Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, April 30, 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/61/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2610210439
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2610210439.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a sudcov:

JUDr. Ľubica Spálová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobcu: S. I., nar. X.X.XXXX, št. občan ČR,
adresa Česká republika, Q., R. XXX/XX, proti žalovanému: A. F., nar. X.XX.XXXX, št. občan SR, adresa
Z., U. XXXX/XX, zastúpenému advokátkou: JUDr. Alenou Arbetovou, so sídlom Holíč, Námestie sv.
Martina 3/A, o zaplatenie 91.000,- Kč s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Senica č. k. 11C/42/2011-204 zo dňa 4.5.2016, t a k t o

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvou výrokovou vetou žalobu zamietol; druhou
výrokovou vetou rozhodol o náhrade trov konania tak, že žalobca je povinný zaplatiť žalovanému
náhradu trov právneho zastúpenia v sume 1.847,83 Eur a iné trovy konania v sume 223,50 Eur
zaplatenej za súdny poplatok, právnej zástupkyni žalovaného JUDr. Alene Arbetovej, do 3 dní odo dňa
právoplatnosti tohto rozsudku a treťou výrokovou vetou rozhodol o trovách štátu tak, že žalobca je
povinnýzaplatiťštátunáhradutrovkonaniavsume504,38Eurdo3dníodprávoplatnostitohtorozsudku,
na účet Okresného súdu Senica.

2. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou ust. čl. 2 Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 o právomoci
a uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, čl. 3 ods. 1 a čl. 4 ods. 1 písm.
a), b) a ods. 2 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 o rozhodnom práve
pre zmluvné záväzky (Rím I) a ďalej § 631, § 634 ods. 1 a 2, § 451 ods. 1, 2, § 100 ods. 1 a § 107
ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ) a vecne tým, že žalobca sa podanou žalobou domáhal od
žalovaného zaplatenia sumy 91.000,- Kč ako bezdôvodného obohatenia, keď žalovaný získal na úkor

žalobcu majetkový prospech bez právneho dôvodu. Súd mal vykonaným dokazovaním preukázané, že
žalobca a žalovaný uzatvorili na konci mesiaca august 2008 ústne zmluvu o dielo, predmetom ktorej
bola rekonštrukcia rodinného domu žalobcu. Cenu diela si strany vopred nedohodli. Počas rekonštrukcie
vystavil žalovaný žalobcovi faktúru č. 01/08 na sumu 157.364,- Kč a po skončení rekonštrukcie faktúru
č. 9/08 na sumu 125.000,- Kč, teda v celkovej výške 232.364,- Kč (správne má byť 282.364,- Kč, pozn.).
Žalobca zaplatil žalovanému fakturovanú sumu 157.364 Kč v plnej výške. Z faktúry č. 09/08 zaplatil
odporcovi sumu 30.000 Kč, čo vyplýva z pokladničného dokladu zo dňa 13.10.2008. Výška nezaplatenej

časti ceny diela bola medzi stranami sporná. Rozsudkom Okresného súdu Břeclav č. k. 1T 93/2009-139
zo dňa 12.12.2009, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 16.1.2010 bol žalovaný právoplatne uznaný
vinným pre trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 1 Trestného zákona a pre trestný čin ublíženia na
zdraví podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona, ktorých sa dopustil voči žalobcovi a jeho manželke dňa13.10.2008, keď požadoval od žalobcu zaplatenie dlžnej sumy 125.000,- Kč. Žalobca mu vyplatil sumu
75.000,- Kč, z toho suma 45.000,- Kč bola bližšie neurčená a suma 30.000,- Kč bola suma z faktúry
č. 09/08. Ďalšie peniaze žalobca žalovanému odmietol zaplatiť, načo ho žalovaný fyzicky napadol, za

ktorý skutok bol odsúdený uvedeným rozsudkom. Žalobca bol toho názoru, že žalovanému zaplatil už
veľa peňazí, preto si dal vypracovať znalecký posudok znaleckým ústavom NEMOVITOST, s. r. o. v
Hodoníne, aby posúdili a vyčíslili skutočnú hodnotu stavebných prác, ktoré žalovaný pri rekonštrukcii
domu vykonal. Podľa posudku náklady na rekonštrukciu predstavujú sumu 141.055,- Kč, žalobca tvrdil,
že zaplatil žalovanému celkom sumu 232.364,- Kč, preto sa domáha zaplatenia sumy 91.000,- Kč od

žalovaného. Žalobca trval na tom, že žalovanému dňa 13.10.2008 vyplatil sumu 75.000,- Kč ako platbu
faktúry č. 9/08 a nie len 30.000,- Kč, ako je uvedené na príjmovom pokladničnom doklade. Žalobca
nesúhlasilsvkonanívypracovanýmposudkomIng.AntonaFuzáka,žiadaldoplniťznaleckédokazovanie
zaúčelomoceneniaďalšíchprácžalovaného,atoodvozsutezostavby.Súdtentonávrhnadokazovanie
zamietol ako nadbytočný. Žalovaný vykonával práce pre žalobcu ako živnostník. Za vykonané práce
vystavil dve faktúry č. 01/08 a č. 09/08. Suma 45.000,- Kč podľa príjmového pokladničného dokladu

zo dňa 13.10.2008 slúžila na úhradu faktúry č. 01/08. Žalovaný nesúhlasil so znaleckým posudkom
predloženým žalobcom ktorý podľa neho nezohľadňoval všetky rekonštrukčné práce, ktoré vykonal.
Proti nároku žalobcu vzniesol námietku premlčania, nakoľko žalobca už dňa 13.10.2008 mal vedomosť
o údajnom bezdôvodnom obohatení a osobe, ktorá sa na jeho úkor mala obohatiť. Premlčacia doba
teda začala plynúť dňa 14.10.2008 a uplynula dňa 14.10.2010, žaloba bola podaná až dňa 29.10.2010,

teda viac ako 2 týždne po jej uplynutí, pričom žalobca nemal dôvod čakať na ukončenie trestného
stíhania. Žalobca sa proti vznesenej námietke premlčania bránil tým, že o tom, že sa žalovaný na jeho
úkor bezdôvodne obohatil sa dozvedel až na základe znaleckého posudku, ktorý si dal vyhotoviť dňa
22.2.2010. Podľa žalobcu začiatok premlčacej doby nezačína plynúť vtedy, keď sa žalobca dozvedel, že
prišlo k bezdôvodnému obohateniu a kým na jeho úkor, ale až keď sa dozvedel o výške bezdôvodného

obohatenia, čo bolo až na základe znaleckého posudku. Uviedol, že trestné konanie v súvislosti s
ublížením na zdraví žalobcu bolo pre neho veľmi vyčerpávajúce, až po ukončení trestného stíhania
žalovaného sa žalobca začal venovať veciam súvisiacim s týmto konaním. Mal za to, že na námietku
premlčania by sa nemalo prihliadať ani s poukazom na jej rozpor s dobrými mravmi. Súd prvej inštancie
otázku rozhodného práva použiteľného pre posúdenie danej právnej veci posúdil s poukazom na ust. čl.

4ods.2NariadeniaEPaRady(ES)č.593/2008 -RímI,avzhľadomnato,žežalovanýmalpodľazmluvy
o dielo vykonať práce pre žalobcu, teda uskutočniť plnenie charakteristické pre zmluvu, rozhodným
právom pre posúdenie predmetnej veci je slovenské právo.

3. Na základe vykonaného dokazovania súd uzavrel, že žaloba žalobcu je nedôvodná, pričom sa v

prvom rade zaoberal vznesenou námietkou premlčania podľa § 107 Občianskeho zákonníka. Uviedol,
že pre právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia zákon určuje objektívnu premlčaciu
dobu 3 roky a subjektívnu premlčaciu dobu 2 roky. Pre začiatok behu subjektívnej premlčacej doby je
potrebné, aby boli kumulatívne splnené dve podmienky, a to čas kedy sa oprávnený dozvie, že došlo
k bezdôvodnému obohateniu, druhou podmienkou je, že oprávnený má vedomosť, ktorý subjekt sa na

jeho úkor obohatil. Prvá podmienka bola podľa názoru súdu splnená najneskôr dňa 13.10.2008, v ktorý
deň žalobca odmietol zaplatiť žalovanému fakturovanú sumu 125.000,- Kč, pretože bol presvedčený, že
táto suma spolu so sumou 157.364,- Kč nezodpovedá cene vykonaných prác. Tvrdenie žalobcu, že až
z vypracovaného znaleckého posudku zistil skutočný rozsah bezdôvodného obohatenia súd považoval
za právne irelevantné, nakoľko zákon určuje pre splnenie prvej podmienky určenie času, kedy sa o

bezdôvodnom obohatení oprávnený dozvedel a nie určenie aj presnej výšky bezdôvodného obohatenia.
V trestnom konaní pritom žalobca opakovane vypovedal, že peniaze nechcel vyplatiť žalovanému,
pretože bol presvedčený o tom, že mu už zaplatili dosť. Obranu žalobcu, že trestné konanie bolo pre
neho vyčerpávajúce, a preto sa nevenoval veciam súvisiacim s týmto konaním považoval súd rovnako
za irelevantné. Mal za to, že aj druhá kumulatívna podmienka pre vydane plnenia z bezdôvodného

obohatenia bola splnená dňa 13.10.2008. Najneskôr v tento deň žalobca zistil, že sa žalovaný na
jeho úkor obohatil a preto subjektívna premlčacia doba začala plynúť dňa 14.10.2008 a uplynula dňa
14.10.2010, preto ak žalobca doručil svoju žalobu súdu až dňa 29.10.2010, urobil tak po uplynutí
subjektívnej premlčacej doby a žalovaný dôvodne vzniesol námietku premlčania, z ktorého dôvodu
súd žalobu žalobcu zamietol. K námietke žalobcu, že vznesená námietka premlčania je v rozpore

s dobrými mravmi poukázal prvoinštančný súd na uznesenie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25 Cdo
2648/2003 zo dňa 31.8.2007, pričom súd nemal preukázaný priamy úmysel žalovaného vznesením
námietky premlčania žalobcovi poškodiť.4. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 v tom čase platného a účinného
zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len OSP) a žalobcu zaviazal zaplatiť žalovanému,
ktorýmalvoveciplnýúspechnáhradutrovprávnehozastúpeniaanáhraduinýchtrovkonaniavuvedenej

výške.

5. Zároveň rozhodol súd prvej inštancie aj o náhrade trov konania štátu, ktoré vznikli v súvislosti so
znaleckým dokazovaním a podľa § 148 ods. 1 OSP uložil žalobcovi, ktorý v konaní nemal úspech,
povinnosť zaplatiť trovy štátu vo vyčíslenej sume 504,38 Eur.

6. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca prostredníctvom svojho právneho
zastúpenia v celom rozsahu odvolanie z dôvodov, že súd prvej inštancie nesprávne vyložil a následne
nesprávne aplikoval ustanovenie o premlčaní nároku z titulu bezdôvodného obohatenia podľa § 107 OZ.
Súd totiž vychádzal iba zo slovného výkladu tohto ustanovenia, pričom mal za to, že obe kumulatívne
podmienky, teda aj podmienky týkajúce sa časového určenia, kedy sa oprávnený dozvedel o tom, že

došlokbezdôvodnémuobohateniu,nastalinajneskôrdňa13.10.2008,zktoréhodôvodumuselbyťnárok
žalobcunavydaniebezdôvodnéhoobohateniapremlčanýnajneskôrdňa14.10.2010.Súdprvejinštancie
v prvom rade nesprávne aplikoval pravidlá o počítaní lehôt podľa § 122 ods. 2 OZ v zmysle ktorého,
lehota určená podľa rokov končí dňom, ktorý sa svojím číselným označením zhoduje s dňom, na ktorý
pripadá udalosť, od ktorej lehota začína; čo potom znamená, že nárok žalobcu by mal byť premlčaný

už dňa 13.10.2010 a nie až 14.10.2010. Súd tiež nesprávne zistil pravý a skutočný zmysel ust. § 107
OZ, nakoľko slovným spojením: „kedy sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu,“
nemožno rozumieť už to, že sa prípadný (vo svojom nároku ešte nie celkom istý) oprávnený zatiaľ iba
subjektívne domnieva, že sa na jeho úkor niekto (hoci mu už známy) bezdôvodne obohatil. Existujú
totiž nielen prípady, kedy fakt bezdôvodného obohatenia možno zistiť bez ďalšieho (napr. v prípadoch

omylom zaplatenej čiastky niekomu inému), ale i prípady ako žalobcov, v ktorých sa prípadný oprávnený
(najmäpotomzdôvodunedostatkusvojichodbornýchznalostípotrebnýchkposúdeniutohtoprípadného
bezdôvodného obohatenia) o tom, že k bezdôvodnému obohateniu došlo, môže len domnievať, a to v
závislosti na okolnostiach prípadu - viac, či menej, rozhodne však nie s takou istotou, ako sú prípady
bežných - z okolností prípadu ľahko zistiteľných bezdôvodných obohatení. Slovné spojenie „kedy sa

oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu“ preto nemožno bez ďalšieho rozumieť iba
domnienku oprávneného (zatiaľ náležite neopodstatnenú) o tom, že sa na jeho úkor niekto bezdôvodne
obohatil. Výklad súdu je vo vzťahu ku skutočnému zmyslu tohto ustanovenia značne reštriktívny a teda
nesprávny. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty preto mohol nastať najskôr dňa 22.2.2010,
teda v okamžiku vyhotovenia znaleckého posudku, kedy sa žalobca mohol objektívne zoznámiť s jeho

závermi, a teda i s tým, či a v akej výške k bezdôvodnému obohateniu došlo. K vznesenej námietke
premlčania by súd nemal prihliadať už len z dôvodu jej nemorálnosti, keďže v súvislosti so skutkom
dňa 13.10.2008 bol žalovaný odsúdený. Žalobca v tento deň (nad rámec žalovanému už poskytnutých
157.364,- Kč) vydal žalovanému nedobrovoľne ďalších 75.000,- Kč, tak to bolo čisto len z dôvodu jeho
nátlaku a okolností, za ktorých bol odsúdený. Ďalšie peniaze žalobca žalovanému uhradiť odmietal, a

preto ak zaplatil nad rámec 157.364,- Kč, čokoľvek ďalšie (t. j. výber z banky v Břeclavi 75.000,- Kč),
bolo to po donútení. Trestný rozsudok bol len ďalším dôvodom a motívom, na základe ktorého žalobca
mohol o to s vyššou pravdepodobnosťou predpokladať, že na civilnom súde bude úspešný, pretože
až tento rozsudok s istotou preukázal, že plnenie žalobcu vo výške 75.000,- Kč nebolo dobrovoľné.
Pokiaľ by sa teda žalovaný na žalobcovi nedopustil trestného činu, resp. ho nedonútil k tomuto plneniu

pod vyhrážkami, ďalších 75.000,- Kč by nikdy neobdržal, čím by žalobca ani de facto nemal dôvod
vydanie bezdôvodného obohatenia žalovať, pretože s výškou žalobcom do tej doby (hoci s výhradami)
vykonaného plnenia žalobca ako s plnením z jeho strany dobrovoľným súhlasil. Žalobca uviedol, že
to, čo žalovanému dobrovoľne zaplatil, t. j. 157.364,- Kč, viac-menej zodpovedá znaleckými posudkami
stanovenej odhadnej cene vykonaných prác. A pretože cena nebola dohodnutá, má žalovaný podľa §

364 ods. 1 OZ nárok na cenu primeranú. Ak sa potom znalecky potvrdilo, že plnenie zo strany žalobcu
bolo plnením idúcim nad rozsah skutočnej ceny vykonaných prác až dňa 22.10.2010, potom až od
tohto dňa začala žalobcovi plynúť subjektívna lehota. K počiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby
žalobca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33 Odo 306/2005 zo dňa 27.3.2007, v
zmysle ktorého sa vyžaduje skutočne (preukázaná) a nielen predpokladaná vedomosť oprávneného;

k čomu dochádza vtedy, keď oprávnený zistí také skutkové okolnosti, ktoré mu umožnia uplatniť jeho
právo žalobou na súde. Žalobca mal za to, že takouto skutočnou (preukázanou), a teda na súde
uplatniteľnou vedomosťou z hľadiska začiatku plynutia subjektívnej premlčacej lehoty bol až okamih,
kedysažalobcadozvedelnielenotom,vakejvýškesažalovanýbezdôvodneobohatil,alesúčasnestými to, že k takémuto bezdôvodnému obohateniu skutočne v súlade s jeho predpokladmi došlo. Rovnako
sa vyjadruje i Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 28 Cdo 3148/2009 z 18.1.2010 v ktorom uviedol, že
pre začiatok subjektívnej premlčacej doby pre uplatnenie práva na vydanie plnenia z bezdôvodného

obohatenia, je rozhodujúci subjektívny moment, kedy sa oprávnený dozvie také okolnosti, ktoré sú
relevantné pre uplatnenie práva na súde. Takýmito okolnosťami relevantnými pre uplatnenie žalobcovho
nároku logicky nemôže byť len jeho predpoklad o pravdepodobnom bezdôvodnom obohatení, ale až
znalcom nielen konštatované bezdôvodné obohatenie, ale i jeho výška. Podľa žalobcu je tak na daný
prípad najlepšie aplikovateľný názor vyjadrený v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cz 35/77 z

17.12.1978, podľa ktorého pre počiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na
vydanieneoprávnenezískanéhomajetkovéhoprospechusavyžadujeskutočná,anieibapredpokladaná
vedomosť oprávneného o tom, že sa jeho úkor bol získaný majetkový prospech a o tom, kto ho získal.
Nie je rozhodujúce, že oprávnený sa mohol o tom dozvedieť pri vynaložení potrebnej starostlivosti.

7. Žalobca preto žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie, a to z dôvodu

nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 205 ods. 2 písm. f) OSP zmenil tak, že žalobe vyhovie
a žalovanému uloží povinnosť nahradiť mu trovy prvoinštančného i odvolacieho konania.

8. Žalovaný odvolací návrh nepodal. K doručenému odvolaniu žalobcu podal písomné vyjadrenie v
ktorom poukázal na to, že pôvodné odvolanie žalobcu neobsahovalo odvolacie dôvody. Doplnenie

odvolania obsahujúce odvolacie dôvody bolo doručené na súd až dňa 26.6.2016, teda pravdepodobne
po uplynutí zákonnej odvolacej lehoty. Ďalej uviedol, že žalobca v odvolaní uvádza skutočnosti, ktoré
správnosť výroku súdu potvrdzujú. Právne závery v rozhodnutiach, na ktoré žalobca poukazuje, v
konečnom dôsledku jeho tvrdenia vyvracajú. Žalobca vytvára vo svojom odvolaní konštrukcie, ktoré
nemajú oporu v zákone ani v dlhodobej súdnej praxi. Domnieva sa, že o bezdôvodnom obohatení sa

dozvedel až dňa 22.2.2010, teda v momente vyhotovenia znaleckého posudku, a to napriek svojim
tvrdeniam v inom konaní, že o bezdôvodnom obohatení v skutočnosti vedel už dňa 13.10.2008. Práve
vedomosťou o bezdôvodnom obohatení totiž v inom konaní odôvodňoval, prečo žalovanému údajne
nechcel uhradiť cenu za vykonanie diela. Pre začiatok plynutia premlčania musia byť kumulatívne
splnené 2 podmienky, a to vedomosť o bezdôvodnom obohatení a o osobe, ktorá sa obohatila. Nie je

teda podstatné, kedy sa poškodený dozvie „na korunu“ presnú výšku obohatenia iného. Takýto výklad
by bol nesprávny a reštriktívny. Zákon pre začatie plynutia subjektívnej premlčacej doby vyžaduje len
vedomosť o bezdôvodnom obohatení. Medzi ustanoveniami o premlčaní pri bezdôvodnom obohatení a
nároku na náhradu škody pritom existuje analógia. Pri premlčaní nároku na náhradu škody dlhodobá
súdna prax slovenských aj českých súdov uvádza, že pre začatie plynutia subjektívnej premlčacej

doby je nevyhnutná vedomosť o škode a nie jej presné vyčíslenie. Podľa rozsudku NS ČR sp. zn.
25 Cdo/721/2005 nie je potrebné, aby poškodený poznal rozsah (výšku) škody presne (na základe
odborného posudku). Ďalej v rozsudku NS ČR sp. zn. 21 Cdo/2423/2006 je uvedený právny názor
súdu, podľa ktorého sa o škode oprávnený dozvie vtedy, keď zistí skutkové okolnosti, z ktorých možno
vyvodiť vznik škody a orientačne (približne) aj jej rozsah. V zmysle rozhodnutia NS ČR, sp. zn. 25 Cdo

723/2008 pre prípad tzv. zistenia nejde o istotu v bežnom zmysle slova, ale stačí, aby skutkové okolnosti
boli spôsobilé urobiť záver o splnení podmienok predpokladaných zákonom, teda o bezdôvodnom
obohatení a nie o jeho presnej výške. Podľa rozhodnutia NS ČR sp. zn. 25 Cdo/2656/2004 postačí, aby
poškodenému boli známe také skutkové okolnosti, ktoré sú spôsobilé pre záver o finančnom vyjadrení
ujmy. Okolnosť, či a kedy si potom vyžiada od odborníka príslušnú informáciu nie je rozhodujúca. Pre

podanie žaloby stačí len orientačná znalosť rozsahu škody, čo vyplýva z toho, že výška škody sa
zisťuje v súdnom konaní a definitívny záver o nej je obsiahnutý až v právoplatnom rozsudku. Žalovaný
poukazoval na to, že žalobca si dal zhotoviť znalecký posudok až 2 roky po predmetnej udalosti. V tomto
období pritom mohlo prísť k znehodnoteniu stavby, resp. k iným zásahom do nej, prípadne si žalobca
nemusel pamätať ani aké práce sa vykonávali, čo sa aj potvrdilo v priebehu súdneho konania, nakoľko

predmetný znalecký posudok č. 84/2014 neobsahoval všetky zrealizované práce žalovaným. Žalobca v
žalobe uviedol, že „žalovaný vystavil faktúru č. 09/08, ktorou sa od žalobcu dožadoval zaplatenia čiastky
125.000,-Kč,kedymužalobcauhradiliba75.000,-Kčsodôvodnením,žecenajevysokáanezodpovedá
rozpisu vykonaných prác.“ To, že nešlo o nedorozumenie potvrdilo i trestné konanie sp. zn. 1T/93/2009,
kde žalobca vypovedal ako svedok pod prísahou. Odôvodnenie rozsudku obsahuje: „Dňa 13.10.2008

okolo 7.30 hod. ... Poškodeným sa čiastka zdala byť vysoká a odmietli ju uhradiť.....“ Podľa jeho
vyjadreniamaloísťosumu,ktorábolanadrámecvykonanýchprác.Ďalejjevrozsudkuvrámcivýpovede
žalobcu uvedené: „Uviedol, že za vykonanú prácu požadoval vysoké čiastky s ktorými nesúhlasil a
povedal mu, že si účtuje príliš vysoké čiastky a nechá preskúmať koľko práce a v akej hodnote na jehodome vykonal.“ V dvoch rôznych konaniach (trestnom aj občianskom) sa žalobca opakovane vyjadril,
že už dňa 13.10.2008 mal vedomosť o údajnom bezdôvodnom obohatení sa žalovaného, teda o oboch
skutočnostiach, ktoré sú okolnosťami, od ktorých je závislé začatie plynutia subjektívnej premlčacej

doby,ktorázačalaplynúťod14.10.2008auplynuladňa14.10.2010.Vodvolanížalobcauvádza,žesumu
75.000,- Kč, ktorá predstavovala bezdôvodné obohatenie uhradil po donútení, inak by žalovanému túto
sumu neuhradil, čím by de facto nemal dôvod vydanie bezdôvodného obohatenia žalovať. Toto tvrdenie
žalobcu ešte viac potvrdzuje závery súdu v napadnutom rozsudku, že vedomosť o bezdôvodnom
obohatení mal žalobca už dňa 13.10.2008. Žalobca totiž podľa svojho posledného tvrdenia uhradil

sumu zodpovedajúcu podľa jeho vyjadrení bezdôvodnému obohateniu na základe neslobodnej vôle,
keď uvedené malo byť jediným dôvodom vyplatenia sumy. Podľa § 37 ods. 1 OZ musí byť právny
úkon o. i. slobodný. Pre účely ust. § 107 ods. 1 OZ musí žalobca zistiť, že právny úkon je neplatný,
pričom je bez významu, či disponuje právnymi znalosťami. Práve od momentu, kedy zistí, že právny
úkon by mal byť neplatným, začína plynúť subjektívna premlčacia doba. Žalobca teda logicky o tejto
neplatnosti musel vedieť už dňa 13.10.2008, nakoľko sám podal trestné oznámenie a rozporu údajného

nátlaku žalovaného a svojej nevôle si musel byť vedomý už vtedy. Podľa rozhodnutia NS ČR sp. zn. 28
Cdo/3148/2009, na ktoré poukázal v odvolaní aj sám žalobca platí, že pre začiatok plynutia subjektívnej
premlčacej doby v prípade neplatnej zmluvy je podstatnou vedomostná znalosť oprávneného na základe
takýchskutkovýchokolností,zktorýchjemožnédovodiť,žezmluvajeneplatná.Ajdruhérozhodnutie,na
ktoré žalobca v odvolaní poukazuje - rozhodnutie NS ČR sp. zn. 33 Odo/306/2005 uvádza, že v prípade

bezdôvodného obohatenia je rozhodujúci subjektívny moment, kedy oprávnený zistí také okolnosti, z
ktorých môže dovodiť, že zmluva je neplatná. Vzhľadom na žalobcom opakovane uvádzané údajné
donútenie,ktorémuselologickyurobiťúkonajvočiachžalobcuneslobodným,sažalobcaokolnosti,ktoré
robili predmetný úkon neplatným musel dozvedieť už dňa 13.10.2008. Ak sa žalobca domnieva, že jeho
súhlas s uhradením sumy 75.000,- Kč nebol slobodný, potom vôbec nemusel čakať na právoplatnosť

odsúdenia, ale mal podať žalobu z dôvodu neplatnosti právneho úkonu. Žalobca predsa nepotreboval
rozhodnutie súdu, aby nadobudol vedomosť, že jeho konanie bolo neslobodným. Žalobcovo tvrdenie,
že až rozsudok sp. zn. 1T/93/2009 potvrdil, že jeho plnenie bolo plnením nedobrovoľným, je právne
irelevantným.

9. Žalovaný preto navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a žalovanému priznal
vyčíslenú náhradu trov odvolacieho konania.

10. Ďalšie podania v odvolacom konaní strany nepodali.

11. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej CSP),
ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej OSP).
Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného
ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP. Keďže ale odvolanie bolo podané

ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho podania bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu
existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení OSP. Dôvodom pre takýto
postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov CSP o spravodlivosti ochrany porušených
práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia
legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo, za účinnosti skoršej

úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1 a 2 CSP), ako aj potreba ústavne konformného i eurokonformného
výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 CSP).

12. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
204 ods. 1 OSP, aktuálne § 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech

bolo rozhodnutie vydané (§ 201 OSP, akt. § 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti
ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťal (§ 201 a 202 OSP, akt.§ 355 ods. 1 CSP), po
skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP, akt. § 127 a § 363 CSP) a
že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. f/ OSP, ktoré má ekvivalent
v § 365 ods. 1 písm. h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379

CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa
procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako
ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) keď miesto a čas verejnéhovyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred
jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu dospel k
záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku

vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a
2 CSP.

13. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na
odôvodnenie preskúmavaného rozsudku bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vecne správne,

pokiaľ zamietol žalobu žalobcu o zaplatenie sumy 91.000,- Kč s príslušenstvom titulom pohľadávky z
bezdôvodného obohatenia z dôvodu jej premlčania.

14. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané
skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného práva na vydanie bezdôvodného
obohatenia, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, pričom sa v celom

rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP
odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na výstižné, správne, presvedčivé a v
relevantnom vyčerpávajúce odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací
súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej
inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia dopĺňa nasledovné:

15. V prvom rade odvolací súd považuje za potrebné vyjadriť sa k otázke včasnosti podania odvolania
žalobcom. Proti rozsudku súdu prvej inštancie doručenému žalobcovi dňa 8.6.2016, podal žalobca dňa
17.6.2016 odvolanie, a to bez jeho odôvodnenia, keď rozsudok súdu prvej inštancie napadol v celom

jeho rozsahu avšak neuviedol, v čom považuje napadnuté rozhodnutie za nesprávne. Odvolacie dôvody
doplnil žalobca až podaním daným na pošte dňa 22.6.2016. Pretože zákonná 15-dňová lehota na
podanie odvolania žalobcovi uplynula až dňa 23.6.2016 (štvrtok), podal žalobca svoje odvolanie vrátane
doplnenia odvolacích dôvodov včas. Námietka žalovaného v podanom vyjadrení, že odvolanie podal
žalobca až po uplynutí zákonom stanovenej lehoty, je teda nedôvodná.

16. Vzhľadom na výskyt medzinárodného prvku v predmetnej právnej veci odvolací súd obligatórne
skúmal právomoc slovenských súdov prejednať danú vec. Podľa čl. 7 ods. 2 vety druhej Ústavy
Slovenskej republiky (ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov)
právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi

Slovenskej republiky. S ohľadom na uvedené, vyvodil súd povinnosť na daný právny vzťah aplikovať
Nariadenie Rady (ES) č. 44/2001 z 22.12.2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v
občianskych a obchodných veciach platného a účinného v čase začatia predmetného konania (žaloba
došlá súdu dňa 29.10.2010), v zmysle ktorého čl. 2 ods. 1 platí, že ak nie je v tomto nariadení uvedené
inak, osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na

súdoch tohto členského štátu. Pretože žalovaný má bydlisko na území Slovenskej republiky, je na
prejednanie daného sporu daná právomoc slovenských súdov.

17. Pokiaľ ide o určenie práva rozhodného pre posúdenie predmetnej veci, bolo náležité aplikovať
Nariadenie Európskeho parlamentu a rady (ES) č. 593/2008 zo dňa 17.6.2008 o rozhodnom práve pre

zmluvné záväzky (Rím I), podľa ktorého čl. 4 ods. 2, pri absencii voľby rozhodného práva stranami (čo
je aj daný prípad, pozn.), ak sa na zmluvu nevzťahuje odsek 1 tohto ustanovenia, alebo ak sa na prvky
zmluvy vzťahuje viac ako jedno z pravidiel v ods. 1, zmluva sa spravuje právnym poriadkom krajiny
obvyklého pobytu zmluvnej strany, ktorá má uskutočniť plnenie charakteristické pre zmluvu. Pretože
žalobca sa v danom prípade domáha od žalovaného vydania bezdôvodného obohatenia spočívajúceho

v tom, že mal žalovanému zaplatiť za vykonané dielo - rekonštrukcia rodinného domu žalobcu -
neprimeranú cenu, pričom plnenie charakteristické pre zmluvu o dielo, spočívajúce vo vykonaní prác
vykonal pre žalobcu žalovaný, ktorý má obvyklý pobyt v Slovenskej republike, použije sa ako rozhodné
právo právny poriadok krajiny žalovaného, teda Slovenskej republiky. Súd prvej inštancie tak otázky
právomoci a rozhodného práva posúdil právne správne.

18. Zásadný odvolací argument žalobcu v podanom odvolaní spočíval v tom, že súd prvej inštancie
vec neprávne právne posúdil, ak pri posudzovaní otázky možného premlčania nároku žalobcu na
vydanie bezdôvodného obohatenia, stanovil začiatok plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej lehotyna vydanie bezdôvodného obohatenia už odo dňa 13.10.2008, t. j. kedy žalobca odmietol zaplatiť
žalovanému fakturovanú sumu v plnej výške 125.000,- Kč, pretože bol presvedčený, že táto suma
spolu so sumou 157.364,- Kč, ktorú už žalobca žalovanému zaplatil, nezodpovedá cene vykonaných

prác. Žalobca namietal, že vedomosť o bezdôvodnom obohatení a jeho výške nadobudol až na základe
znaleckého posudku ktorý si dal vypracovať a to dňa 22.2.2010, preto až v tento deň bola splnená aj
druhá podmienka vyžadovaná zákonom podľa ust. § 107 ods. 1 OZ pre začatie plynutia premlčacej
lehoty, teda vedomosť žalobcu o bezdôvodnom obohatení.

19.Podľa§631OZ,zmluvouodielozaväzujesaobjednávateľoviten,komubolodielozadané(zhotoviteľ
diela), že ho za dojednanú cenu vykoná na svoje nebezpečenstvo.

20. Podľa § 634 ods. 1 OZ, ak nie je výška ceny dojednaná zmluvou alebo ustanovená osobitnými
predpismi, treba poskytnúť primeranú cenu.

21. Podľa § 451 OZ, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať (ods. 1).
Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením
z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový
prospech získaný z nepoctivých zdrojov (ods. 2).

22. Podľa § 100 ods. 1 OZ, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej
( § 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá,
nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

23. Podľa § 101 OZ, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná

a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

24. Podľa § 107 OZ, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo
dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil
(ods. 1). Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak

ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo (ods. 2).

25. Podľa § 122 OZ, lehota určená podľa dní začína sa dňom, ktorý nasleduje po udalosti, ktorá je
rozhodujúca pre jej začiatok. Polovicou mesiaca sa rozumie pätnásť dní (ods. 1). Koniec lehoty určenej
podľa týždňov, mesiacov alebo rokov pripadá na deň, ktorý sa pomenovaním alebo číslom zhoduje s

dňom, na ktorý pripadá udalosť, od ktorej sa lehota začína. Ak nie je takýto deň v poslednom mesiaci,
pripadne koniec lehoty na jeho posledný deň (ods. 2). Ak posledný deň lehoty pripadne na sobotu,
nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň (ods. 3).

26. V predmetnej právnej veci bolo medzi stranami nesporné, že žalobca ako objednávateľ a žalovaný

ako zhotoviteľ uzatvorili v auguste r. 2008 ústnu zmluvu o dielo, predmetom ktorej bolo vykonanie
rekonštrukčných prác na rodinnom dome žalobcu. Strany sa však vopred nedohodli na cene diela.
Zmluva o dielo je pritom odplatnou zmluvou, jej podstatnou náležitosťou je preto aj odmena, ktorú
poskytuje objednávateľ zhotoviteľovi, avšak k platnosti zmluvy sa dohoda o výške ceny nevyžaduje.
Cenu možno dojednať dodatočne aj po vykonaní diela. Výška ceny diela nie je teda podstatnou

náležitosťou zmluvy o dielo, v zmysle zákona sa za podstatnú náležitosť považuje len dohoda jej strán
o tom, že zmluva je odplatná. To je aj daný prípad, kedy je z prejavov vôle strán nepochybné, že
rekonštrukciu rodinného domu žalobcu mal žalovaný vykonať za odplatu, ktorá však medzi stranami
nebola vopred dohodnutá. Zákon v zmysle ust. § 634 ods. 1 OZ pritom rozlišuje možnosť určiť výšku
cenya)dohodou,alebob)spoukazomnaosobitnýpredpisaprineexistenciipredpokladovpodľapísmen

a) a b) sa má za to, že sa platí cena primeraná. Znamená to, že ak cena diela nebola dohodnutá a cenu
diela neustanovuje ani osobitný predpis, je objednávateľ povinný zaplatiť primeranú cenu. V prípade
sporu medzi stranami o primeranosti ceny diela, môže sa ktorákoľvek zo strán obrátiť na súd, aby túto
primeranú cenu určil. Za takúto cenu sa považuje cena, aká sa obvykle platí v dobe uzatvorenia zmluvy
za porovnateľné dielo. Výška ceny za dielo musí zodpovedať zásadám slušnosti a dobrých mravov,

okrem nákladov potrebných na vyhotovenie diela, rozsahu a špecifík diela a doby jeho vykonania, musí
zohľadňovať aj obvyklý zisk zhotoviteľa, ktorý je takémuto dielu primeraný.
27. Pretože sa žalobca v danom prípade domnieva, že žalovanému za vykonané rekonštrukčné práce
zaplatil viac, ako je ich primeraná cena, domáha sa od neho podanou žalobou vydania bezdôvodnéhoobohatenia, a to vo výške 91.000,- Kč, ktorá suma má predstavovať rozdiel, medzi celkovou sumou
232.364,- Kč, ktorú podľa svojich tvrdení žalobca žalovanému zaplatil (čo je súčet sumy 157.364,- Kč
podľa faktúry č. 01/08, ktorú žalobca tvrdil, že zaplatil v celom rozsahu a sumy 75.000,- Kč, ktorú žalobca

zaplatil na základe faktúry č. 09/08 dňa 13.10.2008) a sumou 141.055,- Kč majúcou predstavovať
skutočnú cenu vykonaných prác v zmysle znaleckého posudku znaleckého ústavu NEMOVITOST, s.
r. o., ktorý si dal vypracovať žalobca. Proti tomuto nároku žalobcu sa žalovaný bránil okrem iného aj
vznesením námietky premlčania s poukazom na ust. § 107 ods. 1 OZ, keď začiatok plynutia subjektívnej
premlčacej doby odvodzoval odo dňa 13.10.2008, kedy už mal mať žalobca vedomosť o údajnom

bezdôvodnom obohatení ako aj o tom, kto sa mal na jeho úkor obohatiť.

28. Vznesenie námietky premlčania zo strany povinnej osoby v súdnom konaní, je uplatnením jej
vlastného subjektívneho oprávnenia procesnej povahy. Platí, že ak sa strana v spore úspešne dovolá
premlčania, nemôže súd premlčané právo priznať a žalobu potom zamietne bez toho, aby ďalej skúmal,
či uplatnené právo žalobcu existuje, alebo nie.

29. Premlčanie definujeme ako uplynutie času ustanoveného v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul
bez toho, aby sa právo vykonalo, v dôsledku čoho povinný subjekt môže čeliť súdnemu uplatneniu
práva námietkou premlčania. Premlčané právo nemožno oprávnenému priznať, i keď premlčaním právo
samo osebe nezaniká, iba sa oslabuje, a to práve tým, že sa privodzuje zánik vynútiteľnosti tohto

subjektívneho práva. V dôsledku premlčania zaniká nárok, t. j. vynútiteľnosť prostredníctvom súdu, ale
subjektívne právo trvá naďalej, avšak jeho uplatniteľnosť je obmedzená len na dobrovoľné splnenie zo
strany povinného subjektu. Námietku premlčania môže povinný subjekt uplatniť v ktoromkoľvek štádiu
konania až do právoplatného skončenia veci. Účelom premlčania je tak jednak stimulovať subjekty k
včasnému vykonaniu subjektívnych občianskych práv, jednak zamedziť tomu, aby dlžníci neboli ohľadne

svojich povinností vystavení po časovo neurčitú dobu donucujúcemu zákroku zo strany súdov.

30. Občiansky zákonník rozlišuje všeobecnú premlčaciu dobu a osobitné premlčacie doby. Pokiaľ ide o
nárok žalobcu uplatnený v konaní, ide o nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, na premlčanie
ktorého sa uplatní ustanovenie § 107 Občianskeho zákonníka, ktoré je osobitným ustanovením vo

vzťahu k všeobecnej úprave dĺžky premlčacej doby a k podmienkam jej plynutia. Toto ustanovenie
zakotvuje kombinovanú premlčaciu dobu, a to subjektívnu premlčaciu dobu, ktorá je dvojročná (§ 107
ods. 1 OZ) a objektívnu premlčaciu dobu, ktorá je trojročná, keď bezdôvodné obohatenie vzniklo z
neúmyselného konania (nedbanlivosti), alebo desaťročná, ak bolo bezdôvodné obohatenie spôsobené
úmyselne (§ 107 ods. 2 OZ). Začiatok plynutia týchto dôb je upravený odlišne, tieto premlčacie doby

začínajú, plynú a končia nezávisle od seba. Pre začiatok plynutia 3-ročnej, resp. 10-ročnej objektívnej
premlčacejdobyjevzmysleust.§107ods.2OZrozhodnýdeň,vktoromdošlokzískaniubezdôvodného
obohatenia, čo v danom prípade predstavujú okamihy, kedy boli jednotlivé sumy, nad rámec primeranej
ceny žalobcom žalovanému skutočne zaplatené. Keďže jednotlivé peňažné plnenia poskytoval žalobca
žalovanému od roku 2008 do roku 2010 a žaloba bola podaná na súd dňa 29.10.2010 je objektívna

premlčacia doba v danom prípade zachovaná (najskôr by totiž uplynula až v roku 2011).

31. Medzi stranami však vznikol spor o dodržanie subjektívnej dvojročnej premlčacej doby (v skutočnosti
lehoty, pozn.). V zmysle ust. § 107 ods. 1 OZ je pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby
rozhodujúci deň, keď sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie 1. o vzniku bezdôvodného

obohatenia na jeho úkor a 2. o subjekte, ktorý sa bezdôvodne obohatil. Oba tieto predpoklady musia byť
splnené súčasne a až týmto časovým okamihom dochádza k zrodu žalobného práva oprávneného. V
danom prípade nebolo pochýb o tom a žalobca to ani nesporoval, že žalobcovi bol subjekt, ktorý sa mal
na jeho úkor bezdôvodne obohatiť známy už od počiatku. Sporné bolo, kedy sa mal žalobca o vzniku
bezdôvodného obohatenia dozvedieť. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania uzavrel,

že to malo byť už dňa 13.10.2008, v ktorý deň žalobca odmietol žalovanému zaplatiť ďalšiu fakturovanú
sumu (fa č. 09/08) 125.000,- Kč, pretože bol presvedčený o tom, že táto suma spolu s už zaplatenou
sumou 157.364,- Kč nezodpovedá cene vykonaných prác, v dôsledku ktorého stanoviska žalobcu sa
voči nemu žalovaný uvedeného dňa dopustil trestného činu vydierania a ublíženia na zdraví, za ktorý
bol žalovaný odsúdený rozsudkom Okresného súdu v Břeclavi č. k. 1T/93/2009-139 zo dňa 12.11.2009.

Vzhľadom na to považoval súd prvej inštancie nárok žalobcu uplatnený na súde až dňa 29.10.2010 za
premlčaný, keď premlčacia lehota mala márne uplynúť dňa 14.10.2010. Žalobca mal naopak za to, že
podstatné je, kedy sa dozvedel aj o výške tohto bezdôvodného obohatenia, čo bolo až dňa 22.2.2010,kedy bol vypracovaný žalobcom objednaný znalecký posudok, nakoľko dovtedy sa mohol žalobca iba
domnievať, že k bezdôvodnému obohateniu, došlo, avšak bezpečne to zistil práve až dňa 22.2.2010.

32. Odvolací súd sa však s argumentáciou žalobcu, pokiaľ ide o okamih, kedy žalobca nadobudol
subjektívnu vedomosť o vzniku bezdôvodného obohatenia nestotožňuje, naopak za správne v tejto
otázke považuje závery súdu prvej inštancie. Pre posúdenie otázky začiatku plynutia subjektívnej
premlčacej doby pre uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia je potrebné správne
vykladať ust. § 107 ods. 1 OZ a zohľadniť pri tom aj individuálne okolnosti konkrétneho prípadu.

33. V zmysle ust. § 107 ods. 1 OZ, je pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby rozhodujúci
okamih, kedy sa oprávnený dozvedel o skutkových okolnostiach, z ktorých možno vyvodiť vznik
bezdôvodného obohatenia a to, kto sa na jeho úkor obohatil. O vzniku bezdôvodného obohatenia
sa oprávnený spravidla dozvie vtedy, keď má k dispozícii údaje, ktoré mu umožňujú podať žalobu
na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, zásadne teda vtedy, keď nadobudol vedomosť o

rozsahu bezdôvodného obohatenia. Uvedené potvrdzuje aj rozsudok NS ČR sp. zn. 25 Cdo 1960/1999 z
26.9.2001, podľa ktorého „Subjektívna premlčacia doba začína plynúť od okamihu, kedy oprávnený zistí
skutkové okolnosti, z ktorých možno vyvodiť vznik bezdôvodného obohatenia na strane zodpovedného
subjektu a orientačne aj jeho rozsah tak, aby bolo možné určiť výšku náhrady v peniazoch.“ Ďalej podľa
rozhodnutia R 25/1986: „Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby sa vyžaduje skutočná, nie

iba predpokladaná vedomosť oprávneného o tom, že na jeho úkor bolo získané bezdôvodné obohatenie
a kto ho získal.“ Subjektívna vedomosť oprávneného o vzniku bezdôvodného obohatenia však v
zmysle ustanovenia zákona nepredpokladá nespochybniteľnú istotu v určení výšky tohto bezdôvodného
obohatenia, nakoľko naisto možno v mnohých prípadoch (ako je i tento) výšku tohto bezdôvodného
obohatenia stanoviť až na základe dokazovania v súdnom konaní, ktoré je začaté až podaním žaloby.

Preto aj zákon vychádza z predpokladu, že od osoby, ktorá vie o vzniku bezdôvodného obohatenia,
zásadne možno požadovať, aby svoj nárok uplatnila na súde, len čo má k dispozícii také informácie
o okolnostiach vzniku bezdôvodného obohatenia, vo svetle ktorých sa javí existencia tohto práva
dostatočnepravdepodobná.Prinárokunavydaniebezdôvodnéhoobohateniaspočívajúcehovzaplatení
vyššej ako primeranej ceny za vykonané stavebné práce, sa preto oprávnený dozvie o bezdôvodnom

obohatení a subjektívna premlčacia doba mu začne plynúť okamihom, keď nadobudne subjektívne
presvedčenie o tom, že zaplatil, resp. platí viac ako len primeranú cenu, nie až okamihom, kedy sa na
základe znaleckého posudku dozvie o presnej výške ceny vykonaných stavebných prác. Nie je totiž
potrebné, aby oprávnený poznal rozsah (výšku) bezdôvodného obohatenia presne (napr. na základe
znaleckého posudku), ale v zmysle ust. § 107 ods. 1 OZ sa oprávnený dozvie o vzniku bezdôvodného

obohatenia vtedy, keď má údaje, ktoré mu už umožňujú podať žalobu o vydanie bezdôvodného
obohatenia na súde, t. j. keď nadobudol vedomosť o rozsahu majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch,
a to aspoň v približnej sume s možnosťou dodatočného spresnenia (obdobne rozsudok NS ČR sp. zn.
25 Cdo 721/2005 z 29.11.2006). V priebehu sporového konania totiž prichádza do úvahy aj možnosť
navrhnúť pripustenie zmeny žaloby, teda rozšíriť svoj žalobný návrh v prípade, ak by sa dokazovaním

neskôr ukázalo, že nárok žalobcu je dôvodný vo vyššej než pôdne uplatnenej sume (v opačnom prípade
tiež vziať žalobu čiastočne späť). Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby totiž nemôže závisieť
od toho, či a kedy si oprávnený obstará dostatok dôkazov na to, aby skutkové okolnosti, o ktorých
má vedomosť, mohol v súdnom konaní preukázať. Opačný záver by viedol k absurdnému záveru, že
žalovaný by si mohol dať vyhotoviť svoj znalecký posudok na určenie výšky primeranej ceny stavebných

prác v akomkoľvek časovom odstupe a potom by mal ešte lehotu ďalších dvoch rokov na uplatnenie
svojho nároku na súde. Takýto výklad nie je v súlade s inštitútom premlčania a úpravou zakotvenou
v ustanovení § 107 ods. 1 OZ, ktoré dokonca ustanovuje iba dvojročnú, teda kratšiu ako všeobecnú
trojročnú premlčaciu lehotu, pre uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia.

34. Podľa ust. § 107 ods. 1 sa teda oprávnený dozvie o bezdôvodnom obohatení vtedy, keď má k
dispozícii údaje, ktoré mu umožňujú podať žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia na súde, t. j. keď
nadobudol vedomosť o rozsahu tohto obohatenia aspoň v približnej sume s možnosťou jej dodatočného
spresnenia.Postačujelenorientačnáznalosťorozsahubezdôvodnéhoobohatenia,čovyplývaztoho,že
rozsah bezdôvodného obohatenia sa zisťuje až v súdnom konaní a definitívny záver o ňom je obsiahnutý

až v právoplatnom rozsudku. Z individuálnych okolností daného prípadu vyplýva, že žalobca skutočne už
dňa13.10.2008vedelovznikubezdôvodnéhoobohatenianastranežalovaného.Podľasvojichvyjadrení
totiž už v tento deň považoval plnenie poskytnuté žalovanému za vykonané práce za neprimerané, keď
aj v odvolaní uviedol, že kým od neho žalovaný nepožadoval uvedeného dňa zaplatenie ďalšej sumya nedopustil sa voči nemu trestného činu a nedonútil ho zaplatiť ďalších 75.000,- Kč, nemal dôvod
vydanie bezdôvodného obohatenia žalovať, pretože hoci s výhradami, s výškou žalobcom do tej doby
vykonaného plnenia žalobca ako s plnením z jeho strany dobrovoľným súhlasil, avšak akékoľvek ďalšie

plnenie mal za už neprimerané, preto aj odmietol žalovanému čokoľvek zaplatiť a sumu 75.000,- Kč mu
zaplatil konajúc pod vyhrážkou a z donútenia. Žalobca teda dňa 13.10.2008 vedel o tom, že žalovaný
sa prijatím sumy 75.000,- Kč od neho bezdôvodne obohacuje a mal pochybnosti o odôvodnenosti aj
celkovej výšky predtým poskytnutého plnenia. Vedomosť žalobcu o všetkých týchto skutočnostiach už
dňa 13.10.2008 mu postačovala pre podanie žaloby na vydanie bezdôvodného obohatenia na súde.

Nebolo dôvodným, aby vyčkával na právoplatnosť trestného rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté o vine
žalovaného, ako ani na vypracovanie znaleckého posudku na stanovenie ceny vykonaných prác. Dňa
13.10.2008 totiž žalobca jednoznačne mal vedomosť o vzniku bezdôvodného obohatenia na strane
žalovaného na jeho úkor, preto subjektívna dvojročná premlčacia doba začala v tomto prípade plynúť
dňa 14.10.2008 (§ 122 ods. 1 OZ) a uplynula v deň, ktorý sa číslom zhoduje s dňom, ktorý pripadá na
udalosť, od ktorej lehota začína plynúť (§ 122 ods. 2 OZ), teda dňa 13.10.2010 (čo bola streda, pozn.).

35. Navyše ak sumu 75.000,- Kč žalobca poskytol žalovanému pod nátlakom a za okolností
predstavujúcich skutkovú podstatu trestného činu vydierania a ublíženia na zdraví, bolo poskytnutie
takéhoto plnenia žalovanému úkonom, ktorý žalobca vykonal pri absencii jeho slobodnej a vážnej vôle,
a teda v konečnom dôsledku zároveň absolútne neplatným právnym úkonom podľa § 37 ods. 1 OZ.

V prípade bezdôvodného obohatenia získaného plnením z absolútne neplatného právneho úkonu, je
pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby rozhodujúci subjektívny moment, keď oprávnený
zistí také okolnosti, z ktorých možno vyvodiť, že právny úkon z ktorého bolo plnené je neplatný, čo
v danom prípade bolo už v okamihu poskytnutia daného plnenia dňa 13.10.2008, kedy žalobca plnil
žalovanému proti svojej vôli. Z vyjadrení žalobcu v odvolaní pritom vyplýva, že so sumou 157.364,- Kč

zaplatenou žalovanému žalobca súhlasil, túto žalovanému zaplatil dobrovoľne a táto podľa žalobcu aj
viac-menej zodpovedá znaleckými posudkami stanovenej odhadnej cene vykonaných prác. Túto sumu
teda nakoniec možno považovať za stranami riadne dohodnutú cenu diela a z celkovej sumy zaplatenej
žalobcom by tak spornou zostala iba zvyšná suma 75.000,- Kč, ktorá práve mala byť zaplatená pod
nátlakom žalovaného vykonaným dňa 13.10.2008, teda v dôsledku absolútne neplatného právneho

úkonu žalobcu. Aj z týchto skutočností vyplýva, že žalobca mal o vzniku bezdôvodného obohatenia
na strane žalovaného vedomosť najneskôr dňa 13.10.2008, preto práve od uvedeného dňa mu začala
plynúť subjektívna dvojročná premlčacia doba pre uplatnenie práva na súde.

36. Správna však bola námietka žalobcu, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil deň uplynutia

tejto lehoty až na deň 14.10.2010. Podľa § 122 OZ totiž platí, že lehoty stanovené podľa rokov
začínajú plynúť rovnako ako u lehôt určených podľa dní, t. j. v deň, ktorý nasleduje po dni, v ktorom
vznikla skutočnosť, ktorá je rozhodujúca pre plynutie lehoty (v prípade práva na vydanie bezdôvodného
obohatenia sa premlčacia doba počíta objektívne odo dňa, kedy ku vzniku bezdôvodného obohatenia
došlo a subjektívne odo dňa, kedy sa oprávnený dozvedel o bezdôvodnom obohatení a kto sa na jeho

úkor obohatil) a končia sa dňom, ktorý sa číslom zhoduje s dňom, ktorý pripadá na udalosť, od ktorej
lehotazačínaplynúť.Akkonieclehotypripadnenasobotu,nedeľu,alebosviatok,vtakomprípadekoniec
lehoty pripadá na najbližší nasledujúci pracovný deň.

37. I napriek tejto námietke ale, pretože v danom prípade subjektívna dvojročná premlčacia lehota

uplynula márne dňa 13.10.2010 a žaloba došla súdu až dňa 29.10.2010, znamená to, že žalobca uplatnil
na súde už premlčané právo a vzhľadom na žalovaným účinne vznesenú námietku premlčania rozhodol
súd prvej inštancie správne, keď žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol.

38. K obrane žalobcu proti žalovaným vznesenej námietke premlčania, že je výkonom práva v rozpore

s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 OZ) odvolací súd uvádza, že zmyslom inštitútu premlčania je vo
vzťahu k veriteľovi, resp. oprávnenému stimulácia jeho aktívneho prístupu k uplatňovaniu svojich
subjektívnych práv. Súdna prax vyvodila, že uplatnenie námietky premlčania by mohlo byť, avšak len
celkom výnimočne, v rozpore so zásadou dobrých mravov, a to najmä vtedy, ak by táto podmienka bola
prostriedkom umožňujúcim značne poškodiť druhého účastníka právneho vzťahu (napr. ak žalovaný

sám svojím konaním spôsobil márne uplynutie premlčacej doby). Dobré mravy sú potom pravidlá
správania, ktoré sú v spoločnosti v prevažnej miere uznávané a ktoré tvoria základ fundamentálneho
hodnotovéhoporiadku.Skutočnosť,čivznesenienámietkypremlčaniapredstavujezneužitiepráva,treba
posúdiťindividuálnesozreteľomnaokolnostikonkrétnehoprípadu,pričomvšaktietookolnostimusiabyťnaplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do princípu právnej
istoty, akým je odmietnutie práva uplatniť námietku premlčania. Súd prvej inštancie takéto okolnosti za
splnené nemal, a preto vznesenie námietky premlčania žalovaným nepovažoval za rozporné s dobrými

mravmi. Ani odvolací súd nezistil v danom prípade také výnimočné okolnosti, ktoré by umožňovali proti
námietke premlčania aplikovať materiálny korektív vyplývajúci z ust. § 3 ods. 1 OZ. Žalobca si síce voči
žalovanému uplatňoval plnenie, ktoré žalovaný od neho čiastočne dosiahol aj trestným činom, avšak
žalobcovi v tomto prípade žiadne okolnosti nebránili, aby svoj nárok proti nemu uplatnil na súde včas,
pričom v inštitúte premlčacia sa predovšetkým premieta pravidlo vigilantibus iura scripta sunt (právo

patrí bdelým), ktoré má oprávneného donucovať (viesť) k včasnému vykonaniu svojho práva. Ak tak
žalobca bež vážnych dôvodov na jeho strane nepostupoval, nie je možné uvažovať v súvislosti so
vznesením námietky premlčania žalovaným o rozpore tejto námietky s dobrými mravmi. Navyše žalobca
mal znalecký posudok, na ktorý sa odvolával k dispozícii už dňa 22.2.2010, pričom svoju žalobu podal
na súde až po 8-mich mesiacoch od jeho vypracovania dňa 29.10.2010, teda jeho postup možno mať
za ľahkovážne a nedôsledné uplatňovanie svojich práv.

39. Samotný vyššie uvedený záver o premlčaní nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia
potom postačuje pre záver o dôvodnosti zamietnutia jeho žaloby. Pokiaľ teda súd prvej inštancie
napadnutým rozsudkom žalobu v celom rozsahu zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací
súd po vysporiadaní sa s relevantnou odvolacou argumentáciou odvolateľa týkajúcej sa veci samej,

s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, včítane vecne správnych
závislých výrokov o náhrade trov konania a o náhrade trov štátu (odvolacími dôvodmi osobitne
nenapadnutými), potvrdil.

40. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd ex offo s použitím § 262 ods. 1 CSP

v zmysle § 396 CSP a podľa § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnému
žalovanému priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalobcovi (keď dôvod
postupupodľa§257CSPnezistil).Ovýškenáhradytrovodvolaciehokonaniavzmysle§262ods.2CSP
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

41. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).