlo spojenie v rodinných domoch fyzických osôb, ale zostalo len spojenie v rodinných domoch.
Preto podľa názoru odvolacieho súdu nebola povinnosť v zmysle tohto zákona ponúknuť zo strany
štátneho podniku predmetné rodinné domy na odpredaj svojim zamestnancom, ale aj tak zo strany

štátneho podniku boli ešte 18.11.1992 ponúknuté tieto byty na odpredaj za cenu stanovenú znalcom
nájomníkom v zmysle Nariadenia vlády SR č. 430 zo dňa 4. augusta 1992 a na tomto liste sa nachádzajú
podpisy nájomníkov, že túto ponuku obdržali, avšak v spise sa nenachádzajú doklady alebo žiadosti
zo strany nájomníkov o odkúpenie bytu. Aj keď v spise sa nenachádza doklad o tom, že by štátny
podnik vyzval nájomníkov na možnosť odpredaja aj podľa zák. č. 182/1993 Z.z., v protokole Najvyššieho

kontrolného úradu SR č. 147/1994 zo dňa 23.06.1994 je v závere konštatované, že „ nájomníci domov
na Kasárenskej ulici, čo sú domy, ktoré sú predmetom sporu, neuplatnili svoje práva na prevod domov
do vlastníctva v zmysle § 29 ods. 2 zák. č. 182/93 Z.z. pred termínom zriadenia záložného práva k týmto
domom, ani pred termínom realizácie záložného práva. Uskutočnením predaja domov tretej osobe sa
nemôžu domáhať ich odkúpenia od Žrebčínca š.p. Šamorín podľa zák. č. 182/93 o vlastníctve bytov a

nebytových priestorov".

39. Na záver odvolací súd dodáva, že podanie predmetnej žaloby zo strany štátu nemožno považovať za
dôvodné už aj z hľadiska nevyhnutnosti dodržania elementárnej právnej istoty a ochrany práv a právom
chránených záujmov súkromných osôb, keď štát uznal vlastnícke právo žalovaných rozhodnutiami v

katastrálnom konaní o zápise ich vlastníckeho práva v roku 1994. Následne boli žalovaní vystavení
stavu právnej neistoty sporovaním ich vlastníckeho práva v dôsledku žaloby štátu z roku 1996 v
konaní Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 4C/204/1996, ktoré konanie trvalo až do konečného
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR dňa 16.12.2010, a skončilo neúspechom žalobcov a úspechom
žalovaných. Vzápätí štát podal dňa 14.03.2011 na základe rovnakého skutkového stavu a z rovnakých

dôvodov novú žalobu sporujúcu vlastnícke právo žalovaných k predmetným nehnuteľnostiam. Z
úradnej činnosti odvolacieho súdu je známe, že žalovaní ako vlastníci predmetných nehnuteľností
boli sporovými stranami mnohých konaní, v ktorých si ako žalobcovia uplatňovali nároky vyplývajúce
z ich vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam (napr. konanie Okresného súdu Dunajská
Streda sp. zn. 5C/171/1996, sp. zn. 8C/144/2010), pričom prvoinštančný aj odvolací súd v týchto

konaniach ako predbežnú otázku riešil danosť vlastníckeho práva žalovaných a túto posúdil tak, že
ich vlastnícke právo je dané. Zohľadniac všetky tieto okolnosti, ak by mal teraz, t.j. po 24 rokoch
od povolenia vkladu vlastníckeho práva, odvolací súd rozhodnúť o zbavení vlastníctva žalovaných a
určení vlastníctva žalobcu, museli by na to existovať také jednoznačné a zásadné dôvody, ktoré byodôvodňovali takýto zásah do právnej istoty žalovaných. Žalobcovi sa však danosť takýchto dôvodov
jednoznačne a presvedčivo preukázať nepodarilo.

40. S prihliadnutím na vyššie uvedené závery odvolací súd konštatuje, že ak súd prvej inštancie žalobu v
celom rozsahu zamietol, rozhodol vo veci vecne správne, a preto s použitím § 387 ods. 1 CSP rozsudok,
vrátane závislého výroku o náhrade trov konania (odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutého), ako
vecne správny potvrdil.

41. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí
dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však
nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj

napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne).

42. Na záver odvolací súd dodáva, že skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní
žalobkyne, nemožno považovať za porušenie či nerešpektovanie jej práv. Odvolací súd v tejto súvislosti
upriamuje pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 218/2010, podľa ktorého obsah

práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva
alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných
orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS
252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania

pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi
názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí
ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp.

toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá
účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

43. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v
spojení s § 396 ods. 1 CSP, pričom v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešným žalovaným 1 a

2 voči neúspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O
výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnosti tohto
rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

44. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).