Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 12. október 2017

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 12Csp/146/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116222315
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Alena Paveleková

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2017:8116222315.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudkyňou Mgr. Alenou Pavelekovou v právnej veci žalobcu: E. A., nar. XX. XX.

XXXX, bytom V. XXX, XXX XX V., v konaní zastúpený advokátskou kanceláriou JUDr. Ambróza Motyku,
advokátom so sídlom v Stropkove, Námestie SNP 7, IČO: 35510722 proti žalovanému: Provident
Financial s.r.o., so sídlom Mlynské nivy 49, 821 09 Bratislava, IČO: 35805731 zastúpený advokátom
De minimis, spol. s r.o., so sídlom Lovinského 22, 811 04, Bratislava, IČO: 36868949, o vydanie
bezdôvodného obohatenia vo výške 306,83 EUR, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu z a m i e t a .

II. Žalovaný m á vo vzťahu k žalobcovi n á r o k na zaplatenie trov konania v rozsahu 100 % trov
konania, o ktorých výške rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 31. 10. 2016 sa žalobca domáhal na žalovanom zaplatenia
sumy 306,83 EUR.

2. Svoju žalobu odôvodnil tým, že uzavrel so žalovaným zmluvu o úvere č.569676920 zo dňa 12.
7. 2013, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 420 EUR. V zmluve bola uvedená ročná
úroková sadzba vo výške 22,38 % a administratívny poplatok vo výške 84,42 EUR. Celková čiastka,

ktorú mal zaplatiť žalovanému, predstavovala sumu 564,90 EUR. Zároveň došlo aj k uzatvoreniu
zmluvy o zabezpečení splátok úveru, podľa ktorej mal zaplatiť za službu žalovaného spočívajúcu v
preberaní splátok odmenu vo výške 216,30 EUR. Spolu teda mal žalovanému za sumu 420 EUR zaplatiť
781,20 EUR, žalovanému uhradil sumu 726,83 EUR. Poukázal na to, že sa jednalo spotrebiteľský úver,
ktorý v zmysle zákona platného a účinného v čase uzatvorenia úverovej zmluvy č. 129/2010 Z.z. mal
obsahovať náležitosti podľa ustanovenia § 9 ods. 2. Zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahovala
termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru písm. f) a preto podľa ustanovenia § 11 ods. 1

zákona o spotrebiteľských úveroch poskytnutý spotrebiteľský úver treba považovať za bezúročný a
bez poplatkov. Pokiaľ sa týka konečnej splatnosti úveru formuláciou už 60 týždenných splátok, podľa
jeho názoru takisto nezahŕňa splnenie požiadavky vyjadrenej v zákone. Uviedol, že z predmetnej
zmluvy nie je zrejmé, kedy nastane konečná splatnosť spotrebiteľského úveru, tak ako to vyplýva z
ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch. Mal zato, že sa vyžaduje časová
špecifikácia konečnej splatnosti úveru, ktorá je dodávateľom určená na základe vstupných údajov, týmto
sú dátum poskytnutia úveru spotrebiteľovi, splatnosť prvej splátky, frekvencia, výška a počet splátok.

Potom bolo úlohou dodávateľa, aby uvedené vstupné na údaje matematicko-logickými operáciami
premietol do konkrétneho (jedného) časového údaja, ktorý bude konečnú splatnosť spotrebiteľského
úveru predstavovať. Bezdôvodné obohatenie žaluje vo výške rozdielu medzi platbami vo výške 726,83
EUR a výškou úveru 420 EUR, teda 306,83 EUR.3. Uviedol, že o tom, že sa žalovaný bezdôvodne obohatil, sa dozvedel od Združenia na ochranu občana
spotrebiteľa v mesiaci september 2016, kedy sa na neho obrátil so žiadosťou o poradenstvo ohľadom

zmluvy žalovaného. Tam ho informovali o tom, že zmluvy o spotrebiteľskom úvere musia mať náležitosti
v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch a v prípade, že neobsahujú predpísané náležitosti, sú
v zmysle zákona bezúročné a bez poplatkov. Taktiež poukázal na to, že je potrebné prihliadnuť na
objektívnu premlčaciu dobu, nakoľko išlo o úmyselné konanie vedúce k bezdôvodnému obohateniu tým,
že nedávajú dodávatelia svoje zmluvy do súladu so zákonom o spotrebiteľských úveroch. Objektívna

premlčacia doba je 10 rokov.

4. Žalobca súdu predložil listinné dôkazy, a to: zmluvu o úvere uzavretú dňa 12. 7. 2013, zmluvu o
zabezpečení splátok úveru zo dňa 12. 7. 2013, kartu splátok.

5. Žalovaný sa k žalobe vyjadril (č.l.sp. 13 a násl.) a uviedol, že skutočne došlo medzi stranami k

uzatvoreniu zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 569676920 zo dňa 2. 7. 2013, na základe
ktorej žalovaný poskytol žalobcovi úver 420 EUR. Po uzatvorení zmluvy o úvere sporu uzatvorili zmluvu
o zabezpečení splátok úveru zo dňa 12. 7. 2013, na základe zmluvy o doplnkovej služby sa zaviazal
žalobca zaplatiť žalovanému odmenu vo výške 216,30 EUR a žalovaný poskytol žalobcovi službu
uvedenú v bode 1.1 zmluvy. Žalobca ku dňu podania splatil z celkovej dlžnej sumy zo zmluvy o úvere

a zo zmluvy o doplnkovej službe sumu v celkovej výške 739,83 EUR, uvedené bolo spôsobené tým,
že mu bola zo strany žalovaného poskytnutá zľava na predčasné splatenie spotrebiteľského úveru vo
výške 41,37 EUR.

6. Pokiaľ žalobca tvrdí, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere nebol uvedený termín konečnej splatnosti

spotrebiteľského úveru - zmluva jednoznačne uvádza, že úver „sa poskytuje na dobu 60 týždňov“
a termín konečnej splatnosti je „siedmy deň 60. týždňa po dni uzavretia zmluvy“ (rozumej zmluvy o
spotrebiteľskom úvere). Z uvedeného je zrejmé, že adhézne zmluvy o spotrebiteľskom úvere používané
žalovaným obsahujú tak dĺžku úverového vzťahu, ako aj presný a nezameniteľný jeden deň, kedy dôjde
ku konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, ak si spotrebiteľ bude plniť svoje povinnosti presne podľa

zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Ustanovenie § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. nevyžaduje
uvedenie dátumu, ale vyžaduje len uvedenie termínu konečnej splatnosti úveru. V slovenskom jazyku
pritom nie sú pojmy „termín“ a „dátum“ synonymami. Pojem „termín“ vymedzuje čas, v ktorom treba
niečo splniť. Pojem „dátum“ však vymedzuje konkrétny časový údaj v podobe deň, mesiac, rok. Súčasne
žalovaný považuje dôvod uvádzaný žalobcom za bagateľný, ktorý z hľadiska vôle zmluvných strán

ako dôvod pre bezodplatnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere nemôže obstáť. V súvislosti s prípadnou
možnou snahou žalobcu uviedol, že je nedôvodné stotožňovať dva rozdielne pojmy, používané dokonca
v rovnakom právnom predpise.

7. Žalovaný poukázal na konštantnú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR, podľa ktorej sú

„Prehnané formalistické požiadavky všeobecného súdu na formuláciu predmetu zmluvy sú ústavne
neakceptovateľné. Úloha všeobecného súdu pri hľadaní riešenia súdenej právnej veci a interpretácii
relevantných právnych úkonov totiž nespočíva vo „vyhľadávaní“ dôvodov nEURčitosti predmetu zmluvy
(prípadne iných dôvodov jeho neplatnosti), ale v poskytnutí súdnej ochrany účastníkom občianskeho
súdneho konania. Táto má byť založená okrem iného aj na zohľadnení a plnej aplikácii všetkých

zákonných kritérií platných pre výklad právnych úkonov a súčasnej preferencii výkladu v prospech
platnosti, a nie neplatnosti právneho úkonu.“ (napr. nález Ústavného súdu SR z 1. apríla 2015, sp. zn.
I. ÚS 640/2014).

8. Poukázal aj na to, že samotný Súdny dvor Európskej únie konštatoval v rozsudku vo veci C-42/15 z

9. novembra 2016, že „nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátky spotrebiteľa
odkazom na konkrétny dátum“, čím nejednotnú vnútroštátnych aplikačnú prax definitívne ustálil.

9. Taktiež motivácia a dôvod žalobcom uplatnený v žalobe, uviedol, že nemá oporu v zákone, ale
je tiež v priamom rozpore aj s ústavnými princípmi, ako aj samotnými zásadami súkromného práva,

konkrétne zásadou zmluvnej voľnosti garantovanej § 2 ods. 3 Občianskeho zákonníka, zásadou pacta
sunt servanda, ktorá je nielen základnou zásadou súkromného práva, ale je chránená aj princípom
právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 38/1999) „V
právnom štáte sú vzťahy medzi veriteľom a dlžníkom založené na očakávaní, že dlžníci si budú plniťsvoje povinnosti“, ochranou autonómie zmluvných strán garantovanou čl. 2 ods. 3 Ústavy SR, princípom
ochrany nadobudnutých práv a právnej istoty, ktoré možno vyvodiť z princípu právneho štátu podľa čl. 1
ods. 1 Ústavy SR (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 36/95) a zákaze prehnaného formalizmu

(nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 243/07).
10. Argumentáciu žalobcu považoval za rozpornú s Európskou právnou úpravou, pretože smernica
Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o
zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len "smernica 2008/48/ES"), na rozdiel od predchádzajúcej
smernice Rady 87/102/EHS, zavádza tzv. maximálnu harmonizáciu, čiže požiadavku na prijatie takej

vnútroštátnej právnej úpravy, od ktorej sa nemožno odchýliť.

11. Žalovaný poukázal na to, že v prípade z rozporu medzi vnútroštátnym ustanovením a smernicou
je potrebné aplikovať príslušné ustanovenie smernice namiesto zákona o spotrebiteľských úveroch s
poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora Seda Kücükdeveci, C - 555 /07 bod 45, podľa ktorého „ pokiaľ
ide o úlohu vnútroštátneho súdu v konaní medzi súkromnoprávnymi subjektmi, v ktorom sa zdá, že

dotknutá vnútroštátna právna úprava je nezlučiteľná s právom Únie, Súdny dvor rozhodol, že je úlohou
vnútroštátnych súdov zaručiť súdnu ochranu vyplývajúcu pre osoby podliehajúce súdnej právomoci
ustanovení práva Únie a zabezpečiť jej uplatnenie v celom rozsahu “.

12. Žalovaný súčasne konštatoval, že závery rozhodnutí, ktoré uviedol žalobca na podporu svojich

vyjadrení ako napríklad Krajského súdu Žiline zo dňa 25. 5. 2014 sp.zn. 5Co/286/2014 a rovnako
rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 25. 6. 2015 sp.zn. 6Co/155/2014 sú pre danú
vec nepoužiteľné, pretože sa týkajú iného poskytovateľa spotrebiteľských úverov, žalovaného tieto
rozhodnutia nezaväzovali a v oboch prípadoch išlo o druh spotrebiteľského úveru: takzvaný revolvingový
úver, ktorý žalovaný neposkytuje.

13. Pokiaľ ide o bezdôvodné obohatenie, uviedol, že žalovaný nikdy neprijal od žalobcu žiadne plnenie,
ktoré by nezodpovedalo ich vzájomnej písomnej dohode a teda relevantnému právnemu titulu, čím
je vylúčené, že by sa žalovaný mohol bezdôvodne obohatiť. Žalobca zo zmluvy o úvere, ktorá je
predmetom tohto konania, nikdy neuhradil žalovanému sumu vo výške 1.268,98 EUR, ako to uvádza vo

svojej žalobe, no z dôvodu procesnej ekonómie je podstatné tiež uviesť, že všetky plnenia v prospech
žalovaného sa uskutočnili viac ako tri roky pred podaním žaloby, preto vzniesol námietku premlčania.

14. Žalobca sa k argumentácii žalovaného v súdom stanovenej lehote nevyjadril hoci mu súd doručil
vyjadrenie žalovaného spolu s uznesením podľa § 167 ods. 3 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového

poriadku (ďalej len CSP) dňa 24. 4. 2017 (15 dní).

15. Žalobca sa vo veci vyjadril až podaním doručeným súdu dňa 29. 6. 2014, ktorým rozšíril skutkové
tvrdenia okrem toho, že zotrval na tom, že nepovažoval za dostatočne konkrétne a zrozumiteľné
vyjadrenie smerujúce k naplneniu zmyslu a účelu zákonného ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f) zákona

o spotrebiteľských úveroch priložil odpoveď Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky zo dňa
19. 9. 2016, v ktorej ministerstvo vyjadrilo, že po posúdení predložených formulárových zmluvách
žalovaného dospelo k záveru, že v zmluvách absentujú údaje vyžadované v ustanovení § 9 ods. 2
zákonaospotrebiteľskýchúverochvdôsledku,čohojemožnépodľaustanovenia§11zákonapovažovať
poskytnuté úvery za bezúročné a bez poplatkové. Doplnil, že k zmluve podľa ustanovenia § 9 ods.

2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch, by zmluva mala obsahovať ročnú percentuálnu mieru
nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v
čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; a uvedené všetky predpoklady použité na výpočet
tejto ročnej percentuálnej miery nákladov. Uviedol, že v spotrebiteľskej zmluve je uvedená RPMN na
úrovni 70,38 % a žalovaný mu poskytol nesprávnu výšku RPMN, pretože do jej výpočtu nezarátal

poplatok za zabezpečenie splátok úveru. Pri správnom zahrnutí predmetnej povinnej služby do RPMN,
by táto výška bola 228,66 %. Uviedol, že v zmluva o spotrebiteľskom úvere absentuje termín konečnej
splatnosti a je v nej uvedená nesprávna výška RPMN, preto je potrebné považovať poskytnutý úver
za bezúročný a bez poplatkov čím došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného vo výške
306,83 EUR. Ďalej doplnil skutkové tvrdenia vo vzťahu k tomu, že bezpochyby ide o tzv. formulárový

charakter predmetnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorá bola vopred pripravená. Jeho zmluvná voľnosť bola
obmedzená len na dohodu o výške poskytnutého úveru, pričom všetky ostatné zmluvné podmienky,
ako aj všetky dokumenty predložené spolu so spotrebiteľskou zmluvou predstavovali diktát dodávateľa
bez možnosti spotrebiteľa ovplyvniť obsah. Bolo mu povedané, že ak chce získať úver musí podpísaťaj predložené listiny. Takýmto spôsobom súčasne so spotrebiteľskou zmluvou podpísala aj zmluvu o
zabezpečení splátok úveru zo dňa 12. 7. 2013. Poukázal na to, že je potrebné ju podrobiť súdnej
kontrole neprijateľných zmluvných podmienok, podľa ustanovení § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka,

§ 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka, a § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka, § 53 ods. 5 Občianskeho
zákonníka. Navrhol, aby súd pripustil zmenu žaloby podľa ustanovenia § 142 ods. 1 zákona č. 160/2015
Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a okrem vydania bezdôvodného obohatenia žiadal
o určenie že zmluvná podmienka predstavujúca povinnosť spotrebiteľa zaplatiť pevnou sumou poplatok
za garantovanú službu vo výške 84,42 EUR v uvedenom bode 4 zmluvy o spotrebiteľskom úvere

č. 569676920 zo dňa 12. 7. 2013 je neprijateľná a taktiež zmluvná podmienka uvedená v zmluve o
zabezpečení splátok v bode 1.2 je neprijateľná. Žalobca doložil spolu s podaním doručeným súdu dňa
29. 6. 2017 aj odpoveď Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky zo dňa 19. 9. 2016, rozsudok
tunajšieho súdu 14C/92/2013-287, 38C/140/2010-269, 11C/22/2014-281, rozsudok Krajského súdu
Prešov 19Co/142/2016-328.

16. Žalovaný sa na predmetné vyjadrenia žalobcu vyjadril podaním doručeným súdu dňa 18. 8.
2017 a namietal pripustenie zmeny žaloby a poukázal na to, že súd je viazaný žalobným návrhom
žalobcu, predmetom súdneho sporu na základe žalobcom podanej žaloby však sú len tie rozhodujúce
skutočnosti, ktoré sú priamo opísané v ním podanej žalobe. Poukázal na ustanovenie § 132 ods.
1 zákona č. 160/2015 Z.z. v zmysle ktorého v žalobe je okrem všeobecných náležitostí vyžadované

pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností a podľa ustanovenia § 132 ods. 2 CSP -
opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy. Uvedené má
svoje opodstatnenie nielen z pohľadu rozlišovania, či existuje prekážka litispendencia alebo následne
prekážka res iudicata, ale navyše a hlavne umožňuje žalovanému sa náležite vyjadriť k predmetu
súdneho sporu. Nerešpektovaním danej zásady automaticky dochádza k znemožneniu žalovanému

vyjadriť sa k porušeniu rovnosti strán, a teda aj k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces.
Poukázal na to, že právo žalovaného vyjadriť sa k žalobe je následne realizované aj v rámci práva podať
vyjadrenie k žalobe a duplike žalovaného na repliku žalobcu. S tým súvisí aj ďalšie ustanovenia CSP o
sudcovskej koncentrácií konania, ktorá sa podľa § 291 ods. 3 CSP použije aj v prípade žalobcu, nakoľko
tento je zastúpený advokátom.

17. Žalovaný poukázal na to, že uvedené bolo aj dôvodom prečo zákonodarca v rámci rekodifikácie
civilného procesu v ustanovení § 140 CSP predefinoval legálny pojem zmena žaloby tak, že touto už nie
je hlavný kvantitatívna zmena, ale i kvalitatívna zmena a po novom aj podstatná zmena alebo doplnenie
rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe. Uviedol, že zmena žaloby uskutočnená podaním žalobcu

nastala po tom, ako bola žaloba doručená žalovanému a preto o jej pripustení rozhoduje súd uznesením
podľa ustanovenie § 142 a § 146 CSP a mal zato, že zmena žaloby je v danom prípade neprípustná,
nakoľkovýsledkydoterajšiehokonania,bynemohlibyťpodkladomnakonanieozmenenejžalobe,keďže
o určovacích žalobných návrhoch navrhovaných v zmene žaloby vôbec nemožno konať preto, že tieto
sú neprípustné podľa ustanovenia § 137 písm. d/ CSP. Žalobca zmenou žaloby urobil všetky doterajšie

procesnéúkonysúduastrán celkomzbytočnýmiajehodoterajšieajnovéžalobnénávrhyzaložilvýlučne
na nových skutkových tvrdeniach žalobcu.

18. Súd vo veci nepripustil zmenu žaloby, ktorú odôvodnil hospodárnosťou konania. Žalobca vo veci
môže kedykoľvek podať samostatnú žalobu v rozsahu navrhovaného rozšírenia, čím neutrpí ani on

sám, nakoľko ako spotrebiteľ je oslobodený od platenia súdnych poplatkov. Súd bral na zreteľ na
hospodárnosť najmä z časového aspektu, nakoľko návrh žalobcu tak podstatným spôsobom zmenil
pôvodnú žalobu a išlo tak podstatné doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe, že
opätovne by súd musel aplikovať ustanovenie § 167 ods. 2 CSP, a v podstate začať konanie od začiatku,
pritom od momentu podania žaloby 31. 10. 2016 do podania návrhu na zmenu žaloby 29. 6. 2017 ubehlo

viac než 7 mesiacov. Pritom zásada procesnej hospodárnosti platí aj pre spotrebiteľa. Teda žalobca mal
dostatok času na prípadnú zmenu žaloby v primeranom čase od podania žaloby. Z týchto dôvodov súd
zamietol navrhovanú zmenu žaloby.

19. Na pojednávaní konanom dňa 12. 10. 2017 súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi

predloženými zo strany žalobcu a žalovaného v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu,
ktorý sa vo veci ospravedlnil (č.l.sp. 92).20. Na pojednávaní konanom dňa 12. 10. 2017 žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu
zotrval na argumentácii uvedenej v žalobnom návrhu.

21. Zo zmluvy o úvere zo dňa 12. 7. 2013 mal súd zistené, že na základe zmluvy bol žalovanému
poskytnutý úver vo výške 420 EUR s oznámením, že celkové náklady zákazníka podľa zákona sú
tvorené súčtom úroku a administratívneho poplatku, pričom úrok je vyjadrený úrokovou sadzbou vo
výške 22,38 %, t. j. zo sumy úveru vo výške 60,48 EUR a administratívny poplatok pevnou sumou
84,42 EUR. Ďalej v zmluve bolo uvedené, že celkové náklady na základe údajov platných v čase

uzatvorenia zmluvy predstavujú ročnú percentuálnu mieru nákladov 70,38 %. Uvedená bola aj celková
suma ktorú je zákazník povinný zaplatiť vo výške 564,90 EUR. Priemerná RPMN bola uvedená vo
výške 48,52 %, uvedené bolo, že zákazník zaplatí dlžnú sumu 60. týždenných splátkach, pričom výška
jednej splátky dlžnej sumy od prvej po predposlednú 9,42 EUR a výška poslednej splátky dlžnej sumy
9,12 EUR, s tým, že úver sa poskytuje na dobu 60 týždňov a termín splatnosti bol poslednej splátky a
konečnej splatnosti úveru je 7. deň 60. týždňa po dni uzavretia zmluvy. Taktiež bol zaškrtnutý takzvaný

hotovostný režim s presným znením „zákazník podpisom tejto zmluvy potvrdzuje prevzatie celej čiastky
úveru v hotovosti. Zákazník spláca splátky osobne v ktorejkoľvek banke alebo pobočke banky, vkladom
naúčetProvidentu.Splatnosťprvejsplátkynastáva7.kalendárnydeňpouzavretízmluvy“.Vpredmetom
rámčeku hotovostný režim sú uvedené aj platobné údaje na poukazovanie splátok, a to číslo účtu banky,
variabilný symbol aj konštantný symbol a špecifický symbol.

22. Podľa karty splátok žalobca splatil celý úver poslednou splátkou 13 EUR dňa 14.
4. 2014 a bola mu poskytnutá zľava 218,81 EUR.

23. Súd vec právne posúdil nasledovne:

24. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný vzniesol námietku premlčania k uplatnenému nároku, súd
predtým, ako sa začal zaoberať samotným nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia skúmal, či
nárok žalobcu nie premlčaný.

25. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať.

26. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech
získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením správneho

dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

27. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto v
zákone ustanovenej (§ 100 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

28. Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia
sa premlčí za 2 roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto
sa na jeho úkor obohatil.

29. Podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia premlčí za 3 roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za 10 rokov odo dňa, keď
k nemu došlo.

30. Podľa § 107 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ak sú účastníci neplatnej alebo zrušenej zmluvy povinný

navzájom si vrátiť všetko, čo podľa nej dostali, prihliadne súd na námietku premlčania len vtedy, ak by
aj druhý účastník mohol premlčanie namietať.

31. Právo na vydanie bezdôvodného obohatenia je právom majetkovým, ktoré v súlade s ustanovením
§ 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka podlieha premlčaniu. Pri práve na vydanie bezdôvodného

obohatenia občiansky zákonník upravuje subjektívnu ako aj objektívnu premlčaciu dobu. Ak sa
povinný subjekt premlčania dovolá, nemožno oprávnenému právo na vydanie získaného bezdôvodného
obohatenia priznať, ak márne uplynula aspoň jedna z uvedených lehôt.32. Subjektívna premlčacia doba je upravená v ustanovení § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka -
začiatok jej plynutia sa odvíjala od okamihu, kedy sa oprávnený z bezdôvodného obohatenia dozvedel,
že došlo k bezdôvodnému obohateniu a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil.

33. Premlčacie doby (tak subjektívna ako aj objektívna) pri bezdôvodnom obohatení a začínajú spravidla
plynúť rôzne v závislosti od druhu bezdôvodného obohatenia. K bezdôvodnému obohateniu získaného
plnením bez právneho dôvodu, ak právny dôvod neexistoval od začiatku, dochádza okamihom
poskytnutia plnenia. Týmto okamihom je tiež určený začiatok objektívnej premlčacej doby. Subjektívna

premlčacia doba začína plynúť odo dňa, keď sa postihnutý dozvedel, že plní bez právneho dôvodu
a komu plnil. Bezdôvodné obohatenie získané plnením, ktorého právny dôvod neskôr odpadol (§
452), vzniká a objektívna doba na premlčanie práva na jeho vydanie preto začína plynúť okamihom
odpadnutia právneho dôvodu poskytnutého plnenia. Začiatok subjektívnej premlčacej doby sa zhoduje
s okamihom, keď sa oprávnený dozvedel o tom, komu plnil a o odpadnutí právneho dôvodu plnenia. Ak
ide o bezdôvodné obohatenie získané plnením z neplatného právneho úkonu, treba rozlišovať prípady

relatívnej a absolútnej neplatnosti právneho úkonu, z ktorého sa plnilo.

34. V prípade relatívne neplatného právneho úkonu o bezdôvodnom obohatení možno hovoriť len od
okamihu úspešného dovolania sa relatívnej neplatnosti, t. j. keď prejav oprávneného (dotknutého) došiel
druhému účastníkovi právneho úkonu. Tento deň treba zásadne považovať za rozhodujúci okamih na

určenie začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby. Úspešným dovolaním sa relatívnej neplatnosti
právneho úkonu začína súčasne plynúť aj objektívna premlčacia doba. Do času dovolania sa neplatnosti
takéhoto právneho úkonu, treba právny úkon považovať za platný (§ 40a Občianskeho zákonníka).
Na tom nič nemení skutočnosť, že účinky neplatnosti právneho úkonu nastávajú od jeho vzniku.
Bezdôvodné obohatenie získané z absolútne neplatného právneho úkonu vzniká spravidla od samého

vzniku právneho úkonu. Objektívna premlčacia doba začne plynúť teda od vzniku takéhoto právneho
úkonu. Prípadne od poskytnutia plnenia na základe absolútne neplatného právneho úkonu. Subjektívna
premlčacia doba začne plynúť odvtedy, keď sa oprávnený dozvie, že bolo získané bezdôvodné
obohatenie a kto ho získal. Tieto okolnosti sa oprávnený obvykle dozvie už v čase vzniku absolútne
neplatného právneho úkonu respektíve vtedy, kedy na základe takéhoto úkonu poskytol plnenie, tu

súd poukazuje na rozhodnutie sp.zn. III. ÚS 158/99: „ak je právny úkon neplatný od samého počiatku
(absolútna neplatnosť), tak akékoľvek plnenie na jeho základe poskytnuté je od tohto okamihu plnením z
neplatnéhoprávnehoúkonu,t.j.bezdôvodnýmobohatenímatýmtookamžikomzačínaplynúťobjektívna
lehota na jeho vydanie.“.

35. V tejto právnej veci žalobca odvodzuje právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, čo do úrokov a
poplatkov podľa ustanovenia § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z.. Na základe týchto ustanovení označil
úverovú zmluvu ako bezúročnú a bez poplatkovú.

36. Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia

sa premlčí za 2 roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto
sa na jeho úkor obohatil.

37. Na začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie neoprávnene
získaného majetkového prospechu sa vyžaduje skutočná, a nie iba predpokladaná vedomosť

oprávneného o tom, kto sa na jeho úkor obohatil - získal majetkový prospech. Nie je rozhodujúce,
že oprávnený sa mohol o tom dozvedieť pri vynaložení potrebnej starostlivosti. Skutočná vedomosť
oprávneného o tom, že sa na jeho úkor získal majetkový prospech a v akej výške, predstavuje vedomosť
o rozhodujúcich skutkových okolnostiach. Žalobca tvrdil, že o bezdôvodnom obohatení sa dozvedel od
združenia (obsahom prehlásenia sú však vyjadrenia, že bol informovaný o zákonných ustanoveniach a

o rozhodnutiach súdov, ktoré sú taktiež okrem iného síce anonymizované ale verejnosti prístupné). Pri
použití žalobcovej argumentácie, by bolo možné posúvať začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby
v podstate aj o niekoľko rokov a začiatok plynutia mal plne v rukách sám žalobca, založenom len na
tom, kedy sa rozhodne navštíviť sídlo združenia, prípadne kedy by sa rozhodol, že sa začne zaujímať
z hľadiska právneho posúdenia o to či úver predplatil.

38. Podľa § 2 zákona č. 1/1993 Z.z. Zbierky zákonov Slovenskej republiky, o všetkom, čo bolo v zbierke
zákonov uverejnené, platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa to týka,
domnienka o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov je nevyvrátiteľná.39. Pokiaľ žalobca tvrdil, že o bezdôvodnom obohatení sa dozvedel od združenia k tomuto tvrdeniu
s prihliadnutím na ustanovenie § 2 zákona č. 1/1993 Z.z. nemožno priznať právnu relevanciu. O

prípadných v dôvodoch, prečo je zmluva bezúročná, bezpoplatková, vzhľadom na nevyvrátiteľnú právnu
domnienku znalosti právnych predpisov, mal žalobca podľa ustanovenia § 2 zákona č. 1/1993 Z.z.
vedomosť už pri podpise zmluvy o úvere. Rovnako mal vedomosť už pri podpise úverovej zmluvy
o tom, kto je veriteľom zo zmluvy a o tom, komu a kedy jednotlivé splátky úveru spláca. Žalobca od
združenia získal iba vedomosť o právnom posúdení veci, čo však nemožno stotožniť s dozvedením

sa rozhodujúcich skutkových okolností, pre účely zistenia vzniku bezdôvodného obohatenia (právny
zástupca vo veci ani nenavrhol vypočuť samotného žalobcu pre dôslednejšie preukázanie ním tvrdených
skutočností). Vyššie uvedené znamená, že mal vedomosť o skutkových okolnostiach a samotné
oboznámenie s právnym posúdením nemalo vplyv na subjektívnu lehotu. Na základe týchto skutočností
súd uzatvára, že subjektívna lehota na vydanie prípadného bezdôvodného obohatenia začala plynúť
zaplatením príslušnej splátky úveru nad rámec zákonom ustanovenej povinnosti a pretože žalobca už

dňa 17. 2. 2014 zaplatil sumu 420 EUR (teda vrátil istinu 420 EUR) a nasledujúcou splátkou 3. 3. 2014
už začal plniť, titulom bezdôvodného obohatenia subjektívna dvojročná premlčacia doba na vydanie
bezdôvodného obohatenia uplynula najneskôr dňa 3. 3. 2016, žaloba bola podaná dňa 31. 10. 2016.

40. Pre úplnosť vzhľadom na vyjadrenia právneho zástupcu žalobcu, že je potrebné považovať začiatok

plynutiasubjektívnejpremlčacejdobyodmomentu,odkedyspotrebiteľboloboznámenýprostredníctvom
Združenia na ochranu práv spotrebiteľa, súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky III. ÚS 143/2016, ktorý sa vyjadril k právnemu záveru Krajského súdu Banskej Bystrici č.k.
14Co109/2014-236 zo dňa 23. 9. 2014, ohľadom momentu začatia plynutia premlčacej doby z právneho
titulu prijatia bezdôvodného obohatenia, že je zásadné, kedy sa sťažovateľka preukázateľne mohla

o bezdôvodnom obohatení žalovaného dozvedieť. Ústavný súd konštatoval, že tento právny záver
krajského súdu nepovažuje za svojvoľný ani za prijatý v zjavnom omyle respektíve ako výsledok
formalistického výkladu aplikovaných právnych noriem.

41. Vzhľadom na túto skutočnosť, že súd vyhodnotil ako dôvodnú námietku premlčania pre uplynutie

subjektívnej premlčacej doby, posudzovanie dĺžky objektívnej premlčacej doby a ani samotného nároku
už nebolo právne relevantné.

42. Vzhľadom na celkovú argumentáciu súd poukazuje aj na to, že účelom premlčania je stimulovať
subjekty k včasnému vykonaniu subjektívnych občianskych práv. Inštitút premlčania je v súlade s

požiadavkou právnej istoty a bráni existencii dlhotrvajúcich občianskych subjektívnych práv.

43. Ak teda spoločenská situácia si vyžaduje zmeny v inštitúte premlčania, ak ide o uplatnenie práv
spotrebiteľom, nič nebráni tomu, aby došlo k zmene právnej úpravy, ktorou za tohto stavu je súd viazaný
tak, ako to bolo v prípade ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa.

44. Súčasná právna úprava však nevytvára takzvanú osobitnú kategóriu posudzovania začiatku
plynutia subjektívnej premlčacej doby v prípadne povinnosť prezumovať úmysel dodávateľa a ignorovať
subjektívnu premlčaciu dobu, o čom svedčí aj nejednotnosť v rozhodovaní jednotlivých súdov a súd
poukazuje napr. na rozhodnutie Krajského súdu v Nitre sp.zn. 25Co/1019/2015 - „V zmysle ustanovenia

§ 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa o vzniku bezdôvodného obohatenia oprávnený dozvie vtedy,
keď má k dispozícii údaje, ktoré mu umožňujú podať žalobu na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia, t. j., keď nadobudol vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a osobe obohateného.
Z hľadiska plynutia premlčacej doby nie je rozhodujúce, že oprávnený mal už predtým možnosť sa
dozvedieť skutočnosti, na základe ktorých si mohol urobiť úsudok o vzniku bezdôvodného obohatenia a

jeho výške. Z uvedeného vyplýva správnosť záveru súdu prvej inštancie, že pri posudzovaní vedomosti
žalobkyneovznikubezdôvodnéhoobohateniaaotomvprospechkohokobohateniudošlo,jepotrebnéz
hľadiska § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka minimálne vychádzať zo dňa, kedy žalobkyňa poukázala
žalovanému ako veriteľovi, poslednú splátku úveru. Navyše za situácie, že predmetnú zmluvu o úvere,
ktorú uzavrela so žalovaním dňa (1. 3. 2011 podpísala, jej táto skutočnosť, že má zaplatiť sumu istiny

(200 EUR) zvýšenú o odplatu (160 EUR), ďalej že zmluva neobsahuje údaj o RPMN a údaj o úroku,
bola známa už v čase podpisu, t. j. uzavretia predmetnej úverovej zmluvy. Ospravedlnenie, že žalobkyňa
nemá právnické vzdelanie a v čase podpisu zmluvy nevedela o tom, že zmluva musí obsahovať údaj oRPMN a údaj o úroku, je zavádzajúce a neopodstatnené, nakoľko už na prvý pohľad aj laikovi musí byť
zrejmé neúmerné navýšenie žalovaným poskytnutého úveru.

45. Podľa KS v Nitre sp. zn. 6Co/220/2015 - V danom prípade leda nie je podstatná a rozhodujúca
okolnosť, kedy sa žalobkyňa pri riadnej starostlivosti musela alebo mohla dozvedieť, že na jej úkor došlo
k vzniku bezdôvodného obohatenia, ale je rozhodujúce, kedy sa o tejto okolnosti skutočne dozvedela.
V danom prípade tak pri posudzovaní vedomosti žalobkyne o vzniku bezdôvodného obohatenia a
o tom v prospech koho k obohateniu došlo, treba z hľadiska § 107 ods. 1 OZ vychádzať zo dňa

(dní), kedy žalobkyňa splatila žalovanej úver, z ktorého požadovala vydanie bezdôvodného obohatenia
pozostávajúceho zo splatených úrokov a poplatkov, a to bez ohľadu na skutočnosť, či žalobkyňa
skutočne vedela o prípadnej neplatnosti zmluvy o úvere v časti poplatkov u úrokov a o tom, že sa
bezdôvodne obohacuje žalovaný. Odvolací súd vychádzajúc z vyššie uvedeného dospel k záveru,
že k bezdôvodnému obohatenie došlo dňom 14. 2. 2007, ktorým dňom žalobkyňa splatila predmetný
úver. Následne z toho vyplýva, že subjektívna dvojročná premlčacia doba uplynula dňom 14. 2. 2009.

Žalobkyňa si uplatnila svoj nárok žalobou podanou na súd dňa 17. 2. 2014, teda
po uplynutí tak subjektívnej ako aj objektívnej premlčacej lehoty. Z uvedených dôvodov odvolací súd
považovalprvostupňovýrozsudokvovýrokuzavecnesprávny.Námietkužalobkynepopísanúvodvolaní
a týkajúcu sa toho, že premlčacia doba je v tomto prípade až 10 ročná z dôvodu, že ide o úmyselné
konanie žalovanej, odvolací súd neakceptoval. Pokiaľ žalobkyňa v konaní tvrdila, že na strane žalovanej

ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, bola povinná na preukázanie tohto jej tvrdenia označiť alebo
doložiť relevantné dôkazy. Uvedené úmyselné konanie žalovanej však žalobkyňa ničím nepreukázala,
čím neuniesla dôkazné bremeno tohto je tvrdenia. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov napadnutý
rozsudok vo veci samej i vo výroku o trovách konania ako vecne správny potvrdil.

46. Navyše boli vydané ďalšie rozhodnutia, ako napríklad rozhodnutie Krajského súdu Banskej
Bystrici č.k. 13Co/17/2015-99 zo dňa 24. 5. 2016, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
17Co/968/2013-192 zo dňa 10. 2. 2015.

47. Z uvedeného vyplýva, že o ustálenej súdnej praxi sa v danej právnej veci nedá hovoriť.

48. Podľa § 251 zák. č. 160/2015 Z.z. CSP, trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne
vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

49. Podľa § 255 ods. 1, 2 zák. č. 160/2015 Z.z. CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa

pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

50. Podľa § 262 ods. 1, 2 zák. č. 160/2015 Z.z. CSP, o nároku náhradu trov konania rozhodne aj bez
návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej

inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

51. V danej právnej veci žalovaný bol v konaní plne úspešný, preto mu vznikol nárok na náhradu trov
konania, o výške trov sa však bude rozhodovať samostatným uznesením súdu prvej inštancie, ktoré

vydá vyšší súdny úradník.

Poučenie:

Protitomutorozsudku možnopodaťodvolaniedo15dníododňajehodoručenianaOkresnýsúdPrešov.

Podľa § 359 CSP, odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 363 CSP, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 365 ods. 1 CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, žea) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP, odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP, oddvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania. Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže
žalobca podať návrh na vykonanie exekúcie podľa exekučného poriadku.