Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, May 22, 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/561/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6715210591
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 05. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ama Odalošová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6715210591.2

Uznesenie

Krajský súd súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.
Amy Odalošovej a členov senátu JUDr. Petra Kvietka a JUDr. Janky Boroškovej (sudca spravodajca),
v právnej veci žalobcu: N. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom W.. A. XX, XXX XX J., štátneho občana SR,
zast. JUDr. Romanom Juríkom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Jazerná 19, 940 71 Nové
Zámky, proti žalovanému: Tatra credit a.s., IČO: 44 975 775, so sídlom Námestie slobody 10/1718, 921

01 Piešťany, zast. L.I.B. legal s.r.o., Advokátska kancelária so sídlom Pribinova 25, 810 11 Bratislava,
v konaní o neplatnosť právnych úkonov a ochranu spotrebiteľa, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Zvolen č.k. 9C/151/2015-172 zo dňa 13. 06. 2016, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Zvolen č.k. 9C/151/2015-172 zo dňa 13. 06. 2016 v časti výrokov I. až VIII.
a v súvisiacom X. výroku o trovách konania z r u š u j e a v rozsahu zrušenia v r a c i a vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

II. Odvolacie konanie v časti IX. výroku predmetného rozsudku z a s t a v u j e .

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že úverová zmluva č. 154/12 zo dňa
19.07.2012 uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným je neplatná (I. výrok). Súd prvej inštancie ďalej
určil, že dodatok č. 1 k úverovej zmluve č. 154/12 zo dňa 18.01.2013 uzatvorený medzi žalobcom a
žalovaným je neplatný (II. výrok). Súd prvej inštancie ďalej určil, že dodatok č. 2 k úverovej zmluve č.

154/12 zo dňa 10.07.2013 uzatvorený medzi žalobcom a žalovaným je neplatný (III. výrok). Súd prvej
inštancie ďalej určil, že dodatok č. 3 k úverovej zmluve č. 154/12 zo dňa 19.03.2014 uzatvorený medzi
žalobcom a žalovaným je neplatný (IV. výrok). Súd prvej inštancie ďalej určil, že dodatok č. 4 k úverovej
zmluve č. 154/12 zo dňa 09.09.2014 uzatvorený medzi žalobcom a žalovaným je neplatný (V. výrok).
Súd prvej inštancie ďalej určil, že zmluva o záložnom práve č. 154/12 zo dňa 19.07.2012 uzatvorená
medzi žalobcom a žalovaným je neplatná (VI. výrok). Súd prvej inštancie ďalej určil, že záložné právo

žalovaného na nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v katastrálnom území M., obec J., okres J. a to pozemok
registra „C“ parc. č. XXXX, o výmere 387 m2, zastavané plochy a nádvoria a stavba na parcele č. XXXX,
súp. č. XX, druh stavby: rekreačná chata, nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX vedené Okresným
úradom J., katastrálny odbor, nehnuteľnosti vo výlučnom vlastníctve žalobcu neexistuje (VII. výrok).
Žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500 Eur, do troch
dní od právoplatnosti odvolaním napadnutého rozsudku (VIII. výrok). V prevyšujúcej časti návrh žalobcu

zamietol (IX. výrok). O trovách konania rozhodol tak, že o nich bude rozhodnuté po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej (X. výrok).

2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že v prvom rade skúmal či sú splnené všetky
podmienky k tomu, aby mohol určovaciemu návrhu vyhovieť, a to či na tomto určení existuje naliehavý
právny záujem. Naliehavý právny záujem je daný, ak právne postavenie žalobcu je bez tohto určenia

ohrozené alebo neisté. Nakoľko v danej veci je vzájomný vzťah strán sporu vzťahom zo spotrebiteľskej
zmluvy, naliehavý právny záujem je daný priamo zákonom, konkrétne ustanovením § 3 ods. 3 zákonač. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého, každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred
neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách. Pri skúmaní podmienok uvedených v § 80
písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte len ,,OSP“) treba vychádzať

z toho, že naliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmluvy o úvere resp. pôžičke má žalobca -
spotrebiteľ (ktorého špecifické postavenie ako slabšej strany v spore osvedčuje predovšetkým úprava
v komunitárnom práve, početná judikatúra súdov Európskej únie, ale i domáca právna úprava), pretože
potrebuje mať vyriešenú otázku aký je jeho skutočný dlh. Jeho postavenie sa vyriešením určovacej
žaloby stane istejším, nebude vystavený sankciám za nezaplatenie odplaty, ktorá by mohla byť v rozpore

s dobrými mravmi. V prejednávanej veci tiež nemožno opomenúť, že na podanie prípadnej žaloby o
peňažné plnenie, je aktívne legitimovaný veriteľ, teda v danom prípade nebankový subjekt, ktorý takúto
žalobu nepodal, ani nepodá, keďže v danom prípade podľa neho nastala okolnosť, ktorá spôsobila
splatnosť celého dlhu. Žalobca by potom nemal možnosť žiadať o posúdenie platnosti úverovej zmluvy,
čo je odňatie spravodlivosti. Tento naliehavý právny záujem má spotrebiteľ aj popri možnosti uplatňovať
vecné práva k predmetu zabezpečenia. Záložná zmluva má akcesorickú povahu. V jej prípade by sa

napr. ani žalobou o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, nevyriešil hlavný záväzok žalobcu.
Zároveň pri rozhodovaní v konkrétnom prípade uplatneného práva na poskytnutie ochrany, je potrebné
mať vždy na zreteli základné interpretačné pravidlo, a to ochrana slabšej strany (NS SR 1M Cdo 1/2009).
I keď účastníci v zmluve o úvere v zmysle § 262 ods. 1 Občianskeho zákonníka dojednali spravovanie
sa ich vzťahu Obchodným zákonníkom, keďže v zmysle § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka zmluvné

podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od úpravy obsiahnutej v § 52 a
nasl. Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa, bolo nevyhnutným žalobcovi ako spotrebiteľovi
poskytnúť ochranu podľa Občianskeho zákonníka.

3. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že dňa 19.07.2012

bola medzi žalobcom ako dlžníkom a žalovaným ako veriteľom, uzavretá úverová zmluva č. 154/12,
na základe ktorej sa žalovaný zaviazal poskytnúť žalobcovi úver vo výške 4.800,-Eur, ktorý mal byť
čerpaný jednorazovo hotovostne 19.07.2012. Jedná sa o zmluvu spotrebiteľskú v zmysle § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka, nakoľko ju uzatvoril žalovaný, ktorý pri jej uzatváraní vystupoval v rámci
svojej podnikateľskej činnosti a žalobca ako fyzická osoba nepodnikateľ, t.j. v postavení spotrebiteľa.

Podľa predmetnej úverovej zmluvy, celková výška úveru s navýšením, ktorú mal žalobca žalovanému
vrátiť bola 5.664,-Eur. Pojem navŕšenie v tomto ustanovení zároveň nie je nijako konkretizovaný. Za
neplatné zároveň súd prvej inštancie považoval aj ustanovenie čl. I, bod 1, písm. f), i), s prihliadnutím
na priemernú úrokovú mieru z úverov obchodných bánk v čase uzavretia zmluvy, keďže úroková
miera uvedená v zmluve, ju prekračuje viac ako dvojnásobne. Žalovaný v predmetnej úverovej zmluve

uviedol, že RPMN predstavuje pri danom úvere 50,52 %. Nie je však zrejmé, aké údaje žalovaný
zadal pri tomto výpočte, pretože jednak žalovaný mal zaplatiť 6 splátok po 144,-Eur a 7. splátku v
sume 4.800,-Eur, ďalej nie je zrejmé, či a ktoré konkrétne (vzhľadom na veľké množstvo poplatkov
uvedených sadzobníku poplatkov) náklady súvisiace s poskytnutím úveru, žalovaný vôbec do výpočtu
RPMN zahrnul, keď napríklad len poplatok za poskytnutie úveru v danom prípade predstavuje sumu

2% z istiny. Zo splátkového kalendára nie je navyše zrejmé, v akej výške sú splátky istiny a v akej
výške splátky úrokov. V článku I. úverovej zmluvy je uvedené, že úver je splatný v 6 mesiacoch, čo v
spotrebiteľovi evokuje predstavu 6-tich mesačných splátok; výška splátok však v samotnom článku I.
úverovej zmluvy uvedená nie je. Článok I. predmetnej úverovej zmluvy je tak zavádzajúci, nakoľko podľa
splátkového kalendára má po 6-tich splátkach nasledovať 7- ma splátka s (pre bežného spotrebiteľa

likvidačnou) výškou 4.800,-Eur. Samotný splátkový kalendár je navyše absolútne nelogický, spôsobujúci
pre žalobcu faktickú nemožnosť splatenia tohto úveru, najmä vo vzťahu k poslednej splátke, ktorá
mala predstavovať sumu 4.800,-Eur, t.j. rovnakú sumu, aká mala byť žalobcovi poskytnutá pri uzavretí
úverovej zmluvy. Z obsahu zmluvy zároveň vyplýva, že splácanie spotrebiteľského úveru je mesačnými
splátkami úrokov, istina splatná v poslednej splátke. Je bez pochybností, že toto ustanovenie nebolo

so žalobcom individuálne dojednané, je súčasťou predtlače danej úverovej zmluvy, a žalobca nemal
žiadnu reálnu možnosť spôsob započítavania úhrad z jeho strany ovplyvniť. Ide zároveň o ustanovenie,
ktoré výrazne spotrebiteľa poškodzuje, nakoľko celú poskytnutú istinu úveru je povinný splatiť naraz v
jednej splátke. Zároveň podľa toho, ako je koncipovaný splátkový kalendár tohto úveru t.j. 6 splátok po
144,- Eur a 7. splátka vo výške 4.800,-Eur, je zrejmé, že veriteľ musel pri uzatváraní predmetnej zmluvy

vedieť, že žalobca nebude schopný takýmto spôsobom predmetný úver splatiť, a jednoznačne bude
daný dôvod, aby mohol pristúpiť k realizácii záložného práva, na základe ktorého získa do vlastníctva
nehnuteľnosti, ktorých hodnota prevyšuje poskytnutú sumu úveru.4. Za rozporné s dobrými mravmi súd prvej inštancie považoval aj poplatky, ktoré sú uvedené v
sadzobníku poplatkov, ktorý tvorí neoddeliteľnú súčasť úverovej zmluvy. Tieto poplatky okresný súd
považoval za neprijateľné zmluvné podmienky podľa § 53 ods. 1, ods. 5 Občianskeho zákonníka, a tým

aj neplatné. Absolútna neplatnosť právneho úkonu pritom nastáva priamo zo zákona (ex lege) a pôsobí
od začiatku (ex tunc) a to voči každému. Každý kto má na tom naliehavý právny záujem sa jej môže bez
časového obmedzenia dovolávať. Súd prvej inštancie pri tom na absolútnu neplatnosť musí prihliadať aj
bez návrhu (ex officio) z úradnej povinnosti. Plnením z absolútneho neplatného právneho úkonu potom
vzniká bezdôvodné obohatenie, ktoré sa musí vydať v zmysle § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka.

S poukazom na obsah úverovej zmluvy č. 154/12 zo dňa 19.07.2012 uzavretej medzi žalobcom a
žalovaným dospel súd prvej inštancie k záveru, že neprijateľnými podmienkami, spôsobujúcimi značnú
nerovnováhu a hrubý nepomer vo vzájomných právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
žalobcu ako spotrebiteľa, ako aj s poukazom na § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 53 ods. 4,
písm. k) Občianskeho zákonníka sú aj nasledovné ustanovenia úverovej zmluvy: Článok VII., bod 2,
písm. a) ÚZ, ktoré obsahuje podmienky, za ktorých môže veriteľ vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru,

pričom jednou z týchto podmienok je aj zníženie hodnoty predmetu záložnej zmluvy (nehnuteľností)
spočívajúce v objektívnom znížení ich všeobecnej hodnoty v dôsledku zmien trhu s nehnuteľnosťami. V
danom prípade ide teda o objektívnu skutočnosť, absolútne nezávislú od vôle a konania žalobcu (ako
dlžníka), ktorú nemá možnosť akokoľvek ovplyvniť, je preto v rozpore s dobrými mravmi a jednoznačne
v neprospech spotrebiteľa, aby takáto skutočnosť mala za následok vyhlásenie predčasnej splatnosti

daného úveru. Za neplatný, v rozpore s dobrými mravmi, § 53 ods. 4, písm. k) ako aj ustanovením §
517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, súd prvej inštancie považoval článok X., bod 2, podľa ktorého v
prípade ak bude dlžník v omeškaní so zaplatením niektorej splátky alebo celková výška uhradených
splátok k daným termínom určeným splátkovým kalendárom bude v negatívnom rozpore s celkovou
výškou splátok podľa tohto kalendára je veriteľ oprávnený účtovať dlžníkovi zmluvnú pokutu 4 % z

poskytnutej istiny a to aj opakovane. Neplatným je (aj s poukazom na ustálenú judikatúru) aj ustanovenie
čl. XIX bod 4, podľa ktorého by sa mal právny vzťah účastníkov vzniknutý z predmetnej úverovej
zmluvy spravovať Obchodným zákonníkom a vo svojej podstate ide o obchádzanie zákona, ktorým chcel
veriteľ zabrániť posudzovaniu právneho vzťahu podľa predpisov o ochrane spotrebiteľa. Neplatným a v
rozpore s dobrými mravmi, ako aj s § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka je podľa súd prvej inštancie

aj ustanovenie čl. XVIII bod 7, podľa ktorého veriteľ nie je viazaný účelom platby, ktorú stanoví dlžník,
a je oprávnený platbu dlžníka započítať na svoje pohľadávky voči dlžníkovi v tomto poradí: na záväzky
dlžníka, ktoré vznikli z iného dôvodu než z úverovej zmluvy, na zmluvné pokuty, na poplatky za úkony
a služby podľa platného sadzobníka, na príslušenstvo úveru vrátane sankcií, na splátky úveru, a to v
poradí najskôr na úroky a náklady, a až potom na istinu.

5. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že tam, kde sa dôvod neplatnosti vzťahuje na celý právny úkon
(dôvod neplatnosti sa týka jeho podstatnej zložky), je právny úkon neplatný v celom rozsahu. Otázku
možnosti a nemožnosti oddelenia právneho úkonu treba posudzovať z hľadiska povahy a obsahu celého
právneho úkonu a nielen z hľadiska oddeľovanej časti. Z vyššie uvedených dôvodov, s poukazom na

§ 41 Občianskeho zákonníka v spojení s § 39 Občianskeho zákonníka, je podľa súdu prvej inštancie
predmetná úverová zmluva neplatná v celom rozsahu, pretože jednotlivé ustanovenia zmluvy, ktoré
okresný súd považoval s poukazom na vyššie uvedené dôvody, za neplatné, nemožno oddeliť od
ostatného obsahu samotnej zmluvy, keďže jej obsah tvorí nedeliteľný celok vo vzťahu k ujedaniu o
celkovej sume navýšenia daného úveru. Zmluvu preto nebolo možné deliť tak, ako to má mysli § 41

Občianskeho zákonníka, čo viedlo k tomu, že súd prvej inštancie vyhlásil predmetnú úverovú zmluvu
za neplatnú v celom rozsahu. Pokiaľ ide o dodatky k zmluve o úvere č. 154/12 a to dodatok č. 1 k
úverovej zmluve zo dňa 18.01.2013, dodatok č.2 k úverovej zmluve zo dňa 10.07.2013, dodatok č.3
k úverovej zmluve zo dňa 19.03.2014, dodatok č.4 k úverovej zmluve zo dňa 09.09.2014, keďže je
neplatná samotná úverová zmluva č. 154/12 zo dňa 19.07.2012 nemohol byť podľa súdu prvej inštancie

ani platne uzatvorený ani žiadny jej dodatok. Absolútne neplatný právny úkon nevyvoláva žiadne právne
účinky, vznik, zmenu ani zánik povinnosti. Pokiaľ ide o zmluvu o záložnom práve č. 154/12, ktorú uzavreli
žalobca a žalovaný v rovnaký deň t.j. 19.07.2012, ide podľa súdu prvej inštancie o zmluvu, ktorá má
akcesorickú povahu a zabezpečuje hlavný záväzok. Už samotným vyslovením neplatnosti hlavnej t.j.
úverovej zmluvy, je absolútne neplatná aj zmluva o záložnom práve. Predmetná záložná zmluva je

však, okrem už uvedeného dôvodu, neplatná aj s poukazom na § 37 Občianskeho zákonníka, z dôvodu
jej absolútnej neurčitosti, keď podľa časti I, bod 3 sa pohľadávkou záložného veriteľa (touto zmluvou
zabezpečenou) rozumie nielen pohľadávka na základe úverovej zmluvy ale aj pohľadávky, ktoré vzniknú
veriteľovi v budúcnosti voči dlžníkovi z titulu poskytnutia akéhokoľvek úveru podľa úverovej zmluvy, ktorámôže byť uzavretá medzi veriteľom a dlžníkom v budúcnosti, ako aj pohľadávka a jej príslušenstvo, ktoré
vznikne v dôsledku odstúpenia od úverovej zmluvy alebo v dôsledku jej výpovede, alebo pohľadávka na
uhradenie nákladov, na vydanie bezdôvodného obohatenia a pod. Uvedené ustanovenie totiž umožňuje

veriteľovi, aby jednostranne bez súhlasu dlžníka, navýšil istinu s príslušenstvom o dlžnú sumu z
akéhokoľvek ďalšieho dlhu žalovaného, ktorý by sa objavil (a to aj premlčaný). Je to ustanovenie ktoré vo
svojej podstate spôsobuje nesplatiteľnosť daného úveru. Toto ustanovenie je rozumne neodôvodniteľné,
a značne nerovnovážne v neprospech žalobcu. Rovnako teda aj pri zmluve o záložnom práve bolo, s
poukazom na vyššie uvedené dôvody vylúčené, aby postupom podľa § 41 Občianskeho zákonníka, šlo

oddeliť časť zmluvy nedotknutú dôvodom neplatnosti od takej, ktorá by prípadne takýmto nedostatkom
trpieť nemala. Preto súd prvej inštancie určil aj predmetnú zmluvu o záložnom práve za neplatnú v celom
rozsahu a určil, že záložné právo žalovaného na nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v katastrálnom území
M., obec J., okres J. a to pozemok registra „C“ parc. č. XXXX, o výmere 387 m2, zastavané plochy a
nádvoria a stavba na parcele č. XXXX, súp. č. XX, druh stavby : rekreačná chata, nehnuteľnosti zapísané
na LV č. XXXX vedené Okresným úradom J., katastrálny odbor, nehnuteľnosti vo výlučnom vlastníctve

žalobcu neexistuje.

6. Súd prvej inštancie na záver uviedol, že podľa ustanovenia § 3 odsek 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o
ochrane spotrebiteľa upravuje právo spotrebiteľa žiadať primerané finančné zadosťučinenie v prípade,
aknasúdeúspešneuplatníporušeniesvojhopráva,atoodtoho,ktozatotoporušenieprávazodpovedá.

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje
poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Samotná povaha primeraného finančného zadosťučinenia
neumožňuje jeho priame vyčíslenie, preto súdu nemusia byť predložené dôkazy o existencii ujmy,
pretože stačí, ak tá ujma tu je. V danom prípade žalobca úspešne uplatnil porušenie svojich práv
vyplývajúcich mu z príslušných právnych predpisovo ochrane spotrebiteľa, preto má právo na primerané

finančné zadosťučinenie. Žalobca žiadal 2.500,-Eur ako primerané finančné zadosťučinenie. Vzhľadom
na skutočnosť, že žalovaný aj reálne začal s výkonom záložného práva predajom nehnuteľností, ktorá
slúži aj ako bytová nehnuteľnosť žalobcu a jeho rodiny na dobrovoľnej dražbe, toto nepochybne malo
nepriaznivý dopad na zdravotný stav žalobcu, aj s prihliadnutím na to, že je v dôchodkovom veku. Súd
prvej inštancie mal teda za to, že výška požadovaného finančného zadosťučinenia v sume 500,-Eur

je primeraná a je nutné ju vnímať ako satisfakciu za psychickú ujmu, ktorá bola spôsobená žalobcovi
v období splácania úveru a následne v období, keď žalovaný začal s výkonom záložného práva
predajom nehnuteľností na dobrovoľnej dražbe, ktorá žalobcovi reálne a bezprostredne hrozila nebyť
nariadenia predbežného opatrenia v tomto súdnom konaní. Pri určení výšky primeraného finančného
zadosťučinenia súd prvej inštancie vychádzal aj z toho, že daná nehnuteľnosť bola zaťažená exekučným

záložným právom na základe exekučného konania vedeného súdnym exekútorom JUDr. Jozefom
Ďuricom a súdnou exekútorkou JUDr. Júliou Kubjatkovou už v čase podpisu úverovej zmluvy, čo
vyplýva aj obsahu úverovej zmluvy a zmluvy o záložnom práve (čl. 50, 61 spisu) a tiež prihliadol na
to, že zdravotné problémy žalobcu boli dlhodobejšieho charakteru a v dôsledku konania žalovaného
došlo síce k ich zhoršeniu, avšak aj podľa vyjadrenia žalobcu konanie žalovaného a výkon záložného

práva predajom nehnuteľnosti na dražbe nebolo priamou príčinou vzniku týchto závažných zdravotných
problémov. V prevyšujúcej časti, pokiaľ žalobca žiadal primerané finančné zadosťučinenie vo výške
2.500,-Eur, teda súd prvej inštancie návrh žalobcu zamietol.

7. Pri rozhodovaní o trovách konania súd prvej inštancie vychádzal z ustanovenia § 151 ods. 3 OSP

s tým, že o trovách konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej v zákonom
stanovenej lehote.

8. Proti predmetnému rozsudku podal žalovaný v celom rozsahu prostredníctvom svojho právneho
zástupcu odvolanie a to z dôvodu, že podľa neho súd prvej inštancie pochybil, keď na základe

vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci.

9. Podľa žalovaného úverová zmluva obsahuje všetky podstatné náležitosti, aké zákon požaduje pre jej
platnosť a rovnako spĺňa všetky náležitosti stanovené zákonom o spotrebiteľských úveroch. Žalovaný

mal za to, že pokiaľ aj súd prvej inštancie dospel k záveru, že niektoré - v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia uvedené ustanovenia úverovej zmluvy, sú neplatné, bolo potrebné postupovať v zmysle
§ 41 Občianskeho zákonníka. Všeobecne podľa neho platí, že z hľadiska neplatnosti niektorej z
neprijateľných podmienok uvedených v § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v spotrebiteľskej zmluve jepotrebné aplikovať ustanovenie § 41 Občianskeho zákonníka o čiastočnej neplatnosti právneho úkonu.
Žalovaný mal ďalej za to, že jednotlivé články úverovej zmluvy, ktoré mali byť podľa súdu prvej inštancie
neprijateľné a teda neplatné sú jednoznačne oddeliteľné od ostatného obsahu úverovej zmluvy, nakoľko

pri ich prípadnom vyhlásení za neprijateľné a teda neplatné, je podľa názoru žalovaného ostatný obsah
úverovej zmluvy udržateľný, keďže žiadne z týchto ustanovení úverovej zmluvy nepatrí medzi podstatné
náležitosti zmluvy o úvere v zmysle Obchodného zákonníka a ani zmluvy o pôžičky podľa ustanovení
Občianskeho zákonníka. Judikatúra súdov (žalovaný poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR
sp. zn. 21 Cdo 1484/2004 zo dňa 15.12.2004) podľa neho zdôrazňuje, že pri posudzovaní otázky,

či časť právneho úkonu postihnutého dôvodom neplatnosti možno oddeliť od ostatného obsahu tohto
úkonu je potrebné dbať, aby bola rešpektovaná vôľa účastníkov právneho úkonu s prihliadnutím na účel,
dosiahnutie ktorého strany konajúce právny úkon sledovali, aby bol aspoň čiastočne dosiahnutý účel,
ktorý účastníci sledovali. Žalovaný mal okrem toho za to, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v
časti týkajúcej sa toho, že úverová je ako celok absolútne neplatná a jednotlivé ustanovenia úverovej
zmluvy na ktoré súd prvej inštancie poukázal, nemožno s poukazom na § 41 Občianskeho zákonníka

oddeliť od ostatného obsahu samotnej zmluvy, je absolútne nedostačujúce. Súd prvej inštancie podľa
neho bližšie nevysvetlil prečo by nebolo možné napríklad ustanovenie o zmluvnej pokute alebo výške
dohodnutých úrokov oddeliť od ostaného obsahu zmluvy.

10. Ďalej žalovaný poukázal na skutočnosť, že súd prvej inštancie v súvislosti s otázkou naliehavého

právneho záujmu vo vzťahu k všetkým jednotlivým navrhovaným určovacím petitom vo všeobecnosti len
konštatoval, že naliehavý právny záujem je daný priamo zákonom. Avšak súd prvej inštancie sa už ďalej
viac nevenoval otázke preukázania naliehavého právneho záujmu vo vzťahu k jednotlivým navrhovaným
určovacím výrokom. Podľa žalovaného je nadbytočné, aby súd určoval každý jednotlivý dodatok za
neplatný samostatným výrokom, ak už v jednom výroku určil samotnú zmluvu za absolútne neplatnú.

Obdobne by sa podľa neho dalo konštatovať i v prípade určenia neplatnosti záložnej zmluvy a určenia,
že záložné právo neexistuje. Bez ohľadu na nadbytočnosť určujúceho výroku o neplatnosti záložnej
zmluvy v nadväznosti na výrok o určené neplatnosti úverovej zmluvy, sa však podľa žalovaného úplne
nadbytočne javí ďalší určujúci výrok o neexistencii záložného práva. Pokiaľ totiž mal súd prvej inštancie
za osvedčené, že je daný naliehavý právny záujem na určení neplatnosti záložnej zmluvy, potom určenie

neexistencie záložného práva v ďalšom výroku je potrebné považovať rovnako za nadbytočné, nakoľko
ide v podstate svojim spôsobom o duplicitné určovacie výroky. Vzhľadom na vyššie uvedené mal
žalovaný za to, že výroky II, III, IV a V sú nadbytočné vzhľadom na výrok I a výrok VI je nadbytočný
vzhľadom na výrok VII. Vzhľadom na nadbytočnosť uvedených výrokov, potom nemôže byť podľa neho
naliehavý právny záujem na ich určení.

11. Na záver žalovaný k priznaniu žalobcovi primeraného finančného zadosťučinenia uviedol, že
žalobca v tejto časti svojej žaloby neuniesol dôkazné bremeno, že mu vznikla nejaká nemajetková
ujma, resp. že o jej vzniku sa pričinili nám spochybnené zmluvy. Okrem tohto žalobca poukázal na
skutočnosť, že súd prvej inštancie v konaní uznesením zo dňa 27.07.2015, sp. zn. 9C/151/2015-29

nariadil predbežné opatrenie, ktorým žalovanému nariadil zdržať sa výkonu záložného práva k
nehnuteľnostiam vo vlastníctve žalobcu, až do právoplatného skončenia vo veci samej. Samotné
uznesenie o nariadení predbežného opatrenia bolo vydané len 3 dni po podaní samotnej žaloby, pričom
ako vyplýva z odôvodnenia tohto uznesenia, návrh na vykonanie dobrovoľnej dražby bol zaregistrovaný
dňa 06.07.2015, pričom dátum konania dražby bol určený na 06.08.2015. Z vyššie uvedeného teda

podľa žalobcu vyplýva, že k pozastaveniu výkonu záložného práva formou dobrovoľnej dražby došlo
prostredníctvom súdneho rozhodnutia ani nie v priebehu jedného mesiaca. Stav prípadnej neistoty či
strachu o stratu obydlia zo strany žalovaného teda nepretrvával vôbec dlho, práve naopak. Právna
ochrana bola teda žalobcovi poskytnutá riadne a včas prostredníctvom predbežného opatrenia, a preto
v danom prípade nie je preukázaná dôvodnosť priznanej náhrady nemajetkovej ujmy.

12. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, preto žalovaný žiadal, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok zmenil tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietne, alebo alternatívne aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

13. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril, pričom poukázal na skutočnosť, že žalovaný podal
odvolanie proti rozsudku v celom rozsahu. Zrejme je to ale len odpustiteľný omyl, pretože súd prvej
inštancie sčasti žalobu zamietol. Pravdepodobne teda mal žalovaný na mysli, že odvolanie podáva proti
rozsudku v celom rozsahu s výnimkou výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobe nevyhovel. Proti tomutovýroku nepodal odvolanie ani žalobca. Vzhľadom nato, že v zmysle § 359 zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilného sporového poriadku (ďalej v texte len ,,CSP“) môže podať odvolanie len strana, v neprospech,
ktorejbolorozhodnutievydané,odvolacísúdbysanemalzaoberaťtoučasťourozsudku,ktorousúdprvej

inštancie žalobu zamietol. Žalobca ďalej uviedol, že s námietkou žalovaného, že neplatné ustanovenia
zmluvy vrátane ich dodatkov sa dali zmysle § 41 Občianskeho zákonníka oddeliť od zvyšných častí
zmluvy, ktoré by potom ostali platné, sa nemožno stotožniť. Na tomto mieste žalobca poukázal na
odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23 Co 539/2014 a odôvodnenie rozhodnutia
Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23 Co 390/2014. Žalobca konštatoval, že súd prvej inštancie nielen

správneposúdilakoneplatnéjednotlivéustanoveniaúverovejzmluvyajednotlivýchustanovenívšetkých
jej dodatkov, ale správne tiež posúdil, že tieto neplatné ustanovenia sú neoddeliteľné od zvyškov zmluvy
a jej dodatkov a správne rozhodol o ich neplatnosti ako celkov. Navyše, ak v obdobnom prípade rovnako
rozhodol Krajský súd v Trnave, neexistuje podľa neho rozumný dôvod, prečo by mal inak rozhodnúť
Okresný súd Zvolen. Za umelý vykonštruovaný problém možno podľa žalobcu považovať námietku
žalovaného, že súd prvej inštancie rozhodol v samostatných výrokov o neplatnosti úverovej zmluvy a

všetkýchjejdodatkov.Urobiltakviazanýžalobnýmnávrhom.Akbyajvýrokrozsudkuznelpodľapredstáv
žalovaného, nič by to nezmenilo na podstate veci. Bolo by teda jedno, či by o neplatnosti úverovej
zmluvy a jej dodatkov rozhodol súd prvej inštancie v jednom výroku alebo v piatich výrokoch, ako sa
to nakoniec aj stalo. Na tomto mieste žalobca ďalej poznamenal, že žalovaný až do podania odvolania
nikdy nenamietal znenie petitu s piatimi výrokmi o neplatnosti úverovej zmluvy a jej dodatkov. Tvrdil len

to, čo tvrdil aj v samotnom odvolaní, že úverová zmluva a jej dodatky má všetky náležitosti podľa zákona
a teda, že je platná. Súd prvej inštancie sa podľa žalobcu síce stručne, ale vyčerpávajúco vyrovnal
aj s požiadavkou naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti úverovej zmluvy, jej dodatkov,
záložnej zmluvy a neexistencii záložného práva. Žalobca ďalej k názoru žalovaného, že ak súd prvej
inštancie určil jedným výrokom, že záložná zmluva je neplatná, potom je nasledujúci výrok o neexistencii

záložného práva nadbytočný a neexistuje naliehavý právny záujem na tomto určení, uviedol, že ako to
vyplýva z judikatúry, naliehavý právny záujem pri určovacích žalobách je daný tam, kde sa rozsudkov
vyrieši spor komplexne. Určovacia žaloba má preventívny charakter. Ak by sa na základe určovacej
žaloby rozsudkom nemal vyrieši spor komplexne, naliehavý právny záujem by chýbal. Preto je potrebné,
aby súd určil neexistenciu záložného práva. Rozsudok s takým výrokom je verejnou listinou spôsobilou

na zápis do katastra nehnuteľnosti. Námietka žalovaného by prípadne podľa žalobcu mohla obstáť v
opačnomgarde.Teda,žepriurčeníneexistenciezáložnéhoprávabysamoholuvažovaťonadbytočnosti
výrokuoneplatnostizáložnejzmluvy.Vtomtoprípadevšakneobstojíanitaktoopačnestavanánámietka.
Ako súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku konštatoval, že záložná zmluva je neplatná
nielen ako akcesorický právny úkon k hlavnému právnemu úkonu, ale aj z dôvodu neurčitosti. Z tohto

dôvodu,aleajzdôvoduviacerýchustanovenízáložnejzmluvy,ktorésúvrozporesozákonom,sdobrými
mravmi a ktoré obsahujú neprijateľné zmluvné podmienky, je namieste, ak sa súd zaoberal aj platnosťou
záložnej zmluvy nielen ako predbežnou otázkou, ale určil vo výroku jej neplatnosť. Spolu s určením,
že záložné právo neexistuje tak vytvoril pevný právny vzťah a splnil všetky požiadavky kladené na
rozsudok o určovacej žalobe. Podľa žalobcu nie celkom zrozumiteľný argument žalovaného, že súd

prvej inštancie nariadil ešte v roku 2015 predbežné opatrenie, zjednodušene povedané, zakazujúce
dražbu, len 3 dni po podaní žaloby. Súd vtedy naozaj nariadil predbežné opatrenie podľa žalobcu veľmi
rýchlo, začo mu podľa neho patrí veľká úcta. Žalobca uviedol, že treba si pritom pripomenúť, že súd
nariadil predbežné opatrenie dňa 27. júla 2015 a dražba sa mala konať 6. augusta 2015. Pri uznesení
o nariadení predbežného opatrenia treba ešte rátať s tým, že ho bolo potrebné nielen vydať, ale aj

doručiť. To je však podľa žalobcu celkom iná téma, ktorá, ale malo súvisí s priznaním primeraného
finančného zadosťučinenia. Žalobca ďalej uviedol, že účel relutárnej satisfakcie vo všeobecnosti vyjadril
napríklad Najvyšší súd Českej republiky v rozsudku so sp. zn. 30 Cdo 4431/2007. Osobitne pokiaľ ide
o finančné zadosťučinenie podľa zákona o ochrane spotrebiteľa, k jeho úlohe sa niekoľkokrát vyjadril
Krajský súd v Prešove. Napríklad v uznesení so spisovou značkou 20 Co 96/2013 a spisovou značkou

21 Co 20/2013. Žalobca mal teda zato, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny
a náležite odôvodnený.

14. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu vyjadril. V súvislosti s jeho odvolaním, ktorým napadol predmetný
rozsudok v celom rozsahu, zobral svoje odvolanie v časti v ktorej napadol výrok IX. predmetného

rozsudku, ktorým súd prvej inštancie v prevyšujúcej časti žalobu žalobcu zamietol späť. V ostatnom
žalovaný trval na podanom odvolaní. V zmysle vyššie uvedeného potom navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok v časti výrokov I. až VIII. zmenil tak, že žalobu žalobcu v tomto rozsahu zamietne,alebo alternatívne aby napadnutý rozsudok v časti výroku I. až VIII. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a súčasne zaviazal žalobcu k náhrade trov odvolacieho konania.

15. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného písomne nevyjadril.

16. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a bez nariadenia
pojednávaniapodľa§385ods.1(acontrario)CSProzsudokokresnéhosúduvnapadnutejčasti(výrokov
I. až VIII) podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil ako aj v závislom X. výroku o náhrade trov konania

(§ 379 písm. a) CSP) a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie.

17. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť

v konaní pred odvolacím súdom.

18. Podľa § 391 ods. 1 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie
alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.

19.Žalovanývodvolaníokreminéhopoukázalnaskutočnosť,žeodôvodnenienapadnutéhorozhodnutia
v časti týkajúcej sa toho, že úverová je ako celok absolútne neplatná a jednotlivé ustanovenia
úverovej zmluvy na ktoré súd prvej inštancie poukázal, nemožno s poukazom na § 41 Občianskeho
zákonníka oddeliť od ostatného obsahu samotnej zmluvy, je absolútne nedostačujúce. Odvolací súd po

preštudovaní odvolania konštatuje, že je dôvodné a to z nasledovných dôvodov:

20. Zo spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie k namietanej skutočnosti v odôvodnení svojho
rozhodnutia uviedol: ,,Z vyššie uvedených dôvodov, s poukazom na § 41 OZ v spojení s § 39 OZ, je
predmetná úverová zmluva neplatná v celom rozsahu, pretože jednotlivé ustanovenia zmluvy, ktoré súd

považuje s poukazom na vyššie uvedené dôvody, za neplatné, nemožno oddeliť od ostatného obsahu
samotnejzmluvy,keďžejejobsahtvorínedeliteľnýcelokvovzťahukujedaniuocelkovejsumenavýšenia
daného úveru. Zmluvu preto nebolo možné deliť tak, ako to má mysli § 41 Občianskeho zákonníka, čo
viedlo k tomu, že súd vyhlásil predmetnú úverovú zmluvu za neplatnú v celom rozsahu.“

21. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia patrí medzi vady konania v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP,
pretože súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva (konkrétne právo účinne sa brániť proti rozhodnutiu súdu) v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces, a tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím
súdom. Tým je naplnený dôvod pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP.

22. Podľa ust. § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré

dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

23. Rozsudok musí obsahovať odôvodnenie v súlade s cit. § 220 ods. 2 CSP, pretože povinnosť súdu

riadne odôvodniť rozhodnutie, je odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie
spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa vysporiada i so špecifickými námietkami strany sporu. V odôvodnení
sa súd, rozhodujúci o uplatnenom nároku, musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami
a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky
skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal; niet v

ňom miesta pre dohady a domnienky. Súdne rozhodnutie musí preto obsahovať stručný a jasný výklad
opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku. Odôvodnenie má byť prostriedkom
kontroly správnosti rozhodnutia nielen pre súd, ktorý ho vydal, ale aj pre súd, ktorý ho bude preskúmavať
v dôsledku opravného prostriedku, t.j. musí byť preskúmateľné.24. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že nepreskúmateľný rozsudok je vtedy, ak dôvody neobsahuje,
alebo sú nezrozumiteľne podané. Odôvodnenie musí byť úplné v zmysle, že sa vysporiada so všetkými

otázkami riešenými v konaní a musí byť v súlade s výrokom.

25. Podľa § 41 Občianskeho zákonníka, ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu,
je neplatnou len táto časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za
ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu.

26. Z citovaného zákonného ustanovenia sa dá vyvodiť, že neplatnosť zmluvy by mala byť len akási
posledná možnosť riešenia vadnosti právneho úkonu, teda prehlásenie zmluvy za neplatnú by malo
byť poslednou možnosťou riešenia vadnosti právneho úkonu a k danému tvrdeniu krajský súd ako
súd odvolací poukazuje aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 03.07.2008, sp. zn.
I. ÚS 242/07-29, v ktorom je uvedené, že: ,,Ďalším základným princípom výkladu zmlúv je priorita

výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy, pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak
sú možné obidva výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha
súkromného práva a s ním spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy. Neplatnosť zmluvy má
byť teda výnimkou, a nie zásadou. Nie je teda ústavne konformné a v rozpore s princípmi právneho
štátu vyplývajúcim z čl. 1 ústavy je taká prax, keď všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu

uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom neplatnosť zmluvy nezakladajúcim.“

27. Rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti je potrebné považovať za nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov, pretože z jeho obsahu nie je napríklad možné zistiť prečo ustanovenie o zmluvnej
pokute alebo výške dohodnutých úrokov nebolo možné oddeliť od ostatného obsahu zmluvy.

28. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok v odvolaním napadnutej časti (I. až
VIII. výrok) a súvisiacom X. výroku o trovách konania v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP zrušil a
v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

29. Podľa § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

30. V ďalšom konaní bude preto potrebné zistiť, či sú jednotlivé články predmetnej úverovej zmluvy
(ktoré majú byť podľa súdu prvej inštancie neprijateľné a teda neplatné) oddeliteľné od úverovej zmluvy

tak ako to má na mysli ust. § 41 Občianskeho zákonníka a ak súd prvej inštancie dospeje k záveru, že
sa dajú od úverovej zmluvy oddeliť bude potrebné vyvodiť záver či predmetná zmluva môže existovať
t.j. byť platná bez jednotlivých dojedaní. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie primerane odôvodní s
poukazom na § 220 ods. 2 CSP.

31. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie i o trovách tohto odvolacieho konania (§ 396
ods.3 CSP).

32. Podľa § 369 ods. 1 zákona CSP, dokiaľ o odvolaní nebolo rozhodnuté, možno ho vziať späť. Ak
odvolateľ vzal odvolanie späť, nemôže ho podať znova.

33. Podľa § 369 ods. 3 CSP, ak sa odvolanie, o ktorom nebolo rozhodnuté, vzalo späť, odvolací súd
odvolacie konanie zastaví.

34. Podľa § 369 ods. 4 CSP, ak sa odvolanie vzalo späť sčasti, použijú sa ustanovenia predchádzajúcich

odsekov primerane.

35. Vzhľadom k tomu, že v danej veci vzal žalovaný späť svoje odvolanie v časti v ktorej napadol IX.
výrok predmetného rozsudku skôr, než o ňom rozhodol odvolací súd, v intenciách citovanej právnej
úpravy, bolo odvolacie konanie v tejto časti zastavené.

36. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania, t. j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpisu uvedie, tiež proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu
sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).